Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 3, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/259/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219413
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219413.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa F., s.r.o., so sídlom F. XX,
W., G. XX XXX XXX, zastúpeného C. F., s.r.o., so sídlom L. 4, W., G. XX XXX XXX proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa

proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 7C/227/2012-23 zo dňa 20. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 3.085,66 Eur a náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 617,13 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu

Prievidza. Účastníkom nepriznal náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Er/737/2012 bola žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená exekučnému súdu dňa 05.03.2012, pričom
exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 24.05.2011. Okresný súd
Prievidzauznesením, č.k.9Er/937/2012-12zodňa19.03.2012žiadosťsúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, keďže z predloženého rozhodcovského

rozsudku zistil,žemedziúčastníkmiexekučnéhokonaniabolauzavretázmluvaoúvere,ktorúpovažoval
za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Súd mal
za to, že rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu vo veci konať, s poukazom
na neplatnosť rozhodcovskej doložky, považoval rozhodcovský rozsudok za nespôsobilý exekučný titul.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods.
1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej ust. § 44 ods.

2, § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len Exekučný poriadok). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru,
že návrh nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol. Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci nedošlo
k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.04.2009, preto sa
uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej

veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ išlo o
odporcom namietané nedostatky návrhu na začatie konania, zdôraznil, že návrh v zmysle ust. § 79
ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značkyexekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného
súdu, nepovažoval za takú vadu návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Ďalej
uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie navrhovateľom bola podaná v deň 23.04.2012, nárok

bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že
nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, mal podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v znení platnom ku dňu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
vyplynulo, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V predmetnej veci bol exekučným titulom rozsudok
rozhodcovského súdu, teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala.
Súd vychádzal z toho, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola tamojšiemu súdu doručená dňa 05.03.2012 a súd o nej rozhodol dňa 19.03.2012 (o 14 dní), teda
mal za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote. V spornom dotknutom exekučnom konaní neboli podľa jeho názoru preukázané navrhovateľom
avizovaná nečinnosť, zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska
platnej právnej úpravy v čase vzniku zodpovednostného vzťahu. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so
zákonom.Vpredmetnejvecisúdzamietolžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanie

exekúcie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Rozhodcovskú doložku
vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, teda ako neplatnú, ktorá nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi účastníkmi. Najvyšší súd SR pripustil možnosť
exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a následne aj exekúciu zastaviť poukazujúc na 5Cdo

291/2010 zo dňa 29.03.2011, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011 zo dňa 03.03.2011
a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č.k. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011. Rovnako zdôraznil, že exekučné
súdy žiadosti o udelenie poverenia na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už
od roku 2009. Na podporu svojej argumentácie spomenul rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, č.k. 5MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013. Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený znalecký

posudok č. 1/2013, vypracovaný Doc. JUDr. PhDr. P. X., PhD., tento považoval za bezvýznamný,
dôvodiac, že výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bolo rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené.
Konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho
vzťahu, a to existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň nevyhnutné preukázať existenciu škody
a jej výšku. Napriek predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 dospel k záveru, že navrhovateľ
nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody a uviedol, že majetková škoda,
ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť v exekučnom konaní,
navrhovateľovi v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu nevznikla. Ďalej dôvodil, že

navrhovateľnepreukázalžiadnymspôsobomanidôvody prepriznanienemajetkovejujmy.Preto
nemožno z dôvodu nepreukázania akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne mohol uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, že došlo u neho, resp.
u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty

a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k hospodárskej
strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol
prijať. V danej súvislosti zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo

z uvedeného návrhu nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že
by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nebolo možné
opomenúť ani povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho
s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti

navrhovateľa považoval jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu
škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa
už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované zadostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči
štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným návrhom eliminovať po finančnej
stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti

zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom exekučnom konaní
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej
nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu, preto návrh v
celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná, keď odporca, ktorý mal vo veci úspech, si

náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli, pričom navrhovateľovi právo na náhradu
trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z dôvodu nepreukázania základu nároku
zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má
svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku. Zároveň s poukazom na odôvodnenie
rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu ústavnosti ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolanienavrhovateľzdôvodov,že vkonanídošlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,vspojení sust.§221ods.1písm.f)O.s.p.,v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),

súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu,
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa
a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor
odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských
súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K návrhu na
prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR, bol

súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu
tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn.
9Co/174/2014. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej
výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých

omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva
nakontradiktórnekonanie,kedynavrhovateľakostranakonanianeboloboznámenýsobsahomdôkazov
a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na

oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu

sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v
odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky

počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri

nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný,
odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných
svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti
súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom
prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj

prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto

vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné
úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o
podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané
v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o

potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby
odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na §
219 ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného
súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR, sp. zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.

Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 18.04.2012, pričom konanie začalo dňa 20.01.2012, to
znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej
lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 89 dní.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá

na pravde.
Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Prievidza dňa 05.03.2012 a k zamietnutiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie
dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 19.03.2012.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o
spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v
dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v
súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných
práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu
SR (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž
postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012, č.k. 4NcC/613/2012-19, kedy odvolací súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. T. D. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa

týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom
svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku

vysporiadal s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek
tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Termín
pojednávania bol v prejednávanej veci vytýčený na 20.10.2014. Poučenie súdu prvého
stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 30.09.2014,
ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,

ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie
prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové
odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených v
týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia

konania zo zákona. Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo
znamená také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom tu je zásada
hospodárnosti konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr
výnimku, ako pravidlo. Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania,
avšak súd nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe súdu, či

v prípade vzniku určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109 ods. 2
písm. c) O.s.p., ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší, alebo
bude v konaní pokračovať. V preskúmavanej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa
dospel k záveru, že v danej veci neexistuje dôvod na prerušenie konania s poukazom na ust. § 109
ods. 1 O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 20.10.2014, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne

doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej
súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu
v konaní. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania a taktiež o nej rozhodol osobitne uznesením, č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013,
ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a riadne v odôvodnení

uviedol z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol a ktorý bol následne potvrdený uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 17Co/79/2014-219 zo dňa 06.05.2014.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,

odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne

predpisy, a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s
§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu

mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .