Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 2, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/56/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2304899979
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anton Jaček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2304899979.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Advocate, s.r.o., so sídlom
Bratislava,Pribinova25,IČO:36865141(predtýmJUDr.MartinMáčaj,advokát)azároveňzastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
povinnému: X. Z., nar. X.X.XXXX, bytom W., W. XXX/X, v konaní zastúpenému opatrovníkom: Mgr. V. S.,

zamestnanec Okresného súdu Galanta, pre vymoženie 637,32 eura s príslušenstvom a trov exekúcie,
vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60,
pod sp. zn. EX 3634/07, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k.
11Er/361/2004-28, zo dňa 18. júla 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) i písm. c) O.s.p.
z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení
exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd prvým výrokom vyhlásil exekúciu vedenú súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 3634/07 za neprípustnú a zastavil ju, druhým

výrokom rozhodol, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva. Svoje rozhodnutie
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení odôvodnil právne ust. § 57 ods. 1
písm. g), § 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“), ust. § 574 ods. 2 a
§ 39 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že oprávneným bola ako exekučný titul
predložená notárska zápisnica spísaná JUDr. Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom
č. N 1490/2004, NZ 24493/2004 zo dňa 21.3.2004, ktorá obsahuje vyhlásenie o uznaní právneho

záväzku a súhlas s exekúciou, ktoré v mene povinnej osoby vyhlásil advokátsky koncipient Mgr. Bruno
Žlnay, substitučne splnomocnený advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého splnomocnil povinný v
zmluve o úvere č. 4250388 zo dňa 17.12.2003 na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Prvostupňový súd uzavrel, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je podľa § 39 OZ
neplatné, teda na jeho základe nemohlo dôjsť k uznaniu právneho záväzku a k vydaniu predloženej
notárskej zápisnice. Konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej

zápisnice ako exekučného titulu, je konaním, ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy
o úvere a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom
čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr.
Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o povinnosti splatiť svoj
dlh v lehote určenej v exekučnom titule. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa postupom podľa § 58
ods. 1 EP exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa

podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 1 až 3 Exekučného poriadku tak, že súdnemu
exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože tento si ich náhradu napriek výzve súdu neuplatnil.Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby konanie podľa

§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa porušil svojím
rozhodnutím ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, keď nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci podľa
zákona tak bol povinný urobiť, čím oprávnenému odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej argumentoval
tým, že súd prvého stupňa v oblasti prieskumu exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej
právomoci v zmysle Exekučného poriadku a § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej

činnosti. Kontrolu súladu úkonu so zákonom a dobrými mravmi môže vykonať iba notár. Náprava
nedostatkov notárskej činnosti je prípustná len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup
exekučného súdu, ktorý bez časového obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré
zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore
s princípom právnej istoty. Povinnému nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej

zápisnice de iure, alebo sa domáhať náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky
notárskej zápisnice v konaní pred všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu. V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd
nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery). Exekučný
súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V

prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109
ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh
na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu

začatia konania na návrh účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces
a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a
s oprávneným na strane druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred
exekučnýmsúdomnevýhodnépostavenieabolosnímzaobchádzanéodlišne,čonemožnoospravedlniť
jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov,

pretože by išlo o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone
právanasúdnuochranuoprávnenývidelvjehonevypočutíaneoboznámenísostanoviskami,tvrdeniami
a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na
zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku
a aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený
nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,
nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Exekučný

súd úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Prvostupňový súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je
pre povinného ako spotrebiteľa značne nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore
so záujmami samotného povinného. Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli

žiadne nové práva, či výhody, povinný iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo
nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo
dojednané vôbec. Navyše povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvekodvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa preto nemožno považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný

právny úkon adresovaný tretím osobám, nie je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať
právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve
o úvere je pritom dostatočne určité a zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je
možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym
poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením

zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v
budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva
sám dlh uznať. K námietke súdu voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený
uviedol, že ide o podstatnú náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby
uznanie dlhu bolo vykonané zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca
nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver

súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech.
Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to
je uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú
vrozporesozáujmamizastúpeného,založilsúdnadohadochadomnienkach,pričomvôbecneuviedol,s
ktorýmkonkrétnymzáujmompovinného.Povinnýudelilplnomocestvonazastupovanieadvokátovi,ktorý

pri plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne
rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie
exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný

súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu exekučného
titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva účastníkov
exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a podanie

prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený
poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka
jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť

notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky
formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva,
pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by
bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa

odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzal
na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný

mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,

prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a
nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktorénie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa
názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku,

§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril, samostatné odvolanie nepodal.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.

a § 58 ods. 4 EP v znení účinnom do 8.8.2012), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
19.12.2004 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi úver vo výške 12.000,- Sk (398,33 eura), ktorý sa dlžník zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo
výške 7.200,- Sk (239 eur), celkovo 19.200,- Sk (637,32 eura), v 15 dvojtýždňových splátkach po 1.280,-

Sk (42,49 eura), počnúc dňom 31.12.2003. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe
ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak,
aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm.
e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky

vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.

Z notárskej zápisnice napísanej na Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača v Partizánskom dňa
21.3.2004 pod č. N 1490/2004, NZ 24493/2004 vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej
plnej moci z 2.1.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave konajúci na základe plnej

moci,ktorájeprílohounotárskejzápisnicevmenepovinnejosobyvyhlásil,žeuznávadlhvočioprávnenej
osobe v celkovej výške 23.137,- Sk (768,01 eura) a zaviazal sa dlh spolu s úrokom z omeškania vo výške
0,25% denne od 19.1.2004 do zaplatenia zaplatiť do 29.3.2004 k rukám oprávnenej osoby a zároveň
vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v §
63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska

zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku.

K notárskej zápisnici je pripojené i plnomocenstvo, ktoré udelil Mgr. Tomáš Kušnír, advokát s poukazom
na § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii advokátskemu koncipientovi Mgr. Bruno Žlnayovi na

zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré bol povinný vykonať na základe plnomocenstva z
2.1.2003 udeleného dlžníkom spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. za účelom uznania záväzku dlžníka z
úverovej zmluvy.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že predmetná zmluva o úvere je tzv. typovou zmluvou, teda zmluvou

spotrebiteľskou. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho
ust. § 23a účinné v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv.
typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých
prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods.

2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby spožiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 19.12.2003 je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá
sa mala uzavrieť vo viacerých prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé

údaje špecifikujúce dlžníka a predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto
zmluvy podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je
s poukazom na vyššie uvedené tzv. typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992
Zb. obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod
následkom ich absolútnej neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd po preskúmaní predloženého exekučného titulu dospel k záveru, že v danom prípade
uznal záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca,
ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné
splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska

zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho

zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,

aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal
priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a možnosť
výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z toho naviac vyplýva

nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Navyše odvolaciemu súdu je z jeho
vlastnej rozhodovacej činnosti známy vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupuje v mnohých exekučných konaniach voči dlžníkom z rovnakých formulárových
zmlúv. Oprávnený Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinného uviedol do zmluvy za účelom
bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice. Takéto konanie bolo zo

strany oprávneného v rozpore s dobrými mravmi a zo strany zástupcu Mgr. Tomáša Kušníra v
rozpore so zákonom o advokácii. Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany stavovskej
komory disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. 7-8/2009, str.
56). Neprijateľné je udelenie plnej moci priamo oprávnenému, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmamipovinného (obdobne rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky Nález I. ÚS 5/2000 z 13. 7.
2000 a Najvyššieho súdu Českej republiky 21 Cdo 267/2000 z 10.10.2000). Vzhľadom na to, keďže
záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v

rozpore so záujmami dlžníka a povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a
Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je
pre rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit.
ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš
Kušnír a nadväzne logicky ani jeho splnomocnenec koncipient Mgr. Bruno Žlnay nemali oprávnenie

povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej
zápisnice zastupovať, ich právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnice je absolútne neplatný
a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods.
2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť podľa § 33b OZ

predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ.
Odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva,
že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver, že predmetná notárska zápisnica je materiálne

nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
pre vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a

2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov

zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd je tiež toho názoru, že v danom prípade bolo neplatným
a neúčinným i zastúpenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
jeho substituentom - koncipientom Mgr. Brunom Žlnayom.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia

predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť
iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôli
klienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát
a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.

V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpeného dlžníka
- povinného s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch. V
danom prípade substitučné plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášom Kušnírom koncipientovi Mgr. Bruno
Žlnayovi je ale v rozpore s tým generálne tzv. všeobecné, teda nebolo udelené pre konkrétny

úkon v danej konkrétnej veci, naviac bolo udelené ešte predtým ako došlo k uzavretiu predmetnej
zmluvy o úvere (dňa 2.1.2003) a teda pred vznikom daného záväzkového vzťahu medzi oprávneným
a povinným (dňa 19.12.2003) a preto je i z tohto hľadiska neplatné.Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.
634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku

v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného

ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným
splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy
ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači

zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti namietať dlh i jeho výšku,
založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s
dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže
byť platný ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní
právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorý za povinného vykonal uvedený advokát.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.

1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov

nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, ako vecne správne, s použitím ust. §

219 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov konania, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie

dôvody proti výroku o trovách konania neuvádzal, podaným odvolaním bol napadnutý aj výrok o trovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov konania však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,

z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s
§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov konania v
napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov konania súd

prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade

práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 19.12.2003, teda pred
vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej

otázky v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučnéhotitulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska

ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis

(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť, že preskúmavané rozhodnutie prvostupňového
súdu mohlo byť pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie exekútorovi na vykonanie
exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu k tomuto pripravovanému
rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu pritom vyžaduje, aby súd
ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informoval

účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom stanoveným
v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto práva účastníkov svojím postupom
porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP)
a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom
predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo napokon tomuto právu

účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté
v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom
spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným, teda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom
ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčilvovecipojednávanie,pretoževčasesvojhorozhodovania,súdprvéhostupňatakútopovinnosť
v zmysle zákona nemal. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti predloženej notárskej
zápisnice byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti udeleného plnomocenstva bola
listina obsahujúca toto splnomocnenie (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nebolo potrebné

na vykonanie tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy
exekučného konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie
platnosti predmetnej zmluvnej podmienky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu,
aby mohol byť vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za týchto
okolností, ako aj s prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade

hospodárnosti konania.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných
sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a

uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že

postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.