Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 4, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/332/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211439
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312211439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.

Edity Szabovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci navrhovateľky: D. A.C., Z.. XX.X.XXXX, O. XX,
L. Q., zastúpená: advokátska kancelária B&S Legal, s.r.o., Gorkého 3, Bratislava, IČO: 35929049, proti
odporcovi: Slovenská sporiteľňa, a.s., v skratke SLSP, a.s., IČO: 00151653, Tomášikova 48, Bratislava, v
zastúpení: JUDr. Roman Kvasnica, advokát, Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 6203116832, o zaplatenie
12 299,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III v
Bratislave č.k. 43C/108/2012-79 zo dňa 11.3.2013, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č.k. 43C/108/2012-79 zo

dňa 11.3.2013 p o t v r d z u j e .

Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke 353,94 Eur na náhradu trov odvolacieho konania, na účet
jej právneho zástupcu, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Dovolanie vo veci súd n e p r i p ú š ť a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke žalovanú istinu
12 299,85 Eur s príslušenstvom a nahradiť jej trovy konania vo výške 737,50 Eur za uhradený súdny
poplatok a 1 510,63 Eur za trovy právneho zastúpenia.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľka so domáha zaplatenia žalovanej pohľadávky
návrhomdoručenýmsúdudňa16.8.2012.Skutkovonávrhodôvodnilatým,žedňa30.11.1995uzavrela s

odporcomzmluvuodôchodkunazvanúakozmluvaoposkytovaníplneniaz„Podpornéhodôchodkového
fondu SLSP, a.s.“ Predmetom tejto zmluvy bolo doživotné plnenie z Podporného dôchodkového fondu
odporcu, pričom povinnosť plniť má odporca a právo na plnenie má navrhovateľka. V zmysle zmluvy
o dôchodku sa odporca zaviazal vyplácať navrhovateľke v pravidelne sa opakujúcich plneniach
sumu 455,55 Eur pôvodne 13 724,- Sk), mesačne vždy k 15. dňu nasledujúceho mesiaca až do
dožitia navrhovateľky. Vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa navrhovateľka dožije. Zmluva
o dôchodku spĺňala všetky podstatné náležitosti zmluvy o dôchodku ako zmluvného typu podľa §

842 a nasl. Občianskeho zákonníka. Od uzavretia zmluvy odporca pravidelne mesačne vyplácal
navrhovateľke čiastku, na ktorú sa zaviazal. Výpoveďou zo dňa 26.10.2009 odporca vypovedal zmluvu
a ako jediný dôvod výpovede uviedol využitie zákonného práva podľa § 582 Občianskeho zákonníka.
Podľa výpovede platnosť a účinnosť zmluvy o dôchodku skončí ku koncu najbližšieho kalendárneho
štvrťroka, t.j. ku dňu 31.3.2010. Odporca počnúc dňom 15.4.2010 už nevykonal žiadnu platbu v prospech
navrhovateľky. Podľa navrhovateľky odporca nesprávne posúdil právny charakter zmluvy o dôchodku
a následne nesprávne aplikoval ustanovenie Občianskeho zákonníka upravujúce možnosť výpovede

zmluvy uzavretej na dobu neurčitú (§ 582 ods. 1). Preto je výpoveď neplatná. Zmluva o dôchodkuje z právneho hľadiska zmluvou o dôchodku podľa § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka, pričom
z gramatického výkladu formulácie § 842 Občianskeho zákonníka vyplýva, že slovné spojenie „doba
neurčitého trvania“ nie je zhodné s legislatívne ustáleným pojmom „doba neurčitá“. Zmluva o dôchodku

v zmysle Občianskeho zákonníka je vždy zmluvou uzatvorenou na dobu neurčitého trvania, pričom však
platí, že nie je zmluvou na dobu neurčitú. Tento výklad je nepochybne správny, keďže zo samotnej
povahy právnej úpravy zmluvy o dôchodku v Občianskom zákonníku vyplýva, že ide o zmluvu, ktorá
nemôže byť jednostranne vypovedateľná zo strany povinného - platiteľa dôchodku. Zmluva o dôchodku
medzi navrhovateľkou a odporcom bola uzatvorená na dobu do dožitia navrhovateľky. Je všeobecne

známou skutočnosťou, že plynutie času je nezvratné a každá fyzická osoba (ktorou navrhovateľka
nepochybne je), zomrie. V čase uzatvorenia zmluvy o dôchodku preto bolo jasné, že doba plnenia zo
strany odporcu je časovo ohraničená. Keďže zmluva o dôchodku nie je zmluvou na dobu neurčitú, nie
je možné ukončiť ju výpoveďou v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu
navrhovateľka považuje výpoveď zo strany odporcu za neplatnú. Poukázala aj na to, že na základe
totožného skutkového a právneho dôvodu si v minulosti uplatnila proti odporcovi na tunajšom súde

nárok na zaplatenie sumy 455,55 eur za mesiac apríl 2010, ktorému nároku súd v konaní vedenom pod
spisovou značkou 21C/103/2010 vyhovel.

Odporca na svoju obranu uviedol, že po oboznámení sa s obsahom nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp. zn.IIÚS26/2012-33nemáodporcavočinavrhovateľkežiaden záväzokzospornejzmluvy,
pretože právo na plnenie, ktorého sa domáha, je v rozpore s hmotným právom, a ak by v minulosti

existovalo, už zaniklo. Súd tak nemôže poskytnúť právnu ochranu neexistujúcemu právu. Na vec sa
vzťahujú ustanovenia § 27 ods., 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou Zákona č. 483/2001
Z. z. o bankách (ďalej len ZoB) a následne sa na vec aplikuje ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Plnenie zo Zmluvy o dôchodku sa stalo právne nemožné zo strany odporcu. Ustanovenie
§ 119 ods. 3 ZoB neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore s týmto zákonom.

V rozpore so zákonom o bankách je taká činnosť, keď banka má poskytovať plnenie hospodársky
neodôvodnené alebo plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, t.j. predovšetkým
plnenie bez protihodnoty (v zmysle 27 ods. 8 ZoB). Takého plnenia sa navrhovateľka podanou žalobou
od odporcu domáha, pretože plnenie zo zmluvy o dôchodku podľa ustanovenia § 842 Občianskeho
zákonníka je svojím charakterom plnenie bez akejkoľvek protihodnoty banke. Pri aplikovaní týchto

ustanovení ZoB záväzok na plnenie zo Zmluvy voči navrhovateľke zanikol, ak by predtým existoval,
pretožeplneniezoZmluvysastalonemožnévzmysleustanovenia§575ods.1Občianskehozákonníka,
s poukázaním na ustanovenie § 27 ods. 8, §116 a najmä § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou ZoB. Podľa
ustanovenia § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka
plniť zanikne.

Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa poukázal na ustanovenia § 517 ods. 1 veta prvá, 575
ods. 1, 582, 842 Občianskeho zákonníka ( ďalej len OZ); ustanovenia § 1, 27 ods. 8, 116 a 119 ods.
3 ZoB. Ako otázku prejudiciálnu riešil otázku platnosti, príp. neplatnosti spornej Zmluvy, ktorá podľa
námietok odporcu mala zaniknúť v zmysle § 575 ods.1 Obč. zák.. Súd konštatoval, že Zmluvou sa v
prospechnavrhovateľkyzaložiloprávonavyplácaniedôchodkudoživotne,t.j.nadobuurčenúneurčitého

trvania. Ide o dobu, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia
právneho vzťahu smrťou, ktorá skutočnosť nie je závislá od ľudskej vôle. Už charakter predmetného
právneho vzťahu nasvedčuje tomu, že takýto typ zmluvy nie je možné dohodnúť na čas určitý, ale
buď doživotne - teda do okamihu smrti oprávneného, alebo na inak určenú dobu neurčitého trvania
špecifikovaného určitým časovým úsekom - lehotou, ktorý má svoj začiatok a koniec (napr. počas štúdií,

vdovstva a pod.). Je nepochybné, že pri predmetnej zmluve je špecifikovaný jasný začiatok vzniknutého
právneho vzťahu medzi účastníkmi a tiež je jasne špecifikovaný jej koniec t.j. doživotne, teda okamih
smrti navrhovateľky. Jedná sa teda o presne určitú dobu s presne určeným začiatkom a koncom,
avšak jej trvanie je neurčité. Trvanie právneho vzťahu bolo účastníkmi konania dohodnuté do okamihu
úmrtia navrhovateľky, teda do doby nastania skutočnosti nezávislej od ich vôle. Ustanovenie § 582 ods.

1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného
zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a
to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou. Odporca písomnou výpoveďou zo dňa 26.10.2009
vypovedal navrhovateľke predmetnú Zmluvu podľa § 582 Obč. zák., hoci Zmluva nebola uzavretá na
dobu neurčitú. K charakteru a účelu uzavretej Zmluvy súd poukázal na to, že jej účastníkom bol jednej

strane poskytovateľ dôchodku ako osoba povinná, a na druhej strane poberateľ dôchodku ako osoba
oprávnená. Dôvody uzatvorenia takejto Zmluvy môžu byť rôzne a za poskytnutý dôchodok sa nemusíposkytnúťprotiplnenie;súčasnesanepredpokladápočastrvaniaprávnehovzťahudosmrtioprávneného
jej ukončenie jednou zo zmluvných strán. Na základe takejto zmluvy sa k povinnosti poskytovať plnenie
zaviazal odporca dobrovoľne z dôvodu prvého odchodu navrhovateľky do starobného dôchodku. Súd z

týchto v zmysle § 582 ods. 1 OZ vyhodnotil výpoveď odporcu danú navrhovateľke zo dňa 26.10.2009
za neplatnú. A navyše aj ako výpoveď, ktorá by bola vzhľadom na charakter a účel zmluvy v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 OZ. Pri posudzovaní tejto predbežnej otázky súd prihliadal
aj na nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.04.2012 č.k. II ÚS 26/2012-33. Súd konštatoval aj to, že
námietky odporcu už boli vyriešené ako nedôvodné v iných obdobných konaniach, napr. právoplatnom

rozsudku tunajšieho súdu č.k.11C/103/2010-97 zo dňa 29.9.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu
Bratislava č.k. 4Co/117/2012-225 zo dňa 23.5.2012. K aplikácii ustanovenia § 27 ods. 8 ZoB, na ktoré
sa odporca odvolával, súd uviedol, že táto právna úprava bola zavedená do zákona s účinnosťou od
1.1.2002 v ustanovení § 27 ods.5; a od 1.1.2007 v § 27 ods.8 ZoB, pričom odporca aj po 1.1.2002
naďalej v prospech navrhovateľky plnil zo Zmluvy až do uplynutia výpovednej lehoty dňa 31.3.2010.
Vo vzťahu odporcu k navrhovateľke odporca vystupoval ako zamestnávateľ k svojmu dlhoročnému

zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahom zmluvného vzťahu Zmluvy bolo poskytnutie
sociálnej výhody navrhovateľke slúžiacej na podporu zabezpečenia jej životnej úrovne, ktorú ako
pracovníčka dosiahla v čase svojej pracovnej aktivity na ocenenie jej vernosti, kvality práce a na podporu
stabilizáciepracovníkov.Zostranyodporcusajednaloozabezpečeniesociálnejstarostlivostipracovníka
odchádzajúceho do starobného dôchodku spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku

divízie ľudských zdrojov. Zmluvu o dôchodku teda neuzatváral odporca s navrhovateľkou ako podnikateľ
pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nejednalo sa o vzťah banky s klientom. Z tohto dôvodu preto
súd plnenie odporcu v zmysle predmetnej Zmluvy nevyhodnotil ako plnenie za nápadne nevýhodných
podmienok v zmysle § 27 ods. 8 ZoB, ktoré je všeobecným ustanovením vo vzťahu banka a jej klienti.
Keďže predmetná Zmluva je naďalej platným právnym úkonom, súd v súlade s § 842 OZ zaviazal

odporcu voči navrhovateľke na zaplatenie sumy 12 299,85 eur za obdobie mesiacov máj 2010 až júl
2012 (27 mesiacov x 455,55 Eur). Zároveň pre omeškanie s plnením peňažného dlhu súd podľa
§ 517 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády SR č.87/1995 Z.z. zaviazal
odporcu aj na zaplatenie príslušných úrokov z omeškania ročne odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každého z pravidelne sa opakujúcich mesačných plnení vo výške 455,55 eura, zvýšených o základnú

úroková sadzbu ECB. Výška úrokov z omeškania v tomto občianskoprávnom vzťahu bola v zmysle
vyššie uvedeného nasledovná: od 13.05.2009 do 12.04.2011 vo výške 9%, od 13.04.2011 do 12.07.2011
vo výške 9,25%, od 13.07.2011 do 08.11.2011 vo výške 9,5%, od 09.11.2011 do 10.07.2012 vo výške
9% a od 11.07.2012 vo výške 8,75%.

Navrhovateľke ako úspešnej účastníčke konania súd priznal náhradu trov konania za súdny poplatok

737,50 Eur a za trovy právneho zastúpenia vo výške 1 510,63 Eur podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca. Namietol, že predmetná
zmluva o dôchodku je neplatná pre jej rozpor so zákonom, konkrétne zákonom č 483/2001 Z.z.z
o bankách (ZoB). Súd vo svojom rozhodnutí priamo dáva návod na obchádzanie tohto zákona.
Ustanovenie § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou, neobsahuje pritom žiadne obmedzenia čo do skúmania

subjektov alebo či šlo o bankovú činnosť banky pri podnikaní. Plošne zakazuje vykonávať činnosti v
rozpore so ZoB od účinnosti zákona. Rozhodnutie súdu tak predstavuje nebezpečný precedens a návod
na obchádzanie bankových regulatívov. Súd preto nesprávne vec posúdil, keď neaplikoval citované
ustanovenie § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou ZoB a nerešpektoval ustanovenie § 1 ZoB, ktoré
vymedzuje oblasť jeho aplikácie. Je zrejmé, že spornú Zmluvu banka neuzatvorila pri bankovej činnosti,

pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou. Avšak práve na takéto prípady
sa vzťahuje ustanovenie § 119 ods. 3 ZoB, ďalej ustanovenia § 27 ods. 8, 116 ZoB a ustanovenie § 575
ods. 1 OZ. V rozpore so zákonom je taká činnosť banky, keď má banka poskytovať plnenie hospodársky
neodôvodnené alebo zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Pri aplikovaní citovaných
ustanovení ZoB záväzok odporcu na plnenie zo Zmluvy zanikol, ak by aj predtým existoval, pretože

plnenie zo Zmluvy sa stalo nemožné. Zmluva o dôchodku je uzatvorená bez protiplnenia pre odporcu.
Nesúhlasí ani s názorom prvostupňového súdu, že zmluvu o dôchodku nie je možné vypovedať. Súd
neprávne vyložil ustanovenie § 842 OZ, že zmluva o dôchodku je uzavretá na dobu určitú. Zmluva o
dôchodku sa vyznačuje neurčitosťou doby trvania a nie je nikdy uzavretá na dobu určitú. Podľa názoru
odporcu je napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď sa

súd prvého stupňa v celom rozsahu nevysporiadal s jeho právnou argumentáciou, a preto rozhodnutie
nie je po právnej stránke presvedčivé. Takýto postup súdu prvého stupňa je nezlučiteľný zo zásadouspravodlivého súdneho konania, keďže znemožňuje vyjadriť sa účastníkom relevantným spôsobom k
tomu, ako sa súd vysporiadal s ich právnou argumentáciou. Uvedený postup súdu prvého stupňa je
i odňatím práva konať pred súdom. Napadnutý rozsudok preto navrhol zmeniť a žalobu zamietnuť. V

prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok okresného súdu, odporca žiada, aby odvolací súd podľa ust. §
238 ods. 3 O.s.p. vo výroku potvrdzujúceho rozsudku pripustil dovolanie z dôvodu, že ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu. A to o právnej otázke, či Zákon o bankách, č. 483/2001 Z.z.
sa vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa
§ 842 OZ.

K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, prostredníctvom právneho zástupcu, podaním
zo dňa 25.4.2013. K jednotlivým odvolacím námietkam uviedla nasledovné:

K námietke nebezpečného precedensu a obchádzaniu bankových regulatívov pripomenula, že celú
argumentáciu v súvislosti s ustanoveniami ZoB a nemožnosťou plnenia odporca predložil až po tom,
ako zlyhal jeho pokus ukončiť Zmluvu výpoveďou z dôvodu, že ide o zmluvu na dobu neurčitú. V tejto
súvislosti poukázala na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21C/103/2010 a

na to, že o charaktere Zmluvy sa jednoznačne vyjadril Ústavný súd SR v náleze pripojenom k žalobe.
Argumenty odporcu odporujú jeho samotnému konaniu v minulosti a je dôvodná otázka, prečo odporca
v roku 2009 zmluvu vypovedal z dôvodu, že ide o zmluvu na dobu neurčitú. Navrhovateľka zdôraznila,
že plnenia zo zmlúv o dôchodku o dôchodku pochádzajú z čistého zisku banky, čo ZoB nezakazuje.
Inak by banka so ziskom nemohla slobodne disponovať a jej činnosť by stratila zmysel.Za nebezpečný

precedens navrhovateľka skôr považuje konanie odporcu, ktorý sa svojvoľne rozhodol ukončiť plnenie
z platnej zmluvy. K aplikácii namietaných ustanovení ZoB navrhovateľka uviedla, že výklad odporcu
považuje za zavádzajúci. V prípade ak by banka mala zakázané uzatvárať napr. darovacie zmluvy, či
vyplácať odmeny svojim predstaviteľom (čo opakovane robí), išlo by tiež o hospodársky neodôvodnené
plnenie. Účelom zákona o bankách bolo upraviť také právne vzťahy s tretími osobami, ktoré vznikli pri

činnosti banky, a to v období, kedy banky poskytovali napr. bezúročné alebo nedostatočne kryté bankové
služby. Zmluva o dôchodku nie je výsledkom bankovej činnosti v zmysle ZoB a navyše plnenie z takejto
zmluvy plynie z čistého zisku banky. Žiadny zákon nemôže banke zakazovať alebo prikazovať ako má
naložiť s čistým ziskom. Výklad predkladaný odporcom je preto v rozpore s ústavou garantovaným
princípom ochrany vlastníctva. K odvolacím námietkam odporcu, že Zmluva je uzatvorená na dobu

neurčitú, k čomu predložil výňatky z dvoch českých komentárov k § 842 OZ, navrhovateľka uviedla, že
autori v nich nehovoria o „dobe neurčitej“, ale o „neurčitosti doby trvania“. Podobnú formuláciu obsahuje
aj samotné ustanovenie § 842 OZ, ktoré používa pojem „doživotne alebo inak určená doba neurčitého
trvania“. Autori predložených komentárov len zdôraznili neurčitosť trvania každej zmluvy o dôchodku,
ktorá je uzavretá na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, keďže nemožno dopredu vedieť, kedy

poberateľ dôchodku zomrie. Z gramatického výkladu formulácie § 842 vyplýva, že spojenie „učená doba
neurčitého trvania“ nie je zhodné s legislatívne ustáleným pojmom „doba neurčitá“. Vždy ide o dobu,
ktorá je určená buď ako „doživotne“ alebo „inak“. Doba je tak ohraničená právnou skutočnosťou. V
tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 31Cdo/513/2003 a sp. zn. 29Odo/423/2006.
Z týchto dôvodov navrhovateľka považuje výpoveď odporcu zo Zmluvy za neplatnú a má za to, že ich

zmluvný vzťah naďalej trvá. Uvedená problematika už bola predmetom aj rozhodovania Ústavného
súdu SR, ktorý sa vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 26/2013-33 jednoznačne vyjadril k charaktere zmluvy
o dôchodku. Odôvodnenie napadnutého rozsudku má všetky obsahové náležitosti podľa § 157 ods. 2
O.s.p. To, že súd nepovažoval argumenty odporcu za relevantné, neznamená odňatie jeho možnosti
konať pred súdom. O jedinej skutočne relevantnej otázke, či predmetná Zmluva uzavretá podľa § 842 OZ

„na doživotne“ je zmluvou uzatvorenou na dobu určitú alebo neurčitú, a či je možné ju platne vypovedať
podľa § 582 ods. 1 OZ rozhodol už Ústavný súd SR citovaným nálezom. Navrhovateľka preto navrhla,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a nepripustil vo veci podanie dovolania. Súčasne si
uplatnila nárok na náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal a prejednal vec v zmysle §

212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., postupom podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p., a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že nie je dôvod na zmenu a ani na zrušenie napadnutého rozsudku. Odvolanie odporcu
vyhodnotil ako nedôvodné.Súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci (§ 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej
stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil (§ 157 O.s.p.). S jeho odôvodnením sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Odvolacie námietky odporcu neobstoja,

a v napadnutom rozsudku sa s nimi už dostatočne vysporiadal súd prvého stupňa.

Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd predovšetkým
konštatuje, že podľa jeho právneho názoru (ktorý je v súlade aj s citovaným nálezom Ústavného
súdu SR) zmluvy o dôchodku uzatvorené na doživotne určenú dobu, ako aj určenú dobu neurčitého
trvania, sú vždy zmluvami na dobu určitú. V prejednávanej veci vymedzením povinnosti odporcu

plniť doživotne, prejavili zmluvné strany vôľu byť takouto zmluvou viazané až do smrti navrhovateľky.
Účelom predmetnej zmluvy bolo zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do
dôchodku, s úmyslom poskytnutia výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na subvenciu
životnej úrovne, ktorá je oproti príjmu dosahovanému počas produktívneho veku zamestnanca výrazne
znížená. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na bod 1 predmetnej zmluvy, ktorý odkazuje na Štatút
PDF SLSP, v čl. I. ktorého je upravený účel fondu s tým, že tento podporný dôchodkový fond slúži na

podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú pracovníci SŠTSP dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity,
na ocenenie ich vernosti k SŠTSP, kvality ich práce a na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP. Z
uvedeného účelu zmluvy je zjavné, že jej účastníci ani nepredpokladali možnosť jednostrannej výpovede
zmluvy. Vzhľadom na skutočnosť, že zmluva nebola uzavretá na dobu neurčitú, odporca ju nemohol
vypovedať podľa § 582 OZ. Odvolací súd preto, rovnako ako súd prvého stupňa, považuje výpoveď

odporcu zo dňa 26.10.2009 vzhľadom na jej rozpor s ust. § 582 OZ za neplatný právny úkon (§ 39 OZ).

Ani ďalšie námietky odporcu, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní neaplikoval zákonné ust. § 27
ods. 8, § 116 a 119 ods 3 ZoB, neobstoja. Uvedené zákonné ustanovenia sa netýkajú vzťahov
upravených predmetnou zmluvou, pretože odporca neuzatváral zmluvu s navrhovateľom ako podnikateľ
pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ani nešlo o vzťah banky s klientom. Zmluva sa týka interných

vecí banky - zamestnávateľa a jej zamestnanca, a ako už bolo uvedené vyššie, jej účelom bolo
zabezpečenie sociálnej starostlivosti o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku. Sú plne dôvodné
argumenty navrhovateľa, že zmluvy o dôchodku boli finančne zabezpečované z čistého zisku banky, s
ktorým banka ako vlastník môže slobodne nakladať, bez akéhokoľvek obmedzenia zákonom. Zákon o
bankáchmôžeregulovaťlenpodnikateľskúčinnosťbánk,niespôsobnakladaniabánksichvlastníctvom.

Pokiaľ sa banka dobrovoľne zaviazala priznať zamestnancom „bonus“ za ich prácu formou vyplácania
dôchodku po ich odchode z aktívneho pracovného pomeru, a na tento účel vyčlenila finančné prostriedky
zo svojho čistého zisku, nemožno na tento záväzok aplikovať ustanovenie § 27 ods. 8 ZoB.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že na zmluvu o dôchodku podľa § 842 OZ sa nevzťahuje
Zákon o bankách, č. 483/2001 Z.z..

Napadnutý rozsudok preto podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súčasne nepripustil
vo veci podanie dovolania, pretože podľa názoru odvolacieho súdu otázka, ktorá by mala byť predmetom
dovolacieho konania, je dostatočne určito vyriešená súčasnou právnou úpravou tak, ako to vyplýva z
odôvodnenia tohto rozsudku.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.

1 O.s.p.. Navrhovateľka bola v odvolacom konaní plne úspešná a vzniklo jej právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Súd jej preto priznal náhradu za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie
zo dňa 25.4.2013 k odvolaniu odporcu, pričom tarifná odmena za jeden úkon právnej služby predstavuje
čiastku 284,14 Eur, režijný paušál za jeden úkon právnej služby 7,81 Eur, čo spolu s 20 % DPH (58,99
Eur) predstavuje čiastku 353,94 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.