Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, June 18, 2014

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 37C/33/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2112206111
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Malý
ECLI: ECLI:SK:OSTT:2014:2112206111.10

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, v konaní pred sudcom JUDr. Igorom Malým, v právnej veci navrhovateľky: U.,
zastúpená JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou so sídlom Kollárova 8, Trnava, proti odporkyni:
D., zastúpená JUDr. Milošom Chrenkom, advokátom so sídlom Hlavná 23, Trnava, o určenie neplatnosti
darovacej zmluvy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Navrhovateľka je povinná zaplatiť odporkyni náhradu trov konania / právneho zastúpenia vo výške
611,86 €, a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku k rukám JUDr. Miloša Chrenka,
právneho zástupcu odporkyne.

Štátu súd náhradu trov konania vo výške 435,36 € za trovy znaleckého dokazovania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa svojim návrhom došlým dňa 21.3.2012 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by
súd určil že darovacia zmluva zo dňa 21.10.2008 uzavretá medzi účastníčkami konania, ktorej vklad
bol povolený Správou katastra Q. dňa 28.10.2008 pod V6706/08, predmetom ktorej bolo darovanie
nehnuteľnosti - bytu č. XX na štvrtom nadzemnom podlaží, treťom poschodí bytového domu súp.č.
XXXX na parc.č. XXXX/XX, ulica F., zapísanom na Správe katastra Q. na LV č. XXXX, je neplatná.
Uviedla že navrhovateľka ako darkyňa a odporkyňa ako obdarovaná podpísali dňa 27.10.2008 darovaciu
zmluvu zo dňa 21.10.2008, podľa ktorej navrhovateľka darovala odporkyni byt č. XX na štvrtom
nadzemnom podlaží bytového domu č.súp. XXXX . na parc.č. XXXX/XX, ulica F. XX v Q., o podlahovej
ploche 50,74 m2, v celosti, zapísaný na LV č. XXXX., spoluvlastnícky podiel 82/10000 na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu, spoluvlastnícky podiel 82/10000 na pozemku parc.č. XXXX/
XX, druh pozemku zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.044 m2, na ktorom je obytný dom
č.súp. XXXX. postavený; vklad vlastníckeho práva podľa darovacej zmluvy bol Správou katastra Q.
povolený dňa 28.10.2008 pod číslom R. Podľa navrhovateľky však darovacia zmluva je neplatná,
pretože navrhovateľka v roku 2007 podala na Mesto Q. žiadosť o pridelenie malometrážneho bytu
pre dôchodcov na ulici R., pričom predmetná žiadosť bola zaradená do zoznamu uchádzačov s tým,
že žiadosť bude vedená v evidencii 1 rok (do 29.3.2008), a ak tejto žiadosti vyhovené nebude, musí
ju navrhovateľka vždy po 1 roku obnoviť. V tomto období navrhovateľka stretla bývalú kolegyňu R.,
ktorá jej povedala že jej dcéra (odporkyňa) vie vybavenie žiadosti urýchliť, a aby byt (č. XX na ulici F.
XX v Q.), predala odporkyni (ktorá s manželom bývala v Q. na ulici J.). Následne odporkyňa osobne
navštívila navrhovateľku, uistila ju že jej vybaví malometrážny byt, a informovala ju o tom, že podmienkou
kladného vybavenia žiadosti je aby navrhovateľka nemala vo vlastníctve byt - aby jej ho darovala s
tým, že po tom ako bude na ňu byt prepísaný jej zaplatí sumu 1.500.000,- Sk (na ktorej sa dohodli).
Dňa 21.10.2008 odporkyňa spísala darovaciu zmluvu, účastníčky konania ju podpísali dňa 27.10.2008,

a dňa 28.10.2008 Správa katastra Q. povolila vklad vlastníckeho práva. V deň podpísania darovacej
zmluvy (27.10.2008) odporkyňa vzala navrhovateľku k psychiatričke MUDr. P. ktorá vystavila potvrdenie
o psychickom stave navrhovateľky, podľa ktorého navrhovateľka vie posúdiť svoje konanie, a čo chce a
mieni urobiť. Navrhovateľke bol malometrážny byt dňa 10.10.2011 pridelený, pričom do presťahovania
sa do malometrážneho bytu navrhovateľka bývala v byte na ulici F. v Trnave. Po tom ako bolo zapísané
vlastnícke právo k predmetnému bytu na odporkyňu, navrhovateľka viac krát ústne žiadala odporkyňu
aj matku odporkyne o vyplatenie dohodnutej sumy 1.500.000,- Sk - odporkyňa tvrdila že nakoľko sa
jej nepodarilo predať byt na ulici J. nemôže jej dohodnutú sumu vyplatiť, následne jej povedala že
manžel odporkyne nechce ísť bývať do bytu na ulici F. Následne navrhovateľka zistila že odporkyňa
zverejnila inzerát na predaj bytu na ulici F. preto aj podala návrh na vydanie predbežného opatrenia,
ktorému bolo vyhovené. Poukázala na § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka podľa ktorého právny úkon
sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný - darovacia zmluva nebola zo
strany navrhovateľky urobená vážne, nakoľko navrhovateľka nemala v úmysle predmetný byt odporkyni
darovať.
K návrhu priložila navrhovateľka Uznesenie tunajšieho súdu č. 8C/12/2012-20 zo dňa 8.2.2012, kópiu
darovacej zmluvy uzavretej medzi účastníčkami konania dňa 21.10.2008, oznámenie Mesta Q. o
zaradení navrhovateľky do zoznamu uchádzačov o pridelenie bytu zo dňa 19.4.2007, lekársky nález
MUDr. P. zo dňa 27.10.2008.

Odporkyňa sa k návrhu vyjadrila -cestou svojho právneho zástupcu- podaním došlým súdu dňa
11.9.2012 v ktorom uviedla že návrh považuje za nedôvodný, nemajúci oporu v zákone a navrhla
aby ho súd zamietol. Z návrhu nevyplýva v čom vidí navrhovateľka neplatnosť zmluvy, iba stručne
konštatuje že nemala v úmysle byt odporkyni darovať, a darovacia zmluva nebola urobená vážne,
preto je v zmysle § 37, ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná - uvedený dôvod je nepostačujúci
pre určenie že zmluva, ktorou na odporkyňu navrhovateľka previedla vlastníctvo k bytu, je neplatná.
Uviedla ďalej že navrhovateľka bola v minulosti kolegyňou matky odporkyne (R.), poznajú sa 42 rokov.
V roku 2007 sa matka odporkyne presťahovala na D., kde bývala v blízkosti navrhovateľky ktorá
bývala na F.i (obe na sídlisku A.) - od uvedenej doby sa odporkyňa a jej matka s navrhovateľkou
často stretávali, navrhovateľka sa sťažovala na zlé vzťahy so svojimi deťmi, ktoré ju nenavštevovali
a nepomáhali jej. Navrhovateľka často krát potrebovala pomoc v domácnosti, s nákupmi, potrebovala
ísť k lekárom a pod., preto matka odporkyne aj odporkyňa samotná jej pomáhali, robili jej nákupy,
pomohli v domácnosti, vozili autom. Navrhovateľka často hovorila o svojom úmysle presťahovať sa do
malometrážneho bytu na B. ulici, opakovane si podala žiadosť o pridelenie takéhoto bytu od Mesta Q.,
pričom však jednou z podmienok pre pridelenie bytu bolo že žiadateľ nie je vlastníkom nehnuteľnosti
(čo navrhovateľka bola), súčasne žiadateľ nemohol svoju nehnuteľnosť odplatne previesť, keďže by bol
vlastníkom značnej sumy peňazí a nebol by oprávnený na pridelenie takéhoto tzv. sociálneho bytu (bytu
určeného pre sociálne slabšie skupiny obyvateľstva). Z uvedeného dôvodu sama navrhovateľka v roku
2008 navrhla matke odporkyni že svoj byt daruje odporkyni, čo odôvodnila okrem vyššie uvedeného aj
tým, že jej chce pomôcť a odvďačiť sa za dovtedajšiu pomoc (odporkyňa vtedy bývala v jednoizbovom
byte s manželom a dvomi deťmi). Odporkyňa ponuku spočiatku nebrala vážne a nereagovala na ňu,
navrhovateľka však ponuku viackrát zopakovala - keď odporkyňa videla že navrhovateľka ponuku myslí
vážne (a že nejde o rozmar či neuváženosť), rozhodla sa dar prijať; aby mala istotu že ide o slobodnú
a vážnu vôľu navrhovateľky a že navrhovateľka je duševne zdravá a spôsobilá na právne úkony (že
si plne uvedomuje čo robí), navštívila odporkyňa s navrhovateľkou psychiatričku, ktorá navrhovateľku
vyšetrila, a potvrdila že navrhovateľka je zdravá a spôsobilá na právne úkony. Návrh darovacej zmluvy
vypracovala odporkyňa a dala ho navrhovateľke k dispozícii týždeň pred uzavretím zmluvy, aby si ju
dôkladne prezrela a prípadne sa poradila - navrhovateľka nemala k návrhu zmluvy žiadne výhrady,
preto účastníčky konania ju podpísali. S navrhovateľkou sa ďalej dohodli že odporkyňa jej pomôže
pri získaní malometrážneho bytu, a až do doby keď byt od Mesta Q. získa môže v darovanom byte
bezplatne bývať - bude hradiť iba platby za elektrinu a plyn; odporkyňa platila všetky ostatné náklady za
byt (poplatky za správu, príspevky do fondu opráv atď.), pričom navrhovateľka v byte bezplatne bývala
tri roky. V novembri 2011 získala navrhovateľka byt (garsónku) do ktorého sa následne presťahovala (so
sťahovaním jej pomáhala odporkyňa). Za celé obdobie od uzavretia zmluvy až do začiatku roku 2012
navrhovateľka nespochybnila svoje rozhodnutie uzavrieť zmluvu, v malometrážnom byte bola spokojná
- problémy nastali keď sa o prevode dozvedeli deti navrhovateľky, ktoré sa zrejme cítili byť ukrátené;
odvtedy sa začali o navrhovateľku aktívne zaujímať a starať, a presvedčili ju aby sa snažila získať byt
späť (následne navrhovateľka podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia a trestné oznámenie
voči odporkyni pre údajný podvod). Odporkyňa sa až v rámci trestného konania prvýkrát dozvedela,

že mala navrhovateľke sľúbiť za prevod bytu sumu 49.000,00 € - toto jej tvrdenie je klamlivé, ničím
nepotvrdené a nelogické, odporkyňa ho popiera, nakoľko sama navrhovateľka ponúkla že byt daruje
odporkyni, túto ponuku urobila niekoľkokrát, aj pred svedkami. V dobe prevodu a až do podania návrhu
na súd mali účastníčky konania veľmi dobré vzťahy, navrhovateľka sa chcela odporkyni odvďačiť za jej
pomoc (okrem toho že chcela splniť podmienky Mesta Q.). Odporkyňa v danej dobe nemala záujem
kúpiť dvojizbový byt, svoju bytovú potrebu riešila s cieľom nájsť si primerane priestranné bývanie, a
dar vnímala ako hodnotu ktorej speňažením získa peniaze na zabezpečenie priestrannejšieho bývania
pre svoju rodinu. O skutočnosti, že snaha navrhovateľky riešiť svoju bytovú situáciu darovaním bytu a
získaním malometrážneho bytu od mesta bola vlastnou iniciatívou navrhovateľky svedčí i fakt, že prvú
žiadosť o pridelenie bytu podala navrhovateľka ešte predtým, ako sa matka odporkyne presťahovala
do súčasného bytu a začala sa stretávať s navrhovateľkou. O vôli navrhovateľky uzavrieť darovaciu
zmluvu svedčí i fakt, že po dobu viac ako troch rokov darovaciu zmluvu nespochybnila, nikdy nežiadala
od odporkyne zaplatenie žiadnych peňazí - až do podania návrhu na súd nedoručila ani jednu výzvu na
zaplatenie akejkoľvek sumy. Poukázal na znenie § 34, § 35 a § 628, ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorých právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo
povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, ktorý sa môže urobiť konaním alebo
opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel
účastník prejaviť. Podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je jej bezodplatnosť, teda darca prevádza
vec vo svojom vlastníctve na obdarovaného bezodplatne - rozdiel medzi darovacou zmluvou a kúpnou
zmluvou je natoľko jasný, že navrhovateľka nemôže tvrdiť, že nevedela že uzatvára darovaciu zmluvu,
navrhovateľka na podporu svojich tvrdení neuviedla žiadne dôkazy ktoré by potvrdili, že už v dobe
uzavretia zmluvy nechcela byt darovať, ale predať (nesie pritom dôkazné bremeno o tejto skutočnosti).
Navrhovateľka tvrdí že uzavrela darovaciu zmluvu len navonok a formálne, jej úmyslom bolo však v
skutočnosti uzavrieť kúpnu zmluvu - túto vôľu však navrhovateľka nikdy neprejavila, odporkyňa o takejto
jej údajnej vôli nevedela a nebola informovaná. Darovacia zmluva je urobená v písomnej forme, je ju
teda treba vykladať gramaticky, podľa jej jazykového vyjadrenia, čo nevzbudzuje akúkoľvek pochybnosť
o tom že navrhovateľka ňou prejavila vôľu byt odporkyni darovať; ak skrytým úmyslom navrhovateľky
bolo byt odporkyni predať, táto vôľa zostala nevyslovená, a je v rozpore s jazykovým prejavom - na
takúto vnútornú výhradu nemožno prihliadať, nemožno prihliadať na zmenu názoru darkyne, ktorý nastal
dávno po uzavretí zmluvy; záväzkovo právne a vecnoprávne účinky nastali pred viac ako tromi rokmi,
a niet opory v zákone na ich zánik. Na záver uviedla že navrhovateľka vyjadrila v čase uzatvárania
zmluvy svoju jasnú vôľu byt darovať odporkyni, nikdy nebola reč o odplatnom predaji, navrhovateľka tri
roky po uzavretí zmluvy túto rešpektovala a nespochybnila; dodatočné spochybnenie vlastnej slobodnej
a vážnej vôle vyjadrenej v písomnom právnom úkone je neodôvodnené a nepodložené, javí sa ako
účelová snaha dodatočne, a v rozpore so zákonom dostať späť svoj bývalý majetok. Darovacia zmluva
je platná a návrh navrhovateľky je bezdôvodný.

Pred pojednávaním konaným dňa 14.1.2013 navrhovateľka požiadala aby súd pripustil zmenu petitu
návrhu.
Uznesením vydaným na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 súd pripustil zmenu petitu návrhu v
nasledovnom znení: „Súd určuje, že navrhovateľka je výlučnom vlastníčkou nehnuteľnosti bytu č. XX. na
4. nadzemnom podlaží bytového domu súp.č. XXXX na parc.č. XXXX/XX., ulica F., o podlahovej ploche
50,74 m2, spoluvlastníckeho podielu 82/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
spoluvlastníckeho podielu 82/10000 na pozemku parc.č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 1.044 m2, na ktorom je obytný dom súp.č. XXXX postavený, zapísanom na Správe katastra
Q. na LV č. XXXX.
Vzhľadom k tomu že voči rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie, pričom bolo vyhlásené za
prítomnosti oboch účastníčok a ich právnych zástupcov, nevyhotovovalo sa v písomnej forme.

Na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 právna zástupkyňa navrhovateľky uviedla že navrhovateľka
ako staršia osoba (dôchodkyňa) chcela bývať v malometrážnych bytoch na ulici B., nakoľko je tam
zabezpečená starostlivosť o starších ľudí, navrhovateľka tam má viacero priateľov - podala si preto
žiadosť na Mesto Q. o pridelenie malometrážneho bytu; následne sa stretla s matkou odporkyne,
ktorá jej cestou svojej dcéry (odporkyne) prisľúbila s vybavením malometrážneho bytu pomoc, a
zároveň ju požiadala, aby v prípade predaja bytu tento predala odporkyni. Následne sa odporkyňa s
navrhovateľkou stretli, odporkyňa vysvetlila podmienky pridelenia malometrážneho bytu, pričom jednou
z nich bola aj skutočnosť že žiadateľ nie je vlastníkom iného bytu ani finančných prostriedkov -
dohodli sa preto, že navrhovateľka formou darovacej zmluvy prevedie na odporkyňu byt, a následne

keď všetko bude vybavené že jej odporkyňa zaplatí sumu 1.500.000,- Sk. Po uvedenej dohode, keď
odporkyňa pridelenie malometrážneho bytu pre navrhovateľku sprostredkovala, odporkyňa spísala
darovaciu zmluvu, odviedla navrhovateľku k psychiatričke na vyšetrenie jej zdravotného stavu, a
následne podpísali darovaciu zmluvu na matrike, a bol podaný návrh na vklad vlastníckeho práva (bol
prednostne vybavený). Vzhľadom k tomu že účastníčky konania si dohodli za prevod bytu finančnú
odplatu vo výške 1.500.000,- Sk, nemohla byť darovacia zmluva platná; nebolo vôľou navrhovateľky byt
odporkyni darovať.
Na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 právny zástupca odporkyne uviedol že navrhovateľka ani
odporkyňa nemali úmysel uzavrieť medzi sebou kúpnu zmluvu (o takomto úmysle nebol predložený
navrhovateľkou žiaden dôkaz), prevod nehnuteľnosti bol od začiatku oboma účastníčkami braný ako
darovanie. Uvedené vyplýva zo skutočnosti že navrhovateľka s odporkyňou, resp. jej matkou sa často
stretávali, navrhovateľka sa sťažovala na svoju ťaživú situáciu, keď jej deti ani žiadny iní príbuzní
nepomáhali - preto pomoc vo forme nákupov, vozenia do mesta a k lekárovi jej poskytovala odporkyňa.
Z tohto dôvodu samotná navrhovateľka navrhla, že ako vďaku a odplatu za pomoc, a tiež za vybavenie
malometrážneho bytu, odporkyni daruje svoj byt na F.A.; odporkyňa ponuku najskôr nebrala vážne,
keď ju ale navrhovateľka viackrát zopakovala, začala vo veci konať - spísala darovaciu zmluvu (z
obavy pred následným jej zneplatnením požiadala navrhovateľku aby sa podrobila psychiatrickému
vyšetreniu), následne približne týždeň navrhovateľka mala zmluvu u seba aby si prípadne ešte vec
rozmyslela, a až potom pristúpili k podpisu darovacej zmluvy. Poukázala na skutočnosť, že darovacia
zmluva bola podpísaná v roku 2008, malometrážny byt navrhovateľke bol pridelený v roku 2011,
pričom počas tejto doby, ani následne navrhovateľka darovaciu zmluvu nenapadla, od odporkyne nikdy
nežiadala vyplatenie kúpnej ceny; odporkyňa sa až pred vyšetrovateľom dozvedela, že sa mala údajne
s navrhovateľkou dohodnúť na zaplatení 1.500.000,- Sk. O tom že navrhovateľka si bola vedomá, že
podpísala darovaciu zmluvu svedčia aj jej opakované podania na Mesto Q., kde v roku 2010 aj 2011
uvádza že byt previedla na inú osobu darovacou zmluvou. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka
nie je pozbavená spôsobilosti na právne úkony a jej stav je dobrý, preto jej muselo byť zrejmé že
podpisuje darovaciu zmluvu (bezodplatnú), a nie kúpnu zmluvu (odplatnú). Odporkyňa považovala
uzavretú zmluvu za zmluvu darovaciu, nikdy nemala vôľu uzavrieť s navrhovateľkou inú zmluvu - je
na navrhovateľke aby existenciu vôle uzavrieť odplatnú zmluvu preukázala. Navrhovateľka svoj úmysel
darovať byt prezentovala tiež tým, že je pre ňu veľký, že sa nachádza v okrajovej časti Q., a zároveň
chcela pomôcť odporkyni ktorá dovtedy bývala v zlých bytových pomeroch. Odporkyňa dar neprijala
s úmyslom že by sa do bytu nasťahovala, ale tento chcela speňažiť a zabezpečiť si pre seba lepšie
bývanie.
Na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 navrhovateľka uviedla že niekedy v roku 2010 ju stretla matka
odporkyne, ktorej sa zverila že by rada bývala v malometrážnych bytoch, na čo matka odporkyne
jej povedala že odporkyňa to vie vybaviť - následne sa stretli a dohodli sa na ďalšom postupe.
Navrhovateľka odporkyni z dôvodu vybavenia bytu dala 10.000,- Sk („úplatok za vybavenie bytu“),
následne pani z mestského úradu navrhovateľke oznámila že nesmie byť vlastníčkou žiadneho bytu,
preto s odporkyňou išli na bytový podnik, kde „na odporkyňu byt prepísala“, aby „odporkyňu zaregistrovali
ako vlastníčku“.
Na otázky sudcu navrhovateľka uviedla že za prevod bytu mala byť zaplatená suma 1,5 milióna Sk,
na tom sa dohodli s odporkyňou aj s jej matkou. Na otázku či vie aký je rozdiel medzi darovacou
a kúpnou zmluvou navrhovateľka odmieta odpovedať. Darovaciu zmluvu podpísala preto lebo jej to
navrhla odporkyňa, nakoľko to bola podmienka k prideleniu malometrážneho bytu. Odporkyňa nikdy
nepovedala navrhovateľke, kedy kúpnu cenu za byt zaplatí; na otázku či navrhovateľka pýtala od
odporkyne peniaze, navrhovateľka neodpovedala. Dohodu o vyplatení peňazí navrhovateľka uzavrela
s matkou odporkyne, ktorá jej prisľúbila (aj písomne) že peniaze budú vyplatené, avšak žiadne peniaze
nedostala.
Na otázky svojej právnej zástupkyne navrhovateľka uviedla že odporkyňu pred podpisom darovacej
zmluvy nepoznala, všetko dohadovala s jej matkou; pred uzavretím darovacej zmluvy odporkyňa pre ňu
nenakupovala, neupratovala jej, nevozila ju k lekárovi, ani jej nijak nepomáhala, spoznala ju tesne pred
uzavretím zmluvy. Pred uzavretím zmluvy bola odporkyňa na byt pozrieť, páčil sa jej, prisľúbila že jej
zaplatí, avšak doposiaľ tak nespravila. Odporkyňa, resp. jej matka, navrhovateľke oznámili že byt musí
darovať, pretože v opačnom prípade by nedostala malometrážny byt. Za byt v niektoré mesiace platila
nájomné, elektriku a plyn, pričom uvedené platby dávala do rúk matke odporkyne.
Na otázky právneho zástupcu odporkyne navrhovateľka uviedla že jej vôľou je aby odporkyňa jej
zaplatila 1.500.000,- Sk, nakoľko takto sa pri prevode bytu dohodli; advokátku navštívila preto, lebo
odporkyňa jej doposiaľ nezaplatila cenu za byt 1.500.000,- Sk, naviac navrhovateľka nevie prečo dala

odporkyni 10.000,- Sk. S matkou odporkyne sa poznajú dlho, odporkyňu prvýkrát poznala, keď sa bola
pozrieť na byt. Byt predala odporkyni preto, lebo ju o to požiadala jej matka, pričom na kúpu bytu mala
navrhovateľka ďalších dvoch záujemcov.
Na pojednávaní konanom dňa 14.1.2013 odporkyňa uviedla že v dobe od prevodu bytu až po
pridelenie malometrážneho bytu navrhovateľke platila nájomné - plyn a elektriku si navrhovateľka platila
sama. Darovanie bytu bol nápad navrhovateľky ako vyjadrenie vďaky za pomoc, ktorú jej odporkyňa
poskytovala.
Na otázky sudcu odporkyňa uviedla že jej nebolo čudné, že od osoby s ktorou nebola v príbuzenskom
vzťahu dostala taký dar, nakoľko deti sa o navrhovateľku nestarali, a byt predať nemohla, nakoľko by v
takom prípade nemala nárok na pridelenie malometrážneho bytu. Dar preto odporkyňa prijala - dohodli
sa že pokiaľ navrhovateľke nebude pridelený malometrážny byt môže tam bývať, pričom odporkyňa je jej
ochotná pomôcť, čo aj realizovala. Následne sa o navrhovateľku začali zaujímať jej deti, ktoré zakázali
odporkyni prístup do bytu. Odporkyňa potvrdila že od navrhovateľky prevzala 10.000,- Sk na urýchlenie
vkladu vlastníckeho práva k bytu. O žiadnej finančnej odplate účastníčky nikdy nehovorili - pre odporkyňu
nebolo zaujímavé byt kupovať, nakoľko sa jednalo o dvojizbový byt, ktorý bol pre odporkyňu malý.
Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky odporkyňa uviedla že pomáhala navrhovateľke pri
vybavovaní malometrážneho bytu formou písania žiadosti, vozenia na úrady a pod.; podmienkami
pridelenia malometrážneho bytu je občianstvo v Meste Q., mobilita, skutočnosť že žiadateľ nie je
vlastníkom bytu, a že byt ktorý prípadne mal predtým nesmie predať - s uvedenými podmienkami
navrhovateľka bola oboznámená, o podmienkach sa spolu rozprávali, odporkyňa jej ich vysvetľovala.
Navrhovateľka sama navrhla že prevedie byt na odporkyňu darovacou zmluvou, nakoľko uviedla že
„radšej dá byť cigáňom ako by ho mala dať vlastným deťom“. Odporkyňa sama nenavrhla aby jej byt
navrhovateľka previedla darovacou zmluvou, o zriadení vecného bremena na doživotné užívanie bytu
navrhovateľkou nerozmýšľala. Návrh na zrýchlenie vkladu dala preto, aby čo najskôr navrhovateľka
nebola vlastníčkou bytu; sumu 10.000,- Sk vrátila navrhovateľke (o čom však nemá žiaden doklad).
Navrhovateľka pomoc nepotrebovala, ale ak bolo treba jej odporkyňa pomohla, chodila k nej na návštevu
a pod. Navrhovateľka byt mohla užívať do času kedy nedostane malometrážny byt. Darovanie bytu bol
návrh navrhovateľky.

Z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Trnave, odbor kriminálnej polície č. XPn XXX/XX súd zistil že
navrhovateľka podala do zápisnice dňa 5.1.2012 trestné oznámenie na odporkyňu; v trestnom konaní
bola vypočutá navrhovateľka a odporkyňa. Uznesením č. ČVS:Z. zo dňa 3.2.2012, v spojení s
Uznesením Okresnej prokuratúry Q. č. 1Pn 128/12-3 zo dňa 21.3.2012 bolo trestné oznámenie
navrhovateľky odmietnuté, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania (nedošlo k naplneniu
znakov skutkovej podstaty zločinu podvod, ani iného trestného činu).

Súd si pre svoje rozhodnutie zadovážil ďalej oznámenie Mesta Q. zo dňa 30.1.2013, informáciu o
postupe pri prideľovaní malometrážnych bytov, lekársky nález MUDr. C. zo dňa 22.3.2013, rozhodnutie
Sociálnej poisťovne zo dňa 6.12.2012 o priznaní starobného dôchodku navrhovateľke, potvrdenie
Mesta Q. zo dňa 31.10.2011, príjmový pokladničný doklad zo dňa 10.7.2013 o platbe nájomného
navrhovateľkou.

Na pojednávaní konanom dňa 20.2.2013 svedkyňa R. uviedla že na jeseň 2007 stretla navrhovateľku
s ktorou sa ako staré známe začali navštevovať, pričom počas návštev navrhovateľka sa opakovane
sťažovala na jej vzťah s deťmi (nestarajú sa o ňu, nejavia o ňu záujem), a hovorila že byt v ktorom
býva je pre ňu veľký; spomínala že má podanú žiadosť na pridelenie malometrážneho bytu od Mesta
Q., avšak nemôže byt dostať, nakoľko je vlastníčkou iného bytu - v tejto súvislosti povedala že sa bytu
chce „zbaviť, že ho dá aj cigáňom“, nechcela ho však dať svojim deťom, lebo sa o ňu vôbec nezaujímali.
Následne sa navrhovateľka svedkyne pýtala či by uvedený byt nechcela jej dcéra (odporkyňa), a to
opakovane, preto svedkyňa spolu s odporkyňou sa stretli s navrhovateľkou a o záležitosti sa rozprávali,
pričom navrhovateľka povedala opätovne že dá svoj byt odporkyni, že za žiadnych okolností ho nechce
dať deťom. Odporkyňa ponúkla navrhovateľke že aj po prevode bytu môže v ňom bývať až dovtedy,
pokiaľ nedostane malometrážny byt, dohodli sa tiež že navrhovateľka bude platiť len za spotrebovaný
plyn a elektriku, a ostatné platby bude platiť odporkyňa; ohľadom platby alebo kompenzácie za prevod
bytu sa nehovorilo. Následne všetky záležitosti vybavovala len odporkyňa spolu s navrhovateľkou. Od
doby keď sa odporkyňa s navrhovateľkou dohodli až do doby keď navrhovateľka dostala malometrážny
byt (približne počas troch rokov) odporkyňa pre navrhovateľku zabezpečovala rôzne služby, napr. odvoz
k lekárovi, vybavovanie rôznych záležitostí a pod.

Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky svedkyňa uviedla že do blízkosti navrhovateľky sa
presťahovala v roku 2007, predtým do roku 1990 boli spolupracovníčky, následne ich prevádzky boli
rozdelené, odvtedy sa stretávali iba sporadicky, náhodou. Navrhovateľka nikdy nehovorila, že by jej za
byt mala odporkyňa zaplatiť, o peniazoch sa nehovorilo.
Na otázky právneho zástupcu odporkyne svedkyňa uviedla že s deťmi navrhovateľky sa nikdy nestretla,
počas návštev svedkyne u navrhovateľky jej deti nikdy neboli prítomné, ani nezavolali; svedkyňa nemá
vedomosť o tom, že by deti navrhovateľke nejakým spôsobom pomáhali, navrhovateľka sa na to neustále
sťažovala. Navrhovateľka nikdy svedkyňu nepožiadala o zaplatenie peňazí za byt, svedkyňa nevie o
tom že by požiadala odporkyňu, svedkyňa navrhovateľke nikdy nedala žiadne písomné prehlásenie o
zaplatení za byt.
Na pojednávaní konanom dňa 20.2.2013 svedkyňa I. uviedla že koncom roka 2011 stretla navrhovateľku
(jej matku), keď jej navrhovateľka povedala že už nebýva v byte na A. ale že býva v malometrážnych
bytoch - o tejto skutočnosti svedkyňa nevedela. S navrhovateľkou bola v telefonickom kontakte (raz
až dvakrát za mesiac), navrhovateľka o tom že previedla byt na A. nehovorila. Je pravdou že v roku
2004 alebo 2005 navrhovateľka spomínala, že byt na A. je veľký, a že by sa chcela prisťahovať do
malometrážnych bytov - svedkyňa jej vtedy povedala že to asi nepôjde pokiaľ bude vlastníčkou bytu na
A., na čo jej navrhovateľka povedala že byt dá svedkyni; následne však jej navrhovateľka oznámila že byt
jej nedá, nakoľko svedkyňa jej nezaplatí 1,5 mil. Sk, že ona ho môže predať. V roku 2006 svedkyňa mala
autonehodu, z tohto dôvodu sa jej osobné stretnutia s navrhovateľkou obmedzili na približne dvakrát
za rok.
Na otázky sudcu svedkyňa uviedla že navrhovateľka nikdy nespomenula, že uvažovala o prevode bytu.
Svedkyňa nevie že navrhovateľke by niekto pomáhal, navrhovateľka doposiaľ pomoc nepotrebuje.
Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky svedkyňa uviedla že o predaji bytu sa dozvedela v roku
2011, keď jej navrhovateľka povedala že byt sa predáva; z LV sa svedkyňa dozvedela že byt bol
prevedený už v roku 2008 - túto skutočnosť oznámila navrhovateľke ktorá bola prekvapená, stále tvrdila
že byt dala odporkyni ktorá ho pre ňu predáva.
Na otázky právneho zástupcu odporkyne svedkyňa uviedla že navrhovateľka u nej naposledy bola na
Vianoce v roku 2006, osobne si neblahoželali ani narodeniny, darčeky si posielali zásielkovou službou.
Svedkyňa sa s navrhovateľkou nestretla od roku 2006 do roku 2011, tzn. 5 rokov, telefonovali si 1 až
2 krát za mesiac (uvedené vzťahy boli v ich rodine normálne). Navrhovateľka bola podľa svedkyne v
období rokov 2005 až 2011 zdravotne v poriadku, vedela sa o seba postarať, neustále prezentovala že
v byte nechce byť; celú záležitosť okolo bytu navrhovateľka pochopila až po tom, ako jej to vysvetlili
svedkyňa s bratom, nakoľko dovtedy bola v tom že odporkyňa pre ňu byt predáva.

Na pojednávaní konanom dňa 20.3.2013 svedkyňa I. uviedla že pred viacerými rokmi sa u nej zastavila
navrhovateľka, spomínala že si dala žiadosť na pridelenie malometrážneho bytu pre dôchodcov v Q.;
následne sa občasne stretávali, pričom začiatkom roka 2012 navrhovateľka svedkyni povedala že už
býva v malometrážnych bytoch - svedkyňa sa jej spýtala čo spravila s bytom na A. navrhovateľka
odpovedala že sa predáva. Keď sa stretli následne v lete 2012, navrhovateľka opäť povedala že byt
sa predáva.
Na otázky sudcu svedkyňa uviedla že komu sa byt predáva, za akú cenu, ani žiadne iné podrobnosti
okolo bytu sa navrhovateľky nevypytovala, navrhovateľka o tom nehovorila; navrhovateľka nikdy
nespomínala že s prevodom bytu by mali byť nejaké problémy.
Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky svedkyňa uviedla že navrhovateľka (keď za ňou prišla)
väčšinou bola sama prípadne s kamarátkami, boli mobilná, mohla chodiť.
Na otázky právneho zástupcu odporkyne svedkyňa uviedla že začiatkom marca 2013 sa stretla so
synom navrhovateľky (D.), ktorý svedkyni o záležitosti hovoril, spomínal že navrhovateľka byt darovala
- svedkyňa bola prekvapená pretože navrhovateľka spomínala že byt sa predáva.
Na pojednávaní konanom dňa 20.3.2013 svedok D. uviedol že začiatkom roku 2012 sa stretol s
navrhovateľkou, ktorá mu oznámila že je presťahovaná v malometrážnych bytoch; následne svedok išiel
zisťovať na kataster stav ohľadne bytu navrhovateľky na A. kde zistil, že byt je už od roku 2009 prepísaný
na odporkyňu - na uvedenú záležitosť sa spýtal navrhovateľky ktorá uviedla, že byt sa predáva, na jeho
predaji sa dohodla s odporkyňou, nakoľko táto jej vybavila malometrážny byt; navrhovateľka tvrdila že
byt nedarovala, ale že sa dohodli že odporkyňa jej za neho zaplatí sumu 1.500.000,- Sk (na otázku
prečo peniaze od roku 2009 nedostala navrhovateľka uviedla, že odporkyňa nemá dostatok finančných
prostriedkov a najskôr musí predať iný byt a z toho výťažku získa peniaze, eventuálne že byt na A.
odporkyňa predá a peniaze dá navrhovateľke).

Na otázky sudcu svedok uviedol že navrhovateľka nespomínala žiadne podrobnosti ohľadom prevodu
bytu, nemala k dispozícii žiadne zmluvy (všetky mala odporkyňa). Pri stretnutí s odporkyňou
navrhovateľka bola prekvapená, popierala že by byt odporkyni darovala - tvrdila že „sa dohodli ináč“.
Svedok navrhovateľke (matke) telefonoval dva až tri krát za mesiac, navštevoval ju raz za mesiac až
dva. Od roku 2009 navrhovateľka prestala so svedkom komunikovať na tému bytu, nakoľko mu aj so
sestrou vytýkala, že jej nedokážu vybaviť malometrážny byt. O prevode bytu sa navrhovateľka nikdy
nezmienila, nikdy nehovorila že by byt predávala, alebo že by ho niekomu darovala.
Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky svedok uviedol že vzťahy s navrhovateľkou mali normálne
- vídali sa málo, nemali však medzi sebou žiadne rozpory, navrhovateľka občasne svedkovi vyčítala že
za ňou málo chodí. V období roku 2008 a 2009 navrhovateľka bola mobilná, sama chodila na nákupy,
vedela si vybaviť všetky záležitosti - nespomínala že by mala pani ktorá jej pomáhala v domácnosti.
Na otázky právneho zástupcu odporkyne svedok uviedol že od roku 2007 až 2008 bola komunikácia s
navrhovateľkou sťažená, keď sa rozprávali často krát musel dať viac otázok aby dostal odpoveď.

Na pojednávaní konanom dňa 10.6.2013 svedkyňa P. uviedla že pred 5 až 6-timi rokmi sa často
stretávala s navrhovateľkou, táto spomínala že sa zdravotne necíti dobre, chcela preto bývať v
malometrážnych bytoch - spomínala že dcéra jej známej by to vedela vybaviť, mala za to dostať
nejakú odmenu (svedkyňa nevedela akú). Byt ktorý navrhovateľka užívala na sídlisku A. chcela nejakým
spôsobom previesť, chcela sa ho „zbaviť“, nakoľko bol pre ňu veľký, a bol to ďaleko od mesta - spomínala
že byt chce previesť na vnuka, pričom jej deti by sa nejakým spôsobom dohodli a vyrovnali (konkrétne
okolnosti dohody nespomínala). Približne pred 3 až 4-mi rokmi navrhovateľka začala hovoriť že byt na
niekoho previedla, nechcela povedať na koho; podľa názoru svedkyne čakala na nejaké peniaze, ktoré
jej však nadobúdateľka bytu nedala.
Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky svedkyňa uviedla že navrhovateľku pozná 45 rokov -
posledných 8 rokov navrhovateľku prestalo všetko zaujímať, strácala pamäť, bola rozrušená. Svedkyňa
odporkyňu v prítomnosti navrhovateľky nevidela, navrhovateľka nikdy nespomínala, že by sa starala o
ňu nejaká cudzia osoba.
Na otázky právneho zástupcu odporkyne svedkyňa uviedla že o navrhovateľku sa starala hlavne jej
dcéra, ktorá jej často telefonovala a navštevovala ju (toto jej spomínala samotná navrhovateľka), dávala
jej peniaze na prilepšenie, kúpila jej práčku, televízor a pod.; uviedla že nikdy keď bola svedkyňa s
navrhovateľkou nebola prítomná jej dcéra. Navrhovateľka spomínala že chodí za synom do E., občasne
aj za dcérou do T..
Na pojednávaní konanom dňa 10.6.2013 svedok E. uviedol že odporkyňa ho informovala že
navrhovateľka by jej chcela darovať byt, nakoľko jej deti sa o ňu nestarajú - vzhľadom k tomu odporkyňa
začala sa o navrhovateľku starať, kupovala pre ňu, vodila ju k lekárom a pod.; navrhovateľka trvala na
tom že jej chce byt darovať, a že keď si ho nezoberie ona radšej ho dá cigáňom. Vzhľadom k tomu že mali
s odporkyňou pochybnosť či ponuku navrhovateľka myslí vážne, dali jej týždeň na rozmyslenie - keďže
navrhovateľka si to nerozmyslela, zobrala ju odporkyňa k lekárovi, následne spísali darovaciu zmluvu.
Na otázky sudcu svedok uviedol že za byt odporkyňa nemala nič navrhovateľke zaplatiť, rodina ani
nemala finančné prostriedky; následne navrhovateľka za pomoci odporkyne dostala malometrážny
byt, svedok ju presťahoval. Odporkyňa aj so svedkom v čase od darovania bytu až dokedy dostala
navrhovateľka malometrážny byt jej pomáhali (lekár, nákupy), odporkyňa platila nájomné; svedok nikdy
nevidel že by u navrhovateľky boli jej deti alebo ktokoľvek z rodiny.
Na otázky právnej zástupkyne navrhovateľky svedok uviedol že odporkyňa s navrhovateľkou bola 6 až
7 krát u lekára, odporkyňa minimálne raz za mesiac robila pre navrhovateľku nákupy. K lekárovi pred
podpisom darovacej zmluvy išli pre to, aby mali istotu že navrhovateľka nie je nesvojprávna. Dôvodom
prijatia daru odporkyňou bolo to, že sa o navrhovateľku starala, a že sa poznali.

Uznesením č. 37C/33/2012-54 zo dňa 12.7.2013, v spojení s Uznesením č. 37C/33/2012-73 zo dňa
1.10.2013, bol do konania ustanovený znalec MUDr. E., znalec z odboru zdravotníctvo, odvetvie
psychiatria, ktorého úlohou bolo posúdiť a zistiť či navrhovateľka ku dňu 21.10.2008 trpela duševnou
chorobou alebo poruchu, v prípade že áno tak akou, a od kedy ňou trpela, a akým spôsobom
ovplyvňovala jej konanie a správanie sa (zvlášť ku dňu 21.10.2008), resp. či mohla ovplyvniť jej konanie
a správanie sa, či zdravotný stav navrhovateľky ku dňu 21.10.2008 vylučuje, že by právny úkon v tento
deň bol ňou vykonaný slobodne a vážne, či zdravotný stav navrhovateľky ku dňu 21.10.2010 vylučuje, že
by právnemu úkonu tohto dňa ňou vykonanému nerozumela, nebol by pre ňu zrozumiteľný, nevedela by
posúdiť jeho následky, či zdravotný stav navrhovateľky v čase 21.10.2010 bol taký, že konala v duševnej

poruche, ktorá by ju robila na vykonanie právneho úkonu neschopnou, či existujú záznamy z vyšetrení
o prejavoch duševnej choroby alebo poruchy navrhovateľky ku dňu 21.10.2008.

Uznesením č. 37C/33/2012-72 zo dňa 1.10.2013 súd priznal navrhovateľke oslobodenie od platenia
súdnych poplatkov.

Znalec podal znalecký posudok č. 172/2013 vypracovaný dňa 19.11.2013, v ktorom uviedol že preskúmal
relevantnú dokumentáciu navrhovateľky, menovanú vyšetril. Z jej psychiatrického nálezu zo dňa
27.8.2008 (právny úkon vykonala dňa 21.10.2008, t.j. dva mesiace po tomto vyšetrení) zistil že vie
povedať dátum svojho narodenia, aktuálny dátum, vymenovať dni v týždni, miesto bydliska, vie za
akým účelom prišla ku psychiatrovi (chce darovať byt, nakoľko by chcela ísť do malometrážnych bytov);
uviedla že jej deti sa s ňou neschádzajú, nemajú o ňu záujem, 2 roky nevidela dcéru, vyše 8 rokov
syna. Zdravotné obtiaže nemá, pamäť jej slúži dobre. Pri vyšetrení bola navrhovateľka lucídna, správne
orientovaná, vyrovnaná, bez chorobných výkyvov nálady, myslenie koherentné, obsahovo štrukturálne
poruchy neprítomné, funkcie bez kvalitatívnych porúch, vie posúdiť svoje konanie, vie čo chce a mieni
urobiť. Znalcom bolo zistené že navrhovateľka bola liečená psychiatricky od roku 2004 pre anxiózne
- depresívnu symptomatiku (neurastenický, depresívny, úzkostný syndróm), až 9.9.2013 však bola u
nej diagnostikovaná demencia pri alzheimerovej chorobe; aktuálne je u navrhovateľky objektivizovaná
diagnóza alzheimerova demencia, zmiešaný typ, stredne ťažký stupeň.
Na otázku č. 1 či vyšetrovaná dňa 21.10.2008 trpela duševnou poruchou, chorobou, ak áno akou a
odkedy, a akým spôsobom ovplyvňovala jej konanie a správanie, zvlášť ku dňu 21.10.2008, resp. či
mohla ovplyvniť jej konanie a správanie znalec uviedol že navrhovateľka trpela vysoko pravdepodobne
dňa 21.10.2008 (v čase vykonania právneho úkonu - podpísania darovacej zmluvy) prodromálnou
fázou demencie pri alzheimerovej chorobe, resp. menej pravdepodobne skorou fázou demencie pri
alzheimerovej chorobe. Pri oboch týchto štádiách demencie bola navrhovateľka schopná vykonávať
právne úkony a byť k nim spôsobilá; v tom čase bola vysoko pravdepodobne schopná vykonávať právne
úkony.
Na otázku č. 2 či zdravotný stav vyšetrovanej ku dňu 21.10. 2008 vylučuje že by bol právny úkon v
ten deň vykonaný slobodne a vážne a vážne znalec uviedol že v tom čase bola navrhovateľka vysoko
pravdepodobne schopná vykonávať právne úkony, z hľadiska psychiatrického mohla v tejto dobe konať
slobodne a vážne.
Na otázku č. 3 či zdravotný stav vyšetrovanej ku dňu 21.10. 2008 vylučuje že by právnemu úkonu, toho
dňa ňou vykonanému nerozumela, nebol by pre ňu zrozumiteľný, nevedela by posúdiť jeho následky
znalec uviedol že z hľadiska psychiatrického mohla navrhovateľka i pri počínajúcej duševnej poruche
(ktorá bola u nej ku dňu 21.10.2008) porozumieť ňou vykonanému právnemu úkonu, mohol byť pre ňu
z hľadiska psychiatrického zrozumiteľný, mohla posúdiť jeho následky.
Na otázku č. 4 či zdravotný stav vyšetrovanej ku dňu 21.10.2008 bol taký, že konala v duševnej
poruche či chorobe, ktorá by ju robila na vykonanie tohto právneho úkonu neschopnou znalec uviedol
že navrhovateľka trpela vysoko pravdepodobne dňa 21.10.2008 (v čase vykonania právneho úkonu -
podpísania darovacej zmluvy) prodromálnou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe, resp. menej
pravdepodobne skorou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe - pri oboch týchto štádiách demencie
bola navrhovateľka schopná vykonávať právne úkony a byť k nim spôsobilá.
Na otázku č. 5 či existujú záznamy o vyšetrení o prejavoch duševnej poruchy, alebo choroby vyšetrovanej
ku dňu 21.10.2008 znalec uviedol že navrhovateľka bola liečená psychiatricky od roku 2004, avšak až
dňa 9.9.2013 bola u nej diagnostikovaná demencia pri alzheimerovej chorobe.
Na otázku č. 6 znalec uviedol že v čase vykonania právneho úkonu - podpísania darovacej zmluvy
navrhovateľka trpela zrejme začiatočným štádiom demencie pri alzheimerovej chorobe, bola vtedy však
ešte schopná v podstatnej miere a v podstatnom rozsahu vykonávať právne úkony a byť nimi viazaná
(z hľadiska psychiatrického), a to i napriek počínajúcemu štádiu duševnej poruchy.
Uznesením č. 37C/33/2012-95 zo dňa 9.12.2013 bola ustanovenému znalcovi priznaná odmena za
podaný znalecký posudok (znalečné) vo výške 435,36 €.

K znaleckému posudku sa vyjadrila odporkyňa -cestou svojho právneho zástupcu- podaním došlým
súdu dňa 23.12.2013 v ktorom uviedla že závery znalca sú jednoznačné, pričom opakovane konštatuje
že navrhovateľka bola v dobe uzavretia zmluvy plne spôsobilá na právne úkony, mohla konať slobodne
a vážne, právny úkon bol pre ňu zrozumiteľný a mohla posúdiť jeho následky.

Na pojednávaní konanom dňa 12.5.2013 znalec MUDr. E. uviedol že navrhovateľka trpela dňa
21.10.2008 (v čase vykonania právneho úkonu - podpísania darovacej zmluvy) vysoko pravdepodobne
prodromálnou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe, resp. menej pravdepodobne skorou fázou
demencie pri alzheimerovej chorobe. Z hľadiska psychiatrického v týchto fázach uvádzanej demencie
bola navrhovateľka ešte schopná vykonávať právne úkony a byť k nim spôsobilá, mohla ešte konať
slobodne a vážne, mohla porozumieť ňou vykonanému právnemu úkonu, tento mohol byť pre ňu
zrozumiteľný, a mohla posúdiť jeho následky. Podľa zdravotnej dokumentácie navrhovateľka bola
psychiatricky liečená od roku 2004 pre ochorenia na axiózno-depresívnu poruchu, neruarstenický
syndróm, depresívny syndróm, úzkostný syndróm, čo sú poruchy ktoré podstatným spôsobom neznižujú
ovládacie a rozpoznávacie schopnosti postihnutého; existencia demencie bola u navrhovateľky
diagnostikovaná až dňa 9.9.2013.
Na otázky sudcu znalec uviedol že prodromálne štádium alzheimerovej choroby je prvým štádiom,
keď príznaky choroby sú ľahké, neovplyvňujú rozoznávacie schopnosti postihnutého - v tejto fáze je
postihnutý spôsobilý vykonávať právne úkony. Ďalšou fázou je tzv. skorá fáza alzheimerovej choroby,
aj v tejto fáze je postihnutý spôsobilý vykonávať právne úkony. Navrhovateľka sa od roku 2004
liečila na axiózno-depresívnu symptomatiku, neurastenický, depresívny a úzkostný syndróm, avšak
uvedené symptómy mali nevýznamný a zanedbateľný vplyv na psychiku navrhovateľky; aj napriek týmto
syndrómom ku dňu 21.10.2008 bola schopná vykonávať právne úkony. Je pravdou že navrhovateľka
bola intelektuálne na nižšej úrovni, bola ovplyvniteľná, avšak z psychiatrického hľadiska s vysoko
pravdepodobnosťou ku dňu 21.10.2008 bola schopná vykonávať všetky právne úkony.
Na otázku právnej zástupkyne navrhovateľky znalec uviedol že pri postihnutí axiózno-depresívnou
symptomatiku, neurasteniským, depresívnym a úzkostným syndrómom sa jedná o stavy keď postihnutý
má príznaky úzkosti, bojazlivosti, nekomunikuje, je smutný, nemá chuť do jedla, má bolesti, horšie sa
adaptuje, má stavy beznádejnosti - jedná sa však len o symptómy; v čase vyšetrenia navrhovateľky
v roku 2004 nebola u nej diagnostikovaná psychická choroba, a aj napriek existencii syndrómov
navrhovateľka bola spôsobilá vykonávať právne úkony (aj ak tieto syndrómy by boli označené ako
choroba, nemalo by to vplyv na rozpoznávacie schopnosti postihnutého). Uvedené syndrómy, ani
skoré štádiá alzheimerovej choroby neovplyvňujú podstatným spôsobom úsudkové a rozpoznávacie
schopnosti postihnutého. Navrhovateľka bola ovplyvniteľná, čo však neznamená že by z psychiatrického
hľadiska nebola schopná k právnym úkonom. V roku 2004 nebola diagnostikovaná u navrhovateľky
žiadna fáza alzheimerovej choroby. Vo fáze prodromálnej alzheimerovej choroby sa môžu vyskytnúť
stavy zmätenosti, nie sú však časté a trvajú krátkodobo; v čase 21.10.2008 z hľadiska psychiatrického
navrhovateľka vedela posúdiť právny úkon ktorý vykonala.

Navrhovateľka sa vo veci vyjadrila -cestou svojej právnej zástupkyne- záverečným podaním došlým
súdu dňa 16.6.2014 v ktorom uviedla že v konaní bolo preukázané, že k uzavretiu darovacej zmluvy
došlo v tej súvislosti, že navrhovateľka chcela ísť bývať do malometrážneho bytu v Q. - odporkyňa
potvrdila že navrhovateľke pomáhala tento byt vybaviť, a informovala ju že jednou z podmienok pre
pridelenie takéhoto bytu je, že žiadateľ nie je vlastníkom nehnuteľností (čo navrhovateľka bola). V
konaní bolo zistené že navrhovateľka očakávala od odporkyne sumu 1.500.000,- Sk, pretože mala za
to, že prevod vlastníctva bol odplatný. Odporkyňa nepravdivými údajmi o tom, že podmienkou pridelenia
malometrážneho bytu je že žiadateľ nemá iný byt a že nemá ani finančné prostriedky uviedla odporkyňu
do omylu, čím ju primäla k tomu aby podpísala darovaciu zmluvu. Podľa vyjadrenia znalca navrhovateľka
bola intelektuálne na nižšej úrovni a bola ovplyvniteľná, čo odporkyňa využila a získala pre seba byt
(ktorý chce teraz odpredať za cenu 48.900,00 €). Konanie odporkyne, ktorá nie je s navrhovateľkou
v príbuzenskom ani v inom vzťahu (pričom sa zoznámili asi mesiac pred uzavretím zmluvy), a prijatie
daru od navrhovateľky je v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nepožíva právnu ochranu. Pre prípad že
súd žalobu zamietne navrhla aby o trovách konania súd rozhodol podľa § 150, ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a odporkyni náhradu trov konania nepriznal, nakoľko sú dôvody hodné osobitného
zreteľa (odporkyňa získala byt za ktorý navrhovateľka neposkytla žiadnu finančnú náhradu a neposkytla
ani žiadne nepeňažné plnenie, zdravotný stav navrhovateľky a jej príjem).

V záverečnej reči právny zástupca odporkyne uviedol že návrh nie je dôvodný, keď navrhovateľka
namietala platnosť darovacej zmluvy ktorou previedla na odporkyňu byt tvrdiac že sa malo jednať o
zastretý právny úkon, resp. o právny úkon simulovaný, čo sa v konaní nepreukázalo. Poukázal na
skutočnosť že darovacia zmluva je jednoznačná, jej predmetom je bezodplatný prevod bytu, pričom treba
vychádzať z gramatického a logického výkladu darovacej zmluvy. Ak následne navrhovateľka tvrdí že jej
vôľou bolo byt predať, táto jej vôľa nebola ničím vyjadrená a to ani v zmluve, ani v žiadnom inom doklade

- ostala skrytá, takúto vôľu nie je možné akceptovať. V konaní tiež bolo preukázané že navrhovateľka
síce v čase podpísania darovacej zmluvy trpela počiatočnou fázou psychického ochorenia, avšak v tejto
fáze nebola obmedzená jej spôsobilosť na právne úkony. Vzhľadom k tomu že navrhovateľka neuniesla
dôkazové bremeno na preukázanie ňou tvrdených skutočností, je treba považovať darovaciu zmluvu za
platnú, tzn. že navrhovateľka platne previedla byt na odporkyňu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky a jej právnej zástupkyne, odporkyne a
jej právneho zástupcu, svedkov R., oboznámením sa so znaleckým posudkom MUDr. E. a osobným
výsluchom znalca, oboznámením sa s listinnými dôkazmi uvedenými vyššie, oboznámením sa s
obsahom vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ v Trnave č. 1Pn128/12, ako i oboznámením
sa s celým obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:
Účastníčky konania uzavreli dňa 21.10.2008 darovaciu zmluvu na základe ktorej navrhovateľka ako
darkyňa darovala / „bezodplatne prenechala“ odporkyni ako obdarovanej byt č. XX na štvrtom
nadzemnom podlaží bytového domu súp.č. XXXX . na parc.č. XXXX/XX, ulica F., vchod č. XX,. v
Q., zapísaný na LV č. XXXX, spoluvlastnícky podiel 82/10000 na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu, a spoluvlastnícky podiel 82/10000 na pozemku parc.č. XXXX/XX., zastavané plochy
a nádvoria o výmere 1.044 m2; podpisy oboch účastníčok zmluvy boli úradne overené dňa 27.10.2008
na Mestskom úrade v Q..
Navrhovateľka bola dňa 27.10.2008 vyšetrená psychiatričkou MUDr. P., keď pri vyšetrení samotná
navrhovateľka uviedla že byt chce darovať odporkyni (nakoľko jej deti o ňu nemajú záujem - dva roky
nevidela dcéru, osem rokov syna); pri vyšetrení bola navrhovateľka orientovaná v priestore a čase,
vedela za akým účelom prišla na vyšetrenie.
Darovacia zmluva bola uzavretá dňa 21.10.2008, návrh na súd bol podaný dňa 21.3.2012, t.j. tri a pol
roka po uzavretí zmluvy - za uvedený čas navrhovateľka platnosť zmluvy nespochybnila, nedomáhala
sa vyplatenia údajnej odmeny za prevod.
Odporkyňa navrhovateľke poskytovala v rôznej forme pomoc (nákupy, doprovod na lekárske vyšetrenia),
bola nápomocná v procese prideľovania malometrážneho bytu navrhovateľke, v období od októbra 2008
do novembra 2011 platila za byt (ktorý už bol v jej vlastníctve, ale užívala ho stále navrhovateľka)
nájomné a platby za služby (navrhovateľka platila spotrebu energií).
Tvrdenia navrhovateľky že malo ísť v prípade prevodnej zmluvy v skutočnosti o odplatný prevod (za
sumu 1.500.000,- Sk) ostali nepreukázané, ich pravdivosti nenasvedčuje žiadna relevantná skutočnosť.
Znalec MUDr. E. v znaleckom posudku č. 172/2013 vypracovanom dňa 19.11.2013, resp. pri osobnom
výsluchu uviedol, že navrhovateľka trpela vysoko pravdepodobne dňa 21.10.2008 (v čase vykonania
právneho úkonu - podpísania darovacej zmluvy) prodromálnou fázou demencie pri alzheimerovej
chorobe, resp. menej pravdepodobne skorou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe - pri oboch
týchto štádiách demencie bola navrhovateľka schopná vykonávať právne úkony a byť k nim spôsobilá,
a v tom čase bola schopná vykonávať právne úkony, z hľadiska psychiatrického mohla navrhovateľka
i pri počínajúcej duševnej poruche porozumieť ňou vykonanému právnemu úkonu, mohol byť pre
ňu zrozumiteľný, mohla posúdiť jeho následky. Navrhovateľka trpela vysoko pravdepodobne dňa
21.10.2008 (v čase podpísania darovacej zmluvy) prodromálnou fázou demencie pri alzheimerovej
chorobe, resp. menej pravdepodobne skorou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe - pri oboch
týchto štádiách demencie bola navrhovateľka schopná vykonávať právne úkony a byť k nim spôsobilá.

Právna zástupkyňa navrhovateľky žiadala z dôvodu, že „znalec MUDr. E. s istotou nevedel odpovedať,
či už v roku 2004 navrhovateľka netrpela alzheimerovou chorobou“ vykonať ďalší dôkaz - vypracovanie
kontrolného znaleckého posudku na zisťovanie psychiatrického stavu navrhovateľky. Podľa názoru
súdu bolo znalecké dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu, znalec presvedčivo a dôveryhodne
vysvetlil svoje postupy a z nich vyplývajúce závery, preto vykonanie navrhnutého dôkazu pribratím
kontrolného znalca sa súdu javí ako nadbytočné a nehospodárne - iba súd rozhodne, ktoré s označených
dôkazov vykoná (§ 120, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), nie je teda povinnosťou súdu vykonať
všetky dôkazy označené účastníkmi konania či ich zástupcami.

Podľa § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo
zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

Podľa § 35 Občianskeho zákonníka prejav vôle sa môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa
stať výslovne alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť.
Právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle
znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho,
komu bol právny úkon určený.

Podľa § 37 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;
inak je neplatný.
Právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný.
Právny úkon nie je neplatný pre chyby v písaní a počítaní, ak je jeho význam nepochybný.
Podľa § 38 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil, nemá spôsobilosť
na právne úkony.
Takisto je neplatný právny úkon osoby konajúcej v duševnej poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon
neschopnou.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 628, ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo bezplatne
prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.
Darovacia zmluva musí byť písomná, ak je predmetom daru nehnuteľnosť, a pri hnuteľnej veci, ak
nedôjde k odovzdaniu a prevzatiu veci pri darovaní.

Podľa R 17/1972 naliehavý právny záujem na určení je daný najmä vtedy, keď by bez tohto určenia bolo
ohrozené právo žalobcu alebo keď by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým.
Podľa Z IV (s. 176) ak sa žalobca domáha určenia, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, v
zmysle ustanovenia § 80, písm. c) Občianskeho súdneho poriadku treba preukázať naliehavý právny
záujem na takomto určení. Naliehavý právny záujem na tomto určení jestvuje pritom najmä vtedy, keď by
bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu, alebo ak by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie
stalo neistým. Ak naliehavý právny záujem nevyplýva priamo z návrhu, zisťuje sa výsluchom účastníkov.
Z IV (s. 456): Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 38, ods. 1 Občianskeho zákonníka
prichádza do úvahy vtedy, ak je účastník právneho úkonu rozhodnutím súdu pozbavený alebo
obmedzený v spôsobilosti na právne úkony. Neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia§ 38, ods.
1 Občianskeho zákonník vyžaduje bezpečné zistenie o tom, že účastník právneho úkonu nedokáže
posúdiť následky svojho konania alebo svoje konanie ovládnuť.

Určovaciu žalobu môže podať ten, kto má naliehavý právny záujem na požadovanom určení proti
odporcovi. Naliehavý právny záujem je daný tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo
navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým. To znamená,
že u navrhovateľa musí ísť buď o právny vzťah či právo existujúce alebo o takú jeho procesnú či
hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu mohol byť ohrozený,
prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme.
Právny úkon je určovaný prejavom vôle, zameraním tohto prejavu vôle, a vznikom, zmenou alebo
zánikom práv a povinností alebo vyvolaním iných právnych následkov ktoré právo s prejavom vôle
spája. Ťažiskom pre posúdenie či ide o právny úkon je prejav vôle, pričom musí jestvovať jednota
vôle a jej prejavu. Aj keď je vôľa psychický vzťah konajúcej osoby k zamýšľanému následku tohto
konania, existencia vôle sa musí skúmať vždy konkrétne, pričom východiskom sú objektívne okolnosti
za ktorých došlo k prejavu vôle; osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Prejav
vôle je akákoľvek forma jej vonkajšieho manifestovania, ktorá však musí byť poznateľná inými osobami
- skúmanie platnosti prejavu vôle je predpokladom pre záver o platnosti právneho úkonu; ak prejav vôle
nespĺňa predpísané náležitosti, právny úkon nemôže byť platný (nullum negotium).
Výslovné právne úkony ako vyjadrovací prostriedok vôle predpokladajú ľudskú reč, pričom nezáleží
na forme a spôsobe ktorým sa táto reč reprodukuje - výslovné právne úkony preto možno urobiť
tak písomne, ako aj ústne. Za konkludentné právne úkony sa považujú všetky prejavy vôle, ktoré sa
uskutočnili inak než výslovným spôsobom - nemajú znaky slovného prejavu, avšak vôľa konajúceho
je vyjadrená takým spôsobom že nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle, a aký
je jeho obsah. Sporný obsah výslovného právneho úkonu možno interpretovať (nie však neprípustne

dopĺňať!) podľa zmyslu použitých slov. Rôznemu výkladu slov ktoré vyjadrujú vôľu, bráni zákonný pokyn
na interpretáciu s osobitným zreteľom na vôľu konajúceho za predpokladu, že táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom - prihliada sa teda predovšetkým na to čo konajúci chcel použitými slovami vyjadriť
(limitom je to, že slová ktoré sa použili taký výklad pripúšťajú).
Iba ak právny úkon trpí vadami vôle (nebol urobený slobodne a vážne) alebo trpí vadami prejavu
vôle (nebol urobený určite a zrozumiteľne), je neplatný - každý kto má na tom naliehavý právny
záujem, môže sa bez časového obmedzenia dovolávať jeho neplatnosti. Právny úkon nie je urobený
slobodne (nedostatok slobody vôle) ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého
účastníka, alebo zo strany tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel, a aj to využil (nátlakom môže
byť priame fyzické donútenie alebo bezprávna vyhrážka, keď pri fyzickom donútení je vôľa konajúceho
účastníka nahradená vôľou donucovateľa, pri bezprávnej / protiprávnej vyhrážke je psychické donútenie
takej intenzity, že vzbudzuje dôvodný strach u konajúceho účastníka). Právny úkon nie je urobený
vážne, ak konajúci (vôľu prejavujúci) nechcel svojím prejavom vôle vyvolať právne následky ktoré by
inak v dôsledku jeho prejavu nastali (napr. zo žartu); takto urobený právny úkon je neplatný (ak by
však druhej osobe, so zreteľom na okolnosti prípadu, nebolo a ani nemohlo byť zrejmé že prejav
vôle nie je vážny, treba v záujme ochrany dobromyseľnosti tejto osoby považovať právny úkon za
platný). Právny úkon je nezrozumiteľný ak jeho obsah je vyjadrený tak nejasne, že ani pomocou
výkladu v zmysle § 35, ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nemožno ustáliť, čo sa ním chcelo vyjadriť;
právny úkon je neurčitý keď síce je zrozumiteľne vyjadrený, avšak jeho obsah je nejasný a existujúce
vecné nedostatky spočívajúce v neurčitom vyjadrení obsahu nemožno odstrániť ani prostredníctvom
interpretačného pravidla vyjadreného v § 35, ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Konanie v tiesni za
nápadne nevýhodných podmienok a tiež konanie v omyle nemá samo osebe za následok neplatnosť
právneho úkonu - v týchto prípadoch možno od zmluvy odstúpiť, resp. dovolať sa relatívnej neplatnosti
tohto úkonu. Vážnosť vôle súvisí s tým, že sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje,
resp. síce existuje, avšak v inej kvalite než to ukazuje jej prejav - k takýmto prejavom vôle patria úkony
urobené s vnútornou výhradou, simulované právne úkony, úkony urobené z recesie a pod.; adresát
nevážneho právneho úkonu sa musí -ak nemohol predpokladať nedostatok vážnosti právneho úkonu-
chrániť pred dôsledkami toho, že takému prejavu vôle pripisoval dôsledky ktoré sa inak spájajú s platným
právnym úkonom. Vo vzťahu k nemu je teda právny úkon v celom rozsahu platný, a v takomto prípade
dôkazné bremeno, pokiaľ ide o nevážnosť vôle, zaťažuje toho kto konal bez atribútu vážnosti.
Predpokladom platnosti právneho úkonu je spôsobilosť účastníka na právny úkon ktorý robí - ak túto
spôsobilosť nemá a právny úkon urobí, je taký úkon neplatný. Absolútne neplatný je právny úkon
ktorý urobila osoba v duševnej poruche, ak išlo o takú poruchu, ktorá zapríčinila jej nespôsobilosť
(neschopnosť) na urobenie právneho úkonu; skutkovú otázku, či išlo o konanie v duševnej poruche
treba preukazovať. Nedostatok spôsobilosti na právne úkony v jednotlivom prípade môže byť dôsledkom
duševnej poruchy, pre ktorú je určitá osoba nespôsobilá len na práve urobený právny úkon - v
tomto prípade sa nevyžaduje súdne rozhodnutie o obmedzení alebo pozbavení spôsobilosti na právne
úkony, je však potrebný dôkaz o tom že osoba konala v duševnej poruche, ktorá sa musí zistiť v
súlade s poznatkami príslušných vedných disciplín (z odboru zdravotníctva, z odvetvia psychiatrie,
patopsychológie a pod.), a musí sa viazať na okamih urobenia právneho úkonu.
Platnosť či neplatnosť právneho úkonu sa posudzuje so zreteľom na okolnosti daného prípadu v
okamihu, keď k právnemu úkonu došlo.
Darovacia zmluva vzniká súhlasným prejavom vôle darcu a obdarovaného, ktorým darca prenecháva
alebo sľubuje bezplatne prenechať obdarovanému určitý majetkový prospech bez toho že by mal na
to právnu povinnosť, a obdarovaný tento dar alebo sľub prijíma, pričom základnými pojmovými znakmi
darovacej zmluvy sú predmet daru, bezplatnosť a dobrovoľnosť.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala
(po pripustení zmeny petitu) určenia, že je výlučnom vlastníčkou nehnuteľnosti bytu č. XX. na X..
nadzemnom podlaží bytového domu súp.č. XXXX . na parc.č. XXXX/XX, ulica F., o podlahovej ploche
50,74 m2, spoluvlastníckeho podielu 82/10000 na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
spoluvlastníckeho podielu 82/10000 na pozemku parc.č. XXXX/XX, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 1.044 m2, na ktorom je obytný dom súp.č. XXXX. postavený, zapísanom na Správe katastra
Q. na LV č. XXXX, nie je dôvodný.
Podľa názoru súdu v konaní nebolo preukázané (z dokazovania to nevyplýva), že by darovacia zmluva
uzavretá medzi navrhovateľkou a odporkyňou bola v rozpore s platnými právnymi predpismi, v rozpore
s dobrými mravmi, alebo z akéhokoľvek iného dôvodu by bola neplatná; v konaní nebol preukázaný
omyl navrhovateľky pri podpise napadnutej darovacej zmluvy, ani jej konanie v tiesni. Súd zvlášť

skúmal či navrhovateľka pri urobení právneho úkonu nekonala v duševnej poruche, ale ani takýto
dôvod neplatnosti ňou vykonaného právneho úkonu nebol zistený, keď ustanovený znalec s určitosťou
konštatoval, že aj keď navrhovateľka v čase uzatvárania spornej (darovacej) zmluvy trpela prodromálnou
fázou demencie pri alzheimerovej chorobe, resp. skorou fázou demencie pri alzheimerovej chorobe,
pri oboch týchto štádiách demencie bola schopná vykonávať právne úkony a byť k nim spôsobilá,
a v tom čase z hľadiska psychiatrického mohla -i pri počínajúcej duševnej poruche- porozumieť
ňou vykonanému právnemu úkonu, mohol byť pre ňu zrozumiteľný, mohla posúdiť jeho následky.
Tvrdenia navrhovateľky že malo ísť v prípade prevodnej zmluvy v skutočnosti o odplatný prevod
(za sumu 1.500.000,- Sk) ostali úplne nepreukázané, ich pravdivosti nenasvedčuje žiadna relevantná
skutočnosť (o tom hovorila iba samotná navrhovateľka, a ako svedkovia hlavne jej deti, ktorých svedecké
výpovede však neboli potvrdené žiadnymi objektívnymi skutočnosťami) - naopak, viacerými svedeckými
výpoveďami a dokladmi bola preukázaná vôľa navrhovateľky nepreviesť byt na svoje deti, nakoľko tieto
o ňu neprejavovali žiadny záujem (R.á - navrhovateľka sa sťažovala na jej vzťah s deťmi, ktoré sa o
ňu nestarajú a nejavia o ňu záujem, hovorila že byt v ktorom býva je pre ňu veľký, chce sa ho „zbaviť,
dá ho aj cigáňom“; P. - byt chcela navrhovateľka previesť, chcela sa ho „zbaviť“, nakoľko bol pre ňu
veľký; E. - navrhovateľka chcela odporkyni darovať byt, nakoľko jej deti sa o ňu nestarajú, keď si byt
nezoberie odporkyňa , navrhovateľka ho radšej ho dá cigáňom). Skutočnosti že byt odporkyňa nemala v
úmysle kúpiť (t.j. nadobudnúť odplatne) nasvedčuje i to, že v tom čase ani nemala finančné prostriedky
na jeho zaplatenie.
Aj keď darovanie bytu navrhovateľkou odporkyni (ako „cudzej“ osobe“) sa zdá nezvyklé a neobyčajné,
niet žiadneho dôvodu pochybovať o prejavenej vôli navrhovateľky, a niet žiadneho právneho dôvodu
spochybniť túto vôľu a prehlásiť ňou vykonaný právny úkon za neplatný! Navrhovateľka tvrdí že uzavrela
darovaciu zmluvu len navonok a formálne, a jej úmyslom bolo v skutočnosti uzavrieť kúpnu zmluvu
- takúto vôľu však navrhovateľka nikdy neprejavila, odporkyňa o takejto jej údajnej vôli nevedela a
nebola informovaná. Darovacia zmluva bola urobená v písomnej forme (tak ako to predpokladá zákon
pri prevodoch nehnuteľností), preto ju je potrebné vykladať gramaticky a podľa jazykového vyjadrenia -
takýto výklad nevzbudzuje žiadnu pochybnosť o tom, že navrhovateľka ňou uzavretou zmluvou prejavila
vôľu byt odporkyni darovať; ak skrytým úmyslom navrhovateľky bolo, resp. malo byť byt odporkyni
predať, táto vôľa ostala nevyslovená, a je v rozpore s jazykovým prejavom, pričom na takúto vnútornú
výhradu nemožno prihliadať. Nemožno tiež prihliadať na zmenu názoru navrhovateľky ako darkyne,
ktorý nastal po troch rokoch po uzavretí zmluvy.
S poukazom na opísané skutočnosti súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku,
teda návrh zamietol.
Súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia § 142, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
v spojení s § 149, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v súlade s § 1, § 10, § 11, § 14 a § 16 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z. (keď pre použitie § 150, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku nevidel žiadny
dôvod) tak, že procesne úspešnej odporkyni priznal náhradu trov konania v sume 611,86 €, a to z titulu
trov právneho zastúpenia (keď základná odmena za vykonaný právny úkon v roku 2012 bola 58,69 €, v
roku 2013 bola 60,07 € a v roku 2014 bola 61,87 €), a to za 2 hlavné úkony po 58,69 € , 2x režijný paušál po 7,63 € , za 5 hlavných úkonov po 60,07 € , 5x režijný paušál po 7,81 € , a za 2 hlavné úkony po 61,87 € , 2x režijný paušál po 8,04 € , proti procesne neúspešnej navrhovateľke.
Iné trovy právneho zastupovania si právny zástupca odporkyne neuplatnil.
Súd napokon rozhodol že štátu náhradu trov konania vo výške 435,36 € za trovy znaleckého
dokazovania nepriznáva. Uvedené trovy vznikli z dôvodu, že povinnosť zložiť preddavok na trovy
dôkazu (znaleckého posudku) bola súdom uložená iba navrhovateľke, nakoľko vypracovanie znaleckého
posudku navrhla výlučne navrhovateľka, a tento dôkaz je vykonávaný v jej záujme (Uznesením č.
37C/33/2012-54 zo dňa 12.7.2013) - keďže následne bolo navrhovateľke (Uznesením č. 37C/33/2012-72
zo dňa 1.10.2013) priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (ktoré sa v zmysle § 138, ods. 1,
druhá veta Občianskeho súdneho poriadku vzťahuje na celé konanie, t.j. aj na platenie trov znaleckého
dokazovania), sumu 435,36 €, ktorá bola priznaná znalcovi za podanie znaleckého posudku, znáša štát;
súd v zmysle § 148, ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vyslovil že na náhradu / zaplatenie (žiadnou
platbou) nepokrytých trov znaleckého dokazovania vo výške 435,36 € štát nemá právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, ku Krajskému
súdu v Trnave, cestou podpísaného súdu, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42, ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ
domáha.