Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sža/31/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200168
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1015200168.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,

PhD. a z členov JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Henčekovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa:
J. L. D. D., nar. XX.XX.XXXX v meste U., irackej štátnej príslušnosti, naposledy bytom v zahraničí: U.,
toho času miesto pobytu U., právne zastúpený Mgr. Jarmilou Vargovou, advokátkou, Brečtanová 21,
831 01 Bratislava, proti odporcovi: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková
ul. č. 6, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia ČAS: MU-306-18/PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014,
o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/6/2015-44 zo dňa 29.
apríla 2015, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Saz/6/2015-44 zo dňa
29. apríla 2015 m e n í tak, že rozhodnutie odporcu ČAS: MU-306-18/PO-Ž-2014 zo dňa 19.12.2014
v časti o neudelení azylu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Krajský súd v Košiciach rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie ČAS: MU-306-18/PO-
Ž-2014 zo dňa 19.12.2014 v časti o neudelení azylu. Napadnutým rozhodnutím odporca podľa § 13
ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v
čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len ,,zákon o azyle“) neudelil navrhovateľovi azyl a podľa

§ 13 a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu poskytol doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Krajskýsúdvdôvodochrozsudkuuviedol,žepreskúmalnapadnutérozhodnutieodporcu,akoajkonanie,
ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako
vecne správne.

Uviedol, že na pojednávaní krajského súdu, nariadenom na deň 29.04.2015, vykonal dokazovanie
výsluchom navrhovateľa, splnomocnenej zástupkyne navrhovateľa a splnomocnenej zástupkyne

odporcu a bol tiež oboznámený administratívny spis odporcu ČAS:MU-306/PO-Ž-2014.

K výroku o neudelení azylu navrhovateľovi krajský súd zdôraznil, že predpokladom udelenia azylu
podľa § 8 zákona o azyle je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z dôvodov uvedenýchv tomto zákonnom ustanovení. Podľa názoru súdu k naplneniu a preukázaniu konania, ktoré zákon
o azyle definuje ako prenasledovanie (§ 2 písm. d/ bod 2), okrem všeobecných predpokladov
(objektívna situácia) musí pristúpiť aj individuálne konanie subjektov, smerujúce voči konkrétnej osobe -

navrhovateľovi. V prejednávanej veci však faktor prenasledovania alebo jeho hrozby nebol naplnený. Iba
za predpokladu naplnenia týchto predpokladov môže dôjsť k splneniu ďalšej podmienky udelenia azylu,
teda opodstatnenosti prezentovaných obáv, čo v danom individuálnom prípade nebolo preukázané.
Odporca sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal dôvodmi žiadosti navrhovateľa o udelenie azylu.
Tieto skutočnosti potom vyhodnotil z hľadiska kritérií uvedených v zákone o azyle a Ženevského

dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951. Z uvedených dôvodov po právnej stránke neboli
splnené predpoklady udelenia azylu navrhovateľovi v zmysle zákona o azyle.

Podľa krajského súdu záver odporcu o tom, že navrhovateľ nesplnil podmienky pre udelenie azylu v
zmysle zákona o azyle je vecne správny vzhľadom na záver odporcu o tom, že v danom prípade sa
zjavne jedná o žiadateľa o azyl, ktorý objektívne nečelil prenasledovaniu zo strany štátnych orgánov,
ktoré boli ochotné poskytnúť navrhovateľovi ochranu pred prenasledovaním neštátnym pôvodcom.

Podľa krajského súdu v prípade navrhovateľa nebola preukázaná opodstatnenosť obáv z
prenasledovania z rasových, národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých
politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského
dohovoru z roku 1951 o postavení utečencov a zo zákona o azyle.

Aj v prípade únosu jeho otca a otcovej sestry, teda jeho tety, militantnou islamistickou skupinou,

navrhovateľ uviedol, že za únosom jeho otca stojí jeho minulosť, a to, že pracoval za režimu Saddama
Husseina v armáde. Na pojednávaní krajského súdu navrhovateľ uviedol novú skutočnosť, že teta bola
zavraždená. Podľa jeho názoru z toho dôvodu, že kandidovala do miestnej samosprávy v Mosule na
strane vlády, čo považoval za jediný dôvod jej vraždy zo strany príslušníkov Islamského štátu. Aj z tejto
výpovede navrhovateľa je však zrejmé, že dôvodom údajného usmrtenia jeho tety mala byť skutočnosť

nesúvisiaca s osobou navrhovateľa, ani s jeho blízkou rodinou.

K odvolacej námietke v opravnom prostriedku, že odporca pochybil, keď neposudzoval postavenie
navrhovateľa v kontexte jeho sunnitského vyznania s prihliadnutím na to, že sunniti, žijúci na území pod
kontrolou šiítov sú ohrozenou skupinou a v súvislosti s Bagdadom sa hovorí o prenasledovaní sunnitov
šiítskymi milíciami, ako aj o páchaní vojnových zločinov, pričom aj organizácia AAH má podporu vo vláde

krajiny pôvodu, krajský súd uviedol, že navrhovateľ vo svojej výpovedi nehovoril o prenasledovaní svojej
osoby, či svojej rodiny z dôvodu príslušnosti k sunnitskej vetve, a to príslušníkmi šiítskych skupín.

Ako dôvod konania voči osobe svojej, i svojho otca, vždy uvádzal len skutočnosť, že jeho otec bol
generálmajorom počas vlády Saddama Husseina. Napokon ani v opravnom prostriedku navrhovateľ pri
konštatovaní dôvodov žiadosti o udelenie azylu v bode II. odvolania nehovoril o tom, že by sa bol cítil

prenasledovaný z náboženských dôvodov. Odporca sa však vo svojom rozhodnutí zaoberal zložitou
vnútroštátnou situáciou v Iraku a vzťahmi medzi príslušníkmi islamského vierovyznania - sunnitskej a
šiítskej vetvy. Ako zdôrazňoval odporca aj vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku, navrhovateľ v
konaní pred odporcom uviedol iba to, že je moslim - sunnit, no neuvádzal, že by streľba na jeho osobu
súvisela s jeho náboženskou príslušnosťou. V krajine pôvodu nebol prenasledovaný z tohto dôvodu, ani

tento dôvod neuvádzal ako dôvod svojej žiadosti. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi streľbou
na osobu navrhovateľa a jeho príslušnosťou k moslimskému vyznaniu sunnitskej vetvy. Navrhovateľ
žiadnou formou nekonal proti činnosti militantnej skupiny AAH a podľa svojej výpovede sa žiadnou
formou politicky ani neangažoval.

Krajský súd teda k odvolacej námietke, týkajúcej sa neposudzovania náboženskej príslušnosti

navrhovateľa ako dôvodu jeho prenasledovania, uviedol, že pokiaľ by navrhovateľ bol pociťoval
prenasledovanie aj z náboženského dôvodu, mal tento dôvod uviesť už v priebehu správneho konania.
Vzhľadom k tomu, že sa tak nestalo, nemohol krajský súd k týmto tvrdeniam nijako prihliadnuť, hoci
poukazuje na to, že odporca sa vo všeobecnosti zaoberal aj zložitou situáciou v krajine pôvodu
navrhovateľa medzi jednotlivými náboženskými skupinami. Z ustanovenia § 250i ods. 1 O. s. p. totiž

vyplýva, že pri preskúmavaní rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
napadnutého rozhodnutia.Napokon k odvolacím dôvodom, týkajúcim sa situácie v krajine pôvodu a neaktuálnosti správ, z ktorých
odporca pri vydávaní rozhodnutia vychádzal, krajský súd dodal, že túto odvolaciu námietku nepovažuje
za opodstatnenú, nakoľko navrhovateľovi bola poskytnutá doplnková ochrana.

V tejto spojitosti považoval krajský súd za neodôvodnenú námietku, že odporca neprihliadol na Príručku
UNHCR ohľadom návratov do Iraku, keď v zmysle článku 8 Kvalifikačnej smernice majú členské štáty
zohľadniť v čase prijímania rozhodnutia o žiadosti všeobecné okolnosti, prevládajúce v tejto časti krajiny
a osobné okolnosti žiadateľa v súlade s článkom 4. Odporca sa zaoberal aj všeobecnou situáciou v
krajine pôvodu, ale rovnako individuálne skúmal dôvody žiadosti navrhovateľa o medzinárodnú ochranu.

Ohľadom povinnosti prihliadnuť na rôzne Príručky UNHCR v spojitosti s tou ktorou krajinou pôvodu
krajský súd poukázal na skutočnosť, že vo viacerých rozhodnutiach, i Krajského súdu v Košiciach, ale
i Najvyššieho súdu SR, bolo doporučenie prihliadnuť i na tieto príručky, ale nie povinnosť vychádzať v
každom prípade z príslušnej príručky, viazanej na danú krajinu pôvodu.

Krajský súd uviedol, že sa podrobne zaoberal všetkými námietkami navrhovateľa uplatnenými v
opravnom prostriedku a postup odporcu považuje v celom rozsahu za správny, v súlade so zákonom o

azyle, keď v zmysle ustanovení § 13 ods. 1 zákona o azyle odporca navrhovateľovi azyl neudelil.

Krajský súd preto nepovažoval námietky opravného prostriedku navrhovateľa ohľadom nesprávneho
vyhodnotenia správ z krajiny pôvodu a nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj rozporov s
obsahom spisov, za dôvodné. Námietky navrhovateľa podľa krajského súdu nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Krajský súd považoval za zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní vychádzal,
pričom dospel k záveru, že ten dokazovanie vykonal a vyhodnotil riadnym spôsobom. Riadne zistil
skutkový stav veci a z tohto podkladu neskôr vychádzal pri svojom rozhodnutí o neexistencii dôvodov
pre udelenie azylu v zmysle ustanovení § 8 a § 10 zákona o azyle, podľa ustanovenia § 13 ods. 1 zákona
o azyle.

Odporca sa podrobne zaoberal všetkými skutočnosťami a preto bolo podľa krajského súdu potrebné
rozhodnutie odporcu v časti výroku o neudelení azylu ako vecne správne potvrdiť.

II.

Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa

Proti uvedenému rozsudku podal navrhovateľ včas odvolanie. Uviedol, že je mladý muž, pochádzajúci z

Iraku, sunnitského vierovyznania. Jeho otec pracoval ako profesionálny vojak v hodnosti generálmajora
počas vlády Saddama Husseina. Po páde režimu sa otcovi začali vyhrážať, a preto sa otec rozhodol
pre bezpečnosť rodiny odsťahovať do mesta Mosul. Aj napriek odsťahovaniu otca, sa islamská skupina
Asaeb Ahl Alhaq rodine navrhovateľa aj naďalej vyhrážala. Bolo jej dané ultimátum na vysťahovanie sa
z vlastného domu, čomu rodina nevenovala pozornosť. Avšak tieto vyhrážky splnili a na navrhovateľa pri

príchode domov začali strieľať neznámi ľudia. Našťastie sa stihol schovať a nič sa mu nestalo. Po tomto
incidente sa navrhovateľ rozhodol, že kvôli bezpečnosti utečú aj oni (s matkou, manželkou a deťmi) do
Mosulu. Navrhovateľ im tam zabezpečil ubytovanie a následne opustil Irak a utiekol do Turecka. Podľa
správ od rodiny, musela táto po dobití Mosulu utiecť do mesta Kirkuk (jún 2014), kde sa nachádzajú aj v
súčasnosti. V októbri 2014 sa od matky dozvedel, že otca s jeho sestrou uniesli radikálni islamisti, ktorí

sa v súčasnosti snažia o vytvorenie Islamského štátu v Iraku. V posledných mesiacoch boli zavraždení
príslušníkmi Islamského štátu štyria z jeho príbuzných.

Navrhovateľ požiadal o udelenie azylu z nasledovných dôvodov:

že sa jeho otcovi a celej rodine vyhrážali z dôvodu jeho práce ako generálmajora počas vlády Saddama
Husseina,

že na neho strieľali neznámi muži (pravdepodobne zo skupiny Asaeb Ahl Alhaq) pri jeho dome, že sa
obáva o svoj život.Odporca však vydal rozhodnutie, ČAS: MU-306-18/PO-Ž-2014, ktorým síce poskytol navrhovateľovi
doplnkovú ochranu, avšak neudelil mu azyl.

Navrhovateľ podal proti predmetnému rozhodnutiu odporcu opravný prostriedok z dôvodu, že

rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie
skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci a z dôvodu, že rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť.

Krajský súd však rozhodnutie odporcu svojím rozsudkom 5Saz/6/2015 potvrdil.

Nakoľko s uvedenými závermi prvostupňového súdu nesúhlasil podal odvolanie z nasledovných
dôvodov: súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

K neúplnému zisteniu skutkového stavu

Navrhovateľ má zato, že krajský súd neúplne zistil skutkový stav s ohľadom na námietku o

neposudzovaní politického presvedčenia navrhovateľa. Navrhovateľovi je prisudzované politické
presvedčenie, odvodené od jeho otca generálmajora počas vlády Saddama Husseina. Navrhovateľ
túto skutočnosť už nemôže zmeniť a odporca, rovnako ako aj súd, mal pristúpiť k posudzovaniu
politického presvedčenia. Krajský súd dokonca na strane 11 konštatuje, že „navrhovateľ žiadnou formou
nekonal proti činnosti militantnej skupiny AAH a podľa svojej výpovede sa žiadnou formou politicky

ani neangažoval." Má za to, že v tomto prípade krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci,
lebo nevykonal dôkazy - správy o krajine pôvodu doložené v rámci opravného prostriedku. Otcovi
navrhovateľa sa vyhrážali príslušníci tejto skupiny z dôvodu jeho minulosti v armáde. Tento fakt priamo
ovplyvňuje postavenie a vnímanie navrhovateľa ako oponenta režimu, súd ho mal teda podrobne
skúmať, nie len skonštatovať, že sa politicky neangažoval.

Navrhovateľ poukázal na to, že namietal neskúmanie postavenia a možnosti presídlencov. Keďže
odporca vo svojom rozhodnutí argumentoval aj možnosťou presídlenia, mal sa zaoberať aj postavením
samotných presídlencov v Iraku. Odporca tak však neurobil a rovnako tak ani krajský súd, keďže sa
k tejto námietke nijak nevyjadril.

Navrhovateľpoukázalnato,ževopravnomprostriedkupoukazovalnaprepojeniepôsobeniavojenských

hodnostárov v armáde Saddama Husaina s náboženstvom, a to v súvislosti s možnosťou jeho
prenasledovania z náboženských dôvodov. Rovnako v tejto súvislosti poukazoval na postavenie
sunnitov v Iraku. Hoci má za to, že obavy navrhovateľa boli riadne vyjadrené a verbalizované aj s
ohľadom na jeho prípadné prenasledovanie z dôvodu jeho náboženského vyznania, má za to, že krajský
súd sa mal zaoberať aj týmito informáciami potvrdzujúcimi obavy navrhovateľa z náboženských dôvodov

a tieto použiť pre svoje rozhodnutie, čo však neurobil.

Krajský súd zároveň vo svojom rozhodnutí na strane 10 uviedol, že navrhovateľ nečelil prenasledovaniu
zo strany štátnych organov, z dôvodu, že tieto mu boli ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním
neštátnymi pôvodcami. Avšak krajský súd úplne odignoroval množstvo správ založených v spise, ktoré
jasne hovoria o napojení organizácie AAH na irackú vládu. Na základe uvedeného podľa navrhovateľa

nemôže súd a rovnako ani odporca očakávať od navrhovateľa, že bude dôverovať ochrane štátu. Má
zato, že krajský súd pochybil, keď sa nezaoberal informáciami uvedenými v opravnom prostriedku a
nijako sa nevyjadril k napojeniu AAH na vládu.

K nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniuKrajský súd vo svojom rozhodnutí na strane 11 uvádza, že „navrhovateľ vo svojej výpovedi nehovoril o
prenasledovaní svojej osoby, či svojej rodiny z dôvodu príslušnosti k sunnitskej vetve, a to príslušníkmi
šiítskych skupín.“

S týmto tvrdením vyjadril navrhovateľ nesúhlas. Navrhovateľ už pri pohovore s odporcom, na strane
8 dotazníka, uviedol, že vo výhražnom liste, bol jeho otec „obvinený z pohanstva a bolo mu vyčítané,
že pracoval pre Irackú armádu.“ Zároveň na strane 9 dotazníka navrhovateľ na otázku, či mal nejaké
problémy v meste Mosul uviedol, že „vláda zatýkala moslimov - sunnitov, nakoľko ich podozrievala
z účasti v rôznych radikálnych hnutiach. Z uvedených dôvodov som sa rozhodol vycestovať preč.“ Z

uvedeného vyplýva, že navrhovateľ uvádzal pred odporcom skutočnosti, ktoré odôvodňujú jeho obavy
z prenasledovania z dôvodu náboženskej príslušnosti. Navrhovateľ uviedol, že sa rozhodol vycestovať,
práve kvôli tomu, že vláda zatýkala moslimov-sunnitov. Zároveň navrhovateľ na pojednávaní, ohľadom
bezpečnosti v meste Mosul, uviedol, že situácia bola bezpečná pre manželku, ale nie pre neho ako muža
sunnitskeho vyznania, ktorí boli terčom prenasledovania a únosu.

Krajský súd uviedol, že pred odporcom však neuviedol náboženské vyznanie ako dôvod odchodu a

obavu o svoju bezpečnosť. Navrhovateľ uviedol, že to nie je pravda. Poukázal na to, že vyslovil svoje
obavy z dôvodu príslušnosti k sunnitskej vetve, z tohto dôvodu má zato, že sa nimi krajský súd, rovnako
ako odporca, mal zaoberať.

Navrhovateľ poukázal na to, že to namietali v opravnom prostriedku. Nakoľko aj Najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí,sp.zn.1Sža/49/2014zodňa13.01.2015,konštatoval,ževoveciachazyluideoprospektívne

rozhodovanie, teda o posudzovanie strachu z prenasledovania v budúcnosti, má zato, že krajský súd
mal a musel skúmať aj informácie o postavení príslušníkov sunnitskej vetvy nakoľko sú zásadné pre
posúdenie prípadu navrhovateľa.

Je pravdou, že navrhovateľ v konaní priamo neuviedol: „Bol som prenasledovaný z dôvodu mojej
náboženskej príslušnosti.“ Avšak pri pohovore s odporcom uviedol množstvo relevantných informácií,

ktoré poukazujú na jeho problémy ako sunnítu.

Rovnako podľa navrhovateľa nemožno súhlasiť so záverom krajského súdu, ktorý na námietku využitia
starých informácií pre rozhodnutie reaguje konštatovaním, že navrhovateľovi bola poskytnutá doplnková
ochrana, preto nie je na závadu, keď využil staršie informácie.

Správny orgán je vždy povinný dôsledne zisťovať skutkový stav veci, pokiaľ tak neurobí, pochybil. Aj

samotný zákon o azyle tak vyžaduje dôslednú znalosť prostredia, odkiaľ žiadateľ pochádza, a to k času
rozhodovania o jeho žiadosti, nie teda tri alebo viac mesiacov späť. Ide o nedôsledné posúdenie prípadu
navrhovateľa a krajský súd mal takýto postup odporcu vyhlásiť za nesprávny.

Krajský súd, rovnako ako odporca pred ním, nesprávne konštatuje, že navrhovateľ nespĺňa podmienky
na udelenie azylu. Ako dôvod prenasledovania uvádza navrhovateľ minulosť svojho otca, ktorý bol

generálmajor a zároveň svoju náboženskú príslušnosť k sunnitskej vetve. Dôvodom prenasledovania
môže byť podľa v opravnom prostriedku doložených správ i prisudzované politické presvedčenie. Sám
navrhovateľ bol už objektom prenasledovania vo svojej krajine, keď na neho strieľali v ich dome.

Objektívnosť navrhovateľových obáv je podložená množstvom správ založených v administratívnom
spise, ale predovšetkým tými doloženými v opravnom prostriedku.

Krajský súd tak na základe nesprávnych skutkových zistení dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci, keď konštatoval nenaplnenie podmienok na udelenie azylu.

Má za to, že krajský súd pri svojom rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nepostupoval v súlade s platnými
predpismi a pri svojom konaní sa dopustil pochybení uvedených vyššie.

S ohľadom na uvedené, žiadal najvyšší súd, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie

odporcu, zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie.

III.Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa

K podanému odvolaniu odporca uviedol, že v celom rozsahu odkazuje na svoje podané vyjadrenie k
opravnému prostriedku zo dňa 18.03.2015 (prezentované aj na pojednávaní v tejto veci), má za to, že

napadnuté rozhodnutie odporcu je vecne správne a zákonné.

K námietkam navrhovateľa voči rozhodnutiu krajského súdu uviedol, že odporca v konaní skúmal
možné prenasledovanie navrhovateľa z politických dôvodov. Na základe dokazovania odporca zistil,
že navrhovateľ nebol členom žiadnej politickej strany (podobne ako jeho otec), navonok neprezentoval
žiadne politické názory, na základe ktorých by ho mohol možný aktér prenasledovania označiť za
oponenta vlády. Odporca vyslovil, že problémy, ktoré navrhovateľ mal s militantnou skupinou AAH

nepredstavujú „prenasledovanie z politických dôvodov“. Odporca sa nestotožňuje s argumentom,
že navrhovateľovi je prisudzované politické presvedčenie zo strany militantov z AAH. Z výpovede
navrhovateľa vyplýva, že ten (s ohľadom na ustanovenie § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle)
nevykonával žiadnu činnosť, z ktorej by boli „pôvodcovi prenasledovania („militantnej skupine AAH)“
zjavné jeho politické názory (myšlienky, presvedčenia) o politike alebo postupoch tejto militantnej

skupiny. Ak by, podľa názoru navrhovateľa, mu malo byť prisudzované politické presvedčenie oponenta
vlády (v prípade navrhovateľa ako osoby, ktorá by mala, v dôsledku práce jeho otca, zastávať politické
názory bývalého režimu), aktérom prenasledovania by musel byť štát, ten však proti navrhovateľovi
nevykonal žiadnu činnosť charakterizovanú v ustanovení § 2 písm. d) zákona o azyle, na základe ktorej
by navrhovateľa prenasledoval z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia. Argument o tom,

že ak vládne ozbrojené zložky, ktoré podľa navrhovateľa určitým spôsobom podporujú AAH v iných
konfliktoch, a preto je vláda automaticky zodpovedná za každé konanie tejto skupiny, je podľa názoru
odporcu, nelogický a nesprávny. Nemožno v príčinnej súvislosti spájať problém navrhovateľa (útok na
jeho osobu) s neznámymi osobami (v konaní sa jasne nepreukázalo, že za útokom na jeho osobu je
AAH - uvedené je iba domnienkou, nakoľko navrhovateľ nepočkal na výsledok vyšetrovania) s údajnou

prepojenosťou AAH na vládne zložky, ktorú navrhovateľ uvádza až v konaní pred súdom. Odhliadnuc
od uvedeného, je tento argument navyše v rozpore s dôkazmi, ktoré predložil samotný navrhovateľ v
rámci konania pred odporcom, ktoré preukazujú, že vyšetrovacie zložky boli ochotné a schopné vyšetriť
streľbu na osobu navrhovateľa. Ak by vyšetrovacie zložky z akéhokoľvek dôvodu nechceli vyšetriť
navrhovateľov prípad, nezačali by ex offo konanie aj napriek tomu, že navrhovateľ streľbu na svoju

osobu príslušným zložkám štátu nehlásil, ako aj by v konaní nevykonávali procesné úkony, ako napr.
zabezpečenie dôkazov, výsluch svedkov, predvolanie, a pod., čo je zjavné z obsahu azylového spisu.

Navrhovateľ ďalej namieta neskúmanie postavenia a možnosti presídlencov. K uvedenému uviedol, že
odporca si do administratívneho spisu v rámci dokazovania zaobstaral informácie o možnosti slobody
pohybu v rámci krajiny, cestovania do zahraničia, slobody emigrácie a repatriácie (str. 69-71 azylového

spisu). Navyše, samotný navrhovateľ v konaní pred súdom opätovne potvrdil, že po tom, čo sa s rodinou
presťahoval k príbuzným a neskôr do Mosulu už žiadne problémy s AAH, ani so štátom (pozn. odporcu)
nemal.

Navrhovateľove obavy z prenasledovania z náboženských dôvodov, a námietka že krajský súd
nepreskúmaval uvedené tvrdenie, podľa odporcu nie sú dôvodné.

Odporca v konaní vyslovil, že navrhovateľ, ani jeho otec neprestúpili učenie islamu, ani sa nevzdali
islamu. Z úplnej citácie str. 9 Dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 23.10.2014 vyplýva, že navrhovateľ
ako dôvod opustenia krajiny uviedol bezpečnostnú situáciu, ktorú musí iracká vláda na svojom území
riešiť, čo však nie je dôvodom na udelenie azylu, ale na poskytnutie inej formy medzinárodnej ochrany,
čo odporca v konaní zohľadnil. Uvedené tvrdenia navrhovateľa nepredstavujú obavu z prenasledovania

z náboženských dôvodov. Rovnako uvedené preskúmaval aj súd, pričom sa s touto skutočnosťou
dostatočným spôsobom vysporiadal na str. 11 napadnutého rozsudku.

Krajský súd sa podľa odporcu nemusel vyjadriť k údajnému napojeniu AAH na vládu, nakoľko uvedené
nemá s prípadom navrhovateľa vzájomnú príčinnú súvislosť.

Navrhovateľ svoje problémy odôvodňoval skutočnosťou, že jeho otec bol generálmajorom za bývalého

režimu. Odporca zdôraznil, že je navrhovateľovou povinnosťou v konaní pred odporcom uviesť všetkydôvody na udelenie azylu, nakoľko správny orgán nemá povinnosť si za navrhovateľa domýšľať právne
dôvody na udelenie azylu, preto, podľa názoru odporcu, nemožno v tomto prípade hovoriť o povinnosti
prospektívnosti rozhodovania.

Na margo informácií o krajine pôvodu uviedol, že odporca považuje uvedené informácie za aktuálne
a relevantné na posúdenie navrhovateľovej žiadosti. Podľa odporcu žiadna zákonná norma výslovne
nevymedzuje, kedy sa zdroj informácii považuje za „starý“, nakoľko zber informácií o krajine pôvodu je
špecifickým procesom, ktorý je z hľadiska dokazovania v konaní najdlhší.

Odporca si zaobstaral informácie o krajine pôvodu navrhovateľa s ohľadom na situáciu v čase, keď bol

navrhovateľ v krajine pôvodu (pre posudzovanie azylu), ako aj informácií v prípade návratu do krajiny
pôvodu (pre posudzovanie doplnkovej ochrany), ktorá bola navrhovateľovi poskytnutá. Navrhovateľ v
konaní pred súdom namieta napadnuté rozhodnutie v časti o neudelení azylu, uvedená námietka preto
nie je spôsobilá spochybniť zákonnosť rozhodnutia odporcu (ako aj rozhodnutia súdu), preto krajský súd
nemal povinnosť sa k nej vyjadrovať, aj keď tak zvláštneho uváženia učinil.

K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodu nekonzistencie a vzájomných rozporov sa

odporca dostatočným spôsobom vyjadril vo svojom prvotnom vyjadrení. S názorom odporcu sa stotožnil
aj krajský súd, keď mu bolo dostatočne zrejmé, z akých argumentov odporca pri svojom rozhodovaní
vychádzal.

Podľa odporcu nemožno súhlasiť s výkladom pojmu sociálna skupina, ktorý prezentuje navrhovateľ.
Pre odporcu (ako aj súd) je záväzné nielen ustanovenie § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, ale aj

stály výklad tohto pojmu daný Najvyšším súdom Slovenskej republiky (napr. v rozsudkoch: sp. zn. 4 Sžo
KS 60/06 z 27.02.2007; sp. zn. 1Sža/4/07 z 18.09.2007), na ktoré odporca poukázal aj v napadnutom
rozhodnutí, a prvostupňový súd sa s týmto výkladom stotožnil.

Z azylového spisu, napadnutého rozhodnutia odporcu, ako aj z napadnutého rozsudku prvostupňového
súdu vyplýva, že napadnuté rozhodnutie odporcu ako aj rozsudok prvostupňového súdu sú vecne

správne a zákonné. Odporca je toho názoru, že navrhovateľ nesplnil podmienky na udelenie azylu podľa
ustanovenia § 8 zákona o azyle, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil.

IV.

Argumentácia rozhodnutia odporcu

V rozhodnutí, ktorým odporca neudelil navrhovateľovi azyl a poskytol mu doplnkovú ochranu uviedol,
že navrhovateľ bol dňa 14.10.2014 na základe Dublinského dohovoru vrátený z Fínska na územie SR
a podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa považuje za žiadateľa, nakoľko na konanie je príslušná SR. Bol s
ním vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že v Iraku jeho otec za vlády Saddama Husseina
pracoval ako profesionálny vojak v hodnosti generálmajora. Po páde režimu sa neznámi ľudia začali

otcovi vyhrážať a keďže nechcel rodinu vystaviť nebezpečenstvu, rozhodol sa z Bagdadu odísť a usadiť
sa v meste Mosul na severe krajiny. Jeho rodina obdržala dňa 16.08.2013 výhražný list od islamistickej
skupiny Asaib Ahl Alhaqe (ďalej len „AAH“), v ktorom bol jeho otec obvinený z pohanstva a bola mu
vyčítaná práca pre irackú armádu. Súčasťou listu bolo aj ultimátum, aby jeho otec do jedného týždňa
opustil dom, v opačnom prípade mal byť on, aj celá jeho rodina, usmrtení. Takéto vyhrážky boli v tom

čase v Bagdade bežné a preto im rodina nepokladala veľkú vážnosť. Dňa 24.08.2013 však pri odchode
žiadateľa z domu do práce začali neznámi ľudia na neho z auta strieľať, no podarilo sa mu skryť v
blízkom dome a útok prežil bez zranenia. Hoci útok polícii nehlásil, táto sa o ňom dozvedela a spísala
s ním o incidente zápisnicu. Následne sa jeho rodina z obavy o vlastnú bezpečnosť presídlila v rámci
Bagdadu k príbuzným a následne všetci odišli do Mosulu, odkiaľ začiatkom októbra 2013 žiadateľ odišiel

do Istanbulu v Turecku. Pri pokuse nelegálne sa dopraviť do Grécka bol zadržaný tureckou políciou
a vrátený naspäť do Iraku. Opätovne vycestoval do Istanbulu, kde sa zdržal do 09.06.2014, kedy sa
sám dobrovoľne vrátil do Iraku, kde sa nakontaktoval na prevádzača, ktorý mu zaistil leteckú cestu do
Rakúska. Vo Viedni ho čakal iný prevádzač, v sprievode ktorého vycestoval do Fínska, kde požiadal o
azyl. Tu sa dozvedel, že otca a jeho sestru v Iraku uniesli radikálni islamisti, ktorí sa snažia o vytvorenieislamského štátu. Na základe rozhodnutia Fínskeho imigračného úradu bol transferovaný na Slovensko.
Z uvedených dôvodov v prípade návratu do krajiny pôvodu sa obával o svoj život.

Odporca vo svojom rozhodnutí konštatoval, že pri vstupe do azylovej procedúry žiadateľ predložil

cestovný pas na meno J. L. W., ktorým sa preukázal po príchode na Slovensko a ktorý mu počas pobytu
vo Fínsku poslala rodina z Iraku. Uviedol však, že jeho skutočné meno je J. L. D. D., o čom nasvedčuje
aj Laissez Passer, vydaný fínskymi štátnymi orgánmi, na základe občianskeho preukazu. Z fotokópie
služobného preukazu otca je zrejmé, že priezvisko po otcovi je skutočne D..

Z výpovede žiadateľa odporca vyvodil, že svoju žiadosť o azyl zakladá na prenasledovaní neštátnymi

aktérmi, teda príslušníkmi radikálnej skupiny Asaib Ahl al-Haqe (ďalej len „AAH“), ktorí kvôli otcovým
aktivitám v čase vlády Saddama Husseina útočili nielen na otca, ale aj na celú ich rodinu. Predložené
dôkazné prostriedky odporca nespochybnil a vzal ich do úvahy pri posudzovaní žiadosti. Skupina AAH je
iracká šiítska polovojenská skupina, ktorá vznikla odštiepením od irackých šiítskych milícií. V minulosti
viedli boj proti koaličným silám v krajine, nakoľko sa považujú za mudžahedínov, ktorých poslaním je
so sunnitmi bojovať za sväté záujmy. Ich záujmom nie je potlačenie islamských radikálov, bojujúcich za

vytvorenie Islamského štátu z Iraku, ale ich cieľom je vytvorenie štátu podľa ich predstáv a pravidiel.
Migračný úrad nevylúčil, že k týmto udalostiam skutočne mohlo dôjsť.

Odporca uviedol k objektívnym prvkom opodstatnenosti strachu v zmysle definície Ženevskej konvencie
z roku 1951, že žiadateľ, ani jeho otec, nevyvíjali žiadne politické aktivity, kvôli ktorým by sa mohli
vystaviť ohrozeniu svojej bezpečnosti. Pozícia armádneho dôstojníka otca žiadateľa síce súvisela s

vtedajším štátnym zriadením, ale v konaní nebolo ničím preukázané, že by otec alebo žiadateľ boli
nejakým spôsobom v minulosti alebo v súčasnosti politicky aktívni a kvôli svojim politickým názorom boli
prenasledovaní. Migračný úrad preto vylúčil prenasledovanie z politických dôvodov.

Ďalej sa odporca zaoberal výhražným listom, v ktorom členovia radikálnej skupiny AAH označili otca
žiadateľa za osobu, ktorá opustila učenie islamu, nakoľko v čase vlády Saddama Husseina zastával

v armáde vysokú funkciu. V konaní však nebolo preukázané, že by sa otec žiadateľa v súvislosti
s postavením v armáde vzdal islamu ako štátneho náboženstva. Podľa vyjadrenia žiadateľa sám je
moslimom a neuviedol žiadne indície, ktoré by svedčili o tom, že by niekto z jeho rodiny bol iného
náboženstva a bol kvôli tomu prenasledovaný. Odporca preto vylúčil prenasledovanie z náboženských
dôvodov. V Iraku sú síce rôzne náboženské skupiny terčom prenasledovania, predovšetkým zo strany

radikálov islamského štátu na severe krajiny, no terčom ich útokov sú hlavne kresťania a jezidi. Odporca
nevylúčil, že predmetom ich útokov sa nemôžu stať aj moslimovia, ale v prípade útokov sa jedná
predovšetkým o ľudí, ktorí sa im postavili na odpor, čo nie je prípad žiadateľa.

Vo svojom rozhodnutí sa odporca zaoberal definíciou sociálnej skupiny v zmysle § 8 zákona o azyle.
Odporca vychádzal z toho, že ak otec žiadateľa bol za vlády Saddama Husseina vojakom z povolania,

skutočne sa mohol stať terčom ich útoku, keďže Saddam Hussein sa dopúšťal násilia na ľuďoch,
hlásiacich sa k inej, ako sunnitskej vetve islamu. Otec žiadateľa a jeho rodina mohla byť v istom zmysle
ohrozenou skupinou obyvateľstva krajiny, ale nie sociálnou skupinou v zmysle charakteristiky rozsudku
Najvyššieho súdu SR 4Sžo/KS/60/06 z 27.02.2007, ako aj rozsudku 1Sža/4/07 z 18.09.2007. Odporca
v prípade členstva otca žiadateľa v ozbrojených zložkách bývalého režimu túto skutočnosť nestotožnil

s definíciou sociálnej skupiny, pretože v jeho prípade sa nejedná o vrodenú a nemennú charakteristiku.

Odporcaprihliadoltiežna„KritériaapostupypriudeľovaníštatútuutečencapodľaKonvenciezroku1951
a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov“, vydané UNHCR, v zmysle ktorých osoby, ktoré sú
donútenéopustiťrodnúkrajinunásledkommedzinárodnýchalebovnútroštátnychozbrojenýchkonfliktov,
sa obvykle nepovažujú za utečencov, pokiaľ tento konflikt neprechádza priamo do perzekúcie v zmysle

Dohovoru. Takým osobám je však zabezpečená ochrana podľa iných medzinárodných dokumentov, čo
Migračný úrad zohľadnil pri posudzovaní doplnkovej ochrany. Správny orgán rozhodol, že žiadateľovi je
potrebné poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR podľa § 13a zákona o azyle.

Za účelom posúdenia žiadosti odporca využil informácie z databázy Migračného úradu č. p. MÚ-
ODZS-2014/00069-004 z 13.08.2014 a MÚ-ODZS-2014/00069-010 zo dňa 26.09.2014, ako aj z iných

verejne dostupných zdrojov.V.

Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku),

preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9
zákonač.757/2004Z.z.)dospelkzáveru,žerozsudokkrajskéhosúdujepotrebnézmeniť.Rozhodolbez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutiabolzverejnenýnaúradnejtabulisúduanainternetovejstránkeNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2015 (§ 156 ods. 1 a ods.
3 OSP).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského
súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu v časti o neudelení azylu navrhovateľovi, preto
primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal
rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania
skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so

všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu, či správne
posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Podľa ust. § 13 ods. l zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky
uvedené v § 8 alebo 10.

Podľa ust. § 8 zákona ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý

a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo

b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné

alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh
rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití
fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných
alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom,3.
odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4.

neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za
odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy
alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti
deťom.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku krajského súdu namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil

skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd
prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ námietku neúplného zistenia skutkového stavu veci odvodil zo skutočnosti, že odporca
rovnako ako krajský súd sa nezaoberali jeho postavením ako žiadateľa o azyl s prisudzovaným

politickým presvedčením. Navrhovateľ tvrdil, že je mu prisudzované politické presvedčenie, odvodené
od jeho otca generálmajora počas vlády Saddama Husseina.

Krajskému súdu vyčítal, že na strane 11 rozsudku konštatuje, že „navrhovateľ žiadnou formou nekonal
proti činnosti militantnej skupiny AAH a podľa svojej výpovede sa žiadnou formou politicky ani
neangažoval.“Podľa navrhovateľa krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal dôkazy - správy
o krajine pôvodu doložené v rámci opravného prostriedku.

Poukázal pritom na to, že jeho otcovi sa vyhrážali príslušníci tejto skupiny z dôvodu jeho minulosti

v armáde. Podľa navrhovateľa tento fakt priamo ovplyvňuje postavenie a vnímanie navrhovateľa ako
oponenta režimu, a preto mal krajský súd tieto okolnosti podrobne skúmať, nie len skonštatovať, že sa
politicky neangažoval.

Podľa odvolacieho súdu uvedená námietka navrhovateľa, podľa ktorej, pokiaľ odporca nevykonal
náležité dokazovanie na postavenie navrhovateľa v spoločnosti a nevenoval pozornosť hrozbám, ktoré

z jeho postavenia vyplývajú, najmä s poukazom na navrhovateľom tvrdené prisudzované politické
presvedčenie bola dôvodná.

Navrhovateľ v priebehu administratívneho konania uviedol, že jeho otec dlhé roky pracoval ako dôstojník
v armáde. Po páde režimu Sadama Husaina v roku 2003 bol už bez práce. Po páde režimu sa mu začali
vyhrážať neznámi ľudia. Dňa 16.08.2013 dostala jeho rodina výhražný list od islamistickej skupiny Asaeb
Ahl Alhaq, bol adresovaný jeho otcovi. Bol obvinený z pohanstava a bolo mu vyčítané, že pracoval pre

irackú armádu. Ďalej v ňom bolo uvedené, že do 1 týždňa má spolu s rodinou opustiť dom a ak tak
neurobí, tak ho zabijú a tiež celú jeho rodinu. V dolnej časti listu bolo uvedené, že sa jedná o poslednú
výzvu. Rodina tento list neriešila, nakoľko bývali v lukratívnej časti Bagdadu a takéto vyhrážky boli v
tejto časti Bagdadu bežné. Asi o týždeň, konkrétne 24.08.2013 okolo 9.00, keď odchádzal z domu do
práce, pristavilo ho pri bráne jeho rodinného domu nejaké auto a začali po ňom strieľať. Podarilo sa

mu ukryť v dome a auto odišlo preč. Prípad nenahlásil polícii, nakoľko by im aj tak žiadnym spôsobom
nepomohla. Polícia sa o incidente dozvedela, ešte v ten deň policajti spísali zápisnicu o incidente (ako
dôkaz predložil overenú kópiu, v ktorej je aj zmienka o výhražnom liste).

Nakoľko sa báli ostať v rodičovskom dome, odišiel spolu s rodinou príbuzným do Bagdadu a neskôr do
Mosulu. Počas pobytu vo Fínsku navrhovateľovi telefonovala matka, dozvedel sa, že otca a jeho sestru

dňa 01.10.2014 uniesli radikálni islamisti.

Na pojednávaní pred krajským súdom dňa 29.04.2015 navrhovateľ uviedol, že jeho otec bol unesený
a teta zavraždená, islamisti zavraždili štyroch jeho príbuzných. Navrhovateľ uviedol že manželka a deti
zostali v Musele, ktorý v čase jeho odchodu nebol pod kontrolou Islamského štátu, ale situácia nebola
bezpečná pre navrhovateľa - ako muža sunnitského vyznania.

Z uvedeného je podľa Najvyššieho súdu SR zrejmá jasná jednotiaca dejová línia, ktorú je potrebné
interpretovať ako stupňujúci sa tlak voči navrhovateľovi, ktorý ako sám uviedol po výhražnom liste a
streľbe na jeho osobu odišiel z mesta a neskôr aj z krajiny, z dôvodu obavy o svoj život.

Navrhovateľ v priebehu administratívneho konania poukazoval na bezpečnostnú situáciu v krajine jeho
pôvodu, ktorá sa radikalizáciou islamistickej skupiny ešte zhoršovala a ktorú navrhovateľ preukazoval

aj správami o krajine pôvodu, na ktoré odkázal aj v opravnom prostriedku.

Námietka navrhovateľa, že odporca a rovnako tak aj krajský súd sa nezaoberali posúdením prípadu
navrhovateľa v súvislosti s jeho postavením ako rodinného príslušníka - (syna príslušníka armády,
ktorý v čase vlády Saddama Husseina zastával vysokú funkciu), keď výhražný list, (existenciu ktorého
nespochybnil ani odporca) bol adresovaný rodine bývalého prilsušníka armády a teda aj navrhovateľovi,

najmä v súvislosti s jeho prisudzovaným politickým presvedčením, ale aj jeho náboženským postavením
ako príslušníka sunnitov a to aj v kontexte informácií o krajine pôvodu, ktorými odporca disponoval
bola dôvodná.

Podľa odvolacieho súdu navrhovateľ nie len že objasnil z čoho plynú jeho subjektívne obavy z
prenasledovania, svoju žiadosť o azyl založil na prenasledovaní zo strany neštátnych aktérov -

príslušníkov Asiab Ahl al Haq) kvôli otcovým aktivitám v čase vlády Saddama Husseina, ktorí útočili
nielennaotca,aleajnacelúrodinu),alepoukázalajnasprávyokrajine,ktoré takétopraktikypotvrdzujú.

Odporcasícepripustil,ževIrakuskutočnepôsobiatakétoradikálneskupiny,pretovýpoveďnavrhovateľa
ani nespochybnil, avšak mal za to, že predmetom útokov zo strany radikálnych skupín sú hlavne
kresťania a príslušníci náboženského etnika Jezidov. Odporca nevylúčil, že predmetom útokov sanemôžu stať aj moslimovia, avšak podľa odporcu k takýmto útokom dochádza predovšetkým u ľudí, ktorí
sa im postavili na odpor, čo podľa odporcu nie je prípad navrhovateľa.

S takýmto záverom odporcu sa odvolací súd nemohol stotožniť, pretože ten nevypovedá nič o riadnom

a komplexnom vyhodnotení dôkazov k situácii v krajine pôvodu, ktorými odporca v čase rozhodovania
už disponoval. Správy o krajine pôvodu, ktoré boli odporcovi známe v čase rozhodovania o žiadosti
navrhovateľa o udelenie azylu a sú súčasťou jeho spisu hovoria okrem iného aj o tom, že Islamský štát
v Iraku verejne popravili 36 sunnitov vrátane detí (zdroj: SITA 3.111.2014).

Správa takéhoto charakteru teda nekorešponduje so záverom odporcu, že predmetom útokov sú len

moslimovia, ktorí sa islamistom postavili na odpor.

Dôvodná bola aj námietka navrhovateľa, že nebolo možné súhlasiť so záverom krajského súdu, ktorý
na námietku využitia starých informácií pre rozhodnutie reagoval konštatovaním, že navrhovateľovi bola
poskytnutá doplnková ochrana, preto nie je na závadu, keď využil staršie informácie.

Poskytnutie doplnkovej ochrany nezbavuje správny orgán povinnosti dôsledne skúmať situáciu v krajine
pôvodu žiadateľa o azyl v nadväznosti na dôvody, pre ktoré žiada o azyl najmä v situácii, keď sa táto

neustále mení a ako aj odporca pripúšťa radikalizáciou islamistických skupín zhoršuje.

Námietkunavrhovateľa,žekrajskýsúdsanijakonevyjadrilknámietkenesprávnehoprávnehoposúdenia
prípadu navrhovateľa v kontexte správ, ktoré navrhovateľ predložil spolu s opravným prostriedkom
považoval za dôvodnú. Nebolo však účelné rozhodnutie krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, ale odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti je potrebné zrušiť

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa odvolacieho súdu bude preto potrebné v ďalšom konaní, aby odporca vykonal dokazovanie a
zaujať stanovisko, či bolo možné navrhovateľa z pohľadu jeho postavenia - (ako rodinného príslušníka
bývalého vysoko postaveného armádneho funkcionára a vyhrážkam, ktoré islamisti adresovali nie len
jeho otcovi, ale celej rodine a po streľbe na svoju osobu sa rozhodol krajinu pôvodu opustiť), posúdiť

ako žiadateľa o azyl s prisudzovaným politickým presvedčením.

V kontexte jeho príslušnosti k náboženskej sunnitskej vetve a k vývoju bezpečnostnej situácie v krajine
pôvodu najmä v súvislosti s praktikami islamistov, ktorí (podľa správ o krajine pôvodu, ktorými odporca
disponuje) vnucujú vlastnú neľútostnú interpretáciu islamského práva šaríja, bude potrebné jeho žiadosť
posúdiť aj z dôvodu náboženského.

Nebolo sporné, že jeho žiadosťou o azyl z dôvodu jeho politického (imputovaného) presvedčenia ani z
dôvodu náboženského (islamské vierovyznanie - sunnitskej vetvy) sa nezaoberal v prvom rade odporca
a preto bolo potrebné rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

O udelení, resp. neudelení azylu rozhoduje odporca a v prvom rade odporca musí vykonať náležité
dokazovanie zamerané na posúdenie dôvodnosti žiadosti navrhovateľa o azyl. Nevykonaním dôkazov,

ktoré boli založené do administratívneho spisu odporcu, totiž odporca nezistil dostatočne skutkový stav
veci. Preto bude jeho úlohou v ďalšom konaní zaoberať sa situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa nie
len z hľadiska správ, ktorými odporca disponoval v čase rozhodovania o žiadosti o azyl, ale aj z hľadiska
správ o krajine pôvodu, ktoré navrhovateľ predložil ako dôkazy v súdnom konaní a tieto doplní odporca
o aktuálne informácie o krajine pôvodu.

K veci je potrebné uviesť, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu
dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť.
Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní
nutné vychádzať.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v skoršej judikatúre (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo

dňa 09.04.2013) uviedol, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby
preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.

Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy,
ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú.Rovnako nie je povinnosťou žiadateľa o azyl svoje obavy z prenasledovania podradiť pod konkrétny
dôvod v zmysle zákona o azyle. To je úlohou posúdenia správneho orgánu.

Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej

línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú
s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.

Týmito požiadavkami sa odporca riadil len čiastočne. Hoci výpoveď navrhovateľa nepovažoval
za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o strachu z prenasledovania za to, že ako synovi bývalého
vysokého armádneho funkcionára a príslušníkovi sunnitskej vetvy islamského vierovyznania hrozí

prenasledovanie zo strany neštátnych subjektov sa nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či
navrhovateľom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu.

Odporca tak musí dať odpoveď na legitímnu otázku, či navrhovateľ ako rodinný príslušník bývalého
vysokého armádneho funcionára mohol byť vnímaný ako politická oponentúra, a či v krajine pôvodu
hrozí, že takéto osoby sú predmetom útokov zo strany neštátnych subjektov radikálnych a militantných
skupín a to aj v spojení s ich náboženskou príslušnosťou a či sú štátne orgány schopné poskytnúť

efektívnu ochranu pred prípadnými hrozbami.

Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej
nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom
orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne
zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou

pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

Konanie o medzinárodnej ochrane riadením špecifickým tým , že je v ňom často nutné rozhodovať
za situácie dôkaznej núdze (pozri rozsudky Najvyššieho správneho súdu z 26.02.2008 , č . j . 2 AZS
100/2007 - 64 , a z 27.03.2008 , č . j . 4 AZS 103/2007 - 63 , či rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa
29.07.2014sp.zn.1Sža/17/2014)),žeideoprospektívnerozhodovania(t.j.posudzujesaopodstatnenia

strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má
pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky.

Týmto špecifikám konanie o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného
bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno
tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je

nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by
potenciálne mohlo dôjsť, k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle ,
potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať.

V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod
taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom

je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického
prostredia v krajine pôvodu žiadateľa.

Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu
a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je
povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a

informácií , a to ako tých , ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú.

V mnohých prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie
je ani žiadateľ ani správny orgán schopný doložiť, či vyvrátiť určitú skutočnosť či tvrdenie žiadnym
presvedčivýmdôkazom,vtakýchprípadochzostávajedinýmdôkaznýmprostriedkomvýpoveďžiadateľa
a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k

udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal , naozaj došlo.

Ak uvedie žiadateľ o udelenie azylu v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli
nasvedčovaťzáveru,žeopustilkrajinupôvodupreniektorýzdôvodovuvedenýchv§8zákonaoazyle,je
povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené
nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o
krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení
daných podmienok sa uplatňuje pravidlo „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú

ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k
porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na
postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názorom, správanie, atď.,
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti
byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech

žiadateľa o azyl.“

Odporca preto v ďalšom konaní zaujme stanovisko k navrhovateľom tvrdenej obave, ktorú uvádza od
samého začiatku administratívneho konania a posúdi ju so situáciou v krajine pôvodu navrhovateľa ako
aj v kontexte odporúčania vyplývajúceho z Príručky UNHCR: Posudzovanie žiadostí žiadateľov o azyl
z Iraku.

V ďalšom konaní bude podľa názoru Najvyššieho súdu potrebné, aby odporca rozhodol o udelení/

neudelení azylu, po doplnení dokazovania uvedeným smerom a po zvážení všetkých vyššie uvedených
skutočností.

Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru o potrebe zmeny
rozsudku krajského súdu podľa § 220 OSP tak, že rozhodnutie odporcu v napadnutej časti zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.

O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s
§ 224 ods. 2 OSP a § 246c OSP tak, že navrhovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania, trovy
konania nepriznal, keďže navrhovateľ si ich náhradu neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.