Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/259/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234162
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5112234162.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.TáneRapčanovej

a sudcov JUDr. Františka Potockého a JUDr. Blaženy Stašíkovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/284/2012-69 zo dňa 8. januára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u je .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 7C/284/2012-69 zo dňa 08. 01. 2014 návrh navrhovateľa na
zaplatenie majetkovej škody vo výške 2.523,48 eur a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 504,70 eur
zamietol. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Súd konštatoval, že sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume
2.532,48 eur a nemajetkovej ujmy v sume 504,70 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Žilina, keď rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
až dňa 04. 05. 2011 (konanie pritom začalo 20. 05. 2010), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenie. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenie tak došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s
omeškaním viac ako 349 dní.

Z vykonaného dokazovania mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia, doručená súdu dňa 16.
07. 2010 bola rozhodnutím okresného súdu zo dňa 08. 04. 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
03. 05. 2011, zamietnutá. Súd dospel k záveru, že k nesprávnemu postupu v tomto exekučnom konaní
nedošlo. Už v rozhodnom čase bolo účinné vyššie citované ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(účinné od 01. 06. 2010). Pokiaľ ide o v zákone stanovenú lehotu 15 dní, konštatoval, že z ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom výslovne v
zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku, t.
j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.
Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia súdnej existencie dôvodov neprípustnostiexekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44 ods. 2 bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom
č. 144/2010 Z. z., a to s účinnosťou od 01. 06. 2010. Zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou
od 01. 06. 2011 bolo predmetné zákonné ust. § 41 ods. 2 písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí

o „rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému zákonu v čl. II bod 2 je uvedené
„Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku.
Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila v
ostatnom období svojím autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky. Avšak vzhľadom
na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa výslovne upraviť, že

exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery nimi schválené.“
Úmyslom zákonodarcu bolo jednoznačné upresnenie z dôvodu, aby sa predišlo mylným interpretáciám
uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku v
znení pred 01. 06. 2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov. V predmetnej veci exekučným titulom
bol rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade
nevzťahovala. Navyše, z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala

vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
01. 06. 2010).

Ďalej súd poznamenal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom. V exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (rozsudok NS SR zo dňa 26. 09. 20011, sp. zn. 3MCdo/11/2010). Exekučný súd
v rámci predmetného exekučného konania takto postupoval v súlade so zákonom, preto uvedený postup
exekučného súdu, ktorým preskúmal exekučný titul nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup.

Tento postup našiel vyjadrenie v samotnom rozhodnutí, keďže exekučný súd zistil rozpor exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenia poverenia zamietol.

Je podľa súdu nepochybné, že v danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej veci, v
ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, preskúmať či rozhodcovské konanie

prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Takéto preskúmanie je po skutkovej aj právnej
stránke, práve s poukazom na charakter tejto veci ako spotrebiteľskej, kde je potrebné venovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými
konaniami, zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke aj po právnej stránke.

Súd opätovne zdôraznil, že nie je zákonom stanovená lehota pre prípad zamietnutia žiadosti o

udelenie poverenia. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno
považovať za nesprávny úradný postup, pretože postup našiel vyjadrenie v rozhodnutí. Výsledkom
rozhodovacej činnosti súdu je, že súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne.
Zo zákona nevyplýva, že kogentne musí súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Pokiaľ teda exekučný
súd zhromažďoval dôkazy pre rozhodnutie, tieto hodnotil, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo

smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, a preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý
by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny a nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený, neefektívny.
Postup súdu sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu, v konkrétnom uznesení Okresného súdu Žilina.
Postup exekučného súdu sa nevyznačoval ani takými okolnosťami, ktoré by bolo možné hodnotiť
ako zbytočné prieťahy v konaní. Dĺžku konania od podania návrhu na vydanie poverenia do vydania

rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, pri neexistencii zákonom stanovenej lehoty pre
vydanie takéhoto rozhodnutia, v trvaní cca 9 mesiacov nepovažoval súd vzhľadom na vyššie uvedené
okolnosti za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní. Postupom exekučného
súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní.

Po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že nie je právne dôvodné navrhovateľovi

priznať uplatňované peňažné plnenie majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu na nim tvrdenom skutkovom
základe. Súd nemal za preukázaný základný predpoklad, a to nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
taktiež nemal za preukázané nezákonné rozhodnutie. Navrhovateľ nesplnil už prvú podmienku
zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď v konaní nepreukázal

nesprávny úradný postup. Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnenékumulatívne a vzhľadom na nesplnenie prvej základnej podmienky súd považoval za nadbytočné
a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

vznikom škody. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto
neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané, a preto súd návrh
navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s.
p.“) v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p., o ktorých súd rozhoduje na návrh. Odporca ako úspešný účastník

si právo na náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto mu súd právo na
náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.

V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka

odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu. že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je

tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ

trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto

procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórností,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.

V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,

resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.

Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti v odôvodnení

rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie

a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť

dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby

odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňovéhosúdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

K odvolacej námietke, že súd prejednal vec v jeho neprítomnosti pričom uskutočnil podanie (obsiahnuté

v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola
vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania
vylúčiť, odvolací súd v prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol,
že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 13 spisu). Okrem toho z
obsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č.k. 8NcC/160/2013-22 zo

dňa 28. 2. 2013 rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Gabriela Dúbravková nie je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 7C/284/2012. Vo veci tak konala
sudkyňa,uktorejnebolizistenésubjektívneaniobjektívnehľadiskánauplatneniepredpokladovvzmysle
ust. § 14 ods. 1 O. s. p. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto
nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno

vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá

ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajne(podľatvrdenianavrhovateľa)svojímnesprávnymúradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v

zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo

dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.

a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 08. 01. 2014 (nebolo preto preukázaným

tvrdenia navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho
uskutočnenie vyplýva aj z č.l. 65 spisu). Splnomocnený zástupca navrhovateľa predvolanie prevzal
dňa 02. 01. 2014 (č. l. 49 spisu). Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania. Tým, že na
pojednávanie sa navrhovateľ ani jeho zástupca nedostavili potom neobstojí jeho námietka, že okresný
súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci

a odvolací súd konštatuje, že boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady
na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ okresný
súd vec na pojednávaní dňa 08. 01. 2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi
možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,hoci bol na pojednávanie včas predvolaný viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods.
2 O. s. p.). Tým si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na
pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k

vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.
ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom). Podľa odvolacieho súdu okresný súd na pojednávaní vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným navrhovateľom (č.l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného exekučného spisu sp.
zn. 20Er/2994/2010), ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka navrhovateľa je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo
dňa 08. 01. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená
skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Námietka navrhovateľa, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení odporcu, ku ktorým
nemal možnosť vyjadriť sa, je účelová. Zo spisového materiálu jednak vyplýva, že vyjadrenie odporcu
k návrhu vo veci samej došlo okresnému súdu dňa 10. 01. 2014, teda po rozhodnutí. Aj preto okresný
súd svoje rozhodnutie založil nie na tvrdeniach uvádzaných odporcom, ale na skutočnostiach zistených

z exekučného spisu.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust.
§ 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými

otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo nakoľko
v exekučnom konaní lehota 15 dní na vydanie poverenia neplatila lebo exekučný titul predstavoval
rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), pri ktorom má exekučný súd pri
vydávaní poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010) širšiu prieskumnú

právomoc. Nebol preto v danom prípade splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup) a preto ani dôvod zaoberať sa
ďalšími atribútmi, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Podľa odvolacieho súdu námietky navrhovateľa v
súvislosti s majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou preto ani nekorešpondujú s dôvodmi rozhodnutia
okresného súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli

vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .