Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, September 24, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/212/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3811206973
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3811206973.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/XX, S. D.,
zast. N.. S. K., Z. so sídlom v U., H. XXXX proti odporcovi: G. M., v mene ktorej koná: 1/ K. C. G. M. a 2/ I.
D. G. M., o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie K. a I. proti rozsudku Okresného
súdu Prievidza zo dňa 16. apríla 2012, č.k. 17C/74/2011-134, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i asúdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 2.835,26 Eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O náhrade trov konania nerozhodol
s tým, že o nej bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V rozhodnutí konštatoval,
že navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal proti odporcovi, označenému ako G., zaplatenia sumy

4.200 Eur a náhrady trov konania na tom skutkovom základe, že jeho motorové vozidlo, ktoré mu bolo
odcudzené, bolo dňa 31.12.2007 zaistené na účely trestného konania, pričom tým, že mu vozidlo nebolo
vydané dňa 19.02.2008, keď bolo vydané uznesenie o vydaní motorového vozidla a bolo mu vydané
až 06.10.2009, mu vznikla škoda spojená so znížením ceny motorového vozidla vo výške 3.200 Eur
a nemajetková ujma vo výške 1.000 Eur. Navrhovateľ sa ešte pred začatím konania dňa 18.02.2011
prostredníctvom advokáta so svojím nárokom obrátil na K. pričom táto mu dňa 13.04.2011 uviedla, že

nesprávny úradný postup B. bol len článkom reťazca príčin, pre ktoré nebolo navrhovateľovi vydané
motorové vozidlo, a preto nie sú dôvody pre zodpovednosť K.. Súd prvého stupňa vzhľadom na to,
že navrhovateľ protiprávne konanie odporcu vymedzil aj konaním policajta, ako s osobou oprávnenou
konať v mene odporcu, konal aj s I., ktoré sa k návrhu vyjadrilo tak, že postup policajta bol správny
a tento postup môže preskúmavať len prokurátor a nie súd. Po vykonanom dokazovaní súd prvého
stupňa dospel k záveru, že postup vyšetrovateľa B. pri doručovaní uznesenia zo dňa 19.02.2008,

ktorým bolo rozhodnuté, že navrhovateľovi sa vracia jeho motorové vozidlo, je potrebné posúdiť podľa
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ako nesprávny úradný postup, keďže pri doručovaní zásielky
vyšetrovateľ ako štátny orgán neurobil úkony predpokladané zákonom na to, aby vo vzťahu k doručeniu
uznesenia S. W. (u ktorého bolo vozidlo navrhovateľa zaistené) nastala fikcia doručenia potrebná
na to, aby uplynula lehota na podanie sťažnosti a následná právoplatnosť uznesenia o vydaní veci
navrhovateľovi. Tým bolo zasiahnuté vyšetrovateľom do práva navrhovateľa na vydanie veci podľa

vydaného uznesenia. Okrem toho bolo povinnosťou B. najneskôr dňa 14.11.2008 po tom, ako si na
podnet navrhovateľa vyžiadala vyšetrovací spis, odstrániť tento nedostatok postupom podľa § 230
Trestnéhoporiadku.Vychádzajúcztoho,ženemožnopredpokladať,žebyS.W.podaldôvodnúsťažnosť
proti uzneseniu o vydaní motorového vozidla navrhovateľovi v prípade doručenia uznesenia fikciou
podľa § 66 ods. 3 Trestného poriadku, bolo následkom nesprávneho postupu pri doručovaní uznesenia
S. W. spôsobené to, že navrhovateľ nemohol od februára 2008 do 06.10.2009 vykonávať svoje právo

držať a užívať svoje motorové vozidlo. Týmto protiprávnym konaním - nesprávnym úradným postupom
bol spôsobený podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. zásah do majetkového práva navrhovateľa,spočívajúceho v odňatí užívania motorového vozidla B.. Skonštatoval, že užívanie motorového
vozidla je majetkové právo, ktorého výška je závislá od toho, akým spôsobom sa zníži hodnota
motorového vozidla za obdobie, v ktorom bolo odňaté užívanie motorového vozidla oprávnenej osobe.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že hodnota motorového vozidla navrhovateľa predstavovala vo
februári 2008, keď mohlo byť vozidlo v prípade využitia zákonných možností štátu vrátené štátom
navrhovateľovi, čiastku 5.910,74 Eur a dňa 06.10.2009, keď bolo motorové vozidlo navrhovateľovi
skutočne vydané, čiastku 4.075,48 Eur, preto za škodu treba považovať rozdiel medzi týmito hodnotami,
čo je 1.835,26 Eur. Preto súd návrhu o zaplatenie náhrady skutočnej škody vo výške 3.200 Eur

vyhovel v časti o zaplatenie 1.835,26 Eur a v prevyšujúcej časti návrh zamietol. Okrem skutočnej
škody ďalej navrhovateľovi priznal aj náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúcej v tom, že v čase odňatia
užívania motorového vozidla motorové vozidlo nevyhnutne potreboval na zabezpečenie dochádzania
za zdravotnou starostlivosťou svojej manželky, pričom bol odkázaný na pomoc tretích osôb, keď v čase
od februára 2008 do vydania motorového vozidla štátom, musela manželka navrhovateľa najmenej 50-
krát v súvislosti s B. vyhľadať zdravotnú starostlivosť na rôznych miestach mimo miesta svojho bydliska,

pričom navrhovateľ si motorové vozidlo musel vypožičať od svojich známych, keďže na kúpu iného
motorového vozidla nemal dostatok finančných prostriedkov. Preto uplatnenú náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 1.000 Eur považoval za dôvodnú. K námietke K., ktorá tvrdila, že postup B. bol len jedným
z článkov príčin vzniku škody navrhovateľa. Súd uviedol, že túto námietku nepovažoval za dôvodnú,
keďže v tomto konaní nekonal o zodpovednosti prokuratúry, ale konal o zodpovednosti štátu. Postavenie

K. v tomto konaní vyplynulo len z toho, že je oprávnená konať v mene štátu vo veciach náhrady škody
spôsobenej činnosťou prokurátora v trestnom konaní, preto súd jej postavenie riešil len s ohľadom na
vyriešenie toho, kto má konať v mene štátu, a nie s ohľadom na vyriešenie toho, za čo a v akom rozsahu
štát navrhovateľovi zodpovedá. Nesúhlasil ani s námietkou postavenou na interpretácii, podľa ktorej
si navrhovateľ uplatnil nárok za nesprávny úradný postup len v rozsahu prokuratúrou vybavovaného

podnetu,keďznávrhunavrhovateľavyplýva,ženavrhovateľsiuplatnilsvojnárokvsúvislostisčinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní, ktoré mali za následok to, že mu nebolo vydané jeho motorové
vozidlo, pričom činnosťou C. v trestnom konaní nie je primárne vybavovanie podnetov účastníkov
trestného konania, ale predovšetkým dozor nad dodržiavaním zákonnosti v prípravnom konaní podľa
§ 230 Trestného poriadku. Rovnako za nedôvodné považoval aj námietky v mene odporcu konajúceho

I. ktorého námietky, rovnako ako námietky K. boli postavené nie na odmietaní zodpovednosti odporcu,
ale na poukazovaní na zodpovednosť prokuratúry.

Proti rozsudku, jeho výroku, ktorým bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 2.835,26 Eur, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, podala v zákonnej lehote odvolanie K. aj I.

K. žiadala, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie alebo v prípade, ak rozsudok prvostupňového súdu potvrdí, aby vo výroku svojho
potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku je prípustné, pretože
ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. V odvolaní namietal, že navrhovateľ sa
žalobným návrhom domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany

B., pričom v celom žalobnom návrhu neoznačil iný postup, ktorý by považoval za nezákonný, a to či
už postup inej zložky prokuratúry alebo vyšetrovateľa. Je preto zrejmé, že predmet konania sa mal
v súlade s označením navrhovateľa týkať nesprávneho úradného postupu, za ktorý označil postup
B. ak súd vyslovil, že navrhovateľov nárok na náhradu škody je dôvodný, ale z iného titulu, ako ho
označil navrhovateľ, a to z titulu vydania nezákonného rozhodnutia vyšetrovateľa a z titulu nesprávneho

úradného postupu vyšetrovateľa pri doručovaní, postupoval v rozpore s platnou právnou úpravou,
keď nemôže priznať navrhovateľovi nárok z titulu, z ktorého sa nároku nedomáhal bez procesnej
úpravy - pripustenia zmeny žalobného návrhu. Ďalej vyslovil názor, že všeobecný súd nie je oprávnený
posudzovať, a to ani z úradnej povinnosti ani na podnet tretích osôb, či určitý postup orgánov činných
v trestnom konaní sa má považovať za správny úradný postup, pretože všeobecné súdy vykonávajúce

súdnictvo v občianskoprávnych veciach nie sú oprávnené preskúmavať zákonnosť takýchto opatrení.
Zároveň tvrdil, že akýkoľvek postup B. nebol príčinou, ktorá vyvolala následok vzniku škody, keď jedinou
priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody v danej veci bol postup vyšetrovateľa, avšak ten
netvoril titul žalobného návrhu. Ďalej namietal, že z rozsudku prvostupňového súdu nie je zrejmé, v
akom rozsahu je povinný každý z orgánov plniť za Slovenskú republiku ako odporcu, pretože súd

prvého stupňa neurčil v rozsudku mieru zavinenia jednotlivých orgánov, takže uvedené orgány nevedia,
v akom rozsahu má ktorý z uvedených orgánov plniť. Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu prvého stupňa
nepreskúmateľné a javí sa byť arbitrárne, pretože miera zavinenia by mala byť zo strany súdu vždyurčená, a to najmä s prihliadnutím na platnú právnu úpravu v zákone č. 514/2003 a povinnosť orgánov
verejnej moci uplatniť regres voči zodpovedným zamestnancom.

I. v podanom odvolaní taktiež namietalo, že z výroku ani z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového
súdu nie je zrejmé, ktorý štátny orgán, konajúci v mene štátu, je povinný škodu a nemajetkovú ujmu
navrhovateľovi uhradiť. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v ktorom sú taxatívne
vymedzené orgány konajúce v mene štátu, v súvislosti s čím vyslovil názor, že nie je možné zaviazať
na plnenie len Slovenskú republiku, bez špecifikácie orgánu konajúceho v jeho mene. Vzhľadom

na uvedené považoval výrok rozsudku, ktorým bol odporca zaviazaný k zaplateniu náhrady škody,
za nevykonateľný. Ďalej namietal, že ak aj došlo k pochybeniu policajta pri doručovaní uznesenia,
konal tak pod zákonným dohľadom dozorujúceho prokurátora, pretože záver vyslovený v stanovisku
okresnej prokuratúry bol záväzný pre vyšetrovateľa policajného zboru a policajt bol povinný dodržiavať
pokyny dozorujúceho prokurátora. Na základe týchto skutočností žiadal, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby rozsudok

prvostupňového súdu zmenil a návrh navrhovateľa zamietol.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení žiadal rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Vyslovil názor, že skutočnosť, že sa K. a I. nevedia
zhodnúť, koho konaním došlo k vzniku škody, nič nemení na skutočnosti, že žalovaným subjektom je

G. k vzniku škody zapríčinenej činnosťou orgánov činných v trestnom konaní skutočne došlo. Pokiaľ by
došlo k zamietnutiu návrhu z procesných dôvodov, bolo by to podľa jeho názoru v rozpore so zásadou
hospodárnosti konania, pretože pri novom návrhu by žalovaným subjektom bola opäť G. a tvrdenia
oboch zástupcov odporcu by sa nezmenili.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v napadnutej časti, t.j. vo výroku, v ktorej bol
odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi 2.835,26 Eur a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné
v tejto časti podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a vec podľa odseku 2/ citovaného zákonného
ustanovenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Výrok rozsudku, ktorý bol v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý, nebol napadnutý odvolaním, a preto
nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003, účinného ku dňu vzniku škody, tento zákon upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, b/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a/ I. ak 1/ škoda vznikla v občianskom súdnom konaní
alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej
moci, 3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu
podľa osobitného predpisu, b/ I., ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán

Policajného zboru.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 14 a § 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo

jeho neuspokojenej časti na súde.Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, okrem
iného aj nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát ako taký, a v tomto treba považovať názor
vyslovený súdom prvého stupňa v odôvodnení jeho rozhodnutia za správny.

Zákon však zároveň v ustanovení § 4 výslovne stanovuje, ktorý orgán koná v mene štátu vo veci
náhrady škody, spôsobenej orgánom verejnej moci, pričom konaním v mene štátu nemožno rozumieť
len procesné zastúpenie v konaní, ale aj uspokojenie samotného nároku na náhradu škody, čo vyplýva
z ust. § 16 ods. 1 citovaného zákona, z ktorého je zrejmé, že príslušný orgán uvedený v § 4 a § 11

citovaného zákona je povinný aj uplatnený nárok poškodeného na náhradu škody uspokojiť.

Skutočnosť, že v takomto druhu sporu je potrebné vyriešiť, ktorý orgán koná v mene štátu, vyplýva aj
z používanej judikatúry Najvyššieho súdu SR (viď rozhodnutie 3 Cdo 194/2010, v ktorom sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky zaoberal riešením otázky, ktorý orgán je orgánom konajúcim v mene štátu a
úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšený

podaním obžaloby.

Odvolací súd je preto toho názoru, že súd prvého stupňa mal vo svojom rozhodnutí určiť orgán,
konajúci v mene štátu v predmetnej veci, a pokiaľ tak súd prvého stupňa neurobil, je jeho rozhodnutie
nevykonateľné a námietky K. v tejto časti treba považovať za opodstatnené.

Preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, aby súd
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí označil, či orgánom, konajúcim v mene štátu, je v danom prípade
I. a svoje rozhodnutie v tomto smere aj riadne odôvodnil.

V novom rozhodnutí vo veci súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods.
3 O.s.p.).

Podľa § 226 O.s.p. súd prvého stupňa je vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .