Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/78/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112237241
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112237241.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej,

sudcov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: Dr. W. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX R.,, štátny občan SR, zastúpený spoločnosťou: Advokátska
kancelária JUDr. Eva Hlaváčová, s.r.o., so sídlom Farská 12, 949 01 Nitra, proti odporkyni: K. N., nar.
XX.XX.XXXX, bytom A. D. XXXX/XX, XXX XX U., zastúpená spoločnosťou: Advokátska kancelária
Andrea Havelková, s.r.o., so sídlom D. Dlabača 2748/28,010 01 Žilina,, v konaní o zaplatenie sumy
117,74 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
27C/368/2012-102 zo dňa 31. 07. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 27C/368/2012-102 zo dňa 31. 07. 2013, potvrdzuje.

Navrhovateľ je po v i n n ý nahradiť odporkyni trovy odvolacieho konania, pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia v sume 29,57 Eur, na účet právnej zástupkyne odporkyne: Advokátska kancelária Andrea
Havelková, s.r.o., so sídlom Daniela Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal, aby súd podľa §
420 Občianskeho zákonníka uložil odporkyni povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 117,74 Eur spolu
s 9% ročným úrokom z omeškania odo dňa 1.10.2012 do zaplatenia. Zároveň uložil navrhovateľovi
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. povinnosť zaplatiť odporkyni trovy konania v sume 169,09 Eur do 15 dní od

právoplatnosti rozsudku na účet splnomocnenej zástupkyne odporkyne.

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 420
Občianskeho zákonníka sú protiprávne konanie, škoda, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním
a škodou a zavinenie. Navrhovateľ v konaní nepreukázal tvrdené skutočnosti o tom, že by odporkyňa
porušila svoju povinnosť vyplývajúcu jej z uznesenia Okresného súdu Žilina č. k. 37P/31/2012-157
zo dňa 24.05.2012, a to tak, že znemožnila stretnutie navrhovateľa - otca s maloletou dcérou R. dňa
29.09.2012, keďže včas neinformovala navrhovateľa o objektívnej prekážke, ktorá bránila uskutočneniu

jeho styku s dcérou. Odporkyňa v konaní uvádzala, že v uvedený deň v sobotu ráno, keď zistila že
maloleté dieťa je choré, tak že nebude možné realizovať styk mimo miesta bydliska, oznámila túto
skutočnosť navrhovateľovi, čo vyplynulo aj z predloženej textovej správy zo dňa 29.09 2012., ktorú
poslala o 8:40 hod. a zároveň o 9:06 hod. poslala správu, podľa ktorej umožňuje navrhovateľovi, aby
prišiel do bytu, kde býva maloletá s ňou a jej mladším súrodencom. Skutočnosť, že maloleté dieťa
bolo choré vyplynula aj z lekárskej správy zo dňa 04.03.2013, ako aj zo správy materskej školy zo dňa
25.04.2013,podľaktorejnasledujúcipracovnýdeň-t.j.31.10.2012maloletánebolaprítomnávmaterskej

škole.Vkonanínebolipreukázanéskutočnosti,podľaktorýchodporkyňapreddňom29.09.2012vedelaoochorení maloletého dieťaťa, a teda nebolo preukázané, že by mala možnosť s dostatočným predstihom
navrhovateľovi oznámiť, že maloletá je chorá, a teda nie je možné realizovať styk mimo miesta bydliska
maloletého dieťaťa. Samotný navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil tú skutočnosť, že vie o chronických

problémoch maloletého dieťaťa a aj v uvedený deň 29.09.2012 bola maloletá prechladnutá. Ani z
vyhlásenia W. C., ktorý bol prítomný 29.09.2012 pri realizácii stretnutia nevyplýva skutočnosť, že by
tu došlo k porušeniu povinností odporkyne v tom, že táto včas neinformovala o objektívnej prekážke,
ktorá by bránila uskutočneniu styku navrhovateľa s maloletou dcérou. Potvrdil len to, že stará matka
maloletej zasahovala do rozhovoru a mala nevhodné výčitky a správanie vo vzťahu k navrhovateľovi.

Vzhľadom na to, že v konaní bolo preukázané, že stretnutie otca s maloletou R. sa realizovalo pred
dverami bytu na chodbe, nemožno správanie matky, ktorá po 20 minútach ukončila stretnutie, považovať
za porušenie povinností podľa rozhodnutia súdu, nakoľko s prihliadnutím na zdravotný stav maloletého
dieťaťa je zrejmé, že takáto realizácia styku na chodbe pred dverami bytu sa mohla negatívne prejaviť
na zdravotnom stave maloletého dieťaťa.

Zároveň navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o výšku škody v sume 117,74 Eur,

nakoľko predložil len vyúčtovanie cesty bez príslušných dokladov, na základe ktorých by boli preukázané
skutočné náklady spojené s týmto použitím vozidla dňa 29.09.2012.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zmeny a
vyhovenia podanému návrhu.

Uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry, rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do výchovy,

zodpovedá za škodu vzniknutú druhému z rodičov v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom aj vtedy,
keď tohto rodiča včas neinformoval o objektívnej prekážke (napr. o ochorení dieťaťa) brániacej
uskutočneniu styku s maloletým v ustanovenej dobe. Pri vyčísľovaní nákladov spojených s použitím
motorového vozidla pri styku možno prihliadať na paušalizované náhrady nákladov obdobného
používania osobných vozidiel na iné účely. Pojem „marenie styku“ nemožno vykladať reštriktívne

tak, že styk sa nerealizuje, ale v zmysle odbornej literatúry tu možno subsumovať aj prípady, kedy
sa styk realizuje za podstatne sťažených podmienok (analógia k výkladu pojmu „marenie“ v zmysle
výkladu Trestného zákona). Odporkyňa, ktorá deň pred realizáciou styku a v čase, keď už mala
vedomosť o zdravotnom stave maloletej vylučujúcom realizáciu styku, o tejto objektívnej prekážke včas
navrhovateľa neinformovala. Sama uviedla, že to nepovažovala za potrebné, hoci vedela, že otec bude

cestovať za maloletou 180 km. Ľahostajným konaním, resp. opomenutím a postojom odporkyne došlo
jednoznačne k porušeniu všeobecnej prevenčnej povinnosti, ktorú zákon ukladá každému účastníkovi
občianskoprávnychvzťahov.Zdôraznil,žeškodcamusípreukázať,ževzniknutúškodunezavinil,atoajv
prípadetzv.nevedomejnedbanlivosti.Nestačí,akpreukáže,žeurobilvšetkopodľasvojichsubjektívnych
schopností a znalostí. Kritérium tohto hodnotenia musí byť objektívne, teda rozhodujúca musí byť miera

úsilia, ktorú možno požadovať od každého občana. Toto meradlo sa pritom musí aplikovať konkrétne,
teda s prihliadnutím na určitú situáciu a diferencovane. Je vylúčené spochybňovať vznik majetkovej
ujmy na strane navrhovateľa, nakoľko skutočnosť, že sa dňa 29.09.2012 dostavil do Žiliny, potvrdil
nielen svedok, ale aj samotná odporkyňa. Ak by odporkyňa neopomenula informovať navrhovateľa o
objektívnej prekážke brániacej realizácii jeho styku s dcérou, navrhovateľ by do Žiliny nevycestoval, a

ani by a ani by mu nevznikla majetková ujma spočívajúca v zbytočne vynaložených nákladoch na cestu.
Odporkyňa nepreukázala okolnosti, za ktorých by bolo možné spoľahlivo usudzovať to, že ku vzniku
škody, vzniknutej porušením jej právnej povinnosti, nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré od nej bolo možné objektívne požadovať. Navrhovateľ upriamil pozornosť na vyjadrenia
odporkyne, že „maloletá R. už zo škôlky, v ktorej bola ešte v piatok, sa vrátila chorá, prechladnutá,

večer sa jej stav zhoršil kašľala.“ Na otázku súdu, prečo neinformovala navrhovateľa vopred, odporkyňa
uviedla, že „ja som to vlastne nepovažovala za nutné a poukazujem aj na to, že zdravotný stav maloletej
sa zhoršoval večer, a najmä potom v sobotu.“ Na základe uvedeného sú potom absurdné tvrdenia
súdu, že tu nebolo preukázané, že by mohla odporkyňa informovať navrhovateľa o zdravotnom stave
maloletej už skôr. V prejednávanej veci nie je rozhodujúce, že dieťa bolo choré, ale to, či odporkyňa

toto navrhovateľovi oznámila bez zbytočného odkladu po tom, ako to zistila. Odvolateľ tiež poukázal
na tvrdenie svedka, ktorý uviedol, že stretnutie s maloletou prebiehalo za mimoriadne vyhrotených
podmienok, ktorých dôvodom bola prítomnosť a správanie sa matky odporkyne. Pokiaľ ide o náhradu
trov konania, odvolateľ žiadal aplikovať § 150 ods. 1 O.s.p..Odporkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadala napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdiť.

Namietala vyčíslenie výšky škody, ktorá by podľa údajov o spotrebe motorového vozidla poskytnutých

navrhovateľom mala dosiahnuť sumu 55,00 Eur, nie sumu požadovanú návrhom. Tiež poukázala na fakt,
že z predloženého technického preukazu vyplýva, že vozidlo je vo vlastníctve lízingovej spoločnosti a
jehodržiteľomjeobchodnáspoločnosť.Niejetedazrejmé,akáškodanavrhovateľovivznikla.Odporkyňa
síce v konaní uviedla, že večer pred realizáciou styku sa stav maloletej zhoršil, avšak tento stav u
nej nevzbudil pochybnosti o tom, že by styk dcéry s navrhovateľom mal byť ohrozený a nemohol

sa zrealizovať. Zhoršenie zdravotného stavu maloletej, ktorý vylučoval realizáciu styku navrhovateľa
s maloletou R. mimo jej domáceho prostredia nastalo až v deň realizácie styku .O tejto skutočnosti
odporkyňa bezodkladne informovala navrhovateľa SMS správou, a to len v znení, že maloletá je
chorá, pričom nevylúčila realizáciu styku v domácom prostredí maloletej. Odporkyňa žiadnym spôsobom
nezmarila, a už vôbec nezabránila v styku navrhovateľa s maloletou, keďže vytvorila všetky podmienky,
aby sa styk mohol realizovať. Odporkyňa tiež poukázala na odlišné tvrdenia navrhovateľa a svedka C.,

ktorí rozdielne uvádzali ich polohu v čase doručenia SMS správy od odporkyne. Odporkyňa v žiadnej
z SMS správ nenapísala navrhovateľovi, aby nechodil, práve naopak umožnila mu prísť do bytu, aby
videl aj ich novonarodeného syna.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2

O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje

rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné reagovať na odvolacie námietky navrhovateľa, ktorý

považoval svoj nárok za preukázaný.

Žiada sa uviesť, že predpokladom vzniku nároku na náhradu škody v intenciách posudzovanej veci
by bola skutočnosť, že sa styk s maloletým dieťaťom bezdôvodne nerealizoval a zavinenie za takýto
stav by bolo možné pričítať odporkyni. Zo zhodných tvrdení účastníkov pritom vyplýva, že navrhovateľ
sa dňa 29.09.2012 dostavil k bytu matky s cieľom stretnúť sa so svojím dieťaťom, čo mu bolo aj

umožnené. Ak pri stretnutí vznikla konfliktná situácia, bolo na navrhovateľovi, aby túto riešil a trval na
stretnutí s maloletou v priestoroch bytu odporkyne, ktorá takýto postup navrhla. Krajský súd nemal
dôvod neakceptovať tvrdenia odporkyne, ktorá síce o zhoršenom zdravotnom stave vedela už deň pred
stykom, avšak vzhľadom na dlhotrvajúce problémy dieťaťa, túto okolnosť nepovažovala za takú, aby sa
stretnutie neuskutočnilo. Treba zdôrazniť, že dieťa môže vnímať prítomnosť rodiča aj v chorobe, ktorý

stav nevylučoval, aby stretnutie riadne navrhovateľa a dcéry R. prebehlo, hoci obmedzene - v domácom
prostredí dieťaťa. V prípade ak stará matka dieťaťa (prípadne aj matka) zasahovala (či zasahuje) do
priebehu stretnutí, odvolací súd dáva v súvislosti s ich prípadným nevhodným správaním do pozornosti
možnosť nariadenia výchovných opatrení v zmysle § 37 Zákona o rodine.

Pokiaľ ide o argumenty odvolateľa vo vzťahu k možnému použitiu § 150 ods. 1 O.s.p., k tomu krajský

súd uvádza, že v sporovom konaní (ako je tomu v danom prípade) sa povinnosť nahradiť trovy konania
spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (§ 142 ods. 1 O.s.p.). Len výnimočne nemusí súd
úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa ustanovenia § 150 ods.
1 O.s.p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorémusa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril;
to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Zo slovného znenia
uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť,

aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych
prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný
prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností
konkrétnej veci. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa možno prihliadať k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom účastníkov konania. Je ale potrebné vziať do

úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto
rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Ťaživá sociálna situácia účastníka,
ktorému sa ukladá povinnosť nahradiť trovy konania, nemôže sama o sebe odôvodniť postup podľa §
150 ods. 1 O.s.p. Významnými z hľadiska aplikácie uvedeného ustanovenia sú tiež okolnosti, ktoré viedli
k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, charakter sporu a pod.

Vychádzajúc z uvedeného výkladu odvolací súd nezistil žiadne zvláštne okolnosti, ktoré by mohli viesť

k nepriznaniu náhrady trov konania odporkyni ako úspešnej účastníčky. Táto využila možnosť nechať
sa zastúpiť advokátom, s čím jej vznikli náklady, ktoré je povinný nahradiť navrhovateľ.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny podlľa ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p. p o t v r d i l .

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. V odvolacom konaní bola úspešná odporkyňa, ktorej krajský súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania proti odporcovi, ktorý v tomto štádiu konania nemal úspech.

Tieto trovy pozostávajú trov právneho zastúpenia advokáta, ktorý zastupoval odporkyňu v tomto súdnom
konaní v celkovej sume 29,57 Eur (za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 16,60 Eur,
účtovaný podľa § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, režijný paušál v sume 8,04 Eur účtovaný v
súlade s ust. § 16 ods. 3 cit. vyhl., + 20% DPH 4,93 Eur, účtovanú v súlade s ust. § 18 ods. 3 cit. vyhl.),
ktoré v súlade s ust. § 149 ods. 1 O.s.p. krajský súd uložil odporcovi zaplatiť na účet splnomocneného
zástupcu odporkyne.

Za poradu s klientom v súvislosti s podaným odvolaním nebola odporkyni priznaná náhrada trov

konania,nakoľkotentoúkonnepovažovalkrajskýsúdzaúčelný.Obsahomvyjadrenianeboližiadnenové
skutočnosti ani tvrdenia, ktoré by vyžadovali osobitnú poradu advokátky so zastúpenou účastníčkou.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.