Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 11, 2012

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/16/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112202869
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2012:1112202869.1

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej
veci navrhovateľa: V. X., A. R. XXXX, XXX XX K., Y. B., zastúpený: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, AK
Vajnorská 20, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným
postupom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.268,40,-EUR a sumu 165,17,-EUR a to všetko s
úrokom z omeškania vo výške 9,5% ročne zo sumy 1.268,40,-EUR od 9.9.2011 do zaplatenia a zo sumy
165,17,-EUR od 9.9.2011 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 284,14,-EUR na účet právneho
zástupcu navrhovateľa JUDr. Ľubomíra Hlbočana vedený vo VÚB, a.s., pobočka Bratislava - Ružinov,

Č..Ú..: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa
30. 01. 2012 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody za nezákonné
rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia ČVS: ORP-150/3-OSV-ZV-2010 zo dňa 29.1.2010.

Žalobný návrh odôvodnil tým, že uznesením policajta Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene ČVS:
ORP-150/3-OSV-ZV-2010 zo dňa 29.1.2010 bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a bol
obvinený za prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. e) Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení
obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola odmietnutá. Uznesením Okresnej prokurátorky
vo Zvolene č.k. 2Pv 73/10-13 zo dňa 12.11.2010 bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi pre prečin

krádeže podľa §215 ods. 1 písm. e) TP zastavené. Navrhovateľ oprávnenosť svojho nároku na
náhradu škody opiera o nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 25/2011-33 zo dňa 24.3.2011, podľa
ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť/zastavenie trestného stíhania aj rozhodnutie o postúpení veci do
priestupkového konania, ak sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (§6 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z.).

Keďže zákonným podkladom, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie bolo rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané
nezákonne, pretože sa zastavením trestného stíhania nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu
navrhovateľom ako obvineným, čím je daná zodpovednosť odporcu v zmysle §6 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z.z.. Náhradu škody voči SR si navrhovateľ uplatnil za trovy obhajoby, vrátane nákladov s tým
spojených (spolu s DPH) vo výške 1.268,40,-EUR.Odporcažiadalžalobnýnávrhakonedôvodnýzamietnuťstým,ženebolinaplnenézákonnépredpoklady
pre priznanie žalovaného nároku. Trestné konanie je vykonávané pod zákonným dozorom prokurátora,

ktorý v rámci dohľadu, môže rozhodovať aj o zákonnosti a správnosti úkonov a postupu orgánov činných
v trestnom konaní, v tomto prípade povereného príslušníka PZ. V predmetnom trestnom konaní bolo
vykonaných značné množstvo úkonov za účelom získania dostatočného množstva právne relevantných
informácií potrebných k objasneniu trestného činu. V priebehu trestného konania bol spisový materiál
riadne predkladaný na previerku dozorujúcemu prokurátorovi. Dozorujúci prokurátor v celom trestnom

konaní nevyslovil záver, že rozhodnutia a samotný postup povereného príslušníka PZ je nezákonný,
alebo nesprávny, alebo, že by došlo k subjektívnym dôvodom prieťahov konania. Konaním vyšetrovateľa
teda nedošlo k žiadnemu porušeniu procesných predpisov a základných zásad trestného konania.

Na pojednávaní konanom dňa 11.6.2012 navrhovateľ žiadal o pripustenie rozšírenia žalovaného nároku
o sumu, ktorú zaplatil a ktorú predstavujú náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku vo

výške 165,17,-EUR s prísl. súd navrhovanú zmenu žalobného petitu pripustil uznesením na predmetnom
pojednávaní za účasti všetkých účastníkov konania.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v spise z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Skutkový stav medzi účastníkmi sporný nebol a teda bolo preukázané, že uznesením zo dňa 29.1.2010
začal OR PZ vo Zvolene pod č.k. ČVS:ORP-150/3-OSV-ZV-210 trestné stíhanie a zároveň začal trestne
stíhať navrhovateľa ako obvineného za prečin krádeže podľa §212 ods. 2 písm. e) TZ, lebo na podklade
zistených skutočností mal za dostatočne odôvodnený záver, že v období rokov 2008 a 2009 vykonal

odber pitnej vody na odbernom mieste Č.. XXXXX M. K. V. K., Č. R. - B. Č..W.. XXXX a to tak, že na
vodovodnej prípojke, ktorá sa nachádza na jeho pozemku odstránil vodomer č. 3458699-78, ktorý bol
namontovaný dňa 1.1.2005 na základe prihlášky - zmluvy o dodávke vody z verejného vodovodu č.
94, kde túto prihlášku obvinený podpísal v položke odberateľ, pričom podľa smerného čísla spotreby
vody podľa zákona č. 397/2003 z.z. spôsobil chovom 174 kusov oviec na svojom pozemku za obdobie

uvedených dvoch rokov odber vody v objeme 696m3, čím spôsobil Mestskému podniku služieb s.r.o.,
so sídlom spoločnosti v Krupine škodu vo výške 679,16,-EUR.

Voči predmetnému uzneseniu v časti vznesenia obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola
odmietnutá.

Uznesením okresnej prokuratúry Zvolen č.k. 2Pv 73/10-13 zo dňa 12.11.2010 bolo trestné stíhanie
vedené voči navrhovateľovi zastavené, pretože popísaný skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť.

Navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na trovách obhajoby uhradil svojmu právnemu
zástupcovi trovy v celkovej výške 1.268,40,-EUR dňa 14.1.2011 (viď príjmový doklad - č.l. 15).
Predmetné trovy právny zástupca navrhovateľovi vyfakturoval faktúrou č. 201032038 zo dňa
20.12.2010. K faktúre bol pripojený prehľad jednotlivých úkonov právnej pomoci a to príprava a prevzatie
veci (4.2.2010), písomné podanie ORPZ Zvolen - sťažnosť proti uzneseniu -18.2.2010, účasť na

vyšetrovacom úkone - výsluch obvineného dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch
svedka J.. M. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch B. V. dňa 21.5.2010, účasť na
vyšetrovacom úkone - výsluch svedka J.. K. dňa 21.5.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - konfrontácia
B. K. a navrhovateľa dňa 10.9.2010, účasť na vyšetrovacom úkone - výsluch svedka V.. S. dňa
10.9.2010, písomné podanie OR PZ Zvolen dňa 23.9.2010, režijný paušál, DPH + cestovné náklady

obhajcu + náhrada za premeškaný čas, všetko spolu v sume 1.268,40,-EUR.

Navrhovateľ požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku žiadosťou doručenou odporcovi dňa
8.3.2011, v ktorej žiadal preplatenie žalovanej sumy. Odporca listom zo dňa 22.8.2011 jeho žiadosť
ako nedôvodnú odmietol uspokojiť. Navrhovateľ k predmetnému listu odporcu zaslal stanovisko zo dňa

13.9.2011 v ktorom opätovne právne zdôraznil opodstatnenosť žalovanej sumy.

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škoduspôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§4ods.1písm.b)zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie

je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§
15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento

orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím

alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.
Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa
29.1.2010 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci.

V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k
záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo
Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, že

pokiaľideotrestnékonanie,zákontudávapovinnosťvystupovaťvmeneSRažtromústrednýmorgánom
štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR.

Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje
inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru.

Možno povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR.
Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm.
a) bod 1 zákona). Tento zákon však v ustanovení § 4 ods. 1 psím. b) uvádza, že ak v trestnom konaní
škoduspôsobilvyšetrovateľalebopoverenýorgánPolicajnéhozborujepríslušnéMinisterstvovnútraSR.
V danej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie od ktorého si uplatňuje žalovaný

nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 29.1.2010 ČVS:ORP-150/3-OSV-ZV-2010. Je
teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa
neskôr (po právoplatnom zastavení trestného stíhania) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom
na uvedené mal súd za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu bolo práve Ministerstvo vnútra
SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v

tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom
zodpovednýmzavzniknutúškoduještátakosamostatnáprávnickáosoba.Právepretietoprípadyzákon
upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie
nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť
príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§15 ods. 2 zákona).

Absenciu takéhoto postupu potom nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej,
ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať napr. Ministerstvo spravodlivosti SR príp.
generálna prokuratúra SR, nakoľko podstatné je, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika
ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl v označení orgánu verejnej moci nikdy nemôže

byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného). Okrem
uvedeného Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku neodstúpilo prípadnému
inému orgánu štátu a samo o nej rozhodlo tak, že ju neuznalo. Za danej situácie teda Ministerstvo vnútra
založilo svoju pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý orgán štátu je povinnýsa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zaoberať resp. ak by bola podaná na viaceré orgány
štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý).

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku vystupovať
práve Ministerstvo vnútra SR.

Iná by bola situácia, ak by sa na daný prípad vzťahoval predchádzajúci predpis č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.

Citovaný zákon vo svojom ustanovení §9 ods. 1 rozlišuje na jednej strane občianske súdne konanie
a trestné konanie (plus konanie pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom), kedy
ústredným orgánom, ktorý vystupuje v mene štátu, je Ministerstvo spravodlivosti SR a na druhej
strane ostatné prípady, t.j. v podstate správne konania, kedy týmto ústredným orgánom je ten ústredný
orgán, do ktorého pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom nezákonné rozhodnutie bolo
vydané (v ktorom nesprávnym úradným postupom bola škoda spôsobená). Z uvedeného vyplýva,

že za oblasť súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní je týmto ústredným orgánom,
vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, pritom podľa vtedy platnej právnej úpravy
výkladu niektorých pojmov v Trestnom poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd,
prokurátor,vyšetrovateľapolicajnýorgán.Nakoľkotrestnýmkonanímbolotrebapovažovaťcelékonanie
podľa Trestného poriadku (vrátane konania policajných orgánov, vyšetrovateľov a prokurátorov v rámci

prípravného konania) zákon 58/1969 Zb. za ústredný orgán štátnej správy konajúci v mene štátu,
v prípade nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) vydaného v trestnom konaní,
považuje výlučne Ministerstvo spravodlivosti SR.

Súd mal za to, že prijatím nového zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami a

postupmi orgánov verejnej moci (t.j. zákona č. 514/2003 Z.z.) sa sledoval aj ten účel, aby bola
zodpovednosť rozložená medzi viaceré ústredné orgány štátnej správy a to podľa tohto, do pôsobnosti
tohto ktorého ústredného orgánu patrí orgán, ktorý škodu spôsobil. Preto sa z výlučnej zodpovednosti
Ministerstva spravodlivosti SR za oblasť trestného konania vyčlenili prípady, kedy nesie zodpovednosť
aj Ministerstvo vnútra SR (ak škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru), a

Generálna prokuratúra SR (ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom
súdnomkonaní,vtrestnomkonaníalebosprávnomkonaní).Pritomtorozlišovaníjepotomdôležité,ktorý
orgán vydal nezákonné rozhodnutie, alebo ktorý orgán sa dopustil nesprávneho úradného postupu.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je

predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady
hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej

predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.).

V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení
obvinenia zo dňa 29.1.2010, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného

konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento skutok
bol trestným činom alebo priestupkom, preto bolo voči navrhovateľovi trestné stíhanie právoplatne
zastavené uznesením prokurátora zo dňa 12.11.2010 č.k. 2Pv 73/10-13 ("skutok ni ej trestným činom
a nie je dôvod na postúpenie veci"). Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa

§ 6 ods. 1 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou, či oslobodenie spod obžaloby resp.
zastavenie trestného stíhania môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký význam
ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod obžaloby resp.
po zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu
o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na

položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č.
514/2003 Z.z.. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu,
že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhotorozhodnutia aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na
nevinnú. So zreteľom na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba
za predpokladu, že to dovoľuje výklad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým

a logickým výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a § 8
zákona č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby
majú v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o
spáchanítrestnéhočinuvyslovenývuzneseníovzneseníobvinenianebolpotvrdený.Dôvody,priktorých

zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods.
6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo
koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne
vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe
a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa
ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby

oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin
zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v §8 ods. 6).

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia

zo dňa 29.1.2010 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným
rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku
pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba

nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná
škodatrebazahrnúťajškodu,ktorúpoškodenýutrpelnainýchmajetkovýchprávach,aleboajujmu,ktorú
poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému

tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady
vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.
V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§
449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu
bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za

stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom.

Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti
dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza

do úvahy.

Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že
medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi
príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či predmetné
nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak

ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak
ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná
("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda").

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,

fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych
dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca
ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení

obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v
príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin krádeže. Navrhovateľ včas požiadal odporcu o predbežné
prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej lehoty obrátil so

svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody (pokiaľ ide o
vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou obhajobou v
trestnom konaní, ale posudzuje, o čo sa majetok poškodeného zmenšil v príčinnej súvislosti s vydaním
nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané nie je dôležité to, či
boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov navrhovateľa

v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov, teda nerozhoduje
o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov majetok v príčinnej
súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne zo svojho majetku
uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú sumu, tak je
nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného

stíhaniavočijehoosobe. Inakpovedanénebyťnezákonnevedenéhotrestnéhostíhaniavočijehoosobe,
nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.

V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom

konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a
3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka sub 1 bola u navrhovateľa naplnená
(navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a trestné stíhanie bolo
zastavené). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične definovaná ako
majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj. peniazmi. Za skutočnú

škodu sa teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva v zmenšení, v znížení či
v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej tejto definície je zrejmé,
že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na to ktoré konanie,
nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno poukázať na to,
že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu právnej istoty)

nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt oslobodenia spod
obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená, že nezákonné
vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúce k odstráneniu
pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného nezákonného

postupuštátunebolipotrebné;tj.úkonyusilujúce ozastavenietrestnéhostíhania.Teda,nákladykonania
vedúceho k zastaveniu trestného stíhania sú v príčinnej súvislosti so "vznesením obvinenia", nakoľko
ním boli v podstate vyvolané. Je teda naplnená aj podmienka príčinnej súvislosti medzi podmienkami 1
a 2. Opačný výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko by jeden
z dôsledkov uvedeného nezákonného postupu - vznik nákladov konania vedúceho k jeho reparácii -

nebol napravený. Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby, voči ktorým bolo nezákonne
vedené trestné stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, tj. že
by vedome hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej týmto osobám v neskoršomkonaní. Inak povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej
podobe, čo by bolo nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť k odškodneniu týchto osôb.

Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu
spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným
krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému.
Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát
chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené

v záujme právneho štátu samého.

Listina základných práv a slobôd, ktorej súčasťou je i čl. 36 ods. 3, bola do nášho právneho
poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenená
ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon

bol schválený dňa 9. 1. 1991 a účinnosť nadobudol dňa 8. 2. 1991. Základným ustanovením tohto
zákona bol § 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad
a používanie musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne
predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú
účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom možno dovodiť, že by

bolo v rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri
aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. a aj 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny
a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako
cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.

Listina v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným
či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo

skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území,
chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil
domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i
podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným
postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 514/2003 Z.z. (predtým

zákon č. 58/1969 Zb.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku
spomínaného konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom aspekte. Inak povedané,
zvláštny zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné
právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a
podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého,

kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 514/2003
Z.z., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny -

zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov
konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú v
príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil,
že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania
(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody

spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom
ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov
konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu
nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia

je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene
alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takéhokonania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".
Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti
štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.

Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003
Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na
zastavenie trestného stíhania.

Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu
trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu
spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k
oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho

štátu samého.

Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného
stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento
ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru,

že aj navrhovateľovi - ako "každému" - prináleží právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených
predmetných nákladov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 1.268,40,-EUR,

nakoľko práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách
konania resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného
stíhania voči jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo
vyplýva aj z príjmového dokladu zo dňa 14.1.2011.

Celková výška škody v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia
a prebiehajúceho trestného stíhania) predstavuje sumu 1.268,40,-EUR.

Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd
poznamenáva, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa
má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka
všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho

zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na
náhradu škody dňa 9.9.2011 (prvý deň po dni, keď uplynula odporcovi 6 mesačná zákonná lehota na
dobrovoľné splnenie si povinnosti po tom, čo ho navrhovateľ k tomu vyzval žiadosťou zo dňa 25.2.2011,
doručenou odporcovi dňa 8.3.2011). Vzhľadom na uvedené súd priznal navrhovateľovi okrem škody vo
výške 1.268,40,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % p.a. (výška úrokov z omeškania

je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu omeškania - §517
ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 9.9.2011 až do zaplatenia.

Rovnako tak je dôvodný aj nárok na náhradu škody vo výške 165,17,-EUR (ktorý sa stal predmetom
sporu po pripustení zmeny žalobného petitu).

Podľa ust. §18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie

zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3)Súčasťou trov konania sú ajtrovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú
náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe
zahŕňa aj náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným
predpisom), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ods. 3 §18 len upresňuje ods. 1,2 v tom, že súčasťou týchto

trov nie sú náklady spojené na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo však samo o sebe
ešte neznamená, že na ich náhradu nemá poškodený nárok. Zákon č. 514/2003 Z.z. otázku úhrady
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku výslovne neupravuje, preto je potrebné v tomto
smere subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka (§121 ods. 3 OZ). Z tohto hľadiska pre
posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody prichádza do
úvahy použitie ustanovenia §121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti

s jej uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. Právoplatnosťou uznesenia o zastavení
trestného stíhania voči navrhovateľovi teda navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu škody podľa §1
zákona č. 514/2003 Z.z., ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Čiastka 165,17,-EUR
predstavuje náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na uplatnenie tohto práva. Tieto náklady majú povahu
príslušenstva pohľadávky. Inak povedané, náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú príslušenstvom tohto nároku. Viď v tomto smere
Rozsudok NS SR z 30.3.1999 sp. zn. 2 Cdo 7/99.

Nebolo sporné, že navrhovateľ v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku zaplatil svojmu
advokátovi odmenu vo výške 165,17,-EUR (čo predstavuje odmenu za prevzatie veci, spísanie žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku). Vzhľadom na uvedené súd mal za to, že navrhovateľ má voči
odporcovi právo aj na úhradu tejto sumy (predstavujúcej príslušenstvo pohľadávky na náhradu škody).

Rovnako tak pokiaľ ide uplatnené úroky z omeškania z tejto sumy platí, to čo bolo uvedené u samotnej
pohľadávky na náhradu škody, a teda navrhovateľovi okrem škody (príslušenstva k pohľadávke) vo

výške 165,17,-EUR prináležia aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9,5 % p.a. (výška úrokov
z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k prvému dňu
omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 9.9.2011 až do zaplatenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a
úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania vo výške 284,14,- EUR.

Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 284,14,- EUR nasledovne:

- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 25.2.2011 , §14 ods. 1 písm.
a)........... 71,37,-EUR + 7,41,-EUR (režijný paušál)

- podanie - žalobný návrh zo dňa 27.1.2012 - §14 ods. 1 písm. b) .......71,37,-EUR +

7,63,-EUR (režijný paušál)

- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 11.6.2012, § 14 ods. 1 písm. c)....... 71,37,-EUR +
7,63,-EUR (režijný paušál)

Trovy právneho zastúpenia celkom (vrátane režijných paušálov) bez DPH : 236,78,-EUR
Trovy právneho zastúpenia s DPH (20%)...............................................284,14,-EUR

Podľa§149ods.1OSP,akadvokátzastupovalúčastníka,ktorémubolaprisúdenánáhradatrovkonania,
je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo

sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis