Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/105/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112230409
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112230409.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava81311,Župnénámestie

13, ICO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Humenné zo dňa 26.2.2015-115 sp. zn. 5C/538/2012-115 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žaloby na náhradu majetkovej škody, ako aj
na náhradu nemajetkovej ujmy podané na Okresný súd Prešov dňa 27.9.2012 pod pôvodnými

spisovými značkami 17C/216/2012, 17C/314/2012, 17C/313/2012, 17C/311/2012, 17C/310/2012,
17C/309/2012, 17C/307/2012, 17C/298/2012, 17C/303/2012, 17C/315/2012. Tieto konania uznesením
sp. zn. 17C/303/2012-7 z 10.10.2012 spojil na spoločné konanie a rozhodol, že konanie o týchto veciach
sa bude viesť pod sp. zn. 17C/216/2012. Vo všetkých spojených veciach sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prešov, ktorý v dotknutých

exekučných veciach nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.
Z dôvodu vylúčenia sudcov Okresného súdu Prešov boli takto
spojené veci postúpené Okresnému súdu Humenné. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie
oboznámením sa s obsahom spisov Okresného súdu Prešov sp. zn. 17C/216/2012, 17C/314/2012,
17C/313/2012, 17C/311/2012, 17C/310/2012, 17C/309/2012, 17C/307/2012, 17C/298/2012,
17C/303/2012, 17C/315/2012, exekučných spisov Okresného súdu Prešov sp. zn. 6Er/1004/2007,
7Er/2432/2003, 26Er/4757/2004, 26Er/402/2005, 6Er/2672/2003, 26Er/681/2004, 23Er/197/2005,

26Er/218/2005, 26Er/2658/2004, 23Er/611/2004, podaniami žalobcu, vyjadreniami žalovanej, ako aj
žalobcom predložených znaleckých posudkov. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania dospel súd
prvého stupňa k záveru, že v exekučných konaniach, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní.
V súvislosti s nárokmi žalobcu, týkajúcimi sa neskorého rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora,
konštatoval, že nebolo účelné rozhodovať o zámene exekútora, keďže súd vyhlásil exekučné konania

za neprípustné a exekúcie zastavil. Navyše v konaniach, ktoré začali do 31.8.2005, v tom čase platná
právnaúpravaneustanovovalapovinnosťexekučnéhosúdurozhodnúťonávrhuoprávnenéhonazmenu
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora, k čomu došlo až súčinnosťou od 1.9.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z., konania začaté
pred 1. Septembrom 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak odsek 2 neustanovuje
inak. Ustanovenie § 238 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného

poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 1.9.2005, avšak s výnimkou ustanovenia §44
ods. 7 Exekučného poriadku. Žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej škody vo
výške nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky za obdobie od podania návrhu na zmenu súdneho
exekútora do rozhodnutia o ňom. Žalobcom tvrdená majetková škoda však nebola nijako objektívne
preukázaná, pričom na žalobcovi je dôkazná povinnosť. Žalobca svoje tvrdenia o škode v žalobe

všeobecne popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v žalobe nie je dôkaz o vzniknutej škode.
Žalobca síce predložil znalecký posudok, ten sa však netýka uplatňovaného nároku, ale preukazuje
náklady na administratívne činnosti, ktoré podľa jeho tvrdení vznikli žalobcovi v dôsledku komunikácie
so súdom, účastníkom, exekútorom a podobne. Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky a
nepreukázal, že sa jedná o škodu (tieto náklady mal tak, či tak). Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom,

že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o vynaložení nákladu. Tu súd poukazuje
na to, že žalobca v danom prípade nepreukázal ani ostatné podmienky na náhradu škody. Ďalšou z
nevyhnutných podmienok pre priznanie nároku žalobcovi je preukázanie tzv. príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba
javov /objektívnych súvislostí/, v rámci ktorého jeden jav /príčina/ vyvoláva druhý jav /následok/. O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, vzťah príčiny a následku.
To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy,
ak by škoda pri absencii nesprávneho úradného postupu nevznikla. Otázka príčinnej súvislosti nie je
otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri
zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina

ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku. Pre
naplnenie týchto predpokladov zodpovednosti za škodu je potrebné preukázať, či nedodržanie
zákonnej lehoty malo za následok zníženie, či zánik možnosti žalobcu získať z titulu vedenej exekúcie
plnenie. Toto žalobca nepreukázal a nedokladoval.
Súd má za to, že žalobca na podporu svojich tvrdení nepredložil, ani neoznačil žiaden dôkaz a

teda v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 101 O. s. p.
Z hľadiska príčinnej súvislosti medzi škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť a postupom príslušného
súdu, ktorý žalobca považuje za nesprávny, nemožno ustáliť, že následkom takého postupu súdu
vznikla žalobcovi škoda, spočívajúca v rozdiele medzi reálne a hypoteticky vymoženou sumou. Príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou nemožno len predpokladať, ale táto musí byť

jednoznačne preukázaná. Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú stanovené kumulatívne, v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je
táto zodpovednosť daná. Žalobca tiež uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu. Tu zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu

nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada
v peniazoch. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorú žiadal. Ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch ničím nepodložil a nepreukázal a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie
to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu

účelu konania pre stratu kontaktu s povinností, alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto
situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia
a preukázania. S poukazom na uvedené súd prvého stupňa žaloby zamietol. O trovách konania súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaná bola v konaní úspešná, avšak

trovy konania v lehote do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia si nevyčíslila a zo spisu ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia jej žiadne trovy konania nevyplývali. Preto o trovách konania rozhodol tak, že
žalovanej ako úspešnému účastníkovi ich nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť

súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že postupom súdu sa mu odňala
možnosť konať pred súdom, že v konaní došlo k vadám, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým,
že súd nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy. Tieto odvolacie dôvody konkretizoval tým, že súd rozhodol v merite vecina základe „inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 a zákona č. 514/2003 Z. z.. V
právnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou

právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Súd pri svojom rozhodovaní je viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/212 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona a v znení zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd svojím
rozhodnutím de jure a de facto aplikoval princíp pravej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej

uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Tvrdí, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva
opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležité,
ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne.
Nemožno pochopiť, ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje

presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Poslednou odvolacou námietkou poukazuje
na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh
žalobcu na prerušenie konania, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto
návrhu osobitne rozhodnúť. Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa.

Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu v skutkovým stavom
zisteným súdom prvého stupňa (§213 ods. 1, 3,4,5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci
samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom
stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods. l, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol

oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§212 ods. 1,3 O. s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel odvolací súd k závoru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je
opodstatnené. Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci, zo zistených skutočností vyvodil

správny právny názor a svoje rozhodnutie podrobne a presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd si osvojuje
dôvody preskúmavaného rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti týchto dôvodov k nim dodáva:

Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na náhradu skutočnej (majetkovej) škody a na
zaplatenie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatňovaný podľa § 17 zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - ďalej len ZZŠ.
Žalobca tvrdí, že žalovaná je zodpovedná za škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho úradného
postupuOkresnéhosúduPrešov,ktorývdotknutýchexekučnýchveciachnerozhodolonávrhunazmenu
súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených Zákonom o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 písm. d/
ZZŠ). Vo veci náhrady škody vzniknutej v občianskom súdnom konaní alebo ktorú spôsobil
exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu, koná v mene štátu Ministerstvo
spravodlivosti SR (§ 4 ods. 1 písm. a/1, 3 ZZŠ).

Odvolací súd je toho názoru, že aj v prípade, že exekučný súd rozhodoval oneskorene
o pripustení zmeny exekútora, nemohla mať táto skutočnosť za následok neodôvodnený prieťah
v exekučnom konaní. Súdny exekútor je povinný pokračovať v exekúcii aj po podaní návrhu nazmenu exekútora, a to až do vyhovujúceho rozhodnutia exekučného súdu takémuto návrhu. Prípadné
omeškanie súdu s rozhodnutím o takomto návrhu samo o sebe nemôže byť dôvodom pre vznik práva
na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu.

Nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu týkajúca sa aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 ZZŠ v
znení účinnom od 1.1.2013 pri interpretácii pojmu „nesprávny úradný postup“. Účinnosť novelizovaného
ustanovenia § 9 ods. 2 ZZŠ je až od 1.1.2013 a žaloby v preskúmavanej veci boli podané v roku 2012,
avšak predmetné novelizované ustanovenie „dopĺňa aj vykladá ustanovenie § 9 ods.1 predmetného

zákona“. Samotný odvolateľ v podanom odvolaní konštatoval, že v tomto prípade súd neprípustne
„interpretoval“ zákon, že ho novelizované ustanovenie „inšpirovalo“. Vo všetkých veciach spojených na
spoločné konanie preskúmavaných v tomto odvolacom konaní bola podaná žaloba na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy dňa 27.9.2012, teda predo dňom účinnosti novely zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 412/2012 Z. z.. V súvislosti s touto novelizáciou neobsahuje
zákon žiadne prechodné ustanovenia. V dôsledku toho možno ustanovenia uvedené v tejto novelizácie

aplikovať len na konania začaté po dni 31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup“ podľa práva platného do 31.12.2012, pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval“
novelizovaným znením zákona a prípustnou formou a rozsahom vyložil pôvodné znenie tohto zákonom

stanoveného pojmu.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, a právom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri

ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt vhodného vydania (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v
stanovenej lehote“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR spisovej značky 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).

Z toho istého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je však možné zistiť, že pokiaľ
„...orgány nepostupovali v rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ...,
ich konanie nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu...“.

Odvolací súd zastáva názor, že bez ohľadu na to, či konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci bolo začaté pred alebo po 1.1.2013, nie je možné považovať za nesprávny úradný
postup v zmysle tohto zákona nedodržanie lehoty 30-tich dní
stanovej v § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len
Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.12.2014. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 30 dní

môže byť nesprávnym úradným postupom aj v prípade nečinnosti pôvodného exekútora, avšak muselo
by ísť „o zbytočný prieťah“, splňujúci podmienky stanovované v § 4 ods. 1, 3, § 9 a v § 14 ZZŠ.

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v náleze IV.ÚS 606/2012 zo
dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu

nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukázal na to, že žalobca
podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnymzdržanímnastranesúdu,ktoréspôsobilo,žeojehožiadostibolorozhodnuté
s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Povinnosťou súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby so čo najrýchlejšie odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu.Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou
zložitosťou prejednávanej veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania
a v konečnom dôsledku objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci

podľa dátumu ich nápadu na súd.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že v prejednávanej veci neboli splnené
podmienky pre záver, že v nej došlo „k zbytočným prieťahom“ spĺňajúcim podmienky nesprávneho
úradného postupu. V tejto veci nebola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a tento

nekonštatoval pri prešetrovaní, že došlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom. Podobne disciplinárny
súd pre zbytočne prieťahy nezistil, že by sa konajúci sudca dopustil disciplinárneho previnenia. Takýto
zbytočný prieťah preskúmavanej veci nevyplýva ani z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,
ani z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorej by
bolo konštatované, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Aj keď to má pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci len doplňujúci význam, je možné súhlasiť
s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie uplatnenej náhrady skutočnej
škody a nemajetkovej ujmy. Výšku uplatňovanej skutočnej škody žalobca zjavne len odhadol, čo je
v takomto prípade neprípustné. Preukázané nebolo ani splnenie podmienok na prisúdenie náhrady
nemajetkovej ujmy. Ani jeden z tvrdených dôvodov žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Nemožno

akceptovať ako opodstatnený
dôvod pre takéto priznanie tvrdenia, že neskorým rozhodnutím exekučného súdu, mohlo dôjsť k zániku
povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného,
prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k
zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva

len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Je potrebné zdôrazniť, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom
súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné
považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Za opodstatnený nie je možné považovať ani ďalší žalobcom uvedený odvolací dôvod, že prvostupňový
súdnevykonaldostatočnédokazovanieoboznámenímsa spredloženýmznaleckýmposudkom,pretože
zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 29.9.2014 vyplýva, že súd vykonal dokazovanie oboznámením oboch
žalobcom predložených znaleckých posudkov.

Záverom je potrebné poukázať na skutočnosť, že samotná okolnosť zmeny súdneho exekútora nemôže
maťvplyvnapriebehexekúcieaakokoľvekovplyvniťjejpriebeh,nakoľko,kýmotejtozmenepovereného
exekútora nie je právoplatne kladne rozhodnuté, je povinný v zmysle ustanovenia § 46 ods. 1
Exekučného poriadku sa o jej vykonanie postarať a pokračovať bez akýchkoľvek obmedzený v tejto

exekúcie pôvodne vykonaním exekúcie poverený súdny exekútor.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Úspech v odvolacom konaní mala žalovaná, preto jej v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods.1 O.s.p. vzniklo

právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho konania. Žalovanej však žiadne
odvolacie trovy nevznikli, ani nepodala návrh na náhradu takýchto trov. Preto odvolací súd nepriznal
náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov

3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.