Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 16, 2015

Súd: Okresný súd Čadca
Spisová značka: 10C/172/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209855
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Krišťáková

ECLI: ECLI:SK:OSCA:2015:5312209855.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Čadca samosudkyňou JUDr. Ľubomírou Krišťákovou v právnej veci navrhovateľa

Pohotovosť, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach,
ktoré navrhla položiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu
dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 6/2010 z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom, ktorý bol Okresnému súdu Čadca doručený dňa 21.9.2012, domáha,
aby mu odporkyňa nahradila škodu vo výške 2224,89 € a nemajetkovú ujmu vo výške 444,98 €. Návrh
odôvodnil tým, že škoda vznikla nesprávnym úradným postupom súdu. Nesprávny úradný postup súdu
spočíval v prieťahoch v konaní, keď exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
znaky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 7. 9. 2011 (konanie začalo dňa 25.

5. 2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo až po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 105 dní).
Nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa. Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku (preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu

na vykonanie exekúcie a exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu sp. zn. SR 01191/11,
vykonateľný 14. 4. 2011) spôsobom odporujúcim zákonu, t. j. vykonaním procedúry preskúmania bez
splnenia zákonných podmienok, keď súd bez ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc,
dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu
právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne
rozhodnutie vo veci (úhrada pohľadávky veriteľa na základe uzatvorenej zmluvy o úvere) na ustanovenie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexnépreskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému
súdu neprináleží, a teda prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu
spoločenským vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (čl. 2 ods.

2 Ústavy Slovenskej republiky). Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne
schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že
výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie
veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu
koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti

vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využite iného druhu rozhodnutia - uznesenia,
ktorým odmietne vydať poverenie na vykonanie exekúcii - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a
dlžníka spočívajúcimi v zániku vykonania práva), uskutočňuje činnosť, ktorá by mu náležala iba vtedy,
ak by konal v pozícii meritórneho súdu odvodzujúceho svoju právomoc od § 40 a nasl. zákona č.
244/2002 Z. z.. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z., nekoná
o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje vo veci v rozsahu uvedenom v

návrhu alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnom návrhu. Zákonodarca kreáciou § 40 a § 43 zákona
č. 244/2002 Z. z. prejavil vôľu poveriť všeobecný súd meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorú by bol
inak príslušný rozhodcovský súd iba vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok
definovaných v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. a ak takéto splnenie podmienok nastane včas, t. j. v
lehote upravenej v § 41 zákona č. 244/2002 Z. z.. Ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a

materiálnych podmienok obsiahnutých v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. zanikne právomoc všeobecného
súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu zahŕňajúceho zistenie
skutkového stavu veci, výberu právnych noriem a aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem
na skutkový stav. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte,
nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce

k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právnej postavenie odporcu (dlžníka) tam, kde
neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich
platné právo zaraďuje. Všeobecný súd si musí byť pri výklade a aplikácii podmienok pripustenia revízie
rozhodnutia vedomý toho, že zasahuje do právneho postavenia účastníkov konania, čím degraduje
ochranu ich subjektívnych práv, a to bez ohľadu na to, aký iný účel revízneho konania sleduje štát (napr.

posilňovanie pozície spotrebiteľa a pod.). Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv
účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv celkom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí.
Exekučný súd tým, že svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal
stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi navrhovateľom ako oprávneným

a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej zmluvy o úvere. Na jednej strane
existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť
pre uplynutie lehoty podľa § 41 zák. č. 244/2004 Z. z. a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá
právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na druhej strane, nie
je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva

na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Podľa platnej právnej úpravy je rozsudok
rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v
občianskom súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí ako nesprávny a

v rozpore so zákonom, konkrétne § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje
okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi
tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po
veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu
nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založení prekážky veci rozhodnutej.

Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu
majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Majetková škoda v celkovej výške 2 224,89 € predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac
nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto

tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.Zároveň si navrhovateľ uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu je takej
intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva navrhovateľa.
Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému

rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, pretože vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu
zamedzil navrhovateľovi správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Navrhovateľ ďalej uviedol,
že neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v

spojení s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva vyvolala
u navrhovateľa, resp. členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vytvorenie absolútnej
nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou
a jej príslušenstvom, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik

už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku z realizovaného obchodu spôsobila
hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho majiteľov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní
ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje vo výške 444,98 €, t. j. 20% z uplatňovanej istiny

s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou).

Na základe týchto skutočností žiada, aby súd medzitýmnym rozsudkom rozhodol tak, že odporkyňa je
zodpovedná za škodu, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom okresného súdu, pretože tento
nerozhodol o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, ďalej rozsudkom
odporkyňu zaviazať zaplatiť príslušnú majetkovú škodu a náhradu nemajetkovej ujmy do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku s trovami súdneho konania.

Odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu uviedla, že návrh je zmätočný, má nedostatky, nie je jasný titul
na náhradu škody, navrhovateľ neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu.

Uviedla, že nie sú splnené podmienky podľa § 8 O. s. p., § 15 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je daná
právomoc súdu vo veci konať. Medzi podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku u nadriadeného

orgánuapodanímžalobyonáhraduškodyzanesprávnyúradnýpostupniejedodržanázákonnálehota6
mesiacov. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku bez ostatných zákonných náležitostí bola odporkyni
doručená dňa 23.4.2012. Žaloba na súd bola podaná dňa 27.9.2012. Žaloba bola podaná predčasne.
Žiadosť o predbežné prejednanie nároku mala vady, ktoré navrhovateľ na výzvu odporkyne v stanovenej
lehote neodstránil, preto odporkyňa nepovažuje nárok za predbežne prerokovaný.

Z uvedených dôvodov odporkyňa nenahradila navrhovateľovi škodu za nesprávny úradný postup súdu
v rámci predbežného prejednania nároku.

Vo veci samej odporkyňa navrhla návrh zamietnuť ako nedôvodný, nepreukázaný. Navrhovateľ má
dôkazné bremeno za výsledok sporu, za svoje tvrdenia v návrhu, ktoré v celom rozsahu presúva na súd.

Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti

súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporkyňa odkázala na § 9 ods. 2 zákona č.514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné
vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ doposiaľ

dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil. Prax už
dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy
objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský
rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku

trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08),
ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní.

Odporkyňa poukázala na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1. 6. 2011. Ak
bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná na súd po 1. 6. 2011, je nárok v
tejto časti neopodstatnený. Pred 1. 6. 2011 ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
znelo „vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených“. V samotnej

dôvodovej správe je k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný zbor
SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, predstavovala len
explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia.

Odporkyňa poukázala na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS16/02, ktorá
konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré
sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie

uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti
veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

ústavy (I. ÚS 63/00).

Ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.
Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú
právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu

spotrebiteľských zmlúv.

Odporkyňa uviedla, že napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom
zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o
tie prípady vzniku škody, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou.
Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup

štátnych orgánov pri ich činnosti, a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je
vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom
realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony
tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia.

Odporkyňa poukázala na rozsudok NS ČR zo dňa 29. 6. 1999, sp. zn. 2 Cdon 129/97 (Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie), rozsudok NSSR, sp. zn. 4 Cdo 24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou

ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátnehoorgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí - nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí), uznesenie NS ČR zo dňa 25. 8. 2009, sp. zn. 25 Cdo
1018/2007 (Rozhodovací činnosť, jež je podstatou soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávny úřední

postup ve smyslu § 13 ods. 1 zákona č. 82/1998 Sb.). Je nepochybné, že posúdenie veci a vyjadrenie
právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí,
ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, ale za splnenie ďalších
zákonných podmienok, by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.

Odporkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Pre úspešné uplatnenie

nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby
nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie
z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti
rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu
nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať

v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia
nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o
nesprávnom úradnom postupe.

Odporkyňa tiež poukázala na to, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia.

15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného
titulu(okremexekučnéhotitulupodľa§41ods.2písm.c/ad/Exekučnéhoporiadku).Akhosúdnepoverí,
15-dňoválehotaneplatí aanisalogickynedápredpokladať,žebytobolzámerzákonodarcu,keďžeideo
zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu.

V zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. 3. 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13,
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. 10. 2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 3. 2011, sp. zn. 5 Cdo 291/2010 vnútroštátny súd
má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu
rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu,
v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov
vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré
z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol
prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu

(právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ
je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej
stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku
splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.

Odporkyňa ďalej poukázala na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z.. Súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody
vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo
výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,

právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Efektívnosť a rýchlosť súdneho konania
nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len

ÚstavnýsúdSRnapodkladeústavnejsťažnosti,resp.predsedapríslušnéhosúdunapodkladesťažnosti
na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnenév tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K
záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd Slovenskej
republiky (t. j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel už napr. aj Krajský súd v Nitre, sp.

zn. 9 Co 285/2011. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného
princípu v súdnictve.

Odporkyňa dala do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. 10. 2012,

I. ÚS 476/2012-12.

Odporkyňa zároveň vzniesla námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/03 Z.z.. K tvrdenému
nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť pred marcom 2009. Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda
práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po
uplynutí 15-dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula v každom
jednotlivom prípade po troch rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie. Preto odporkyňa vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri
ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.
4. 2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie).

Odporkyňa ďalej namietla, že navrhovateľ nepreukázal vznik a výšku škody. Navrhovateľ by v
tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej

individuálnej pohľadávke. Skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami /skutočnosťami, ktoré preukážu
požadovaný nárok. Navrhovateľ v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o
zamietnutížiadostioudeleniepovereniaavtreťomradeaninevymožiteľnosťpohľadávky.Rozhodnutieo
zamietnutíibapreukázalonespôsobilosťkonkrétnehorozhodcovskéhorozsudkubyťexekučnýmtitulom.

Nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicata pre uplatnenie nároku navrhovateľa
na súde. V tejto súvislosti odporkyňa poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou, napr.
uznesenie KS v Trnave zo dňa 31. 5. 2012, sp. zn. 10 CoE 308/2011. Navrhovateľ mal možnosť
získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom,
čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v návrhu namieta. Ďalej odporkyňa

poukázala na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo navrhovateľ uplatnil novým návrhom, musel
by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadovaný nárok od
dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporkyne (čo nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom
rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu, to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu

pohľadávky. Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen)
s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď...
Odporkyňa je preto toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu
škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku
škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát nemôže byť univerzálnym

ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je
možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

Pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nemajetkovú ujmu vo výške 20% z istiny a príslušenstva, odporkyňa
uviedla, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov
riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú v predmetnom

konaní irelevantné, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky,
sp. zn. 30 Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti
právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo. Navrhovateľ uvádza

aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa“.Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Odporkyňa považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné
preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo
žalobných návrhov nevyplýva a z tohto dôvodu odporkyňa nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Pri priznávaní nemajetkovej ujmy sa prihliada aj na rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka. V tomto prípade práve navrhovateľ koná v rozpore s dobrými mravmi, keď
opakovane požaduje od spotrebiteľov v rozpore so zákonom neprimerane vysoké úroky, poplatky a iné
sankcie. Opakovane porušuje práva spotrebiteľov. Tvrdená škoda mala vzniknúť práve pri negatívne
vnímanej podnikateľskej aktivite navrhovateľa.

Odporkyňa uviedla, že nie je daná príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností súdu
a vzniknutou škodou. Nemožno tvrdiť, že škoda vznikla postupom okresného súdu. Žiadala návrh

zamietnuť a priznať trovy konania.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec
prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

V súdenom prípade navrhovateľ prevzal termín pojednávania dňa 2. 3. 2015, jeho právny zástupca
termín pojednávania prevzal dňa 2. 3. 2015.

Dňa 9. 4. 2015 navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil Okresnému súdu Čadca

návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti
súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky, v ktorom navrhol zrušiť nariadené pojednávanie až do
právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu. Navrhovateľ v uvedenom
návrhu uviedol, že do dňa podania uvedeného návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania mu
nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu

Čadca. Navrhovateľ trvá na tom, aby mu toto rozhodnutie bolo doručené a v prípade, ak Krajský súd
rozhodne, že sudcovia Okresného súdu Čadca z prejednania veci vylúčení nie sú, má záujem sa
proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým podaním
sťažnosti na Ústavný súd SR. Ak súd neprerokuje objektívnu námietku vznesenú navrhovateľom skôr,
ako vo veci otvorí pojednávanie, dopustí sa tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky. Súčasne v uvedenom návrhu navrhovateľ ospravedlnil svoju neprítomnosť na
pojednávaní a uviedol, že v konaní súdu zaslal návrh na prerušenie konania do rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v 1. rade - Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o náhradu škody pre
porušenie práva Európskej únie prebiehajúcom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C 6/2010.

Keďže súd o tomto návrhu musí rozhodnúť písomným uznesením, voči ktorému je prípustné odvolanie,
je zrejmé, že nariadené pojednávanie musí byť odročené. Preto považujú účasť na takomto pojednávaní
za nehospodárnu.

Ako vyplýva z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, právo na nestranný súd
spočíva v tom, že každý má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o

jeho námietke rozhodlo. V súdenom prípade navrhovateľ námietku zaujatosti voči sudcom Okresného
súdu Čadca nevzniesol. O vylúčení sudcov Okresného súdu Čadca nerozhodoval Krajský súd v Žilineako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného
súdu Čadca z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p.
predložili vec predsedovi Okresného súdu Čadca a ten následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu

o vylúčení. Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu Čadca, ktoré mu patrí
podľa § 15a ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na § 14 ods. 1 O. s. p.. Keďže navrhovateľ procesné právo
neuplatnil, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, vec nebola predložená nadriadenému súdu na
rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti navrhovateľa. Nadriadený súd, ani predseda Okresného
súdu Čadca nerozhodoval o procesnom práve navrhovateľa. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím

predsedu okresného súdu, ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. Predseda
Okresného súdu Čadca i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k
rozhodnutiu o vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania má zákonná
sudkyňa za to, že o návrhu zákonnej sudkyne na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci
bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou Okresného súdu Čadca i nadriadeným súdom.
Zákonná sudkyňa tieto rozhodnutia rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom,

nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami bol porušený zákon, resp. ústava, zákonné práva sudkyne na
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. O námietke zaujatosti vznesenej sudcami Okresného
súdu Čadca bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Žiline, č. k. 6 NcC 70/2014-38 zo dňa 27. 10.
2014, ktoré bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 2. 3. 2015. Neobstojí preto tvrdenie
navrhovateľa, že mu doposiaľ neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu a súdu, ktoré by

boli základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu a ustanovenia nestranného
a zákonného sudcu. Podmienky pre zrušenie nariadeného pojednávania z uvedených dôvodov dané nie
sú. Preto súd návrh navrhovateľa na zrušenie nariadeného pojednávania do právoplatného rozhodnutia
o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu zamietol.

Dňa 9. 4. 2015 bol Okresnému súdu Čadca doručený aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania do

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť odporkyňa
vkonaníonáhraduškodypreporušenieprávaEurópskejúnieprebiehajúcomnaOkresnomsúdePrešov
pod sp. zn. 7 C 6/2010. Súd tento návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol. Súd má za to,
že prípadné rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie nemôže mať význam pre rozhodnutie súdu
v tejto veci. Z návrhu vyplýva, že predmetom konania na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7 C

6/2010 je náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého nároku sa domáha navrhovateľka
(ktorá nie je účastníčkou tohto konania), pričom účastníci tohto konania (navrhovateľ a odporkyňa)
vystupujú v predmetnom konaní na strane odporcov. Zodpovedanie uvedených prejudiciálnych otázok
nemá význam pre rozhodnutie v tejto veci, s týmto konaním nesúvisí, nakoľko predmetom tohto
konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody voči odporkyni spôsobenej nesprávnym úradným

postupom, nezákonným rozhodnutím. Zodpovedanie navrhovateľom uvedených prejudiciálnych otázok
nepovažoval súd za významné pre rozhodnutie v tejto veci. Preto návrh navrhovateľa na prerušenie
konaniazamietol.Zároveň,keďžezákonnevylučujemožnosťpokračovaťvkonaníajprednadobudnutím
právoplatnosti rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania, súd ďalej pokračoval v konaní.

Odporkyňa termín pojednávania prevzala dňa 2. 3. 2015. Svoju neprítomnosť na pojednávaní

ospravedlnila listom, ktorý bol Okresnému súdu Čadca doručený dňa 10. 4. 2015 hospodárnosťou
konania. O odročenie pojednávania nepožiadala. Návrh navrhovateľa žiadala v celom rozsahu
zamietnuť.

Okresnej prokuratúre Čadca bol podľa § 35 ods. 4 O. s. p. doručený oznam o začatí konania dňa
22. 2. 2013. Okresná prokuratúra Čadca ku dňu pojednávania a rozhodnutia súdu vstup do konania

neoznámila. Súd preto má za to, že Okresná prokuratúra Čadca nie je účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov, pre ktoré súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol a zamietol
i návrh na zrušenie pojednávania, ako aj vzhľadom k tomu, že návrh navrhovateľa na odročenie
pojednávanianespĺňapodmienky§119O.s.p.,súdvsúlades§101ods.2O.s.p.konalvneprítomnosti
navrhovateľa, právneho zástupcu navrhovateľa i odporkyne. Prihliadol pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dokazovanie.Súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkyne a oboznámením listinných dôkazov, najmä návrhu na
začatie konania zo dňa 21. 9. 2012 (čl. 1 až 4), úradného záznamu zo dňa 25. 1. 2013 (čl. 7 spisu),
predložením veci k prideleniu inému sudcovi podľa § 15 OSP (čl. 8, 32), vyjadreniami sudcov Okresného

súdu Čadca (čl. 9 - 10, čl. 15, čl. 33), predložením veci na rozhodnutie o vylúčení všetkých sudcov
Okresného súdu Čadca zo dňa 6. 2. 2013 (čl. 11) a zo dňa 14. 10. 2014 (čl. 34 spisu), vrátením spisu bez
rozhodnutianadriadenéhosúduovylúčenísudcovzodňa26.2.2013(čl.12),oznamomozačatíkonania
podľa § 35 ods. 4 OSP zo dňa 20. 2. 2013 (čl. 13), vyjadrením odporkyne zo dňa 29. 11. 2013 (čl. 19 - 25)
v spojení s článkom denníka sme (čl. 26) a listom Európskej komisie (čl. 27 - 29), uznesením Krajského

súdu v Žiline, č. k. 6 NcC 70/2014-38 zo dňa 27. 10. 2014, lustráciou spisov v súdnom registri (čl.
49-50), návrhu navrhovateľa na prerušenie konania zo dňa 9. 4. 2015 (čl. 56 - 58), fotokópiou uznesenia
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 11 C 355/2012-109 zo dňa 17. 12. 2014 (čl. 59- 61),
návrhu navrhovateľa na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady
nestrannosti súdu a sudcu a prejudiciálnej otázky zo dňa 5. 3. 2015 (čl. 64 -66), záznamu kancelárie zo
dňa 16. 4. 2015, ako aj pripojeného spisového materiálu Okresného súdu Čadca, sp. zn. 6 Er 736/2011.

Z vykonaných dôkazov súd zistil nasledovný skutkový stav, ktorý vzhľadom k poučeniu podľa § 120
ods. 4 O. s. p. a § 205a O. s. p. obsiahnutom v procesných poučeniach súdu považoval za uzavretý a
nemenný (resp. ktorý možno zmeniť len za splnenia podmienok uvedených v § 205a OSP).

Preukázaný, chronologicky usporiadaný skutkový stav je nasledovný:

Z pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Čadca, sp. zn. 6Er 736/2011 mal súd preukázané,

že navrhovateľ uzatvoril s povinnou zmluvu o úvere dňa 18. 3. 2009 vo výške 400,-- € poskytnutého
úveru, zvýšeného o poplatok 392,-- €, spolu 792,-- €. Exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, sp. zn. SR
01191/11 bol vydaný dňa 24. 3. 2011, právoplatný dňa 11. 4. 2011, vykonateľný dňa 14. 4. 2011. Návrh
na vykonanie exekúcie bol spísaný formou zápisnice u súdneho exekútora dňa 25. 5. 2011. Žiadosť o
udelenie poverenia bola súdu doručená dňa 28. 7. 2011. Súd rozhodol uznesením, č. k. 6 Er 736/2011-10

zo dňa 1. 8. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 8. 2011. Uznesením, č. k. 6 Er 736/2011-15, Ex
7562/2011 zo dňa 20. 9. 2011 súd exekučné konanie zastavil a vo výroku o trovách konania rozhodol
tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 15. 10. 2011. Žaloba o náhradu škody pre nesprávny úradný postup bola podaná podľa prezenčnej

pečiatky súdu dňa 27.9.2012.

Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že si je vedomá toho, že si úver zobrala a tento nie je splatený.
Ich pomery v čase, keď brala úver, boli veľmi zlé. Manžel nemal peniaze, buď ho nevyplatili alebo nemal
peniaze. Pôžičku brala preto, aby mali do domácnosti. Tiež svokra bola na tom zle, musela za ňou
chodievať do nemocnice.

Vo vzťahu k otázke súdu, či pri žiadosti o úver dokladovala svedkyňa svoje pomery, svedkyňa uviedla,
že poberala materskú a opatrovateľský príspevok. Vo vzťahu k ďalšej otázke súdu, aké doklady pri
vybavovaní žiadosti predkladala, svedkyňa uviedla, občiansky preukaz a asi doklady zo sociálneho, že
poberá opatrovné a materskú. Už si to nepamätá. Mesačne im to splácala po 20,-- €. Potom raz im naraz
zaplatila 200,-- €. Veľmi by chcela, aby jej odpustili tie percentá, ktoré si účtujú, pretože si myslí, že teraz

je na tých percentách už okolo 4 000,-- € - 5 000,- € a každý deň rastú. Keď jej naposledy volali, tak už
vtedy to bolo viac ako 3 000,-- €. Tohto času je zamestnaná na dohodu a dostane z nej iba pár korún.
Už dlhý čas to neplatila, pretože nevie, čo má robiť, nemá to z čoho zaplatiť. Teraz mali pohreb a svokra
nemala nič na tento pohreb usporené.

Podľa § 21 ods. 4 veta prvá O. s. p. za štát pred súdom koná štátny orgán v rozsahu pôsobnosti

ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného
predpisu.Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli
vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri
výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 v znení účinnom do 31. 12. 2012 vo veci náhrady
škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom
konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 štát zodpovedá

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo
iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo
na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom

spôsobená škoda.

Podľa15ods.1zákonač.514/2003Z.z.nároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže
sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 ak nie je ustanovené inak,
spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom.

Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa článku 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov účinného od 1. 6. 2010 súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh. Spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Súd na daný právny vzťah primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorýnadobudol účinnosť dňa 1.7.2004. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, prieťahom v konaní,
došlo po účinnosti uvedeného zákona. Zákon upravuje osobitným spôsobom zodpovednosť za škodu.
Zároveň súd v nadväznosti na vyššie citovaný § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval podporne

aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spoločné
ustanovenia Občianskeho zákonníka o náhrade škody tretí oddiel - § 441 Občianskeho zákonníka o
spoluúčasti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu na vzniku škody, článok 48 ods. 2 prvá veta Ústavy
Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Exekučný
poriadok. Zároveň, keďže exekučné konanie sa začína dňom, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený

návrh na začatie konania ( § 36 ods. 2 Exekučného poriadku) a návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný
formou zápisnice u súdneho exekútora dňa 25. 5. 2011, súd aplikoval ustanovenia Exekučného poriadku
účinné do 1. 6. 2011.

Právomoc Okresného súdu Čadca na konanie a rozhodnutie podľa § 8 O. s. p. a § 15, 16 zákona
č. 514/03 Z.z. je daná. Súd konanie nezastavil podľa § 103, § 104 ods. 1 prvá veta O. s. p..
Ku dňu rozhodovania súdu podľa § 154 ods. 1 O. s. p. uplynula lehota 6 mesiacov od podania

žiadosti nadriadenému súdu. Bolo preto právne irelevantné, že lehota nebola dodržaná ku dňu podania
žaloby. Na Okresný súd Čadca navrhovateľ doručil kópie žiadostí o predbežnom prejednaní nárokov
s dátumovou pečiatkou nadriadeného orgánu. Doručenie žiadostí potvrdila vo svojom vyjadrení aj
odporkyňa. Tým mal súd splnenú podmienku zo strany navrhovateľa podľa § 15, 16 zákona č. 514/2003
Z.z. predbežne prerokovať nárok na náhradu škody s nadriadeným orgánom ako podmienku právomoci

súdu vo veci konať a rozhodnúť.

Navrhovateľ je v spore aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na náhradu škody, pretože
bol účastníkom exekučného konania, v ktorom došlo k tvrdenému porušeniu jeho práv a k tvrdenému
vzniku škody (§ 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z). Pokiaľ sa týka správnosti označenia príslušného
orgánu štátu, ktorý by mal v konaní v mene štátu (odporkyne) konať, súd vychádzajúc z vyššie

citovaného § 4 ods. 1 písm. a/ bod. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. dospel k záveru, že príslušným orgánom
konajúcimvmeneodporkynejeMinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky.Pasívnelegitimovaným
subjektom je teda Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR. Navrhovateľ správne označil
pasívne legitimovaný subjekt v tomto konaní.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo nezákonným rozhodnutím

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je osobitnou zodpovednosťou a zodpovednosťou objektívnou. Všetky
zákonné podmienky vzniku tejto zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i
len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne. Pri splnení všetkých podmienok naraz sa
zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.

Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

alebo nezákonným rozhodnutím sú:

1) Porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo
nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť (§ 3 ods.
1 písm. a), b) zákona č. 514/2003 Z.z., § 5 ods. 1, § 6, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom (§

3 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, 4, § 18 zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka).

3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinností vznikla.

1) Porušenie právnej povinnosti súdom, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí, nesprávnom úradnom
postupe.V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti:

a) Nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 7. 9. 2011 s omeškaním viac ako 105 dní.

b) Nesprávnym úradným postupom súdu, nesprávnou aplikáciou zákona. Napriek žiadosti o vydanie
poverenia na základe právoplatného exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ktorý je rovnocenný
s inými exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol. Porušil tým zásadu právnej istoty a
prekážku právoplatne rozhodnutej veci.

a) Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o

porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu
alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Nesprávny úradný
postup je vymedzený v citovanom zákonnom ustanovení § 9 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003
Z. z. ako porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verenej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní

alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Zvykonanéhodokazovaniamalsúdpreukázané,žežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
bola Okresnému súdu Čadca ako exekučnému súdu doručená dňa 28. 7. 2011. O tejto žiadosti bolo
rozhodnuté uznesením, č. k. 6Er 736/2011-10 zo dňa 1. 8. 2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 8.

2011. Uznesením, č. k. 6 Er 736/2011-15 (Ex 7562/2011) zo dňa 20. 9. 2011 súd exekučné konanie
zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 10. 2011.

Súd má za to, že k navrhovateľom namietanému nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu
spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote v tomto exekučnom konaní
nedošlo. O žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo rozhodnuté na štvrtý deň po

jej doručení súdu. Okrem toho v čase rozhodnom ku dňu začatia exekučného konania, t. j. ku dňu
25. 5. 2011, kedy bol u súdneho exekútora spísaný návrh na vykonanie exekúcie, bolo účinné vyššie
citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinné od 1. 6. 2010, z ktorého vyplýva,
že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad,
že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom, pričom táto lehota výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide
o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/, t. j. notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. Uvedená výnimka upravená v § 44
ods. 2 bola do Exekučného poriadku zavedená zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od 1. 6. 2010.

Zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 1. 6. 2011 bolo predmetné zákonné ustanovenie v § 41 ods. 2
písm. d/ doplnené za slovom rozhodnutí o „rozhodcovských súdov“. V dôvodovej správe k predmetnému
zákonu v čl. II bod 2 je uvedené „Rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm.
d/ Exekučného poriadku. Správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul osvedčila v ostatnom období svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej

republiky. Avšak vzhľadom na skutočnosť, že v praxi možno vysledovať určité pochybnosti, navrhuje sa
výslovne upraviť, že exekučným titulom sú aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a zmiery
nimischválené.“Úmyslomzákonodarcubolojednoznačnéupresneniezdôvodu,abysapredišlomylným
interpretáciám uvedeného ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v
znení pred 1. 6. 2011 sa týka aj rozhodcovských rozsudkov.

V dotknutom exekučnom konaní bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, teda lehota
15 dní na vydanie poverenia sa na daný prípad nevzťahovala. V exekučných veciach, v ktorých
je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd zo zákona oprávnený a povinný
preskúmavať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č.244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čo je zo skutkovej, aj právnej stránky nevyhnutne zložitejšie
a náročnejšie, a to i z časového hľadiska.

Z uvedených dôvodov preto, keďže Exekučný poriadok v citovanom § 44 ods. 2 účinného od 1. 6.

2010 nestanovuje lehotu na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia v prípade notárskych zápisníc
a rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, pričom medzi tieto rozhodnutia v
nadväznosti na vyššie uvedené zdôvodnenie, je potrebné zahrnúť aj rozhodcovské rozsudky a zároveň
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia bolo rozhodnuté na štvrtý deň po jej doručení súdu,
má súd za to, že k prieťahom nedošlo.

b) Súd má zato, že nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ani k nesprávnemu úradnému postupu

súdu, ktorý by spočíval v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.

Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia nemožno považovať za nesprávny
úradný postup súdu, pretože postup súdu našiel vyjadrenie v rozhodnutí, nebol neefektívny (rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR 2Cdom 129/97 zo dňa 29.6.1999). Výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že
súd žiadosti o vydanie poverenia vyhovie, alebo žiadosť zamietne. Zo zákona nevyplýva, že kogentne

musí vždy súd žiadosti navrhovateľa vyhovieť. Práve táto rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a
nemožno ju vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07
zo dňa 25.8.2009). Preto rozhodnutie exekučného súdu, ktorým zamietol žiadosť na vydanie poverenia,
súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný postup.

RozhodnutieNajvyššiehosúduSR4Cdo24/04konštatuje,ženesprávnyúradnýpostupmožnovymedziť

tak, že ide o porušenie právnou normou predpísaného postupu štátneho orgánu, alebo účelu postupu
štátneho orgánu, či už súvisí alebo nesúvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu a ak tento
postup nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí.

Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia preto súd nevyhodnotil ako nesprávny úradný
postup podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Z uvedených dôvodov za splnenia zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia bolo možné skúmať len z hľadiska jeho
nezákonnosti. Navrhovateľ však nesplnil zákonné podmienky - nepodal riadny opravný prostriedok,
uznesenie, č. k. 6Er 736/2011-10 zo dňa 1. 8. 2011, ktorým súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol,
nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 8. 2011. Navrhovateľ nepredložil rozhodnutie príslušného orgánu,

ktorým by bolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a ktorým by bol súd viazaný. Preto
súd ustálil, že rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia, je zákonné.

Navrhovateľ tak z týchto dôvodov nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal nesprávny úradný
postup ani nezákonné rozhodnutie. Z tohto dôvodu súd zamietol aj návrh navrhovateľa na vykonanie

dokazovania znaleckým posudkom znalcom z odvetvia Európske právo na zodpovedanie otázok
týkajúcich sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993, nakoľko takýto dôkaz
z hľadiska existujúceho skutkového stavu považoval irelevantný.

Keďže všetky podmienky musia byť splnené kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné
a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení

čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie ďalších dvoch podmienok súd zdôvodňuje len okrajovo a
nad rámec zákonnej povinnosti.

2) Vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom
súdu.Súd má zato, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania navrhovateľ nepreukázal
vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy,
ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného

exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla. Nepreukázal
ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporkyne. Okrem toho podľa názoru
súdu si navrhovateľ škodu spôsobil svojim zavinením. Navrhovateľ uzatvára spotrebiteľské zmluvy
s ekonomicky zle situovanými spotrebiteľmi. Navrhovateľ si návratnosť úveru nepreveroval, ako to
robia bankové subjekty. Z vykonaného dokazovania, a to výsluchu svedkyne, bolo preukázané, že

svedkyňa ako povinná v čase uzavretia úverového vzťahu bola na materskej dovolenke. V konaní
bolo tiež preukázané, že navrhovateľ nezabezpečil návratnosť úveru dohodou o zrážkach zo mzdy,
ručením, záložným právom na nehnuteľnosť a podobne. Naopak navrhovateľ opakovane poskytoval
úvery neplatičom navrhovateľa, čo bolo pre navrhovateľa objektívne zistiteľné z jeho vlastnej evidencie.
Takým postupom samotný navrhovateľ sám znemožnil vymožiteľnosť dlhu. Vznik škody spôsobil
navrhovateľ a jeho právny zástupca aj nečinnosťou. Z exekučného spisu mal súd zistené, že zmluva o

úvere bola uzavretá s povinnou dňa 18. 3. 2009. Dlh sa stal splatným dňa 22. 11. 2010. Navrhovateľ
návrh na vydanie exekučného titulu podal dňa 22. 1. 2011. Rozhodcovský rozsudok bol vykonateľný
dňa 14. 4. 2011. Žiadosť o vydanie poverenia podal navrhovateľ dňa 25. 5. 2011. O žiadosti o
udelenie poverenia navrhovateľa bolo rozhodnuté uznesením, č. k. 6 Er 736/2011-10 zo dňa 1. 8.
2011. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 31. 8. 2011. V zmysle ustálenej súdnej praxe nulitný

rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicata pre uplatnenie nároku navrhovateľa
na súde. Navrhovateľovi nič nebránilo uplatniť svoj nárok voči povinnej na súde. Takým konaním
navrhovateľ v celom rozsahu zavinil nevymožiteľnosť nároku voči povinnej a tvrdenú škodu.

Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu
nemajetkovej ujmy. Návrh je v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Navrhovateľ nekonkretizoval,

prečo samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v
návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil,
aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou
osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska
navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých

spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré
navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje, výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa
z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika
nemôžu mať veľký ekonomický dopad na navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou
navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov (návratnosť) tak, ako to robia iné bankové peňažné

ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery bez zabezpečenia, bez preverenia nemožno
vykladať na ťarchu odporkyne. Tým súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal podmienky pre
náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 17 zákona č. 514/2003 Z. z.. Podmienky podľa § 17 ods. 3
citovaného zákona podľa názoru súdu sa nedajú vztiahnuť na právnickú osobu, ale iba na fyzickú osobu.
Rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd videl na strane navrhovateľa, nie

na strane odporkyne, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval
úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľov. Takémuto konaniu právnu ochranu poskytnúť nemožno. Nemožno konštatovať, že na
strane navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené
jeho obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potenciálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo

uzatvára spotrebiteľské zmluvy.

Navrhovateľ tak dôkazné bremeno na preukázanie druhej podmienky na vznik zodpovednosti za škodu
za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom neuniesol a vznik a existenciu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom nepreukázal a z tohto dôvodu súd zamietol i návrh navrhovateľa na vykonanie dokazovania

znaleckým posudkom na vyčíslenie výšky škody, ktorý nechal navrhovateľ vypracovať, nakoľko takýto
dôkaz z hľadiska existujúcej dôkaznej situácie, kedy navrhovateľ nepreukázal vznik a existenciu škody
ako takej, považoval za právne irelevantný.3) Príčinná súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradným postupom) a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinností (nesprávny úradný postup, nezákonné

rozhodnutie), ani škodu, a tým nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností
a tvrdenou škodou.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jednej podmienky, ktorú zákon vyžaduje, aby súd mohol
konštatovať zodpovednosť odporkyne za vzniknutú škodu. Preto návrh na náhradu škody za nesprávny
úradný postup voči odporkyni v celom rozsahu zamietol.

Pre úplnosť dôvodov svojho rozhodnutia, súd pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany

odporkyne, považuje za potrebné poznamenať, že skúma premlčanie len u existentného nároku, avšak v
danom prípade existencia nároku navrhovateľa na náhradu škody, ako aj nemajetkovej ujmy preukázaná
nebola.

Úspešnou účastníčkou konania je odporkyňa, patrí jej právo na náhradu trov konania. Uplatnila právo
na náhradu trov konania. Trovy konania nevyčíslila v zákonnej 3-dňovej lehote, preto súd rozhodol tak,

že odporkyni náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Žiline
prostredníctvom Okresného súdu Čadca v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená dobrovoľne, je možné navrhnúť výkon

rozhodnutia.