Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/260/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234281
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234281.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/291/2012-65 zo dňa 8.1.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 1.877,89 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 375,58
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Žilina), v exekučnej
veci vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/4960/10 (povinný O. X. - dlžník zo zmluvy o úvere
č. 5380992). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, k rozhodnutiu o tejto
žiadostiatozamietnutímdošloaž3.5.2011(konaniezačalo12.5.2010),stalosatakpouplynutízákonom
stanovenej doby s omeškaním viac ako 356 dní. Nesprávny úradný postup exekučného súdu je daný

nielen nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, ale spočíva aj vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Exekučný
súd vykonaním postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudok rozhodcovského súdu sp.
zn. SR 22860/09, vykonateľný 11.3.2010) spôsobom odporujúcim zákonu zrealizoval úplný judiciálny
proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie veci, čim sa postavil do pozície

orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej
právomoci ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom
vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd tým, že svojim
nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny
a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku
veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným
odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Navyše podľa platnej právnej úpravy je

rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným
súdom v občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil navrhovateľ akonesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 42 ods. 2 Exekučného poriadku. Navyše k vydaniu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil exekučný súd
po veľmi dlhej dobe, neexistovala pritom okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať

nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, ako sa to stalo v konkrétnej exekučnej veci. Z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľovi vznikla majetková škoda v celkovej
výške 1.877,89 eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkovéhozmluvnéhovzťahuzaloženéhozmluvouoúvere.Zároveňsinavrhovateľuplatňujenáhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov a základných práv. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.
u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,
neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených
podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré

mohol prijať. Potrebu náhrady nemajetkovej ujmy videl v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov, na dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu, pričom za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 375,58 eur
čo zodpovedá 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého
procesnou deformáciou).

Okresný súd primárne konštatoval, že navrhovateľ podľa zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení do
31.12.2012) si uplatnil nárok na predbežné prerokovanie u príslušného orgánu štátu - Ministerstvo
spravodlivosti SR. Zákonom stanovená lehota na vybavenie žiadosti nepochybne uplynula, nárok
navrhovateľa nebol uspokojený do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, pričom navrhovateľ sa domáha
na súde tohto nároku z totožného titulu, teda bola splnená podmienka pre súdne konanie.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, §
6 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012, vychádzal ďalej z ustanovenia
§ 41 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.6.2010 do 31.5.2011, v účinnom znení od
1.6.2011, z § 44 ods. 2 EP v účinnom znení od 1.6.2010 do 31.5.2011.

Z vykonaného dokazovania, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 18Er/2990/2010 (č. spisu súdneho exekútora Ex 4960/2010) zistil, že žiadosť o vydanie
poverenia doručená exekučnému súdu bola dňa 16.7.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava,
zo dňa 26.1.2010 sp. zn. SR 22860/09 na vymoženie pohľadávky 713 eur s príslušenstvom od dlžníka

Badura Ľubomír. Exekučný súd rozhodol dňa 29.3.2011, právoplatne 27.4.2011 tak, že žiadosť súdneho
exekútora o vydanie poverenia zamietol.

Okresný súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v exekučnom konaní nedošlo. Už v rozhodnom
čase bolo účinné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z označeného ustanovenia vyplýva,
že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že

exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t.j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. Výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku
zavedená zákonom č. 144/2010 Z.z. v účinnom znení od 1.6.2010. Zákonom č. 102/2011 s účinnosťou

od 1.6.2011 bolo ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí o „rozhodcovských
súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod 2 je uvedené „Rozhodcovský
rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie
dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období
svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že

v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“ Úmyslom zákonodarcu bolojednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným interpretáciám uvedeného ustanovenia. Z
uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v znení pred 1.6.2011 sa týka aj
rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu,

teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. Navyše, z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak
exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak zákon takúto lehotu v prípade
negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 1. júnom 2010).

Okresný súd dodal, že exekučný súd je oprávnený a povinný zo zákona preskúmať rozhodcovský
rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní (poukazuje na záver rozsudku NS SR zo dňa 26.9.2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010). Rozhodcovský
rozsudok v exekučnej veci bol vydaný v spotrebiteľskej veci, v ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana
spotrebiteľa, súd má nielen právo ale aj povinnosť preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na

základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre svoje
rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
rozhodnutia, preto takúto činnosť súdu nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné
vyhodnotiť ako nesprávny, nesústredený, neefektívny. Postup súdu sa prejavil v konkrétnom uznesení
Okresného súdu Žilina. Dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania rozhodnutia

o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie
takéhoto rozhodnutia, v trvaní cca 8 mesiacov nepovažoval okresný súd vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

V súdenej veci nebol teda splnený základný predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom - nebol naplnený nesprávny úradný postup a navrhovateľovi nevzniklo

právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu.

Navrhovateľ proti rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti nepodal riadny opravný prostriedok. Pre konanie
o náhradu škody platí, že nezákonnosť rozhodnutia musí v čase prejednávania nároku poškodeného
subjektu už vysloviť príslušný orgán oprávnený nezákonné rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Náhradu
škody je možné uplatniť až vtedy, keď právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená zrušil

alebo zmenil pre jeho nezákonnosť príslušný orgán. Súd nemal preukázanú ani existenciu nezákonného
rozhodnutia.

Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom,nepreukázalnesprávnyúradnýpostupakeďževšetkypodmienkyvznikuzodpovednostištátu
musia byť splnené kumulatívne, vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za

nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok: k vzniku škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s § 151
ods. 1 O.s.p.. Vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech

odporcu,ktorémuvznikolnároknanáhradutrovodneúspešnejprocesnejstrany-navrhovateľa,odporca
ale náhradu trov konania nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli.
Z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prioritne argumentoval, že súd nemal

splnené podmienky na prejednanie veci podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov. On
(navrhovateľ) riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spojené s označenými dôvodmi. Ak súd prejednal vec napriek tomu podľa § 101 ods. 2 O.sp.,
odňal mu tým právo na konanie pred súdom.Odvolateľ namietal i zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu vec. Citoval ustanovenie § 14 ods. 1,
§ 15 O.s.p. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. V
súvislosti s touto odvolacou argumentáciou odvolateľ poukazuje na právny záver rozhodnutia Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 11NcC/46/2012-24 zo dňa 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, v ktorej
nadriadený súd vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a prejednania
veci. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie

pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní
bolo možno uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad
nepripúšťalo, nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Odvolateľ argumentoval i tým, že konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Z tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konaniaodvolanie,pričomvčasepodaniaodvolaniaozamietnutínávrhuneboloprávoplatnerozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie súdu za tejto procesnej situácie je
prinajmenšom predčasné.

Súd odignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu,
vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti. Nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., o to viac, keď navrhovateľ zdôraznil v žiadosti, že trvá
na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnostikonaťpredsúdom.Onneboloboznámenýsobsahomdôkazovaprednesov,nemalmožnosťsa

kdôkazomaprednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichprotitvrdení.

Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil
sám. Porušil zásadu kontradiktórnosti súdneho konania, pritom kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto

skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie

podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.
Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah
a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O.s.p.

Súd odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu konkrétnych výdajov, napr. na administratívne spracovanie textov

urgencií, na publikačné výdaje, spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje.V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je prejavom svojvôle
súdu a je zároveň arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
k jednoznačne nepochybnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to

však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v
danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V
súdnom konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd však dokazovanie

neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil podľa § 120 ods.
4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v

zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte
udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal najmä z procesného
návrhu navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označeného priamo v návrhu na začatie konania.
Vychádzal z rozhodujúceho a podstatného dôkazu, ktorý navrhovateľ označil, a to z obsahu súvisiaceho

exekučného spisu. Vykonané dôkazy hodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl.
O.s.p. a vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa
považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj
k odvolacím argumentáciám charakteru hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta rozhodovanie veci
vylúčeným sudcom a namietajúci nestrannosť súdu a zaujatosť. Ako vyplýva z obsahu uznesenia
Krajského súdu v Žiline 10NcC/149/2013-22 zo dňa 19.2.2013 zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela
Dúbravková, ktorá konanie viedla a meritórny rozsudok i vydala, nebola uznesením nadriadeného súdu
vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Uvedené uznesenie krajského súdu bolo doručené

navrhovateľovi (jeho právnemu zástupcovi) dňa 19.4.2013. Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by
zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Dúbravková mala byť vylúčená z prejednania a rozhodovania veci a
naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu
nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej
situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal

postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ predvolanie na meritórne pojednávanie prevzal 2.1.2014, mal teda dostatok procesného
priestoru na prípravu na pojednávanie. Je zavádzajúci jeho odvolací argument, ktorým namieta odňatie
možnosti konať pred súdom prvého stupňa a nemožnosť vec prejednať postupom podľa § 101 ods. 2O.s.p. a to z dôvodu, že on z dôležitého dôvodu požiadal súd o odročenie pojednávania. Ako vyplýva z
obsahu spisu, takáto žiadosť o odročenie pojednávania navrhovateľom súdu prvého stupňa predložená
nebola. Navrhovateľovi súd umožnil procesný priestor na to, aby sa zúčastnil meritórneho pojednávania,

argumentoval priamo na pojednávaní, navrhoval dôkazy, vyjadril sa k vykonaným dôkazom; bolo na
navrhovateľovi, či tento procesný priestor využije alebo nie. V celom rozsahu treba konštatovať, že súd
prvého stupňa dodržal všetky podmienky kontradiktórnosti súdneho konania.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu

18Er/2990/2010 (sp. zn. súdneho exekútora Ex 4960/2010), skutkové zistenia súdu prvého stupňa
korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný
súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky,
z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec
aplikoval, rozsah dokazovania okresný súd neustálil svojvoľne sám, ale prioritne vychádzal z dôkazov,
ktoré navrhovateľ navrhol priamo v návrhu na začatie konania. Okresný súd v písomnom odôvodnení

rozhodnutia v konkrétnostiach uvádza skutkové údaje, procesné postupy exekučného súdu v dotknutom
exekučnom konaní, tie vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov exekučného súdu.

Opätovne je zavádzajúci odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa rozpor v jeho
záveroch, keď odvolateľ poukazuje, že okresný súd konštatoval porušenie práva na jednej strane,
a na druhej strane z uvedenej konštatácie nevyvodil zodpovedajúce hmotnoprávne závery. Treba

zdôrazniť, že takúto konštatáciu rozhodnutie okresného súdu neobsahuje, práve naopak, okresný súd
prijal záver o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu. Takýto záver má svoje
opodstatnenie z pohľadu aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na zistený
skutkový stav. Odvolateľ okrem tejto jedinej hmotnoprávnej argumentácie už ďalšie vecné otázky v
odvolaní nevzniesol. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi odvolateľa nemôže

krajský súd odpovedať na tie hmotnoprávne otázky, ktoré odvolateľ v odvolaní nenamietal.

Okresný súd po konštatácii nesplnenia základnej podmienky zodpovednostného vzťahu (existencie
nesprávneho úradného postupu) správne konštatoval nadbytočnosť rozoberať ďalšie otázky súvisiace
so splnením/nesplnením ďalších podmienok zodpovednostného vzťahu, keďže všetky podmienky musia
byť splnené kumulatívne. Stačí ak nie je splnená jedna zákonná podmienka, nemôže byť splnený základ

požadovaného nároku. Na túto otázku okresný súd v dôvodoch rozhodnutia dáva jednoznačne jasné,
zrozumiteľné odpovede, písomné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa nielen v tejto otázke,
ale ako celok spĺňa požiadavky riadne odôvodneného rozhodnutia, ktoré má náležitosti požadované v
§ 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Z týchto dôvodov krajský súd odvolaniu navrhovateľa vyhovieť nemohol a konštatoval v celom rozsahu

vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní

úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca
sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .