Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 7, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/5/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8110201947
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8110201947.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu G. I., bývajúceho v G., zastúpeného JUDr.
Michalom Feciľákom, advokátom so sídlom v Prešove, Jesenná č. 8, proti žalovaným 1/ M. S., bývajúcej
v G., 2/ Mgr. R.A., bývajúcej v G., 3/ MVDr. K. D., bývajúcemu v G., 4/ J. B., bývajúcej v G., 5/ Mgr.
E. T., bývajúcemu v G., 6/ Mgr. X. T., bývajúcej v G., všetkým zastúpeným advokátskou kanceláriou
PALŠA a PARTNERI, spol. s r.o. so sídlom v Prešove, Masarykova č. 13, IČO: 364920862, o náhradu za

užívanie nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 14 C 18/2010, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniam Okresného súdu Prešov z 20.
novembra 2012 č.k. 14 C 18/2010-352 a Krajského súdu v Prešove z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 Co
33/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný v lehote 3 dní zaplatiť trovy konania o mimoriadnom dovolaní žalovaným 1/ až 4/

každému vo výške 32,49 € a žalovaným 5/a 6/ každému vo výške 26,52 € na účet advokátskej kancelárie
PALŠA a PARTNERI, spol. s r.o. so sídlom v Prešove, Masarykova č. 13, vedený vo E., a.s., číslo účtu:
D..

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov uznesením z 20. novembra 2012 č.k. 14 C 18/2010-352 uložil žalobcovi v lehote 15
dní zaplatiť žalovaným 1/ až 4/ trovy konania každému po 863,29 € a žalovaným 5/ a 6/ každému po 491

€. V odôvodnení uviedol, že žaloba, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovaným zaplatenia náhrady za
užívanie nehnuteľností bola právoplatne zamietnutá, a súd prvého stupňa si vyhradil právo rozhodnúť o
trovách konania po právoplatnosti rozsudku o veci samej. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.
1 O.s.p. vzhľadom na plný úspech žalovaných v konaní.

Na odvolanie žalobcu a žalovaných 1/ až 6/ Krajský súd v Prešove uznesením z 30. septembra 2013
sp. zn. 6 Co 33/2013 napadnuté uznesenie zmenil tak, že žalobcu zaviazal v lehote 15 dní zaplatiť
žalovaným 1/ až 4/ trovy prvostupňového konania po 908,85 € každému a žalovaným 5/ a 6/ po 514,16

€ každému. Súčasne žalobcovi uložil povinnosť v tej istej lehote zaplatiť žalovaným 1/ až 4/ trovy
odvolacieho konania po 79,27 € každému a žalovaným 5/ a 6/ po 49,39 € každému. Ako vyplýva z
odôvodnenia, odvolanie žalobcu považoval za neopodstatnené a odvolanie žalovaných za dôvodné
pokiaľ ide o náhradu aj za účasť na pojednávaní 17. apríla 2012 v rozsahu 3 základnej sadzby tarifnej
odmeny vrátane DPH a režijného paušálu. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 143 ods. 3 O.s.p.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom vyššie uvedeným uzneseniam súdov s odôvodnením, že bol nimiporušený zákon. Súdom vytkol, že nesprávne priznali režijný paušál nie za úkon právnej služby, ale
podľa počtu žalovaných zastupujúcich advokátom a dopustili sa zásadnej nesprávnosti pri posudzovaní
úkonu právnej služby zo 17. apríla 2012. Na základe uvedeného navrhol, aby uznesenia oboch súdov

boli zrušené a vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi v ňom
uvedenými.

Žalovaní 1/ až 6/ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedli, že je procesne neprípustné, nakoľko
žalobca nevyužil možnosť podať dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu, je nedôvodné a uznesenie
odvolacieho súdu je vecne správne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 3 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby

dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej

istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému

v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie

mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP
z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. aCOMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,
s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn.

PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol

účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Podľa právneho

názoru vec prejednávajúceho senátu je tým daný vážny dôvod opätovne sa - a to aj s odstupom
času a pri (zatiaľ) nezmenenej právnej úprave - vrátiť k otázke, či snaha presadiť vecnú správnosť
a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez
ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, ktorá mala určujúci význam pri prijímaní
stanoviska R 36/2008, má aj naďalej v plnom rozsahu opodstatnenie vtedy, keď sa mimoriadne

dovolanie podáva v prospech účastníka, ktorý sám nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky. V
preskúmavanej veci sa senát 3 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, odchyľuje
od stanoviska R 36/2008 s vedomím, že k samotnému „prekonaniu“ tohto stanoviska môže dôjsť iba
osobitným procesom predpokladaným v § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor

účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád

uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých

aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §

243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal

dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 Co 33/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal
k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita

generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal

podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet
na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaní 1/ až 6/ v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnili náhradu
trov tohto konania vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu z 15. apríla 2014 a tieto aj vyčíslili podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalovaným náhradu trov konania

o mimoriadnom dovolaní spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ich zastupoval už pred súdmi nižších
stupňov) za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu (§ 13a ods. 2
písm. b/, § 10 ods. 1 v spojení s § 13 ods. 2 vyhlášky), a to žalovaným 1/ až 4/ každému vo výške
25,73 €, čo spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa
§ 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 1,35 € (8,04: 6) € a DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky vo výške 5,41

€ predstavuje celkom 32,49 €, a žalovaným 5/ a 6/ každému vo výške 20,75 € čo spolu s náhradou
výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1,35 € a DPH vo výške
4,42 € predstavuje spolu 26,52 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.