Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3CoE/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612202503
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Repáň
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612202503.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnej: G. H., nar. X.X.XXXX,
bytom H. X, H., o vymoženie 611,31 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Q. XX, XXX XX R.,

sp.zn. EX 2254/12, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
10Er/487/2012-71 z 15.5.2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/487/2012-71 z 15.5.2012 p
o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č.k. 10Er/487/2012-71 z 15.5.2012 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd poukazujúc najmä na ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku v nadväznosti na § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 52 a násl.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“). Právny vzťah
medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou, založený Zmluvou o kontokorentnom úvere

dňa 26.1.2004, exekučný súd vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú
vo všeobecných obchodných podmienkach (čl. 18 bod 18.1) exekučný súd vyhodnotil ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku, spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorá je v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný
titul, nebola individuálne dojednaná a znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

všeobecným súdom, nakoľko všetky spory v súvislosti s uzatvorenou spotrebiteľskou zmluvou bude
podľa vopred pripravenej predtlače dodávateľa prejednávať a rozhodovať rozhodcovský súd.

Proti uzneseniu okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa jeho názoru prekročil súd
prvého stupňa rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Právoplatný
rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho

vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na
plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Ak súd zistí podmienky
pre použitie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom
konaní“), môže len zastaviť exekúciu, nie nevydať poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľ
zdôraznil, že účelom exekučného konania je nútený výkon práva, preto exekučný súd nie je príslušný
konať ako súd vyššej inštancie a preskúmavať exekučný titul z hľadiska hmotného práva. Uvedenýmspôsobom totiž dochádza k zásahu do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Výklad
ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní je prípustný len v tom zmysle, že
oprávňuje exekučný súd zistiť, či povaha samotného priznaného plnenia je v súlade s právom. Exekučný

súd v žiadnom prípade nie je príslušný na hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma
len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Na podporu svojho názoru oprávnený
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33Cdo/2675/2007. K otázke
zabezpečeniastabilityprávaprávnychvzťahovsavyjadrilajEurópskysúdnydvorvrozhodnutíC-40/08,
keď konštatoval, že nemožno od vnútroštátneho súdu vyžadovať, aby kompenzoval celkovú pasivitu

spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené nemožno z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by
exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce
vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo
neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť
rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Rozhodcovská
doložka bola uzavretá platne, pretože boli splnené všetky zákonné podmienky pre jej dojednanie. Ďalej

dal oprávnený do pozornosti fakt, že do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v ôsmej časti Občianskeho
zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku
a v zákone o spotrebiteľských úveroch, ktoré právne predpisy možno ako výlučné normy aplikovať
na spornú zmluvu. Postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu princípov právnej istoty a k

znemožňovaniu efektívneho uspokojenia jeho pohľadávky. Na záver poukázal oprávnený na dôvodovú
správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, v ktorej sa uvádza, že rozhodcovskú
doložka zakladajúcu výlučnú právomoc rozhodcovského súdu nemožno len z tohto dôvodu považovať
za neplatnú ako celok. Tiež upozornil na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo
dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je prípustné len

podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. Rozpor s dobrými mravmi je pritom viazaný
na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku.

Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúťtýmtoopravnýmprostriedkom,beznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2O.s.p.),
preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.)
a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom

rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.
Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje
aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými
v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu
rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 159 O.s.p. sa u rozsudkov rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu
právoplatnosť nadobúda rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou

právoplatnosťou sa rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje
ako prekážka brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda
môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu), či rozhodcovský

rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia v žiadnom
prípade nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok
vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť

pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor
s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu
má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery.

Zákon o rozhodcovskom konaní v súvislosti so zistením vyššie uvedených nesprávností exekučného
titulunepochybnepoužívapojem„zastavenievýkonurozhodnutiaaleboexekúcie“,zčohovšaknemožno

vyvodzovať, že exekučný súd konajúci o návrhu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemôže
už v tomto štádiu rešpektujúc ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní vyvodiť opodstatnené
procesné závery. Štandardným postupom v exekučnom konaní dochádza najprv k udeleniu poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe ktorého súdny exekútor realizujúc svoje oprávnenia vymáha
judikované právo. Bolo by nadbytočné a neúčelné napĺňajúc presné znenie zákona najprv udeliť
súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a vzápätí na to konštatovať ďalším uznesením

neprípustnosťexekúciezdôvodupodľa§45zákonaorozhodcovskomkonaní,akotovosvojomodvolaní
uvádzal oprávnený. Odvolací súd mal za to, že účelu uvedeného ustanovenia zodpovedá postup, keď
exekučný súd preskúma v štádiu konania o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný titul aj
z hľadísk vymedzených zákonom o rozhodcovskom konaní a vyvodí z toho záver v podobe neudelenia
poverenia na vykonanie exekúcie.

Na základe uvedeného odvolacie námietky oprávneného nie sú dôvodné. Naviac prvostupňový súd
svoje rozhodnutie nezaložil na aplikácii ustanovenia § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní, ale postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak oprávnený v návrhu na
vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku

všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o
rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku). V rámci toho exekučný súd skúma, či
rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského
súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej

veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd
a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu,

ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného
konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako
exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Uvedené oprávnenie vyplýva exekučnému súdu priamo z Exekučného poriadku.

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského
rozsudku.

Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo
k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd sa
stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu medzi právnym predchodcom
oprávneného (Slovenská sporiteľňa, a.s.) a povinnou (založeným Zmluvou o kontokorentnom úvere dňa
26.1.2004) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy.Odvolací súd poukazuje na to, že predloženú Zmluvu o kontokorentnom úvere, uzatvorenú medzi
právnym predchodcom oprávneného a povinnou dňa 26.1.2004, bolo nutné posúdiť podľa ustanovení
zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľské

zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné
zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a) ods. 1 zákona o ochrane
spotrebiteľa). Podľa § 2 ods. 1 písm. a) spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá nakupuje
výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre

príslušníkov svojej domácnosti. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) predávajúcim sa rozumie podnikateľ, ktorý
spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby. Predmetná zmluva spĺňa zároveň definíciu
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 23a) ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom
na jej formulárový charakter, ako aj podnikateľskú činnosť právneho predchodcu oprávneného je
zrejmé, že bola uzatváraná vo viacerých prípadoch, pričom bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňoval. Nakoľko povinná mala v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa v

danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa, z titulu tohto postavenia požívala zákonom poskytnutú
všeobecnú ochranu, ktorá sa nachádza v § 52 a násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.2007. Spotrebiteľský právny vzťah totiž treba posudzovať so zreteľom na nie komplexnú právnu
úpravu týchto vzťahov (jej sústredenie do jedného právneho predpisu), z ktorého dôvodu je vylúčenie
aplikácie § 52 a násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,

nesprávna.

Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať i podľa
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmlvy (ktorú
skutočnosť oprávnený ani nespochybnil). A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo

zásadylexspecialisderogatlexgeneralis,podľaktorejšpeciálnaprávnaúprava,ktorouvdanomprípade
je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný
právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a
príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Zo Zmluvy o kontokorentnom úvere z 26.1.2004 krajský súd zistil, že zmluvné strany dojednali
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa všetky spory z danej zmluvy mali riešiť pred rozhodcom
v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v článku 18 bod 18.1 všeobecných
obchodných podmienok dôvodne považoval súd prvého stupňa za neprimeranú, postihnutú sankciou
absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Je nutné pripomenúť, že dojednaná

rozhodcovská doložka mala výhradný charakter - určovala ako jediný súd na riešenie sporov
medzi účastníkmi rozhodcovský súd. Odvolací súd nespochybňuje, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je jeho výhradný charakter, táto podmienka
nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu

možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní
vylúčiť. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka priamo zakazujúce dojednanie
výhradnej rozhodcovskej doložky bolo do tohto právneho predpisu zapracované až od 01. 01. 2008,
t. j. po uzavretí predmetnej zmluvy. Za týchto okolností odvolací súd, rovnako ako súd prvého
stupňa, považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly

upravenej v ustanovení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože spôsobuje značný nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Dojednanie rozhodcovskej
doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v
konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Podstatnou je v danom prípade skutočnosť, že všeobecný súd by bol povinný zohľadňovať

spotrebiteľský charakter základného vzťahu a na základe toho aj rozhodcovskú doložku, čo
rozhodcovský súd opomenul. Princíp arbitráže založený na rovnocennosti dvoch právnych subjektov
fungujúci v podnikateľských vzťahoch, ktorého cieľom je dosiahnuť rýchle a efektívne vyriešenie sporu,
v danom prípade nebol naplnený.Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým
konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej
doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je formálne a

materiálne vykonateľným exekučným titulom.

Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani znenie dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4
písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojom odvolaní uviedol oprávnený, či právny názor vyslovený
Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Pokiaľ
ide o právny záver prezentovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v označenom uznesení, krajský

súd poznamenáva, že tento sa týka preskúmavania správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným
súdom, ku ktorému v danom prípade ani nedošlo. Naviac dôvodová správa nie je prameňom práva
(Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/96 z 24. februára 1998 zverejnený v
Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).

Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom (C-
40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu prislúcha

v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky
a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou). Námietky
oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli poprieť konečný
úsudok konštatovaný Európskym súdnym dvorom. Možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných
podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná

v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa
neprijateľnou podmienkou za prípustné, načo správne poukázal i súd prvého stupňa.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne,
keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č.
244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho

súdu SR.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.