Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 16Co/1/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8309204075
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8309204075.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a z členov

senátuJUDr.BranislavaBrezuaJUDr.MartinaFiľakovskéhovprávnejvecižalobcuSlovenskejrepubliky
- Lesopoľnohospodársky majetok Ulič, š.p., IČO: 00 492 531, zastúpenej JUDr. Evou Kákošovou,
advokátkou v Snine, 1. mája 2049, proti žalovaným 1/ MUDr. D. U., bytom U., J. XX, zastúpenému JUDr.
Petrom Barňákom, advokátom v Humennom, Kukorelliho 58, 2/ Mgr. Z. U., bytom T., J. XX, za účasti
Okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Humenné, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti,
o odvolaní žalovaného v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 22. 09. 2011, č.
k. 18C 103/2009-352, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania a žalovaní v 1. a 2. rade
n e m a j ú p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

Žalovanému v 1. rade sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvého stupňa“) určil, že do vlastníctva
Slovenskej republiky patria nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H. špecifikované vo výroku

tohto rozhodnutia. Ďalším výrokom určil, že odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť
navrhovateľke trovy konania vo výške 6 649,79 Eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom sporu boli lesné nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú.
R. H.. Konštatoval, že tieto nehnuteľnosti v súčasnosti obhospodaruje Urbárske a pasienkové združenie
- Pozemkové spoločenstvo R. H., a to na základe dohody o vydaní majetku bývalých urbarníkov
komposesorátov a podobných útvarov uzatvorenej dňa 18. 08. 1993 s LPM K.. Vlastníkmi týchto

nehnuteľností, ktoré sú zapísané na LV č. XXX k. ú. R. H. sú v jednej polovici Slovenská republika a
žalovaní v 1. a 2. rade každý v 1. Predtým tieto nehnuteľnosti boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č.
86 a ich pôvodnými vlastníkmi bola U. U. a L. S. občianky židovského pôvodu, ktoré v čase 2. svetovej
vojny v rámci rasových perzekúcií boli deportované do koncentračného tábora. Žalobkyňa - Slovenská
republika, ktorú v tomto konaní v zmysle zákona č. 326/2005 Z. z. zastupuje LMP K. ako správca jej
majetku 1 z týchto nehnuteľností nadobudla na základe rozhodnutia ONV finančného odboru Snina
č. 4537/57 zo dňa 29. 10. 1957. Žalovaní vlastníctvo podielov, a to každý v 1 nadobudli na základe

osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva spísaného na notárskom úrade notárky JUDr. Bžánovej v
Snine pod č. N 301/2005, NZ 37197/2005.Ďalej konštatoval, že z potvrdenia Vojenského historického ústavu Bratislava obec R. H. bola v rokoch
1939 -1945 súčasťou Maďarského kráľovstva a na tomto území platili jeho zákony.

Citoval zákon č. 384/1944 ME, podľa ktorého všetok majetok nachádzajúci sa na území Maďarského
kráľovstva patriaci židom prešiel ako národný majetok na štát, pričom vzhľadom na to, že išlo o
prevod vlastníctva na štát ex lege, knihový zápis mal deklatórny význam. Tento vlastnícky stav zostal
platný aj po vrátení tohto územia Československému štátu, avšak dotknuté osoby sa vrátenia majetku
mohli domáhať cestou reštitučného konania, ktoré bolo upravené zákonom č. 128/1946 Zb. v 3-ročnej

prekluzívnej lehote. Účinnosťou zákona č. 128/1946 Zb. nedošlo k obnoveniu vlastníckych práva osôb,
ktoré tieto práva stratili v dobe neslobody od 29. 09. 1938 do 04. 05. 1945. Poukázal na stanovisko
občianskeho kolégia NS k otázke nereštituovaného majetku na Slovensku č. CP 173/60.

Uzavrel, že v tomto prípade k zápisu zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nadobudnutým
Maďarským kráľovstvom v zmysle citovaného maďarského zákona platného aj v k. ú. obec R. H.

nedošlo a nedošlo ani k uplatneniu nároku na reštitučné konanie ohľadom vrátenia zabratého majetku
zapísaného v pozemnoknižnej vložke č. 86 k. ú. R. H. v zmysle zákona č. 128/1946 Zb. oprávnenými
osobami, t. j. U. U. a L. S., ktoré v tom čase boli nezvestné, pričom L. S. a jej manžel D. boli vyhlásení
za mŕtvych Okresným súdom Humenné až v roku 1949. Následkom toho správcom ich majetku bol zo
zákona Fond národnej obnovy.

V roku 1948 z dôvodu, že v pozemkovej knihe neboli vyznačené v zmysle uvedených zákonov zmeny
vlastníkov k sporným nehnuteľnostiam došlo k rozhodnutiu konfiškačnej komisie v J. číslo Kom 1/48 zo
dňa 13. 02. 1948 ku konfiškácii pôdohospodárskeho majetku U. U., ktorá bola považovaná za občianku
maďarskej národnosti, a to ku dňu 01. 03. 1945 a následne, ako to vyplýva zo zápisnice napísanej vo R.

H.dňa29.05.1948došlokprevzatiulesnýchnehnuteľnostínachádzajúcichsavtomtokatastripatriacich
bývalej majiteľke U. U. a spol. v celkovej výmere 98,2943 ha do držby a úžitku Československého štátu v
správe Štátnych lesov. Z prílohy k uvedenej zápisnice o prevzatí lesných nehnuteľností štátom vyplýva,
že prevzaté boli aj parcely, ktoré v tom čase boli zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 86 k. ú. R. H.
a ktoré sú predmetom tohto sporu.

Vychádzajúc z týchto skutočností dospel k záveru, že len v dôsledku administratívnej chyby v
konfiškačnom rozhodnutí číslo 1/48 - VI zo dňa 13. 02. 1948 nebola uvedená aj L. S., čo však nemení
nič na skutočnosti, že do držby aj jej majetku, najneskôr v roku 1948 vstúpil štát, ktorý prostredníctvom
správcovských organizácií (LZ, LPZ, LPM) tieto nehnuteľnosti užíval až do roku 1993 a nadobudol k nim

vlastnícke právo. Tiež poukázal na to, že pri kategórii aktov, ktoré sú len vecne chybné alebo nezákonné,
platí prezumpcia ich správnosti, pokiaľ nie sú upravené alebo zrušené. Do tej doby je ich potrebné
považovať za bezchybné a majú právne účinky a sú pre súdy podľa ust. § 135 ods. 2 O.s.p. záväzné
(rozsudokNSSRč.4Cdo123/03).Konštatoval,žekonfiškačnérozhodnutietýkajúcesapredmetnejveci,
aj keď vykazuje určité nesprávnosti, doposiaľ zrušené nebolo. Slovenská republika, ktorá je nepochybne

vlastníčkou sporných nehnuteľností a ktoré nadobudla jej predchodkyňa Československá republika
na základe spomínaného rozhodnutia konfiškačnej komisie v Snine v roku 1948, tieto nehnuteľnosti
prevzala a užívala ich prostredníctvom ňou poverených organizácii v celosti až do roku 1993. Uzavrel,
že je veľmi nepravdepodobné, aby podiel z týchto nehnuteľností mohli žalovaní nadobudnúť vydržaním
s poukazom na dobromyseľnú držbu týchto nehnuteľností ich právnymi predchodcami, ktorí, ako to

vyplýva aj z výpovedí svedkov, poľnohospodárske nehnuteľnosti patriace L. S. nachádzajúce sa v
blízkom okolí ich obydlí užívali a obrábali iba v rámci dobrých susedských vzťahov, keďže občania
židovského pôvodu sa vo všeobecnosti poľnohospodárskej činnosti nevenovali. Vychádzajúc aj z týchto
skutočností dospel k záveru, že žalovaní nie sú vlastníkmi podielov zo sporných nehnuteľností a že tieto
nadobudol Československý štát. Preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Zároveň však konštatoval, že

tvrdenia žalovaných, že sporné nehnuteľnosti užívali ich predchodcovia do roku 1981 - 1982, t.j. do ich
vysídlenia z obce R. H. v dôsledku výstavby vodnej nádrže J., považoval za nepreukázané. Vyplýva to
aj z identifikácie parciel registra E-KN v k. ú. R. H. vyhotovenej Národným lesníckym centrom - Ústavom
pre hospodársku úpravu lesov Zvolen zo dňa 23. 02. 2009, z ktorej vyplýva, že sporné nehnuteľnosti k
01. 01. 1970 boli v priamej správe štátu, t. j. v obhospodarovaní štátu prostredníctvom správcu lesov,

o čom bola vedená evidencia. Od roku 1980 všetky lesné pozemky, a teda aj sporné nehnuteľnosti
boli obhospodarované LPZ K. a od roku 1990 ich obhospodaroval LPM K.. Uviedol, že vo výroku
rozsudku neuvádzal druh sporných nehnuteľností vzhľadom na to, že z príslušného LV vyplýva, že ide
o nesúlad druhu pozemku s registrom C, pričom z identifikácie sporných nehnuteľností podľa registraC predmetného LV zo 07. 07. 2008 je zrejmé, že všetky sporné nehnuteľnosti sú lesnými pozemkami.
Vyplýva to aj zo znaleckého posudku znalca Ing. U.. Na túto skutočnosť zo strany žalovaných nebolo
navrhované žiadne dokazovanie.

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnej navrhovateľke trovy
konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku za návrh na vydanie predbežného opatrenia
vo výške 33,19 Eur a trov právneho zastúpenia celkom vo výške 5 733,69 Eur tak, ako ich špecifikoval
v odôvodnení svojho rozhodnutia.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný v 2. rade
prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. D. U.. Navrhol, aby súd žalobu zamietol ako neopodstatnenú
a zaviazal žalobcu nahradiť žalovanej strane trovy prvostupňového a odvolacieho konania. Poukázal
na genézu predmetného sporu a na právne závery Krajského súdu v Prešove v rozhodnutí 16Co
131/2010, v zmysle ktorých bol uložený pokyn prvostupňovému súdu ďalej vo veci konať. Poukázal na

to, že konfiškačné rozhodnutie Kom 1/48 zo dňa 13. 02. 1948 jasne deklaruje, že „B. U., obyvateľku
E. treba považovať za osobu národnosti maďarskej, a preto majetok patriaci vlastníckym právom B.
U. je skonfiškovaný ku dňu 01. 03. 1948, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v
ktorej obci na celom Slovensku sa tento majetok nachádza“. Zápisnica napísaná 29. 05. 1948 ako
príloha konfiškačného rozhodnutia hovorí o prevzatí lesného majetku bývalého majiteľa U. U. a spol.

No v žiadnom prípade nejde o nehnuteľností L. S.. K tejto zápisnici je príloha č. 1 Zoznam lesných
nehnuteľností, v ktorom je jasne napísané prevzatie lesných nehnuteľností z PKV č. 115. Tvrdil, že
nehnuteľnosti z pôvodnej PKV č. 115 sú vedené na LV č. XXX a nie na LV č. XXX. Prvostupňový súd až
do posledného pojednávania k týmto skutočnostiam nezaujal žiadne stanovisko, nevenoval im žiadnu
pozornosť. Poukázal ku genéze sporu 18C 103/2009, že žalobca PM K. podal žalobu 08. 07. 2008,

ktorá bola umelo vytvorená zo strany Ing. F. ako riaditeľa PM K., štátny podnik z dôvodu pomsty voči
štatutárnym zástupcom UaPZ - PS R. H., ktorými sú otcovia žalovaných MUDr. D. a Mgr. Z. U.. Zdôraznil,
že o vlastníctve 1 Slovenskej republiky v správe LPM K. na LV č. XXX sa po prvýkrát dozvedeli po 15. 10.
2007 na SPF, regionálny odbor Humenné pri inventarizácii pozemkov a obnovovaní nájomnej zmluvy na
kosenie TTP v k. ú. R. H. na rok 2008. Do toho času o vlastníctve Československého štátu v správe MNV

R. H. na PKV č. 86 nemali potuchu. Tvrdenia žalobcu, že nehnuteľnosti na PKV č. 86 užívali od roku
1941, alebo od roku 1945 alebo aj od roku 1948 a nakoniec od roku 1958 sú vymyslené a nepravdivé,
lebo orná pôda a TTP tvoria na PKV č. 86, teraz LV č. XXX takmer 88 % celkovej výmery pôdy a
LPM K. nikdy nevyorali v k. ú. R. H. ani jednu brázdu a do roku 1986 nepokosili ani 1 m2 TTP. V tejto
súvislosti poukazoval na zákon č. 293/1992 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam a na tú

skutočnosť, že lehoty na vydržanie sa neprerušili vznikom užívacieho práva socialistickej organizácie k
nehnuteľnostiam. O násilnom prevzatí lesa od pasienkarov a urbarialistov v roku 1958 Krajskou správou
lesov - Lesnému závodu v Stakčíne pripojil zápisnice zo dňa 25. 06. 1958. Konštatoval, že žalobca
nemá žiadne dôkazy o vlastníctve štátu na LV č. XXX, tieto neexistujú, cieľom je robiť obštrukcie proti
zákonnému ukončeniu súdneho sporu. Tvrdenia žalobcu o konfiškácii alebo vydržaní sú účelovými

tvrdeniami.

V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie aj žalovaný v 1. rade. Uviedol, že prvostupňový súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.. Poukazoval, že žalobca v priebehu celého súdneho konania neuniesol dôkazné
bremeno v otázke titulu nadobudnutia vlastníctva konfiškáciou, ako aj titulu vstupu do oprávnenej
držby predmetných nehnuteľností v preukázaní konkrétneho obdobia reálneho užívania nehnuteľnosti.
Pozemky v súčasnosti zapísané na LV č XXX k. ú. R. H. boli vytvorené z pozemnoknižnej vložky č. 86
k. ú. R. H.. L. S. bola spoluvlastníčkou 1 nehnuteľnosti zapísaných vo vložke č. 86 titulom nadobudnutia

pod č. 2231/1931. Československý štát v správe MNV získal spoluvlastnícky podiel na pozemkoch
vo vložke 86 v roku 1958, a to na základe rozhodnutia ONV v Snine č. 4537/57 zo dňa 29. 10.
1957. Rozhodnutie sa však netýkalo podielu L. S., ale podielu U. U.. Žalobca je teda spoluvlastníkom
predmetných nehnuteľností v podiele 1 z roku 1958 a svoj spoluvlastnícky podiel len v časti 12 ha užíval
od roku 1958, kedy ich prevzal do užívania od urbárskej spoločnosti vo R. H.. Zvyšnú časť nehnuteľnosti

užívali právni predchodcovia žalovaných, a to rodina U. od roku 1942 až do roku 1984 a následne
od roku 1993 až doteraz. Ako dôkaz o tom svedčí aj dohoda o vydaní nehnuteľností zo dňa 17. 08.
1993. Poukazoval, že žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania, najmä v otázke
titulu vstupu do oprávnenej držby dobromyseľnosti a reálneho užívania nehnuteľností. Nesúhlasil sozávermi súdu prvého stupňa, že rozhodnutím konfiškačnej komisie v Snine pod č. 1/48-VI zo dňa 13.
02. 1948 došlo ku konfiškácií aj majetku L. S. a že do držby a jej majetku vstúpil žalobca v roku 1948
prostredníctvom správcovských organizácií, ktoré užíval v roku 1993. V tejto súvislosti poukazoval, že

podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam mohol nadobudnúť
ten, kto ju držal nepretržite po dobu 10 rokov a že za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so
zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu.
Nadobudnutie vlastníctva titulom vydržania vyžaduje splnenie podmienok a prvou z nich je právny
titul vstupu do držby. Žalobca nepreukázal titul vstupu do oprávnenej držby. Tvrdenie o tom, že získal

vlastníctvo na základe konfiškačného rozhodnutia priamo vylučuje a spochybňuje tvrdenie o vydržaní.
Tvrdenie o vydržaní majetku spochybňuje samotnú konfiškáciu. Zákon č. 40/1964 Zb. v pôvodnom
znení nepoznal inštitút držby a ani vydržania, až návrhom z roku 1982 bol zavedený inštitút držby s
tým, že vydržať vec hnuteľnú alebo nehnuteľnú mohol len občan. Je to zreteľné z ust. § 135a zákona
č. 131/1982. Držiteľom ani vydržiteľom nemohol byť nik iný iba občan. Platí základná zásada, ktorá
bola pri novele Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 509/2010 a je vyjadrená v ust. §

868, že pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak, spravuje sa ustanovenie tohto zákona aj právne vzťahy
vzniknuté pred 01. 01. 1992, avšak vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté
pred 01. 01. 1992 sa posudzujú podľa doterajších predpisov, potom si štát nemohol započítať držbu
nehnuteľností pred týmto dátumom, pretože niet osobitnej úpravy. Za tohto stavu by sa štát mohol stať
vlastníkom len vtedy, ak by držal vec 10 rokov, a to do 01. 01. 1992, čo sa daného prípadu netýka,

pretože malú časť spornej nehnuteľnosti žalobca vydal v roku 1993 ako štátu nepatriaci majetok a
prestal s týmto majetkom nakladať. Žalobca nepreukázal nadobudnutie vlastníctva ani konfiškáciou
na základe nariadenia č. 104/45 o konfiškácii a o urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku
Nemcov,Maďarov,akoajzradcovanepriateľovSlovenskéhonároda.Kukonfiškáciimajetkudochádzalo
podľa zákona č. 104/45 síce zo zákona, ale len po splnení všetkých dekrétom stanovených podmienok,

medzi ktoré nevyhnutne patrilo aj rozhodnutie správneho orgánu o tom, že boli splnené podmienky
pre jej konfiškáciu podľa tohto nariadenia a že majetok určitej fyzickej alebo právnickej osoby podlieha
konfiškácii. Všeobecné súdy sú oprávnené skúmať, či právny akt je vôbec právnym aktom, či nejde o akt
ničotný, či nadobudol právoplatnosť. Ak sa nekonalo so skutočným vlastníkom a nebolo mu ani doručené
rozhodnutie o konfiškácii, toto rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Inými slovami vlastník

nemohol stratiť vlastníctvo k veci na náklade rozhodnutia vydaného v konaní, ktorého účastníkom nebol.
V tejto súvislosti poukázal na to, že pokiaľ ide o konfiškáciu v pozemkovej knihe č. 86, niet poznámky o
konfiškácii pri sporných nehnuteľnostiach, niet ani rozhodnutia o konfiškácii na L. S. podľa ust. § 11 ods.
1 SNR č. 104/45 Zb., podľa ktorého súvislé lesné plochy vo výmere nad 100 ha, ako aj lesné plochy
bez ohľadu na výmeru, ktoré so štátnymi lesmi susedia, alebo ktoré s týmito možné spojiť, pridelia sa

štátu. Pokiaľ súd tvrdil, že sporné podiely zapísané vo vložke č. 86 k. ú. R. H. podliehali konfiškácií
podľa SNR č. 104/45 Zb. na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 13. 02. 1948 je toto tvrdenie v
rozpore s listinnými dôkazmi. V zmysle tohto rozhodnutia bol konfiškovaný totiž majetok U. U. a nie L.
S. a bol konfiškovaný majetok zapísaný v pozemnoknižnej vložke č. 115 k. ú. R. H., a to pozemnoknižné
parcely 436, 437, 438, 439, 442, 443 a 444 (netýka sa pozemkov v pozemnoknižnej vložke 86). Aj keby

sa dotýkal časti pozemkov z vložky 86, z ktorých je vo vložke zapísaných celkovo 99 parciel, mohol
sa dotýkať iba podielu U. U.. Z toho je zrejmé, že konfiškačné rozhodnutie sa týkalo inej osoby na
nehnuteľnosti a s predmetom sporu nemá žiadnu súvislosť. Rovnako tvrdil, že o vlastníctve žalovaných
bolo rozhodnuté príslušným štátnym orgánom podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v medziach jeho právomoci verejnou listinou, na ktorej základe

sa vykonal zápis do katastra nehnuteľnosti záznamom a súd z neho musí vychádzať. V súvislosti s
napádaním žalobcu notárskych osvedčení poukazoval na skutočnosť, že o vlastníctve rozhodoval aj
Okresný úrad v Snine podľa zákona č. 180/1995 Z. z.. 14. 05. 1999, ktorý vydal verejnú vyhlášku,
ktorou informoval všetkých účastníkov o zverejnení registra a oboznámení sa s ním na Obecnom úrade
J.. MPL štátnemu podniku K. bola zo strany Okresného úradu v Snine táto informácia doručená ako

účastníkovi konania, mal možnosť podať písomné námietky. K žiadnym námietkam nedošlo, preto
komisia o vlastníctve pozemkov definitívne rozhodla. Nie však v prospech žalobcu. Okresný úrad v
Snine rozhodnutím zo dňa 13. 10. 1999 č. OPPaLH rozhodol o vlastníctve sporných pozemkov, čo sa
premietlo aj v záznamoch na Katastrálnom úrade, Správa katastra v Snine na LV č. XXX k. ú. R. H.. Ďalej
poukazoval, že súd sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so všetkými skutočnosťami a dôkazmi,

ktoré mali zásadný právny význam pre posunutie dôvodnosti návrhu žalobcu a prijal nejasné právne
závery. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 157 ods. 2 O.s.p., čo súd musí v odôvodnení rozsudku
uviesť. Konštatoval, že prvou a základnou podmienkou pre vydržanie je existencia právneho titulu.
Ak súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním mal za to, že otázku vydržania je dôvodné posúdiťpodľa ustanovení zákona č. 141/1950 Zb., mal svoj záver náležitým spôsobom odôvodniť. Pokiaľ ide
o konfiškáciu, treba uviesť, že v pozemkovej knihe č. 86 k. ú. R. H. niet poznámky o konfiškácii pri
sporných nehnuteľnostiach, niet rozhodnutia o konfiškácií majetku L. S.. Ak žalobca tvrdil, že sporné

podiely pôvodne zapísané vo vložke č. 86 k. ú. R. H. podliehali konfiškácii na základe konfiškačného
rozhodnutia, tak toto tvrdenie je v rozpore s listinnými dôkazmi, pretože v rozhodnutí bol konfiškovaný
majetok len U. U. a nie majetok L. S.. Záver súdu o administratívnej chybe a o tom, že neuvedenie mena
L. S. znamená prezumpcia správnosti, a teda bezchybnosť je záverom nezrozumiteľným. Rozhodnutie
súdu považuje za nedostatočne zdôvodnené, pretože sa v ňom uvádzajú nepresvedčivé stanoviská,

ktoré nevyplývajú z dôkazov a nerešpektujú sa vyslovené právne názory odvolacieho súdu. V tejto
súvislosti poukázal aj na to, že okresný prokurátor v Humennom vstúpil do konania ako ochranca
zákonnosti a zákonom chránených záujmov štátu, ktorý navrhol žalobu zamietnuť. Preto má za to, že
súd pri posudzovaní vykonaných dôkazov prijal nesprávne právne závery a jeho dôvody v rozhodnutí sú
nepresvedčivé. Navrhol, aby odvolací súd prehodnotil nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie
veci, žalobu zamietol a priznal mu trovy prvostupňového a odvolacieho konania v sume 9 904,67 Eur,

všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že údaje zapísané v pozemkovej
knihe sú záväzné a pravdivé, pokiaľ sa nepreukáže opak a pokiaľ nie sú preukázané iné právne
skutočnosti. Pokiaľ v pozemnoknižnej PKV vložke č.86 nie je vyznačená poznámka konfiškácia

nehnuteľností, ešte neznamená, že tieto nehnuteľnosti nepodliehali konfiškácii podľa Nariadenia SNR
č. 104/45 Zb., resp., že konfiškačné rozhodnutie, ktoré na základe tohto nariadenia bolo vydané a
vzťahovalo sa na pozemky zapísané v PKV č. 86 nemohlo byť z hľadiska svojho obsahu právnym
titulom na vstup štátu do držby predmetných nehnuteľností. Je nepochybné, že ak právna listina,
ak aj nemá všetky náležitosti potrebné na priamy zápis do pozemkovej knihy, môže so zreteľom na

všetky skutočnosti vyvolať v oprávnenom držiteľovi presvedčenie, že nehnuteľnosti aj na základe právne
neperfektnejlistinynadobudoldosvojhovlastníctvatentodržiteľ.OpisposlednéhostavuzPKVč.86k.ú.
R.H.nemážiadenvýznamnaneskoršieskutočnostipreukazovanélistinnýmidôkazmimimoposledného
pozemnoknižného zápisu. Z vykonaného dokazovania je absolútne jasné, že okrem pôvodnej vlastníčky
U. U. patrila k rodine U. aj L. S., rod. U. Právnymi nástupcami L. S. nebola v žiadnom prípade rodina

U., ani z titulu rodovej príslušnosti, ani z iného titulu právnej skutočnosti. Konaním o dedičstve bolo
zistené, kto boli synovia L. S., ale najmä, že sa domáhali vyňatia majetku ich matky L. S. z konfiškácie.
V odvolaní síce citovali svojho starého otca J., ale konkretizovali ho číslom konfiškačného rozhodnutia,
ktoré sa vzťahovalo na majetok U. U. a spol., a to rozhodnutie Kom 1/48 - VI. zo dňa 13. 02. 1948.
Je teda samozrejmé, že pokiaľ sa samotný synovia L. S. domáhali vyňatia majetku z konfiškácie a

odvolávali sa proti konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutia s uvedením čísla tohto rozhodnutia, dá
sa tvrdiť, že táto konfiškácia sa nevzťahovala na podiel ich matky, že sa vzťahovala iba na podiel
U. U.? Nebol dôvod, aby to jej synovia tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo
nedotknuté. Synovia L. S. obdŕžali aj odpoveď, pričom ich odvolaniu sa nevyhovelo. V spise sa ďalej
nachádzajú dedičské rozhodnutia po L. S. a jej manželovi D., z ktorých vyplýva, že zomreli nemajetní a

žiaden majetok ani nehnuteľnosti neboli predmetom dedenia. V konaní ďalej bola predložená zápisnica
z fyzického prevzatia nehnuteľností štátom zo dňa 29. 05. 1948, z obsahu ktorej vyplýva, že štát prezval
nehnuteľnosti ako celok a nie iba v podiele, a to od majiteľov U. U. a spol.. V zápisnici sú uvedené čísla
pozemnoknižných parciel z PKV č. 86. Je absolútne nejasné, ako žalovaný dospel k záveru, že toto
rozhodnutie sa netýka sporných parciel, ako v prílohe o zápisnici o fyzickom prevzatí sú uvedené parcely

mpč. 1463, 1462, 164, 1468, 1472, 1473, 1474 o celkovej výmere vtedy 982 943 ha. Predmetom sporu
sú lesné nehnuteľnosti nezapísané na LV č. XXX, kde sú parcely v stave E-KN citované a jednoznačne
pochádzajú z PKV č. 86, čo je na LV č. XXX aj uvedené. Je pritom nepodstatné, že iba administratívnou
chybou v prílohe č. 1 tejto zápisnice zo dňa 29. 05. 1948 je nesprávne uvedená vložka č. 115. Podstatné
je, že v tejto zápisnici z fyzického prevzatia sú uvádzané parcely 1463, 1462, 1464, 1468, 1472, 1473,

1474 z PKV č. 86 k. ú. R. H.. Takéto parcely sa v PKV č. 115 nenachádzajú, ale nachádzajú sa v
PKV č. 86. Preto nie je možné tvrdiť, že prevzatie sa netýkalo sporných parciel. Majiteľmi boli U. U. a
spol., pričom iní vlastníci neboli. Žalovaný účelovo cituje ako mpč tie parcely z prílohy č. 1, ktoré sa ale
nenachádzajú ani v PKV č. 115, ani v PKV č. 86 a vyhýba sa vyjadreniu k vyššie citovaným parcelám
a ich výmere o rozsahu 982 943 ha, s cieľom zavádzať súd. Konanie ROEP a zápis do registra nemá

konštitutívne účinky a nezakladá nové vlastnícke vzťahy. ROEP má iba evidenčný charakter a nemôže
zakladať nové vlastnícke vzťahy. Rozhodnutie pozemkového úradu o zápise schváleného ROEP do
KN nezakladá žiadne právne skutočnosti a je záznamovou listinou. Nie je správne ani tvrdenie, že
súd sa nevysporiadal so všetkými tvrdeniami a vykonanými dôkazmi. Žalobca prostredníctvom svojichorgánov, sporné nehnuteľnosti fyzicky prevzal 29. 05. 1948, dôvodom bola konfiškácia nehnuteľností vo
vlastníctve nielen U. U., ale aj L. S. a so zreteľom na všetky skutočnosti mohol byť a bol dobromyseľný,
že mu nehnuteľnosti vlastnícky patria titulom konfiškácie, nielen U. U., ale aj L. S., s poukazom na

odvolania synov L. S. o vyňatie z konfiškácie ich majetku, následne vstupom do oprávnenej držby a
fyzickým prevzatím 29. 05. 1948 a nikým nerušenou držbou až do roku 1993. Tieto nehnuteľnosti mal vo
svojej držbe od 29. 05. 1948 iba štát a nikdy žalovaní, ani ich rodičia a už vôbec nie urbárska spoločnosť
R. H.. Tento urbariát nebol do roku 1993 ani vlastníkom, ani užívateľom sporných parciel. Navrhoval,
aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalobca sa vyjadril aj k odvolaniu žalovaného v 2. rade. Jeho vyjadrenia považuje za zarážajúce, s
ohľadom na listinné dôkazy a svedecké výpovede produkovaného ním v súdnom konaní, ale najmä
s ohľadom na spôsob nadobudnutia vlastníctva žalovanými. Pravdou je, že práve žalovaní nemajú
jediný dôkaz o údajnom vlastníctve. Naviac proti nim vypovedali svedkovia v tomto konaní, ako aj

svedkovia pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Preto, pokiaľ sa má vyhodnotiť celkový skutkový
stav s ohľadom na skutočnosti tvrdené v žalobe, nie je možné žalobu posudzovať bez ohľadu na
skúmanie spôsobu ako mal nadobudnúť vlastníctvo žalovaný. Obrana žalovaného sa nemá vzťahovať
iba na spochybňovanie tvrdenia žalobcu, ale tiež na podporu jeho tvrdení preukázajúcich vlastníctvo
žalovaných. Žalovaní sa týmto spôsobom nemôžu brániť, nakoľko dôkazy nielenže nemajú, ale nemajú

ani skutočne hodnoverné vysvetlenie, ako tieto nehnuteľnosti mali nadobudnúť. Bolo nad všetky
pochybnosti preukázané prevzatie štátom. Žalovaný ani ich otec, ani starý otec, ani urbariát, predmetné
nehnuteľnosti neužívali do roku 1993. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz o užívaní rodinou U.,
ale ani urbariátov. Poukazoval aj na ďalšiu dôležitú skutočnosť, s ktorou sa oboznámil z pripojeného
Notárskeho spisu JUDr. Ivety Bžánovej vo veci vydania osvedčenia. K náležitostiam potrebných pre

vydanieosvedčeniapodľaust.§63Notárskehoporiadkusaokrempotvrdeniaobce,čestnýchprehlásení
dvoch svedkov, požaduje aj vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností
podľa osobitného predpisu, naznačil k tomu, že nemá k vzniku vlastníckeho práva výhrady. Pre
vydanie osvedčenia o vydržaní majetku neznámeho vlastníka, teda podmieňuje zákon udelenie súhlasu
správcovi majetku neznámeho vlastníka, v prípade lesných nehnuteľností - MPL K., štátny podnik.

V notárskom spise sa nenachádza súhlas LPM K., štátny podnik ako zákonného správcu lesných
pozemkov neznámych vlastníkov. Miesto toho je priložené čestné vyhlásenie urbárskej spoločnosti R.
H. podpísané otcom jedného zo žalovaných, že súhlasí s vydaním osvedčenia o vydržaní pre svojho
syna a synovca. Z výpisu z LV č. XXX k. ú. R. H. vyplýva, že správcom majetku pôvodnej vlastníčky
L. S. je lesopoľnospodársky majetok K., štátny podnik. Urbárska spoločnosť R. H. nie je a ani nemôže

byť správcom majetku neznámeho vlastníka a nemôže udeľovať súhlas alebo nesúhlas k vydaniu
osvedčenia.

Prvostupňový súd dostatočným spôsobom zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a priznal trovy odvolacieho

konania.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23.2.2012, č.k. 16Co 140/2011-424, potvrdil napadnutý
rozsudok. Zároveň vyslovil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne odvolací súd samostatným
uznesením. Následne uznesením zo dňa 29.2.2012, č.k. 16Co 140/2011-429, rozhodol o trovách

odvolacieho konania tak, že žalobcovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a vyslovil, že žalovaní
v 1. a 2. rade na ich náhradu nemajú právo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) uznesením č.k. 4Cdo 383/2012-569 zo
dňa 26.11.2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. februára 2012, sp. zn. 16Co 140/2011,

a uznesenie z 29. februára 2012, sp. zn. 16Co 140/2011, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje
rozhodnutie vo výroku, ktorým zrušil rozsudok odvolacieho súdu, odôvodnil tým, že odvolanie oboch
žalovaných bolo doručené žalobkyni, ktorá k nim podala vyjadrenie a listinné dôkazy, okrem iného výpis
z PKV č. 115, avšak ani jedno vyjadrenie k odvolaniu nebolo doručené žalovaným. Keďže odvolací
súd vo svojom rozsudku odkázal na listinný dôkaz - výpis z PKV č. 115, ktorý predstavoval základ

jeho argumentácie vo vzťahu k námietkam odvolateľov, nedoručenie vyjadrenia žalovaným zakladalo
procesnú chybu. Tento listinný dôkaz nebol totiž v konaní pred súdom prvého stupňa predložený, ani
vykonaný. Uvedeným postupom teda odvolací súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, čím
zaťažil svoje konanie vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p..Následne odvolací súd v súlade s názorom dovolacieho súdu po predložení spisu doručil vyjadrenie
žalobkyne k odvolaniu žalovaného v 1. rade zo dňa 21.11.2011 (č.l. 404 - 408) a k odvolaniu žalovaného

v 2. rade zo dňa 8.12.2011 (č.l. 412 - 417) právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade a žalovanému v
2. rade s tým, aby sa k nemu vyjadrili. Žalovaný v 1. rade, ani žalovaný v 2. rade možnosť vyjadriť sa
k predmetným vyjadreniam žalobkyne nevyužili.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad

uvedených v § 212 O.s.p., vec prejednal v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.,
pričom miesto a čas vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej 5 dní pred jeho
vyhlásením, a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne vyvodil právne závery
a vo veci aj správne rozhodol. Na jeho zisteniach sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania
a odvolací súd na tieto zistenia odkazuje v plnom rozsahu.

Len na zdôraznenie správnosti týchto záverov sa žiada uviesť, že základnou otázkou pre vyriešenie
predmetu sporu bolo, či aj podiely po L. S. boli konfiškované konfiškačnou komisiou v Snine pod č.
Kom 1/48 - VI, na základe ktorého žalobca uplatňoval titul vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam.
Nebolo sporné, že na podiely na meno U. U. bolo vydané konfiškačné rozhodnutie a následne neskôr
bolo zapísané aj vlastníctvo štátu v prospech k týmto nehnuteľnostiam. Bolo na súde zistiť či aj

k podielom viažucim sa na meno L. S. má žalobca titul vstupu do užívania týchto nehnuteľností,
vlastníctva ktorého sa domáha. Z obsahu celého vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že
predmetné nehnuteľnosti boli konfiškované konfiškačnou komisiou v Snine dňa 13. 02. 1948, ktorá
vydala rozhodnutie pod č. Kom 1/48 - VI.. Týmto rozhodnutím bol U. U. konfiškovaný majetok bez ohľadu
na to, „v ktorej obci sa nachádzal“. Následne došlo aj k fyzickému prevzatiu tohto majetku štátom dňa 29.

05. 1948, o čom bola spísaná zápisnica, a z ktorej vyplýva, že išlo o prevzatie lesného majetku od U. U. a
spol. o celkovej výmere 98 ha 29 árov a 43 m2. Tento majetok prevzalo Povereníctvo pôdohospodárstva
pozemkovej reformy zastúpené Ústredným riaditeľstvom Štátnych lesov, zástupcom pracovnej skupiny
TPPR v Humennom, zástupcom MNV, zástupcom roľníckej komisie a zástupcom správy konfiškovaného
majetku. V uvedenej zápisnici bolo konštatované, že došlo k prevzatiu majetku U. U. a spol.. Na základe

tejto skutočnosti odvodzoval žalobca svoj titul vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam. Bol názoru,
že bol konfiškovaný aj majetok spoluvlastníčky L. S..

Odvolací súd túto skutočnosť považoval za dôležitú vo vzťahu k zisteniu, či žalobca disponuje titulom
vlastníctvakpredmetnýmnehnuteľnostiamajpoL.S.alebonie,resp.čikonfiškačnérozhodnutievydané

na meno U. U., je titulom na užívanie nehnuteľností L. S.. Za dôležitú považoval tú okolnosť, že v
roku 1950 synovia L. S. podali odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, o ktorom rozhodovalo
Povereníctvo pôdohospodárstva Bratislava pod č. 10465/49-IX.-1 dňa 09. 10. 1950 tak, že odvolanie
bolo odmietnuté a na majetok bol prevedený výkon pozemkovej reformy. Táto skutočnosť bola podstatná
pre vyhodnotenie, či bol konfiškovaný aj majetok L. S. alebo nie. Ak by tomu tak nebolo, tento dôkaz by

nevypovedal o tom, že proti rozhodnutiu konfiškačnej komisii sa odvolali synovia L. S. a žiadali o vyňatie
jej majetku z konfiškácie. Ak by predmetom konfiškácie nebol aj majetok L. S., jej synovia by sa neboli
odvolávali, resp. nebolo by proti čomu sa odvolať. Napokon nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR v §
3 ods. 1 umožňovalo aj deťom žiadať, aby tento majetok naviac do výmery 50 ha konfiškovaný nebol.
Synovia L. S. sa odvolali voči konkrétnemu konfiškačnému rozhodnutiu, a takým bolo len rozhodnutie

pod č. Kom 1/48 - VI. zo dňa 13. 02. 1948, ktoré sa vzťahovalo aj na majetok U. U. a spol. Nebol dôvod,
aby synovia L. S. tak robili, ak by si mysleli, že vlastníctvo ich matky zostalo nedotknuté. Naviac obdŕžali
odpoveď o tom, že štát ich odvolaniu o vyňatie z konfiškácie nevyhovel. O tom, ktorý hnuteľný majetok
bol fyzicky preberaný štátom svedčí aj zápisnica z fyzického prevzatia dňa 29. 05. 1948, kde je uvedené
číslo pozemnoknižných parciel PKV č. 86 k. ú. R. H. a parcely sú uvádzané o celkovej výmere 982 943

ha, teda také výmery, ktoré sa dotýkali len U. U. a L. S..

Preto odvolací súd sa stotožnil so záverom, ktorý prijal aj prvostupňový súd. Len v dôsledku chyby,
resp. omylu, nebola v konfiškačnom rozhodnutí uvedená aj L. S.. Bolo však preukázané, že žalobca
na základe konfiškačného rozhodnutia preberal celú výmeru im patriacu a v dôsledku správania sa aj

synov L. S. mohol usúdiť, že predmetom konfiškácie je aj majetok L. S.. Nestotožnil sa s námietkou
žalovaného v 2. rade, že žalobca nemá titul k nadobudnutiu vlastníctva. Naopak, je dôležité poukázať,
že ak takúto vedomosť žalovaní mali, teda, že došlo k prevzatiu veci žalobcom bez právneho dôvodu- titulu, mali svoje právo uplatniť podľa reštitučných predpisov. Preto odvolací súd dospel k záveru, že
vlastníkom týchto nehnuteľností je žalobca.

Naviac odvolací súd dodáva, že pri konfiškácii majetku sa vlastníctvo nadobúda z moci zákona spätne
len s tým, že konfiškačný výmer sa vydával, aby sa konkretizovalo voči komu sa uplatňuje a voči
ktorým nehnuteľnostiam. Kým sa nevydalo konfiškačné rozhodnutie, tak sa nevedelo, ktorý majetok
spadá pod konfiškáciu. Ak v zápisnici o prevzatí majetku bolo vyznačené, ...a spol...“ - podľa názoru
odvolacieho súdu to znamená, že sa konfiškačné rozhodnutie dotýkalo aj tých ostatných. Tí ostatní

bola len L. S. a U. U., pretože len oni boli vlastníčkami nehnuteľností zapísaných v PKV č. 86 k.
ú. R. H.. Z dokazovania jasne vyplynulo, že sporné nehnuteľnosti boli fyzicky prevzaté štátom na
základe konfiškačného rozhodnutia podľa Nariadenia vlády SNR č. 104/1946 o čom svedčí zápisnica
o ich prevzatí zo dňa 29. 05. 1948, ku ktorej patrí aj príloha, ktorá obsahuje zoznam konfiškovaných
nehnuteľností, kde v celku ide o tú výmeru, ktorej vlastníčkami boli len tieto osoby.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného v 2. rade, že súd prvého stupňa sa
nezaoberal dôsledne zápisnicou o prevzatí majetku na základe konfiškačného rozhodnutia zo dňa 29.
05. 1948, z ktorej by malo vyplývať, že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti z pozemnoknižnej vložky č. 115.
Prvostupňový súd v rámci dokazovania sa s ňou riadne oboznámil, zaoberal a zistil, že predmetom sporu
sú lesné nehnuteľností zapísané na LV č. XXX, kde sú parcely citované v stave E-KN pochádzajúce

z PKV č. 86, čo je na LV č. XXX zreteľné uvedené. V zápisnici z fyzického prevzatia nehnuteľnosti
sú uvádzané parcely 1462, 1464, 1468, 1472, 1473 a 1474 z PKV č. 86 k. ú. R. H.. Tieto parcely sa
nachádzajú v PKV č. 86 a majiteľmi týchto parciel bola U. U. a spol., t. j. aj L. S.. Z výpisu PKV č. 115
k. ú. R. H. nevplýva, aby obsahovala parcely, ktoré boli predmetom fyzického prevzatia nehnuteľnosti
podľa zápisnice zo dňa 29. 05. 1948 a nie je na tejto PKV ani zmienka o vlastníčkach, vo vzťahu ku

ktorým bolo vydané konfiškačné rozhodnutie (výpis z PKV č. 115 k. ú. R. H.).

So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd považoval napadnutý rozsudok v celom rozsahu za vecne
správny a v zmysle § 219 O.s.p. ho potvrdil.

O trovách odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p.. Odvolací súd rozsudok vyhlásil dňa 22.6.2015. Žalobca, ktorý mal vo
veci plný úspech, si nesplnil povinnosť vyčísliť trovy konania do troch dní. Preto odvolací súd postupoval
v súlade s § 151 ods. 2 O.s.p. a keďže iné trovy žalobcovi z obsahu spisu nevyplynuli, nepriznal mu
náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaní vzhľadom na neúspech vo veci, nemajú právo na náhradu

trov odvolacieho konania.

Pokiaľ ide o náhradu trov dovolacieho konania, právo na ich náhradu by malo patriť žalovanému v 1.
rade, ktorý mal v dovolacom konaní úspech. Avšak keďže si žalovaný v 1. rade ich náhradu v dovolacom
konaní neuplatnil a ani nevyčíslil, odvolací súd mu ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.