Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, August 28, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/20/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214204796
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Agnesa Hricová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7214204796.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov

senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Imricha Volkaia v právnej veci navrhovateľa S. E. nar.
XX.X.XXXX bývajúceho v E. na ul. D. č. X zastúpeného JUDr. Timeou Schwarcovou advokátkou
Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Pražskej č. 4 proti odporkyni F. E. nar. XX.XX.XXXX
bývajúcej v E. na ul. C. č. XX o zrušenie výživného a zaplatenie 400 € istiny o odvolaní odporkyne proti
rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 18.12.2014 č.k. 16C 23/2014-76 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zrušení vyživovacej povinnosti.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni
určenú rozsudkom Okresného súdu Košice II zo dňa 31.7.2006 č.k. 44C 622/2005-24 dňom 1.5.2012.

Zastavil konanie o vrátenie výživného v sume 400 € a nepriznal účastníkom náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporkyňa s návrhom, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že zamietne návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti,
pokiaľ nebude sama schopná sa o seba postarať, resp. do dosiahnutia 25. roku veku. Poukázala na to,
že po skončení strednej školy začala študovať na Filozofickej fakulte UPJŠ a krátko po začatí štúdia
prepuklo u nej závažné psychické ochorenie, ktoré jej znemožnilo v štúdiu pokračovať. Snažila sa

získať finančné prostriedky pre svoju existenciu založením živnosti, ktorú mohla prevádzkovať z domu a
aktivity s tým spojené uskutočňovala v dennom čase, pokiaľ jej to umožňovalo jej ochorenie. Vzhľadom
k tomu, že jej podnikanie neprinášalo zisk a zvyšovali sa náklady spojené s prevádzkovaním živnosti,
na naliehanie matky podnikanie ukončila. V súčasnosti je evidovaná na úrade práce a v zmysle zákona
do veku 25 rokov nemá nárok na poberanie podpory v nezamestnanosti ani iných sociálnych dávok
a je odkázaná finančne na pomoc rodičov. Poukázala na to, že v priebehu konania predložila nálezy
a neurologické správy, ktoré svedčia o jej zdravotných problémoch a na všetky závažné skutočnosti

týkajúce sa konania poukázala v priebehu prvostupňového konania. Vyslovila názor, že v zmysle Zákona
o rodine vyživovacia povinnosť oboch rodičov voči nej by trvala aj v prípade, ak by nemala zdravotné
problémy a súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. Poukázal
na to, že v konaní bolo preukázané, že plnoleté dieťa má schopnosť samo sa živiť a nebolo až tak

psychicky destabilizované, aby si neuvedomovalo, že čo v skutočnosti znamená založenie živnosti. Zo
samotného odvolania vyplýva, že sama chcela podnikať a nepokúsila sa ani pokračovať vo vzdelávaní.
V skutočnosti zdravotné problémy nastali v roku 2011 a domnieva sa, že tieto už pominuli, pretože
inak by určite bola požiadala o invalidný dôchodok. Uviedol, že z vyjadrenia odporkyne zo 7.3.2014vyplýva, že napriek závažným úzkostným poruchám a depresiám odporkyňa nemá problém s vedením
motorového vozidla, ktorú skutočnosť konzultovala aj s psychiatričkou a psychologičkou a vyslovil názor,
že pokiaľ má odporkyňa problém s MHD, ťažko by asi zvládla súčasnú dopravnú situáciu v meste, ktorá

si vyžaduje veľkú ostražitosť a sústredenosť aj pre skúseného a psychicky vyrovnaného vodiča, preto
považuje vyjadrenia odporkyne za účelové s možnosťou získať majetkový prospech.

Výrok rozsudku súdu prvého stupňa o zastavení konania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol
právoplatnosť, preto nemohol byť predmetom preskúmania odvolacím súdom (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti o zrušení vyživovacej
povinnosti aj s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a vo veci správne a
zákonne rozhodol, ak zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči odporkyni dňom 1.5.2012, keďže

sa stala schopnou sama sa živiť, nakoľko od 18.4.2012 mala oprávnenie na podnikanie a v štúdiu
na vysokej škole nepokračovala, nakoľko rozhodnutím zo dňa 20.7.2012 bola zo štúdia vylúčená
pre nesplnenie požiadaviek. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého
stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dodáva, že z ust. § 62 ods. 1 Zákona
o rodine nepochybne vyplýva, že vyživovacia povinnosť rodičov trvá do tej doby, pokiaľ dieťa nie je

schopné samo sa živiť. Ide o najobvyklejší dôvod zániku vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu patriaci
k dôvodom, ktoré nepôsobia samy o sebe, ale iba ako podklad pre rozhodnutie súdu. Podmienka
určená pre zrušenie vyživovacej povinnosti je v zákone definovaná ako schopnosť dieťaťa, aby sa
živilo samo. Táto schopnosť nie je viazaná na dosiahnutie určitej vekovej hranice, konkrétne ani na
dosiahnutie plnoletosti. Schopnosť dieťaťa, aby sa živilo samo je závislá a tom, kedy sa dieťa stane

spôsobilým hradiť si svoje odôvodnené potreby. Pre stanovenie momentu, kedy vyživovacia povinnosť
rodiča k dieťaťu zaniká, je podstatné, kedy dieťa nadobudne všetky schopnosti samé sa živiť, za
ktoré sa tradične akceptuje ukončenie štúdia, keďže dieťa získalo všetky predpoklady na uplatnenie
sa v pracovnom pomere. V sporovom konaní, ktorým nepochybne je aj toto konanie, platí takzvaná
prejednacia zásada, čo znamená, že súd vychádza zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva

len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli a táto zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z ust. § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p..
Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak
navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené účastníkom, možno
konštatovať, že účastník uniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení, čo má za následok jeho

úspech v konaní. Prejednacia zásada teda predstavuje istý stimul pre účastníkov konania, pretože
v prípade, ak zostanú pasívni a nepreukážu svoje tvrdenia, môže im to priniesť negatívne dôsledky
v konaní, napríklad prehru v spore. Inak povedané, účastník musí preukázať to, čo tvrdí, len potom
môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak odporkyňa v odvolaní tvrdí, že nie
je schopná sama sa živiť v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, ktorý jej neumožnil ukončiť

vysokoškolské štúdium a nájsť si adekvátne zamestnanie, uvedenú okolnosť odporkyňa nepreukázala
napriek tomu, že súdom prvého stupňa bola poučená podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že všetky dôkazy
a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí
dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. V tejto
právnej veci bolo nepochybne preukázané dokazovaním súdu prvého stupňa, že odporkyňa ukončila

štúdium pre neprospech a od apríla 2012 začala samostatne podnikať, ako to vyplýva z údajov zo
živnostenského registra. Podľa tvrdenia odporkyne podnikanie jej neprinášalo zisk, naopak náklady
spojené s prevádzkovaním živnosti prevyšovali výnosy, preto podnikanie ukončila a zaevidovala sa na
úrade práce. Navrhovateľka nepreukázala svoje tvrdenia o neschopnosti samostatne sa živiť v dôsledku
zhoršeného zdravotného stavu, ktorý by jej neumožňoval študovať, resp. vykonávať zamestnanie a

pokiaľ odporkyňa predložila lekársky nález zo 14.1.2014, z ktorého vyplýva, že je vedená od novembra
2011 v ambulancii, nepreukazuje, že by odporkyňa v dôsledku stanovenej diagnózy nemohla študovať,
alternatívne vykonávať akúkoľvek prácu. Odvolací súd konštatuje, že účastníci boli riadne poučení
vrátane poučenia podľa § 115a O.s.p. a podľa § 120 ods. 4 O.s.p., § 30 O.s.p., § 49 ods. 2, 3, 4 O.s.p.,
v dôsledku čoho navrhovateľka dala súhlas na prejednanie veci samej bez nariadenia pojednávania a

bolo možné nepochybne rozhodnúť vo veci na základe listinných dôkazov, ktoré účastníci konania v
tejto veci predložili.Pretožesúdprvéhostupňariadnezistilskutkovýstav,posúdilhopodľasprávnychzákonnýchustanovení
a zákonne rozhodol o návrhu, vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, ktoré v súlade s § 132
O.s.p. vyhodnotil, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, prihliadal na všetko, čo

vyšlo za konania najavo, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé, odvolací
súd rozsudok v napadnutom výroku podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods.
2 tohto ustanovenia sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, pretože žiaden z účastníkov náhradu trov
konania nežiadal (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.