Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, September 18, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5MCdo/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812206773
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8812206773.1

Uznesenie

V právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska č. 5, IČO:
35724803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Pajštúnska č. 5, IČO: 36613843, proti žalovaným 1/ W. W., bývajúcemu v N., 2/ I. S., bývajúcej v N.,
3/ W. W., narodenému X. decembra XXXX, bývajúcemu v N. a 4/ M. W., bývajúcemu v N., vedenej na
Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 4 C 165/2012, o zaplatenie 1 446,88 € s príslušenstvom,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu
Vranov nad Topľou z 27. novembra 2012 č.k. 4 C 165/2012-74 a rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 12. septembra 2013 sp.zn. 14 Co 23/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalovaným 1/ až 4/ nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 27. novembra 2012 č.k. 4 C 165/2012-74 zastavil konanie
proti žalovaným 2/ a 3/ a žalobu proti žalovaným 1/ a 4/ zamietol. Žalobca sa podanou žalobou domáhal,
aby žalovaní boli súdom zaviazaní zaplatiť mu sumu 5 663,41 €, ktorá predstavuje žalovanými 1/ až 4/
nezaplatený dlh v zmysle Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku z 20. júna 2010
(ďalej len „Dohoda“).

V odôvodnení konštatoval, že žalobou je uplatnený nárok z právneho vzťahu dodávateľa a spotrebiteľa,
na ktorý treba aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podľa

ustanovení tohto zákonníka treba posudzovať aj účinky námietky premlčania, ktorú vzniesli žalovaní.
Súd vyhodnotil Dohodu ako nekalú obchodnú praktiku, pretože žalovaní nemali vedomosť o následkoch
uznania dlhu, ktoré bolo zakomponované do Dohody o uzavretí splátkového kalendára.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove napadnutý rozsudok vo výrokoch, ktorým bola žaloba proti
žalovaným 1/ a 4/ zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania, potvrdil rozsudkom z 12. septembra
2013 sp.zn. 14 Co 23/2013. V odôvodnení uviedol, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny

(§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s jeho názorom, že ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú sa vzťahujú
ustanovenia Občianskeho zákonníka. Mal za to, že Dohoda z 20. júna 2010 nemá účinky, ktoré by na
seba viazali predĺženie premlčacej lehoty, považoval tento právny úkon za neplatný s poukazom na §
3, § 37 a § 39 § 37 Občianskeho zákonníka.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom s odôvodnením, že nimi bol porušený zákon.

Súdom vytkol, že nesprávne posúdili charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere. Právnyvzťah, z ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, posudzovali nesprávne podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka a prehliadli, že zmluva o úvere je absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka), na ktorý treba aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka

bez ohľadu na to, kto sú účastníci tohto právneho vzťahu. Vychádzajúc z charakteru zmluvy o úvere
uzatvorenej podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka treba tento zákonník aplikovať pri riešení
otázky premlčania, ktorá je v ňom tiež upravená. V zmysle § 397 Obchodného zákonníka je všeobecná
premlčacia doba štyri roky. V ďalšej časti mimoriadneho dovolania vysvetlil odlišnosti podmienok a
právnych následkov uznania práva a uznania dlhu. Konštatoval, že Dohoda má všetky náležitosti, ktoré

zákon vyžaduje pre platné uznanie dlhu a že súdy v predmetnej veci neskúmali dôvodnosť vznesenej
námietky premlčania súvislostiach, ktoré sú naznačené v mimoriadnom dovolaní.

Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu

alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na

úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum (viď napríklad rozhodnutia ESĽP vo veci Kutepov a Anikeyenko
proti Rusku z roku 2005 a vo veci Tripon proti Rumunsku z roku 2008). Inštitút veľmi podobný
mimoriadnemu dovolaniu upravenému v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania ESĽP
vo veci Tripon proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v

skúmanom prípade generálny prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe
žiadosti jednej zo strán sporu. ESĽP zásah generálneho prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho
súdneho konania označil za priťažujúci faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe
podnetu účastníka súdneho konania, podanie mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na
voľnej úvahe generálneho prokurátora. ESĽP v danej veci preto dospel k záveru, že zrušenie dotknutého

právoplatného a záväzného rozhodnutia porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti
Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah
princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,

nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí z iniciatívy generálneho prokurátora
vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), zohľadňujúc uvedené
závery ESĽP a reagujúc na niektoré prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a

záväznosť, 18. marca 2015 pod sp.zn. PL.z. 3/2015 zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého
znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc
princíp subsidiarity podľa čl. 127ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho
dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky je jeho prípustnosť v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých
zákonom dovolených riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania

k dispozícii a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych

opravných prostriedkov.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutým rozhodnutiam ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Podľa právneho

názoru dovolacieho súdu je tým daný dôvod opätovne sa - a to aj s odstupom času a pri (zatiaľ)
nezmenenej právnej úprave - vrátiť k otázke, či snaha presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť
konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez ohľadu na
nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, ktorá mala určujúci význam pri prijímaní stanoviska
R 36/2008, má aj naďalej v plnom rozsahu opodstatnenie vtedy, keď sa mimoriadne dovolanie podáva

v prospech účastníka, ktorý sám nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej je
možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník má,

je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor účastníka
konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho opravného prostriedku nie je významný. Právomoc
vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky, náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje
o mimoriadnom opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych

znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované v
§237ods.1O.s.p.jesúdpovinnýprihliadaťexlege(viď§242ods.1O.s.p.)vždy-tedabezohľadunato,či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade každé dovolanie podané v
občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou exekučného konania - viď
§ 237 ods. 2 O.s.p.) dáva určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie

je teda potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby

sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie

mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

Dovolací súd s poukazom na hore uvedené dospel k záveru, že v danom prípade prebehlo dvojstupňové
konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že
by sám náležite chránil svoje práva a konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca
nepodal dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Nevyužil preto dostupný mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie
v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne
neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho
dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako procesne

neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm.
c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal

podnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaný nepodal návrh na priznanie náhrady trov konania o
mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd mu vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania o mimoriadnom
dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.