Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, September 4, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 6T/98/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3115011224
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Fiala

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3115011224.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín na hlavnom pojednávaní konanom dňa 04.09.2015 v senáte zloženom z predsedu

senátu JUDr. Michal Fialu a prísediacich Ing. Miroslava Krchlíka a Voly Bakošovej takto

r o z h o d o l :

obžalovaná
M. I., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom O. Y., F. č. XX/XX, t.č. v Ústave na výkon väzby Ilava,

j e v i n n á, ž e

I. najmenej od začiatku roku 2012 týrala svoju matku W. I., bytom O. Y., F. č. XX/XX, s ktorou žije v

spoločnej domácnosti v Dubnici nad Váhom v jednoizbovom byte ktorého majiteľom je W. I. a to takým
spôsobom, že ju fyzicky napádala, bila ju rukami po celom tele, hádzala ju o zem, kde ju bila päsťami,
pľuje na ňu, vulgárne a oplzlo jej nadáva, vyhráža sa jej, citovo ju vydiera, vyčíta jej a dáva jej za vinu,
že kvôli nej jej Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Trenčín odobral jej syna, vyháňa ju z bytu a berie
jej peniaze v dôsledku čoho je W. I. nútená si požičiavať peniaze od svojich susedov a známych, taktiež
nedovoľuje W. I. odpočívať, nakoľko má stále zapnutý hlasno televízor, ruší ju v spánku, teda svojim
konaním spôsobuje svojej matke fyzické a psychické utrpenia a ohrozuje jej fyzické a psychické zdravie,

II. potom ako jej matka W. I., bytom O. Y., F. č. XX/XX zverila dňa 18.01.2013 u nej doma za účelom
výberu hotovosti svoju bankomatovú platobnú kartu k č. účtu XXXXXXXX/XXXX vedenom s
Slovenskej sporiteľni, ktorého držiteľom je W. I., tak obvinená zverenú platobnú kartu po výbere hotovosti
svojej matke nevrátila, túto si ponechala a bez jej vedomia a zvolenia z bankomatu Slovenskej sporiteľne
v Novej Dubnici, Mierové námestie dňa 18.01.2013 v čase o 00:36 hod. až do 23.42 hod. dňa 18.01.2013
z uvedeného účtu vybrala sumu vo výške 110 €,

III. potom ako jej matka W. I., bytom O. Y., F. č. XX/XX zverila u nej doma za účelom výberu hotovosti
svoju bankomatovú platobnú kartu k č. účtu XXXXXXXX/XXXX vedenom s Slovenskej sporiteľni, ktorého
držiteľom je W. I., tak obvinená zverenú platobnú kartu po výbere hotovosti svojej matke nevrátila, túto si
ponechala a bez jej vedomia a zvolenia a od dňa 03.09.2014 do dňa 08.09.2014 postupne v bankomate
VÚB banky a.s. v Novej Dubnici vybrala sumu 195 €,

IV. v presne nezistenom čase v mesiaci február 2013 v Novej Dubnici, v byte kde býva spolu so svojou
matkou W. I., bytom O. Y., F. č. XX/XX si doposiaľ nezisteným spôsobom zadovážila jej platobnú
kartu Clubcard spoločnosti Tesco finančné služby, vydanú k zmluve č. XXXXXXXXXX uzavretej medzi
spoločnosťou TESCO STORES SR a.s. a W. I. a následne za pomoci tejto karty od dňa 10.02.2013 až do
dňa 21.02.2013 z bankomatu Slovenskej sporiteľne a.s. v Novej Dubnici, Mierové námestie postupne z
účtu, ktorého majiteľom je W. I. bez jej vedomia a zvolenia vybrala sumu vo výške 378 €, čím poškodenej
spôsobila svojim konaním škodu v celkovej výške 638 €

t e d aI. týra blízku osobu, bitím, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu a
iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické a psychické zdravie, bezdôvodným odopieraním spánku a

uvedený čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,

II. až IV. neoprávnene si obstarala platobnú kartu, ktorú prechovávala a ktorú neoprávnene používala,

č í m s p á c h a l a

I. zločin týranie blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), písm. b), ods. 2 písm. d)
Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona.

II. až IV. pokračovací prečin neoprávnené vyrobenie a používanie platobného prostriedku,
elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j e

Podľa § 208 ods. 2 Tr. zákona, § 41 ods. 2 Tr. zákona, § 39 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36

písm. j), písm. l) Tr. zákona, § 37 písm. h) Tr. zákona a § 38 ods. 3 Tr. zákona na úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 4 /štyri/ roky nepodmienečne.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona sa obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods.2 písm. c) Tr. Zákona sa obžalovanej ukladá ochranné protitoxikomanické liečenie
ústavnou formou.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. zákona súd ukladá obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenej W. I., trvale bytom

O. Y., F. XX/XX škodu vo výške 643,- Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie výsluchom obžalovanej. Obžalovaná na hlavnom
pojednávaní nevyužila svoje zákonné právo nevypovedať a pred súdom urobila vyhlásenie podľa §
257 ods. 1 písm. c) Tr. poriadku, že nepopiera spáchanie skutkov, ktoré sú jej kladené za vinu v

zmysle obžaloby. Následne súd obžalovanej položil otázky v podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g)
a h) Tr. poriadku. Na všetky uvedené otázky obžalovaná odpovedala áno. Vzhľadom k tomu, že boli
splnené všetky podmienky na prijatie vyhlásenia obžalovanej, za súhlasu prokurátora súd vyhlásenie
obžalovanej o tom, že nepopiera spáchanie skutkov, ktoré sú jej kladené za vinu uznesením prijal s tým,
že ďalej vykonal dokazovanie iba vo vzťahu k výroku o treste. Ku skutkom obžalovaná uviedla, že je

ťažké zmieriť sa s tým, čo sa stalo a je jej to všetko ľúto. V záverečnej reči uviedla, že všetko je také
bolestivé, chce sa dať do poriadku, nadviazať opäť vzťahy s matkou a synom. Vie, že pochybila, chce
začať znova žiť a dostať svojho syna k sebe a zaradiť sa do spoločnosti.

V rámci dokazovania vo vzťahu k výroku o treste súd na hlavnom pojednávaní oboznámil listinné dôkazy

založené v spise.

Zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria (liečba alkoholizmu
a toxikománie, gerontopsychiatria) číslo 115/2015, zo dňa 14.6.2015, vypracovaného Centrom
duševného zdravia, s.r.o. vyplýva, že znalci u obžalovanej nenašli žiadnu duševnú chorobu v zmysle

choromyseľnosti. Jej inteligencia je pri orientačnom klinickom vyšetrení v pásme populačného priemeru,
skôr bližšie k jeho hornej hranici. Jedná sa u nej o poruchu osobnosti historiónsku. Závislosť
od tetrahydrokanabinolu (marihuany); abúzus ďalších, i tvrdých drog (budivý amín metamfetamín-
pervitín-predpoklad skríženej závislosti; opoid heroín). Tempore crimis väčšinou pod vplyvom
tetrahydrokanabinolu, prípadne v rámci abstinenčnej symptomatológie pri chýbaní drogy; možno i

mezamfetamín (jedná sa o pokračujúci trestný čin). Konanie obvinenej bolo uvedenými poruchamiovplyvnené, ale nie vo forenzne významnej miere. Obvinená mohla a vedela v čase spáchania
trestnej činnosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania v plnom rozsahu. Rovnako jej schopnosť
toto svoje konanie ovládať, bola prítomná v čase spáchania trestnej činnosti v plnom rozsahu.

Obvinená si v čase spáchania trestnej činnosti svoje konanie v plnom rozsahu uvedomovala. Závislosť
o tetrahydrokanabinolu sa rozvíja od rannej adolescencie a nesporne rozvinutá bola už v čase jej
psychiatrickej hospitalizácie v roku 2007. Pod vplyvom omamných a psychotropných látok, prípadne v
čase ich odňatia (abstinenčné prejavy) sa konanie obvinenej stáva hostilným, punitívnym, agresívnym.
Pobyt na slobode môže byť pre spoločnosť nebezpečný, pokiaľ bude i naďalej zneužívať návykové

látky. Znalci odporučujú, aby súd u nej nariadil ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou.
Obvinená je schopná chápať zmysel trestného konania v plnom rozsahu.

K oboznámenému znaleckému posudku obžalovaná uviedla, že je pravdou, že marihuanu užívala vo
väčšom množstve, avšak čo sa týka pervitínu a heroínu tak abstinuje už 7 rokov odkedy bola na liečení.

Z odpisu registra trestov vyplýva, že obžalovaná doposiaľ nebola trestne stíhaná.

Z priestupkovej správy vyplýva, že obžalovaná bola 2x uznaná vinnou z priestupku proti majetku v roku
2011 a 2012.

Zo správy Mestského úradu Nová Dubnica vyplýva, že zo strany spoluobčanov nie sú na obžalovanú
podávané žiadne sťažnosti.

V súvislosti s výrokom o treste súd uvádza, že už v inom svojom rozhodnutí, v rámci rozhodovania
o návrhu na povolenie obnovy konania, poukázal na výraznú disproporciu v trestnej sadzbe odňatia

slobody ustanovenej Slovenským Trestným zákonom a Trestným zákonom Českej republiky. V
predmetnom prípade právna úprava Slovenskej republiky ustanovuje trestnú sadzbu 10 až 15 rokov,
pričom česká právna úprava 2 až 10.

Z uvedeného súdu vyplynulo, že maximálny možný trest, ktorý by bolo možné páchateľovi za daný

skutok uložiť v Českej republike je Slovenskej republike iba spodnou hranicou zákonom ustanovenej
trestnej sadzby a zároveň, že podľa práva Českej republiky by bolo možné uložiť páchateľovi prípadne
aj podmienečný trest odňatia slobody. V neposlednom rade poukázal aj na skutočnosť, že prípade, že by
páchateľovi bol v Českej republike uložený hoci aj maximálny možný trest odňatia slobody vo výmere 10
rokov (čo v danom prípade celkom zrejme vôbec neprichádzalo do úvahy), o podmienečné prepustenie

z takéhoto trestu by mohol požiadať podľa práva Českej republiky po uplynutí polovice trestu, t.j. po
piatich rokoch, pričom podľa práva Slovenskej republiky po uplynutí 3/4 trestu, t.j. po sedem a pol roku.

Obdobne je tomu aj v prípade obžalovanej. Trestná sadzba podľa práva Českej republiky je 2 až 8 rokov,
pričom podľa práva Slovenskej republiky je po zvýšení hornej hranice v dôsledku asperačnej zásady

7 až 20.

Vzhľadom na uvedené sa súd zamyslel nad tým, ako by pri ukladaní trestu odsúdenej postupovali
kolegovia v Českej republike. Súd poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ by odsúdenej ukladal trest
odňatia slobody podľa trestnej sadzby Českej republiky, je nepravdepodobné, že by odsúdenej uložil

trest odňatia vyšší ako 4 roky (nieto vo výmere 7 rokov), pričom je možné, že vzhľadom k tomu, že
súd prijal vyhlásenie obžalovanej o spáchaní skutkov a nevykonal vo veci vo vzťahu k výroku o vine
žiadne dokazovanie (nakoľko obžalovaná sa na hlavnom pojednávaní k spáchaniu skutkov priznala a
ich spáchanie úprimne oľutovala, pričom dôkazy zabezpečené v prípravnom konaní nasvedčujú tomu,
že ich spáchala), vec obžalovanej ako doposiaľ bezúhonnej a netrestanej osoby, ktorá na hlavnom

pojednávaníprejavilaľútosťnadsvojímkonaním,byvzmyslezásadyaminoriadmaiusvybaviluložením
podmienečného trestu odňatia slobody za súčasného uloženia ochranného opatrenia (pokiaľ by sa mu
takto vec nepodarilo vybaviť už priamo od stola trestným rozkazom). Súd sa môže domnievať, že je to
možné považovať za štandardný postup súdov v Českej republike pri ukladaní trestu v analogických
prípadoch.

Je nepochybné, že uvedené rozdiely v právnych úpravách a najmä v trestných sadzbách sú diametrálne
a výrazné. V daných prípadoch sa totiž tam, kde trestná represia základných trestných sadzieb podľa
práva Českej republiky už nadobro končí, podľa práva Slovenskej republiky ešte len začína.Je nepochybné, že trestná politika suverénneho štátu akým je aj Slovenská republika, patrí do jeho
zvrchovanej právomoci. Argumentovať tak priamo právnou úpravou iného štátu je absolútne vylúčené,

nakoľko toto právo v Slovenskej republike nevyvoláva žiadne ani nepriame účinky.

Uvedená komparácia však legitímne otvára otázky o adekvátnosti Slovenskej právnej úpravy.

V zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy SR je totiž Slovenská republika definovaná ako „právny štát“, ktorá uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a
svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Z uvedeného vyplýva, že pre Slovenskú republiku sú záväzné aj právne predpisy vyššej právnej
sily akými sú aj medzinárodné zmluvy (dohovory) v oblasti základných práv a ľudských slobôd, na
dodržiavanie ktorých sa Slovenská republika zaviazala.

Súd uvádza, že teória práva rozoznáva dva druhy „právneho štátu“, „formálny“ a „materiálny“.

Publikácia Ochrana ústavnosti Ústavným súdom Slovenskej republiky, Ján Y. , Vydavateľstvo: Eurokódex , 2010 vo vzťahu k definícii a rozlíšeniu formálneho a materiálneho právneho štátu uvádza: „Vo
formálnom štáte sa zákony prijímajú, ale ich obsah, je zjednodušene povedané, neľudský. Materiálny
štát v kocke možno vyjadriť ako štát, v ktorom všetky vzťahy existujúce v spoločnosti s istou mierou
závažnosti pre danú spoločnosť sú upravené právnym poriadkom. Na právny poriadok sa však kladú
určité nároky, ktoré nekončia pri požiadavke, aby spoločenské vzťahy predpokladanej závažnosti boli

upravené všeobecne záväznými právnymi predpismi. Vyžaduje sa, aby právna úprava vyjadrovala určitú
mieru civilizačnej kvality, zakladala sa na všeobecne uznávaných hodnotách. Hodnotová orientácia
materiálneho právneho štátu spočíva v dodržiavaní prirodzených práv ako ťažiska ľudských práv
a základných slobôd a predovšetkým v presadzovaní spravodlivosti ako etalónu právnej úpravy
vyjadrujúcej podstatu a účel materiálneho právneho štátu vo fáze tvorby aj aplikácie práva.“

Z uvedeného vyplýva, že koncepcia formálneho právneho štátu vo svojej podstate vyžaduje len formálne
dodržiavanie práva, ktoré vzniklo na základe právom stanovenej procedúry, bez hodnotových kritérií
na obsah a výklad práva, pričom naopak koncepcia materiálneho právneho štátu, okrem formálneho
dodržiavania práva, kladie nielen na právne normy, ale aj na aplikáciu práva určité nároky, ktoré

musia zodpovedať ústavným hodnotám, ktoré sú determinované predovšetkým ľudskými právami a
základnými slobodami, princípu bezprostrednej záväznosti základných práv, princípu nadpozitívneho
práva a prirodzeno-právnej koncepcii základných práv, ako aj ďalším princípom materiálneho právneho
štátu.

Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane poukazuje na potrebu chápania Slovenskej
republiky ako materiálneho právneho štátu a nie iba formálneho, a opakovane sa zasadzuje za
dodržiavanie princípov materiálneho právneho štátu. V súlade s uvedeným v jednom zo svojich
rozhodnutí konštatoval, že: Materiálny právny štát nie je založený na zdanlivom dodržiavaní práva
alebo na formálnom rešpektovaní jeho obsahu spôsobom, ktorý predstiera súlad skutočností s právnym

poriadkom. Podstata materiálneho právneho štátu spočíva v uvádzaní platného práva do súladu (vo
výklade platného práva v súlade) so základnými hodnotami demokraticky usporiadanej spoločnosti a
následne v dôslednom uplatňovaní platného práva bez výnimiek založených na účelových dôvodoch.

Na základe uvedeného možno konštatovať, že ľudské práva a ich dodržiavanie, a princípy materiálneho

právneho štátu sú neoddeliteľne späté s existenciou právneho štátu, nakoľko právny štát sa nestáva
právnym len jednoduchým konštatovaním zakotveným v znení ústavy, ale až dodržiavaním a účinnou
ochranou ľudských práv a princípov materiálneho právneho štátu nielen pri prijímaní právnych noriem,
ale aj pri ich aplikácii a výklade, čo robí z formálne vymedzeného právneho štátu naozaj „právny štát“.

Za princípy materiálneho právneho štátu Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach okrem iného
opakovane deklaruje aj princípy humanizmu, spravodlivosti, proporcionality a primeranosti.Pokiaľ ide o Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aj keď požiadavku primeranosti
trestu priamo nezakotvuje, judikatúra ESĽP princíp proporcionality vyjadrujúci požiadavku zachovania
spravodlivej rovnováhy medzi všeobecnými záujmami spoločnosti a garanciami základných práv jed-

notlivcov, resp. požiadavku proporcionálnosti medzi zásahom do práva a sledovaným cieľom uplatňu-
je, pričom nevyhnutnosť rešpektovania tohto princípu zdôrazňuje aj pri zásahoch do práv chránených
dohovorom majúcich podobu trestných sankcií.

Princípy zákonnosti, humánnosti, primeranosti trestu a rešpektovanie ľudskej dôstojnosti formulované

ešte osvietencami sú tak v oblasti trestného práva spoločným dedičstvom politických tradícií a ideálov,
duchovných a morálnych hodnôt, na ktoré odkazuje nielen preambula Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ale aj Štatút Rady Európy.

Princíp primeranosti pritom platí pri obmedzovaní základných práv a slobôd všeobecne, nielen v
trestnom práve, pričom súd zdôrazňuje, že princíp na rozdiel od zásady nepripúšťa výnimky, čím je daný

okrem miery všeobecnosti rozdiel medzi princípom a zásadou.

Na podporu svojich právnych úvah by chcel súd poukázať na právne úvahy predsedníčky Ústavného
súdu SR JUDr. Ivety Macejkovej obsiahnuté v stanovisku „K ústavnej konformite tzv. zásady „trikrát a
dosť“, ktoré je prístupné na internetovej stránke Ústavného súdu SR.

V predmetnom stanovisku predsedníčka ústavného súdu uviedla (výber):

I keď zákonodarca má nespochybniteľné právo formovať trestnú politiku štátu, toto jeho právo nie je
absolútne. Inak povedané, ani úvaha zákonodarcu nie je bez obmedzení, a teda nesmie trpieť svojvôľou.

Zákonodarca je totiž v rámci svojej normotvornej činnosti významne limitovaný, a to povinnosťou
zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami, tak ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a
medzinárodných prameňoch práva.

Obzvlášť vo vzťahu k právnej úprave trestu ako právneho následku trestného činu pritom platí, že

nepostačuje len dodržiavanie požiadavky nulla poena sine lege, ale je nevyhnutné, aby zákonom
ustanovená právna úprava druhov trestov, podmienok ich ukladania, ako aj podmienok ich výkonu plne
rešpektovala predovšetkým základné ľudské právo nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu zahŕňajúce zásadu primeranosti trestu trestnému činu, za
ktorý je tento trest ukladaný.

Princíp primeranosti platí pri obmedzovaní základných práv a slobôd všeobecne. V oblasti trestného
práva našiel svoje vyjadrenie aj v podobe zásady primeranosti trestu a humanity a z právnych
dokumentov týkajúcich sa ochrany základných práv a slobôd je výslovne vyjadrený (pokiaľ ide o trestný
čin a trest) v čl. 49 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“). Jej pôsobnosť je

sícelimitovanávýkonomprávaEurópskejúnie,avšakvrámcivysvetliviekvypracovanýchkcharte(2007/
C 303102), ktoré majú povahu jej interpretačného nástroja (čl. 52 ods. 7 charty), sa všeobecný princíp
primeranosti medzi trestami a trestnými činmi (podľa čl. 49 ods. 3 charty prísnosť trestov nesmie byť
neprimeranátrestnémučinu)jednoznačnedeklarujeakosúčasťspoločnýchústavnýchtradíciíčlenských
štátov Únie. Ide teda o širšie a dlhodobo akceptovaný štandard ochrany základných práv a slobôd.

Porušenie zásady primeranosti trestu môže viesť primárne k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré majú byť trestom vzhľadom na jeho druh a povahu obmedzené, teda k ústavne nekonformnému
zásahu do základného práva na osobnú slobodu, ochranu majetku, ochranu súkromného a rodinného
života a pod. V prípade zjavného a extrémneho excesu z požiadavky primeranosti trestu k spáchanému

trestnému činu, predovšetkým pri dlhodobých trestoch odňatia slobody, však môže uloženie a
výkon trestu nadobudnúť charakter krutého či neľudského zaobchádzania. Inak povedané, takýto
trest môže nadobudnúť charakter krutého či neľudského trestu. Požiadavka rešpektovania zásady
primeranosti trestu je zahrnutá aj v práve nebyť mučený ani podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu
zaobchádzaniu alebo trestu. Zjavne neprimeraná prísnosť trestu vo vzťahu k povahe a závažnosti

spáchaného trestného činu je spôsobilá porušiť ústavný zákaz uloženia krutého či neľudského trestu
obsiahnutý v čl. 16 ods. 2 ústavy.Z povahy trestu vyplýva, že zaistiť v rámci jeho aplikácie zachovanie maxima kolidujúcich práv, resp.
právom chránených záujmov popri sebe bez zásahu nie je možné. Trest ako trestnoprávna sankcia
nastupuje vždy ako výsledok porušenia základných práv, resp. ústavných hodnôt chránených trestným

právom a jeho nevyhnutnou funkčnou zložkou je zásah do základných práv páchateľa trestného činu.
Takýto zásah môže byť ústavne konformný len v prípade, že okrem zákonného základu a legitímneho
cieľa vyjadreného v cieľoch trestnej politiky štátu a v účele trestu samotného musí rešpektovať zásadu
proporcionality vyžadujúcu rešpektovanie primeranosti medzi povahou, okolnosťami či následkami
spáchaného trestného činu a prísnosťou trestu vzhľadom na jeho účel.

Požiadavka, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa ukladá, sa v trestnom práve presadzuje
najneskôr už od dôb osvietenstva. V zmysle tejto požiadavky má byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ
trestným činom spôsobil, a páchateľovi nemá spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah
štátu do základných ľudských práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky bez zváženia všetkých
okolností konkrétneho prípadu a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne

vyplýva zákaz akéhokoľvek exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v
nevyhnutnej miere. Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti
voči jednotlivcovi. Neprimerane prísne (ale, samozrejme, i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo
na páchateľa i spoločnosť. Vo vzťahu k prísnosti trestov a exemplárnosti trestania pritom trestnoprávna
vedaipraxužopakovanevyslovili,žeodstrašujúcomápôsobiťneodvrátiteľnosťtrestu,niejehoprísnosť.

K rešpektovaniu požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu pritom musí dochádzať
v dvoch rovinách - individuálnej (v rámci rozhodovacej činnosti súdu pri ukladaní konkrétneho trestu
páchateľovi za spáchanie konkrétneho trestného činu) a všeobecnej (v rámci normotvornej činnosti
zákonodarcu pri stanovovaní všeobecných podmienok ukladania a výkonu trestov). Je pritom zrejmé, že

nevyhnutným predpokladom rešpektovania požiadavky primeranosti trestu súdom v individuálnej rovine
je rešpektovanie tejto požiadavky zákonodarcom v rovine všeobecnej, keďže v zmysle zásady nulla
poena sine lege je súd pri rozhodovaní o treste viazaný zákonom. Preto ak je povinnosť súdu ukladať
neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo v zákone, nemá súd v konkrétom prípade
možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest.

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu
je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a intenzita trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi

skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce
okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné, rodinné
pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy. Tak ako pri rozhodovaní o
vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na základe logického úsudku,

zodpovedného a starostlivého zhodnotenia každej z jednotlivých okolností prípadu individuálne i v ich
vzájomných súvislostiach a v súhrne. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd
prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu
súdu pri rozhodovaní o treste.

Nezohľadňovanie bežných, nemimoriadnych, okolností prípadu a akceptovanie len „okolností hodných
osobitného zreteľa“ je úplne v rozpore s celosvetovou snahou o humanizáciu trestného práva, ktorá sa
v slovenskom trestnom práve presadzuje napr. aj tým, že pre mimoriadne zníženie trestu pod dolnú
hranicu trestnej sadzby sa už od novelizácie Trestného zákona z roku 1990 nevyžaduje výnimočnosť
okolností prípadu ani výnimočnosť pomerov páchateľa, čo v súlade so snahou o čo možno najvyššiu

individualizáciu trestu umožňuje použitie tohto ustanovenia pre čo najširší okruh prípadov.

Inak povedané, je úlohou súdu individualizáciou trestu zabezpečiť reálne splnenie požiadavky
primeranosti trestu.

Požiadavka primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu nepozná žiadne výnimky, preto v každom
jednom prípade bez rozdielu musí mať súd pri rozhodovaní o treste možnosť prihliadať na jednotlivé
okolnosti prípadu, ako i na pomery páchateľa. Len trest vymeraný s maximálnym ohľadom na charakter
jednotlivéhoprípadutotižmôžebyťtrestomprimeraným.Potrebnéjeprihliadaťtaktiežnacelkovýspôsobživota páchateľa, jeho osobný profil a na pohnútky a dôvody, ktoré viedli k recidíve, ako napr. pracovné a
životné podmienky recidivistu po prepustení z výkonu posledného trestu a pod. Pritom práve u recidivistu
je možno ešte viac než u prvopáchateľa nevyhnutné i celkové posúdenie jeho osobnosti, najmä jeho

celkového osobného profilu, charakterových a psychických vlastností, veku a pod.

V dôsledku napadnutej právnej úpravy tak súd stráca svoju pozíciu „súdu“ ako posudzovateľa a
zvažovateľa prípadu určujúceho druh a výmeru adekvátneho trestu a dostáva sa len do pozície
formálnehoorgánu,ktorémujezákonodarcomvnútenápovinnosťuložiťtrest,sktorýmaniniejevnútorne

stotožnený a nepovažuje ho ani za spravodlivý.

Dodržanie zásady primeranosti trestu k závažnosti spáchaného trestného činu súvisí napokon aj s
otázkou spravodlivosti trestu.

Spravodlivosť je základným atribútom každého trestu. Inak sa stáva sa len zabezpečovacím opatrením.

Príčiny a ostatné podmienky recidívy (spáchania trestného činu - parafráza súdu) totiž nespočívajú
vždy len v narušenosti páchateľa, ale i v celom rade skutočností a vzťahov vôkol páchateľa, ktoré vždy
predstavujú celý zložitý komplex najrôznejších súvislostí.

Čo sa týka vzťahu požiadavky primeranosti trestu k trestnému činu na jednej strane a zákazu byť
podrobený mučeniu a inému neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu na strane druhej, zastávam názor,
že požiadavka primeranosti trestu tvorí neoddeliteľnú súčasť práva nebyť podrobený mučeniu ani inému
neľudskému zaobchádzaniu alebo trestu. Každý zjavne neprimeraný trest je nespravodlivý a zároveň je
vosvojejpodstatekrutýaneľudský,apretouloženieúplneneprimeranéhotrestujepotrebnéposudzovať

ako uloženie krutého a neľudského trestu v zmysle čl. 16 ods. 2 ústavy. Stotožňujem sa s názorom,
že pojem neľudský (krutý) trest v sebe zahŕňa aj neľudské (kruté) trestanie, čo znamená, že ani druhy
trestov, ktoré inak nevzbudzujú pochybnosti o svojej ústavnosti, sa nesmú ukladať spôsobom, ktorý by
ich urobil neľudskými, krutými alebo ponižujúcimi.“

Zároveň súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia Ústavného súdu SR PL. ÚS 106/2011, z ktorého
výberom cituje:

IV.D
Účel trestu v teórii trestného práva hmotného

12. Podľa ustanovenia § 34 Trestného zákona je účelom trestu ochrana spoločnosti pred páchateľmi
trestnej činnosti, pričom táto ochrana sa realizuje formou trestnej represie (tým, že sa páchateľovi
zabráni v páchaní trestnej činnosti), individuálnej prevencie (tým, že sa vytvoria podmienky na výchovu
páchateľa k tomu, aby viedol riadny život) a generálnej prevencie (tým, že sa iní odradia od páchania

trestnej činnosti). Ochrana spoločnosti ako účel trestu je v zhode s rezolúciou 1. kongresu Spojených
národov v Ženeve z roku 1955.

Úlohou trestu v boji proti kriminalite je prispieť k udržaniu kriminality v určitých hraniciach a podľa
možnosti i k jej postupnému obmedzovaniu.

Trest (a osobitne trest odňatia slobody) ako sankcia predstavuje najcitlivejší a najtvrdší prostriedok
štátneho donútenia. Z hodnotového systému právneho štátu je nutné vyvodiť, že „sloboda môže byť
zachovanájedinetak,žesasňoubudenakladaťakosnajväčšímprincípom,ktorýnesmiebyťobetovaný
účelnostiajednotlivýmvýhodám“(Hayek,F.A.:Právo,zákonodarstvoaslobody.l.diel.Praha:Academia

1991, s. 56). Orientácia trestnoprávnej ochrany na ochranu osobnosti človeka, jeho dôstojnosti a
jeho práv a slobôd vytvára dostatočný priestor na rozvoj ľudskej osobnosti a na fungovanie jedinca v
spoločnosti. V tomto smere je potrebné vychádzať zo zásady, že „bez slobody jednotlivca neexistuje
sloboda spoločnosti“. S tým súvisí aj zásada uplatňovaná v trestnom práve, a to zásada humanizmu,
ktorá zahrňuje nielen ochranu páchateľa, jeho resocializácie, či sociálnej integrácie, výkon trestu a

ochranných opatrení, ale aj ochranu spoločnosti vrátane jej humanitných ideálov a hodnôt, ako aj
ochranu potencionálnych obetí pred trestnými činmi. Konkrétnym prejavom zásady humanizmu je aj čl.
16 ods. 2 ústavy a tiež zrušenie trestu smrti novelou trestného kódexu zákonom č. 175/1990 Zb.Trest realizuje svoje poslanie - ochranu spoločnosti niekoľkými funkciami, ako sú represia (zabránenie
páchateľovi páchať ďalej trestnú činnosť), resocializácia páchateľov trestných činov, a výchovným
pôsobením na ostatných členov spoločnosti. Aj keď represia a výchova sú z hľadiska účelu trestu veľmi

dôležité, nie sú cieľom samy osebe, ale sú to prostriedky na dosiahnutie cieľa konečného, ktorým je
ochrana spoločnosti pred kriminalitou.

Pre trest je charakteristické, že je s ním spojené negatívne hodnotenie činu a osoby páchateľa a že
sa ukladá v závislosti od závažnosti činu vyjadrenej stupňom jeho spoločenskej nebezpečnosti, ktorá

je rozhodujúca pre stanovenie druhu trestu a jeho výmery, pričom jeho prioritný účel sa dosahuje
predovšetkým ukladaním trestov a ich výkonom. Vychádzajúc zo zásady humanity treba dodržať princíp
úmernosti represie, aby táto neprekročila mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. K naplneniu účelu
trestu prispieva aj jeho preventívne pôsobenie, keď hrozba trestu formulovaného v trestnom kódexe
odrádza verejnosť od páchania trestnej činnosti, pričom intenzita tejto prevencie rastie so zvyšovaním
vedomia verejnosti o neodvratnosti a spravodlivosti trestov.

Predpokladom účinnej ochrany spoločnosti, teda účinnosti generálnej a individuálnej prevencie, je
adekvátnosť trestov za spáchaný trestný čin.

Preventívno-výchovnú funkciu trestov zabezpečuje hrozba trestom. Trestný zákon nežiaduce a

spoločnosti škodlivé konania premieta do skutkových podstát trestných činov a ujmu za ich spáchanie
formuluje v podobe trestov. Trestný kódex plní svoju preventívno-výchovnú funkciu prostredníctvom
stupnice druhov trestov a ich výmer za jednotlivé trestné činy vyjadrujúcej hodnotový úsudok o stupni
zavrhnutiahodnosti jednotlivých trestných činov.

Teoretické východiská penológie poukazujú na potrebu zvoliť optimálnu mieru represie, keďže ani príliš
mierny, ani príliš prísny trest podľa nej nepôsobia výchovne, ale demoralizujúco, zároveň varujú pred tzv.
exemplárnym trestaním spočívajúcim v tom, že sa konkrétna prísnosť trestu neodôvodňuje hľadiskom
individuálnej prevencie, ale potrebou odstrašiť verejnosť ustanovením prehnane prísnych trestov, kde
je zintenzívnením represie potlačený moment prevencie.

Funkciu ochrany plní trest jednak voči páchateľovi trestného činu, voči ktorému sa prejavuje moment
represie (zabránenie páchaniu trestnej činnosti) a individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu),
jednak voči ďalším jednotlivcom, potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje moment
generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestov na ostatných členov spoločnosti).

Moderné humanistické teórie zaoberajúce sa účelom trestu a trestného práva vôbec, teda myšlienky H.
Grotia, C. Beccariu, I. Kanta, G. W. F. Hegla, L. Feuerbacha, F. von Liszta a ďalších právnych filozofov
a tvorcov teórií trestov, resp. trestania, sú založené na myšlienke, že trestné konanie má sledovať
rovnako preventívny a resocializačný cieľ, má totiž prispieť k polepšeniu a náprave páchateľa. Cieľom

trestného konania má byť dosiahnutie toho, aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu
sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje možnosť jeho nápravy. Považuje sa za spravodlivé, aby bol
vážne mienený sebakritický a kajúcny postoj „odmenený“ miernejším trestom, napr. tak, ako to umožňuje
súčasný inštitút poľahčujúcej okolnosti z dôvodu „úprimnej ľútosti“, upravený v § 36 písm. l) Trestného
zákona.

Pokiaľ si páchateľ uvedomí, že trestným činom, ktorý spáchal porušil práva a slobody iných a rozhodne
sa prijať trest, môžeme povedať, že páchateľ sa, či už na základe vlastného svedomia alebo aj za
pripojenia trestného konania, hrozby trestom alebo verejného odsúdenia, chce napraviť a pokúsiť sa
vynahradiť spoločnosti škodu, ktorú spáchal. V takom prípade je dobré, že páchateľ trest považuje za

adekvátny, spravodlivý a súhlasí s ním. Primárnym cieľom trestného konania by však prirodzene nemalo
byť hľadanie trestu, s ktorým páchateľ bude súhlasiť, pretože páchateľ, ktorý neprejaví skutočnú ľútosť
nad svojimi činmi a nebude sa snažiť o nápravu, bude za svoj hlavný cieľ považovať dosiahnutie čo
najnižšieho trestu a následne návrat k predchádzajúcemu spôsobu kriminálneho života.

13. Obsahom vykonávaného trestu je určitá ujma na inak chránených základných právach a slobodách
páchateľa (napr. na osobnej slobode, na majetku, na cti a pod.). Ujma nie je cieľom trestu, je iba
nevyhnutným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu. V trestnom zákonodarstve právneho štátu nie
je trest sám osebe účelom, nepredstavuje odplatu za spáchaný trestný čin. Toto ponímanie trestu salíši od absolútnych teórií trestu vychádzajúcich zo zásady „punitur, quia peccatum est“, teda „trestá sa,
pretožebolospáchanézlo“.Naopak,relatívneteórietrestuspájalisjehoukladanímurčitéprespoločnosť
užitočné ciele („punitur, ne pecce tur“, teda „trestá sa, aby nebolo páchané zlo“). Zmiešané teórie trestu

usilovali o spojenie odplatnej i účelovej funkcie trestu.

Na tomto mieste je zároveň potrebné zdôrazniť, že ani absolútne teórie nepočítali s ukladaním
neprimeraných trestov. Napriek niekedy drastickej povahe použitých trestnoprávnych prostriedkov totiž
v zmysle zásady „oko za oko, zub za zub“ rátali so spôsobením rovnakej ujmy páchateľovi. Požiadavka

primeranosti trestu je obsiahnutá i v myšlienke predstaviteľa absolútnej teórie trestu G. W. F. Hegla,
podľa ktorého bezprávie je negáciou práva, a trest je teda negáciou tejto negácie. Hegel poukazuje na
skutočnosť, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou, zmieriť len spravodlivý
trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste, prísnejšia ako

bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým
trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu.
Neprimeraný trest je teda negáciou práva, ktorá sa svojou podstatou (negovaním práva) ničím nelíši od
trestného činu, pričom páchateľ, ktorému toto bezprávie spôsobil štát, nebude mať možnosť dosiahnuť
negáciu štátom spôsobenej negácie práva, keďže monopol na trestanie má v rukách štát.

IV.G
Zásada primeranosti trestu k trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný

24. Požiadavka, aby bol trest primeraný trestnému činu, za ktorý sa ukladá, sa však v trestnom práve
presadzuje najneskôr už od dôb osvietenstva.

V zmysle tejto požiadavky má byť trest úmerný škode, ktorú páchateľ trestným činom spôsobil, a nemá
páchateľovi spôsobiť zbytočné útrapy. Trest ako najzávažnejší zásah štátu do základných ľudských
práv páchateľa nesmie byť ukladaný mechanicky, bez zváženia všetkých okolností konkrétneho prípadu
a pomerov páchateľa. Z požiadavky primeranosti trestu jednoznačne vyplýva zákaz akéhokoľvek

exemplárneho trestania. Trestnú represiu je preto nutné uplatňovať len v nevyhnutne nutnej miere.
Trest nesmie byť prejavom neprimeraného inštitucionalizovaného násilia spoločnosti voči jednotlivcovi.
Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by
mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest
nemožno považovať za spravodlivý, spravodlivým je vždy len primeraný trest

25. Neprimerane prísne (ale samozrejme i neprimerane mierne) tresty pôsobia škodlivo na páchateľa
i spoločnosť.

U verejnosti môžu neprimerané tresty vyvolať súcit s páchateľom či ohroziť jej dôveru v spravodlivé

rozhodovanie súdu či jej dôveru v súdnu moc ako celok.

U páchateľa neprimerane prísne tresty vedú k zatrpknutosti, pretože takéto tresty páchateľ
oprávnene nemôže považovať za spravodlivé. Páchateľ je súdom odsudzovaný za nespravodlivosť
(bezprávie), ktoré trestným činom spáchal, a preto má právo očakávať spravodlivosť zo strany súdu.

Primeranosť trestu je zároveň nevyhnutým predpokladom dosiahnutia výchovných účinkov trestu, keďže
nevyhnutným predpokladom prevýchovy páchateľa je jeho akceptovanie trestu ako spravodlivého
následku jeho protiprávneho konania, pričom v prípade nespravodlivého trestu k takejto akceptácii
trestu zo strany páchateľa pochopiteľne nemôže dôjsť. Spravodlivosť trestu tak možno považovať aj za
predpoklad prerastania represívneho pôsobenia trestu do pôsobenia výchovného.

V tejto súvislosti právna veda pritom už i v minulosti opakovane vyslovila, že odstrašujúco má pôsobiť
neodvrátiteľnosť trestu, nie jeho prísnosť.

26. K rešpektovaniu požiadavky primeranosti trestu k spáchanému trestnému činu pritom musí

dochádzať v dvoch rovinách:
a) individuálnej - v rámci rozhodovacej činnosti súdu pri ukladaní konkrétneho trestu páchateľovi za
spáchanie konkrétneho trestného činu,b) všeobecnej - v rámci normotvornej činnosti zákonodarcu pri stanovovaní všeobecných podmienok
ukladania a výkonu trestov.

Je pritom zrejmé, že nevyhnutným predpokladom rešpektovania požiadavky primeranosti trestu súdom
v individuálnej rovine je rešpektovanie tejto požiadavky zákonodarcom v rovine všeobecnej, keďže v
zmysle zásady nulla poena sine lege je súd pri rozhodovaní o treste viazaný zákonom. Preto v prípade,
ak je povinnosť súdu ukladať neprimeraný trest „zakódovaná“ zákonodarcom už priamo v zákone, nemá
súd v konkrétom prípade možnosť uložiť páchateľovi iný než neprimeraný trest.

IV.I

Individualizácia trestu ako prostriedok dosiahnutia primeranosti trestu

27. V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu,
ktorá fakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu

je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom
konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu.

Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a
jeho výmery prihliadať, patria napr. spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka,

priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, pomery páchateľa (majetkové, osobné,
rodinné pomery, zdravotný stav páchateľa a jeho rodiny) či možnosť jeho nápravy.

Tak ako pri rozhodovaní o vine i pri rozhodovaní o treste sa vnútorné presvedčenie súdu vytvára na
základe logického úsudku, na zodpovednom a starostlivom zhodnotení každej z jednotlivých okolností

prípadu individuálne i v ich vzájomných súvislostiach a v súhrne. Len dôsledné a dôkladné poznanie
veci a všetkých okolností prípadu umožňuje, aby súd v zmysle zásad voľného uváženia, objektívnosti a
diferencovanostirozhodolospravodlivejvýmerekonkrétnehotrestu.Prihodnoteníjednotlivýchokolností
prípadu individuálne i v ich vzájomnej súvislosti sa uplatňujú predovšetkým analytické a syntetické
metódy poznávania, indukcia i dedukcia, ako aj metódy formálnej i dialektickej logiky, ale aj ďalšie

bežné metódy poznávania, aby ich výsledkom mohlo byť spravodlivé, jasné, zrozumiteľné a presvedčivé
rozhodnutie.

Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie tak núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho
prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupu súdu pri rozhodovaní o treste.

Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone svojej funkcie pri rozhodovaní viazaní nielen
zákonom, ale aj ústavou, ústavným zákonom a medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5, ktoré
majú dokonca pred zákonmi prednosť.
OdporúčanieCM/Rec(2010)12VýboruministrovRadyEurópyčlenskýmštátomosudcoch:nezávislosť,

efektívnosť a zodpovednosť, v kapitole VII. Povinnosti a zodpovednosť v bode 59 zakotvuje povinnosť
sudcov v priebehu súdneho konania chrániť práva a slobody všetkých osôb rovnako a rešpektovať ich
ľudskú dôstojnosť.
Poukazujúc na vyššie uvedené súd uvádza, že už predchádzajúci prípad, v ktorom zistil výrazný rozdiel v
trestných sadzbách oproti Českej republike, ktorý však doposiaľ nie je právoplatne skončený, bol pre súd

dôvodom na vážne zamyslenie, pričom po dôslednej úvahe už vtedy konštatoval, že dospel k záveru,
že mu nie je zrejmý žiadny rozumný a logický argument, na základe ktorého by mohol konštatovať,
že by Česká právna úprava bola zlá, alebo že by v Českej republike boli dané výrazne odlišné
podmienky ako v Slovenskej republike, ktoré by vysvetľovali a odôvodňovali takúto diametrálne odlišnú
právnu úpravu. Obe krajiny totiž pochádzajú zo zhodných kultúrnych a hodnotových tradícií, pričom

relatívne pred nedávnom tvorili jeden štát. Naopak u súdu sa po zrelej úvahe a po uvedenej komparácii,
so zohľadnením skutočnosti, že aj v iných prípadoch sa mu zdajú slovenským Trestným zákonom
ustanovené trestné sadzby neprimerane prísne, iba prehĺbili pochybnosti o adekvátnosti Slovenskej
právnej úpravy, pričom konštatoval, že ukladať trest podľa Trestného zákona Českej republiky by v
daných prípadoch viac zodpovedalo predstavám súdu o spravodlivom treste.

Uvedené prípady tak donútili súd zamyslieť sa nad svojou rozhodovacou činnosťou, nakoľko sa
opakovane dostáva do pomerne zložitej situácie, kedy má pocit, že sa formálnou aplikáciou trestných
sadzieb dostáva do akejsi slepej uličky, v ktorej absentuje spravodlivosť.Súd uvádza, že sám považuje problematiku domáceho násilia za vážny spoločenský problém, ktorý
si vyžaduje adekvátnu ingerenciu štátu. Zároveň a priori nevylučuje, že by za okolností, ak by riešil

ukážkový prípad domáceho násilia v jeho esenciálnej podobe, nepovažoval za adekvátny trest odňatia
slobody v základnej sadzbe ustanovenej Trestným zákonom Slovenskej republiky.

Bez ďalšieho sa tak súd nemôže domnievať, že by trestná sadzba ustanovená trestným zákonom bola
neadekvátna.

Okrem toho súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak by aj základná trestná sadzba vykazovala známky
neadekvátnosti v konkrétnom prípade, ešte to neznamená, že je to dôvod na iniciovanie konania
pred Ústavným súdom SR. Je totiž nepochybné, že výklad právnych noriem je predovšetkým úlohou
všeobecných súdov, pričom určitú právnu normu nestačí vykladať iba izolovane, ale je potrebné použiť
aj tzv. systematický výklad tejto právnej normy.

Akbytedaajzákladnátrestnásadzbabolaneadekvátnavkonkrétnomprípade,vktoromjemožnévyužiť
inštitút mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobody, nie je dôvod na predloženie veci ústavnému súdu,
pokiaľ je možné využitím tohto inštitútu uložiť adekvátny trest.

Súd poukazuje na skutočnosť, že ak Slovenská právna úprava umožňuje v prípade obžalovanej
využitie inštitútu mimoriadneho zníženia trestu, právna úprava podľa slovenského Trestného zákona by
umožňovala súdu uložiť obžalovanej trest aj na dolnej hranici trestnej sadzby v Českej republike.

V slepej uličke sa súd ocitá z dôvodu, že Ústavný súd judikoval, že je povinnosťou všeobecných

súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a druhý
ústavne nekonformný), vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Na druhej strane však
konštatoval, že toto právo a zároveň aj povinnosť všeobecných súdov vyplývajúca z čl. 152 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky sa však nedá použiť vtedy, keď jednoznačné znenie normatívneho textu (i
keď sa javí všeobecnému súdu ako ústavne nekonformné) vylučuje jeho interpretáciu iným spôsobom.

V takomto prípade totiž odlišné ponímanie normatívneho textu by bolo treba považovať za prejav
arbitrárnosti.

Z uvedeného vyplýva, že ak sa súdu javí trest odňatia slobody v zákonom ustanovenej trestnej
sadzbe v prípade obžalovanej neprimeraný, na jednej strane môže súd skĺznuť využitím inštitútu jeho

mimoriadneho zníženia za podmienok, za ktorých tento inštitút nie je možné využiť do arbitrárnosti, na
druhejstranevšakvzhľadomktomu,žeustanovenátrestnásadzbasamujavívprípadeobžalovanejako
neadekvátna, môže nevyužitím inštitútu mimoriadneho zníženia hoci by ho mal využiť dopustiť jednak
ústavne nekonformného formalistického výkladu, prípadne ak ho nie je možné využiť zanedbať svoju
povinnosť predložiť vec ústavnému súdu za účelom posúdenia ústavnosti trestnej sadzby z hľadiska jej

primeranosti a súladu s normami vyššej právnej sily.

Súd uvádza, že okresný súd je len prvým stupňom súdneho systému v Slovenskej republike, pričom
nielenže nemôže dať konečné odpovede na naznačené otázky, ale ako je zrejmé dať odpoveď na
niektoré otázky nie je ani v jeho právomoci.

Zastáva však názor, že podmienky na predloženie veci ústavnému súdu môžu byť splnené až v prípade,
ak nie je možné systematickým výkladom právneho predpisu dospieť k ústavne konformnému výkladu,
ktorý by umožňoval obžalovanej uložiť z jeho pohľadu adekvátny trest.

Kotázkeprávnehoštátu,zaakýjedefinovanáSlovenskárepublikavjejzákladnomprávnomustanovení,
ktoré predstavuje základný kameň jej právnej existencie, V. Júda vyslovil podľa názoru súdu zaujímavú
myšlienku: „Právny štát nielen formálne garantuje ľudské práva a slobody, ale anticipuje voči verejnej
mienke a mysleniu spoločnosti, a tak zabezpečuje efektivitu práva prostredníctvom jeho dobrovoľnej
akceptácie".

Parafrázovaním uvedenej myšlienky súd uvádza, že môže len poukázať na rozdielnosť právnych úprav,
na to čo považuje za možný právny problém a následným vyjadrením svojho právneho stanoviska
v rozhodnutí anticipovať myslenie, ktorá anticipácia je však dvojstranný proces aj vo vzťahu kprvostuňovému súdu, pričom stanovisko vyšších súdov k jeho úvahám môže prispieť k skvalitneniu jeho
rozhodovacej činnosti do budúcnosti a viesť k hľadaniu všeobecného konsenzu.

Ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zákona, ktoré upravuje podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia
slobody je pomerne strohé a všeobecné.

Súdu je známa judikatúra v oblasti podmienok na možnosť mimoriadneho zníženia trestu odňatia
slobody ako aj jej nejednotnosť. Súd však uvádza, že judikatúra súdov nie je prameňom práva, pričom

predstavuje iba akési vodítko pre súdy, ktorá aká taká v priebehu času podlieha zmenám v dôsledku či
už zmien právnych úprav alebo kým ju argumentačne nenahradí judikatúra nová.

Už v inom svojom rozhodnutí súd poukázal na skutočnosť, že ustálená judikatúra v oblasti podmienok
na možnosť mimoriadneho zníženia trestu vychádza z rozhodovacej činnosti súdov v podstate zo 60-
tych rokov minulého storočia, pričom medzičasom od uvedenej doby došlo k podstatným zmenám v

zákonom ustanovených trestných sadzbách a v súčasnosti dokonca v Slovenskej republike platí už 10
rokov úplne nový Trestný zákon, ktorý paradoxne v materiálnom právnom štáte zaviedol predovšetkým
formálne chápanie trestného činu (s výnimkou prečinov).

Ustálená judikatúra tak vychádza z rozhodovacej činnosti súdov v čase, keď boli zákonom ustanovené

trestné sadzby nielen diametrálne odlišné a to podstatne nižšie, ale dokonca v čase kedy právna veta
upravujúca podmienky pre možnosť mimoriadneho zníženia trestu priamo ustanovovala, že mimoriadne
znížiť trest je možné iba v prípade danosti „mimoriadnych“ pomerov obvineného alebo „mimoriadnych“
okolností prípadu a v čase keď Trestný zákon vychádzal z materiálneho chápania trestného činu.
Aktuálna judikatúra na tieto skutočnosti podľa názoru súdu nereflektuje.

Keďže predchádzajúci trestný zákon chápal trestný čin materiálne, ustanovoval, že na okolnosť, ktorá
podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, sa prihliadne len vtedy, keď pre svoju závažnosť podstatne
zvyšuje stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť. Je logické, že ak súd prihliadal na okolnosť
podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby, nakoľko podstatne zvyšovala spoločenskú nebezpečnosť
trestného činu judikatúra zastávala názor, že okolnosť podmieňujúca použitie vyššej trestnej sadzby

nemôže byť následne dôvodom na mimoriadne zníženie trestu a rovnako nemožno v takom prípade
mimoriadne znížiť trest vzhľadom na okolnosti prípadu, ale iba z dôvodov pomerov páchateľa.

Podľa súčasného Trestného zákona sa však na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby
formálne prihliada bez ohľadu na to, či táto okolnosť podstatne zvyšuje spoločenskú nebezpečnosť tohto

činu.

Súd napríklad nevidí dôvod, vzhľadom k tomu, že Slovenská republika je chápaná ako materiálny
právny štát, aby nepripustil možnosť mimoriadneho zníženia trestu, ako materiálneho korektívu formálne
chápaného trestného činu aj vo vyššie uvedených prípadoch, v ktorých to predchádzajúca judikatúra

nepripúšťala.

Zároveň keďže slovo „mimoriadne“ bolo z právnej vety upravujúcej podmienky na mimoriadne zníženie
trestuodňatiaslobodyzákonodarcomvypustené,vsúčasnostisaskutočnosť,žemusíísťo„mimoriadne“
pomery obvineného alebo „mimoriadne“ okolnosti prípadu vyvodzuje iba zo samotného názvu tohto

inštitútu.

Súd však konštatuje, že nedáva žiadnu logiku, aby zákonodarca z právnej vety podmienok na
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody vypustil slovo „mimoriadne“, ak by tým nemal v úmysle
vyvolať zmenu podmienok na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody, resp. ak by taká zmena

právnej vety nemala vyvolať žiadne účinky.

Podporne súd poukazuje na vyššie citované stanovisko predsedníčky Ústavného súdu SR, v ktorom
konštatuje, že „Nezohľadňovanie bežných, nemimoriadnych, okolností prípadu a akceptovanie len
„okolností hodných osobitného zreteľa“ je úplne v rozpore s celosvetovou snahou o humanizáciu

trestného práva, ktorá sa v slovenskom trestnom práve presadzuje napr. aj tým, že pre mimoriadne
zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby sa už od novelizácie Trestného zákona z roku 1990
nevyžaduje výnimočnosť okolností prípadu ani výnimočnosť pomerov páchateľa, čo v súlade so snahouo čo možno najvyššiu individualizáciu trestu umožňuje použitie tohto ustanovenia pre čo najširší okruh
prípadov.

Osvojac si uvedený právny názor vo vzťahu k zákonným podmienkam na mimoriadne zníženie trestu
odňatia slobody, zohľadniac prísnosť trestných sadzieb a prihliadajúc výlučne na normatívnu právnu
vetu tohto inštitútu, súd dospel k záveru, že podmienky na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody
by mali byť dané vždy, ak súd vzhľadom na pomery obvineného a na okolnosti prípadu, ktoré nemusia
byť nevyhnutne nejak mimoriadne alebo výnimočné dospeje k zisteniu, že by použitie trestnej sadzby

bolo pre páchateľa v konkrétnom prípade neprimerane prísne a na ochranu spoločnosti by postačovalo
aj uloženie trestu kratšieho trvania.

Súd zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že už predchádzajúca judikatúra napríklad tiež konštatovala,
že nemožno vylúčiť, že viaceré okolnosti, ktoré inak samy osebe sú len všeobecnými poľahčujúcimi
okolnosťami, v konkrétnom prípade v súhrne nadobudnú taký význam, že ich bude možné posúdiť ako

výnimočné okolnosti prípadu v zmysle ustanovenia § 40 ods. 1 TZ. R 21/1970

Súd tak o to viac zastáva názor, že vzhľadom na normatívnu vetu tohto inštitútu, je nosným ochrana
spoločnosti pred páchateľom, čo súd považuje za základný účel trestného práva a aj za základný
účel trestu, a teda základný zmysel trestného práva, z čoho by mal súd v prvom rade vychádzať pri

ukladaní mimoriadne zníženého trestu, nakoľko pokiaľ by mal trest prekračovať uvedený účel, takýto
trest nielenže nemá praktický význam, je neprimeraný a nespravodlivý, ale môže dokonca prerastať
až do neprípustnej represie, tzv. inštitucionálneho násilia a teda do negácie práva, čo môže škodlivo
pôsobiť nielen na páchateľa a viesť k jeho zatrpknutosti, ale v konečnom dôsledku aj na spoločnosť.

Okolnosťami prípadu sú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a
závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa. Môžu to byť také okolnosti, ktoré sú
znakom príslušnej skutkovej podstaty trestného činu, ale aj také okolnosti, ktoré nie sú nevyhnutnou
súčasťou príslušnej skutkovej podstaty.

Pomery páchateľa sa týkajú jeho osobnostného hodnotenia. Ide teda o okolnosti, ktoré charakterizujú
osobu páchateľa ako objekt trestu. V podstate sa hodnotia rodinné a osobné pomery, ktoré existujú až
v čase rozhodovania o treste.

V prvom rade súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že obžalovaná sa už v prípravnom

konaní ku skutkom priznala, svoje konanie oľutovala a prejavila záujem v prípade, že je to možné
uzatvoriť s prokurátorom dohodu o vine a treste. Takýto prejav urobila obvinená opakovane spolu s
obhajcom aj pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu.

Ako uviedol Ústavný súd svojom rozhodnutí: „Cieľom trestného konania má byť dosiahnutie toho,

aby obvinený páchateľ zaujal ku spáchaniu trestného činu sebakritický a kajúcny postoj, ktorý sľubuje
možnosť jeho nápravy. Považuje sa za spravodlivé, aby bol vážne mienený sebakritický a kajúcny postoj
„odmenený“ miernejším trestom, napr. tak, ako to umožňuje súčasný inštitút poľahčujúcej okolnosti z
dôvodu „úprimnej ľútosti“, upravený v § 36 písm. l) Trestného zákona.

Je síce pravda, že túto poľahčujúcu okolnosť možno v zásade zohľadňovať iba v rámci trestnej sadzby,
avšak nie bez zaujímavosti je skutočnosť, že Trestný zákon umožňuje súdu v konaní o dohode o uznaní
viny a prijatí trestu uložiť trest odňatia slobody znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom
ustanovenej trestnej sadzby bez splnenia akýchkoľvek podmienok.

Súd zastáva názor, vzhľadom na prísnosť trestných sadzieb, že ak obvinený opakovane v prípravnom
konanížiadalprokurátoraozačatiekonaniaodohodeovineatreste,pričomprokurátornatakútožiadosť
nereflektoval, už samotnú túto skutočnosť, je podľa názoru súdu potrebné dôsledne zohľadňovať pri
ukladaní trestu a môže byť aj samostatným dôvodom na mimoriadne zníženie trestu minimálne o 1/3. Už
predchádzajúca judikatúra totiž považovala viac poľahčujúcich okolností, medzi ktoré patrí aj priznanie,

pri nedostatku priťažujúcich okolností, za pomery páchateľa odôvodňujúce mimoriadne zníženie trestu.

Podľa Čl. 50 ods. 1 Ústavy SR len súd rozhoduje o treste za trestné činy, pričom nemožno prijať taký
výklad právnych noriem, ktorého dôsledkom by bolo skryté prenášanie právomoci súdu rozhodovať otrestenainýštátnyorgán,atedaobchádzanietohtoustanoveniaústavytým,žebybolopriznanévýlučne
prokurátorovi ako orgánu činnému v trestnom konaní právo podľa jeho ľubovôle rozhodovať čo i len
čiastočne o výške trestu tým, že či pristúpi na dohodu o vine a treste a bude súhlasiť s mimoriadnym

znížením trestu alebo nie, pričom by nebolo súdu priznané právo zohľadniť túto skutočnosť ako okolnosť
z hľadiska pomerov páchateľa na mimoriadne zníženie trestu.

Už predchádzajúca judikatúra považovala za dôvod na mimoriadne zníženie trestu vážnu chorobu
páchateľa, stav zníženej príčetnosti páchateľa, ak nie je možný iný zákonný postup.

Ako z vykonaného dokazovania vyplynulo, obžalovaná trpí histriónskou poruchou osobnosti, pričom jej
konanie bolo uvedenou poruchou ovplyvnené i keď nie vo forenzne významnej miere.

Je všeobecne známe, že poruchy osobnosti sa prejavujú dlhotrvajúcimi odlišnosťami v správaní a
prežívaní, ktoré spôsobujú problémy tak pre osobu touto poruchou trpiacu ako aj pre jej okolie.

Spoločnou charakteristikou porúch osobnosti sú najmä narušenie a dlhodobé problémy vo vzťahoch, k
sebe, k blízkym, širšiemu okoliu a spoločnosti.

Histriónska porucha osobnosti (v minulosti hystéria) sa prejavuje dlhodobou a opakujúcou
sebadramatizáciou, teatrálnosťou a prehnaným prejavovaním emócií, pri ktorej existuje zvýšené riziko

zneužívania návykových látok. Príčiny vzniku histeriónskej poruchy osobnosti nie sú dostatočne
objasnené. Predpokladá sa aj dedičný podiel. K rizikovým faktorom pre vznik poruchy patria
disharmonické embivalentné vzťahy dieťaťa s rodičom opačného pohlavia, ako základná dynamika
histriónskeho správania sa predpokladá strach z odmietnutia či opustenia a prehnaná snaha tomu
zabrániť. Ako pri všetkých poruchách osobnosti je primárnou prevenciou stabilné, láskavé prostredie,

kde sú jasne stanovené pravidlá a očakávania, ale aj ochota ich zmeniť. (Mgr. Anton Heretik, PhD.).

Je nepochybné, že podhubím na páchanie trestnej činnosti obžalovanou je okrem jej histriónskej
poruchy, aj prostredie v ktorom žije a to v jednoizbovom byte spolu s poškodenou (dlhodobo problémovo
konzumujúcou alkohol, s depresívnym syndrómom), čo vyústilo do chronickej konfliktnej situácie.

Ne nepochybné, že uvedené skutočnosti obžalovanú nezbavujú viny za skutky, ktoré spáchala, ale na
druhej strane hľadať spravodlivosť za takýchto okolností je veľmi zložité. V uvedených okolnostiach
spolu s následným abúzom návykových látok je však potrebné hľadať podľa názoru súdu príčiny
páchania trestnej činnosti obžalovanou, zohľadňovať ich z hľadiska možnosti nápravy obžalovanej a

týmto skutočnostiam prispôsobiť aj trest.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd nepovažoval za správne obžalovanej ako doposiaľ netrestanej osobe
iba mechanicky uložiť dlhodobý trest odňatia slobody v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe, nakoľko
zastáva názor, že takýto podľa názoru súdu neprimeraný trest, by nielen nemal patričnú civilizačnú

a humánnu kvalitu, ale vzhľadom na osobnostné rysy obžalovanej by mohol dokonca v obžalovanej
vyvolať pocit nespravodlivosti a zatrpknutosti, ktorý by v konečnom dôsledku mohol viesť k potencovaniu
osobnostnej poruchy ktorou trpí, s možnými ďalšími negatívnymi následkami aj pre spoločnosť.

Zabezpečenie ochrany spoločnosti tak súd primárne nevidí v uložení dlhoročného trestu odňatia slobody

obžalovanej, ale v uložení ochranného protikoxikomanického liečenia, ktoré viac ako trest podľa názoru
súdu môže prispieť k individuálnej prevencii tým, že sa vytvoria podmienky na výchovu obžalovanej k
tomu, aby viedla riadny život.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, prihliadnuc aj na to, že objektom trestu je žena, má

súd za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej trestným zákonom bolo v prípade obžalovanej
neprimerane prísne, pričom na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje uložiť obžalovanej aj trest
kratšieho trvania, a preto súd obžalovanej za použitia § 39 ods. 1 Tr. zákona uložil mimoriadne znížený,
úhrnný, nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 rokov, na výkon ktorého ju súd podľa § 48
ods. 2 písm. a) Tr. zákona zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko doposiaľ nebola

trestne stíhaná.

Vzhľadom na odporúčanie znalcov súd zároveň uložil obžalovanej ochranné protitoxikomanické liečenie
ústavnou formou.Keďže obžalovaná uznala vinu za skutky, ktoré sú jej kladené za vinu a tým aj spôsobenú škodu, súd
uložil obžalovanej podľa § 278 ods. 1 Tr. zákona povinnosť nahradiť poškodenej škodu vo výške 643

Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
I. týra blízku osobu, bitím, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu a
iným správaním, ktoré ohrozuje jej fyzické a psychické zdravie, bezdôvodným odopieraním spánku a
uvedený čin spáchala závažnejším spôsobom konania - po dlhší čas,

II. až IV. neoprávnene si obstarala platobnú kartu, ktorú prechovávala a ktorú neoprávnene používala,

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Trenčín
do 15 dní od jeho oznámenia. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti
toho, komu treba rozsudok doručiť. Ak sa rozsudok vyhlásil v neprítomnosti takejto osoby, oznámením
je až doručenie rozsudku.