Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 26, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/328/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234438
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234438.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/305/2012-64 zo dňa 24.2.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.333,21
eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (Okresný súd Žilina), v exekučnej
veci vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex/5875/08 (povinná X. T. - dlžník). Navrhovateľ v
návrhu tvrdil, že v označenej exekučnej veci bolo povinnosťou súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, takto sa nestalo. Okresný súd o
žiadosti o udelenie poverenia rozhodol zamietnutím až 16.8.2010 (konanie bolo začaté 23.8.2008). K
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo s omeškaním viac ako 723 dní. V predmetnom prípade

pritom neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi tak, že v vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil
až po veľmi dlhej dobe.

Navrhovateľ tvrdil, že v dôsledku tohto postupu exekučného súdu utrpel majetkovú škodu predstavujúcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky

prostredníctvom pracovných úkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na
udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov,
urgencie adresovaných exekučnému súdu sumu 15 eur. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch argumentoval skutkovo tým, že márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých
rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku
nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp.

u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti,neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených
podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie

vzťahov, na dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípov právneho štátu, pričom za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 1.333,21
eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania x 12 mesiacov).
Vychádzal pritom aj zo záverov viacerých rozhodnutí Ústavného súdu SR v nálezoch (navrhovateľ ich
konkrétne označuje v návrhu) prijaté vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 1 písm. a/, § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, 2,
§ 27 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012, vychádzal ďalej i z ustanovenia § 41 ods.
2 písm. d/ Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.2.2002 do 31.5.2011 a z § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku v účinnom znení od 1.6.2011, napokon aj z ustanovenia § 44 ods. 2 EP v účinnom

znení od 1.2.2002 do 31.5.2010.

V dôvodoch svojho rozhodnutia okresný súd prioritne zvýraznil skutkové vymedzenie návrhu
navrhovateľom, z ktorého tento účastník vyvodzoval svoj nárok na náhradu škody tak na zaplatenie
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy, teda z tvrdenia, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia do 15 dní od doručenia tejto žiadosti, k rozhodnutiu o žiadosti jej zamietnutím došlo

po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 723 dní), keď súd konal nesústredene a
so zbytočnými prieťahmi.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp.
zn. 18Er/2597/2008 zistil, že žiadosť o vydanie poverenia bola exekučnému súdu doručená 9.10.2008
a bola zamietnutá rozhodnutím Okresného súdu zo dňa 20.7.2009 (právoplatne 12.8.2011).

Okresný súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v dotknutom exekučnom konaní nedošlo.
Exekučným titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu. Zákonom č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou
od 1.6.2011 bolo zákonné ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí o
„rozhodcovských súdov “. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v článku II. bod 2 je uvedené
„rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP. Správnosť aplikácie

dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v ostatnom období
svojim autentickým výkladom aj Národná rada SR. Vzhľadom aj na skutočnosť, že v praxi možno
vysledovať určité pochybnosti navrhuje sa výslovná úprava, že exekučným titulom sú aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené“. Súd v tejto súvislosti poukazuje na úmysel
zákonodarcu, ktorým bolo jednoznačné upresnenie, aby sa predišlo mylným interpretáciám ustanovenia

§ 41 ods. 2 písm. d/ EP v znení pred 1.6.2011. Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, súd
konštatuje, že z § 44 ods. 2 EP účinného v čase doručenia žiadosti o vydanie poverenia vyplýva, že
zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie iba pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Z tohto ustanovenia nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala sťahovať

na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak zákon takúto lehotu
v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá.

Bolo v konaní nepochybné, že exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol z dôvodu, že po prieskume exekučného titulu po formálnej aj materiálnej stránke dospel k

záveru, že podkladom je rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré nenadobudlo právoplatnosť a teda
neexistuje vykonateľný exekučný titul. Súd nie je administratívny orgán automaticky udeľujúci poverenie
na žiadosť exekútora, jeho rozhodnutie musí vychádzať z objektívneho zistenia a posúdenia. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia vyhovie a poverenie vydá, alebo
žiadosť zamietne. Pokiaľ exekučný súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne

posudzoval, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, preto takúto činnosť nie je možnépovažovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť
ani ako nesústredený, neefektívny. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup našiel vyjadrenie v rozhodnutí. Dĺžku

konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie
poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia, keď navyše
pre rozhodnutie po doručení žiadosti o udelenie poverenia nemal dostatočné podklady a bola potrebná
súčinnosťrozhodcovskéhosúdu, vcelkovomtrvanícca9mesiacenepovažovalsúdvzhľadomnavyššie
uvedené okolnosti za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Po hodnotení vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi
priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na ním tvrdenom skutkovom
základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad a to nesprávny úradný postup ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku

zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej
podmienky súd považoval za nadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších
podmienok a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Námietku premlčania vznesenú odporcom voči uplatnenému nároku okresný nepodrobil prieskumu,

keďže nemal v konaní preukázaný základ nároku na náhradu škody.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd postupoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v spojení s
§ 151 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval
úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa,
odporca náhradu trov konania nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy

vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Prioritne argumentoval, že súd nemal splnené podmienky ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. na
prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. On (navrhovateľ) riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Ak súd
prejednal vec napriek tomu podľa § 101 ods. 2 O.sp., odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Odvolateľ namietal i zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu vec. Citoval ustanovenie § 14 ods. 1,
§ 15 O.s.p. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. V
súvislosti s touto odvolacou argumentáciou odvolateľ poukazuje na právny záver rozhodnutia Krajského

súdu v Trnave sp. zn. 11NcC/46/2012-24 zo dňa 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, v ktorej
nadriadený súd vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a prejednania
veci. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní
bolo možno uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad
nepripúšťalo, nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.Odvolateľ argumentoval i tým, že konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému

legálne pripustil odvolanie. Z tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie
konaniaodvolanie,pričomvčasepodaniaodvolaniaozamietnutínávrhuneboloprávoplatnerozhodnuté
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie súdu za tejto procesnej situácie je
prinajmenšom predčasné.

Súd odignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu,

vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej
sťažnosti. Nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., navyše navrhovateľ zdôraznil v žiadosti, že trvá na
osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným
sudcom na nestrannom súde.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnostikonaťpredsúdom.Onneboloboznámenýsobsahomdôkazovaprednesov,nemalmožnosťsa
kdôkazomaprednesomvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichprotitvrdení.

Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil

sám. Porušil zásadu kontradiktórnosti súdneho konania, pritom kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto
skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom
súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia

poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.
Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah

a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O.s.p.

Súd odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu konkrétnych výdajov, napr. na administratívne spracovanie textov
urgencií, na publikačné výdaje, spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje.
V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu

a ako arbitrárne treba ho zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd
dospel k jednoznačne nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa
to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v
danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V

súdnom konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd však dokazovanie
neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil podľa § 120 ods.
4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že

došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy

navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte
udržateľné.Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom

v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal najmä z procesného

návrhu navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označeného priamo v návrhu na začatie konania.
Vychádzal z rozhodujúceho a podstatného dôkazu, ktorý navrhovateľ označil a to z obsahu súvisiaceho
exekučného spisu. Vykonané dôkazy hodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl.
O.s.p. a vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným
odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa

považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k odvolacím argumentáciám procesného charakteru, ako aj k
odvolacím argumentáciám charakteru hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta rozhodovanie veci
vylúčeným sudcom. Ako vyplýva z obsahu uznesenia Krajského súdu v Žiline 10NcC/14/2013-21 zo dňa
28.2.2013 zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Dúbravková, ktorá konanie viedla a meritórny rozsudok i

vydala, nebola uznesením nadriadeného súdu vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Uvedené
uznesenie krajského súdu bolo doručené navrhovateľovi (jeho právnemu zástupcovi) dňa 19.4.2013.
Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Dúbravková mala byť vylúčená
z prejednania a rozhodovania veci a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho

odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ predvolanie na meritórne pojednávanie prevzal 27.1.2014, mal teda dostatok procesného
priestoru na prípravu na pojednávanie. Je zavádzajúci jeho odvolací argument, ktorým namieta odňatie
možnosti konať pred súdom a nemožnosť vec prejednať postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a to z

dôvodu, že on z dôležitého dôvodu požiadal súd o odročenie pojednávania. Ako vyplýva z obsahu spisu,
takáto žiadosť o odročenie pojednávania navrhovateľom súdu prvého stupňa predložená nebola.

Opätovnezazavádzajúcivyhodnotilkrajskýsúdodvolacíargumentodvolateľa,ktorýmnamieta,ženemá
možnosť vyjadriť sa k stanovisku druhej sporovej procesnej strany, že nepozná písomné vyjadrenie
odporcu k návrhu, z obsahu spisu je jednoznačné, že písomné vyjadrenie odporcu právnemu zástupcovi

navrhovateľa súd doručil dňa 27.1.2014. Z toho je zrejmé, že navrhovateľ disponoval a poznal vecné
stanovisko odporcu k prejednávanej veci.

Navrhovateľovi súd umožnil procesný priestor na to, aby využil svoje právo zúčastniť sa meritórneho
pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným
dôkazom; bolo na navrhovateľovi, či tento procesný priestor využije alebo nie. V celom rozsahu treba

konštatovať, že súd prvého stupňa dodržal všetky podmienky kontradiktórnosti súdneho konania.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu
18Er/2597/2008 (sp. zn. súdneho exekútora Ex 5875/08), skutkové zistenia súdu prvého stupňa
korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný

súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky,z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec
aplikoval, rozsah dokazovania okresný súd neustálil svojvoľne sám, ale prioritne vychádzal z dôkazov,
ktoré navrhovateľ navrhol priamo v návrhu na začatie konania. Okresný súd v písomnom odôvodnení

rozhodnutia v konkrétnostiach uvádza skutkové údaje, procesné postupy exekučného súdu v dotknutom
exekučnom konaní, tie vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov exekučného súdu.

Opätovne je zavádzajúci odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa rozpor v jeho
záveroch, keď odvolateľ poukazuje, že okresný súd konštatoval porušenie práva na jednej strane, a na
druhej strane z uvedenej konštatácie nevyvodil zodpovedajúce hmotnoprávne závery. Treba zdôrazniť,

že takúto konštatáciu rozhodnutie okresného súdu neobsahuje, práve naopak, okresný súd prijal záver
o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu. Takýto záver má svoje opodstatnenie
z pohľadu aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. vzhľadom na zistený skutkový stav.
Odvolateľokremtejtojedinejhmotnoprávnejargumentácieužďalšievecnéotázkyvodvolanínevzniesol.
Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi nemôže krajský súd odpovedať na tie
hmotnoprávne otázky, ktoré odvolateľ v odvolaní nenamietal.

Je úplne bezpredmetná odvolacia argumentácia odvolateľa poukazujúca na povinnosť súdu prvého
stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Bolo v konaní jednoznačne preukázané, že odporca
písomné vyjadrenie k návrhu na začatie konania predložil, uvedené písomné vyjadrenia navrhovateľovi
súd aj doručil. Navyše v konaní nebola preukázaná prioritná základná podmienka zodpovednostného
vzťahu - neexistoval nesprávny úradný postup.

Okresný súd po konštatácii nesplnenia základnej podmienky zodpovednostného vzťahu správne
vyhodnotil nadbytočnosť rozoberať ďalšie otázky súvisiace so splnením/nesplnením ďalších podmienok
zodpovednostného vzťahu, keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne. Stačí ak nie
je splnená jedna zákonná podmienka, nemôže byť splnený základ požadovaného nároku. Na túto
otázku okresný súd v dôvodoch rozhodnutia dáva jasné, zrozumiteľné odpovede, písomné odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvého stupňa nielen v tejto otázke, ale ako celok spĺňa požiadavky riadne
odôvodneného rozhodnutia, ktoré má náležitosti požadované v § 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje právo
účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Z týchto dôvodov krajský súd odvolaniu navrhovateľa vyhovieť nemohol a konštatoval v celom rozsahu
vecnú správnosť rozsudku súdu prvého stupňa.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho G.nosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca si

však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .