Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžo/61/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8013201003
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8013201003.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Gabriely Gerdovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci
žalobcu: Consumer Finance Holding, a.s. so sídlom v Kežmarku, Hlavné námestie 12, IČO: 35 923 130,
zastúpený Beňo & partners, Advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom v Poprade, Nám. sv. Egídia 95, proti
žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so
sídlom v Bratislave, Prievozská 32, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa
10. septembra 2013 č. SK/0088/99/2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
č. k. 1S/44/2013-95 zo dňa 29. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/44/2013-95 zo dňa 29.
apríla 2014 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Prešove napadnutým rozsudkom č. k. 1S/44/2013-95 zo dňa 29.4.2014 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho orgánu zo dňa 10.9.2013
č. SK/0088/99/2013, v spojení s rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej
obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj zo dňa 14.12.2012, č. P/0310/07/12,
žiadajúc ich zrušenie. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie

žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup
správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a preto podľa § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu
ako nedôvodnú zamietol.

Krajský súd zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v intenciách
§1ods.1,2zákonač. 250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejrady
č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa
alebo zákon č. 250/2007 Z.z.) v spojení s § 2 písm. a/, i/, p/, r/, ďalej v spojení s § 3 ods. 1, 3, s §
4 ods. 1, písm. c/, s § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ uvedeného zákona. Súčasne krajský súd zákonnosť

rozhodnutiažalovanéhoposudzovalvintenciách§1ods.1,2zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov vznení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 129/2010 Z.z. alebo zákon o spotrebiteľských úveroch) v
spojení s § 2 písm. a/, b/,d/, g/, h/, i/ s § 4 ods. 1, písm. a/, b/ c/ g/, s § 15 ods. 1, písm. a/, b/ uvedeného
zákona a súčasne v intenciách ustanovení § 52 ods. 1, 2 v spojení s § 53 ods. 1, 2, 4 písm. a/, d/, ods. 5

a 10 a s § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (OZ), postupom v zmysle ustanovení druhej hlavy piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcich správne súdnictvo.

Krajskýsúdzpredloženéhoadministratívnehospisu malpreukázané,žeSlovenskáobchodnáinšpekcia
Inšpektorát slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj rozhodnutím zo
dňa 14.12.2012 č. P/0310/07/12 po spojení vecí vedených pod sp. zn. P/0310/07/12, P/0311/07/12,

P/0312/07/12 na spoločné konanie, vedené pod sp. zn. P/0310/07/12 rozhodla tak, že žalobcovi pre
porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej
starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k finančnej službe podľa § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z.z., zistené
pri kontrolách dňa 20.9.2012, 21.9.2012 a 28.9.2012 vykonaných v sídle inšpektorátu SOI so sídlom
v Prešove pre Prešovský kraj zameraných na prešetrenie spotrebiteľských podnetov evidovaných

správnym orgánom pod vyššie uvedenými číslami vo veci spotrebiteľských úverov poskytovaných
účastníkom konania na základe zmluvy a Zmluvy o zabezpečení č. 120113040 zo dňa 19.8.2011,
č. 120113399 zo dňa 16.9.2011 a č. 120112920 zo dňa 12.8.2011, podľa § 24 ods. 1 zákona o
ochrane spotrebiteľa uložila žalobcovi pokutu vo výške 30.000 eur, ktorú bol žalobca povinný zaplatiť
do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia; o odvolaní žalobcu proti uvedenému prvostupňovému

rozhodnutiu rozhodol žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 10.9.2013 č. SK/0088/99/2013 tak,
že podľa § 58 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
správny poriadok) a podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové
rozhodnutie potvrdil.

Krajský súd mal preukázané, že dňa 20.9.2012, 21.9.2012 a 28.9.2012 inšpektori prvostupňového

správnehoorgánuvykonalikontroly,ktorébolizameranénadodržiavaniepríslušnýchustanovenízákona
o ochrane spotrebiteľa a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a to prešetrenie spotrebiteľských
podnetov evidovaných správnym orgánom pod sp. zn. PO 537/12, PO 307/12 a PO 501/12.

Zlistinnýchdôkazovpripojenýchvspiseatokúpnejzmluvyuzavretejdňa19.8.2011medzispoločnosťou

Autocentrum AAA Auto a.s., a spotrebiteľom - pisateľom podnetu PO 537/12 považoval krajský súd
za nesporné, že predajca a spotrebiteľ sa dohodli na predmete kúpnej zmluvy - ojazdené motorové
vozidlo zn. VW, model Polo, na kúpnej cene predmetu kúpnej zmluvy v sume 6.323, 00 eur, na časti
kúpnej ceny (zálohy) zaplatenej pri podpise kúpnej zmluvy v sume 2.592,43 eur, na doplatku zvyšnej
časti kúpnej ceny v sume 3.730,57 eur a na tom, že doplatok zvyšnej časti kúpnej ceny v sume 3.730,57

eur bude zaplatený prostredníctvom úveru na základe zmluvy o úvere č. 120113040 uzatvorenej medzi
kupujúcim a obchodnou spoločnosťou žalobcu. Zo zmluvy a Zmluvy o zabezpečení č. 120113040 zo
dňa 19.8.2011 krajský súd zistil opis predmetu financovania A - osobné ojazdené motorové vozidlo zn.
Volkswagen Polo 1,4 TDI Condortline, kúpna cena predmetu financovania A v sume 6.323,00 eur, kúpna
cena predmetu financovania B v sume 476,00 eur, celková výška úveru v sume 6.000, 69 eur s tým, že

spotrebiteľ podpisom zmluvy a zmluvy o zabezpečení berie na vedomie, že úver pozostáva z doplatku
kúpnej ceny predmetu financovania A v sume 3.730,57 eur, z predmetu financovania B v sume 476,00
eur a z nákladov spojených s poskytovaním pôžičky v sume 1.794,12 eur. Považoval za preukázané,
že v uvedenej zmluve chýba identifikácia predmetu financovania B a identifikácia nákladov spojených
s poskytovaním pôžičky, na ktoré sa viazaný spotrebiteľský úver (§ 15) vzťahuje a ročná percentuálna

miera nákladov je v tejto zmluve uvedená v hodnote 15, 7 %. Z obsahu štandardných európskych
informácií o spotrebiteľskom úvere Quatro Car krajský súd zistil, že ide o viazaný spotrebiteľský úver s
výškou úveru v sume 6.000,69 eur, opis tovaru predmetu financovania A, totožný ako v zmluve a zmluve
o zabezpečení, predajnú cenu tovaru predmetu financovania A v sume 6.323,00 eur, akontáciu v sume
2.592,43 eur, predajnú cenu predmetu financovania B v sume 476, 00 eur a ročnú percentuálnu mieru

nákladov v hodnote 15,7 %, formulár neobsahuje opis tovaru alebo služby predmetu financovania B v
sume 476,00 eur, ani identifikáciu nákladov spojených s poskytnutím pôžičky v sume 1.794,12 eur.Z kúpnej zmluvy zo dňa 12.8.2011 uzatvorenej medzi spotrebiteľom - pisateľom podnetu PO 307/12 a
predajcom krajský súd zistil, že spotrebiteľ a predajca sa dohodli na predmete kúpnej zmluvy - ojazdené
motorové vozidlo zn. Škoda, model Octavia, na kúpnej cene v sume 13.506,00 eur, na výške preddavku

na kúpnu cenu zaplateného pri podpise kúpnej zmluvy v sume 4.051,80 eur a na tom, že zvyšná časť
kúpnej ceny v sume 9.454,20 eur bude predajcovi zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy
o úvere č. 120112920 uzatvorenej medzi kupujúcim a žalobcom. Zo zmluvy a Zmluvy o zabezpečení č.
120112920 zo dňa 12.8.2011 krajský súd zistil opis tovaru predmetu financovania A- osobné ojazdené
motorové vozidlo zn. Škoda Octavia 1,9 TDI Collection, kúpna cena predmetu financovania A v sume

13.506,00 eur, kúpna cena predmetu financovania B v sume 543,00 eur, celková výška úveru v sume
13. 006,60 eur s tým, že spotrebiteľ podpisom zmluvy a zmluvy o zabezpečení berie na vedomie,
že výška poskytnutého úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu financovania A vo výške
9.454,20eur,kúpnucenupredmetufinancovaniaBvovýške543,00euranákladyspojenésposkytnutím
pôžičky vo výške 3.009,40 eur. Súčasne zistil, že v uvedenej zmluve chýba opis tovaru alebo služby
predmetu financovania B, na ktoré sa spotrebiteľský úver vzťahuje a identifikácia nákladov spojených

s poskytnutím pôžičky s tým, že v tejto zmluve účastník konania deklaruje ročnú percentuálnu mieru
nákladov v hodnote 13,7 %. Z obsahu formulára vzťahujúceho sa k k uvedenej zmluve č. 120112920 zo
dňa 12.8.2011 krajský súd zistil druh úveru - viazaný spotrebiteľský úver, výška úveru v sume 13.006,60
eur, opis tovaru predmetu financovania A a jeho kúpna cena v sume 13.506,00 eur, výška akontácie
zaplatenej pri podpise zmluvy v sume 4051,80 eur, predajná cena predmetu financovania B v sume

543,00 eur (bez popisu tovaru alebo služby) a ročná percentuálna miera nákladov v hodnote 13,7 %;
formulár neobsahuje identifikáciu nákladov spojených s poskytnutím pôžičky v sume 3.009,40 eur.

Krajský súd mal ďalej preukázané, že v prípade spotrebiteľa - pisateľa podnetu PO 501/12 z kúpnej
zmluvy zo dňa 16.9.2011 sa spotrebiteľ a predajca dohodli na predmete kúpnej zmluvy - ojazdené
motorové vozidlo zn. KIA model Ceed, na kúpnej cene predmetu kúpnej zmluvy v sume 6.232,99 eur,

na výške zálohy zaplatenej pri podpise zmluvy v sume 2.430,87 eur a na výške doplatku kúpnej zmluvy
v sume 3.802,12 eur, ktorá bude predajcovi zaplatená prostredníctvom úveru na základe zmluvy o
úvere č. 120113399 uzatvorenej medzi kupujúcim a žalobcom. Zo zmluvy a Zmluvy o zabezpečení č.
120113399 zo dňa 16.9.2011 krajský súd zistil opis tovaru predmetu financovania A- osobné ojazdené
motorové vozidlo zn. KIA Ceed 1,6 CVVT Extra, kúpna cena predmetu financovania A v sume

6.233,00 eur, kúpna cena predmetu financovania B v sume 515,00 eur, výška úveru 6.599,44 eur s
tým, že spotrebiteľ podpisom zmluvy a zmluvy o zabezpečení berie na vedomie, že výška poskytnutého
úveru predstavuje doplatok kúpnej ceny predmetu financovania A vo výške 3.802,13 eur, kúpnu cenu
predmetu financovania B vo výške 515,00 eur a náklady spojené s poskytovaním pôžičky vo výške
2.282,31 eur a aj v tomto prípade uvedená zmluva neobsahuje opis tovaru alebo služby predmetu

financovania B a opis resp. identifikáciu nákladov spojených s poskytnutím pôžičky, v tejto zmluve
účastník konania spotrebiteľovi deklaruje ročnú percentuálnu mieru nákladov v hodnote 14,34 %.
Formulár k predmetnej zmluve o úvere obsahuje druh spotrebiteľského úveru - viazaný spotrebiteľský
úver, výšku úveru v sume 6.599,44 eur, opis predmetu financovania A a jeho kúpnu cenu v sume
6.233,00 eur, výšku akontácie zaplatenej spotrebiteľom pri podpise zmluvy v sume 2.430,87 eur,

predajnúcenupredmetufinancovaniaB-bezopisutovarualeboslužbyabezbližšejidentifikáciearočnú
percentuálnu mieru nákladov v hodnote 14,34 %; formulár neobsahuje opis ani identifikáciu nákladov v
sume 2.282,31 eur spojených s poskytnutím pôžičky.

Krajský súd konštatoval, že z uvedených zmlúv a zmlúv o zabezpečení úveru, ktoré sú uzatvárané v ten
istý deň je bez akýchkoľvek pochybností zrejme, že ide o vzájomne závislé spotrebiteľské zmluvy, ktoré

vnikli pri tom istom rokovaní a ktoré tvoria jeden obchodný celok. Kúpna zmluva obsahuje zhodný prejav
vôle spotrebiteľa a predajcu spotrebiteľským úverom výhradne financovať predmet kúpnej zmluvy teda
predmet financovania A, v daných prípadoch kúpa motorového vozidla ako doplatok kúpnej ceny. Kúpna
zmluva však neobsahuje predmet financovania B, či službu, náklady spojené s poskytnutím pôžičky,
ktoré podľa zmluvy a zmluvy o zabezpečení majú byť financované spotrebiteľským úverom, Mal za to, že

je bez akýchkoľvek pochybností, že v zmluve o zabezpečení chýba zhodný prejav vôle zmluvných strán
o výške úveru, spotrebitelia sumu úveru pozostávajúcu z predmetu financovania A, teda doplatku kúpnej
ceny podľa kúpnej zmluvy, ale aj s ceny predmetu financovania B a z nákladov spojených s poskytnutím
pôžičky vo forme štandardnej zmluvnej podmienky včlenenej do textu podmienok, podpisom zmluvy
berie iba na vedomie. Krajský súd ďalej uviedol, že v zmluvných dokumentoch a to v kúpnej zmluve,

v zmluve a v zmluve o zabezpečení, v predzmluvnom formulári chýba opis tovaru alebo služby, ktorétvoria predmet financovania B a nákladov spojených s poskytnutím pôžičky a pokiaľ ide o hodnotu ročnej
percentuálnej miery nákladov táto je vypočítaná zo sumy úveru navýšenú o predmet financovania B a o
náklady spojené s poskytnutím pôžičky. Mal za to, že rovnako žalobca nepreukázal, že pred uzatvorením

zmluvyosprostredkovateľskomúverepodľaustanovenia§4ods.1zákonač.129/2010Z.z.spotrebitelia
boli informovaní o zmluvných podmienkach spotrebiteľského úveru prostredníctvom formulára.

Krajský súd dospel k záveru, že skutkový stav bol zistený dostatočne a právny názor žalovaného v
spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu je správny. Konštatoval, že v konaní bolo
preukázané, že žalobca svojim konaním porušil zákaz používania nekalej obchodnej praktiky, keď bolo

preukázané, že kúpna zmluva aj zmluva o sprostredkovateľskom úvere vznikli pri tom istom rokovaní
a z kúpnej zmluvy bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že doplatky kúpnej ceny mali byť doplatené
predávajúcim z pôžičky, ktorú mu na ten účel mal poskytnúť žalobca, ktorá však predstavovala bez
špecifikácie sumy tak ako sú citované z predložených dokladov. Krajský súd ďalej konštatoval, že v
preskúmavanej veci niet žiadnych pochybností o tom, že v súvislosti s aplikáciou § 7 ods. 1, 2 písm. a/,
b/ zákona č. 250/2007 Z.z. je treba zmluvy, ktoré boli predmetom kontroly považovať za spotrebiteľské

zmluvy a že je nevyhnutné v konaní aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, poukazom na
právnu úpravu ustanovenú § 52 ods. 1, 2 OZ, ako aj právnu úpravu ustanovenú v paragrafe 53 ods. 1,
2, 4 písm. a/, d/, ods. 5 a 10 a § 54 ods. 1, 2 OZ, ktorú právnu úpravu citoval. V súvislosti s nekalými
obchodnýmipraktikamipodnikateľovvočispotrebiteľomkrajskýsúddaldopozornostirozsudokSúdneho
dvora 6 komory z 19.12.2013, sp. zn. C 281/12 citujúc jeho právny záver.

Podľa názoru krajského súdu z predloženého administratívneho spisu vyplýva, že správne orgány v
konaní postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku. Poukazom na právnu
úpravu ustanovenú v § 7 ods. 1, 2 zákona č.250/2007 Z.z. krajský súd konštatoval že správne
orgány porušenie právnej povinnosti správne posúdili v zmysle ustanovení zákona č.250/2007 Z.z.,
ako aj v súlade s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z.z.. keď z listinných dôkazov pripojených v

administratívnom spise je nesporné, že žalobca spotrebiteľov neinformoval pred uzatvorením zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, ale ani o zmluvách o spotrebiteľskom úvere jednoznačne, určito a jasne o
podstatných podmienkach zmlúv, čo značne obmedzilo spotrebiteľa v schopnosti urobiť rozhodnutie o
obchodnej transakcii, ktoré by pri dostatku informácii neurobil.

Poukazomnaprávnuúpravuustanovenúv§24av§26zákonač.250/2007Z.z.krajskýsúdkonštatoval,

ževýškauloženejsankciejevecousprávnehouváženiasprávnehoorgánuapodľa§245ods.2O.s.p.pri
rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie)
preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonov, pričom
súd účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia neposudzujem. Podľa názoru krajského súdu správne
orgány postupovali v súlade so zákonom, ak za nekalú obchodnú praktiku žalobcovi uložili pokutu vo

výške 30.000 eur, pričom jej výšku v súlade s ustanovením § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
odôvodnili.

Záverom krajský súd konštatoval, že rozhodnutia boli vydané na základe dostatočne zisteného
skutkového stavu a sú dostatočne a presvedčivo odôvodnené podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní v znení neskorších predpisov v spojení s § 27 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Účastníkom náhradu trov
konania nepriznal, pretože žalobca v konaní úspech nemal a žalovaný aj pri úspechu v konaní zo zákona
nemá nárok na náhradu trov konania.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žiadal, aby

odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne, ak bude
mať podmienky na rozhodnutie vo veci za splnené, aby vo veci sám rozhodol v zmysle žalobného petitu.V dôvodoch odvolania žalobca namietal, že súd prvého stupňa rozhodol vo veci nesprávne. Vyslovil
názor, že vo veci bol daný dôvod na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu podľa § 250j ods. 2
písm. a/ O.s.p., nakoľko správny orgán konanie žalobcu, ktoré nie je v rozpore so žiadnym predpisom

právneho predpisu, nesprávne právne posúdil ako nekalú obchodnú praktiku a postihol ho za toto
konanie sankciou navyše v neprimeranej výške. Dôvodil, že ním uvádzané žalobné dôvody sú dôvodom
na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a súd prvého stupňa nesprávne ustálil skutkový stav
a dospel k nesprávnym právnym záverom. Nesúhlasil s právnym názorom súdu prvého stupňa ohľadom
určitosti, zrozumiteľnosti nákladov úveru. Zdôraznil, že náklady spojené s poskytnutím pôžičky uvedené

na spotrebiteľskej zmluve o úvere o zabezpečení nie sú nákladmi spotrebiteľa, táto peňažná suma je
súčasťou celkového úveru, ktorý spotrebiteľ dostáva od žalobcu za podmienok dohodnutých v zmluve a
táto peňažná suma nemôže byť súčasne úverom aj nákladom spotrebiteľa. Vytýkal súdu prvého stupňa,
že nezrušil rozhodnutie žalovaného aj z dôvodu, že žalovaný sa nevyporiadal s odvolacími námietkami
žalobcu v odvolacom správnom konaní. Uviedol, že opätovne poukazuje na svoje žalobné dôvody.
Žalobca rozpísal odvolacie dôvody do šiestich bodov.

V prvom bode žalobca zdôvodňoval nezákonnosť rozhodnutia žalovaného o uložení sankcie za
nesprávne uvedenie výšky celkovej výšky úveru podľa § 2 ods. l zákona č. 129/2010 Z.z. (ďalej
len ZosÚ) v zmluve o spotrebiteľskom úvere označenú ako výšku úveru celkom. Nezákonnosť videl
v tom, že žalovaný uložil sankciu žalobcovi v rozpore s § 2 písm. d/,g/, l/ a § 15 ods. 1 zákona
číslo 129/2010 Z.z. v nadväznosti na § 3 ods. 1, § 3 ods. 4 a § 32 správneho poriadku. Zdôraznil,

že žiaden predpis platný na území SR žiadnym spôsobom nelimituje, čo má alebo čo nesmie tvoriť
súčasť istiny úveru, poukazom na to, že nákladmi spotrebiteľa je tá suma peňažných prostriedkov,
ktorú je dlžník povinný vrátiť nad istinu úveru/ pôžičky a je výlučne na rozhodnutí spotrebiteľa, ktorý
žiada o poskytnutie úveru svojho budúceho veriteľa o akú výšku úveru má záujem. Tvrdil, že úver
bol poskytnutý na financovanie kúpy konkrétneho tovaru (doplatok kúpnej ceny motorového vozidla),

financovanie kúpy predmetu financovania B (doplnkového tovaru) a na financovanie konkrétnej služby
(sprostredkovanie spotrebiteľského úveru) a to v súlade s § 15 ZosÚ. Uviedol, že prostriedky poskytnuté
na financovanie predmetu financovania B boli poskytnuté spotrebiteľom na základe jeho vzájomného
dojednania s predávajúcim a to v osobitnom spotrebiteľskom záväzkovom vzťahu, kontrolované zmluvy
sú vzájomné závislými spotrebiteľskými zmluvami jednak s kúpnymi zmluvami predmetom, ktorých

bola kúpa predmetu financovania A, ako aj so spotrebiteľskými zmluvami uzatvorenými medzi spol.
Autocentrum AAA Auto, a.s., ako predávajúcim alebo poskytovateľom predmetov, ktorých bolo dodanie
doplnkového tovaru alebo doplnkových služieb od spol. Autocentrum AAA Auto, a.s.. Ďalej uviedol,
že žalobca nie je účastníkom ani jedného z vyššie uvedených záväzkových vzťahov, predmety kúpy
(predmet financovania A) a predmetný doplnkový tovar/ služby (predmet financovania B) výhradne len

financujeatonazákladevýslovnéhoprejavuvôlespotrebiteľaanakoľkožalobcaniejezmluvnoustranou
predmetných osobitných spotrebiteľských záväzkových vzťahov dojednaných medzi spol. Autocentrum
AAA Auto, a.s., a predmetnými spotrebiteľmi, nedisponuje uvedenými dohodami na preukázanie
existenciedanýchzáväzkovýchvzťahov,avšakdisponujefaktúramivystavenýmispol.AutocentrumAAA
Auto, a.s., predmetom ktorých sú aj tovary a služby tvoriace predmet financovania B, ktoré ako dôkaz

predložil v správnom konaní. Poukázal na to, že o celkovej výške súčtu všetkých troch položiek (výške
predmetu financovania A, výške predmetu financovania B a výške nákladov spojených s poskytnutím
pôžičky) boli spotrebitelia výslovne informovaní. Tvrdil, že výška úveru celkom bola jasne a zrozumiteľne
uvedená v predmetných kontrolovaných zmluvách o spotrebiteľských úveroch, ako aj v predzmluvných
formulároch. Namietal, že správne orgány nie sú oprávnené tvrdiť určité skutočnosti, že sú v rozpore so

zákonom a brať ich za preukázané bez náležitého právneho posúdenia danej skutočnosti a náležitého
odôvodnenia svojho rozhodnutia. Zdôraznil, že žalovaný nesprávne právne posúdil dojednanie žalobcu
so spotrebiteľom ohľadne celkovej výšky spotrebiteľského úveru.

Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovaného po druhé v otázke posúdenia údajného uvedenia
spotrebiteľov žalobcom do omylu a to jednak v otázke hlavného predmetu plnenia zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a taktiež v otázke výšky odplaty spotrebiteľa za žalobcom poskytnutý úver. Mal
za to, že žalovaný udelil sankciu v rozpore s § 49a OZ v spojení s § 2 písm. d/,g/,l/ a § 15 ZosÚ a § 59
správneho poriadku. Dôvodil, že je zrejmé, že vo všetkých kontrolovaných spotrebiteľských zmluvách
jasne a v súlade so zákonom je uvedená celková výška úveru v zmysle § 2 písm. l/, celková čiastka
úveru v zmysle § 2 písm. h) ako aj výška RPMN v zmysle § 2 písm. i/. Mal za to, že tvrdenie žalovanéhoohľadom uvádzania spotrebiteľa do omylu v súvislosti s cenou spotrebiteľského úveru sa neopiera o
žiadne právne relevantné zistenia a udelenie sankcie za toto údajné porušenie je taktiež nezákonné.
Vyslovil názor, že výpovede spotrebiteľov je možné považovať za tendenčné.

Po tretie žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovaného v otázke posúdenia údajnej neexistencie
zhodného prejavu vôle zmluvných strán kontrolovaných spotrebiteľských zmlúv o výške úveru a to v
dôsledku toho, že súhlas zo strany spotrebiteľa mal byť daný vo forme štandardnej zmluvnej podmienky,
čo žalovaný považoval za nezákonné. Nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalobca videl v porušení
§ 43c a § 44 OZ., v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 32 správneho poriadku. Považoval za nepodložené

a nepreskúmateľné tvrdenie správneho orgánu, že žalobca v kontrolovaných zmluvách nedisponuje
so zhodným prejavom vôle spotrebiteľov s ohľadom celkovej výšky spotrebiteľského úveru, keď v
každej z kontrolovaných zmlúv žalobca uviedol presnú celkovú výšku a menu spotrebiteľského úveru v
zmysle zákona. Poukázal na to, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere s uvedenou výškou poskytnutého
úveru spotrebitelia vyslovili súhlas tým, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere vlastnoručne
podpísali. Vyslovil názor že v zmysle uvedeného žalobca disponuje so slobodným, vážnym, určitým a

zrozumiteľným prejavom vôle spotrebiteľov byť s otázkou celkovej výšky spotrebiteľského úveru (istiny
úveru) viazaný v zmysle § 43c OZ., a preto sankciu za údajné porušenie spotrebiteľského práva v tejto
časti bez akéhokoľvek odôvodnenia považoval v rozpore s § 3 ods. 1 a § 32 správneho poriadku.

Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovaného po štvrté v otázke posúdenia nesplnenia povinností
v zmysle § 4 ods. 2 ZosÚ (neposkytnutie spotrebiteľovi informácii o spotrebiteľskom úvere

prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere a to nepreukázaní, že
predmetný formulár bol spotrebiteľovi pred podpisom zmluvy odovzdaný a že obsahoval nepravdivé
údaje). Namietal, že rozhodnutie žalované má vady podľa § už 3 ods. 4 správneho poriadku,
majúc zato, že žalovaný udelil sankciu bez toho, aby relevantne a hodnoverne preukázal porušenie
zákona žalobcom. Poukázal na to, že zákon iba ukladá žalobcovi ako veriteľovi povinnosť poskytnúť

spotrebiteľovi informácie v zmysle § 4 ods. 1 ZosÚ vo forme podľa § 4 ods. 2 cit. zákona v dostatočnom
časovom predstihu pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ďalej poukazom na skutkové
zistenia, preukazujúce zmluvné dojednanie, uviedol, že preukázal skutočnosť, že formulár v zmysle §
4 ods. 2 ZsoÚ spolu so všetkými jeho náležitosťami v zmysle § 4 ods. 1 ZsoÚ bol spotrebiteľovi riadne
pred podpisom zmluvy odovzdaný a spotrebitelia ho zároveň prevzali, teda povinnosť podľa § 4 ZsoÚ si

žalobca riadne a včas splnil a udelená sankcia žalovaným je nezákonná. Vytýkal žalovanému, že v tejto
časti nesprávne zistil skutkové okolnosti, čím porušil procesnú zásadu správneho konania v zmysle § 3
správneho poriadku a to zásadu materiálnej pravdy.

Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovaného po piate v otázke posúdenia správnosti výpočtu
RPMN a to z dôvodu, že v tejto časti žalovaný potvrdil sankciu udelenú prvostupňovým orgánom bez

toho, aby sa s odvolacími dôvodmi žalobcu dostatočne vyporiadal, čím porušil § 59 ods. 1 správneho
poriadku. Vytýkal žalovanému, že s odvolacími dôvodmi žalobcu v časti posúdenia správnosti výpočtu
RPMN sa relevantne nevyporiadal, pretože k nim nezaujal žiadne stanovisko. Poukazom na skutkové
okolnosti týkajúce sa predmetných zmlúv o spotrebiteľských úveroch žalobca opätovne uviedol, že
žiaden právny predpis platný na území Slovenskej republiky taxatívne neustanovuje, čo konkrétne môže

tvoriť istinu úveru, a teda čo môže byť prostredníctvom istiny úveru financované, z čoho vyplýva, že
celkové výšky spotrebiteľských úverov v jednotlivých kontrolovaných zmluvách sú uvedené správne,
a teda aj súvisiaci výpočet RPMN v spotrebiteľských úverov je vypočítaný správne. Namietal, že v
tejto časti rozhodnutie žalovaného ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového orgánu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a súčasne je v rozpore s povinnosťou správneho orgánu v

zmysle § 59 ods. 1 správneho poriadku, majúce za následok nezákonnosť rozhodnutia.

Žalobca videl nezákonnosť rozhodnutia žalovaného po šieste v otázke posúdenia § 9 ods. 2 písm. h/
ZosÚ v nadväznosti na § 3 ods. 1 správneho poriadku a to z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
veci. Poukazom na konkrétne skutkové zistenia týkajúce sa predmetných zmluvu o spotrebiteľských
úveroch žalobca vyslovil názor že v súlade s § 9 ods. 2 písm. h/ ZsoÚ opísal v zmluve o spotrebiteľskom

úvere tovar a službu, na ktorý sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje a následne v súlade
s § 15 ZsoÚ poskytol spotrebiteľovi spotrebiteľský úver na ním stanovený účel, ktorý je jasne azrozumiteľne vyjadrený v kontrolovanej zmluve, s ktorou spotrebiteľ prejavil výslovný súhlas. Trval na
tom,žeporušeniazákonasanedopustilavplnomrozsahunaplnildikciu§9ods.2písm.h)vnadväznosti
na § 15 ZsoÚ.

III.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhoval, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý
rozsudok krajského súdu potvrdil.

V dôvodoch vyjadrenia žalovaný nesúhlasil s dôvodmi uvedeným v odvolaní žalobcu. Trval na svojich
vyjadreniach prezentovaných jednak vo svojom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k žalobe. Vyslovil
názor, že v odvolaní nie sú uvedené žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť

druhostupňového rozhodnutia vydaného v správnom konaní ako aj napadnutého rozsudku krajského
súdu.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods.1 O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu

dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 246c ods. 1 O.s.p. v spojení s § 212 a nasl), odvolanie
prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 211 ods. 2 ), a dospel k
záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného správneho
orgánu zo dňa 10.9.2013 č. SK/0088/99/2013, v spojení s rozhodnutím Slovenskej obchodnej inšpekcie,
Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj zo dňa 14.12.2012,
č. P/0310/07/12, a následne ich zrušenia.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v
rámci odvolacieho konania skúmal aj zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu,
ako aj zákonnosť postupu a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, najmä z toho pohľadu,
či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami uvedenými v žalobe a z
takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť postupu žalovaného správneho

orgánu.

Z predloženého spisového materiálu krajského súdu súčasť ktorého tvoril administratívny spis
žalovaného, odvolací súd mal preukázané, že preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 10.9.2013 č.
SK/0088/99/2013,žalovanýodvolaniežalobcuprotiprvostupňovémurozhodnutiuSlovenskej obchodnej
inšpekcie, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj zo

dňa 14.12.2012, č. P/0310/07/12 zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. Slovenská
obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský
kraj rozhodnutím zo dňa 14.12.2012, č. P/0310/07/12 podľa § 24 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa
uložila žalobcovi pokutu vo výške 30.000 eur, pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej
praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť

ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k finančnej službe podľa § 7 ods. 1 v spojení
s § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z.z., zistené pri kontrolách dňa 20.9.2012, 21.9.2012 a
28.9.2012 vykonaných v sídle inšpektorátu SOI so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj zameraných na
prešetrenie spotrebiteľských podnetov evidovaných správnym orgánom pod č. PO 537/12, P0 307/12,
PO 501/12 vo veci spotrebiteľských úverov poskytovaných účastníkom konania na základe zmluvy aZmluvy o zabezpečení č. 120113040 zo dňa 19.8.2011, č. 120113399 zo dňa 16.9.2011 a č. 120112920
zo dňa 12.8.2011.

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa

použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný,
len ak je to ustanovené v tejto časti.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského
súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia
§ 219 ods. 2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a
relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem
uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne

východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje právne posúdenie
preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. V procese posudzovania
zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd vychádzal zo skutkových zistení
vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého prvostupňového
rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší

súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi
závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 a nasl.) je posudzovať, či správny orgán vecne

príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo
veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či
rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1, veta prvá, O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym

orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 250i ods.2 O.s.p. ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej
právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods.
1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu,

opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti
druhej hlavy. Do uvedenej právnej normy bola transformovaná požiadavka tzv. „plnej jurisdikcie“ ako
atribútu práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorej súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený
v skutkových otázkach len tým, čo vo veci zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu vykonaných
dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd

teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení zadovážených
správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne pochybenia, môže v zrušujúcomrozhodnutí správnemu orgánu uložiť povinnosť na ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo
tak urobí sám.

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne

uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia.(§ 245 ods.2 O.s.p.).

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o uložení sankcie žalobcovi za
porušenie povinností podľa ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z..

Odvolací súd na základe skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu,

súčasť ktorého tvoril administratívny spis, mal v danej veci preukázané, že orgány dozoru sankcionovali
žalobcu za porušenie povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1, 2 písm. a/, b/ zákona č. 250/2007 Z.z.,
keď žalobca v procese poskytovania spotrebiteľského úveru spotrebiteľovi postupoval v rozpore s
požiadavkami odbornej starostlivosti, čím podstatne narušil alebo mohol podstatne narušiť ekonomické
správanie spotrebiteľa vo vzťahu k službe, ktoré konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú

praktiku (§ 7 ods. 2, písm. a/, b/), ktorú zákonodarca zakazuje (§ 7 ods. 1).

Podľa čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je
zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na

ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl.2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou

v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi
účastníkmi konania v preskúmavacom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej

úpravy ustanovujúcej v § 7 ods. 1, 2 písm.a/, b/ zákona č. 250/2007 Z.z. zákaz predávajúceho
( poskytovateľa služby) vykonávať obchodnú praktiku nekalo, za ktorú zákonodarca považuje konanie
v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, a konanie, ktorým sa podstatne narušuje alebo môže
podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe,
ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná.

Zákonodarca v zákone o ochrane spotrebiteľa upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov,
predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany
spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej
len "združenie"). Tento zákon sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniudochádza na území Slovenskej republiky alebo ak plnenie súvisí s podnikaním na území Slovenskej
republiky. (§ 1 ods. 1, 2 zákona č. 250/2007 Z.z.).

Podľa § 3 ods.1,3 zákona o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na výrobky a služby v

bežnej kvalite, uplatnenie reklamácie, náhradu škody, vzdelávanie, informácie, ochranu svojho zdravia,
bezpečnosti a ekonomických záujmov a na podávanie podnetov a sťažností orgánom dozoru a kontroly
(ďalej len "orgán dozoru") a obci pri porušení zákonom priznaných práv spotrebiteľa.

Každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
(§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka - OZ).

Podľa § 4 ods. 2, písm. b/, ods. 6, 8 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci nesmie spotrebiteľovi

upierať práva podľa § 3.

Ak sa zmluva medzi predávajúcim a spotrebiteľom uzatvára písomne a obsahuje ustanovenia, s
ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah,
predávajúci je povinný zmluvné podmienky formulovať zrozumiteľne. V pochybnostiach platí výklad
priaznivejší pre spotrebiteľa, ibaže súlad týchto podmienok so zákonom je predmetom kontroly orgánu

dozoru.

Predávajúcinesmiekonaťvrozporesdobrýmimravmi.Konanímvrozporesdobrýmimravmisanaúčely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní
služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a

praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody.

Podľa § 7 ods. 1, 2, písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

Obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b)
podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo

vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 52 ods.1,2 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,

ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá
je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa 53 ods. 1, 2, 4, písm. a/, d/, ods. 5, 11 OZ spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú
hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť
oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a)
má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy, d) vylučujú alebo
obmedzujú práva spotrebiteľa pri uplatnení zodpovednosti za vady alebo zodpovednosti za škodu,

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré
bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia
zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí.

Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od
tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré

mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa§27zákonaoochranespotrebiteľanakonaniepodľatohtozákonasavzťahujevšeobecnýpredpis
o správnom konaní ( zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov- správny
poriadok ), okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a.

Podľa § 3 ods. 1, správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a
právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

Senát odvolacieho súdu vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci dospel k zhodnému záveru

ako súd prvého stupňa, že správne orgány oboch stupňov v danom prípade postupovali v súlade
s citovanou právnou úpravou, vo veci si zadovážili dostatok skutkových podkladov relevantných pre
vydanie rozhodnutia, v odôvodnení rozhodnutia uviedli dôvody, na základe ktorých v danej veci
rozhodli, námietkami žalobcu sa náležte zaoberali a žalovaný súčasne v dôvodoch svojho rozhodnutia
sa vyporiadal so zásadnými odvolacími námietkami žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu považoval za súladné so zákonom, a preto súd prvého
stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Zákonodarca v zákone o ochrane spotrebiteľa upravuje predmet a rozsah právnej úpravy najmä
ochranu spotrebiteľa vo vzťahu k výrobcovi, dovozcovi, distributérovi a poskytovateľovi služieb, ako
aj a úlohy orgánov verejnej správy pri kontrole dodržiavania podmienok ustanovených pri ochrane

spotrebiteľa. Zákon sa vzťahuje nielen na ochranu pred nebezpečnými výrobkami a službami, ktoré
môžu spôsobiť ohrozenie zdravia a života a ohrozenie ekonomických záujmov spotrebiteľa, ale
na všetky výrobky, alebo služby, ktoré dodávateľ, predajca, ponúka kupujúcemu k predaju, alebo
poskytovateľ služby poskytuje spotrebiteľovi. Zákonodarca v jednotlivých ustanoveniach uvedeného
zákona jednoznačne špecifikuje práva spotrebiteľa so zvýraznením postupnosti ochrany života a

zdravia spotrebiteľa. Povinnosti predávajúceho, resp. poskytovateľa služby vo svojej štruktúre kopírujú
práva spotrebiteľa na ochranu pred výrobkami alebo službami, ktoré môžu spôsobiť zásah doprávom chránených záujmov spotrebiteľa. Výrobky a služby musia spĺňať zo strany predávajúceho
alebo poskytovateľa služby kritériá tak, aby sa dostali ku spotrebiteľovi bez následných komplikácií.
Z uvedených dôvodov zákonodarca preto významným spôsobom zákonom o ochrane spotrebiteľa

ochraňuje spotrebiteľa, pričom pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ich podmienok, platností týchto
zmlúv, práv a povinností z nich vyplývajúcich a následkov ich porušení ako aj práv zo zodpovednosti
za vady a práv na náhradu škody odkazuje na právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv ustanovenú v
právnych normách §§ 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Zákonodarca v uvedenom právnom predpise
súčasne charakterizuje dobré mravy pri predaji alebo pri poskytovaní služby, ktoré sú konkretizované

všeobecne uznávanými pojmami ako vžité tradície, morálka, dobromyseľnosť, čestnosť a pod. Zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa (§ 54 ods. 1, 2 OZ). Zákonodarca v Občianskom zákonníku ukladá povinnosť predajcovi,
resp. poskytovateľovi služby tak, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalejlen"neprijateľnápodmienka"),ustanoviac,ženeprijateľnépodmienkyupravenévspotrebiteľských

zmluváchsúneplatné,pričomzákonodarcazaneprijateľnépodmienkyuvedenévspotrebiteľskejzmluve
považuje najmä tie, ktoré zaväzujú spotrebiteľa a s ktorými sa nemal možnosť náležite oboznámiť
pred uzavretím zmluvy, s úpravou v zmysle ktorej sa neprijateľnosť zmluvných podmienok hodnotí
so zreteľom na povahu služby, na ktorú bola zmluva uzatvorená, a na všetky okolnosti súvisiace s
uzatvorením zmluvy v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky zmluvy. (§ 53 ods. 1,

4 písm. a/,d/, ods.5,11 OZ).

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa považoval námietky žalobcu
vzťahujúcimi sa na nesprávne právne posúdenie veci za nedôvodné.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu
zastáva zhodný názor ako prvostupňový súd, že skutkami kladenými žalobcovi za vinu napadnutými

rozhodnutiami správnych orgánov oboch stupňov sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti
vyplývajúcej mu z právnej normy ustanovenej v § 7 ods. 1, 2, písm. a/, b/ zákona č.250/2007
Z.z., keď v zmluvných podmienkach uvedených v zmluvách o spotrebiteľskom úvere (zmluva a
zmluva o zabezpečení), ktorých obsah spotrebitelia nemohli ovplyvniť, stanovil povinnosť spotrebiteľa
zaplatiť poskytnutý úver v celkovej výške uvedenej istiny, ktorého výška predstavovala doplatok kúpnej

ceny motorového vozidla - predmet financovania A vo výške uvedenej istiny, kúpnu cenu predmetu
financovania B vo výške uvedenej istiny a náklady spojené s poskytovaním pôžičky vo výške uvedenej
istiny bez toho, aby žalobca so spotrebiteľom výšku úveru individuálne dohodol, resp. aby žalobca
vopredpredpodpísanímpredmetnejzmluvy náležitespôsobomnevzbudzujúcimakékoľvekpochybnosti
informoval spotrebiteľa nielen o celkovej výške poskytovaného úveru, ale aj o jeho náležitostiach.

Zo skutkových okolností daného prípadu je zrejmé, že v kontrolovaných zmluvách a zmluvách o
zabezpečení spotrebitelia u spol. Autocentrum AAA Auto, a.s. , ktorý súčasne vo veci zmlúv a zmlúv o
zabezpečení poskytovaného úveru konal ako sprostredkovateľ žalobcu, zakupovali motorové vozidlo v
dohodnutej kúpnej cene, zaplatili zálohu kúpnej ceny motorového vozidla a zostatok kúpnej ceny mal byť
zaplatený vo forme úveru, ktorý im mal poskytnúť žalobca. Žalobca ako veriteľ poskytol spotrebiteľom

informácie o poskytovanom úvere formou predloženého formulára o zmluvných podmienkach zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, v ktorom mu predložil informácie o veriteľovi, o základných charakteristikách
spotrebiteľského úveru, nákladoch na spotrebiteľský úver a ďalšie informácie. Z predloženého formulára
však skutočnosť, že žalobca ako veriteľ informoval spotrebiteľov o náležitostiach úveru pozostávajúceho
z ceny za doplnkový tovar (predmet financovania B) a náklady za poskytnutie predmetného úveru

nevyplýva. Postup žalobcu pri poskytovaní spotrebiteľských úverov v posudzovanom prípade aj podľa
názoru odvolacieho súdu možno preto považovať za postup v rozpore s požiadavkami odbornej
starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť ekonomické správanie spotrebiteľa vo vzťahu k
poskytovanej službe - poskytnutie úveru, ktoré konanie zákonodarca považuje za nekalú obchodnú
praktiku a súčasne ju zakazuje (§ 7 zákona č. 250/2007 Z.z.). Žalovaný preto správne posúdil, že

uvedenými skutkami sa žalobca dopustil porušenia právnej povinnosti vyplývajúcej mu z § 7 ods. 1, 2,
písm. a/,b/ zákona č. 250/2007 Z.z..

Odvolací súd preskúmavajúc zákonnosť rozhodnutia žalovaného a postupu mu predchádzajúceho
využijúc plnú jurisdikciu (§ 250i ods.2 O.s.p.) považoval námietku žalobcu, ktorou namietal nesprávneprávne posúdenie veci súdom prvého stupňa ako aj žalovaným správnym orgánom, za právne
nedôvodnú. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci odvolací súd taktiež považoval za nesporne
preukázané, že žalobca so spotrebiteľmi uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere bez toho, aby ich

náležite, so všetkou starostlivosťou, ktorú je možné od neho ako poskytovateľa služby (spotrebiteľských
úverov) spravodlivo očakávať, informoval o podmienkach poskytovaného úveru a zrozumiteľným
spôsobom ich oboznámil s náležitosťami výšky poskytovaného úveru, ktorú mu poskytuje na
zakúpenie tovaru a ktorú mu poskytuje na zaplatenie nákladov (poplatkov) za poskytnutie predmetného
spotrebiteľného úveru.

Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval za nedôvodné tvrdenie žalobcu, že v danej veci je zrejmé,
že vo všetkých kontrolovaných spotrebiteľských zmluvách jasne a v súlade so zákonom je uvedená
celkovávýškaúveruvzmysle§2písm.l,celkováčiastka úveruvzmysle§2písm.h)akoajvýškaRPMN
v zmysle § 2 písm. i/, ako aj jeho tvrdenie, že tvrdenie žalovaného ohľadom uvádzania spotrebiteľa do
omylu v súvislosti s cenou spotrebiteľského úveru sa neopiera o žiadne právne relevantné zistenia a
že žiaden predpis platný na území Slovenskej republiky žiadnym spôsobom nelimituje, čo má alebo

čo nesmie tvoriť súčasť istiny úveru. Odvolací súd k uvedenej námietke žalobcu konštatuje. Treba
súhlasiť s tvrdením žalobcu, že žiaden predpis platný na území Slovenskej republiky žiadnym spôsobom
nelimituje, čo má alebo čo nesmie tvoriť súčasť istiny úveru, avšak pokiaľ žalobca ako poskytovateľ
služby poskytoval spotrebiteľovi úver, bolo jeho povinnosťou v zmluvy o úvere jednoznačne, jasne a
zrozumiteľne uviesť z čoho výška úveru pozostáva, ktorú povinnosť si nesplnil, pričom nepostačuje len

uvedenie celkovej výšky úveru.

Odvolací súd za nedôvodnú považoval tiež námietku žalobcu, že žalovaný nesprávne právne posúdil
otázku zhodného prejavu vôle zmluvných strán kontrolovaných spotrebiteľských zmlúv o výške úveru,
keďže v zmluve o spotrebiteľskom úvere s uvedenou výškou poskytnutého úveru spotrebitelia vyslovili
súhlas tým, že predmetné zmluvy o spotrebiteľskom úvere vlastnoručne podpísali, poukazom na to,

že preukázal skutočnosť, že formulár v zmysle § 4 ods. 2 ZsoÚ spolu so všetkými jeho náležitosťami
v zmysle § 4 ods. 1 ZsoÚ bol spotrebiteľovi riadne pred podpisom zmluvy odovzdaný a spotrebitelia
ho zároveň prevzali, teda povinnosť podľa § 4 ZsoÚ si riadne a včas splnil. Zo skutkových zistení
danej veci vyplýva, že uvedené zmluvy a zmluvy o zabezpečení úveru sú uzatvárané v ten
istý deň, ktorá samotná skutočnosť nastoľuje otázku, či žalobca ako poskytovateľ služby - úveru,

postupoval s náležitou starostlivosťou zákonodarcom predpokladanou v zákone o ochrane spotrebiteľa
pri oboznamovaní spotrebiteľa s náležitosťami zmluvy o poskytnutí úveru, keďže samotné odovzdanie
formulára nie dôkazom o tom, že spotrebiteľ bol aj náležite oboznámený s podmienkami zmluvy o úvere.
Výklad žalobcu k tejto otázke odvolací súd preto považoval za účelový. Aj podľa názoru odvolacieho
súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa predmetné kúpne zmluvy obsahujú zhodný prejav vôle

spotrebiteľov a predajcu spotrebiteľským úverom výhradne financovať predmet kúpnej zmluvy teda
predmet financovania A, v daných prípadoch kúpa motorového vozidla ako doplatok kúpnej ceny, avšak
neobsahujú predmet financovania B, či službu, náklady spojené s poskytnutím pôžičky, ktoré podľa
zmluvy a zmluvy o zabezpečení majú byť financované spotrebiteľským úverom, z čoho bez akýchkoľvek
pochybností je zrejmé, že v zmluvách o zabezpečení chýba zhodný prejav vôle zmluvných strán o

výške úveru, poukazom na to, spotrebitelia sumu úveru pozostávajúcu z predmetu financovania A, teda
doplatkukúpnejcenypodľakúpnejzmluvy,aleajscenypredmetufinancovaniaBaznákladovspojených
s poskytnutím pôžičky vo forme štandardnej zmluvnej podmienky včlenenej do textu podmienok,
podpisom zmluvy zobrali iba na vedomie.

Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že žalovaný sa relevantne

nevyporiadal s jeho odvolacími dôvodmi v časti posúdenia správnosti výpočtu RPMN, odvolací súd
považoval aj túto námietku za nedôvodnú. Povinnosťou odvolacieho správneho orgánu v odôvodnení
rozhodnutia je dať odpoveď na zásadné otázky nastolené účastníkom konania v opravnom prostriedku.
Zásadnouotázkouvpreskúmavanomodvolacomsprávnomkonaníbolo,čisprávnyorgánprvéhostupňa
v konaní o uloženie sankcie žalobcovi za porušenie povinnosti ustanovenej v § 7 ods. 1, 2 písm. a/,

b/ zákona o ochrane spotrebiteľa správne zistil skutkový stav, skutkové okolnosti správne posúdil a
rozhodnutie náležite odôvodnil. Z odôvodnenia žalovaného ako odvolacieho správneho orgánu vyplýva,
že žalovaný rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa preskúmal v celom rozsahu a dal odpoveď k
zásadnýmnámietkamžalobcuvznesenýchvjehoopravnomprostriedku.Pokiaľžalovanýnedalvýslovnúodpoveď k uvedenej vznesenej námietke žalobcu, táto skutočnosť nemá za následok nezákonnosť
rozhodnutia žalovaného.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa, že správne

orgány v konaní postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami správneho poriadku, vo veci
zistil riadne skutkový stav, vyplývajúci z administratívneho spisu, skutkové okolnosti správne právne
posúdili v zmysle ustanovení zákona č.250/2007 Z.z., ako aj v súlade s ustanoveniami zákona č.
129 /2010 Z.z., keďže z listinných dôkazov pripojených v administratívnom spise je nesporné, že
žalobca spotrebiteľov s potrebnou starostlivosťou, zákonodarcom v zákone o ochrane spotrebiteľa
predpokladanou, neinformoval pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to ani v zmluvách

o spotrebiteľskom úvere, jednoznačne, určito a jasne o podstatných podmienkach zmlúv, čo značne
obmedzilo spotrebiteľov v schopnosti urobiť rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by pri dostatku
informácii neurobili, správne orgány oboch stupňov preto vo veci rozhodli v súlade so zákonom, pričom
svoje skutkové a právne závery aj náležite odôvodnili v odôvodnení rozhodnutí. Krajský súd tiež
správne konštatoval, že výška uloženej sankcie je vecou správneho uváženia správneho orgánu a

podľa § 245 ods. 2 O.s.p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej
voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a
hľadísk ustanovených zákonov, pričom súd účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia neposudzujem.
Odvolací súd zastáva zhodný názor ako krajský súd, že správne orgány postupovali v súlade so
zákonom, ak za nekalú obchodnú praktiku žalobcovi uložili pokutu vo výške 30.000 eur, pričom jej výšku

v súlade s ustanovením § 24 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa dostatočne odôvodnili.

Odvolací súd z uvedených dôvodov dospel k záveru, že súd prvého stupňa v preskúmavanej veci
postupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku (§ 247 a nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a
postup mu predchádzajúci v rozsahu žalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa

náležite vysporiadal so zásadnými žalobnými námietkami. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd sa
nestotožnil s námietkami žalobcu, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2, písm. f/ O.s.p.), a preto vchádzajúc zo skutkových okolností
vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery uvedené vyššie odvolací súd považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli mať

za následok úspešnosť jeho odvolacieho návrhu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne a právne správny
podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. a s § 219 ods. 1, 2
O.s.p. potvrdil, keď nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa ust. § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. v

spojení s ust. § 246c veta prvá O.s.p. a s ust. § 224 ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi, ktorý nemal úspech vo
veci, náhradu trov tohto konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.