Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, September 19, 2011

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/274/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109244544
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 09. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2011:1109244544.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej

veci navrhovateľa: Q. X., W. M. XX, XXX XX S., proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným postupom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobný návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa žalobným návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 23. 11. 2009 pôvodne domáhal
voči odporcovi, podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z., náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v
dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu v Trnave, tým, že okresný súd nezákonne

rozhodol, keď vyhovel jeho žiadosti zo dňa 8.10.2002 a prijal sumu 46.696,50,-Sk do súdneho depozitu,
hoci na to neboli splnené zákonné predpoklady. Navrhovateľ žiadal zaplatiť škodu vo výške 1.550,04,-
EUR/46.696,50,-Sk ako aj 17,6% ročný úrok z omeškania od zloženia sumy do depozitu do zaplatenia,
ďalej nemajetkovú ujmu vo výške 2.000,-EUR a náhradu trov konania.

Odporca žiadal žalobný návrh zamietnuť s odôvodnením, že na daný prípad je potrebné aplikovať zákon
č. 58/1969 Zb., pričom súd v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 zb. nie je oprávnený
preskúmavať postup súdu vo veci žiadosti o umožnenie splácania jednorazového poplatku do súdneho
depozitu. Postup súdu môže preskúmavať len príslušný orgán na základe riadneho alebo mimoriadneho

opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v
spise: žalobným návrhom, žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku, rozsudkom Okresného súdu
Trnava č.k. 19C 101/2006-84, rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co 20/2009-159, rozsudkom
Okresného súdu v Trnave č.k. 19c 101/2006-225, ako aj ostatnými listinami založenými v súdnom spise,
z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav:

Skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný, pričom nepochybne vyplýval zo zhodných tvrdení
účastníkov ako aj z predložených listinných dôkazov. Navrhovateľ doručil dňa 8.10.2002 Okresnému
súdu v Trnave žiadosť o umožnenie splatenia jednorazového poplatku do súdneho depozitu v celkovej

sume 46.696,50,-Sk v zmysle návrhu žaloby Bytového družstva Trnava zo dňa 19.9.2000 č.k. 18C280/00, z dôvodov, že bytové družstvo si uplatnilo voči nemu nárok na zaplatenie sumy 46.696,50,-Sk s
príslušenstvom, vo veci sa vedie súdny spor a aby nenarastali poplatky z omeškania - úrok, rozhodol sa
doprávoplatnostirozhodnutiavspornejveciouplatnenietejtožiadosti.Navrhovateľuviedol,žesimyslel,

že ak sumu vloží do súdnej úschovy, nebude potom v prípade úspechu bytového družstva povinný platiť
úroky z omeškania. Toto bol dôvod, pre ktorý žiadal, aby boli peniaze do súdnej úschovy prijaté.

Uznesením Okresného súdu Trnava č.k. Nsa 5/02-6 zo dňa 17.3.2006, okresný súd rozhodol, že prijíma
do úschovy sumu 46.696,50,-Sk zloženú v Slovenskej sporiteľni, a.s., pobočka Trnava a upravuje
Slovenskú sporiteľňu, aby predmet úschovy uschovávala a spravovala až do ďalšieho rozhodnutia

okresného súdu Trnava, ktorý má dispozičné právo. Uznesenie bolo Bytovému družstvu doručené
dňa 4.2.2003. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.3.2003. Následne navrhovateľ požiadal
o vydanie finančnej hotovosti zo súdnej úschovy (navrhovateľ neskôr dospel k záveru, že to bolo
zbytočné a že súd nemal prijať peniaze do súdnej úschovy), preto okresný súd vyzval bytové družstvo,
aby sa vyjadrilo, či súhlasí s jej vydaním. Na základe výzvy súdu zo dňa 3.4.2006 o vyjadrenie, či
bytové družstvo súhlasí s vydaním predmetu úschovy zložiteľovi (navrhovateľovi), sa zástupca bytového

družstva dňa 13.4.2006 vyjadril, že nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy v prospech zložiteľa.

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 19C
101/2006 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil bytovému družstvu povinnosť súhlasiť s
vydaním predmetu úschovy podľa § 185e OSP ako aj náhrady škody voči bytovému družstvu (vo forme
ušlého zisku) spôsobenej mu konaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (z dôvodu neoprávneného

odmietnutia udelenia súhlasu s vydaním predmetu úschovy).

Okresný súd v Trnave rozsudkom zo dňa 29.9.2008 č.k. 19C 101/2006-84 žalobný návrh navrhovateľa
zamietol s odôvodnením, že zákon obmedzuje súdnu úschovu iba na účel smerujúci na splnenie
záväzku, ak ho nemožno splniť veriteľovi, pričom v danom prípade neboli splnené podmienky v zmysle
citovaného ustanovenia § 185a ods. 2 OSP na prijatie peňazí do úschovy, keď dôvodom zloženia

peňazí do súdnej úschovy bola skutočnosť, že sa na okresnom súde viedlo konanie proti navrhovateľovi
na zaplatenie pohľadávky voči bytovému družstvu a navrhovateľ sa domnieval, že zložením peňazí
do súdnej úschovy sa v budúcnosti, ak bude v konaní neúspešný, vyhne povinnosti platiť úroky z
omeškania. Zákon nepripúšťa takýto dôvod zloženia resp. prijatia peňazí do úschovy, preto súd nemohol
postupovať v zmysle ustanovenia § 185e OSP. Pokiaľ ide o uplatnenú škodu, súd dospel

k záveru, že navrhovateľ nemá žiadny právny titul na domáhanie sa takéhoto nároku od bytového
družstva. Peniaze, ktoré navrhovateľ zložil do súdnej úschovy, zložil z vlastnej vôle. Tieto finančné
prostriedky neboli vôbec v dispozícii bytového družstva, bytové družstvo s nimi nikdy nenakladalo.

Na odvolanie navrhovateľa, Krajský súd v Trnave svojim rozsudkom zo dňa 2.12.2009 č.k. 24Co
20/2009-159 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že uložil bytovému družstvu povinnosť

súhlasiť s vydaním predmetu úschovy vo veci Okresného súdu Trnava č.k. Nsa 5/2002 peňazí v sume
1.550,04,-EUR/46.696,50,-Sk navrhovateľovi ako zložiteľovi, a vo výroku, ktorým súd prvého stupňa
zamietol návrh na náhradu škody, tento zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že vzhľadom na to, že navrhovateľ odôvodnil svoj návrh na prijatie predmetnej sumy
peňazí do úschovy tým, že medzi navrhovateľom a bytovým družstvom prebieha súdny spor o zaplatenie

predmetnej sumy a zložením peňazí do úschovy sa chce vyhnúť plateniu úrokov z omeškania, čo nie
je ani jeden z dôvodov predmetu úschovy obsiahnutých v § 185 a ods. 2 OSP, nebol splnený zákonný
predpoklad,abybolipredmetnépeniazeodnavrhovateľaakozložiteľaprijatédosúdnejúschovy.Vtomto
je záver prvostupňového súdu v preskúmavanom rozsudku správny. Napriek tomu ale právoplatným
uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 23.1.2003 Okresný súd predmetnú sumu prijal do súdnej

úschovy od navrhovateľa ako zložiteľa v prospech bytového družstva ako príjemcu. Po uplynutí 3
rokov od právoplatnosti uznesenia o prijatí predmetnej sumy do súdnej úschovy navrhovateľ požiadal
okresný súd Trnava v konaní Nsa 5/2002 o vydanie predmetu úschovy. Prvostupňový súd si v zmysle
cit. §185d ods. 2 OSP vyžiadal stanovisko bytového družstva ako príjemcu. Bytové družstvo výslovne
odmietlo udeliť súhlas s vydaním zloženej sumy zo súdnej úschovy navrhovateľovi bez bližšieho

odôvodnenia. V dôsledku toho neboli zároveň splnené podmienky ani v zmysle §185 b ods. 2 písm. b)a c) OSP na vydanie predmetu úschovy navrhovateľovi. Keďže súhlas s vydaním predmetu úschovy
bytové družstvo ako príjemca svojim písomným podaním výslovne odoprel, vzniklo navrhovateľovi ako
zložiteľovioprávnenievzmysle§185eOSPžiadaťsúd,abybolnahradenýsúhlaspríjemcuprávoplatným

rozhodnutím. Zákonodarca v cit. § 185e OSP ani v iných výslovne neuvádza podmienky, za ktorých
môže súd nahradiť odopretý súhlas s vydaním predmetu úschovy. Je teda zrejmé, že je na zvážení
súdu, po vyhodnotení všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu, či odopretý súhlas nahradí
rozsudkom. Odvolací súd v tomto smere dospel k opačným záverom ako súd prvého stupňa. Je toho
názoru, že pokiaľ ani neboli naplnené zákonné podmienky pre prijatie peňazí do úschovy súdu, nielen

že to nebráni vydaniu predmetu úschovy zložiteľovi, ale naopak o to skôr sa žiada, aby predmet úschovy
bol naspäť vydaný- vrátený zložiteľovi, keďže pre nenaplnenie podmienok úschovy nemôže byť vydaný
príjemcovi. Argumentácia a závery prvostupňového súdu by viedli k patovej situácii, za ktorej by predmet
úschovy nebol vydaný ani zložiteľovi a nemohol by byť súdom vydaný ani príjemcovi, pričom by zrejme
ani neboli naplnené podmienky v zmysle cit. §185g ods. 1 OSP pre prepadnutie predmetu úschovy štátu,
keďže v zákonnej lehote sa oň prihlásil zložiteľ.

Pokiaľ ide o škodu odvolací Krajský súd v Trnave v odôvodení svojho rozsudku poukázal na to,
že prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil iba konštatovaním, že neexistuje právny titul na
domáhanie sa takéhoto nároku. Prvostupňový súd na túto časť svojho rozhodnutia neaplikoval žiadne
ustanovenie žiadnej právnej normy a nepoužil naň ani žiadne z ustanovení § 415 a nasl. Občianskeho
zákonníka pojednávajúcich o zodpovednosti za škodu. Vytkol súdu prvého stupňa, že nevyhodnotil

skutkový stav s poukazom na ustanovenia §415 OZ, ktorý zakotvuje všeobecnú preventívnu povinnosť
a v zmysle ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, ani s poukazom na
ustanovenie § 424 OZ v zmysle ktorého za škodu zodpovedá aj ten, kto ju spôsobil úmyselným konaním
proti dobrým mravom.

Na podklade rozhodnutia Krajského súdu v Trnave bola finančná hotovosť napokon navrhovateľovi z

úschovy súdu vydaná až na základe uznesenia okresného súdu Trnava č.k. 20Nsa 5/2002-63 zo dňa
23.2.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 2.4.2010.

Pokiaľ ide o rozhodnutie ohľadne škody uplatnenej navrhovateľom voči bytovému družstvu (ušlého
zisku z dôvodu nemožnosti nakladania so zloženými finančnými prostriedkami za obdobie od odopretia
súhlasu s vydaním peňazí z úschovy až do zaplatenia) po zrušujúcom rozhodnutí Krajského súdu v

Trnave, prvostupňový súd opätovne rozsudkom zo dňa 8.12.2010 č.k. 19C 101/2006-225 návrh na
náhradu škody zamietol. Okresný súd v Trnave svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že napriek tomu,
že neboli splnené zákonné podmienky pre samotné prijatie finančnej hotovosti do súdnej úschovy,
súd na základe žiadosti navrhovateľa ako zložiteľa postupoval ďalej v konaní o úschovách v súlade s
Občianskym súdnym poriadkom a vyzval príjemcu - bytové družstvo o vyjadrenie, či súhlasí s vydaním

predmetu úschovy. Bytové družstvo napriek tomu, že mal vedomosť o vložení finančnej hotovosti do
súdnej úschovy v jeho prospech i o dôvode vloženia, odoprel udelenie súhlasu, napriek tomu čo tvrdil
v predmetnom konaní, že sa nepovažoval za príjemcu a veriteľa. Týmto svojim konaním opomenul
vykonať to, čo malo byť v súlade s právom vykonané, to znamená, že pokiaľ sa nepovažoval za príjemcu
a vecne legitimovaného v konaní o úschovách, takýmto spôsobom mal aj konať, nemal teda dôvod

odoprieť súhlas s vydaním predmetu úschovy. Podľa názoru súdu si bytové družstvo týmto opomenutím
svojej právnej povinnosti založil svoju zodpovednosť za prípadnú škodu vzniknutú navrhovateľovi v
zmysle ustanovení §§415,420 ods. 1, 424 Občianskeho zákonníka. Súd v ďalšom poznamenal, že pre
vznik zodpovednosti bytového družstva za škodu však absentuje splnenie ďalšej zákonnej podmienky
a to - existencia škody v podobe ušlého zisku. Súd z vykonaného dokazovania mal preukázané, že

prípadné poplatky za vedenie účtu, na ktorom mohli byť peniaze uložené, by boli vyššie ako samotný
výnos z nich (ušlý zisk). Inak povedané, v konaní nebolo preukázané, že nemožnosť disponovania týmito
prostriedkami za obdobie rokov 2006-2010 vyvolala v majetkovej sfére navrhovateľa škodu, keďže zo
správ finančných ústavov vyplynul záver, že vložením uloženej sumy v danom období by sa nedosiahol
taký výnos, ktorý by presiahol výšku poplatkov spojených s vedením takéhoto účtu.

Z takto vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že navrhovateľ v roku 2002 požiadal Okresný súd v
Trnave o prijatie finančných prostriedkov vo výške 46.696,50,-Sk do súdnej úschovy z dôvodu, že natom istom súde sa vedie konanie o zaplatenie rovnakej sumy voči nemu, kde ako žalobca vystupuje
Bytové družstvo Trnava. Dôvodom, pre ktorý žiadal súd prijať peňažné prostriedky do súdnej úschovy
bola snaha vyhnúť sa prípadným sankciám (poplatkom, úrokom z omeškania) zo strany bytového

družstva. Okresný súd v Trnave v roku 2003 uznesením rozhodol o prijatí predmetnej peňažnej sumy do
súdnej úschovy. Voči predmetnému rozhodnutiu nepodal odvolanie ani navrhovateľ (zložiteľ) ani bytové
družstvo (príjemca). Predmetné rozhodnutie týmto nadobudlo právoplatnosť. Po približne troch rokoch
od právoplatnosti tohto rozhodnutia (v roku 2006) navrhovateľ požiadal okresný súd o vydanie predmetu
úschovy, nakoľko zistil, že tento krok bol zbytočný, nakoľko na prijatie peňazí do úschovy neboli splnené

zákonné predpoklady. Okresný súd v Trnave, vzhľadom na

úpravu OSP, si vyžiadal súhlas prijímateľa (bytového družstva) na vydanie peňazí zo súdnej úschovy.
Bytové družstvo však bez relevantného právneho dôvodu takýto súhlas odoprelo, preto jedinou
možnosťou navrhovateľa zostalo právo domáhať sa nahradenia prejavu vôle bytového družstva súdnym
rozhodnutím. Navrhovateľ bol však v prvom stupni neúspešný, keď okresný súd jeho žalobu zamietol
s odôvodnením, že neboli vôbec splnené predpoklady pre prijatie peňazí do súdnej úschovy a preto

nie je možné ani uložiť bytovému družstvu povinnosť udeliť súhlas s ich vydaním. V časti nároku na
náhradu škody okresný súd žalobu bez bližšieho odôvodnenia zamietol. Na odvolanie navrhovateľa
Krajský súd v Trnave napadnuté rozhodnutie v časti nahradenia prejavu vôle zmenil tak, že uložil
bytovému družstvu povinnosť udeliť súhlas s vydaním predmetu úschovy a v časti náhrady škody výrok
súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Bol opačného názoru ako súd prvého

stupňa, keď ustálil, že pokiaľ ani neboli naplnené zákonné podmienky pre prijatie peňazí do úschovy
súdu, nielen že to nebráni vydaniu predmetu úschovy zložiteľovi, ale naopak o to skôr sa žiada, aby
predmet úschovy bol naspäť vydaný- vrátený zložiteľovi, keďže pre nenaplnenie podmienok úschovy
nemôže byť vydaný príjemcovi. V časti náhrady škody vytkol súdu prvého stupňa, že na daný prípad
neaplikoval ustanovenia §§415,420 a 424 Občianskeho zákonníka. Na základe tohto rozhodnutia bola

navrhovateľovi vrátená peňažná suma, ktorá bola uložená v súdnej úschove. Následne prvostupňový
súd potom čo bolo jeho rozhodnutie v časti náhrady škody zrušené, opätovne rozhodol vo veci tak,
že žalobný návrh navrhovateľa zamietol. Dôvodil tým, že sú síce dané predpoklady pre zodpovednosť
bytového družstva za škodu spôsobenú navrhovateľovi (konanie v rozpore s dobrými mravmi), avšak
napriek tomu navrhovateľovi škoda nevznikla, nakoľko podľa správ z finančných ústavov by náklady

(poplatky) spojené s vedením účtu prevyšovali úroky, ktoré by mohol navrhovateľ uložením peňažnej
sumy získať (išlo o obdobie rokov 2006-2010). Voči predmetnému rozhodnutiu podal navrhovateľ opäť
odvolanie, odvolací súd do vyhlásenia rozsudku v tomto konaní ešte nerozhodol.

V spore vedenom na tunajšom súde si navrhovateľ uplatnil náhradu škody z dôvodu, že okresný súd
nemal prijať peniaze do úschovy a teda okrem zloženej sumy žiadal aj úroky z omeškania z tejto sumy

ako aj nemajetkovú ujmu.

V písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku adresovanej odporcovi uviedol, že sa mu javí
ako nezákonné rozhodnutie súdu, uznesenie sp. zn. Nsa 5/02-6 zo dňa 23.1.2003 o prijatí do úschovy
v súdnom depozite. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody opieral o
nezákonnosť rozhodnutia, za ktoré označil práve rozhodnutie Okresného súdu Trnava o prijatí peňazí

do súdnej úschovy.

Podľa§27ods.2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je

zákon č. 58/1969 Zb.

Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. (ďalej len "zákon č. 58/1969 Zb."), štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v
správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ
nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej

len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánuspoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto
zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu

škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti
nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

Podľa ustanovenia § 4 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Ako výnimku z ustanovenia
odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným

bez ohľadu na jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3)
zrušené alebo zmenené.

Podľa ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľaustanovenia§20 zákonač.58/1969Zb.,pokiaľniejeustanovenéinak,spravujúsaprávnevzťahy
upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase

poškodenia.

Podľa § 185 a ods. 1 OSP, na súde možno zložiť do úschovy peniaze, cenné papiere a iné hnuteľné
veci hodiace sa na úschovu za účelom splnenia záväzku.

Podľa § 185 a ods. 2 OSP návrh na prijatie do úschovy musí obsahovať vyhlásenie toho, kto peniaze,
cenné papiere alebo iné veci do úschovy skladá (ďalej len "zložiteľ"), že záväzok, ktorého predmetom sú

hodnoty skladané do úschovy, nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo
že zložiteľ má odôvodnené pochybnosti, kto je veriteľom, alebo že zložiteľ veriteľa nepozná.

Podľa § 185 a ods. 3 OSP súd rozhoduje bez pojednávania uznesením, ktoré doručí účastníkom do
vlastných rúk.

Podľa § 185 b OSP Účastníkom konania je zložiteľ a po prijatí úschovy aj ten, pre koho sú peniaze,

cenné papiere alebo iné veci určené (ďalej len "príjemca"). Po právoplatnosti uznesenia o prijatí do
úschovy je účastníkom konania aj ten, kto uplatňuje právo na predmet úschovy.

Podľa § 185 d ods. 1 OSP Predmet úschovy vydá súd príjemcovi na jeho žiadosť. Ak k zloženiu došlo
preto, že niekto iný než príjemca uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy alebo že niekto iný, koho
súhlas je potrebný, nesúhlasí s vydaním predmetu úschovy príjemcovi, je na vydanie predmetu úschovy

potrebný súhlas všetkých účastníkov konania a osoby, pre ktorej nesúhlas s plnením došlo k zloženiu do
úschovy. Súhlas zložiteľa je však potrebný len vtedy, ak bolo plnenie zložené pre neznámeho veriteľa.

Podľa § 185 d ods. 2 OSP Zložiteľovi vydá súd predmet úschovy na jeho žiadosť,

a) ak príjemca prejaví s týmto postupom súhlas, alebob) ak vyhlási príjemca súdu, že predmet úschovy neprijíma, alebo

c) ak sa príjemca nevyjadrí v lehote určenej súdom, hoci bol na také následky upozornený.

Podľa § 185 d ods. 3 OSP Inej osobe, než ktorá je uvedená v odsekoch 1 a 2, žiadajúcej o vydanie

predmetu úschovy, ho vydá súd len so súhlasom zložiteľa a príjemcu.

Podľa § 185 e OSP Ak bol súhlas s vydaním predmetu úschovy odopretý, možno ho nahradiť
právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že ten, kto vydaniu odporoval, je povinný
súhlasiť s vydaním predmetu úschovy žiadateľovi.

Podľa § 185 g ods. 1 OSP Ak uplynula lehota troch rokov od právoplatnosti uznesenia o prijatí do
úschovy, prípadne odo dňa, keď predmet úschovy mal byť podľa návrhu vydaný zložiteľovi, rozhodne

súd, že predmet úschovy pripadne štátu, ak sa oň nikto neprihlási do troch rokov odo dňa vyhlásenia
tohto uznesenia. Toto uznesenie súd vyvesí na úradnej tabuli súdu.

Podľa § 185 g ods. 2 OSP Ak po vydaní rozhodnutia v lehote podľa odseku 1 dôjde žiadosť o vydanie
predmetu úschovy, postupuje súd podľa § 185d.

Podľa § 185 g ods. 3 OSP Uplynutím lehoty uvedenej v uznesení podľa odseku 1, ak sa v tejto lehote

žiadosť o vydanie predmetu úschovy nepodala, pripadne predmet úschovy štátu. Uplynutím tejto lehoty
nadobudne štát predmet úschovy aj vtedy, ak sa podanej žiadosti právoplatným uznesením nevyhovelo.

Navrhovateľ napriek tomu, že pri predbežnom prerokovaní nároku sa domáhal náhrady škody z dôvodu
nezákonného rozhodnutia (rozhodnutia o prijatí peňazí do súdnej úschovy), neskôr v žalobnom návrhu
tento postup označil ako nesprávny úradný postup súdu, keďže súd nebol oprávnený prijať peniaze do

úschovy, nakoľko na to neboli splnené zákonné predpoklady.

Podľa §185a ods. 1 OSP na súde možno zložiť do úschovy peniaze, cenné papiere a iné hnuteľné
veci hodiace sa na úschovu za účelom splnenia záväzku. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia súd
v danom prípade rozhoduje bez pojednávania uznesením, ktoré doručí účastníkom do vlastných rúk.
Je teda zrejmé, že v prípade súdnej úschovy ide o rozhodovaciu činnosť súdu, a to tým, že súd po

posúdení takejto žiadosti rozhodne uznesením buď o prijatí veci do úschovy, alebo uznesením takýto
návrh zamietne. Voči predmetnému uzneseniu je odvolanie v zásade prípustné.

V danom prípade je síce pravdou (čo napokon konštatovali všetky súdy, ktoré doposiaľ rozhodovali
v danej veci), že Okresný súd v Trnave mal návrh na uloženie peňazí do súdnej úschovy zamietnuť,
nakoľko dôvod uvedený v žiadosti nebol zákonným dôvodom pre prijatie peňazí do úschovy (nešlo tu

o prípad záväzku, ktorý nemožno splniť, pretože veriteľ je neprítomný alebo je v omeškaní alebo že
zložiteľmáodôvodnenépochybnosti,ktojeveriteľom,alebožezložiteľveriteľanepozná),avšakuvedené
nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup (súd totiž neporušil žiadne procesné ustanovenie, ktoré
by mu ukladalo nejakú povinnosť ako napr. rozhodnúť v určenej lehote, resp. opomenutie vôbec o takejto
žiadosti rozhodnúť a pod.), ale len nesprávne právne vyhodnotil takúto žiadosť, nakoľko ustanovenie

§ 185 a ods. 2 OSP neustanovuje súdu žiadnu procesnú povinnosť, ale obsahuje len náležitosti,
ktoré musí návrh na úschovu obsahovať, t.j. obsahuje povinnosti účastníka konania, ktorý takýto návrh
podáva vymedziť dôvod jeho žiadosti o úschovu (ide teda o procesnú povinnosť účastníka - konkrétne
zložiteľa). Následné posúdenie takéhoto návrhu (žiadosti) už predstavuje jeho právne posúdenie, ktoré
sa premietne do konkrétnej rozhodovacej činnosti súdu (t.j. do uznesenia o prijatí veci do úschovy príp.

zamietnutia takéhoto návrhu).

Pojem "nesprávny úradný postup" zákon č. 58/1969 Zb., bližšie ani nevymedzuje. Vo všeobecnosti
pod ním treba však rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na
jeho vydanie.

Až nový zákon o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci (514/2003 Z.z.) bližšie upravuje, čo
je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom rovnako ako predchádzajúci zákon aj tentozákon pod pojmom "nesprávny úradný postup" subsumuje len porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba teda rozumieť
inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia
v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že to, že súd vyhovel návrhu navrhovateľa a prijal
ním zložené peňažné prostriedky do súdnej úschovy (hoci na to neboli splnené zákonné predpoklady)

nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup súdu, ale nanajvýš ako nezákonné rozhodnutie (aj to
len za predpokladu, že by išlo o právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo pre nezákonnosť zrušené alebo
zmenné nadriadeným príslušným orgánom).

Na to, aby predmetné rozhodnutie súdu (rozhodnutie o prijatí peňazí do súdnej úschovy) vykazovalo
znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 zb. sa však vyžaduje aby:

- toto rozhodnutie bolo právoplatné (viď "....nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ

právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená......),

- toto rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním (viď,..... možno nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému
rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť...)

-totorozhodnutiebolozrušenépríslušnýmorgánomprejehonezákonnosť(viď...nároknanáhraduškody

nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť
nezrušil príslušný orgán.....)

V danom prípade uznesenie Okresného súdu v Trnave, ktorým bolo rozhodnuté o prijatí peňazí do
súdnej úschovy nikdy nebolo pre nezákonnosť zrušené nadriadeným orgánom a dokonca nebolo voči
nemu podané ani odvolanie. Zároveň treba zdôrazniť, že sa týmto rozhodnutím v plnej miere vyhovelo

žiadosti práve navrhovateľa, ktorý neskôr to čo žiadal sám označuje ako nezákonný postup. Pokiaľ by
navrhovateľ namietal nesprávny úradný postup súdu v období, ktoré nasledovalo potom, čo v roku 2006
požiadal súd o vydanie predmetu úschovy, treba konštatovať, že v tomto období súd postupoval správne
v zmysle vyššie citovaných ustanovení OSP, keď vyzval bytové družstvo na udelenie súhlasu s vydaním
úschovy a keď po jeho odopretí poučil navrhovateľa o možnosti podať žalobu podľa § 185e OSP. Je

teda zrejmé, že okresný súd sa v období po roku 2006 nemohol dopustiť resp. sa nedopustil žiadneho
nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že rozhodnutie (uznesenie) Okresného súdu v Trnave o prijatí peňazí
do súdnej úschovy nielenže nepredstavovalo nesprávny úradný postup tohto súdu, ale nespĺňalo ani
zákonné predpoklady na to, aby ho bolo možné považovať za nezákonné rozhodnutie podľa citovaného

zákona (nebolo voči nemu podané odvolanie, nebolo pre nezákonnosť zrušené nadriadeným orgánom).

Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postup je potrebná v prvom rade existencia nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného
postupu), ďalej vznik škody ako aj priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom
škody. Všetky tieto podmienky musia byť naplnené kumulatívne. Ak absentuje čo i len jedna z nich,

nemôže byť účastník v spore o náhradu škody úspešný.

Ako už bolo uvedené vyššie, súd mal za to, že v danej veci neexistuje jeden z predpokladov úspešnosti
žaloby o náhradu škody, ktorou je existencia nezákonného rozhodnutia. Už len z tohto dôvodu bol súd
povinný žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť.Ako už bolo uvedené vyššie navrhovateľ sa žalobným návrhom domáhal náhrady škody, ktorá mala
predstavovať jednak peňažnú sumu, ktorú navrhovateľ vložil do súdneho depozitu a jednak sa domáhal
úrokov z omeškania, ktoré požadoval od zloženia peňažnej sumy do depozitu až do zaplatenia. V

tomto smere súd poukazuje na to, že pre rozhodnutie súdu je rozhodný skutkový stav, ktorý tu je
v čase vyhlásenia rozhodnutia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že po rozhodnutí Krajského
súdu v Trnave, ktorým bol zmenený rozsudok Okresného súdu v Trnave a teda ktorým došlo k
právoplatnému nahradeniu prejavu vôle bytového družstva súhlasiť s vydaním predmetu úschovy, bolo
v roku 2010 navrhovateľovi predmet úschovy aj reálne vydaný. Týmto okamihom stratil odôvodnenosť

nárok navrhovateľa na zaplatenie škody predstavujúcej hodnotu peňažného plnenia vloženého do
súdnej úschovy. Aj z tohto dôvodu (keďže navrhovateľ v tejto časti nevzal žalobný návrh späť) bol
žalobný nárok o zaplatenie škody v tejto výške (46.696,50,-Sk) nedôvodný. Pokiaľ ide o príslušné úroky
z omeškania, ktoré navrhovateľ požadoval od vloženia peňažnej sumy do súdneho depozitu až do
zaplatenia, treba konštatovať, že Občiansky zákonník otázku splatnosti pohľadávky na náhradu škody
výslovne neupravuje. Za tejto situácie je namieste aplikovať príslušné ustanovenie § 563 Občianskeho

zákonníka (platné pre všetky druhy pohľadávok, vrátane pohľadávok na náhradu škody) v zmysle
ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je
dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. V danej veci sa navrhovateľ
obrátil na príslušný súd so žiadosťou o vrátenie predmetu úschovy v roku 2006. Až od tohto roku by
bolo možné hovoriť o tom, že štát bol povinný plniť (vrátiť predmet úschovy). Avšak v tomto období na

vydanie predmetu úschovy sa už vyžadoval súhlas prijímateľa predmetu úschovy, ktorý však daný nebol.
Preto jedinou možnosťou bolo pre navrhovateľa obrátiť sa na súd so žalobou o nahradenie prejavu
vôle (čo navrhovateľ aj urobil). Inak povedané požadovaný úrok z omeškania nie je v priamej príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím súdu resp. s jeho prípadným nesprávnym úradným postupom,
keďže po roku 2006 súd postupoval veľmi precízne podľa príslušných ustanovení OSP. Vzhľadom na

vyššie uvedené mal súd za to, že nielenže nie je daná existencia nezákonného rozhodnutia súdu príp.
jeho nesprávneho úradného postupu, ale absentuje tu aj ďalšia zákonná podmienka pre uplatňovanie
nároku na náhradu škody, ktorou je existencia samotnej škody (v čase rozhodovania súdu bola suma
46.696,50,-Sk navrhovateľovi už vrátená, požadované úroky z omeškania nie sú v príčinnej súvislosti
s konaním súdu).

V danom prípade ak navrhovateľovi vznikla škoda tak zodpovednosť za ňu nesie výlučne bytové
družstvo, ktoré bezdôvodne potom, čo navrhovateľ požiadal súd o vrátenie predmetu úschovy, odmietlo
udeliť súhlas s vydaním predmetu úschovy. O tomto nároku však už rozhodujú príslušné súdy v Trnave.

Rovnako tak nemožno pripisovať sna vrub súdu (okresného súdu v Trnave) a teda dávať na
zodpovednosť štátu, že navrhovateľ do roku 2006 súhlasil s tým, aby boli peniaze uložené v depozite.

Nasvedčuje tomu aj jeho správanie, keď nepodal odvolanie voči uzneseniu, ktorým súd prijal peniaze
do úschovy a následne viac ako 3 roky sa o predmet úschovy nezaujímal resp. chcel aby peniaze boli v
úschove naďalej uložené. O ich vrátenie resp. o vydanie úschovy žiadal až v roku 2006. Po jeho žiadosti
však súd postupoval plne v súlade s príslušnými ustanoveniami OSP.

Pokiaľ by sa navrhovateľ domáhal (čo však neurobil), rovnako ako v konaní pred Okresným súdom v

Trnave sp. zn. 19C 101/2006, náhrady škody vo forme ušlého zisku (voči štátu), súd poukazuje na to,
že navrhovateľ v konaní nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by škodu v takejto forme preukázal, hoci ho
v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno.

Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, ktorú navrhovateľ požadoval vo výške 2.000,-EUR, súd poukazuje na
to, že kde niet nezákonného rozhodnutia nemôže byť ani neoprávnený zásah (nie sú splnené zákonné

predpoklady pre odškodnenie takejto ujmy - rovnako ako pri samotnej uplatňovanej škode) a preto
nemôže dôjsť ani k nemajetkovej ujme, pričom ani táto nebola nijako preukázaná. Len strohé tvrdenie
navrhovateľa na pojednávaní, že prežíva veľkú psychickú traumu nie je samo o sebe dôkazom o vzniku
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu

zamietol.Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 patrí náhrada trov konania voči
navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani
nevznikli, súd mu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis