Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 16, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/308/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112211696
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2112211696.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice Javorovej

a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: B. B., nar. XX. C. XXXX, bytom V., R. XX, proti
žalovanému: U. B., nar. XX. G. XXXX, bytom tamtiež, zast. splnomocnenkyňou: Pacalaj, Palla a partneri,
s.r.o., Trnava, Námestie SNP 3, o určenie zániku nároku na bytovú náhradu, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trnava zo 14. februára 2014 č. k. 14C/69/2012 - 95 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobu zamieta.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že nárok žalovaného (nesprávne označovaného
za odporcu, hoci tu šlo o tzv. sporové konanie s potrebou označovania účastníkov za žalobkyňu a

žalovaného a podania začínajúceho konanie za žalobu, v tejto súv. por. i § 79 ods. 1 a § 90 Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“ - pozn.
odvolacieho súdu) na „poskytnutie“ náhradného bytu, ktorý mu bol priznaný rozsudkom Okresného súdu
Trnava č. k. 21C 87/96-10 z 26. júna 1996, právoplatným 31. júla 1996, zanikol; žalovanému potom
tiež uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu „iných trov“ (?) konania v sume 99,50 eur do 3 dní (od
právoplatnosti rozsudku). Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. § 710 ods. 3, § 712 ods. 1 a
2, § 712a a § 712c ods. 1 a 3 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení); § 5 ods. 4 zákona (SNR) č. 189/1992 Zb. (o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom

bytov a s bytovými náhradami) a § 46 ods. 2 O. s. p. Vecne mal za to, že tu došlo k splneniu povinnosti
žalobkyne zabezpečiť žalovanému bytovú náhradu, predpokladanú ako podmienku vypratania bytu
obývaného v minulosti oboma účastníkmi v režime spoločného nájmu družstevného bytu manželmi aj ich
spoločného členstva v bytovom družstve a neskôr prikázaného žalobkyni (určenej za ďalšiu nájomníčku
bytu i členku bytového družstva pri zrušení práva spoločného nájmu rozsudkom označeným aj vo
výroku napadnutého rozsudku), avšak žalovanému pre bezdôvodné neuzavretie nájomnej zmluvy v
prekluzívnej (prepadnej) zákonnej lehote 30 dní od doručenia písomného vyhlásenia prenajímateľa o

zabezpečení bytovej náhrady nárok na ňu zanikol. Zabezpečený (1-izbový) náhradný byt (ponúknutý
Y. H. do nájmu na dobu neurčitú) bol síce nižšej výmery, než byt majúci sa vypratať (3-izbový), svojou
veľkosťou a vybavením však bol schopný zabezpečiť ľudsky dôstojné bývanie žalovaného, ktorý ani z
bytu majúceho sa vypratať zrejme neobýval väčšiu časť, než akú bude mať k dispozícii v zabezpečenom
náhradnom byte. K doručeniu vyhlásenia o zabezpečení tejto bytovej náhrady pritom prišlo náhradným
spôsobom (analogicky podľa úpravy v O. s. p. vrátením prakticky všetkých neprevzatých zásielok
žalobkyni ako ich odosielateľke), keďže žalovaný všetky pokusy o doručenie mu zmaril (tým, že pri

doručovaní poštou zásielku neprevzal a vyžiadal si oznámenie o jej uložení na pošte, hoci na to neboli
splnené podmienky a pri doručovaní kuriérskou službou DPD zásielku - po zistení osoby odosielateľa- výslovne odmietol prevziať) a jeho obranu údajným nepreukázaním toho, že obsahom doručovaných
zásielok bolo práve písomné vyhlásenie o zabezpečení náhradného bytu, nešlo prijať preto, že práve
tento účastník naopak nepreukázal, žeby mu v rozhodnom období žalobkyňa doručovala akúkoľvek inú

zásielku. Rozhodnutie o trovách konania potom bolo odôvodnené právne len paušálnymi odkazmi na
ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 a 2 O. s. p. a vecne úspechom žalobkyne, ktorá ale v zákonnej trojdňovej
lehote od vyhlásenia rozsudku výšku požadovanej náhrady trov konania nevyčíslila a priznať jej tak šlo
len náhradu na súdnom poplatku tak, ako jeho zaplatenie vyplývalo zo spisu.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalovaný a navrhol ho zmeniť a žalobu zamietnuť,

namietajúc nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, inou vadou konania,
spôsobilou viesť k nesprávnemu rozhodnutiu (v podobe nepreskúmateľnosti rozsudku) a tiež vyvodenia
(okresným súdom) z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení (odvolacie dôvody podľa §
205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O. s. p.). Nesprávnosť právneho posúdenia veci podľa neho spočívala v
neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (keďže vyriešenie stavu právnej
neistoty žalobkyne šlo dosiahnuť inak a to žalobou na vypratanie), pričom nevenovanie súdu prvého

stupňa tejto otázke žiadnej pozornosti zapríčinilo i nepreskúmateľnosť rozsudku. Napokon nesprávnosť
skutkových zistení podľa odvolateľa založilo neobjasnenie žiadnym zo svedkov ani prenajímateľom
so žalovaným ochotným uzavrieť zmluvu o nájme bytu, že obsahom doručovaných a odvolateľom
neprevzatých zásielok bola práve ponuka nájmu a to k bytovej náhrade zodpovedajúcej tej, ktorá bola
uvedená v rozsudku zrušujúcom spoločný nájom bytu dnes obývaného oboma účastníkmi. Závery súdu

prvého stupňa v tomto smere sú nepodloženými a navyše požiadavka takéhoto súdu na preukázanie
doručovania mu žalobkyňou inej zásielky (než vyhlásenia prenajímateľa ochotného na poskytnutie
bytovej náhrady) i nesplniteľnou (práve pre nepreberanie ním - žalovaným - od žalobkyne žiadnych
zásielok).

Žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny prakticky pre stotožnenie sa s jeho

dôvodmianázoroúčelovostinámietokžalovaného,ktorýnavyšezaužívaniebytuprikázanéhodonájmu
jej a neskôr už ňou nadobudnutého i do vlastníctva ani riadne neplatí.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalovaného
celú vec, pretože od výslovne napadnutého výroku rozsudku vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie
o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní, doplnil dokazovanie výsluchom

žalobkyne a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny pre opodstatnene
mu vytýkané nesprávne (nedostatočne úplné) právne posúdenie veci súdom prvého stupňa po právnej
stránke (nech aj v tomto prípade šlo o jedinú z odvolaním uvádzaných námietok, ktorú šlo akceptovať,
avšak za stavu nutnosti videnia vadného právneho posúdenia veci v niečom celkom inom, než v čom
ho zhliadol žalovaný).

Predovšetkým totiž platí, že obstáť nemohla a v skutočnosti bola celkom scestnou argumentácia
údajným nedostatkom naliehavého právneho záujmu žalobkyne na požadovanom určení i súvisiaca
námietka absenciou bližšieho odôvodnenia napadnutého rozsudku vo vzťahu k tomuto aspektu
problému. Pominúc na tomto mieste okolnosť nesprávneho považovania prípadnej nepreskúmateľnosti
rozsudku len za tzv. inú vadu konania, hoci v prípade jej existencie ide aj o porušenie jednej zo zložiek

práva na spravodlivé súdne konanie a takto aj o postup súdu odnímajúci účastníkom reálnu možnosť
konať pred súdom (zakladajúci jeden zo zákonných zrušovacích dôvodov rozhodnutia v odvolacom, ale
aj v dovolacom konaní podľa § 221 ods. 1 písm. f/, resp. § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.), čo je dnes
podľa poznatkov tunajšieho odvolacieho súdu názor drvivej väčšiny súdov a iných inštitúcií povolaných
k ochrane základných práv, akými sú Európsky súd pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko

z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisia (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z
roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavný súd Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I.
ÚS 226/03) aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005)
a naopak názor prezentovaný odvolaním a naďalej presadzovaný jedným zo senátov Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nepochybne menšinovým a bez preháňania tvrdošijným zotrvávaním na

neudržateľnom a už prekonanom inom stanovisku totiž podrobnejšie odôvodňovať treba principiálne len
konštatovaný nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ktorý tak predstavujezákladný dôvod zamietnutia žaloby (keďže v takomto prípade chýba základný procesný predpoklad,
umožňujúci súdu zaoberať sa žalobou vecne a žaloba býva zamietaná z tohto jediného dôvodu, ktorého
nevyargumentovanie by skutočne založilo nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov).

O taký prípad tu ale nešlo.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci mimo akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že žalobkyňa sa domáha
určeniazánikunárokužalovanéhonaposkytnutiemu(správne„zabezpečenie“)náhradnéhobytupotom,
čo práve zabezpečenie náhradného bytu bola ustanovené za podmienku, po ktorej nástupe a uplynutí od
neho lehoty 15 dní má žalovaný (ako ustupujúci bývalý spoločný nájomca a rovnako už len bývalý člen
bytového družstva) vypratať byt, ktorý pred takýmto rozhodnutím (o zrušení práva spoločného nájmu

družstevného bytu rozvedenými manželmi) užíval aj on ako nájomca a člen družstva. Práve rozsudok
Okresného súdu Trnava z 26. júna 1996 č. k. 21C 87/96 - 10 je potom rozhodnutím, ktorým žalovanému
už bola uložená povinnosť byt dnes vlastnený žalobkyňou vypratať a takýto rozsudok samozrejme musí
zakladať prekážku opätovného zaoberania sa súdu tou istou vecou (čiže prekážku veci právoplatne
rozsúdenej podľa § 159 ods. 3 O. s. p.), u ktorej je právne celkom bez významu, či by jedna z požiadaviek

na vypratanie mala byť podmieňovaná zabezpečením bytovej náhrady a u druhej by to tak naopak
byť nemalo, alebo by mala byť zabezpečená náhrada iná, než skôr prisúdená (keďže pri rozhodovaní
o podmienkach vypratania bytu ustupujúcim spoločným nájomcom ide o jeden z prípadov určitého
spôsobu vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi, vyplývajúceho z právneho predpisu, kde súdy nie sú
viazané návrhmi vrátane tých odvolacích - tu por. i § 153 ods. 2 a § 212 ods. 1 písm. d/ O. s. p.). Práve

preto by každé konanie o žalobe na vypratanie bytu žalobkyne žalovaným muselo byť (bez ďalšieho)
zastavené pre existenciu neodstrániteľnej prekážky, brániacej v jeho pokračovaní (tu por. i § 103 a §
104 ods. 1 O. s. p.), toto bol i jeden z dôvodov nemožnosti pripustenia uvedenému odporujúceho návrhu
na zmenu žaloby jej rozšírením v odvolacom konaní (tu pre prípad záujmu por. uznesenie z dnešného
dňa na č. l. 120 spisu) a cesta naznačovaná žalovaným v odvolaní bola v skutočnosti slepou uličkou

a pokusom žalobkyňu zmiasť.

Platný právny poriadok Slovenskej republiky totiž pozná a to práve v tzv. bytových veciach (o akú šlo aj
v tomto konkrétnom prípade) popri možnosti zmeny súdnych rozhodnutí v konaniach o riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkoch ešte dva ďalšie špecifické spôsoby, akými ide zasiahnuť do už
právoplatných rozhodnutí a to tak, že pôvodné rozhodnutie bude doplnené ďalším rozhodnutím, ktoré

obsah toho pôvodného určitým spôsobom zmení.

Tým prvým je postup podľa úpravy prechodným ustanovením čl. III bodu 6 zákona č. 519/1991 Zb.
(jednej z tzv. veľkých novelizácií O. s. p.), podľa ktorej právoplatné rozsudky na vypratanie bytu
vyhlásené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (čiže pred 1. januárom 1992 - pozn.
odvolacieho súdu), ktorými je povinnosť vypratať byt viazaná na zabezpečenie náhradného bytu alebo

náhradného ubytovania, sa vo vykonávacom konaní považujú za rozsudky ukladajúce vypratanie po
poskytnutí náhradného bytu. Oprávnený sa však môže na súde, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia
proti povinnému, domáhať určenia, že povinnému patrí len náhradné ubytovanie alebo že mu nepatrí
bytová náhrada vôbec.

Tento postup v prejednávanej veci do úvahy neprichádzal, pretože k zrušeniu práva spoločného

nájmu bytu účastníkov ako rozvedených manželov tu došlo až v roku 1996, teda po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 519/1991 Zb. a otázka povahy bytovej náhrady majúcej sa zabezpečiť žalovanému
bola už súdom vyriešená. Ustanovenie čl. III bodu 6 zákona č. 519/1991 Zb. totiž dopadalo len na
prípady rozhodovania do 31. decembra 1991 vrátane (podľa hmotnoprávnej úpravy O. z. pred jeho
novelizáciou zákonom č. 509/1991 Zb., vykonanou taktiež s účinnosťou od 1. januára 1992), v ktorých o

zrušení skoršieho práva spoločného užívania bytu manželmi rozhodoval súd, rozhodovanie o charaktere
bytovej náhrady patriacej ustupujúcemu spoločnému užívateľovi ale bolo zverené inému orgánu (býv.
národnému výboru ako orgánu hospodáriacemu s bytmi). Preto len súdne rozhodnutia spred 1. januára
1992 (otázku bytovej náhrady legitímne neriešiace) sa zo zákona považujú za rozhodnutia ukladajúce
povinnosťvyprataťbytzaviazanénapodmienkuzabezpečenianáhradnéhobytualenvtýchtoprípadoch

zákonodarcapripustil,abyotázkabytovejnáhradymohlabyťvyriešenásúdomnanávrhnatooprávnenejosoby inak a to novým rozhodnutím, ktoré by ustálilo (v procese prvého a jediného rozhodovania súdu
o podmienkach vypratania v čase, v ktorom už túto povinnosť nemá žiaden iný orgán než súd), prečo
na pravidle ustanovenom v zákone nie je dôvod trvať.

Druhým zo spomínaných spôsobov je potom práve v prejednávanej veci využitá možnosť domáhania sa
určenia, že nárok (právo) osoby majúcej byt vypratať (teda i ustupujúceho spoločného nájomcu) zaniklo
bezdôvodnýmneuzavretímnájomnejzmluvykzabezpečenejbytovejnáhradevlehoteurčenejzákonom.
Takáto žaloba (a následne i rozhodnutie) má okrem procesnej úpravy v ustanovení § 80 písm. c/ O. s.
p. hmotnoprávny základ v ustanovení § 712c ods. 3 O. z., citovanom už napadnutým rozsudkom súdu

prvého stupňa a naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tu tkvie v jednou zo strán sporu
tvrdenom a tou druhou popieranom bezdôvodnom neuzavretí osobou na to inak povinnou nájomnej
zmluvy, ako aj v pretrvávajúcom spore medzi nimi, či skôr uložená povinnosť na vypratanie je naďalej
viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady (štandardný procesný postoj žalovaného) alebo to je presne
naopak a vypratanie bytu už nie je podmieňované ničím (čo obvykle tvrdí a aj preukazuje žalobca).

Žaloba tak bola prípustnou, nemohla však obstáť vecne.

Podľa § 712 ods. 3 O. z. náhradným ubytovaním je byt s jednou obytnou miestnosťou alebo obytná
miestnosť v slobodárni, ubytovni alebo v iných zariadeniach určených na trvalé bývanie alebo podnájom
v zariadenej alebo nezariadenej časti bytu u iného nájomcu. Byt alebo obytnú miestnosť môžu užívať
viacerí nájomcovia.

Nesprávnosťou právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa bolo práve nepoužitie ustanovenia

citovaného odvolacím súdom a neriadenie sa ním, hoci toto bolo pre riadne zodpovedanie v konaní
nastolených otázok doslova kľúčovým. Ide tu totiž o ustanovenie zakotvujúce tzv. legálnu definíciu
náhradného ubytovania (ako jednej z celkom troch platným právom poznaných bytových náhrad, medzi
ktoré patria ešte náhradný byt a prístrešie - tu por. i ustanovenie § 712 ods. 1 O. z., súdom prvého stupňa
na rozdiel od tretieho odseku rovnakého paragrafu aj citované) a jeho výkladom i za pomoci argumentu

právnej logiky „a contrario“ (opakom) treba celkom jednoznačne dospieť k tomu, že to, čo zákon
považuje (len) za náhradné ubytovanie, samozrejme nemôže spadať tiež pod definíciu náhradného
bytu. Ak teda sám zákonodarca (nerozhodno či pre prekombinovanie rozhodnej úpravy pri jednej z
početných novelizácií O. z., pre neuvedomenie si dopadu uzákoneného na regulované právne vzťahy
alebo z akéhokoľvek iného dôvodu) urobil súčasťou základného predpisu občianskeho hmotného práva

Slovenskej republiky to, že náhradným ubytovaním je aj byt s jednou obytnou miestnosťou (1-izbový
byt), nemôže z toho vyplynúť nič iné, než to, že takýto byt nie je náhradným bytom, keďže tým môže
dnes byť len byt s prinajmenšom dvoma obytnými miestnosťami.

Ak potom v prejednávanej veci nebolo sporu o tom, že byt ponúkaný žalovanému ako bytová náhrada
Y. H. bol bytom s len jednou obytnou miestnosťou (príslušenstvo bytu tu význam nemá) a v zmysle

vyššie podaného iba náhradným ubytovaním (nie náhradným bytom), čiže nie tou bytovou náhradou,
s akou počítal rozsudok z konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, bolo už druhoradým to,
1. že vlastník bytovej náhrady ochotný túto prenechať žalovanému do nájmu najskôr ponúkol uzavretie
zmluvy len na dobu určitú (č. l. 10 - 11) a až následne (inak nevedno vyhlásením z akého dňa) hodlal
takýtovzťahupraviťnadobuneurčitú(č.l.18),2.žežalobkyňanepreukázaladoručovaniežalovanémuaj

takéhotodoplňujúcehovyhláseniaprenajímateľa,3.čovskutočnostiboložalovanémudoručovanéa4.či
aj ponuku bytovej náhrady za tzv. trhové nájomné možno (ak by táto bola inak adekvátnou) považovať za
takú, ktorej odmietnutie (napr. z dôvodu sociálnej neúnosnosti pre nájomcu) so sebou prinesie následok
v podobe zániku práva na bytovú náhradu uvádzanú v rozsudku ustanovujúcom podmienku vypratania
bytu užívaného za celkom iných podmienok (tu rozumej - odhliadajúc od žalobkyňou namietaného

neplatenia žalovaným za byt vôbec - za nájomné či iné úhrady, ktorých výška v prípade bytov
skôr majúcich charakter obecných či družstevných evidentne nedosahuje výšok dnešného trhového
nájomného za iné byty).Paradoxnetakvtejtokonkrétnejvecivyhýbaniesažalovanéhopreberaniuzásielokodžalobkyne(zjavne
v obave, že ústretovosť by mohla urýchliť nutnosť jeho odchodu z dnes aj ním obývaného bytu) sa
ukázalo nadbytočným (samoúčelným), nakoľko z dôvodov uvedených vyššie by ani úspech snahy

docieliť fyzické prevzatie ktorejkoľvek z dosiaľ súdu predložených písomností v spojení s uplynutím
lehoty 30 dní od takéhoto doručenia nebol spôsobilý privodiť žalobkyňou očakávaný následok (čo sa
samozrejme v budúcnosti môže zmeniť).

Nech aj nedostatok úpravy doručovania v O. z. môže byť pritom istým problémom (ako sa to javí
z doterajšieho počínania si žalovaného v tejto veci), za pomoci analógie práva je aj tento problém

riešiteľným a tým, čo sa v tejto súvislosti ponúka najviac (a pre ktorú cestu sa rozhodol i súd prvého
stupňa), je použitie zákonnej úpravy doručovania v civilnom procese. Pri vyhodnocovaní toho, či k
doručeniu došlo a to prípadne aj bezdôvodným odopretím prijatia zásielky, potom zaiste nebude bez
významu, či adresát zásielky pri jeho zastihnutí doručovateľom uviedol vôbec nejaký dôvod neochoty
zásielku prevziať okamžite (na mieste) a ak áno, či v prípade takéhoto dôvodu šlo o dôvod, ktorý má
oporu v práve. I keď doterajšie pokusy o doručenie sú z pohľadu úspechu snahy žalobkyne docieliť ňou

sledované bez významu, odvolaciemu súdu nejde nepoznamenať, že žiaden z dosiaľ z dokazovania
vyplynuvších dôvodov žalovaného by z pohľadu legitimity odopretia prevzatia zásielky nemal ani
tú najmenšiu šancu obstáť. Napokon pokiaľ šlo o odvolaciu námietku nemožnosťou preukazovania
žalovaným,žemužalobkyňadoručovalaokremponukyuzavretianájomnejzmluvyiniečoiné,tusícemá
žalovaný pravdu, že zásadne možno preukazovať len pozitívne skutočnosti (to, že sa niečo stalo a nie

aj, že sa niečo nestalo) a to spravidla len tie, ktoré má účastník volaný k uneseniu dôkazného bremena
vo vlastnej moci, v prípade namietaného spochybňovania doručovania práve písomností tvrdených
žalobkyňou však nešlo primárne o preukazovanie niečoho žalovaným, ale o úspech žalobkyne pri
preukazovaní ňou tvrdených skutočností, spojený s tzv. presunom (plávaním) dôkazného bremena na
druhú stranu sporu (stranu žalovaného, ktorý pri záujme na tom, aby sa uverilo jeho verzii, bol povinný

dôkazy a verziu žalobkyne o výlučnosti doručovania rozhodných písomností prinajmenšom spochybniť
a tu nebolo vinou nikoho iného než samého žalovaného, že sa pre ignorovanie všetkých snáh žalobkyne
o písomnú komunikáciu s ním nebol schopný vykázať prakticky žiadnou prevzatou písomnosťou a takto
sa ocitol i v dôkaznej núdzi).

Súd prvého stupňa preto navzdory správnosti posúdenia čiastkovej otázky akceptovateľnosti

doručovania žalovanému inak než za cenu fyzického prevzatia mu doručovaných zásielok pochybil,
ak za opísaného stavu vecí žalobe vyhovel. Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 220 O. s. p. zmeniť zamietnutím žaloby ako predčasnej a preto
tiež bezzákladnej.

Pri zmene rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd stíha povinnosť rozhodnutia o trovách

celého konania (podľa § 224 ods. 2 O. s. p.) a ak sa v dôsledku takéhoto rozhodnutia stal plne
procesne úspešným žalovaný, bol to on, komu vzniklo i právo na náhradu trov konania (celého, teda
prvostupňového podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odvolacieho podľa rovnakého ustanovenia i podľa § 224
ods. 1 zákona, o ktorom tu je reč). Hoci tu potom bol podaný príslušný návrh (podmienka podľa § 151
ods. 1 O. s. p.), odvolací súd žalovanému nepriznal žiadnu náhradu, vidiac dôvody hodné osobitného

zreteľa pre takýto postup (§ 150 ods. 1 O. s. p.) v správaní úspešného účastníka, vedúcom k vzniku
sporu, ako aj v povahe jeho procesnej obrany, ktorá v tejto veci zaznamenala úspech ani nie tak vďaka
pričineniu tzv. advokátskej obchodnej spoločnosti, účastníka zastupujúcej, ale skôr navzdory takémuto
pričineniu.Snáďcelkomnazáversapritomžiadapodotknúť,žerozhodnutímodvolaciehosúduotrovách
konania bola zároveň napravená i dielčia formulačná nesprávnosť z tzv. náhradového výroku rozsudku

súdu prvého stupňa, predstavovaná použitím výrazu (adjektíva alebo tiež prídavného mena) „iných“ (v
súvislostispoužitímsubstantívaalebotiežmenapodstatného)„trov“(konania),majúcehoopodstatnenie
len pri vzniku a tiež priznávaní úspešnému účastníkovi náhrady trov právneho zastúpenia aj iných trov
(§ 151 ods. 8 O. s. p.), nepríhodného však vtedy, ak buď vznikli alebo sa priznať má len jedna z takto
zákonom rozlišovaných trov konania (pričom práve o druhú z tu uvádzaných procesných situácií šlo

aj v tejto veci).K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.