Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, April 13, 2015

Súd: Okresný súd Malacky
Spisová značka: 1T/32/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612010082
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Lehoczký

ECLI: ECLI:SK:OSMA:2015:1612010082.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Malackách, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Miroslava Lehoczkého a prísediacich

Márie Spustovej a Viliama Slezáka, v trestnej veci vedenej proti obžalovanej O. E., pre zločin
subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní
konanom dňa 13.04.2015 v Malackách, takto

r o z h o d o l :

obžalovaná O. E., nar. XX.XX.XXXX v Z., trvale bytom R.
č. X, N. pri Z.

sa uznáva vinnú,
že

dňa 28.11.2003 uzatvorila vo N. pri Z. zmluvu o výkone osobnej asistencie, na základe ktorej v období
od mesiaca november 2003 do mesiaca marec 2008 poberala peňažný príspevok na osobnú asistenciu
z Úradu práce sociálnych veci a rodiny na základe rozhodnutí č. 203/15525-03 z 21.11.2003 a č.
2006/2718-04/MHG z 30.10.2006, napriek tomu, že nespĺňala podmienku podľa § 58 ods. 15 n zákona

č. 195/1998 Z.z. o sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, keďže služby osobného asistenta
nevyužívala,podpisyosobnéhoasistentanaviacerýchmesačnýchvýkazochsfalšovalaapríspevokteda
poberala neoprávnene, čím štátnemu rozpočtu SR spôsobila škodu vo výške 14.515,-€,

t e d a

vylákal od iného príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorého poskytnutie je podľa všeobecne záväzného

právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňala, a to tým, že ho uviedla do omylu v otázke
ich splnenia a spôsobila väčšiu škodu,

č í m s p á c h a l a

zločin subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e

podľa § 225 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h/, § 38 ods. 7, § 41 ods. 2, § 42 ods. 1
Trestného zákona k trestu odňatia slobody vo výmere 6 ( šesť ) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa obžalovaná pre výkon uloženého trestu odňatia slobody
zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona sa vo výroku o treste zrušuje rozsudok Okresného súdu Malacky
sp. zn. 3T 122/2011 zo dňa 25.11.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1To

17/2012 zo dňa 21.11.2012 ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

o d ô v o d n e n i e :

Prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal na Okresný súd Malacky dňa 22.02.2012 pod číslom
2Pv 177/08 obžalobu na O. E. (ďalej len „obžalovaná“) pre zločin subvenčného podvodu podľa § 225
ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom obžalovanej, zástupkyne poškodeného Mgr. M. O.,
svedkov A. K., B. E. a N. T., oboznámením sa zmluvou o výkone asistencie, potvrdením o podaní
daňového priznania, listom obžalovanej adresovaným Ministerke práce sociálnych vecí a rodiny,
čestným prehlásením, rozhodnutiami Úradu práce sociálnych veci a rodiny ( ďalej len ÚPSVR) Malacky,
služobným záznamom ÚPSVR Malacky, oznámením o kontrole, výkazmi o odpracovaných hodinách,

rozhodnutím Sociálnej poisťovne a ostaným obsahom spisového materiálu a zistil skutkový stav tak, ako
je uvedený vo výroku rozsudku.
Obžalovaná na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedla, že koncom roka 2003 ako občan s
50% mierou funkčnej poruchy požiadala o poskytnutie osobného asistenta, v čom jej ÚPSVR vyhovel, a
na základe toho potom podpísala zmluvu o výkone osobnej asistencie s jej susedom A. K.. Obžalovaná

uviedla, že pán K. potom k nej chodieval v rôznych časoch skoro každý deň, a to až do konca roka
2005. Jeho pomoc asistenta spočívala v tom, že keď sa sprchovala, tak stál za dverami, aby prípadne
mohol pomôcť, ak by odpadla. Keď potrebovala, tak ju odviezol na nákup alebo k lekárovi, odnášal za
ňu zásielky na úrady a podobne. Taktiež bol s deťmi, keď jej prišlo zle a musela si ľahnúť, bol s nimi
v ZOO a podobne. Obžalovaný uviedla že spoluprácu s pánom K. ukončila z dôvodu, že chcela za

asistentku ženu, nakoľko u nej dochádzalo k úniku moču a stolice, čo jej bolo vo vzťahu k nemu veľmi
nepríjemné. O ukončení spolupráce sa rozprávali od leta 2005, nakoľko aj jemu to bolo nepríjemné a
prestalo mu to vyhovovať. Výkazy o asistenčnej pomoci podpisoval pán K. a tiež aj obžalovaná s jeho
vedomím a tieto potom on odnášal na ÚPSVR. Obžalovaná uviedla, že tieto výkazy podpisovala za neho
ona, keď meškala s ich podaním a on nebol doma a podobne. Odmenu za výkon asistenčnej pomoci jej

ÚPSVR posielal na účet podľa množstva hodín, ktoré boli uvedené vo výkaze, ktorý podávala mesačne.
Obžalovaná uviedla, že celú túto čiastku potom odovzdala pánovi K. osobne do rúk, pričom potvrdenie
o tom nevyžadovala. Spoluprácu s pánom K. ukončila ku koncu roku 2005 a od 01.01.2006 uzatvorila
novú zmluvu o výkone asistenčnej služby s pani N. E.. Obžalovaná uviedla, že táto k nej chodila skoro
každý deň, podľa toho ako sa dohodli, pomáhala jej s nakupovaním, vybavovaním rôznych záležitostí,

pri osobnej hygiene a starostlivosti o deti, dávala pozor, aby v prípade ak by odpadla jej mohla pomôcť.
Nakoľko pani E. nemala vodičský preukaz, tak ak potrebovali odviesť do Bratislavy alebo Malaciek, tak
išiel s nimi jej manžel. Ďalej obžalovaná vypovedala, že mesačné výkazy podpisovala ona, nakoľko
čakala až jej bude schválená nová asistentka N. E., k čomu neskôr nedošlo a tieto dávky sociálnej
pomoci jej boli zrušené. Obžalovaná uviedla, že už si presne nepamätá, ale dávky jej boli zrušené s

odôvodnením, že ich poberala neoprávnene. Jej manžel počas celej doby ako využívala asistenčné
služby, žil s ňou v spoločnej domácnosti a až do roku 2008 bol zamestnaný. Od roku 2008 zostal doma
kvôli jej zdravotnému stavu. Pokiaľ pani E. nemohla prísť k nej domov, tak ju zastúpila jej matka, alebo
ju jej manžel odviezol k nim domov. S rodinnou E. sa zoznámila tak, že ich deti chodili spolu do školy a
tiež k nim chodila nakupovať koláče, ktoré piekla matka pani E.. Obžalovaná ďalej uviedla, že pracovníc

ÚPSVR chodili k nim na kontroly, kontrolovali však iné veci ako výkazy. Tieto nekontrolovali vôbec a tiež
nekontrolovali asistenta. Na otázku zástupkyne poškodeného obžalovaná uviedla, že pani E. si od nej
vyžiadala kópie výkazov, z dôvodu, aby jej výška vyplatenej odmeny súhlasila s čestným prehlásením,
ktorépodpísalavsúvislostisdaňovýmpriznaním.Obžalovanátiežuviedla,žepokiaľpaniE.nedostávala
odmenu, tak nerozumie, prečo sa nesťažovala na ÚPSVR.

Zástupkyňa poškodeného pani Mgr. M. O. vo svojej výpovedi uviedla, že na základe lekárskeho posudku
bol obžalovanej priznaný príspevok na asistenčnú službu v rozsahu štyri hodiny denne, neskorším
rozhodnutímjejbolzvýšenýtentolimitažnašesťhodíndenne.Nazákladetýchtorozhodnutíobžalovaná
uzatvorila zmluvu o výkone asistenčnej služby. Keďže mesačne predkladala výkazy o poskytovaní a
spôsobe osobnej asistencie, ÚPSVR nemohol predpokladať, že tieto sú falošné. V roku 2007, keď

ÚPSVR získal prístup do databázy Sociálnej poisťovne, bolo pri kontrole zistené, že pán K. v obdobírokov 2003 až 2008 pracoval v riadnom pracovnom pomere, a preto vzniklo podozrenie, kedy vykonával
asistenčnú službu. Na základe toho bol pán K. predvolaný, za účelom podania vysvetlenia, pričom
vyplynulo, že za celé obdobie podpísal asi len tri výkazy a asistenčnú pomoc vykonával len pol roka,

pretože obžalovaná mu tvrdila, že ÚPSVR jej asistenta zrušil, nakoľko jej manžel zostal bez práce a bol
doma ako nezamestnaný. Taktiež potvrdil, že za toho pol roka mu bola vyplatená obžalovanou odmena
vo výške 8.000,- Sk. Na základe toho bola nariadená kontrola a obžalovaná až v roku 2008 následne
predložila zmluvu o výkone asistencie s pani E.. Predtým obžalovaná nežiadala o schválenie novej
asistentky. Zástupkyňa poškodeného uviedla, že ÚPSVR neschvaľuje osoby, ktoré budú vykonávať

asistenta,tietosivyberáklientaúradujepovinnýoznámiťtútoosobuapredložiťuzatvorenúzmluvu.Toto
je potrebné z dôvodu, že asistenta nemôžu vykonávať za odmenu blízke osoby, napríklad manžel, druh.
Zástupkyňapoškodenéhouviedla,ženaÚPSVRbolapredvolanáajpaniE.,ktoráuviedla,žeasistentskú
službu niekedy vykonávala a niekedy nie a tiež, že niekedy ju zastúpila jej matka, za poskytnuté služby
jej obžalovaná vyplácala odmenu za odpracované hodiny, vo výške 50,- Sk za hodinu. Zástupkyňa
poškodeného taktiež uviedla, že obžalovaná mala povinnosť oznámiť zmenu osoby asistenta do ôsmich

dní, avšak ak by túto lehotu z ospravedlniteľných dôvodov zmeškala, ÚPSVR by to akceptoval a dávky
ba jej neodobral. Na základe vyššie uvedených skutočností, ÚPSVR však rozhodol o odňatí tejto dávky
so spätnou platnosťou jej vyplácania, pričom výška tejto dávky celkovo predstavuje sumu 14.515 €.
Odmeny za poskytnutie asistenčnej služby je odmeny pre asistenta a nie na potrebu v domácnosti
klienta. Z týchto dôvodov považoval úrad dávky poskytnuté neoprávnene.

K tejto výpovedi za obžalovaná vyjadrila s tým, že o osem dňovej lehote nevedela, nakoľko to nebolo
uvedené v rozhodnutí. Pani E. vyplácala 55,- Sk na hodinu a pán K. bol zamestnaný od 18.06.2007 a
predtým pracoval v MC Donalde a na pošte väčšinou v nočných zmenách.
Na hlavnom pojednávaní súd vypočul svedka A. K., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že obžalovaná
ho oslovila na ulici, či by jej nemohol robiť osobnú asistenciu. S obžalovanou sa poznal už predtým,

nakoľko boli susedia. Vysvetlila mu, že potrebuje osobnú asistenciu spočívajúcu najmä v odvoze k
lekárovi, eventuálne na nákupy. Svedok sa domnieva, že nič iné nespomínala. Potom bol spolu s
obžalovanou na nejakom úrade, domnieva sa, že kvôli podpisu na nejakom dokumente, ktorý mala
obžalovaná niekde odovzdať. Svedok ďalej uviedol, že po podpísaní tohto dokumentu pre obžalovanú
žiadnu asistenčnú službu nevykonával. Vždy keď ho stretla, tak mu povedala, že jej to ešte neschválili.

Podpisoval ešte nejaký výkaz asistenta, pričom obžalovaná mu povedala, že je to potrebné aj keď jej
to ešte neschválili. Svedok uviedol, že mu to nepripadalo podozrivé, nevenoval tomu veľkú pozornosť.
Peniaze mu obžalovaná žiadne nedávala, len pri podávaní daňového priznania mu uhradila rozdiel.
Daňové priznanie mu vypĺňala obžalovaná a robila to asi dvakrát, pričom presné roky si už nepamätá.
Asi pred 5 - 6 rokmi sa presťahoval a odvtedy už s obžalovanou nebol v kontakte. Potom sa už o

osobnej asistencii nerozprávali a keď sa náhodou stretli, tak sa len pozdravili. Svedok tiež uviedol, že
v čase keď podpisoval výkazy bol zamestnaný vo firme R. Z. a ešte v nejakej firme, a to v riadnom
pracovnom pomere s osem hodinovým pracovným časom. Na otázku predsedu senátu svedok uviedol,
že obžalovaná mu vysvetlila potrebu osobnej asistencie, tým že má zdravotné problémy a potrebuje
pomoc. Myslí, že hovorila, že má epileptické záchvaty. Svedok uviedol, že on sám nebol svedkom

žiadneho epileptického záchvatu u obžalovanej. Svedok tiež uviedol, že u obžalovanej doma bol len
dvakrát na krátkej návšteve a zakaždým bol doma aj jej manžel. Toto mohlo byť asi v rokoch 2004, 2005,
čo si však vzhľadom na časový odstup presne nepamätá. Na otázku obžalovanej, prečo podával daňové
priznanie, keď žiaden peniaze nedostával, svedok odpovedal, že daňové priznanie podával preto, že
obžalovaná mu tvrdila, že toto musí podať, aj keď žiadne peniaze nedostal. Na úrade práce sa nebol

sťažovať preto, lebo veril obžalovanej, že pokiaľ dostane z úradu vyrozumenie, tak mu dá vedieť.
Obžalovaná k výpovedi svedka uviedla, že svedok vykonával prácu osobného asistenta, a za toto mu
dávala aj odmenu. Svedok zotrval na svojej výpovedi.
Súd ďalej vypočul svedkyňu B. E., ktorá uviedla, že s obžalovanou sa spoznala vo februári roku 2008,
nakoľko pracuje ako cukrárka a obžalovaná si u nej objednávala zákusky alebo torty. V máji 2008 prišla

k nim aj s manželom a plakala, že jej prišiel nejaký papier zo sociálky, týkalo sa to nejakých problémov
s výkonom osobných asistentiek, ktoré mal vykonávať jej sused a neskôr ju vykonávala ona sama.
Pri tejto príležitosti sa jej obžalovaná opýtala, či jej nemôže ona vykonávať osobnú asistentku. Toto
ona odmietla, nakoľko bola v tom čase evidovaná ako nezamestnaná na úrade práce. Dohodli sa, že
asistentku jej môže vykonávať jej dcéra, ktorá v tom čase študovala na vysokej škole. Osobná asistentka

mala spočívať v tom, že keď niekam pôjde, tak pôjde s ňou ako doprovod. Svedkyňa uviedla, že si
myslela, že to súvisí s jej diagnózou nakoľko obžalovaná je epileptička. Nemala dôvod jej nedôverovať.
Svedkyňa uviedla, že s obžalovanou bol stále jej manžel a keď bola u nich sama, tak ju telefonicky
kontroloval. Svedkyňa tiež uviedla, že bola niekoľkokrát s manželmi E. autom v Bratislave a Malackách,domnievala sa, že to asi preto, aby s nimi mala ako asistentka kontakt. V ničom im však nepomáhala,
oni jej pomoc nepotrebovali. Naposledy boli v kontakte v júni 2008, kedy hľadali jej dcéru N.. Od dcéry
sa potom dozvedela, že boli za ňou v T. a dali jej niečo podpísať. E. u nej v súvislosti s asistenciou nikdy

neboli, ak u nich boli tak to bolo v súvislosti s dlžobou, ktorú u nej mali. Od augusta 2008 už nie sú spolu
v kontakte. Svedkyňa potvrdila, že v súvislosti s asistenciou od nich nikdy žiadne peniaze nedostala.
Medzi obžalovanou a jej dcérou bola uzatvorená dohoda, že jej bude pomáhať v starostlivosti o deti a o
domácnosť, pokiaľ však vie, žiadna odmena nebola dohodnutá. Jej dcéra nebola nikdy u nich doma, keď
bola obžalovaná u nich, tak dcéra jej pomáhala starať sa o deti, ale vždy tam bol aj manžel obžalovanej.

Obžalovaná k výpovedi svedkyni uviedla, že jej výpoveď je špekulatívna, nakoľko je s ňou v súdnom
spore a taktiež, že so svedkyňou nemala uzatvorenú dohodu o výkone asistenčnej služby, túto uzatvorila
s jej dcérou. Obžalovaná tiež uviedla, že so svedkyňou sa pozná od roku 2005 a jej manžel u nej doma
nikdy nebol. Svedkyňa k tomu uviedla, že s obžalovanou sa od roku 2005 poznala len z videnia, nakoľko
pracoval v miestnej cukrárni, osobne sa poznali až od roku 2008 a jej manžel bol viackrát u ne doma.
Svedkyňa N. T., rod. E. vo svojej výpovedi uviedla, že obžalovaná ju oslovila s návrhom, či by jej nemohla

pomáhať v starostlivosti o domácnosť a jej dieťa, nakoľko trpí epileptickými záchvatmi. Ona v tom čase
študovala na vysokej škole 3. ročník, rok si už nepamätá. Obžalovaná ju oslovila prostredníctvom jej
mamy, ku ktorej chodila pre koláče a podobne. Potom jej hovorila, že má nejaký problém, že poberá
od štátu nejaký príspevok a sused, ktorý jej mal vykonávať túto činnosť to nerobil, že tam nastal nejaký
problém,ačibytonemohlanapísaťnaňu.Svedkyňauviedla,žejejchcelapomôcť,pretostýmsúhlasila,

ale nikdy žiadne peniaze od nej nedostala. Tiež si spomínala, že keď bola u priateľky v T., tak prišli
za ňou E. a žiadali, aby im podpísala nejaké prehlásenie, ktoré mali pripravené. Svedkyňa uviedla,
že toto prehlásenie podpísala, pričom ani nevie, čo podpisovala, nakoľko sa sústredila na skúšky, na
ktoré sa v tom čase pripravovala. iné písomnosti obžalovanej nepodpisovala. Neskôr dostala od sociálky
predvolanie, na ktorú ju odviezli manželia E. a aj ju odviezli naspäť domov. Svedkyňa uviedla, že si

myslela, že bude pre obžalovanú vykonávať činnosť, na ktorej sa dohodli. Po tejto návšteve sociálky sa
jejužneozvali.Keďajpotomprišlizajejmamou,taksaktejtovecinijakonevyjadrila.Svedkyňapotvrdila,
že podpísala v T. čestné prehlásenie, že prevzala od obžalovanej peniaze, tieto však v skutočnosti nikdy
nedostala. Svedkyňa tiež uviedla, že u obžalovanej doma nikdy nebola, len raz bola pred ich domom,
ale to bolo v inej súvislosti. Na sociálke vypovedala len raz a túto výpoveď neskôr na polícii zmenila s

tým, že žiadne peniaze od obžalovanej nedostala. K zmene svojej výpovede sa svedkyňa vyjadrila tak,
že toto povedala preto, že myslela, že pre obžalovanú bude vykonávať tieto dohodnuté služby.
Súd sa oboznámil s rozhodnutiami vydanými ÚPSVR, pričom zistil, že rozhodnutím Okresného úradu
Malacky, odboru sociálnych vecí zo dňa 21.11.2003. č.: 203/15525-03 bolo O. E. priznaný peňažný
príspevok na osobnú asistenciu na obdobie kalendárneho roka v rozsahu 1460 hodín vo výške 80.300,-

Sk, pričom na obdobie od 109.2003 do 31.12.2003 bol priznaný príspevok v rozsahu 488 hodní vo výške
26.840,- Sk. Tento peňažný príspevok bol obžalovanej priznaný podľa § 58 zákona č. 195/1998 Z.z. o
sociálnej pomoci v znení neskorších predpisov, účinného do 31.12.2008 (ďalej len zákon o sociálnej
pomoci ).
Rozhodnutím úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Malackách z 30.10.2006 č. 2006/2718-04/MHG

bol O. E. zvýšený príspevok na osobnú asistenciu na obdobie kalendárneho roka z rozsahu 1460 hodín
vo výške 80.300,- Sk na rozsah 2190 hodín vo výške 120.450,- Sk. a na obdobie od 01.10.2006 do
31.12.2006 sa obžalovanej poskytol peňažný príspevok v rozsahu 547,5 hodín vo výške 30.112,50.- Sk.
V konaní nebolo sporné, že obžalovanej vznikol nárok na priznanie peňažného príspevku na osobnú
asistenciu, nakoľko podľa posudku č. 03/858 zo dňa 14.11.2003 v zmysle ustanovenia § 50 - 53, 56,57

zákona o sociálnej pomoci bola považovaná za občana s ťažkým zdravotným postihnutím, odkázaným
na pomoc inej osoby a tieto dôsledky ťažkého zdravotného postihnutia bolo navrhnuté kompenzovať
poskytovaním peňažného príspevku na osobnú asistenciu, na základe čoho jej bolo rozhodnutím úradu
práce sociálnych vecí a rodiny v Malackách z 30.10.2006 č. 2006/2718-04/MHG, tento nárok priznaný.
Podľa § 58 ods. 1 zákona o sociálne pomoci, Občanovi s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý je podľa

posudku vydaného podľa § 57 ods. 1 a 2 odkázaný na osobnú asistenciu, možno poskytovať peňažný
príspevok na osobnú asistenciu. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu možno poskytovať najskôr
od 6. roku veku dieťaťa do 65. roku veku občana, ak tento zákon neustanovuje inak.
V konaní zostala spornou otázka, či obžalovaná skutočne využívala služby osobnej asistencie, nakoľko
v zmysle § 58 ods. 15 zákona o sociálnej pomoci, podmienkou pre vyplatenie peňažného príspevku na

osobnú asistenciu bolo skutočné odpracovanie osobnej asistencie, pričom príspevok sa vyplácal podľa
počtu hodín osobnej asistencie, ktorú osobný asistent skutočne vykonal, čo bolo potrebné preukázať
výkazmi o odpracovaných hodinách, ktoré mala osoba s ťažkým zdravotným postihnutím povinnosť
predložiť príslušnému orgánu na vyúčtovanie.Obžalovaná skutočne uzatvorila zmluvu o výkone asistenčnej služby s A. K. dňa 27.11.2003, o čom
svedčí zmluva nachádzajúca sa v súdnom spise na č.l. 58 - 60. Avšak vykonaným dokazovaní bolo
zistené, že A. K. prácu osobného asistenta v skutočnosti pre obžalovanú nikdy nevykonával. Toto má

súd za preukázané predovšetkým z výpovedi svedka A. K., ktorý potvrdil uzatvorenie zmluvy o výkone
osobnej asistenciu s obžalovanou ako aj skutočnosť, že podpísal tri výkazy o výkone asistenčnej služby,
ktoré sa predkladali ÚPSVR za účelom vyúčtovania peňažného príspevku, avšak zároveň potvrdil,
že žiadne asistenčné služby pre obžalovanú nevykonával, nikdy nebol u nej doma a ani ju nikam
neviezol autom. Svedok zároveň uviedol, v čase keď mal vykonávať osobnú asistenciu pre obžalovanú

bol zamestnaný v riadnom pracovnom pomere s osem hodinovým pracovným časom, čo zároveň
korešponduje aj so zisteniami ÚPSVR Malacky, prostredníctvom lustrácie v Sociálne poisťovni.
Z uvedeného má súd za preukázané, že obžalovaná uzatvorila so A. K. zmluvu o výkone osobnej
asistencie, pričom jeho služby nikdy nevyužívala a výkazy o asistenčnej služby s výnimkou troch
prípadoch podpisovala za A. K., a to až do apríla 2008, a to bez jeho vedomia.
Z rozhodnutia ÚPSVR Malacky zo dňa 28.05.2008, č. A/2008/02869/9/MHG vyplýva, že obžalovanej

bola odňatý peňažný príspevok na osobnú asistenciu a jeho výplata s účinnosť od 01.04.2008 sa
zastavila. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že tento peňažný príspevok bol obžalovanej odňatý
z dôvodu, že preverovaním skutočností rozhodujúcich na nárok na peňažný príspevok a na jeho
výplatu, bolo zistené, že A. K.- osobný asistent obžalovanej, je zamestnaný v riadnom pracovnom
pomere, a preto nemohol vykonávať služby osobnej asistencie, tak ako to bolo deklarované vo výkazoch

odpracovaných hodín osobného asistenta.
SvedokA.K.včestnomvyhlásenízodňa15.05.2008adresovanéhoÚPSVRMalacky,akoajvovýpovedi
na hlavnom pojednávaní potvrdil, že vedel o tom, že obžalovaná ho vedie ako osobného asistenta
do roku 2006, pričom za rok 2004 a 2005 podával aj daňové priznanie, avšak žiadne služby pre ňu
nevykonával a ani od nej nedostával žiadne peniaze. Obžalovaná vo svojej obrane uvádzala, že nakoľko

svedok podával daňové priznanie, vyplýva z toho, že musel dostávať od nej odmenu. Túto obranu
obžalovanej má súd za vyvrátenú výpoveďou svedka, ktorý uviedol, že daňové priznanie podával len z
dôvodu, že mu to obžalovaná povedala a tiež mu aj zaplatila daňový rozdiel.
Obžalovanávosvojejvýpovedipotvrdila,žesvedokA.K.nevykonávalpreňuasistenčnúslužbuv rokoch
2006 a 2007, túto mala pre ňu vykonávať N. T., rod E.. Na podporu svojich tvrdení obžalovaná predložila

ako dôkaz čestné vyhlásenie N. T. rod. E., v ktorých táto potvrdila, že v rokoch 2006 a 207 vykonávala
pre O. E. asistenčnú službu, a že od nej prevzala sumu vo výške 90.337,50 Sk za rok 2006 a sumu vo
výške 120.450,- Sk za rok 2007. Zároveň obžalovaná poukázala aj na výpoveď svedkyne na ÚPSVR
Malacky dňa 09.06.2008, kde svedkyňa potvrdila skutočnosti z čestného vyhlásenia.
Súd tieto dôkazy predkladané a navrhované obžalovanou hodnotil aj v spojitosti s ostanými dôkazmi, a

to predovšetkým svedeckou výpoveďou N. T. na hlavnom pojednávaní, kde sa svedkyňa jednoznačne
vyjadrila, že skutočnosti uvádzané v čestných vyhláseniach ako aj v jej výpovedi na ÚPSVR Malacky
nie sú pravdivé. Svedkyňa tieto rozpory vysvetlila tak, že v tejto dobe tak konala z dôvodu, že chcela
obžalovanej pomôcť a domnievala sa, že asistenčnú službu bude pre ňu v budúcnosti aj skutočne
vykonávať. Nakoľko však k tomuto nikdy nedošlo a obžalovaná ju viac ani nekontaktoval, pravdivo opísal

tieto skutočnosti tak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom.
Výpoveď svedkyne N. T. podporuje aj výpoveď jej matky svedkyne B. E., ktorá potvrdila, že osobne
s obžalovanou sa pozná od roku 2008 a v tej dobe aj obžalovaná oslovila jej dcéru, ktorú rovnako
do tej doby osobne nepoznala. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že svedkyňa N. T., rod. E.
nemohla vykonávať pre obžalovanú asistenčnú službu v rokoch 2006 a 2007, nakoľko v tejto dobe sa

s obžalovanou ani nepoznala.
Súd vyhodnotil dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach a na ich podklade má za
preukázané, že obžalovaná skutok spáchala tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Súd má
za preukázané, že obžalovaná sa dopustila konania, ktorým naplnila znaky skutkovej podstaty zločinu
subvenčného podvodu podľa § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona, keď od ÚPSVR Malacky

ako príslušného štátneho orgánu, vylákala peňažný príspevok na osobnú asistenciu, ktorý je príspevkom
zo štátneho rozpočtu, a to za obdobie od mesiaca november 2003 do mesiaca marec 2008, pričom
nespĺňala podmienku ustanovenú v § 58 ods. 15 zákona o sociálnej pomoci, keďže služby osobného
asistenta v skutočnosti nevyužívala a výkazy o odpracovaných hodinách osobného asistenta viackrát
falšovala, a teda príspevok poberala neoprávnene, čím poškodenému Slovenskej republike spôsobila

škodu vo výške 14.515.- €, čo v zmysle ustanovenia § 125 ods. 1 Trestného zákona predstavuje väčšiu
škodu.
Obžalovaná je usvedčená predovšetkým výpoveďami svedkov A. K., N. T. a B. E., ktorí všetci zhodne
udávali, že služby osobnej asistencie pre obžalovanú nikdy nevykonávali a nedostávali od nej ani žiadnepeniaze. Obžalovanú usvedčuje aj jej správanie sa v celej veci, keď ÚPSVR Malacky predkladala výkazy
odpracovaných hodín osobného asistenta podpísané A. K., a až následne potom, ako jej bol peňažný
príspevok odňatý predložila čestné vyhlásenia N. E. o poskytovaní asistenčnej služby, ktoré sa však

ukázali ako nepravdivé. Obžalovaná sa nikdy na ÚPSVR Malacky neinformovala ako postupovať pri
zmene osoby osobného asistenta, ale naďalej predkladala falošné výkazy asistenčnej služby, čo svedčí
o účelovosti jej konania s cieľom vylákať výplatu peňažného príspevku na asistenčnú službu zo štátneho
rozpočtu.
Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že obrana obžalovanej bola v celom rozsahu vyvrátená

výpoveďami všetkých svedkov ako aj listinnými dôkazmi a nebol produkovaný žiadny taký dôkaz, ktorý
by zistený skutkový stav spochybnil.
Trestného činu sa obžalovaná dopustila v priamom úmysle v zmysle § 15 písm. a/ Trestného zákona, čo
vyplýva zo spôsobu spáchania trestného činu, ktorý si vyžadoval určité premyslené a plánovité konanie
obžalovanej.

Obžalovaná sa skutku dopustila v období od novembra 2003 do marca 2008, pričom dňa 25.11.2011
bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T 122/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť
dňa 21.11.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1To 17/2012, a ktorým bola
obžalovaná uznaná vinnou zo spáchania zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/, písm.
c/ Trestného zákona, a za to bola odsúdená k trestu odňatia slobody vo výmere päť rokov, na výkon

ktorého bola zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr,
ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný
trest podľa zásad uloženia úhrnného trestu.

Keďže Okresný súd Malacky odsudzoval obžalovanú za trestný čin, ktorý spáchala skôr ako bola
Okresným súdom Malacky odsúdená za iný trestný čin, postupoval súd podľa ustanovenia § 42 ods. 1
Trestného zákona a uložil obžalovanej súhrnný trest, pričom zároveň zrušil vo výroku o treste rozsudok
Okresného súdu Malacky sp. zn. 3T 122/2012 zo dňa 25.11.2012.

Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží
mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie
trestný.

Nakoľko súd ukladal obžalovanej trest za viac trestných činov, pričom obidva sú zločinmi spáchané
viacerými skutkami, postupoval v súlade s ustanovením § 41 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého sa
vtomtoprípadezvyšujehornáhranicatrestnejsadzbyodňatiaslobodytrestnéhočinuznichnajprísnejšie
trestného o jednu tretinu.

Na základe uvedeného súd postupoval tak, že obžalovanej ukladal trest odňatia slobody podľa § 225
ods. 4 Trestného zákona, pričom trestná sadzba trestu odňatia slobody je v rozmedzí tri roky až desať
rokov. V zmysle asperačnej zásady sa táto trestná sadzba upravila, tak ako je to uvedené v § 41 ods. 2
Trestného zákona, pričom pri takto upravenej trestnej sadzbe je dolná hranica tri roky a a horná hranica
trinásť rokov a štyri mesiace.

Súd u obžalovanej zisťoval pomer priťažujúcich okolností, pričom obžalovanej bola priznaná jedna
priťažujúca okolnosť - spáchala viac trestných činov. Poľahčujúcu okolnosť súd obžalovanej nepriznal
žiadnu.
Keďže u obžalovanej prevládal pomere priťažujúcich okolností, v zmysle ustanovenia § 38 ods. 4

Trestného zákona, sa malo pristúpiť k zvýšeniu spodnej hranice trestnej sadzby o jednu tretinu. Po
zhodnotení všetkých okolností prípadu ako aj osoby obžalovanej, dospel súd k záveru, že súčasné
použitie sprísňujúcich ustanovení § 38 ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona by bolo v danom prípade
neprimerane prísne, preto v zmysle § 38 ods. 7 Trestného zákona, ustanovenia § 38 ods. 4 Trestného
zákona nepoužil.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu súd vychádzal z kritérií uvedených v § 34 ods. 4 Trestného zákona
a zvážil okolnosti spáchania trestného činu ako aj jeho následok, pohnútku a zavinenie obžalovanej. Súd
poukazujepredovšetkýmnato,žeobžalovanásaopätovneadlhodobodopúšťalapodvodnéhokonaniascieľom získať peňažný príspevok poskytovaný zo štátneho rozpočtu a na tento účel zneužila dôverčivosť
a ochotu pomôcť iných osôb. Zároveň súd vzal do úvahy aj skutočnosť, že aj predchádzajúce odsúdenie
obžalovanej bolo právne posúdené ako podvod podľa § 221 ods. 3 Trestného zákona, z čoho možno

usúdiť, že obžalovaná dlhodobo získavala finančné prostriedky pre svoje vlastné potreby podvodný
konaním, či už voči iným osobám alebo štátu. Na základe toho súd dospel k záveru, že obžalovanej je
potrebné uložiť trest odňatia slobody nad spodnou hranicou trestnej sadzby, pričom zhodnotil možnosti
nápravy obžalovanej ako i zásadu generálnej prevencie a uložil obžalovanej trest odňatia slobody vo
výmere šesť rokov.

Obžalovanánebolavovýkonetrestuodňatiaslobodypredspáchanímtrestnéhočinu,pretojusúdzaradil
na výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
oznámenia na Okresnom súde Malacky.

Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa
rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením je až doručenie rozsudku.