Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 28, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/171/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6810202525
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6810202525.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému U. Y.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX D. XX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 339,- Eur s
príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského

úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 2982/10, o odvolaní oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Revúca zo dňa 7. februára 2012, č. k. 3Er/345/2010-33, o návrhoch
oprávneného na prerušenie konania, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

Uznesenie Okresného súdu Revúca zo dňa 7. februára 2012, č. k. 3Er/345/2010-33 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd v Revúcej napadnutým uznesením zastavil exekúciu a oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 40,- Eur. Povinnej právo na náhradu trov konania
nepriznal.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že poverením č. 5608 022106 zo dňa 23.06.2010 okresný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie oprávneného voči povinnému na základe exekučného titulu,
a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a.s. sp. zn. SR
22741/09 zo dňa 14.01.2010. K vydaniu exekučného titulu na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXX

zo dňa 20.03.2009 uzavretej medzi oprávneným a povinným, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj
Všeobecnépodmienkyposkytnutiaúveru(všeobecnépodmienky).Včlánku18všeobecnýchpodmienok
si zmluvné strany dohodli riešenie sporov a rozhodcovskú doložku

Súd prvého stupňa ako exekučný súd konštatoval, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným je
spotrebiteľskou zmluvou v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na Smernicu Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé

podmienky upravené v čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobia značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Medzi neprijateľné podmienky podľa Prílohy k Smernici, bodu 1 písm. q) patrí
aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v
uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od
spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní.

Predmetná smernica bola do nášho právneho poriadku transponovaná zákonom č. 150/2004 Z.z..Okresný súd uviedol, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v čl. 18 všeobecných podmienok nebola
dojednaná individuálne. S obsahom všeobecných podmienok sa povinný mohol oboznámiť pred
podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Zmluvné Všeobecné podmienky boli oprávneným

vopred vyhotovené pre všetkých spotrebiteľov uzatvárajúcich rovnaký typ zmluvy v danom období.
Spotrebiteľ (povinný) pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na všeobecných podmienkach
s dodávateľom, mohol len celú zmluvu odmietnuť alebo ju prijať vrátane Všeobecných podmienok.
Rozhodcovskádoložkaumožňujeúčastníkomprávnehovzťahuvoľbu,čipodajúžalobunarozhodcovský
súd alebo všeobecný súd, ale v prípade, že podá žalobu na rozhodcovský súd veriteľ musí sa spotrebiteľ

tomutokonaniupodrobiť.Takétoustanoveniespôsobujeznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiach
zmluvných strán. Z dôvodov uvedených vyššie súd mal za to, že rozhodcovská doložka vo všeobecných
podmienkach, ktoré tvoria nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere, je neprijateľnou podmienkou, a ako taká
je od začiatku neplatná. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekučný titul bol vydaný na základe
neplatného ustanovenia zmluvy a teda bol vydaný v rozpore zo zákonom. Keďže takýto exekučný titul
nie je možné vykonať súd exekúciu podľa § 57 z úradnej moci zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a náhradu trov súdneho
exekútora vo výške 40,- Eur uložil oprávnenému, ktorý zavinil zastavenie exekúcie na podklade
exekučného titulu, ktorý nie je vykonateľný.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s odôvodnením, že
okresnýsúdrozhodolnadrámeczverenejprávomoci;nebolpodanýnávrhnazačatiekonania,hocipodľa

zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„ZoRK“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom

mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v
situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku)svýsledkomabsolútnejnerozpornosti.Exekučnýsúdjepritomvoblastiprieskumurozhodnutia

rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym
spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,
a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Oprávnenýkonštatoval,že
úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného

ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho
ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so
zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S poukazom na

rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu právneho
predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Ďalej uviedol, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej účastníkovi konania umožňuje
podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty je
rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti

rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti
poukázal, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu
a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu.
Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,

v ktorom bol exekučný titul vydaný nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druháExekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK, tak, ako keby toto

ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku
nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka
konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku

rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl.
ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri
posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp
legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie

v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala
byť rovnaká. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho

postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem
a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a to na Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Nesúhlasil ani s tým, že
okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie.

Oprávnený namietal aj to, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník
konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho
právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces

a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu
veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálneho
procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania,
ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné.

K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je

v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm. r)
OZ účinné od 01.01. 2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský

súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú
možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie
rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom

úvere z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle
ust. § 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť
si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú

peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania

úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie

upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka
si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z
nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva
povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok vyplýva ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym

poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,
na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja

súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 17.08.2012 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 26.07.2012, v ktorom
oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie

konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na to,
že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom,
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prebratá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku

Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie
o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských
zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu,
ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto

smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými
jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva
nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie
je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo.

Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text
úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný
úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd
sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako
nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Oprávnenýmalzato,ževdanomprípadejenutnépožiadaťovýkladpojmu„nekalázmluvnápodmienka“
v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU
by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z
doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady
93/13/EHSnajmävsúladesčl.17ačl.47ChartyzákladnýchprávEÚ. Vzhľadomnauvedenéoprávnený
navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?

V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:

2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred
podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou

doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil
odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil
odvolaciemu súdu na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania a odvolaním

napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd z prvého návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje
predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2,
veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak

b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je
v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,

c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie
je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre
účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu

obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať

nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267
ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá
podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne
predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých

inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným

zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods.
1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia

s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné
otázky predložené, je odvolací súd, tj. súd proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok,
povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné
pre vydanie jeho rozhodnutia, a teda, ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom
ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný návrh

zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné
otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich
prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní
súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu

obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,
ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,
ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúraSúdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok. Ide
o prípady, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna

aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné (tzv. acta clair).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených
v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd
oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 18.03.2010 bola pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne

súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd
vydal dňa 23.06.2010 poverenie č. 5608 022106*, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. §
45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, č.k. SR 22741/09 zo dňa
14.01.2010 na vymoženie sumy 339,- Eur s príslušenstvom. Podkladom pre vydanie rozhodcovského

rozsudku bola aj Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 20.03.2009.

V bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere
zo dňa 20.03.2009 si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie,
ako aj spory ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a

uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.
so sídlom Karloveské ramena 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského

súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho
predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky

zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporu o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním
žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou
doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského

súdu.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 20.03.2009 (ďalej Občiansky zákonník)
je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné

ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľaodseku3citovanéhoustanovenia,dodávateľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom

zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania.
Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové
náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku

oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď
posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I.
ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe

titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a
to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd

poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v
spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného ustanovení
§ 57 ods. 1 písm. a) a g) Exekučného poriadku, je odvolanie prípustné, a to podľa § 44 ods. 2 veta
posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti a zákonnosti rozhodnutia
exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho - druhostupňového
konania.

Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 20.03.2009
uzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uvádza, že okresný
súd predmetný právny vzťah posúdil všeobecne ako spotrebiteľský. Možnosť aplikácie zákona o
spotrebiteľských úveroch je v danom prípade vylúčená z dôvodu, že zmluva bola formálne uzavretá zaúčelom výkonu povolania povinného. Odvolací súd po preskúmaní zmluvy súhlasí so záverom súdu
prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 20.03.2009 medzi oprávneným ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný

je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v
rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za
spotrebiteľskývzťahmedzispotrebiteľom(povinným)adodávateľom(oprávneným)vzmysleustanovení
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou

Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z
hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku
18Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésúsúčasťouzmluvyoúverejepotrebnépovažovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať

alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého
stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka

ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli

bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je
správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, avšak na základe nesprávneho
zákonného ustanovenia, keďže v danom prípade mal súd aplikovať ustanovenie § 57 ods. 1 písm.

g) Exekučného poriadku a exekúciu zastaviť pre jej neprípustnosť, nakoľko exekučný titul bol vydaný
nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.

ArgumentoprávnenéhopoukazujúcinaneprípustnosťaplikáciesmerniceRadyESajudikatúrySúdneho
dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade
zásadný, nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu

dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd
a len podporne poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993, v
nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov z
omeškania a poplatkov, ako aj úvahy o absencii RPMN v zmluve o úvere nezaoberal, pretože okresný

súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie neodôvodil, v dôsledku čoho ich odvolací súd
považoval za irelevantné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zastavení
exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.