Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, September 24, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/87/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111214812
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8111214812.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a sudkýň JUDr.

Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej, v právnej veci žalobcov 1/ O. H., nar. X. XX. XXXX, 2. J. H.,
nar. XX. X. XXXX, obaja bytom I. XX, obaja právne zastúpení JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom,
Stará Ľubovňa, Garbiarska 20, proti žalovanému EKO SVIP, s. r. o., Ovocinárska 48, Sabinov, IČO:
36 449 717, zastúpený JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom v Košiciach, Floriánska 19, za účasti
vedľajšieho účastníka Groupama Garancia poisťovňa, a. s., Miletičova 21, Bratislava, IČO: 47 236 060,
v konaní o náhradu škody 30.000,- eur ako nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného a vedľajšieho
účastníka na strane žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17C 122/2011-185 zo dňa

22.9.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa okrem výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku.

Žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Ukladá súdu prvého stupňa rozhodnúť o trovách vedľajšieho účastníka.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1/ rade
13.500 eur a žalobkyne v 2/ rade 7.500 eur, obom do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku návrh zamietol. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcom trovy konania vo výške
3.934,42 eur a tieto zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu
žalobcov v 1/ a 2/ rade JUDr. Mariána Gelenekyho, advokáta v Starej Ľubovni, Garbiarska 20.

Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu na účet Okresného súdu Prešov súdny poplatok vo výške
1.260 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Prvostupňový súd tak rozhodol o návrhu žalobcov, ktorí pôvodne žiadali, aby žalovaný bol zaviazaný
zaplatiť im sumu 30.000 eur a trovy konania. V priebehu konania žalobcovia upresňovali svoj žalobný
nárok tak, že žiadali zaplatiť uvedenú sumu spoločne a nerozdielne a následne po tom, čo prvostupňový
súd uznesením č.k. 17C 122/2011-142 zo dňa 18.11.2013 pripustil zmenu žaloby, žalobný petit znel na

úhradu sumy 15.000 eur žalobcovi v 1/ rade a žalobkyni v 2/ rade 15.000 eur, trovy konania a trovy
právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.Žalobcovia návrh odôvodnili tým, že ich syn T. H., nar. XX.X.XXXX sa stal obeťou dopravnej nehody, ku
ktorej došlo dňa 21.10.2009 v čase o 16.05 hod. v obci I., keď vodič žalovaného Y. V. viedol nákladné
motorové vozidlo značky Škoda 706, evidenčné číslo SB-081AG po miestnej komunikácii v smere od

hlavnej cesty k nákupnému stredisku COOP Jednota, kde chcel odstaviť vozidlo, pričom nevenoval
pozornosťvedeniuvozidla,nesledovalsituáciuvcestnejpremávke,prehliadolmaloletéhosynažalobcov
ako cyklistu, ktorý jazdil na detskom bicykli pri pravom okraji cesty v smere jazdy vozidla, s vozidlom
odbočil vpravo vedľa nákupného strediska a krátko pred zastavením predným pravým rohom vozidla
narazil do cyklistu, ktorý náhle zmenil smer vľavo, spadol na cestu a bol prejdený a pritlačený pravým

prednýmkolesomvozidla,pričomutrpelzranenia,ktorýmpodľahol.RozsudkomOkresnéhosúduPrešov
zo dňa 15.7.2010 pod sp. zn. 5T 19/2010 bol obž. Y. V. uznaný vinným z prečinu usmrtenia a bol mu
uložený trest.

Žalobcovia žiadali priznať nárok podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že mal. T. H.
žil v usporiadanej rodine spolu s rodičmi, starými rodičmi a dvoma súrodencami, a to L. a G.. Išlo o

harmonické a usporiadané vzťahy medzi príbuznými a nebohým T.. Medzi nimi existovali silné sociálne,
morálne a najmä citové putá, v rámci ich súkromného a rodinného života. Žalobcovia spolu s nebohým
tvorili plne fungujúcu rodinu s dobre vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami a z nečakanej smrti
nebohého prežívali žalobcovia, starí rodičia a súrodenci nielen pocity úzkosti, smútku, zúfalstva a šoku,
alestratiliajmožnosťviesťsnímďalšíspoločnýživot.Odjehosmrtisúochudobneníosféruprirodzených

vzťahov s jedným z najbližších rodinných príslušníkov, o stratu lásky a radosti s ním prežívaných. Túto
stratu žalobcovia a ich príbuzní prekonali iba s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Psychická
trauma, ktorú utrpeli príbuzní, je znásobená tým, že mal. G. H. videl, ako došlo k dopravnej nehode a
videl smrť svojho nebohého brata. Takisto aj žalobkyňa videla svojho nebohého syna ležať na ceste,
snažila sa mu poskytnúť prvú pomoc, pričom syn nejavil žiadne známky života, krvácal z hlavičky. Smrť

ani nie 5 ročného dieťaťa zasiahla nečakane a tragicky zásadným spôsobom do života žalobcov a celej
rodinyanenávratneodtrhladoterajšiesilnécitovéväzbyaúplneichochudobnilaocitovývzťahkdieťaťu.

Protiprávnym konaním na strane vodiča nákladného motorového vozidla, ktorého prevádzkovateľom je
žalovaný, došlo k nenávratnej deštrukcii medziľudských väzieb tvoriacich základný rámec súkromného

života žalobcov, ako aj ostatných rodinných príslušníkov, a tým došlo k intenzívnemu zásahu do
ich osobnostných práv, a to práva na súkromie a rodinný život. Ich právo na ochranu osobnosti
bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie je možné úplne odstrániť len morálnou
satisfakciou, pretože žiadna forma morálneho zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 OZ by nepostačovala
na to, aby bola primerane vyvážená a zmiernená vzniknutá nemajetková ujma na ich osobnostiach.

Vzniknutá trauma je z ich života prakticky neodstrániteľná. S prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy,
ktorá je daná mierou intenzity zásahu a časom trvania nepriaznivého následku, sa preto žalobcovia
domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy.

Prvostupňový súd vykonal dokazovanie, zistil, že nárok žalobcov je dôvodný. Vec posúdil podľa ust. §

420 ods. 1 - 3 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 427 ods. 1, 2 OZ, § 428, § 429, § 441 Občianskeho
zákonníka, § 422 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a vychádzal z ust. § 11, 13 ods. 1 - 3 Občianskeho
zákonníka a z ust. § 4 zákona č. 381/2001 Z.z.

Predmetom uplatneného nároku je nemajetková ujma ako škoda, ktorá vznikla žalobcom usmrtením ich

syna ako blízkej osoby, keď došlo tým k zásahu do ich práva na súkromný život chránený podľa § 11
Občianskeho zákonníka. Smrťou syna žalobcov došlo do zásahu práv žalobcov na súkromie a rodinu.
Maloletý syn žalobcov zomrel pri dopravnej nehode dňa 21.10.2009, vodič nákladného vozidla Y. V. bol
v konaní sp. zn. 5T 19/2010 Okresného súdu Prešov uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149
ods. 1 Trestného zákona. Maloletý syn žalobcov žil so žalobcami ako svojimi rodičmi, starými rodičmi

a súrodencami v usporiadanej rodine, kde existovali harmonické vzťahy medzi členmi rodiny, silné
sociálne, morálne a citové putá. Tvorili fungujúcu rodinu s vyvinutými sociálnymi a citovými väzbami.
Stratou syna utrpeli žalobcovia neodčiniteľnú ujmu a priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je možno
chápať ako primeraný prostriedok ochrany proti neoprávnenému zásahu do ich práva na súkromie a
rodinný život. V dôsledku úmrtia syna žalobcov došlo nenávratne k pretrhnutiu silných citových väzieb,

a k ich ochudobneniu o citový vzťah k dieťaťu.

Prvostupňový súd ďalej ustálil, že za túto škodu zodpovedá žalovaný ako prevádzateľ motorového
vozidla, u ktorého Y. V. pracoval a vykonával prácu na dohodu. Zodpovednosť žalovaného vyplýva z §427 Občianskeho zákonníka. Ide o zodpovednosť vyvolanú osobitnou povahou prevádzky podľa § 427
- 431 OZ. Nevyhovel žalovanému pokiaľ namietal svoju pasívnu legitimáciu. Zodpovednosť za škodu
podľa § 427 OZ je založená na objektívnom princípe bez zreteľa na zavinenie a tejto zodpovednosti

sa môže prevádzateľ zbaviť len ak preukáže, že škoda bola spôsobená okolnosťami pri prevádzke
motorového vozidla a ak škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od
neho požadovať. Túto okolnosť žalovaný nepreukázal.

Len výlučné zavinenie poškodeného by mohlo viesť k úplnému zbaveniu sa zodpovednosti

prevádzkovateľa vozidla za škodu. Bolo však preukázané, že Y. V. pri manévri, to znamená pri
zaparkovaní motorového vozidla, sedel na ľavej strane motorového vozidla, zabočoval do prava a cez
nákladné vozidlo na pravú stranu svojho vozidla nevidel. To, že je chlapec pod kolesom zistil až vtedy,
keď na neho zakričal bagrista U. L., aby cúvol, lebo pod kolesami je chlapec. Túto skutočnosť potvrdil
aj svedok U. L.. Y. V. ako vodič nákladného vozidla mal situáciu sledovať pri tomto manévri a keď na
pravú stranu nevidel, mohol požiadať U. L. o asistenciu pri tomto manévri. Prvostupňový súd vyhodnotil,

že zo strany vodiča išlo o hrubé zanedbanie povinnosti vodiča pri prevádzke motorového vozidla, ktoré
aj trestným senátom bolo posúdené ako trestný čin.

Následne sa prvostupňový súd zaoberal samotným rozsahom náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy poukazujúc na Listinu základných práv a slobôd, ust. § 11 Občianskeho zákonníka a čl. 16 ods.

1 a čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Vyhodnotil, že traumu, ktorú utrpeli žalobcovia, je neodčiniteľná, a k náprave už nemôže dôjsť. Preto
morálna satisfakcia je nepostačujúca.

Pri stanovení výšky náhrady škody vzal prvostupňový súd do úvahy závažnosť vzniknutej ujmy a
okolnosť, za ktorých došlo k usmrteniu maloletého dieťaťa a zohľadnil aj mieru zavinenia zodpovedného
subjektu na vzniknutom zásahu do osobnostných práv, všetky skutkové i právne okolnosti ako aj
poľahčujúce či priťažujúce okolnosti na strane škodcu a na strane postihnutých a okolnosti hodné
zvláštneho zreteľa.

Vodičnákladnéhomotorovéhovozidlaprimanévrinevenovalplnúpozornosťvedeniuvozidla,nesledoval
situáciu v cestnej premávke, prehliadol maloletého cyklistu T. H., ktorý jazdil na detskom bicykli pri
pravom okraji cesty, a tesne pred zastavením vodič pravým predným rohom vozidla zachytil maloletého
cyklistu, ktorý spadol na zem a bol prejdený a pritlačený motorovým vozidlom. Utrpel také zranenia,

ktorým podľahol.

Bolozistené,žerodičiadieťaťanevybavilidieťanajazdupocestebicyklomreflexnýmipásminaoblečení,
prilbou a bicykel, na ktorom jazdil ako účastník cestnej premávky, nebol spôsobilý riadnej premávky na
cestnej komunikácii. Žalobkyňa v 2/ rade nechala mal. T. bez náležitého dohľadu a poverila staršieho

syna, nespôsobilého náležitého dohľadu nad maloletým, vo veku 11 rokov, ktorý sa pohyboval na
kolieskových korčuliach, dohľadom nad mal. T.. Keď žalobkyňa v 2/ rade vchádzala do obchodu na
nákup, rešpektovala, že deti s ňou nechceli ísť do obchodu. Žalobkyňa v 2/ rade podcenila možné
hrozby, keď svojho nebohého syna ponechala bez náležitého dohľadu na parkovisku a ona sama vošla
do obchodu. Preto pri vyhodnotení tejto situácie prvostupňový súd znížil uplatnený nárok u žalobkyne

v 2/ rade o polovicu pre nezabezpečenie náležitého dohľadu nad maloletým nebohým synom v čase
tragickej udalosti pre porušenie § 55 ods. 3, 4 zákona o cestnej premávke, podľa ktorého len osoba
staršia ako 15 rokov môže viesť osobu mladšiu ako 10 rokov pod dohľadom a zároveň zodpovedá za
dodržiavanie povinnosti podľa tohto zákona. Obaja rodičia nezabezpečili syna pri vstupe na vozovku
prilbou, ochrannými pásmi na odeve a umožnili mu takto jazdiť na vozovke dokonca na nespôsobilom

bicykli. Preto súd znížil priznaný nárok žalobcovi v 1/ rade vo výške 1.500 eur, teda o 10 % na 13.500
eur a u žalobkyne v 2/ rade o 50 %, to znamená na 7.500 eur. Súd návrh zamietol v rozsahu zníženia
uplatneného plnenia oproti priznanému plneniu.

Prvostupňový súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia vysporiadal aj s námietkou vedľajšieho účastníka,

ktorý uviedol, že náhrada na nemajetkovú ujmu má subsidiárnu povahu a prichádza do úvahy len keď
boli vyčerpané všetky predchádzajúce možnosti alebo prostriedky reparácie, pričom prvostupňový súd
poukázal na to, že predmetom žaloby je náhrada nemajetkovej ujmy na zníženej ľudskej dôstojnosti, v
dôsledku straty blízkej osoby ako člena rodiny podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. RozhodnutímEurópskeho súdneho dvora o prejudiciálnej otázke zo dňa 24.10.2013 C-22-12 bolo rozhodnuté, že
jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenejblízkymosobámusmrtenýchpridopravnejnehode,akjejnáhradunazákladezodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Zodpovednosť
poisteného vznikla na základe nehody, má občianskoprávnu povahu, na tento vzťah sa vzťahuje
vnútroštátne právo o zodpovednosti za škodu. Preto je tento nárok možné uplatňovať súdnou cestou
a jeho výšku môže stanoviť len súd. Poisťovňa je povinná uhradiť nemajetkovú ujmu v peniazoch vo

výške uvedenej v rozsudku súdu z povinného zmluvného poistenia vinníka nehody.

Otrováchkonaniaprvostupňovýsúdrozhodolpodľa§142ods.3O.s.p.Uviedol,žežalobcoviasiuplatnili
náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré prvostupňový súd podrobne vyčíslil podľa § 10 ods. 1 v spojení
s § 13 ods. 2, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z., ku ktorej si uplatnil vždy 20 % DPH. Vychádzal zo
skutočnosti, že hodnota sporu u žalobcu v 1/ rade je 13.500 eur, u žalobkyni v 2/ rade 7.500 eur, potom

trovy právneho zastúpenia u žalobcu v 1/ rade predstavujú 1.518,70 eur, u žalobkyni v 2/ rade 1.186,70
eur, k tomu si advokát uplatnil režijný paušál 68,42 eur, náhradu za stratu času spoločne vo výške
256,96 eur, náhradu cestovného vo výške 179,47 eur a DPH, ktorá predstavuje 655,74 eur. Spolu trovy
právneho zastúpenia predstavujú 3.934,42 eur, ktoré je povinný zaplatiť žalovaný k rukám právneho
zástupcu žalobcov.

Keďže žalobcovia sú oslobodení od súdneho poplatku podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení
neskorších predpisov, súdny poplatok podľa položky 1 Sadzobníka súdnych poplatkov nariadil uhradiť
žalovanému.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. V prípade, že odvolací
súd vydá rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p., žalovaný navrhol, aby odvolací súd vo výroku svojho
rozhodnutiarozhodol,žejedovolanieprípustné,pretožeideorozhodnutiepoprávnejstránkezásadného
významu.

Žalovaný namietal, že škodcom nebol žalovaný, ale škodu spôsobil vodič Y. V. a ten zodpovedá za vznik
škody. Preto mal byť účastníkom konania na strane žalovaných.

Nesúhlasil s mierou spoluzavinenia rodičov, keď žalobcovi v 1/ rade súd stanovil túto mieru v rozsahu 10

%, kde uplatnený nárok o túto sumu znížil a žalobkyni v 2/ rade v rozsahu 50 % a o 50 % uplatnený nárok
znížil. Prvostupňový súd konštatuje, že zo strany oboch rodičov došlo v rovnakej miere k zanedbaniu
náležitého dozoru nad maloletým, keď obaja rodičia nezabezpečili maloletého pri vstupe na vozovku
prilbou, ochrannými pásmi na odeve a umožnili mu takto jazdiť na cestnej vozovke na nespôsobilom
bicykli. O svojej všeobecnej rodičovskej povinnosti rodičia vedeli. Žalobca v 1/ rade vedel o zámere

žalobkyne v 2/ rade, že ide s maloletým a bratom do obchodu na bicykli, bol si vedomý dopravnej
situácie na cestnej komunikácii, avšak neurobil nič, aby vzniku škody na zdraví maloletého T. H. zabranil.
Žalovaný nezavinil vznik nemajetkovej ujmy a priznaná nemajetková ujma má byť oveľa nižšia. Miera
zavinenia žalobcu v 1/ rade v rozsahu 10 % je neprimeraná a prvostupňovým súdom neodôvodnená.
Takisto aj vo vzťahu k žalobkyni v 2/ rade.

K vzniku škody došlo porušením práva zo strany vodiča Y. V., pričom prvostupňový súd nedostatočne
prihliadol na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva, keď riadne nevyhodnotil a nevysporiadal
sa s rozpornými tvrdeniami, ktoré sa prejavili v priebehu konania vykonaným dokazovaním, najmä
nevyhodnotil totálnu a preukázanú benevolentnosť žalobkyne, ktorá mohla vzniku škody zabrániť. Ako

matka nechala mal. T. H. bez dozoru, pričom mala vedomosť o tom, že v obci je zvýšený pohyb
nákladných vozidiel. Prvostupňový súd nevykonal navrhnutý dôkaz výsluch mal. G. H., ktorý vypovedal
v trestnom konaní inak ako jeho matka a potvrdzuje verziu, že obe deti boli samé a bez dozoru.
Prvostupňový nevyhodnotil, že dieťa, maloletý T., nemal ako účastník cestnej premávky v čase nehody
bicykel spôsobilý riadnej premávky na cestnej komunikácii, nemal chránenú hlavu prilbou, nemal

bezpečnostné reflexné pásiky a podobne, pretože tomu neprikladali význam.

Podľa názoru žalovaného prvostupňový súd nadradil skutkové zistenia predstavujúce závažnosť
vzniknutej ujmy nad skutkovými zisteniami predstavujúcimi okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došloaktorésúprimárneaurčujúce.Prvostupňovýsúdtakýmtorozsudkomdefactoschvaľujeaničímnetrestá
benevolentnosťazanedbanienáležitéhodozoruzostranyrodičovazadávatakprecedentnékonaniepre
takéto prípady, keď sa už náhodou niečo stane, tak je z toho slušné odškodné. Zanedbanie náležitého

dohľadu zo strany matky bolo v danej situácii zásadné a pre mal. T. aj fatálne, čo prvostupňový súd
riadne nevyhodnotil.

Žalovaný namietal aj výrok o náhrade trov konania, preto žiadal, aby bolo jeho odvolaciemu návrhu
vyhovené.

V prejednávanej veci podal odvolanie aj vedľajší účastník na strane žalovaného.

Vedľajší účastník v odvolaní namietal, že prvostupňový súd bez ďalšieho dokazovania vydal meritórne
iné rozhodnutie ako bolo pôvodné, pretože v priebehu konania prvostupňový súd inak rozhodol ako v
pôvodnom rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý bol zrušený len pre procesné pochybenie. Prvostupňový

súd dostatočne neodôvodnil zmenu svojho rozhodnutia pri prvom rozhodnutí a pri druhom rozhodnutí,
ktoré je predmetom tohto odvolania.

Podľa vedľajšieho účastníka žalobcovia žiadali zmenu petitu tak, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť
žalobcovi v 1/ rade 15.000 eur a žalobkyni v 2/ rade 15.000 eur a trovy konania. Prvostupňový súd túto

zmenu pripustil, avšak ide o iný žalobný návrh ako bol pôvodný, kde žiadali žalobcovia zaplatiť sumu
30.000 eur spoločne a nerozdielne. Prvostupňový súd mal posúdiť preto návrh žalobcov na sumu 30.000
eur ako späťvzatie a v tejto časti mal konanie zastaviť a ďalej konať o dvoch samostatných nárokoch vo
výške 15.000 eur, ktoré boli uplatnené dňa 24.9.2013.

V tejto súvislosti vedľajší účastník namieta premlčanie takto uplatnených nárokov žalobcov, keď si
žalobcovia uplatnili dva samostatné hmotnoprávne nároky každý vo výške 15.000 eur dňa 24.9.2013,
ktoré boli odlišné od pôvodného nároku vo výške 30.000 eur, ktoré si uplatnili žalobcovia žalobou
doručenou dňa 27.5.2011. Takého nové nároky sú premlčané.

Preto vedľajší účastník žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie, alternatívne aby rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu
zamietol. Uplatnil si trovy konania.

K odvolaniu sa písomne vyjadrili žalobcovia aj žalovaný.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov a odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že stotožňuje sa
s odvolacími dôvodmi uvedenými vedľajším účastníkom. Prvostupňový súd nesprávne o zmene petitu
rozhodol a nárok žalobcov je premlčaný.

Žalobcoviavosvojomvyjadreníkodvolaniuuviedli,žeprvostupňovýsúdsprávnevovecivyhovelžalobe,
keď správne vyhodnotil námietku žalovaného vo vzťahu k jeho pasívnej legitimácii, ktorá vyplýva z
ust. § 427 - 431 Občianskeho zákonníka. Škodcom bol v prejednávanej veci žalovaný. Prvostupňový
súd vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré žalobcovia mali znášať škodu pomerne so žalovaným sa touto
skutočnosťou vysporiadal správne, skutkový stav bol zistený dôkladne a úplne a vyplýva aj z trestného

spisu. Prvostupňový súd rozhodol o tom, že žalobcovia sú povinní znášať škodu pomerne so žalovaným
a to, že žalovaný nesúhlasí s takýmto pomerným vyčíslením výšky škody bez toho, aby uviedol, v
akom rozsahu súhlasí, resp. nesúhlasí, považujú za právne irelevantné a nedostačujúce a v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania. Aj v tejto časti žalobcovia považujú rozsudok za správny.

Vo vzťahu k nevykonaným dôkazom žalobcovia uviedli, že navrhované dôkazy boli vzhľadom na povahu
sporu zbytočné, pretože skutkový stav bol v rámci trestného konania ustálený a zistený, vina vodiča
bola preukázaná, za ktorého občianskoprávnu zodpovednosť nesie žalovaný. Žalovaný neuviedol, aké
okolnosti by mali byť uvedenými dôkazmi preukázané a ako by sa zlepšil jeho výsledok v prejednávanej
veci. Všetky tieto okolnosti boli premietnuté do pomernej zodpovednosti žalobcov za nemajetkovú ujmu.

Preto žiadali, aby rozsudok súdu prvého stupňa bol potvrdený a uplatnili si trovy konania, ktoré vyčíslil
v zákonom stanovenej lehote.Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté výroky
rozsudku súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré im predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.
§ 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. Vo

veci nariadil verejné vyhlásenie rozsudku.

Odvolací súd zistil, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav, správne vec správne posúdil,
a správne vo veci aj rozhodol. Prvostupňový súd správne postupoval, keď procesným spôsobom a v
súlade s ust. § 95 O.s.p. pripustil zmenu žaloby. Stalo sa tak uznesením prvostupňového súdu dňa

zo dňa 18.11.2013, č.k. 17C 122/2011-142. Prvostupňový súd v danom prípade nemohol aplikovať, aj
napriek výhrade vedľajšieho účastníka, ustanovenie § 96 O.s.p., pretože nešlo o späťvzatie žaloby, ktorý
úkon je jednoznačne pomenovaný v citovanom zákonnom ustanovení a ktorý úkon musí jednoznačne
aj z procesného úkonu účastníka konania vyplývať. Z procesného úkonu účastníka konania tak, ako
ho vykonal pred prvostupňovým súdom, je zmena petitu žaloby. Zmena v skutkových okolnostiach
uplatneného nároku nenastala, dôvod uplatneného nároku ako aj výška uplatneného nároku spolu

ostala nezmenená. Preto správne postupoval prvostupňový súd, keď pripustil zmenu žalobného
návrhu, z pôvodne uplatneného nároku voči žalovanému, kde žalobcovia žiadali zaplatiť sumu 30.000
eur, žalobcovia uplatnili si samostatne každý po 15.000 eur, čo predstavuje spresnenie pôvodného
uplatneného nároku v petite.

Preto v tejto časti odvolacia námietka vedľajšieho účastníka je nedôvodná.

Ako nedôvodná je aj vznesená námietka premlčania vedľajším účastníkom, keď takto uplatnený
samostatný nárok u každého žalobcu je premlčaný.

Pri uplatnenom práve na úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka v
peniazoch počiatok plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu
podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba teda
začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.

Žalobcovia si vo vzťahu k žalovanému toto právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
uplatnili žalobou na súde dňa 27.5.2011. K zásahu do ich sféry osobnostnej došlo dopravnou nehodou
mal. T. H. dňa 21.10.2009, kedy deň nasledujúci po tomto dni začala plynúť všeobecná trojročná
premlčacia doba. V čase, kedy došiel návrh na začatie konania na Okresný súd Prešov, táto trojročná
premlčacia doba ešte plynula a jej plynutie trvalo do 21.10.2012, kedy bol posledný deň všeobecnej

trojročnej lehoty na podanie žaloby. Keďže žaloba bola podaná skôr, nárok nie je premlčaný a odvolacia
námietka vedľajšieho účastníka v súvislosti s upresnením a úpravou žalobného návrhu tak, ako to
uviedol odvolací súd vyššie, nie je dôvodná, v priebehu konania došlo len k upresneniu uplatnených
práv v rozsahu petitu. Aj túto odvolaciu námietku vedľajšieho účastníka považoval odvolací súd za
nedôvodnú.

Žalovaný v odvolaní namietal, že v prejednávanej veci nie je pasívne vecne legitimovaný na úhradu
uplatnenej nemajetkovej ujmy a preto nemá byť účastníkom konania na strane žalovaných.

Prvostupňový súd správne aplikoval v danej veci jednak ust. § 420 ods. 1 až 3 Občianskeho

zákonníka a ust. § 427 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Podľa súdnej praxe (napr. rozsudok
Najvyššieho súdu SR z 26.9.2013 sp. zn. 3Cdo 228/2012) platí, že účastníkom právneho vzťahu
vyplývajúceho z ust. § 11 Občianskeho zákonníka je na jednej strane fyzická osoba do osobnostných
práv ktorej bolo zasiahnuté, teda žalobcovia a účastníkom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti alebo odstrániť následky zásahov alebo

poskytnúťprimeranézadosťučineniejefyzickáosobaaleboprávnickáosoba,ktorásadopustila určitého
konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných práv, teda je pôvodcom alebo
subjektom zásahu. Predpokladom úspešného uplatnenia práva je nielen zistenie, že žalobcovia sú
fyzickou osobou, ktorej osobnostné práva boli porušené alebo ohrozené, ale zistenie, že žalovaný sa
dopustil toho konania, ktoré žalobca v konaní skutkovo vymedzoval a považoval za zásah do jeho

chránených osobnostných práv. Obe tieto okolnosti sú súčasťou skúmania, kto je v konaní vecne
legitimovaný. Vecnou legitimáciou sa totiž rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého
je jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia, teda je aktívne vecne legitimovaný a druhý účastník je
nositeľom právnej povinnosti, teda je pasívne vecne legitimovaný. Predmetom konania je ochrana podľa§ 11 Občianskeho zákonníka, teda právo domáhať sa ochrany proti zásahom do osobnosti, najmä života
a zdravia občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia a svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Predpokladom úspechu pri takejto žalobe je preukázať predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho

objektívnu spôsobilosť negatívne dopadnúť na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. Medzi týmito
dvoma prvkami musí byť vzťah príčinnej súvislosti.

Zodpovednostný subjekt preto v tomto vzťahu, ktorý vyplýva z ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
je možné hľadať v ust. § 853 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého platí, že občianskoprávne

vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto
zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Právnym vzťahom zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby podľa § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka sú obsahom a účelom najbližšie právne vzťahy zodpovednosti za majetkovú ujmu (škodu)
spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§ 420 a nasl. Občianskeho zákonníka).

Analogickypretoplatí,žepokiaľbolneoprávnenýzásahdoosobnostnýchprávfyzickejosobyspôsobený
niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti v tejto právnickej osoby, považuje
sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Takýto záver vychádza z odbornej
literatúry a existujúcich rozhodnutí Ústavného súdu.

Zásada, že podľa všeobecných ustanovení o zodpovednosti za škodu podľa § 420 a nasledujúcich OZ
zodpovedá právnická osoba aj za zásah do osobnostných práv bezprostredne spôsobených fyzickou
osobou konajúcou v rámci výkonu činnosti, ktorými bola poverená právnickou osobou, nie je výlučnou
zásadou. Zvláštnu skupinu preto tvoria zásahy pri vzniku škody spôsobenej prevádzkou dopravných
prostriedkov podľa § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka, kde ide o skupinu zásahov do osobnostnej

sféry, v prípade ktorých nemajetková ujma bola spôsobená prevádzkou dopravných prostriedkov. Preto
je možné konštatovať, že v tejto veci za škodu spôsobnú žalobcom vo forme nemajetkovej ujmy
uplatňovanej podľa § 11 Občianskeho zákonníka analogicky zodpovedá prevádzkovateľ motorového
vozidla, čo bolo prvostupňovým súdom zistené, že je žalovaný a túto okolnosť nakoniec žalovaný
ani nenamietal. Taktiež analogicky aj podľa § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka podľa všeobecných

ustanovení žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu, ktorú spôsobil vodič motorového vozidla Y. V. v
rámci výkonu svojej činnosti, ktorou bol poverený žalovaným, čo nakoniec tiež nie je sporné.

Nie je vylúčené, aby za škodu v súvislosti dopravnou nehodou zodpovedal vodič Y. V. podľa § 420
ods. 1 Občianskeho zákonníka. Za tohto stavu žalobcovia môžu určiť subjekt, od ktorého si svoje

nároky budú uplatňovať, keďže zodpovednostným subjektom môže byť viacero osôb. Nič im nebránilo
v uplatnení svojho nároku voči žalovanému na úhradu nemajetkovej ujmy, pretože ich zodpovednosti
svedčí minimálne ust. § 427 Občianskeho zákonníka (aj § 420 ods. 2 OZ). Preto v tejto časti odvolacia
námietka žalovaného nie je dôvodná a rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne.

Prvostupňový súd sa správne vysporiadal aj s výškou úhrady nemajetkovej ujmy, na ktorú žalovaní majú
podľa rozhodnutia súdu prvého stupňa nárok. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má
právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj
súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Obsah práva na súkromie, ktorý zahŕňa aj právo na nerušený osobný život, duševný pokoj,
nedotknuteľnosť života jedinca v kruhu jeho najbližších, je jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej
osoby ako celku, ktoré musí byť rešpektované a musí byť zabezpečené právo na súkromie. Z
obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobcovia si uplatňujú každý samostatne nárok na úhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože došlo zo strany žalovaného k zásahu do ich súkromia a

rodinného života. V ústavnej rovine je toto právo zakotvené v čl. 16 Ústavy SR, v čl. 19 ods. 1 Ústavy
SR a v čl. 21 a 22. K ochrane súkromia a práva na rodinný život zaujal svoje stanoviská aj Európsky
súd pre ľudské práva. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské
práva konštatoval, že z pojmu rodina, na ktorom je založený čl. 8 vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto
zväzku je súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom

na samotnú existenciu tejto skutočnosti, medzi dieťaťom a jeho rodičmi, zväzok rovnajúci sa rodinnému
životu, dokonca aj vtedy, keď rodičia už neskôr spolu nežijú. Podstatou rodinného života je oprávnenie
fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy medzi členmi rodiny založené na silných citových
väzbách.Ak medzi fyzickými osobami existujú sociálne, morálne a citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k nedovolenému

zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Takýmto protiprávnym zásahom do práva na
súkromie, resp. práva rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi spôsobená taká ujma, ktorá mu
čiastočne alebo úplne bráni naplno napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú
ako majetkovú sféru osobnosti, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna)
ujma. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu

vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby a takisto spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Táto
situácia nastala na strane žalobcov ako rodičov maloletého dieťaťa, ktorí tak, ako to ustálil prvostupňový
súd, prišli o svoje najmladšie dieťa, v dôsledku čoho utrpeli nielen citovú ujmu vo forme šoku, ale aj
smútku zo straty blízkej osoby, zo strany vzťahu s touto blízkou osobou.

Ochrana podľa Občianskeho zákonníka vyplýva z práva využiť čiastkové prostriedky, ktoré sú relatívne

samostatné a ponúkané Občianskym zákonníkom. Jednou z foriem ochrany je aj náhrada nemajetkovej
ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorá je relatívne samostatným
prostriedkom ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a vzniká vtedy, keď
morálna satisfakcia na zmiernenie nepriaznivých následkov nestačí. Napriek tomu je to satisfakcia
v oblasti nemateriálnych osobnostných práv vyjadrená peňažným ekvivalentom. K týmto všetkým

zisteniam dospel aj prvostupňový súd. Naviac však prvostupňový súd ustálil, že nárok žalobcov na
úhradu nemajetkovej ujmy je bez akýchkoľvek ďalších pochybnosti jednoznačne daný a je potrebné
osobnosti žalobcov v 1/ a 2/ rade chrániť aspoň finančným ekvivalentom nemajetkovej ujmy, pretože
k akémukoľvek inému satisfakčnému konaniu zo strany žalovaného nedošlo. Táto nemajetková ujma
primeraným spôsobom môže aspoň čiastočne kompenzovať ujmu utrpenú žalobcami v ich súkromí a

v ich rodinnom živote.

Zákon v ust. § 13 ods. 3 OZ nestanovuje žiadne medze v určení výšky nemajetkovej ujmy, avšak
vychádza sa vždy z dvoch kritérií, a to zo závažnosti vzniknutej ujmy a ďalej z okolností, za ktorých
k neoprávnenému zásahu fyzických osôb, teda žalobcov, došlo. Druhé kritérium sa vzťahuje nielen

k postihnutej fyzickej osobe, teda k žalobcom, ale aj vo vzťahu k žalovanému ako k osobe, ktorá
neoprávnený zásah ako prevádzkovateľ motorového vozidla spôsobila. Prvostupňový súd vyhodnotil
okolnosti, ktoré mali podiel na vzniku dopravnej nehody na strane postihnutých osôb, teda na strane
žalobcov tak, ako je to uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa, keď vzal do úvahy práve to, že rodičia
(obaja) nevybavili dieťa riadnym spôsobom na jazdu na bicykli po ceste, dieťa nedisponovalo reflexnými

pásminaoblečení,nebolovybavenéprilbouatakistosapohybovalonabicykli,ktorýnespĺňalpodmienky
cestnej premávky na komunikácii.

Tieto okolnosti ovplyvnili, že na strane žalobcu v 1/ rade prvostupňový súd znížil mieru uplatneného
nároku na nemajetkovú ujmu o 10 %, ktoré považoval za primerané.

Vo vzťahu k matke okrem už spomínaných okolností, ktoré mali vplyv aj na výšku nemajetkovej
ujmy aj na strane otca, prvostupňový súd vyhodnotil priťažujúcu tú skutočnosť, že matka maloletého
dieťaťa nechala dieťa bez náležitého dohľadu pred obchodom, naviac poverila dohľadom nad maloletým
dieťaťom T. staršieho syna, ktorý mal len 11 rokov a sám sa pohyboval na kolieskových korčuliach, teda

sama podcenila možné riziká a hrozby vo vzťahu k následkom, ktoré nastali po strete s motorovým
vozidlom. Preto vo vzťahu k matke prvostupňový súd ako žalobkyni v 2/ rade znížil plnenie nemajetkovej
ujmy o spolu 50 %, čo aj vzhľadom na vykonané dokazovanie pred prvostupňovým súdom aj na všetky
okolnosti prípadu považuje za dostatočné. Prvostupňový súd u žalovaného zohľadnil najmä to, že vodič
motorového vozidla nevenoval náležitú pozornosť vedeniu vozidla, prehliadol maloletého cyklistu T. H.,

ktorý jazdil pri kraji cesty, odbočil tak, že zachytil dieťa, ktoré spadlo na cestu a bolo prejdené a pritlačené
motorovým vozidlom. Uvedené okolnosti nakoniec boli konštatované aj v trestnom rozsudku vo vzťahu
k vodičovi motorového vozidla, za ktorého zodpovedá žalovaný. Keďže žalovaný týmto spôsobom sa
podieľalnavznikunemajetkovejujmy,resp.zásahudoprávnarodinnýasúkromnýživotžalobcov,úvaha
prvostupňového súdu javí sa byť správna a logická. Do tejto úvahy odvolací súd nemá dôvod vstupovať.

Pokiaľ žalovaný namietal, že prvostupňový súd v prejednávanej veci nevypočul ako svedka brata
nebohého G. H., je potrebné uviesť, že tento dôkaz aj napriek tvrdeniu žalovaného pred prvostupňovým
súdom nežiadal vykonať. Nevyplýva to zo zápisníc z pojednávaní a ani z procesných úkonov účastníkovkonania, dokonca ani zo samotných prednesov pred prvostupňovým súdom. Na pojednávaní dňa
22.9.2014 boli všetci účastníci konania, vrátane žalovaného (právna zástupkyňa žalovaného bola
osobne prítomná), poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Všetci prítomní zhodne prehlásili, že ďalšie návrhy

na doplnenie dokazovania nemajú, preto zákonná sudkyňa zákonným spôsobom dokazovanie ukončila
a pristúpila len k záverečným prednesom a rozhodnutiu vo veci samej. Preto túto odvolaciu námietku
odvolací súd považuje za nedôvodnú.

Žalovaný žiadal, aby odvolací súd pripustil vo veci dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p.

Odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie v tejto veci je po právnej stránke už judikované Najvyšším
súdom SR, Ústavným súdom SR, ohľadne tejto problematiky, existuje odborná literatúra, z ktorej čerpal
aj odvolací súd, preto rozhodnutie v tejto veci nie je zásadného významu a nie je dôvod na pripustenie
dovolania. Na pripustenie dovolania podľa § 238 ods. 3 neboli splnené zákonné podmienky naviac, keď
žalovaný neuviedol, v akom rozsahu a ktoré otázky považuje za otázky zásadného právneho významu.

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, vrátane rozhodnutia o trovách konania
medzi účastníkmi konania, podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správnu potvrdil.

Odvolací súd však upozorňuje súd prvého stupňa, že v prejendávanej veci nerozhodol o trovách

vedľajšieho účastníka, ktoré trovy si vedľajší účastník v prvostupňovom ale aj v odvolacom konaní
uplatnil. Bude preto úlohou súdu prvého stupňa o trovách vedľajšieho účastníka v celom rozsahu
rozhodnúť.

O trovách účastníkov konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a rozhodol podľa úspechu

v odvolacom konaní.

Žalovaný si uplatnil trovy odvolacieho konania. v konaní pred odvolacím súdom nemal úspech, preto
mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Žalobcoviavodvolacomkonanímaliúspech,patríimnáhradatrovodvolaciehokonania,ktorésiuplatnili.

Vprejednávanej vecibolrozsudokverejnevyhlásenýpodľa§156ods.3O.s.p.Žalobcombolaprisúdená
náhrada trov konania proti žalovanému, výška trov odvolacieho konania bola určená tak, že bude určená
v písomnom vyhotovení rozsudku.

Žalobcovia trovy odvolacieho konania v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslili. Zo spisu mu iné trovy
okrem trov právneho zastúpenia nevyplývajú. Preto odvolací súd nebol viazaný vyhláseným rozsudkom
a žalobcom v 1. a 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 2 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.