Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, July 1, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 14C/290/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225711
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milina Jánošková
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112225711.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Milinou Jánoškovou v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,
s.r.o. so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, práv. zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanému: Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava o zaplatenie 5.920,18€ a iné s prísl.
takto

r o z h o d o l :

Žaloba s a z a m i e t a.

Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podaným návrhom, doručeným tunajšiemu súdu dňa 27.9.2012 domáhal proti žalovanej
zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 5.920,18€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
1.184,04€ z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu G.. Uviedol, že Okresný súd G.
ako exekučný súd prijal žiadosť na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, podanú ním zvoleným

exekútorom vo veci dlžníka (povinného) N. B., pod sp. zn. súdneho exekútora EX 2597/2010. Súd
však v zákonnej procesnej lehote 15 dní od prijatia tejto žiadosti nerozhodol o nej podľa § 44
ods.2 Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti napriek tomu, že vec nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si rozsiahlejšiu spoluprácu s účastníkmi konania.
Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 6.4. 2011, pričom k rozhodnutiu o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac

ako 386 dní). V danom prípade došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý spočíval v nevydaní
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradnému postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré boli príčinou konkrétneho
následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Exekučný
súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia na exekúciu, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu -rozsudok rozhodcovského
súdu sp.zn. SR 22193/09, vykonateľného dňa 11.2.2010) spôsobom odporujúcim zákonu prekročil

mieru svojej právomoci. Exekučný súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc ,
v rámci ktorej vykonal úplný prejudiciálny proces, zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci , výberu
právnych noriem , aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne
rozhodnutie vo veci ( úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ust.
§ 44 ods.2 Exekučného poriadku, ktorým sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá exekučnému súdu v rámci jeho právomoci neprináleží

a porušil tak zásadu legality. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona
o rozhodcovskom konaní, nekoná vo veci zrušenia rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v
konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Dôsledkom realizácie právomoci všeobecného súduupravenej v § 40 ZoRK je zrušenie rozhodcovského rozsudku a exekučný súd tým, že nelegálnym
postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia
zákonných podmienok na tento postup , formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej

v právnom vzťahu medzi žalobcom ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Na jednej strane existuje
exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty
podľa ust. § 41 ZoRK, ktorý je podľa exekučného súdu nevykonateľný a na druhej strane nie je zo
strany žalobcu možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom , pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená

prekážka veci právoplatne rozhodnutej a táto bráni súdu konať. Podľa platnej právnej úpravy je
rozhodcovský rozsudok rovnocenných exekučným titulom ako rozsudok vydaný súdom v občianskom
konaní. Žalobca v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, v celkovej výške 5.920,18€, predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
už viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si žalobca

uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože činnosť súdu mala za následok marenie
nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu. Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu
legitímneho očakávania žalobcu, že dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonom stanovenej lehote efektívne a účinne uskutočniť
rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho

pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Náhradu nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za porušenie jeho konkrétnych
práv, pretože neexistuje akýkoľvek prostriedok účinnej vnútroštátnej nápravy reštituovať vzniknutú
situáciu; nemožnosť súdneho vymáhania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala u členov riadiacich
orgánov spoločnosti ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti , nespravodlivosti, neistoty a

nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti; a vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania
pohľadávky a jej príslušenstva zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik
už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov. Žalobca požadoval náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch sume 1.184,04€, teda 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom za vnútorné zásahy do

spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom stanovenom čase stav predpokladaný zákonom , stratu
dôvery v právo, v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie,
spôsobenej v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Žalobca
podľa 15 ods.1 zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie

jeho nároku na náhradu škody, avšak do podania žaloby žalovaná pozitívne nereagovala.
Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, pretože žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných
podmienok, ktoré sú potrebné na priznanie náhrady škody podľa zák.č. 514/2003 Z.z. Poukázal na
nedostatky žaloby, spočívajúce v tom, že žalobca nedokázal uviesť ani len spisovú značku príslušného
exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátum doručenia podania na súd a dátum, kedy

sa žalobca dozvedel o vzniku škody a odkazom na príslušný exekučný spis prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd, hoci dôkazné bremeno má znášať žalobca sám. Tvrdenie žalobcu o neznalosti
spisovej značky ním namietaného exekučného konania sa nezakladá na pravde, keďže je v predmetnom
exekučnom konaní oprávneným a v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať
relevantný záujem na tom, aby identifikoval konanie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Neoznačenie

spisovej značky exekučného konania , v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu ( teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí ) bolo jedným z dôvodov,
pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou
exekučného súdu ( napr. sp.zn. II.ÚS 211/2012, sp.zn. IV.ÚS 366/2012, sp.zn. IV.ÚS 374/2012). Žalobca
v danom prípade neoznačil titul nároku na náhradu škody, pričom uvádza rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by bolo možné vysvetliť ako nesprávny úradný
postup ale zároveň namieta nesprávny postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je
teda zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu
pre prieťahy, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o poverenie na vykonanie exekúcie alebo z
dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka prieťahov, žalobca neuvádza žiadne

kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu; či využil možnosť podania sťažnosti predsedovi
súdu na zbytočné prieťahy v konkrétnom konaní , resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti a žalovaný
má za to, že všeobecnému súdu neprislúcha posudzovať prieťahy v konaní. Žalovaný poukázal na
to, že žaloba bola podaná na súde skôr, ako uplynula 6-mesačná lehota na predbežné prerokovaniepísomného nároku na náhradu škody, stanovená v § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a poškodený má právo domáhať sa náhrady škody
až po uplynutí 6 mesiacov od prijatia jeho žiadosti ( prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku

na náhradu škody boli doručené žalovanému dňa 23.4.2012) , preto je nárok na súde predčasne
uplatnený. Žalovaná poukázala na to, že žalobca neposkytol a to napriek opakovaným výzvam na
doplnenie žiadostí, ktoré žalovaný adresoval žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žalovanej bola doručená len všeobecná odpoveď, kde
žalobca nepreukázal požadované skutočnosti , nedoplnil žiadané informácie , dátumy, kedy sa žalobca

dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu , preukázanie skutočností, čo boli
podané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, resp. ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce "
ohrozenie" práv zánikom povinného , resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými
odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Žalobca neposkytol nijakú súčinnosť na predbežné prerokovanie
podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať oprávnenosť jeho nárokov a
preto Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa ust. § 4 ods.1 písm.a/ zák.č. 514/2003

Z.z. nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný. Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje
všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody,
príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou
škodou. Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v údajnom porušení

povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaná poukazuje ust. § 9 ods.2
zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu, spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pričom žalobca dosiaľ dôkazy
potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladanej v tomto ustanovení, nepredložil. Žalovaná

poukázala na to, že z ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2
písm.d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Čo znamená, že akýkoľvek nárok
žalobcu , vychádzajúci z nesprávneho úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote
v namietaných exekučných konaniach začatých po 1.6.2011 ( účinnosť novely Exekučného poriadku č.

102/2011 Z.z. ) nemá žiadnu oporu v zákone. Pred 1.6.2011 § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného poriadku
znel: "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených". V samotnej
dôvodovej správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods.2 písm. d/ Exekučného poriadku je uvedené,
že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojím autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili

slová " rozhodnutí rozhodcovských súdov" predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby
sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. Argumentácia žalobcu je v interpretácii toho, čo
zamýšľal zákonodarca nepravdivá a § 41 ods.2 písm.d/ exekučného poriadku sa správne aplikoval aj na
rozhodcovské rozsudky aj pred 1.6.2011. Žalovaná poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR sp.zn.
I.ÚS 16/02, ktorá konštatuje: " Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie

vecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.2ÚstavySR,ústavnýsúdprihliadasícenalehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods.2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti

veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy podľa čl.48 ods.2 ústavy
( I.ÚS 63/00 )" . Z uvedeného vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, týkajúcich sa rozhodovania o žiadosti o vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si

vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Žalobca si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia
uplatňuje svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej
aplikácii právnych predpisov. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných
právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu

rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom realizovaným v rámci rozhodovacej činnosti, avšak pre túto formu zodpovednosti je
určujúce, aby nezákonnosť rozhodnutia podľa ust. § 6 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. bola konštatovaná
príslušným orgánom, ktorý už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší vpríslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nie je v prípade
zamietnutých žiadostí o udelenie poverenia na exekúciu namietaných žalobcom splnená. Predmetné
rozhodnutieokresnéhosúdunemožnopovažovaťzanezákonnéazároveňjehozákonnosť/nezákonnosť

niejemožnéposudzovaťvtomtokonaní.Otázkusprávnostipostupuprirozhodovaníozamietnutínávrhu
na vydanie poverenia taktiež nie je namieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia a
preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Žalovaná poukázala na skutočnosť, že zo
samotnej dikcie § 44 ods.2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie
rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď

súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa
§ 41 ods.2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku) a ak ho v lehote súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí
a ani sa nedá logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces
posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu. Žalobca ďalej uvádza, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal
"opätovné posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu ". V tejto veci je potrebné uviesť, že v zmysle

uznesenia Ústavného súdu SR z 3.3.2011 č.k. IV.ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z
13.10.2011 sp.zn. 3Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26.9.2011 sp.zn. 3MCdo 11/2010
a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29.3.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010 vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku , nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo

na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú , s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozhodcovský rozsudok v

spotrebiteľskej veci) vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho
za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o
návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce z platného právneho poriadku , je
legitímny. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca poukazuje vo svojom návrhu aj na prieťahy v konaní,

žalovaná odkazuje na ust. § 9 ods.2 zák.č. 514/2003 Z.z. v znení zák.č. 412/2012 Z.z. , kde je explicitne
uvedené, z čoho je možné výlučne vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní a to: len v prípade , ak by tieto boli konštatované vo
výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v
právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa

dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v konaní, právoplatnom rozhodnutí
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti ,
ktorýmÚstavnýsúdSRkonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani

povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a žalovaná vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Zároveň v súlade s ust. § 19 ods.1 zák.č. 514/2003
Z.z. žalovaná vzniesla námietku premlčania u všetkých žalobou uplatnených nárokov, v ktorých k
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období pred 23. aprílom 2009, z dôvodu uplynutia
zákonom stanovenej 3-ročnej premlčacej doby na uplatnenie práva. Žalobca sa vo svojej žalobe okrem

iného domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom , vymáhanej od povinného.
Pre úspešné uplatnenie nároku podľa ust. § 17 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať
existenciu škody. Od povinnosti riadne škodu preukázať žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, ktorými žalobca odôvodňuje nesplnenie dôkaznej povinnosti. Pokiaľ ide o škodu,

spočívajúcu v istine s príslušenstvom, žalobca nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. Nepreukázal ani existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že
nie je možné pohľadávku od dlžníka vymôcť a k tvrdeniu , že rozhodnutie v podobe zamietnutia
žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť pohľadávky žalovaná poukazuje na to,

že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť
exekučnýmtitulom. Nulitnýrozhodcovskýrozsudoknepredstavujeprekážkuresiudicataepreuplatnenie
nároku žalobcu na súde a poukazuje v tejto súvislosti na judikatúru napr. uznesenie KS v Trnave z
31.5.2012 sp.zn. 10CoE 308/2011 alebo KS v Žiline z 11.7.2012 sp.zn. 20CoE 94/2012. Žalobcamal možnosť získať iný exekučný titul, napr. podaním návrhu na začatie konania resp. platobným
rozkazom, čo neurobil a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta. Žalovaná
uviedla, že ak by aj nastala situácia, že si toto o právo žalobca uplatní novým návrhom, musel by

preukázať, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume ,
požadovanejodžalovanej,(čonepreukázalanipreukázaťnemôže) ažepohľadávkysúnevymožiteľnév
dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že keby nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu
okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť
žalobca nepreukázal ani nepreukáže a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli

insolventní, zomreli a pod. Žalovaná je toho názoru, že môže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi
materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal vznik ani výšku
škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym
ani singulárnym sukcesorom, preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť inak. Žalobca sa ďalej domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, vo výške 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za

utrpený zásah do základných práv a má kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré
žalobca uplatňoval podaním návrhu na začatie konania. Žalovaná poukazuje na znenie ust. § 17 ods.2,3
zák.č. 514/2003 Z.z. a na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe " frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú v
predmetnom konaní irelevantné, keďže si nároky uplatňuje žalobca ako právnická osoba. Samotná

judikatúra na tento aspekt poukazuje v rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 30Cdo/675/2011, kde je
uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v
súdnom konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým
spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Žalobca uvádza aj " zánik podnikateľských aktivít
a podnikateľských plánov" bez bližšej konkretizácie. Taktiež žalobca neuviedol, v čom a ako situácia "

ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu" . Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou úvahou.
Žalobca ďalej zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žaloby
nevyplýva a preto žalovaná nemá za preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by

sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Žalovaná poukázala na ust. § 3 ods.1 Občianskeho
zákonníka a § 17 ods.2,3 zák.č. 514/2003 Z.z., pričom so zohľadnením uvedených ustanovení nie
je možné priznať žiadnu náhradu nemajetkovej ujmy ani za situácie, ak by boli splnené predpoklady
zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní , v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a to pri zohľadnení podnikateľskej činnosti žalobcu a

povedomí, ktoré má žalobca v súvislosti s podnikaním vytvorené a v posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľov a je všeobecne známe, že potrebu
ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. V tejto
súvislosti žalovaná poukázala na list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č.
JUST/A3/RM/kb D (2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi SR pri Európskej únii, v ktorom

Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikaním žalobu dostala sťažnosti od slovenského
združenia na ochranu spotrebiteľov, kde sa poukazovalo na neprijateľné podmienky u žalobcu súvisiace
najmä s nákladmi na úver vo výške takmer 100% , ktoré tvoria poplatky na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere, sankcie pri nesplnení záväzku vo výške 91,25% ročne a pod. Žalobca je vnímaný
verejnosťou ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne

vedomie nízkopríjmových osôb. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu
považuje žalovaná za konanie v rozpore s dobrými mravmi , ak si žalobca uplatňuje náhradu škody
voči štátu , ktorá mala vzniknúť práve pri negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobcu. Žalobca
nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to, že by činnosťou súdu v namietanom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku škody ani

nemajetkovej ujmy a preto neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodu/ nemajetkovou ujmovou. Žalovaná má za to, že žalobca si stav, v ktorom sa ocitol, zavinil
sám, spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä
v súčasnosti je zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a nepreukázané čiastky, či už v
podobe majetkovej škody, alebo nemajetkovej ujmy.

Súd rozsudkom č.k. 14C/290/2012-80 zo dňa 24.2.2014 žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu
trov konania. Krajský súd G. uznesením č.k. 4Co/607/2014 -108 zo dňa 28.4.2015 na odvolanie žalobcu
rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie a rozhodnutie. V odôvodneníodvolací súd tvrdil, že postupom súdu, ktorým súd pred vynesením rozhodnutia vo veci samej nezaslal
vyjadrenie žalovaného žalobcovi, bola žalobcovi odňatá možnosť konania pred súdom.

Účastníci konania sa na pojednávanie nedostavili, hoci boli riadne a včas predvolaní. Neúčasť
ospravedlnili. Žalobca žiadal pojednávanie zrušiť, z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
a namietal opätovnú zaujatosť tunajšieho súdu. Z nálezu II.ÚS/436/2013-11 zo dňa 12.09.2013 a iných
doložených v spise 14C/262/2012 bolo zistené, že o námietke zaujatosti, ktorú opätovne predniesol
žalobca, bolo už Ústavným súdom rozhodnuté. Súd preto na námietku zaujatosti z tých istých dôvodov,

o ktorej už bolo rozhodnuté odvolacím súdom podľa § 15a ods. 4 O. s. p. neprihliadal a o prerušení
konania rozhodol osobitným uznesením. Dôvod neúčasti žalobcu na pojednávaní súd neuznal za
ospravedlniteľný. Preto súd vec podľa ust. § 101 ods.2 O.s.p. prejednal a rozhodol v neprítomnosti
účastníkov, pričom prihliadol na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby, vyjadrenia žalovaného k veci, spisu tunajšieho súdu

62Er/982/2010, návrhu na prerušenie konania a zistil tento skutkový stav veci:

Súdny exekútor JUDr. L. N. so sídlom v Z. podal dňa 26.4.2010 na Okresný súd G. žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o. Z. (žalobcu)
proti povinnému : N. B., bytom R., N. č. XXX/XX pre vymoženie sumy 1.365,59€ s príslušenstvom.

Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, N. rameno č. 8, R.: 35 922 761 sp.zn. SR 22193/09 zo dňa
13.1.2010. Veci bola pridelená spisová značka 62Er/982/2010.
Okresný súd G. uznesením č.k. 62Er/982/2010-11 zo dňa 15.3.2011 žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že exekučný titul- rozhodcovský rozsudok, ktorým bolo priznané

plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere ako aj samotná zmluva o úvere obsahovala neprijateľné
zmluvné podmienky ( poplatok za poskytnutie úveru 95%, rozhodcovská doložka, sankcia pri splatnosti
celého dlhu 91,25% ročne). Uznesením č.k. 62Er/982/2010-13 zo dňa 6.7.2011 súd exekúciu zastavil.

Odpodaniažiadostiopoverenienaexekúciudňa26.4.2010dovydaniarozhodnutiaozamietnutížiadosti

o udelenie poverenia na exekúciu dňa 15.3.2011 exekučným súdom uplynula doba 11 mesiacov.

Podľa § 3 ods.1 písm.d) zák. č. 514/2003 Z.z.o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom.

Podľa § 6 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Právo podľa odseku 1 možno priznať iba
vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 6 ods.4 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak bola škoda spôsobená rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktorým orgán
verejnej moci prekročil svoju právomoc, nie je zrušenie alebo zmena rozhodnutia pre nezákonnosť
podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody.

Podľa § 9 ods.1,2 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, v znení nesk. predpisov štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 15 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom

opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 16 ods.1 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
v znení nesk. predpisov ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do
šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa§17ods.1,2,3citzák.(1)uhrádzasaskutočnáškodaaušlýzisk,akosobitnýpredpisneustanovuje

inak.(2) V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. (3) Výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho
doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za

ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d)
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 30.11.2006 do 31.5.2010) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.

Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011) súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí

exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)
a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods.2 písm.c/,d/ Exekučného poriadku (účinného od 01.06.2010 do 31.05.2011) podľa

tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas
plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Podľa čl.1 ods.2 Ústavy SR Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá
medzinárodnéhopráva,medzinárodnézmluvy,ktorýmijeviazaná,asvojeďalšiemedzinárodnézáväzky.

Podľa Čl.2 ods.2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Čl.7 ods.5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné
zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú

práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.Podľa článku 3 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách zmluvná podmienka, ktoré nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky ,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou, štandardnou zmluvnou.

Podľa článku 4 ods.1,2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia čl.7, nekalosť zmluvných podmienok
sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb , na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy alebo na inú zmluvu , od ktorej závisí. Hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani
k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj na tovar
alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné.

Podľa článku 6 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia , aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so
spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre
spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia

existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách členské štáty zabezpečia, aby v záujme spotrebiteľov a subjektov hospodárskej súťaže
existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých

podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

V danom prípade sa žalobca domáhal priznania náhrady škody, titulom nesprávneho úradného postupu
orgánu štátu- exekučného súdu, ktorý spočíval:

a/ v nevydaní rozhodnutia o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie v zákonom stanovenej
15-dňovej lehote a

b/ vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok; ktoré spočívali v úplnom
preskúmaní právoplatného exekučného titulu ( rozhodcovského rozsudku, ako aj zmluvy o úvere)

metódou, ktorá exekučnému súdu neprináleží.

Dôsledkom takéhoto postupu a odmietnutia poveriť exekútora vykonaním exekúcie bolo znemožnenie

výkonu vykonateľného rozhodnutia, čo malo za následok nemožnosť žalobcu dovolať sa svojho práva
na zaplatenie dlhu zo zmluvy o úvere, priznaného rozhodcovským rozsudkom, pre založenie prekážky
veci rozhodnutej na všeobecnom súde. Žalobcovi teda bolo štátom znemožnené reálne sa domôcť
istiny s príslušenstvom, ktorú povinnému poskytol na základe zmluvy o úvere a preto sa tejto istiny
domáhal ako vzniknutej škody a zároveň aj náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20% z tejto istiny s

príslušenstvom.

Súd v danom prípade skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu a
to existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou

škodou. Za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti štátneho orgánu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, ako aj postup v rozpore s platným právnymi normami. Podľa
ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 a u ust. § 41 ods.2 písm.d/ Exekučného
poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie
o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského súdu. Povinnosťou orgánu štátu teda je len

v 15-dňovej lehote vydať poverenie na exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky
a takýto postup vyplýval aj zo znenia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č.
102/2011Z.z.. Postupsúdu,ktorýrozhodolozamietnutípoverenianaexekúciuvlehotecca11mesiacov
od podania návrhu nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie ozamietnutí žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom
konaní. So vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli
do Občianskeho zákonníka zák.č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách ( § 52 až §60) a uvedená právna úprava má základ v
Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa
prechodných a záverečných ustanovení k úpravám účinným od 1.4.2004 ( § 897f ods.3) spotrebiteľské
zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa musia dať do súlade
s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľské zmluvy o práve užívať budovu alebo jej

časť v časových úsekoch aj s ust. § 55 ods.1, ak ide o náležitosti zmluvy a s ust. § 57 tohto zákona
do 3 mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv ,
ktoré nie sú dané do súlade s ust. § 53,54 a 57 tohto zákona podľa ods.3 , sú neplatné po uplynutí
3 mesiacov dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Z ust. § 54 ods.1,2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv , ktoré mu tento zákon

priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských
zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Ako vyplýva z Ústavy SR, Slovenská republika je viazaná medzinárodnými záväzkami, zmluvami a
predpismi,akoajSmernicamiEurópskejúnie,vrátaneSmerniceč.93/13/EHS,amedzinárodnézáväzky,

vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii majú prednosť pred právnym poriadkom
platným na území SR. Podľa článku 7 ods.1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách členské štáty musia zabezpečiť, aby v záujme spotrebiteľov
a subjektov hospodárskej súťaže existovali primerané a účinné prostriedky , ktoré by zabránili súvislému
uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo

dodávateľov. Zmluva o úvere, na základe ktorej si žalobca uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnej v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný titul
podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č. 93/13/
EHS. Na súd však bola kauza predložená až v rámci exekučného konania a po zistení, že zmluva
o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza

ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky
vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na vydanie poverenia na exekúciu podľa čl.
7 Smernice, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa už nezaväzovali, v súlade so záväzkami,
vyplývajúcimi pre tento štát z medzinárodného práva. Takýmto postupom exekučný súd iba neuznal
rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a žalobca si mohol svoje právo na vymoženie istiny s

príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
Tvrdenia žalobcu, že už nebolo možné získať iný exekučný titul na vymoženie tej istej pohľadávky
pre prekážku veci rozhodnutej nebolo ničím podložené a preukázané ani jediným zastavujúcim
uznesením všeobecného súdu, z ktorého by tieto skutočnosti vyplývali. V konečnom dôsledku bolo

exekučné konanie zastavené z dôvodu, že žalobca si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán- rozhodcovský súd s rozhodcovským ( súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere skúma súd ex offo. Ak by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné

súdy a vychádzali by zo súdnej praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 a zákona č. 258/2001
Z.z.o spotrebiteľských úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci
exekučného konania kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť,
resp. neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto
dôvodovsúddospelk záveru,žeexekučnýsúdnepochybilvosvojomúradnompostupe,keďžeaplikoval

normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre
ustanoveniami slovenského právneho poriadku a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred
nekalými zmluvnými podmienkami. V danom prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody. Žalobca poskytol povinnému v exekúcii úver

v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho
nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom
a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu
zodpovedá práve žalovaná. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že nie je možné žalobcovi priznaťnáhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu
nesplnenia preukázania zákonných predpokladov zodpovednosti žalovanej za akúkoľvek škodu, v tejto
súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslila.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší
súd ( dvojmo).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 2 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov

účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že
- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

- rozhodoval vylúčený sudca,
- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (dôkazy sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, dôkazmi má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, účastník konania bez

svojej viny nemohol dôkazy označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §
205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).