Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 10C/318/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219867
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marián Hatala

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2014:4212219867.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Nových Zámkoch samosudcom Mgr. Mariánom Hatalom v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený: Fridrich Paľko,
s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Odporcovi súd n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 125,- eur z titulu

majetkovej škody a sumy vo výške 1 899,32 eur z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na skutočnosti,
v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie exekúcie
pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere s dlžníkom,
pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 10001/2009. Súdny exekútor podľa procesnej
úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku, najmä podľa ust. § 44 ods. 1 Exekučného poriadku mal
predložiť návrh navrhovateľa (oprávneného) na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne
a vecne príslušnému exekučnému súdu - Okresnému súdu Komárno (ďalej aj „ exekučný súd “)

spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť prijal na
ďalšie konanie, čím malo dôjsť k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a
rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ poukázal
na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 a tiež v znení
účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011. Poukázal na skutočnosť, že disponuje exekučnými titulmi
a to rozsudkami Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Podľa odbornej literatúry vykonateľným rozhodnutím rozhodcovskej komisie resp. zmierom

ňou schváleným sa rozumeli rozhodnutia o pracovných sporoch vydané rozhodcovskými komisiami v
rozhodcovskom konaní podľa § 207 Zákonníka práce a vyhlášky č. 42/1975 Zb. s tým, že prejednávanie
a rozhodovanie pracovných sporov bolo ku dňu 1.2.1991 zrušené, avšak rozhodnutia rozhodcovských
komisií a nimi schválené zmiery ostali i naďalej vykonateľné, je to úplne iný právny inštitút ako rozsudok
Rozhodcovského súdu, ktorý je exekučným titulom podľa iného ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku ( ďalej aj „ O.s.p. “ ) a neskôr Exekučného poriadku ( ďalej aj „ ExP “ ). Poukázal, že v exekúcii
vedenej podľa označených procesných pravidiel je založená povinnosť exekučného súdu rozhodnúť

o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia
takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Napokon
navrhovateľ označil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.02.2002 do
31.05.2010, podľa ktorého v tomto prípade sa nemal robiť rozdiel medzi exekučnými titulmi a exekučnýsúd mal mať zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti bez ohľadu na to, či exekučným titulom
bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo napríklad notárska

zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať prvky nadmernej
právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať
svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 31.07.2012 a to rozhodnutím o poverení po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty - omeškanie viac ako 1030 dní, pričom nemala existovať okolnosť,

ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak,
že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím
ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa poškodený v predmetnej veci počas súdneho
konania mal nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR.
Poškodený sa mal dozvedieť o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil do

spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v
peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne:
- majetková škoda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi

doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej a to vo výške 70,-
eur (správa pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému), 40,- eur (udržiavanie a správa informačného systému), 15 eur (administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií
adresovaných exekučnému súdu, poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou

stavu konania na exekučnom súde). Celkove mal vynaložiť poškodený vo veci správy a vymáhania
svojej pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,- eur, ktorá by nezaťažila poškodeného, ak by
exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by
dodržal zákonnom stanovenú dobu.

- nemajetková ujma v peniazoch predstavuje sumu 1 899,32 eur, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nemá byť

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý má
byť dôsledkom nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času mali byť
reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu
jeho pohľadávky a taktiež malo dôjsť k vyvolaniu rizík - zánik povinného, zmarenie účelu konania pre

stratu kontaktu s povinným, insolvencia povinného. Náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ vníma ako
spravodlivú satisfakciu za údajné konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov. Nezákonným zásahom
vyvolaná situácia mala ovplyvniť ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobiť neistotu v
plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. V ďalšom navrhovateľ poukázal na nálezy Ústavného
súdu SR týkajúce sa primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia vo veci porušovania

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si uplatnil ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania sumu 1 899,32 eur. Navrhovateľ uskutočnil výpočet nároku alikvotným pomerom 55,- eur
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, a to práve na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu SR, teda 660,- eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55,- eur za mesiac. Navrhovateľ

napokon uviedol, že v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou
požiadal odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, do podania žaloby však odporca
na žiadosť pozitívne nereagoval.

Odporca vo vyjadrení k návrhu doručenému tunajšiemu súdu dňa 08.01.2014 poukázal na zmätočnosť

podania navrhovateľa, keď v návrhu nie je uvedená spisová značka exekučného konania, chýbajú
relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej
veci, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody, keď odkazuje na exekučný spis, čím
dôkaznú povinnosť prenáša na súd, napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Ďalej odporcapoukázal na skutočnosť, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keď nie je zrejmé, či si
uplatňuje z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov alebo z dôvodu nerozhodnutia
v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, navrhovateľ neuviedol,

aké kroky podnikol na odstránenie neželaného stavu, v druhom rade má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. V podmienke uplatnenia nároku na súde poukázal na
to, že dňa 23.4.2012 boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a vzhľadom na to, že dňa 28.9.2012 bol okresnému súdu doručený

návrh vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Ide
o predčasne uplatnený nárok na súde. Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo navrhovateľovi po
doručení žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody výzvy na doplnenie žiadostí,
napriek tomu navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí
a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovaní
sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č.

514/2003 Z.z. preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný. Ďalej odporca uviedol,
že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. ustanovujú všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to nezákonné
rozhodnutia, resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Pre vznik zodpovednosti

štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedol
odporca, že prax ukázala dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho,
aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) z.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcií a

zbytočného vzniku trov exekučného konania. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ (AsturcomC-
40/08),ktorýnevylučujeposúdeniezmluvnejpodmienkyajvexekučnomkonaní.Ďalejodporcapoukázal
na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 resp. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku. Vzhľadom na túto právnu úpravu, ak bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie podaná na súd po 1.6.2011, nárok je v tejto časti neopodstatnený. Ďalej poukázal odporca

na znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku pred dňom 1.6.2011. V dôvodovej
správe k novelizovanému ustanoveniu § 41 ods. 2 písm. b) Exekučného poriadku je uvedené, že
správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila
svojim autentickým výkladom aj NR SR ako zákonodarný zbor SR. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. b)
Exekučného poriadku sa správne aplikoval na rozhodcovské rozsudku aj pred dňom 1.6.2011. Ďalej

odporca poukázal na judikatúru ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 16/02, z ktorého vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. V

otázke existencie prieťahov v konaní poukázal odporca tiež na § 9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 1.1.2013 a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy,
resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v
disciplinárnom konaní právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, či Ústavného súdu
SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

preto nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Ako vyplýva zo
skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom, navrhovateľ sa v niektorých prípadoch o škode musel
dozvedieť v období pred dňom 23.4.2009, teda v prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim vo vydaní poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí
15 dňovej lehoty, lehota na uplatnenie tohto nároku začala plynúť od 1. dňa po uplynutí zákonnej lehoty

na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a uplynula po troch rokoch od tohto dňa. Vzhľadom na
uvedené odporca vzniesol námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku pri ktorom došlo k
uplynutiu 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.4.2009, t.j. tri
roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku.
Pokiaľ ide o materiálnu škodu vo výške 125,- eur, poukázal odporca na ustanovenie § 17 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ vyčíslil výšku škody na základe
paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčnýchvýdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca a to bez ohľadu na
dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uviedol navrhovateľ správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, udržiavanie

a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje,
poštovné. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku má odporca za to, že
navrhovateľ doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú
škodu alebo ušlý zisk, pričom na preukázanie vzniku škody by musel navrhovateľ produkovať dôkazy
preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Požadovať paušálne sumy za navrhovateľom

všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové. Pokiaľ sa navrhovateľ domáha aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 1 899,32 eur, čo predstavuje pomernú výšku k sume 663,88 eur
za rok prieťahov (suma, ktorú v niektorých nálezoch priznal Ústavný súd SR), podľa toho, ako dlho trvalo
domnelé omeškanie, odporca vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že s poukazom na judikatúru
Ústavného súdu SR je potrebné uviesť, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické
a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany Ústavného súdu SR. Každé prípadové okolnosti sú

osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur, ktorá musí byť priznaná za každý rok prieťahov je
nesprávna úvaha. Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Ak
navrhovateľ tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy.
Ďalej je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je
odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery"

sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Odporca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov" ale
tieto bližšie nekonkretizoval a tiež neupresnil v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa". V ďalšom poukázal odporca na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi a teda nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za
škodu. S prihliadnutím na charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa považuje odporca za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si navrhovateľ uplatňuje nárok na náhradu škody voči

štátu, keďže uplatnená škoda mala navrhovateľovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej
podnikateľskej aktivite navrhovateľa. Taktiež odporca poukázal na neexistenciu príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Vzťah príčiny a následku musí byť preto
priamy, bezprostredný, neprerušený, nestačí ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno

tvrdiť, že navrhovateľovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na pojednávanie konané dňa 31.10.2014 sa účastníci konania a právny zástupca navrhovateľa
nedostavili. Odporca mal doručenie predvolania riadne vykázané, svoju neprítomnosť ospravedlnil
podaním zo dňa 24.10.2014 z dôvodu hospodárnosti a zároveň súhlasil, aby súd pojednával v jeho

neprítomnosti. Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 30.10.2014 požiadal o
odročenie pojednávania z dôvodu, že v určenom čase bolo vytýčené pojednávanie na Okresnom
súde Bratislava II. v senáte 12C vo veci navrhovateľa CD Consulting s.r.o. a pred Okresným súdom
Prešov v senáte 19CbZm, ktorého má právny zástupca navrhovateľa zastupovať. Zároveň žiadal, aby
súd nekonal v ich neprítomnosti. Súd poukazuje na § 119 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého je potrebné,

aby dôvod na odročenie pojednávania bol súdu oznámený bez zbytočného odkladu po tom, čo
sa o ňom účastník dozvedel a je potrebné, aby v návrhu na odročenie pojednávania bol uvedený
deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel. Ospravedlnenie právneho zástupcu navrhovateľa nebolo
tunajšiemu súdu doručené včas a k žiadosti o odročenie pojednávania nedoložil žiaden dôkaz o tom,
že by v bližšie nešpecifikovaných veciach na Okresnom súde Bratislava II. v senáte 12C vo veci

navrhovateľa CD Consulting s.r.o. a pred Okresným súdom Prešov v senáte 19CbZm bolo vytýčené skôr
pojednávanie,akovsúdenejvecitunajšiehosúdu.Súdzuvedenýchdôvodovžiadosťprávnehozástupcu
navrhovateľa o odročenie pojednávania neakceptoval. Právny zástupca navrhovateľa hodnoverným
spôsobom nepreukázal dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Súd poukazuje na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 203/2012 zo dňa 14.5.2013 v ktorom sa poukazuje na skutočnosť,

že ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. určuje dve podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, aby súd
mohol vec prejednať v neprítomnosti účastníka alebo jeho zástupcu, a to a/ riadne predvolanie a b/
absenciažiadostioodročeniepojednávaniazdôležitéhodôvodu(otakúabsenciuidevtedy,keďúčastník
konania buď vôbec nepožiada o odročenie pojednávania, alebo keď o odročenie pojednávania sícepožiada, avšak nepreukáže existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania). Najvyšší súd už
vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že žiadosť o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O.s.p.) môže súd
posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti.

Dôležitosťdôvodu,ktorýmjeodôvodňovanátakátožiadosť,skúmasúdzhľadiskapreukázaniavžiadosti
tvrdenej skutočnosti (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu zo 14. decembra 2006 sp.zn. 3Cdo
294/2006, z 24. novembra 2008 sp.zn. 3Cdo 181/2008, z 22. augusta 2007 sp.zn. 5Cdo 53/2007 a z 19.
mája 2010 sp.zn. 5Cdo 34/2010). Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o
odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod

iba v rovine nepodložených tvrdení. Žiadosť právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania
súd považuje za bezdôvodnú aj s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR 1Cdo 100/2011 zo dňa
25.8.2011, podľa ktorého advokát, ktorý zistí, že v dvoch súdnych konaniach dochádza v určitý deň ku
kolíziinariadenýchsúdnychpojednávaní,mávovšeobecnostimožnosťosobnesazúčastniťnajednomz
pojednávaní a v prípade druhého kolidujúceho pojednávania „účelne využiť všetky zákonom pripustené
prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci účastníkovi, ktorého zastupuje" - do úvahy tu

medziinýmprichádzabuďzastúpenieinýmadvokátomalebopodaniežiadostioodročeniepojednávania.
V rámci organizovania svojej činnosti musí advokát pri výbere najvhodnejšieho prostriedku alebo
spôsobuposkytovaniaprávnejslužbynevyhnutnevziaťnazreteľnielenosobitnostikaždejprejednávanej
veci, ale tiež to, akým spôsobom bola medzi ním a klientom upravená otázka zastúpenia advokáta iným
advokátom. Možnosť zastúpenia advokáta iným advokátom vyplýva priamo zo zákona (viď § 25 ods. 3

O.s.p.atiež§16ods.1zákonaoadvokácii)aadvokáttútozákonnúmožnosť(oprávnenie)nesmievyužiť
len vtedy, ak by zastúpenie bolo proti vôli zastupovaného účastníka (§ 16 ods. 3 zákona o advokácii).
Pritom v plnomocenstve navrhovateľ splnomocnil právneho zástupcu navrhovateľa na zastupovanie
v súdenej veci a zároveň navrhovateľ súhlasil, aby si splnomocnená spoločnosť ustanovila za seba
zástupcu, resp. viac zástupcov. Kolízia pojednávaní na strane navrhovateľom zvoleného právneho

zástupcu nie je relevantné z dôvodu, že kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka v tom istom
termíne, o ktorej právny zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je akceptovateľným
predpokladomuznaniaexistenciedôležitéhodôvodunaodročeniepojednávania(nálezÚstavnéhosúdu
Slovenskej republiky z 13. januára 1999 sp. zn. I. ÚS 68/1998). Súd z uvedených dôvodov žiadosť
právneho zástupcu navrhovateľa o odročenie pojednávania vyhodnotil za bezdôvodnú.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia Európskej komisie,
novinového článku, znaleckých posudkov, spisu Okresného súdu Komárno 8Er/959/2009 a ďalších a
zistil tento skutkový a právny stav:

Listom s nečitateľným dátumom Európska komisia, Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť adresovalo
Stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii oznámenie, podľa ktorého útvary
Komisie dostali v súvislosti s podnikateľskými praktikami nebankových inštitúcií pôsobiacich na trhu
spotrebiteľských úverov sťažnosti od Slovenských spotrebiteľov a Slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov. Útvary Komisie majú obavy, že mnohí spotrebitelia sú nútený v praxi uhradiť nebankovým

poskytovateľom úverov značné sumy, hoci podľa existujúcich pravidiel na ochranu spotrebiteľa príslušné
sumy nedlžia. Pričom subjekty pôsobiace na trhu spotrebiteľských úverov môžu ďalej pokračovať vo
svojich podnikateľských praktikách. Útvary Komisie preto chceli vedieť, aké kroky doposiaľ podnikli
orgány v súvislosti s týmito prípadmi a či na Slovensku existujú problémy v oblasti presadzovania
pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Odporca k svojmu vyjadreniu pripojil aj novinový článok denníka SME

zo dňa 16.07.2012, ktorý článok poukazuje na postup spoločnosti POHOTOVOSŤ a jej podnikateľské
aktivity v súvislosti s poskytovaním úverov.

Dňa 05.10.2009 bola začatá exekúcia na základe návrhu na vykonanie exekúcie spísaného vo
forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62

(ďalej aj exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, povinným Erik
Zsidek, exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 06.07.2009 SR
07407/09 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 278,83 eur s príslušenstvom. Dňa 30.10.2009 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. K žiadosti
bol pripojený návrh na vykonanie exekúcie, plnomocenstvo udelené oprávneným pre JUDr. Martina

Máčaja, advokáta, Pribinova 25, Bratislava, výpis oprávneného z obchodného registra, ako aj vyššie
citovaný rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Uznesením exekučného súdu 8Er/959/2009-8 zo dňa
05.02.2010 bol odložený výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie, pričom
označenéuzneseniebolonapadnutéodvolanímoprávnenéhozodňa25.02.2010.UznesenímKrajskéhosúdu v Nitre 15CoE/217/2011-31 zo dňa 23.08.2011 odvolací súd odvolanie oprávneného odmietol.
Dňa 07.06.2012 bola oprávnenému doručená výzva exekučného súdu na predloženie zmluvy o úvere
a všeobecné podmienky poskytnutia úveru (doručenka a výzva). Dňa 29.06.2012 oprávnený predložil

exekučnému súdu zmluvu o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Uznesením exekučného
súdu 8Er/959/2009-39 zo dňa 12.07.2012 bol jednak zrušený odklad exekúcie a jednak bola žiadosť
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá. Citované
uznesenie bolo doručené aj právnemu zástupcovi oprávneného, pričom bolo napadnuté odvolaním
oprávneného zo dňa 01.08.2012. Právoplatným uznesením Krajského súdu v Nitre 5Coe 77/2013-59

zo dňa 31.05.2013, bolo napadnuté uznesenie odvolacím súdom potvrdené. (spis Okresného súdu
Komárno 8Er/959/2009).

Navrhovateľ v priebehu konania predložil súdu dva znalecké posudky, ktoré si dal vypracovať.
Znaleckým posudkom č. 1/2014 Ekonomickej univerzity v Bratislave Znaleckého ústavu, Dolnozemská
cesta 1, Bratislava, zo dňa 17.01.2014 (ďalej aj „znalecký posudok č. 1/2014“) bola daná odpoveď

na otázku zadávateľa - navrhovateľa o určenie výšky majetkovej škody, ktorá mala byť spôsobená
nesprávnymi úradnými postupmi a nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov SR v exekučných
konaniach a to najmä v súvislosti s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými
prieťahmi v exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo pri rozhodovaní o zmene súdneho exekútora s tým, že na základe

vykonanej analýzy mzdových nákladov, nákladov na poštovné, telekomunikačné služby, tlač a úpravu
informačného systému znalecký kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej navrhovateľovi,
pričom táto je diferencovaná podľa jednotlivých typov žalôb nasledovne: žaloby NZP a NP, pri ktorých
exekučné okresné súdy mali neskoro rozhodnúť, resp. nerozhodnúť o žiadosti o nevydaní poverenia
na vykonanie exekúcie - 30,76 eur, žaloby, pri ktorých exekučné okresné súdu mali neskoro rozhodnúť,

resp. nerozhodnúť o žiadosti o zmene exekútora - 31,68 eur (citovaný znalecký posudok). Ďalším
znaleckým posudkom č. 1/2013 vypracovaného znalcom Doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom
PhD., Paneurópska vysoká škola, Tomášikova 20, Bratislava zo dňa 24.06.2013 (ďalej aj „znalecký
posudok č. 1/2013“) bola zodpovedaná otázka zadávateľa, teda navrhovateľa tak, že jednotlivé záväzné
pramene práva Európskej únie a súvisiace nezáväzné pramene práva EÚ, ktoré obsahujú alebo

odkazujú na ustanovenie o rozhodcovskom konaní v tzv. spotrebiteľských sporoch, vrátane súvisiacej
judikatúry Súdneho dvora EÚ k 01.júlu 2013 neobsahujú výslovný zákaz rozhodcovského konania
v spotrebiteľských sporoch, tzn. právo EÚ všeobecne a bez plnenia osobitných podmienok ochrany
spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť
rozhodované rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní (označený znalecký

posudok).

Podľa§4ods.1písm.a)bod1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a zmene niektorých zákonov v znení od 1.1.2009 do 31.12.2010 ( ďalej aj „ citovaného
zákona “ ) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v

mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom
konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone
verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c)

a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005 do 31.5.2011, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a

zmierov nimi schválených.

Podľa§45ods.1,ods.2zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívzneníneskoršíchpredpisov
súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka
konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia

alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise,
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je
objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,

je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných
predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu,
nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak čo i len jeden z predpokladov
nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu nie je v konaní zistený a preukázaný, nedochádza k

vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci
pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a súd preto aj s prioritou na hospodárnosť
konania ďalšie predpoklady neskúma.
Citovaný zákon neobsahuje pojem nesprávneho úradného postupu, ktorým je porušenie pravidiel
predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup,

ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu
zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú
a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí. Z tohto hľadiska je nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie či oneskorené vydanie

rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Štát
podľa uvedených ustanovení zodpovedá za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v
príčinnej súvislosti s takým chybným postupom, teda, ak je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom
škody vo vzťahu príčiny a následku. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupoma škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu a teda nesprávny
úradný postup bol podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody. V § 19 ods. 1 veta prvá citovaného
zákona je upravená subjektívna premlčacia doba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom, ktorá je 3 ročná a začína plynúť odo dňa keď sa poškodený o škode dozvedel. Citovaný
zákon však neupravuje objektívnu premlčaciu dobu pre náhradu škody spôsobnej nesprávnym úradným
postupom. Objektívnu premlčaciu dobu upravuje Občiansky zákonník. Podľa § 106 ods. 1, 2, OZ právo
na náhradu škody sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu
zodpovedá. Najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky a ak ide o škodu spôsobenú

úmyselne, za 10 rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, to neplatí, ak ide o škodu na
zdraví. Citovaný zákon nič nemení na všeobecnej podstate premlčania, ktorá účastníkovi, v neprospech
ktorého bola vznesená dôvodná námietka premlčania, prináša nepriaznivý dôsledok v podobe zániku
nároku. Ustanovenie § 19 ods. 1 vety prvej citovaného zákona neuvádza ako predpoklad počiatku
plynutia premlčacej doby vedomosť poškodeného o tom, kto sa škodu zodpovedá, prípadne ktorý orgán
štátu škodu spôsobil (na rozdiel od ustanovenie § 106 ods. 1 OZ ) a to z toho dôvodu, že subjektom

zodpovedným podľa citovaného zákona je vždy štát. U nárokov zodpovednosti za nesprávny úradný
postup sa uplatňuje iba jediná a to subjektívna premlčacia doba podľa ustanovenia § 19 ods.
1 veta prvá citovaného zákona, ktorá začína plynúť okamihom, kedy sa poškodený o vzniku škody
dozvedel, teda kedy zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a orientačne aj jej
rozsah. Predbežné prejednanie nároku na náhradu škody sa vyžaduje aj pri nároku na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa § 15 a nasledujúci citovaného zákona.

V danom prípade súd dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu
náhradu majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 1 899,32
eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre

súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súdnym exekútorom. Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom
súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá dňa 05.10.2009, žiadosť exekútora o udelenie
poverenianavykonanieexekúcieboladoručenáexekučnémusúdudňa30.10.2009,exekučnýsúdvydal
citované uznesenie dňa 12.07.2012, ktoré bolo doručené aj právnemu zástupcovi oprávneného. Je

zjavné, že citované uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného až po jeho vydaní,
teda až po 12.07.2012. Trojročná subjektívna premlčacia doba uvedená v § 19 ods. 1 citovaného zákona
začala plynúť až dňom doručenia citovaného uznesenia právnemu zástupcovi oprávneného, pretože až
týmto dňom oprávnený nadobudol vedomosť o vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá a ktorý
orgán štátu ju spôsobil a aký je jej orientačný rozsah. Návrh na predbežné prerokovanie nároku na

náhradu škody si navrhovateľ uplatnil u odporcu dňa 23.04.2012, odkedy premlčacia doba počas 6
mesiacov neplynula a návrh na začatie konania podal na súde dňa 27.09.2012. Pri porovnaní dátumu
12.07.2012 (deň vydania citovaného uznesenia) a dátumu 23.04.2012 (doručenie žiadosti navrhovateľa
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody odporcovi) je možné uzatvoriť, že námietka
premlčania nie je dôvodná.

K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd poukazuje, že v zmysle
vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.09.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo veci samej
a teda nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné,

že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní
dňa 31.10.2014 , lehota 6 mesiacov už uplynula.
Citovaný zákon ustanovuje predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej
moci pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia

byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 30.10.2009 bola
exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, exekučný súd o žiadosti
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodol uznesením 8Er/959/2009-39 zo dňa 12.07.2012.
Súd konštatuje, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný

súd posudzoval na základe ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase
začatia exekúcie. Hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí,
že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa však vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení jazykového-gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia súdu, ktorými
tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V opačnom prípade by aj v prípade naplnenia
podmienokprerozhodnutiesúdu,ktorýmzamietolžiadosťoudeleniepoverenia(§44ods.2Exekučného

poriadku, druhá veta) uviedol, že súd je povinný/súd rozhodne v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením
konkrétnej lehoty zákonodarca jasne prejavil svoju vôľu, že súd v prípade, ak zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade
„poverenia“, pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri
ktorom súd podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu. Z uvedeného jednoznačne

vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku zákonodarca nestanovil lehotu
15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku ). Vzhľadom k uvedenému súd môže len konštatovať, že exekučným súdom nedošlo k
porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote.
Napriek vyššie uvedenému konštatovaniu je nutné zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti

na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky
konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán
dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v

tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem
v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať
a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo
iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02). V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom v
exekúcii bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1,2 zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní aj bez návrhu zastaví súd exekučné konanie v prípade, ak rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Lehota 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie
poverenia uvedená v § 44 ods. 2 v spojení s § 41 ods.2 písm. d) Exekučného poriadku v znení do 31.05.
2011 je extrémne krátka na to, aby exekučný súd predložený rozhodcovský rozsudok náležite preskúmal

z hľadiska formálnych a materiálnych predpokladov vedenia exekúcie a spôsobilosti exekučného titulu.
Pokiaľ oprávnený označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej
zmluvy (uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 143/2011 z 18. 01. 2012). Je oprávnený a zároveň povinný
skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať

rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného
titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo1/2012 z 21. 03. 2012). Hodnotiac postup exekučného súdu z
hľadiska týchto kritérií je významné, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu
dňa 30.10.2009, exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z

titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia dňa 12.07.2012 a to potom, čo mu bola oprávneným doručená dňa
29.06.2012 zmluva o úvere a všeobecné podmienky poskytnutia úveru, s ohľadom na okolnosti danej
veci nie sú vôbec žiadne prieťahy. Z aktuálnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uvedenej v predchádzajúcej časti odôvodnenia vyplýva oprávnenie exekučnému súdu skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri ktorej si exekučný
súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného súdu Komárno
8Er/959/2009 je aj zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a povinným, keď
exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a zároveň brať do
úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z vyššie uvedených dôvodov

súd uvádza, že postup exekučného súdu vzhľadom na osobitný charakter exekučného konania nie je
možné považovať za nesprávny úradný postup. Súd tiež dodáva, že pokiaľ navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od povinného
vyplývajúce mu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v
exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť

realizácie exekúcie. Premieta sa tu tak zásada, podľa ktorej „na nepráve nemožno stavať právo“. Tým
pádom nie je splnený ani ďalší predpoklad, ktorým je existencia škody. Splnený však nemôže byť ani
posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou,
pretože nesprávny úradný postup a škoda zistené neboli. Znalecký posudok č. 1/2013 a znaleckýposudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú
charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu.
Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve

Európskejúnie.Akbolnavrhovateľvprocesnompostaveníoprávnenéhovexekúciišpecifikovanejvyššie
toho názoru, že citované uznesenie exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vecne nesprávne, nič mu nebránilo, aby podal odvolanie,
v ktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom pre súd z
neznámych dôvodov nepostupoval a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť a následne na

jeho základe exekučný súd ďalším uznesením exekúciu zastavil v súlade s Exekučným poriadkom. Ďalší
znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok
pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný
vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nedisponoval riadnym exekučným titulom a zároveň aj z
toho dôvodu, že v konaní nebol zistený ani jeden z predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenej
nesprávnym úradným postupom, t.j. nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť.

O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi úspešnému v konaní
nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa

jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Nitre.

Podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku

alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní
došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávnerozhodnutievoveci,c)súdprvéhostupňaneúplnezistilskutkovýstavveci,pretoženevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a
O.s.p.), f)rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.