Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 3, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/293/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219675
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812219675.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Aleny
Záhumenskej a JUDr. Viery Škultétyovej v právnej veci navrhovateľa M., s.r.o., so sídlom M. XX, S.,
IČO XX XXX XXX, zastúpeného R. M., s.r.o., so sídlom V. 4, S., IČO XX XXX XXX, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 7C/245/2012 -21 zo dňa 28. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 4.430,04 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 886,01 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Účastníkom
nepriznal náhradu trov konania. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v exekučnej veci
vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 16Er/2122/2009 bola žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie doručená exekučnému súdu dňa 14.10.2009, pričom exekučným titulom bol
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 10.07.2009. Dňa 11.11.2009 súd vyzval súdneho
exekútora na doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie tak, že zmluvu o úvere a jej neoddeliteľné
súčasti. Dňa 02.12.2009 súdny exekútor oznámil, že oprávnený sa rozhodol, že zmluvu o úvere
nepredloží. Dňa 04.12.2009 oprávnený súdu oznámil, že výzva o predloženie zmluvy o úvere v
štádiu exekučného konania o udelenie poverenia nemá oporu v Exekučnom poriadku, a ani v
zákone o rozhodcovskom konaní. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er/2122/2009-12 zo
dňa 22.02.2010 žiadosť súdneho exekútora W.. U. I. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Z predloženého rozhodcovského rozsudku zistil, že medzi účastníkmi exekučného konania
bola uzavretá zmluva o úvere, podľa ktorej sa povinný zaviazal splácať úver v dohodnutých splátkach.
Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, súd výkon rozhodcovského rozsudku
alebo exekučné konanie zastaví ak zistí nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zák. č.
244/2002Z.z. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm.
d/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.), ďalej
ust. § 44 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len Exekučný poriadok). Hodnotením skutkového stavu veci dospel k právnemu záveru,
že návrh nie je podaný dôvodne, preto ho zamietol. Konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci nedošlo
k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.04.2009, preto sa

uplatnenou námietkou zaujatosti zo strany odporcu nezaoberal. S poukazom na zákonné podmienky
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danej veci skúmal
tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Pokiaľ išlo o odporcom namietané nedostatky
návrhu na začatie konania, zdôraznil, že návrh v zmysle ust. § 79 ods. 1 O.s.p. má všetky náležitosti
návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu, nepovažoval za takú vadu
návrhu, ktorá by bránila súdu vo veci ďalej konať. Ďalej uzavrel, že žiadosť o predbežné prerokovanie
navrhovateľom bola podaná v deň 23.04.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa uspokojený nebol v lehote
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, mal podmienku predbežného prerokovania nároku za
splnenú. Z ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu podania návrhu o
vykonanie exekúcie, exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. V zmysle uvedeného sa 15 -dňová lehota na vydanie poverenia na daný prípad
nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Súd vychádzal z toho,
že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola tamojšiemu súdu
doručená dňa 14.10.2009 a súd o nej rozhodol dňa 22.01.2010 a teda mal za to, že z jeho strany
nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. V spornom dotknutom
exekučnom konaní neboli podľa jeho názoru preukázané navrhovateľom avizovaná nečinnosť, zbytočné
prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase
vzniku zodpovednostného vzťahu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu č. III.
ÚS 69/2011. Súd poukázal na to, že sťažovateľ (navrhovateľ) podával žiadosti hromadne, teda súd
zaťažoval v rovnakom čase väčším počtom podaní. Navrhovateľ v predmetnom časovom období
podával viacero (v stovkách) exekučných návrhov, ktoré následne boli predkladané súdu, ako návrhy
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd mal za to, že rozhodol v čase primeranom
skutkovému a právnemu stavu veci. Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd
je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. V predmetnej veci súd zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov nepreskúmateľnosti
rozhodcovského rozsudku a možného rozporu exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm. c) zák. č.
244/2002 Z.z.. Súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo 146/2011 z 13.10.2011
(R46/2012), z ktorého vyplýva aj to, že exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora
o vydanie poverenia, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti,
so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Rovnako zdôraznil, že exekučné
súdy žiadosti o udelenie poverenia na základe predkladaných rozhodcovských rozsudkov zamietali už
od roku 2009. Na podporu svojej argumentácie spomenul rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5MCdo 11/2012 zo dňa 29.04.2013. Pokiaľ ide o navrhovateľom predložený znalecký
posudok č. 1/2013, vypracovaný Q.. W.. M.. B. O., M.., tento považoval za bezvýznamný dôvodiac, že
výsledkom posúdenia rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu bolo rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia, ktoré nebolo doposiaľ zákonným spôsobom zrušené. Konštatoval,
že navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu, pričom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je zároveň nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Napriek
predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno ani pri preukázaní vzniku škody, nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú
výšku škody a uviedol, že majetková škoda, ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré
navrhoval vymôcť v exekučnom konaní, navrhovateľovi v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného
postupu nevznikla. Ďalej dôvodil, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom ani dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy. Preto nemožno z dôvodu nepreukázania akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne
a účinne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom,
že došlo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k
hospodárskej strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať. V danej súvislosti zdôraznil, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením,
čo z uvedeného návrhu nevyplynulo, pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani
to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani
povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení

povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou
činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považoval
jeho konanie za rozpor s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňoval nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
uplatnená škoda mu mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a
súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie
porušenia práv musí byť považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu. Dospel tak k záveru, že navrhovateľ sa snaží predmetným
návrhom eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom
na vyššie uvedené skutočnosti zastával názor, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu
v namietanom exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu, preto návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania
bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná,
keď odporca, ktorý mal vo veci úspech, si náhradu trov neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli,
pričom navrhovateľovi právo na náhradu trov konania ani nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z
dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol dôvod na vydanie
medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu nároku.
Zároveň s poukazom na odôvodnenie rozsudku nepovažoval za potrebné podať návrh na kontrolu
ústavnosti ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu, že by mal
byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa
neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s
tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie,
ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd
nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných
krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.
Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/174/2014). Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami,
za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal
preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie začalo dňa 26.08.2009, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 355 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Prievidza dňa 14.10.2009 a k zamietnutiu vydania poverenia na vykonanie exekúcie
dochádza uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 22.02.2010.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby
vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na
§ 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné
prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 č.k. 4NcC/613/2012-19, kedy odvolací súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Prievidza W.. Q. T. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym

úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom
svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p.,
hoci tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku vysporiadal
s otázkou splnenia predpokladov pre uskutočnenie pojednávania napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Termín pojednávania bol v prejednávanej veci
vytýčený na 28.10.2014. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené
právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 06.10.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet.

Prerušenie konania prichádza do úvahy vtedy, ak počas konania nastane prekážka postupu konania,
ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. V istých prípadoch tak súd musí konanie
prerušiť, v iných prípadoch buď konanie preruší, alebo urobí iné vhodné opatrenia, na bezprieťahové
odstránenie vady konania. Procesná teória hovorí o obligatórnom (§ 109 ods. 1 O.s.p.) prerušení
konania a o fakultatívnom (§ 109 ods. 2 O.s.p.) prerušení konania. V oboch prípadoch upravených v
týchto ustanoveniach, ide o prerušenie konania rozhodnutím súdu, na rozdiel od prerušenia konania zo
zákona. Ustanovenie ods. 2 § 109 O.s.p. upravuje tzv. fakultatívne prerušenie konania, čo znamená
také, ktoré nie je pre samotné konanie nevyhnutné. Rozhodujúcim hľadiskom tu je zásada hospodárnosti
konania, preto prerušenie konania z hľadiska tohto ustanovenia bude predstavovať skôr výnimku, ako
pravidlo. Z uvedeného teda vyplýva, že účastník síce môže navrhnúť prerušenie konania, avšak súd
nie je povinný takémuto návrhu vyhovieť, čo znamená, že je výslovne na úvahe súdu, či v prípade vzniku
určitej zákonom predpokladanej prekážky konania, vychádzajúc z ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
ktorého prerušenia sa navrhovateľ v konaní domáha, aj skutočne konanie preruší, alebo bude v konaní
pokračovať. V preskúmavanej veci odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa dospel k
záveru, že v danej veci neexistuje dôvod na prerušenie konania s poukazom na ust. § 109 ods. 1 O.s.p.
a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 28.10.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.
Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania
a taktiež o nej rozhodol osobitne uznesením č.k. 7C/144/2012-190 zo dňa 14.11.2013, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania a riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol a ktorý bol následne potvrdený uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17Co/76/2014-219 zo dňa 06.05.2014.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .