Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, August 13, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/542/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812213469
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 08. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812213469.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň
JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa A., zastúpený I. proti
odporkyni F., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporkyne G., odporkyňa a vedľajší účastník
zastúpení X., o zaplatenie 525,52 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. mája 2013, č.k. 9C/184/2012-84, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo veci samej p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách prvostupňového konania rozsudok okresného súdu z r u š u j e a v rozsahu
zrušenia vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa a uložil mu povinnosť zaplatiť odporkyni
náhradu trov konania vo výške 75,35 Eur a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške
117,84 Eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, na účet ich zástupcu. Z vykonaného dokazovania

mal okresný súd za preukázané, že odporkyňa uzavrela so B. 12.09.2005 zmluvu k číslu zákazníka
XXXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky B. na vydanie a používanie
kreditných kariet pre fyzické osoby. Na základe tejto zmluvy banka poskytla odporkyni kreditnú
platobnú kartu, prostredníctvom ktorej odporkyňa vykonávala bezhotovostné a hotovostné platby, bol jej
poskytnutý úver, ktorý čerpala platobnou kartou do výšky poskytnutého úverového limitu. Pohľadávku,
ktorá z tejto zmluvy vznikla voči odporkyni na základe zmluvy o postúpení pohľadávok

zo dňa 12.04.2007 medzi B. a navrhovateľom postúpil postupca - B. na navrhovateľa. Podľa
príloh tejto zmluvy - výpisu z účtovných kníh s výškou a špecifikáciou jednotlivých pohľadávok bola
pohľadávka voči odporkyni zosplatnená dňa 19.12.2006. Podľa Obchodných podmienok B., pre
vydanie a používanie kreditných platobných kariet pre fyzické osoby občanov, čl XI. Bod 67 zmluva
zaniká výpoveďou jednej zo zmluvných strán. Podľa listiny č.l. 6 zaslala B. odporkyni výpoveď zmluvy
19.12.2006, podľa bodu 68 zmluva zaniká deň nasledujúci po dni doručenia výpovede, pričom výpoveď
sa považuje za doručenú, ak sa vráti nedoručená, a to dňom nasledujúcim po jej vrátení.

Návrh bol vo veci podaný 30.07.2012. Trojročná premlčacia doba uplynula teda 19.12.2009. Odporkyňa
a navrhovateľ podpísali Dohodu o uznaní záväzku dňa 04.04.2011. Táto navrhovateľom
predložená dohoda o uznaní záväzku a uzavretí splátkového kalendára je formulár, ktorý odporkyňa
nemohla ovplyvniť čo do obsahu. Pod zámienkou uzavretia splátkového kalendára predkladá
navrhovateľ spotrebiteľom dohodu o uznaní a splácaní dlhu, ktorej významu a jej dôsledkom spotrebiteľ
nerozumie.Spotrebiteľjeľahkomanipulovateľný,keďsadostanepodpsychickýtlakasú uneho

vyvolané emócie strachu a obáv, čo školená osoba pracujúca pre navrhovateľa dokáže bez ťažkostí
dosiahnuť použitím správnych slovných formulácií. Ako vyplynulo z výpovede odporkyne, takto to bolo
aj v tomto prípade. Preto nie je namieste priznávať takémuto konaniu navrhovateľa súdnu ochranu.Navrhovateľ pri tejto dohode, ktorú sám inicioval, ignoroval a porušoval predpisy spotrebiteľského práva,
v dohode sú obsiahnuté neprijateľné zmluvné podmienky a nekalé obchodné praktiky. Okresný súd bol
toho názoru, že prejav vôle odporkyne nezodpovedá jeho obsahu, pretože prehlásenie o vedomosti

premlčania dlhu je skryté v bode 3 dohody. Pokiaľ teda navrhovateľ predložil do spisu Dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku podpísanú odporkyňou, podľa názoru okresného súdu týmto
nedošlo k účinnému uznaniu záväzku s následkami predĺženia premlčacej lehoty na dobu 10 rokov.
Vychádzajúc zo skutkových okolností, za akých navrhovateľ dal podpísať odporkyni uvedenú listinu,
keď preukázateľne nemala žiadnu vedomosť o tom, že podpisuje aj uznanie záväzku, resp. že tento je

premlčaný,nedostalažiadnevyhotovenietejtolistiny anavrhovateľmalvopredpripravenéznenie
vyhlásenia o uznaní záväzku, hodnotil okresný súd ako konanie v rozpore s dobrými mravmi v zmysle
§ 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, pretože navrhovateľ využitím mylných
informácii dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby, i keď odporkyňa nemala vôbec
vedomosť a ani vôľu takéto vyhlásenie učiniť. Nečestnosť a nedobromyseľnosť konania navrhovateľa
pri uzatváraní dohody o splátkach je podporené i tým, že v dohode nie sú žiadne splátky, ich výška,

zročnosť uvedené. Je evidentné, že úmyslom navrhovateľa bolo zabezpečiť si pre seba právne isté
postavenie na úkor nevedomosti odporkyne ako spotrebiteľa. Takéto konanie považuje za nekalú
obchodnú praktiku v zmysle § 8 ods. 4 citovaného zákona, pričom takéto konanie je i rozporné s
dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a predmetný úkon
je teda neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Takáto praktika pritom podstatne zasahuje

do práv spotrebiteľa, pričom navrhovateľ postupoval v rozpore s požiadavkou odbornej
starostlivosti. Uvedené vyplýva i z toho, že formuláciu uznania dlhu i v prípade, ak je dlh premlčaný,
je predtlačená na všetkých dohodách bez rozlíšenia, či v čase, keď sa dlh „uznáva“, je premlčaný alebo
nie. Uznanie záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná, preto je dôvodne uplatnená námietka
zákonnej trojročnej premlčacej doby a okresný súd preto návrh zamietol. Právne svoje rozhodnutie

odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 39 ods. 1, § 54 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 558 Občianskeho
zákonníka, § 7 ods. 2, § 4 ods. 8, § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a § 10, § 13 ods. 2, § 17 ods. 1 vyhlášky číslo 655 /2006 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisovapriznalúspešnémuodporcoviavedľajšiemuúčastníkoviplnúnáhradutrovkonania.Ich trovy

predstavuje cestovné - náhrada cestovných výdavkov za použitie motorového vozidla z J. do V. a
späť a náhrada za stratu času v 1/3, keďže v danom termíne sa zúčastnil právny zástupca na Okresnom
súde v Prievidzi aj ďalších dvoch pojednávaní, odmena advokáta a režijné paušály. Odporkyňa uplatnila
trovy konania - právneho zastúpenia vo výške 75,35 Eur, vedľajší účastník vo výške 117,84 Eur. Trovy
právneho zastúpenia ďalej pozostávajú pri tarife z hodnoty 525,52 Eur za 1 úkon právnej služby odmenu

vo výške 34,86 eur, paušál 7,63 Eur, a to: za prevzatie a prípravu zastúpenia vrátane prvej
porady s klientom 34,86 Eur + paušál 7,63 Eur, za odpor z 09.11.2012 34,86 Eur + paušál 7,63
Eur, za účasť na pojednávaní 22.05.2013 34,86 Eur + paušál 7,63 Eur + 20 % DPH, teda celkom 51,20
Eur. Ďalej okresný súd priznal aj náhradu cestovného za vykonanú cestu dňa 22.05.2013 a náhradu za
stratu času vo výške 1/3 z náhrady cestovného 66,91 Eur a náhrady za stratu času 104,08 Eur. Celkovo

tak súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia 193,18 Eur, odporcovi 75,35 Eur i vedľajšiemu
účastníkovi 117,84 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ z dôvodu nesprávneho
právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu. Mal za to, že v danom prípade

došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu odporkyňou, pričom nastali právne účinky spojené s uznaním
práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, ktorý nevyžaduje, aby dlžník mal v
čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Citované zákonné ustanovenie
nemožno stotožňovať s inštitútom uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Právny účinok
spojený s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t. j.

prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby
v takomto prípade nastupuje. Bol toho názoru, že odporkyňa po tom, čo sa oboznámila s obsahom
Dohody, svojím podpisom svoj existujúci záväzok uznala a vyjadrila svoju vedomosť s premlčaním
pohľadávky,nebolakpodpisudohodyžiadnymspôsobomdonútená,pričomnedochádzaanikzhoršeniu
jej postavenia ako spotrebiteľa, práve naopak, odporkyni poskytol možnosť splniť už existujúci splatný

záväzok, s plnením ktorého sa dostala do omeškania v splátkach. Takúto formu dohody
nie je možné považovať za nekalú obchodnú praktiku a nie je zrejmé, ako súd k tomuto záveru dospel.
Vyhodnotenie listinných dôkazov považuje za bezbrehú a ničím neodôvodnenú ochranu
odporkyne ako spotrebiteľa a porušenie zásady rovnosti účastníkov konania. Ďalej nesúhlasil s tým,aby bol zaviazaný na úhradu trov právneho zastúpenia odporkyne a vedľajšieho účastníka. Nevidel
dôvod pre priznanie trov právneho zastúpenia odporkyne za vyjadrenie v konaní, keďže rovnako sa v
konaní vyjadril už vedľajší účastník zastúpený rovnakým zástupcom, rovnaký názor mal aj pokiaľ ide o

úkon - účasť zástupcu odporkyne na pojednávaní a úkon - príprava a prevzatie veci. Zastával názor,
že združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť z podstaty svojej existencie schopné samé poskytnúť
právnu pomoc v spotrebiteľských sporoch. Podľa údajov registrácie Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky má združenie členov, ktorí majú právnické vzdelanie, pričom združenie môže podľa § 25
zákona č. 250/2007 Z. z. využívať aj podporu ministerstva. V tomto smere poukázal na rozhodnutia

Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5Co 26/2012 a sp. zn. 3Cob 259/2011, ktorý v obdobných prípadoch
vedľajšiemu účastníkovi trovy konania nepriznal. Citoval z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.
z. a vyvodil, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa na tento účel
zriadeným subjektom, ktorý bude spôsobilý poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc. Poukázal na
to, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na ich stav a vôľu odporcu, pričom pred
oznámením o vstupe do konania nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade. Združenie opakuje

procesné podania nadbytočne, bez uvedenia nových skutočností, týkajúcich sa predmetu sporu. K
obdobnému záveru dospel i Krajský súd v Košiciach v rozhodnutí, sp. zn. 6Co/141/2012 a Krajský súd
v Banskej Bystrici, sp. zn. 17Co/91/2012, atď. Zdôraznil, že na priznanie trov konania je v zmysle § 142
O.s.p. nevyhnutné zistenie, že trovy boli účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva. V
zmysleuvedenéhozastávalnázor,žetrovyvedľajšiehoúčastníkaniesútrovamiúčelnevynaloženýmina

uplatňovanie alebo bránenie práva, čo je dôvodom na nepriznanie trov konania vedľajšiemu účastníkovi.
Mal za to, že súd by nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkov neporušil právo na
právnu pomoc a rovnosť účastníkov konaní podľa čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky, čo
vyvodil o.i. z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 78/03 a rozhodnutí Krajského
súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Košiciach, Krajského súdu v

Nitre, Krajského súdu v Prešove, Krajského súdu v Žiline. Vo veci nie je podľa názoru navrhovateľa
možné aplikovať ani § 137 O.s.p., pretože združenie odporcu v konaní nezastupuje. Právne zastúpenie
vedľajšieho účastníka mal z týchto dôvodov za nadbytočné, účelové a nehospodárne. Vzhľadom na
uvedenénavrhol,abyodvolacísúdrozsudokokresnéhosúduzmeniltak,ževyhoviejehonávrhu vplnom
rozsahu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si

uplatnil trovy odvolacieho konania vo výške 51,20 Eur.

Odporkyňa a vedľajší účastník vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok
súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, uplatnili trovy odvolacieho konania. Uviedli, že
navrhovateľom predložená dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je formulár,

vopred pripravený dodávateľom pre spotrebiteľa, obsah ktorého odporkyňa nemala možnosť žiadnym
spôsobom ovplyvniť. Takto predformulovaná dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky,
a to predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a
dôsledky sú pre spotrebiteľa neznámymi kategóriami a ako neprijateľné sú obe absolútne neplatné.
Uzatvorenie dohody je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 ZOS, pretože pri uzatváraní

dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité omyl a lesť
v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej lehoty. Zdôraznili, že pracovníci navrhovateľa sú pri
získavaní podpisov na formulárových dohodách mimoriadne úspešní a pravdepodobne aj motivovaní
zo strany zamestnávateľa. Je známou skutočnosťou, že priemerný spotrebiteľ je nielen právne neznalý
a neinformovaný, ale je súčasne mimoriadne manipulovateľný v situácii, pokiaľ sa dostane pod

psychický tlak a sú u neho vyvolané emócie strachu a obáv, čo školená osoba, pracujúca pre inkasnú
spoločnosť, dokáže v rámci štandardizovanej procedúry bez ťažkostí dosiahnuť vhodným vystupovaním
pri použití správnych slovných formulácii v určitom poradí. Takémuto konaniu navrhovateľa nie je
namieste priznať súdnu ochranu. Vzhľadom na predformulovaný obsah dohody možno mať vážne
pochybnosti o tom, že skutočný prejav vôle dlžníka zodpovedá jej obsahu. Je potrebné uvedenú

praktiku navrhovateľa považovať za nekalú obchodnú praktiku. Uzatvorenie takejto dohody je v rozpore
s dobrými mravmi, pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti
a navrhovateľom bol využitý omyl a lesť v snahe dosiahnuť uznanie premlčaného záväzku spotrebiteľa,
resp. dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Právny režim predbežne formulovanej štandardnej zmluvy,
definovaný v článku 3 ods. 2 Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách teda nevyhnutne musí dopadať aj na uvedenú dohodu. Rovnako právny
režim celej citovanej smernice, z ktorej je odvodený model spotrebiteľskej ochrany, zakotvený v našom
právnom poriadku. Dohoda ako právny úkon je pre svoju nezrozumiteľnosť, neurčitosť, rozpor s dobrými
mravmi a rozpor s dobrými mravmi a rozpor s kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského právaneplatná. Uviedli, že ust. § 558 Občianskeho zákonníka je vo vzťahu k ustanoveniu § 110 ods. 1 druhá
veta Občianskeho zákonníka ustanovením špeciálnym a jeho aplikácia je namieste vždy, keď sa jedná
o uznanie práva spočívajúceho v povinnosti zaplatiť peňažné plnenie, ktoré je v čase uznávacieho

prejavu dlžníka premlčané, čo logicky odôvodňuje podmienku formulovanú zákonodarcom, len ak ten,
kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Tvrdili, že preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík
navrhovateľa (§ 7 ZOS, § 8 ods. 1, ods. 4 ZOS), ktoré odporujú dobrým mravom (§ 4 ods.
8 ZOS, § 3 ods. 1 OZ) súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom na posúdenie „uznania“
ako neplatného právneho úkonu podľa § 39, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhli potvrdiť i

výrok o trovách konania pred súdom prvého stupňa, nakoľko súd pri rozhodovaní o trovách konania
postupoval v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou
teóriou. Uplatnili náhradu trov odvolacieho konania vo výške 42,67 Eur. Odporkyňa a
vedľajší účastník na strane odporkyne doplnili svoje vyjadrenie k odvolaniu tak, že paušálnou aplikáciou
Obchodného zákonníka pri každej formulárovej zmluve, ktorá je označená ako úverová zmluva, by súd
skĺzol do povrchnosti, ktorá opomína obsah hodnoteného právneho úkonu a zároveň by sa ignorovala

zmena spoločenskej situácie, predovšetkým kogentná úprava spotrebiteľských zmlúv, vrátane zmlúv o
spotrebiteľských úveroch. Vyslovili názor, že každá zmluva o spotrebiteľskom úvere bez ohľadu na formu
a typ spotrebiteľského úveru sa vždy spravuje špeciálnymi ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách
a podporne Občianskym zákonníkom.

Krajský súd v Trenčíne preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu podaného odvolania a
jeho dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné vo veci samej potvrdiť ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a vo výroku o trovách prvostupňového konania zrušiť podľa §
221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Vo veci bolo rozhodnuté bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom
prvého stupňa. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,

vyhodnotil dôkazy v konaní vykonané každý jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, odôvodnil,
z akých dôvodov a ktoré tvrdenia účastníkov mal za preukázané, a ktoré nie, uviedol svoje skutkové
zistenia, ktoré z dokazovania vyplynuli a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne
vyložil. Námietky navrhovateľa, uvedené v podanom odvolaní, preto nemohli v danej veci privodiť zmenu
napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli

mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého
rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje. Na zdôraznenie správnosti
dodáva nasledovné:

Odvolací súd zhodne s názorom prvostupňového súdu poukazuje na skutočnosť, že v

prejednávanej veci pri uzatváraní dohody o splátkovom kalendári a uznaní dlhu došlo k
nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore s požiadavkou odbornej starostlivosti, a ktorá
podstatne narušuje, alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná alebo priemerného
člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov. Umiestnenie textu

o vedomosti premlčaného dlhu nasvedčuje tomu, že zo strany navrhovateľa došlo k porušeniu odbornej
starostlivosti vo vzťahu k spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobitnú schopnosť a starostlivosť, ktorú
možno rozumne očakávať od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca
čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.
Z tohto hľadiska je preto aj správny záver o tom, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára o

uznaní záväzku ako nekalá obchodná praktika je neplatná, a preto bola dôvodne uplatnená námietka
premlčania.

Ako vyplýva z článku 6 odsek 1 Smernice Rady č. 2005/29 o nekalých obchodných praktikách
podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak

obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá alebo akýmkoľvek spôsobom, vrátane celkového
prevedenia uvádza do omylu, alebo je spôsobilá uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa vo vzťahu
k jednému alebo k viacerým prvkom vymenovaným v tomto článku 6 ods. 1, pričom v obidvoch
prípadoch zapríčiňuje, alebo je spôsobilá zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnejtransakcií, ktoré by inak neurobil. Článok 2 písm. d) smernice č. 2005/29 definuje pojem obchodné
praktiky použitím zvlášť širokej formulácie ako „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania
alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia, vrátane reklamy a marketingu obchodníka, priamo spojené s

podporou, predajom alebo dodávkou produktu spotrebiteľom (rozsudky zo 14.01.2010
Plus Warenhandelsgesellschaft,C-304/08 Zb. s. I 217, bod 36 a z 09.11.2010, Mediaprint Zeitungs - unt
zeitschriftenverlak C 540/08, bod 17).

S prihliadnutím práve na okolnosti uzatvorenia dohody o uznaní záväzku a

splátkovom kalendári je potrebné skonštatovať, že uvedená dohoda je nepochybne formulár, ktorý
vopred pripravil veriteľ pre dlžníka obsahujúci viacero právnych vzťahov napríklad jednostranné prejavy
uznania záväzku, prehlásenie o vedomosti o premlčaní dlhu a jeho následkoch a dvojstranné
právne úkony o dohode o splátkach a dohode o uzavretí rozhodcovskej doložky. Skrytým cieľom je
dosiahnutie uznania záväzku a predĺženia premlčacej doby na uplatnenie nároku navrhovateľa. Z textu
dohody je zrejmé, že ide o formulár, ktorý navrhovateľ používa vo vzťahu k neurčitému

počtu dlžníkov (označenie osobou a údajov). Všetky tieto okolnosti len dosvedčujú fakt, že navrhovateľ
chcel dosiahnuť uznanie premlčaného dlhu v zmysle Občianskeho zákonníka a v dôsledku toho uplatniť
právo na súde. Súd teda nemôže poskytnúť ochranu uplatnenému právu, ktoré je výsledkom použitia
nekalej obchodnej praktiky, pretože výkon práv nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 OZ).
Správne teda prvostupňový súd považoval uplatnenú pohľadávku navrhovateľa za premlčanú

z dôvodu, že uplatnená pohľadávka bola splatná 19.12.2006 a návrh bol podaný dňa 30.07.2012, teda
po uplynutí všeobecnej premlčacej trojročnej doby (podľa § 101 Občianskeho zákonníka).

Z týchto dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil
(§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Navrhovateľ sa domáhal, aby odvolací súd nepriznal odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov
konania, keď poukazoval jednak na skutočnosť, že tieto trovy neboli účelne vynaložené na uplatnenie
alebo bránenie práva, že pokiaľ vedľajší účastník využíva na zastupovanie v súdnych konaniach
pomoc advokáta, musí jeho trovy znášať z vlastných prostriedkov, že sa jedná o umelé navyšovanie

trov konania zneužitím zákona o ochrane spotrebiteľa, účelu a zmyslu inštitútu náhrady trov právneho
zastúpenia, a preto žiadal, aby súd aplikoval ust. § 150 O.s.p. Vytýkal tiež priznanie trov právneho
zastúpenia odporkyni za úkony právnej služby - príprava a prevzatie veci, vyjadrenie k
návrhu a účasť na pojednávaní, keď išlo o totožné úkony ako u vedľajšieho účastníka
a o toho istého zástupcu.

Podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. platí, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu
patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Citované ustanovenie možno uplatniť vtedy, keď sú splnené všetky predpoklady na priznanie
náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre
ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad,
ktoréhovýnimočnosťmôžespočívaťvokolnostiachdanejveci,aleajvokolnostiachnastraneúčastníkov

konania.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa sa prihliada aj na osobné, majetkové a zárobkové
a iné pomery všetkých účastníkov konania, pričom je potrebné zohľadňovať aj okolnosti, ktoré viedli
účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Zistenie, že účastník nemal

úspech v konaní v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, nie je dôvodom, aby súd bez ďalšieho
nepriznal úspešnému účastníkovi náhradu trov konania.

Pokiaľ ide o osobné, majetkové a zárobkové pomery, túto skutočnosť nemožno zohľadniť v prospech
navrhovateľa, keďže k tomu nie sú žiadne dôvody a ani v tomto smere navrhovateľ neargumentuje.

Je nepochybné, že navrhovateľ uplatnil premlčanú pohľadávku a práve v dôsledku vznesenia námietky
premlčaniavedľajšímúčastníkomnastraneodporkyne,akoiodporkynedošlokzamietnutiujehonávrhu.
Navrhovateľ žaloval premlčanú pohľadávku zrejme v domnienke, že odporkyňanebude premlčanie namietať v dôsledku svojej neznalosti. Práve táto okolnosť je jednou z tých, ktorá
vylučuje aplikáciu ust. § 150 O.s.p. v danom prípade.

Základná námietka navrhovateľa smeruje k tomu, že trovy konania v prípade, ak sa vedľajší
účastník nechá zastúpiť advokátom a odporkyňa totožným zástupcom, nemožno považovať za účelne
vynaložené na uplatnenie alebo bránenie práva.

Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo

na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom.

Pokiaľnavrhovateľmáprávonechaťsazastúpiťprávnymzástupcom,takistokaždýinýúčastníksúdneho
konania za rovnakých podmienok môže toto právo, garantované Ústavou Slovenskej republiky, využiť
za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravuje O.s.p.

V ust. § 93 ods. 2 O.s.p. zákonodarca zvýšil ochranu spotrebiteľov, keď umožnil na strane
spotrebiteľa ako vedľajšiemu účastníkovi zúčastniť sa konania takej právnickej osobe, ktorej predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, pričom takýmto predpisom je aj zákon č. 250/2007
Z. z. o ochrane spotrebiteľa.

Z ust. § 18 O.s.p. vyplýva, že účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie.
V zmysle ust. § 24 O.s.p. účastník sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí.

V zmysle § 25 ods. 1 O.s.p. ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.

V zmysle § 93 ods. 4 veta prvá O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti
ako účastník.

Z citovaných ustanovení vyplýva rovnaké právo každého účastníka, ako i vedľajšieho účastníka nechať
sa v konaní zastupovať, a to aj advokátskou kanceláriou, či advokátom. Zo žiadneho zákonného

ustanovenia nevyplýva, že by takéto právo vedľajší účastník nemal.

Citované ust. § 142 O.s.p. totiž upravuje, ako súd postupuje v prípade, keď priznáva právo na náhradu
trov konania, pričom posudzuje účelnosť takto uplatnených trov, a to vo vzťahu k trovám,
ktoré účastníkovi prizná. Takto môže trovy, ktoré sú neúčelné, znížiť. Citovaná právna úprava v § 150 v

žiadnom prípade však neodôvodňuje nepriznanie trov konania z dôvodu neúčelnosti.

Navrhovateľ sa domáhal aj aplikácie ust. § 150 ods. 2 O.s.p., tvrdil, že trovy konania sú neprimerané k
výške uplatneného nároku a žiadal odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznať.

Ustanovenie § 150 ods. 2 O.s.p. (účinné od 15.10.2008 ) umožňuje v prípadoch, ak sú trovy konania
v drobných sporoch podľa § 200ea O.s.p. neprimerané voči pohľadávke, tieto nepriznať alebo znížiť.
Podľa dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu pôjde o tie prípady, ak trovy konania predstavujú
niekoľkonásobne vyššiu sumu ako je suma pohľadávky, ktorá je predmetom sporu.

Je nepochybné, že aj predmetnú vec je možné považovať za drobný spor podľa § 200ea
O.s.p. Výška uplatneného nároku - 525,52 Eur s prísl. a priznané trovy konania úspešnej odporkyni vo
výške 75,35 Eur a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu vo výške 117,84 Eur nespĺňajú podmienku
ustanovenia § 150 ods. 2 O.s.p., t. j. že by boli neprimerané voči pohľadávke. Z tohto dôvodu aplikácia
citovaného ustanovenia v danej veci nebola možná.

Súd prvého stupňa v danej veci správne na rozhodnutie o trovách konania aplikoval ust. § 142 ods.
1 O.s.p.

Pokiaľ však ide priznanú výšku trov konania odporkyni a vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporkyne, je jeho rozhodnutie nezrozumiteľné, a tým aj nepreskúmateľné. Z rozhodnutia súdu

prvého stupňa vyplýva, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov konania vo výške
75,35 Eur, pričom nie je zrejmé, o aké trovy konania sa má u odporkyne jednať, z čoho uvedená
suma pozostáva. Toto nie je možné vyvodiť ani z vyúčtovania trov konania predložených zástupcom
odporkyne. Pokiaľ by sa malo jednať o trovy právneho zastúpenia, nie je uvedené, za aké úkony sútrovy právneho zastúpenia priznané a toto rozhodnutie by ani nebolo správne, nakoľko odporkyňa a
vedľajší účastník mali spoločného zástupcu z radov advokátov v konaní . Za nesprávny matematický
výpočet je možné označiť sumu 51,20 Eur, ktorá nepredstavuje súhrn tarifnej odmeny, režijného paušálu

a 20% DPH. V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa tiež absentuje, akým spôsobom súd dospel
k výške cestovného zástupcu odporkyne a vedľajšieho účastníka, o aké motorové vozidlo sa jednalo,
aká bola cena pohonných hmôt, či bola uplatnená amortizácia vozidla, počet kilometrov atď., za aký
čas je priznaná náhrada za stratu času a v akej výške, nie je odôvodnená účelnosť priznaných trov
spočívajúcich v cestovnom a náhrade za stratu času.

Právo na prieskum súdneho rozhodnutia je základným i zásadným (procesným) právom. Toto právo
nemôže byť odopreté žiadnemu účastníkovi občianskeho súdneho konania. Požiadavka prieskumu
rozhodnutí súdom nižšieho stupňa súdom vyššieho stupňa vyjadruje totiž základné právo na súdnu
ochranu a z neho vyplývajúce právo na spravodlivý súdny proces.

Aby mohla byť realizovaná prieskumná činnosť odvolacieho súdu, musí mať účastník konania reálnu
možnosť uplatniť tie procesné práva, ktoré mu podľa zákona patria. Medzi základné procesné práva patrí
zákonná možnosť napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Právo podať odvolanie môže účastník vo svojej veci uplatniť len v takom prípade, pokiaľ rozhodnutie,

ktoré odvolaním napáda, obsahuje určité, zrozumiteľné a jasné dôvody, prečo súd vo veci tak rozhodol.
V opačnom prípade nemá účastník konania možnosť, aby riadne uplatnil svoje procesné právo podať
odvolanie, a preto platí, že postupom súd mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie možnosti konať pred súdom je odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.

a dôvodom, pre ktorý odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zruší podľa § 221 ods. 1 písm. f)
O.s.p. Pokiaľ by totiž odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu rozhodnutie prvostupňového súdu ,
ktoré trpí uvedenými nedostatkami, namiesto, aby takéto rozhodnutie ako nepreskúmateľné zrušil a vec
vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie, porušil by tým zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

Vzhľadom na uvedené krajský súd rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania musel zrušiť
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f), ods. 2 O.s.p.

Po odstránení naznačených nedostatkov súd prvého stupňa opätovne rozhodne o trovách
prvostupňového i odvolacieho konania.

Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .