Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 29, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2MCdo/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612207276
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:5612207276.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne MB REAL, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Údernícka 9, zastúpenej spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5,
proti žalovaným 1/ A., bývajúcemu v A., C. a 2/ D., bývajúcemu v T., o zaplatenie 13 996,41 € s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 C 80/2012, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27.

augusta 2013 sp. zn. 6 Co 183/2013, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Žiline z 27. augusta 2013 sp. zn. 6 Co 183/2013 v častiach
týkajúcich sa trov konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 8. januára 2013 č.k. 6 C 80/2012-94 uložil žalovaným 1/ a
2/ povinnosť zaplatiť žalobkyni 11 240,74 € spolu s úrokmi z omeškania špecifikovanými vo výrokovej

časti rozsudku, a to v lehote troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Vo zvyšku návrh zamietol.
Žalobkyni priznal náhradu trov konania 503,70 € a náhradu trov právneho zastúpenia 735,19 €, spolu
1 238,89 €, ktoré sú žalovaní 1/ a 2/ povinní zaplatiť advokátskej kancelárii TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
Bratislava, v lehote troch mesiacov od právoplatnosti rozsudku spoločne a nerozdielne.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala odvolanie žalobkyňa a následne aj žalovaní 1/ a 2/. Po
doručení odvolania žalovaných 1/ a 2/ žalobkyni na vyjadrenie, žalobkyňa samostatným podaním z 24.
júna 2013 podľa § 96 ods. 1 O. s. p. vzala návrh späť v celom rozsahu pričom navrhla, aby súd konanie
zastavil.

Krajský súd v Žiline na odvolania žalobkyne a žalovaných 1/ a 2/ uznesením z 27. augusta 2013 sp.

zn. 6 Co 183/2013 pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania, rozsudok Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 6 C 80/2012-94 z 8. januára 2013 zrušil a konanie zastavil. Rozhodol, že žalobkyňa je
povinná nahradiť žalovanému 1/ trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 1
889,75 € a zaplatiť ich na účet právneho zástupcu žalovaného 1/ JUDr. Zuzany Medveckej, advokátky
so sídlom v Liptovskom Mikuláši, ul. Garbiarska 695, do troch dní. Ďalej žalobkyňu zaviazal nahradiť
žalovanému 2/ trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 2 267,70 € a zaplatiť

ich na účet právneho zástupcu žalovaného 2/ JUDr. Petra Jančiho, advokáta so sídlom v Liptovskom
Mikuláši, ul. Garbiarska 695, do troch dní. V odôvodnení uviedol, že na základe procesného úkonu
žalobkyne pripustil späťvzatie návrhu na začatie konania podľa ust. § 208 O. s. p., rozsudok okresného
súdu zrušil a konanie zastavil. Odvolací súd vzhľadom na popísanú procesnú situáciu aplikoval vo veci
ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p . V dôsledku procesného úkonu žalobkyne (dispozitívny
úkon späťvzatia návrhu) došlo k zastaveniu konania, pričom z dôvodov späťvzatia jednoznačne

vyplýva, že podnetom k nemu nebolo správanie žalovaných. Procesné zavinenie za zastavenie konania
teda jednoznačne zaťažuje žalobkyňu. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd uložilžalobkyni povinnosť nahradiť žalovaným účelne vynaložené trovy, ktoré im vznikli pri bránení ich práva.
Predmetom konania bol žalobný návrh na zaplatenie sumy 13 996,41 € spolu s úrokmi z omeškania,
ktoré predstavovali sumu 6 242,47 €, čo je spolu 20 238,88 €, pričom žalobkyňa žiadala zaviazať

obidvoch žalovaných na zaplatenie uplatneného nároku spoločne a nerozdielne. V nadväznosti na
uvedené stanovil tarifnú odmenu na sumu 370,14 € za jeden úkon právnej služby podľa § 10 ods. 1
Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 27. augusta 2013 sp. zn. 6 Co 183/2013 v častiach týkajúcich

sa náhrady trov konania podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Žiadal
uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie. Namietal nesprávne
právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Omyl súdu pri aplikácii práva
podľa názoru generálneho prokurátora spočíva v nesprávnom výklade ustanovení § 9 ods. 1, § 10 ods.
2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Uviedol, že odvolací súd tarifnú hodnotu veci stanovil ako súčet hodnoty veci
(13 996,41 €) a kapitalizovanej hodnoty príslušenstva (6 242 €), napriek tomu, že príslušenstvo nebolo

žalobkyňou ako kapitalizovaná hodnota a samostatná vec uplatňované. Tým dospel k nesprávnemu
stanoveniu tarifnej hodnoty veci pre výpočet tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 370,14 €.
Túto výšku tarifnej hodnoty použil pri výpočte právneho zastúpenia u oboch žalovaných.

Žalovaní sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.),
po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor Slovenskej
republiky (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s §
243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je podané
opodstatnene.

V prvom rade treba uviesť, že mimoriadne dovolanie voči právoplatnému súdnemu rozhodnutiu možno
považovať za prípustné.

Dovolací súd sa pri hodnotení tejto zásadnej otázky opieral o nasledujúce právne úvahy.

Posudzovanie prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
už dlhší čas významne rezonuje v súdnej judikatúre aj v právnej vede a je spojená s odchylnými

právnymi názormi. V praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa spravidla tento mimoriadny
opravný prostriedok rešpektoval ako účinný prostriedok nápravy tých pochybení, ktoré zákonodarca
taxatívnym spôsobom pomenoval v ustanovení § 243e Občianskeho súdneho poriadku. Podmienky pre
jeho uplatnenie určovalo i zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. Rc 36/2008. Tento procesný

inštitút akceptoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Ako príklad možno uviesť jeho nález sp. zn.
I. ÚS 118/2013 z 22. januára 2014, ktorým bolo vyslovené porušenie práva sťažovateľky uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 2/2011 o zamietnutí mimoriadneho dovolania
generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Navyše inštitút mimoriadneho dovolania má mať naďalej svoje nenahraditeľné miesto v civilnom konaní,
keďže oba schválené vládne návrhy zákonov - Civilný sporový poriadok (viď ustanovenie § 458 ods.
1, ods. 2) ako aj Civilný nesporový poriadok (viď ustanovenie § 78 ods. 1, ods. 2) ho znovu upravujú.
Z dôvodovej správy týchto nových kódexov vyplýva, že jeho legislatívna modifikácia vychádza zo
štrasburskej judikatúry.

Ani Európsky súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach z 9. júna 2015 vo veciach DRAFT-OVA,
a.s. v. Slovenská republika (sťažnosť č. 72493/10), PSMA, spol. s r.o. v. Slovenská republika (sťažnosť
č. 42533/11) a COMPCAR, s.r.o. (sťažnosť č. 25132/13) expressis verbis nevylúčil možnosť kasácie
právoplatného súdneho rozhodnutia v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa všeobecných zásad (napr. bod 77 rozsudku vo veci DRAFT-OVA, a.s. v. Slovenská republika),
ktoré tento medzinárodný súd zosumarizoval, platí, že „jedným zo základných aspektov právnych
princípov je princíp právnej istoty, ktorý okrem iného požaduje, aby sa právoplatné a definitívnerozhodnutia súdov nespochybňovali. Tento princíp neumožňuje žiadnej zo strán pokúšať sa o obnovenie
konania len preto, aby dosiahla opätovné konanie pred súdom a iné rozhodnutie. Samotná možnosť
existencie dvoch názorov na vec nie je dôvodom pre opätovné konanie. Odklonenie od tejto zásady

je odôvodnené, len ak existujú okolnosti zásadného a závažného charakteru. Právomoc súdov vyššej
inštancie rušiť alebo meniť právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie by sa mala realizovať s
cieľom nápravy zásadných pochybení. Táto právomoc sa musí uplatňovať tak, aby udržiavala v
maximálnejmožnejmierespravodlivúrovnováhumedzizáujmamijednotlivcaanutnosťouzabezpečovať
účinnosť justičného systému. Medzi dôležité okolnosti, ktoré v tejto súvislosti treba brať do úvahy, patrí

najmä účinok obnoveného konania a nasledujúceho konania na situáciu sťažovateľa a otázka, či k
obnoveniu konania došlo na žiadosť samotného sťažovateľa; dôvody, na základe ktorých vnútroštátne
orgány zvrátili rozsudok v prípade sťažovateľa; súlad daného konania s procesnými požiadavkami
vnútroštátneho práva; existencia a fungovanie procesných záruk v rámci vnútroštátneho právneho
systému, ktoré majú predchádzať zneužívaniu konania vnútroštátnymi orgánmi; a ďalšie okolnosti
prípadu. Okrem toho musí preskúmanie obsahovať všetky procesné záruky čl. 6 ods. 1 a musí zaručovať

celkovú spravodlivosť konania. Súd pri používaní pojmu „zásadné pochybenie“ v mnohých prípadoch
zdôrazňoval, že samotné konštatovanie, že vyšetrovanie v sťažovateľovom prípade bolo „neúplné a
zaujaté“, alebo viedlo k „chybnému“ oslobodeniu spod obžaloby, nemôže samo osebe - za neprítomnosti
súdnych pochybení alebo závažného porušenia súdneho konania, zneužitia právomoci, zjavných chýb
pri uplatňovaní hmotného práva alebo iných závažných dôvodov vyplývajúcich zo záujmov justície -

indikovať prítomnosť zásadného defektu v predchádzajúcich konaniach...“.

Európskysúdpreľudsképrávatedauplatňovanímvymenovanýchprincípovvždyvkaždejposudzovanej
veci osobitne skúma, či existujú okolnosti podstatného a závažného charakteru, ktoré by odôvodňovali
odklon od zásady, že ak súdy právoplatne rozhodli, ich rozhodnutie by nemalo byť spochybňované (napr.

bod 81 vyššie citovaného rozsudku ESĽP).

Možno uzavrieť, že podľa štrasburskej judikatúry zrušenie právoplatného rozhodnutia v mimoriadnom
opravnom konaní prichádza do úvahy, avšak iba za účelom nápravy fundamentálnych nedostatkov vo
výkone spravodlivosti. Nadriadené súdy smú tak využívať svoju prieskumnú právomoc len k oprave

skutkových a právnych omylov a justičných omylov, nie k novému prejednaniu veci.

Skutočnosť, či existujú podstatné a presvedčivé argumenty, ktoré by odôvodňovali zásah do právnej
istoty účastníka konania prostredníctvom mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej
republiky, je tak vždy nevyhnutným atribútom individuálneho posúdenia každého prípadu.

Dovolaciemu súdu je známy aj obsah uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PLz.
ÚS 3/2015-22 z 18. marca 2015, ktorým, dodržiavajúc zásadu jednotnosti súdneho rozhodnutia,
zjednotil rozdielne právne názory svojich senátov na povinnosť účastníka konania využiť všetky
zákonomdovolenéaefektívneprostriedkypredsamotnýmpodanímpodnetugenerálnemuprokurátorovi

Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania.

Dovolaciemu súdu je rovnako známy aj obsah spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 20. októbra 2015, ktoré bolo prijaté v nasledujúcom znení: Procesná prípustnosť

mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky viazaný. Napriek
tomu, že nejde o formálnu záväznosť (v súlade s ustanovením § 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii
Ústavného súdu SR a o konaní pred ním sú uznesením jeho pléna výlučne viazané všetky tu pôsobiace
senáty), ide o faktickú záväznosť, čiže o tzv. „precedens de facto“.

Kardinálnu otázku spojenú s aplikáciou vyššie citovaného uznesenia pléna Ústavného súdu
a spoločného stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
obchodnoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvšakpredstavujúichintertemporálne
dopady na aktuálnu rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu. Generálny prokurátor Slovenskej republikypostupujúc podľa zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho súdu č. 36/2008 podal do doby konfirmácie
názoru Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky viacero mimoriadnych dovolaní bez
akýchkoľvek obmedzujúcich podmienok.

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze zo 6. februára 2008 sp. zn. PL. ÚS 10/04
konštatoval, že sa hlási k modernej európskej konštitucionalistike, ku ktorej patrí ochrana legitímneho
očakávania (legitimate expectation, der Vertrauenschutz). Už z pomenovania legitímne očakávanie
vyplýva, že účelom tohto princípu je ochrana súkromných osôb pred nepredvídateľným mocenským

zásahom do ich právnej situácie, na vyústenie ktorej do určitého výsledku sa spoliehali. Legitímne
očakávanie je užšou kategóriou ako právna istota. Štát, aj keď nekoná retroaktívne alebo nezasiahne
do nadobudnutých práv, môže vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel,
na ktoré sa súkromné osoby spoliehali a ktoré spravidla súvisia s ľudským právom, porušiť legitímne
očakávanie ako princíp právneho štátu.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto konal, resp. postupoval na
základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu
sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95).

Vo všeobecnosti by malo platiť, že zjednocujúce stanovisko pôsobí nielen do budúcna, ako je to

pri zrušení protiústavných právnych predpisoch, ale nový právny názor je aplikovateľný na všetky
pred súdmi prebiehajúce konania (primerane § 154 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd skúmal, či táto
premisa platí bezvýhradne aj na vzniknutú procesnú situáciu, t. j. na rozhodovanie o mimoriadnych
dovolaniach generálneho prokurátora podaných do nastúpenia faktických účinkov zjednocujúceho
stanoviska Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

V tejto súvislosti treba v prvom rade zdôrazniť, že materiálny právny štát stojí mimo iného na
dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho
poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota
je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu (tvorbou práva), ale tiež činnosťou štátnych

orgánov aplikujúcich právo. Nemožno opomenúť, že k nej patrí aj súdna judikatúra. Práve ochrana
oprávnenej dôvery občanov v právo, ktoré tu predstavoval ustálený výklad právnej normy vo forme
stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by mala byť pre podané mimoriadne dovolania
pred novým právnym záverom Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prioritná. Možno
mať tak za to, že sú tu dané špecifiká výnimočnej situácie, ktorá je založená intenzívnejším

záujmom na ochrane legitímnych očakávaní adresátov na riadnom prejednaní mimoriadneho opravného
prostriedku. Generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý podal mimoriadne dovolanie na podnet
účastníka konania, využil svoje procesné oprávnenie v súlade s dlhoročne zaužívanou právnou praxou
sledujúc ochranu práv účastníka konania. Ak teda generálny prokurátor Slovenskej republiky už podal
mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie len

s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom
Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového
právneho názoru. Ani od generálneho prokurátora Slovenskej republiky, ako prostredníka jedného
z účastníkov konania na mimoriadne opravné konanie, nemožno očakávať, aby v prípade reálneho
využitia svojho mimoriadneho oprávnenia v „tolerantnom právnom prostredí“, mohol odhadovať budúci

názorový vývoj Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v otázke výkladu jeho zákonných
predpokladov.

Odmietnutie podaného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky
len s poukazom na reštrikcie dané uznesením pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky a

spoločným stanoviskom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky by podľa dovolacieho súdu znamenalo
neprimerane tvrdý zásah do práv účastníka konania, ktorý neuplatnil včas riadny, resp. tu iný mimoriadny
opravný prostriedok, lebo spoliehajúc sa na bežnú súdnu prax priamo inicioval u generálneho
prokurátora podanie mimoriadneho dovolania.

Dovolací súd tak v intenciách vyššie uvedeného a podľa kritérií poskytnutých štrasburskou judikatúrou
skúmal, či je prítomné v konaní okresného, resp. krajského súdu, také pochybenie, ktoré možno označiť
za elementárne porušenie základných práv a slobôd. Ústavný súd Slovenskej republiky považuje
zaň napríklad také prípady nesprávnej aplikácie jednoduchého práva, ktoré sú späté s konkurencioujednotlivých noriem, príp. s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov.

Pred touto právnou analýzou je nevyhnutné uviesť, že dovolací súd je viazaný nielen rozsahom
mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v mimoriadnom dovolaní. Obligatórne (§ 243i ods.
2 v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv.
inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom
dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ani tzv. iné vady konania namietané,

tieto neboli ani zistené.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní ako dovolací dôvod uvádza, že uznesenie odvolacieho
súdu v napadnutej časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.),
pretože odvolací súd nesprávne stanovil tarifnú hodnotu veci pre výpočet tarifnej odmeny za úkon
právnej služby.

Podľa § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej
hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci
vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného
plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania
právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o
ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.

Podľa § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) predmetom občianskoprávnych vzťahov sú
veci, a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty.

Podľa § 121 ods. 3 OZ príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania

a náklady spojené s jej uplatnením.

Dovolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobkyňa si uplatnila proti žalovaným nárok na zaplatenie
peňažnej sumy 13 996,41 € spolu s úrokom z omeškania vyjadreným v percentuálnej výške 11,99 % z
rôznych istín od 29. augusta 2008 až do zaplatenia. Príslušenstvo pohľadávky teda nebolo žalobkyňou

uplatňované ako kapitalizovaná hodnota a samostatná vec. Úroky z omeškania sú príslušenstvom
pohľadávky (t.j. veci hlavnej) podľa ustanovenia § 121 ods. 3 OZ a znášajú osud hlavnej veci, preto ak sú
uplatnené spolu s istinou, netvoria osobitný predmet konania a nejde ani o spojenie dvoch samostatných
vecí. Tarifnou hodnotou veci v danom prípade nie je nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, ale nárok
na zaplatenie istiny. Cenu jej príslušenstva nemožno rozširujúcim výkladom ustanovenia § 10 ods. 2

vyhlášky zahrnúť do základu pre určenie tarifnej odmeny za tento právny úkon. V predmetnom prípade
hodnotou veci, z ktorej mal súd vychádzať pri stanovení základnej tarifnej hodnoty za úkon právnej
služby bola uplatnená výška pohľadávky 13 996,41 €. Ak by odvolací súd takto postupoval, musel by
základnú tarifnú hodnotu za úkon právnej služby vyčísliť sumou 303,74 €. Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu však vyplýva, že tarifnú hodnotu veci stanovil ako súčet hodnoty veci a kapitalizovanej

hodnoty príslušenstva. Tým dospel k nesprávnemu stanoveniu tarifnej hodnoty veci pre výpočet tarifnej
odmeny za úkon právnej služby vo výške 370,14 €.

Tým, že odvolací súd z tohto aspektu neposudzoval skutkový stav veci v nadväznosti k právnej stránke
veci, došlo vo vzťahu k uvedenému k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle § 243f ods. 1

písm. c/ O.s.p.

Dovolací súd konštatuje, že normy občianskeho práva boli interpretované odvolacím súdom v
extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Aj to bol dôvod, pre ktorý najvyšší súd skonštatoval
prípustnosť a opodstatnenosť mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na uvedené zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu v častiach
týkajúcich sa trov konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.
Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd
znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.