Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 28, 2012

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 6Er/192/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5607202219
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Robert Droppa
ECLI: ECLI:SK:OSLM:2012:5607202219.2

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej U., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., pre vymoženie pohľadávky
390,36 Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou, so sídlom
Exekútorského úradu Námestie A. Hlinku 36/9, Považská Bystrica, pod sp. zn. Ex 228/07, takto

r o z h o d o l :

Exekúcia sa z a s t a v u j e.

Oprávnenému sa u k l a d á zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej trovy exekúcie vo
výške 63,77 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

Pred súdnou exekútorkou JUDr. Máriou Krasňanovou sa dňa 12. 03. 2007 začalo exekučné konanie

pod sp. zn. Ex 228/07 na vymoženie pohľadávky vo výške 11 760,- Sk s príslušenstvom, priznanej
rozhodcovským rozsudkom SR 5806/06 zo dňa 01. 12. 2006, vydaným Stálym rozhodcovským súdom
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761.
Súdnej exekútorke bolo udelené poverenie č. 5505*008617 zo dňa 11. 04. 2007 na vymoženie uloženej
povinnosti zaplatiť 11 760,- Sk spolu s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 11 100,- Sk od
13. 08. 2006 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania 3 994,- Sk a trovy exekúcie.

V priebehu konania požiadal oprávnený o zmenu súdneho exekútora. Navrhol, aby súd vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, so sídlom Exekútorského úradu
Záhradnícka 60, Bratislava.

Z jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň

aj povinnosť skúmať zákonnosť a dôvodnosť vykonávanej exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydanímpoverenianavykonanieexekúcie.Vprípadezistenia
dôvodu na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o
zastavení exekúcie.

V predmetnej veci súd zistil, že rozhodcovský rozsudok, ktorý oprávnený predložil spolu s návrhom na

vykonanie exekúcie sa doposiaľ nestal vykonateľným. Naviac, rozhodcovský súd zaviazal povinnú, ktorá
vystupuje v právnom postavení spotrebiteľky, k plneniu právom nedovolenému a odporujúcemu dobrým
mravom.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.Podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa
dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 30. 06. 2009
(ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní), ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak,
písomnostisapovažujúzadoručené,akbolidoručenéadresátoviosobnealebodosídla,alebonamiesto

podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi
na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti,
písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu
podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý
umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli
inak, písomnosti sa považujú za prijaté odo dňa ich doručenia.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na
doručovanie súdnych písomností.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodcovské
konanie sa primerane vzťahujú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.

Podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), ak nebol adresát písomnosti,

ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ
ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v
oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte
alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas
jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa

adresát o tom nedozvedel..

V každom štádiu konania súd na návrh, alebo aj bez návrhu skúma, či sú splnené podmienky formálnej
a materiálnej vykonateľnosti rozhodnutia. Formálnou vykonateľnosťou sa rozumie splnenie zákonom
predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní resp. nepodaní

riadneho opravného prostriedku. Nakoľko exekučný súd nie je viazaný potvrdením o vykonateľnosti
rozhodnutia, preskúmal správnosť vyznačenia doložky vykonateľnosti. Rozhodcovský súd na výzvu
súdu predložil fotokópiu spisu č. SR 5806/06, z ktorého bolo zistené pochybenie pri doručovaní
rozhodcovského rozsudku.

Z predloženého rozhodcovského spisu vyplýva, že účastníci konania uzatvorili dňa 05. 04. 2006
Zmluvu o úvere č. 5580164 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej
finančné prostriedky vo výške 7 000,- Sk. Povinná sa v zmluve zaviazala vrátiť poskytnuté prostriedky
spolu s poplatkom vo výške 6 680,- Sk dvanástimi mesačnými splátkami po 1 140,- Sk. Nakoľko povinná
porušila zmluvné podmienky, oprávnený si pred rozhodcovským súdom uplatnil istinu vo výške 11 760,-

Sk s príslušenstvom. Rozhodcovský súd rozhodol rozsudkom zo dňa 01. 12. 2006 tak, že povinnú
zaviazal zaplatiť oprávnenému sumu 11 1760,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy
11 100,- Sk od 13. 08. 2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 3 994,- Sk, to všetko do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zásielka adresovaná povinnej na vyššie uvedenú adresu bola
rozhodcovskému súdu vrátená s oznámením poštovného doručovateľa o neprevzatí zásielky v odbernej

lehote. Na základe tejto skutočnosti rozhodcovský súd vyznačil na rozsudku právoplatnosť ku dňu 08.
01. 2007 a vykonateľnosť dňom 11. 01. 2007.

Súd preskúmaním listinných dôkazov dospel k názoru, že v rozhodcovskom konaní došlo k pochybeniu
pri doručovaní a vyznačení právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Na základe vyššie citovaných

ustanovení a oznámenia poštového doručiteľa o nezastihnuteľnom adresátovi nemohol rozhodcovský
súduplatniťtzv.„fikciudoručenia“apovažovaťzásielkuzadoručenúvdeň,keďbolavrátenásúdu,ajkeď
sa povinná o tom nedozvedela. Aj napriek tomu, že zákon o rozhodcovskom konaní v znení platnom do
30. 06. 2009 výslovne neustanovoval povinnosť doručiť žalobu a rozhodcovský rozsudok žalovanémudo vlastných rúk, s poukazom na znenie § 25 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní (ustanovenia
odsekov 1 a 2 sa nepoužijú na doručovanie súdnych písomností) v spojení s § 51 ods. 3 spomínaného
zákona(aktentozákonneustanovujeinak,narozhodcovskékonaniesaprimeranevzťahujúustanovenia

všeobecného predpisu o konaní pred súdmi) možno konštatovať, že rozhodcovský súd mal povinnosť
doručiť rozsudok povinnej do vlastných rúk. V rozhodcovskom konaní možno použiť fikciu, podľa ktorej
za splnenia určitých podmienok možno považovať písomnosť za doručenú, hoci sa adresát o zásielke
ani nemusel dozvedieť. Zákon o rozhodcovskom konaní bližšie neupravuje doručovanie do vlastných
rúk, ale odkazuje na ustanovenia O. s. p. Preto ak pri doručovaní zásielky do vlastných rúk nebol

dodržaný postup uvedený v ust. § 47 ods. 2 O. s. p., nemožno považovať rozhodcovský rozsudok
za účinne doručený a tým spôsobilý nadobudnúť právoplatnosť. V prípade, ak doručovateľ adresáta
zásielky určenej do vlastných rúk nezastihne, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho
vhodným spôsobom upozorní, že mu príde doručiť písomnosť znovu a v deň a hodinu uvedenú na tomto
upozornení. Ak nie je adresát zastihnutý ani pri opätovnom doručovaní zásielky, poštový doručovateľ
mu zanechá odkaz, že poštová zásielka je uložená na pošte do konca odbernej lehoty. V prípade, ak si

adresát nevyzdvihne zásielku ani v odbernej lehote, táto sa považuje za doručenú v deň, keď sa vráti
súdu, a to aj vtedy, ak sa o tom adresát nedozvie. Dodržanie uvedeného zákonného postupu musí byť
preukázané na doručenke. Z predloženej fotokópie zásielky však súd zistil, že na doručenke chýba údaj
o dni neúspešného pokusu o doručenie s výzvou o opakované doručenie, ako aj údaj o dni, kedy sa
vykonalo opakované doručenie.

Právna fikcia doručenia má byť svojou povahou výnimočným nástrojom doručovania. Aby mohla
splniť svoj účel, musia byť rešpektované všetky záležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie je
dodržaný zákonom vyžadovaný postup, súd ani rozhodca nie je oprávnený konštatovať naplnenie fikcie
vyznačením právoplatnosti.

Preskúmaním súd dospel k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok ma vadu formálnej
vykonateľnosti a teda sa dosiaľ nestal vykonateľným. Ak sa začalo exekučné konanie a rozhodnutie sa
nestalo vykonateľným, je súd povinný exekúciu zastaviť.

Aj v prípade, ak by rozhodcovský súd účinne doručil rozhodcovský rozsudok povinnej, ďalšie
vykonávanie exekúcie by bolo v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, nakoľko
rozhodcovský súd v konaní nezohľadnil spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a
povinnou a povinnú zaviazal na plnenie právom nedovolené a plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom.

Podľa§45ods.1zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní,súdpríslušnýnavýkonrozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví

a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)

b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo

c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).

Právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo zmluvy
o úvere uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z predloženej zmluvy o úvere mal súd
preukázané, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musia
aplikovať normy spotrebiteľského práva.

Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv je treba aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy
v čase uskutočnenia právneho úkonu, v danom prípade v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere.Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky
zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane

dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí

výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa ust. § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z.. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia
zmluvy o úvere, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka 9) alebo

Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú
vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje;
aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1999 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola
navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s
predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna
konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok
zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú

štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola
individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.

Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách
uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva,

neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany,
ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.

Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je
okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú

sumu ako kompenzáciu.
Vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka boli doplnené do zákona novelou č. 150/2004 Z. z.
zo dňa 02. 03. 2004, ktorou došlo k čiastočnej implementácii smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky. Tento prameň komunitárneho práva má podstatný význam pre úpravu spotrebiteľskýchzmlúv v práve Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ). Slovenská republika je odo dňa
pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii ES a EÚ, a to za podmienok upravených
primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov komunitárneho práva je daná aj čl. 7 Ústavy

Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto záväznosť sa prejavuje najmä povinnosťou
zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i povinnosťou orgánov aplikácie práva priznať
smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES sú smernice záväzné pokiaľ ide o výsledok,
ktorý sa nimi má dosiahnuť. Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
je voči dodávateľovi v slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň

poznania. Uvedená skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené
dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred
nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu
chrániť spotrebiteľov ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom
Súdny dvor judikoval, že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).

Zozneniaustanovenia§52ods.1Občianskehozákonníkavyplýva,ževýpočetzmlúv,ktorésúzmluvami
spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym
prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 250/2007 Z. z.. o ochrane spotrebiteľa, účinný v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere, v ust. § 3 ods. 3 priznal spotrebiteľovi právo na ochranu pred neprijateľnými
podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka

alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa
uzatvárajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom
neovplyvňuje. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa v danom
prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 3 ods. 3 zákona

o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou a s
judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a
aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne
priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Smernicu je tak

nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim
spotrebiteľských zmlúv. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu
spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986
Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských

úveroch),ktorýdefinujespotrebiteľskýúverakodočasnéposkytnutiepeňažnýchprostriedkovnazáklade
zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.
Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce
akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie
peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom

úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho
podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú
upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí
zmluvyospotrebiteľskomúverejeajdojednanieročnejpercentuálnejmierynákladov(ďalejlen„RPMN“),

ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s
poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája absenciu
RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej zmluvy je
bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu,
vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci
svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo
forme úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom
činnosti oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Základnou črtou

spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor
na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru , ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené vopred pre
neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom citované ustanovenia nemá na posúdenieprávneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá
podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy
spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na

daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis
derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy,
a preto sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v
jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe
uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov

zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu.

Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2
zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu

rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal
súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o
úvere,pričomvôbecnepreskúmal,čisamedziúčastníkmizmluvynejednáospotrebiteľskýprávnyvzťah.

Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa

svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal
zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných
podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia
v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že
spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej
zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré
je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN

tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do
omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi
umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver
podľasvojichpotrieb.NeuvedenieRPMNmápodľanázorusúduzanásledoknezrozumiteľnosťzmluvyo
spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia,

nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej
veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe
neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru. Povinná sa zaviazala, že za poskytnutý úver vo výške 7 000,-
Sk zaplatí poplatok vo výške 6 680,- Sk, čo predstavuje 95,43 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto
odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý

rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že
takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za
primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty.

Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však

poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne
priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške
11 760,- Sk (výška poskytnutého úveru s poplatkom za poskytnutie predstavuje sumu 13 680,- Sk) s
príslušenstvom, pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený

úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol
zaviazať povinnú aj na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru.

Súd oprávneného v tomto konaní nevyzýval na predloženie listinných účtovných dôkazov, z ktorých by
bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných úhrad povinnej bola zúčtovaná na poskytnutý úver a ktorá na

poplatok za poskytnutie úveru. Dôvodom bola skutočnosť, že v množstve iných konaní vedených na
tunajšom súde, oprávnený na obdobné výzvy reagoval nasledovne:

„ Pohľadávka z poskytnutého úveru v účtovníctve vzniká na strane majetku ako súčet:1. poskytnutých peňažných prostriedkov (peňažné prostriedky odovzdané v hotovosti) a
2. poplatku za poskytnutie úveru (tento sa stáva zdaniteľným výnosom spoločnosti a teda je následne

zdanený daňou z príjmov a daň je následne so štátom vysporiadaná)

Obe súčasti sa stávajú účtovne jednou neoddeliteľnou pohľadávkou, pričom inkasá pohľadávky sú
pripisované ako zníženie celkovej jednej pohľadávky voči klientovi. Nemožno teda zodpovedajúc
požiadavke odpovedať na akú časť pohľadávky je inkasovaná platba prijatá, nakoľko to ekonomicky nie

je možné, keďže pohľadávka je v tomto prípade tvorená ako celok.“

V iných podaniach oprávnený súdu oznámil, že nevidí dôvod (opodstatnenosť) preukázania
požadovaných listín. Čiastočnú úhradu od povinných oprávnený započítal na istinu, ktorú tvorí súčet
poskytnutého úveru a príslušného poplatku za poskytnutie.

Súd v exekučnom konaní nevyhlasuje jednotlivé podmienky za neprijateľné, môže však exekúciu
zastaviť v časti vymáhania pohľadávky plynúcej z tejto podmienky. V predmetnej veci rozhodcovský
súd priznal oprávnenému aj nárok na poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je vzhľadom k svojej výške
neprijateľnou podmienkou, a preto absolútne neplatnou. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi
účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je

v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť
priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Na základe
uvedeného súdu neostávalo nič iné, ako zastaviť exekúciu v plnom rozsahu.

Podľa § 53b Občianskeho zákonníka, ak je predmetnom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných

prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu
nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.

Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008, ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho poriadku, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby

určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Preskúmaním exekučného titulu súd zároveň dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s
požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na
základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z

omeškania. Zákon o spotrebiteľských úveroch neupravuje výšku úrokov z omeškania. Zmluvné strany si
voľbou práva dojednali, že ich vzťahy sa budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase
uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval. Nakoľko však ide o spotrebiteľský právny
vzťah, na daný prípad bolo treba aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre
spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi

ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť
od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré
mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak
spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd

priznaloprávnenémuzmluvnedojednanýúrokzomeškaniavovýške91,25%ročne,svojímrozhodnutím
zaviazal povinného na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne
prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v
spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z.

Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých
prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského
rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa
vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré doposiaľ nenadobudlo vykonateľnosť a ktoré zároveň priznávazákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o
spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami
spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá

na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Pri absencií RPMN je predmetný úver
bez poplatkov. V takom prípade je časť priznaného plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského
súdu, plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške
odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z..
Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené

plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd v súlade s citovanými ustanoveniami exekúciu zastavil
v plnom rozsahu.

Pokiaľ sa jedná o ostatné nároky plynúce z exekučného titulu predstavujúce trovy právneho zastúpenia,
súd zastavil exekúciu aj v tejto časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného nároku v základnom
konaní. Priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a zároveň aj nedovolené

plnenie, pričom oddeliť ich nie je možné. Oprávnený sa sám zavinil tento stav, nakoľko si uplatnil nárok,
ktorý je v rozpore s právnymi predpismi a príliš formalistickým prístupom ním zvoleného rozhodcovského
súdu mu bol tento nárok priznaný.

Vzhľadom na rozhodnutie súdu o zastavení exekúcie už nie je potrebné, aby súd rozhodoval o návrhu

oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Súdna exekútorka vo vyjadrení k návrhu oprávneného uviedla, že so zmenou exekútora nesúhlasí a
zároveň podala podnet na zastavenie exekúcie a uplatnila si trovy exekúcie vo výške 223,78 Eur.

Podľa § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, 17bb) zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona
o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových
výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd

mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Trovy exekúcie znáša spravidla povinný. Pokiaľ sa však exekúcia zastaví z dôvodu zavinenia
oprávneného, znáša tieto trovy oprávnený. Konanie, z ktorého vzišiel exekučný titul sa viedlo na
rozhodcovskom súde, ktorý jednostranne určil oprávnený, pričom súdu je z jeho úradnej činnosti známe,

že oprávnený sa domáha svojich práv zo zmlúv o úvere výlučne na tom istom rozhodcovskom súde.
Oprávnený sa na ním zvolenom rozhodcovskom súde domáhal sčasti nedôvodného plnenia, ktoré nie je
možnézexekučnéhotituluoddeliťodplneniadovoleného.Postupomoprávneného,spočívajúcomvtom,
že sa domáhal nárokov, ktoré sú v rozpore so spotrebiteľským právom a zároveň aj nárokov v rozpore
s dobrými mravmi, došlo k zastaveniu exekúcie. Oprávnený, ako dodávateľ a prakticky jediný tvorca

podmienok uzavretia zmluvy o úvere, svojim konaním s prvkami nedostatočnej odbornej starostlivosti
zapríčinil, že bol vydaný exekučný titul, ktorý priznáva plnenie právom nedovolené a odporujúce
dobrým mravom, preto mu súd v súlade s citovaným ustanovením uložil povinnosť zaplatiť súdnej
exekútorke priznané trovy exekúcie. Nedostatok odbornej starostlivosti spočíva v tom, že oprávnený pri
tvorbe predtlačeného vzoru zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru

opomenul zohľadniť platné spotrebiteľské právne normy. Vo svetle vyššie uvedených skutočností preto
súd rozhodol v súlade s ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a povinnosťou platiť trovy exekúcie
zaťažil oprávneného.

Predmetné exekučné konanie začalo dňa 12. 03. 2007, preto podľa § 27a vyhlášky č. 288/1995

Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov patrí súdnej exekútorke odmena a náhrady podľa
vyhlášky v znení platnom do 30. 04. 2008 (ďalej len „vyhláška“). Preskúmaním exekútorského spisu a
po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala, jej súd podľa § 14 ods. 1 písm. a) a ods. 2
vyhlášky priznal odmenu za dve začaté hodiny účelne vynaložené na exekúciu vo výške po 6,64 Eur.Pre priznanie odmeny podľa spomínaného ustanovenia je rozhodujúci čas potrebný na jednotlivé úkony
a nie počet úkonov. Na základe uvedeného tak súd priznal exekútorke odmenu za vypracovanie výzvy
povinnej na splátky zo dňa 11. 06. 2007 v trvaní dvadsiatich minút, predvolanie na Exekútorský úrad

zo dňa 20. 02. 2009 v trvaní dvadsiatich minút a vyčíslenie trov exekúcie v trvaní štyridsiatich minút,
spolu v sume 13,28 Eur.

Súdnej exekútorke patrí náhrada trov, ktoré jej vznikli pri vykonávaní exekúcie do času, kedy sa
rozhoduje o zastavení a trovách exekúcie. Preto jej súd nepriznal odmenu za úkony, z ktorých je zrejmé,

že sa týkajú budúcnosti a navyše sú aj administratívnymi prácami v zmysle ust. § 25 vyhlášky, a to
za vrátenie poverenia na vykonanie exekúcie a zaslanie faktúry. Uvedené úkony majú administratívny
charakter a ak priamo nesúvisia ani nesmerujú k vymoženiu pohľadávky, nemožno ich považovať za
exekučné úkony účelne vynaložené na exekúciu.

Po zohľadnení úkonov, ktoré súdna exekútorka vykonala, jej súd podľa § 15 vyhlášky, priznal paušálnu

sumu odmeny vo výške 3,32 Eur za získanie poverenia na vykonanie exekúcie, za doručovanie
upovedomenia o začatí exekúcie, za doručenie exekučného príkazu oprávnenému (doručované súdnou
exekútorkou), za zisťovanie platiteľa mzdy povinnej 3 x (žiadosť o poskytnutie súčinnosti Sociálnej
poisťovni zo dňa 20. 04. 2007, 25. 11. 2008 a 26. 09. 2009), za každé ďalšie zisťovanie majetku
povinného (žiadosť o súčinnosť Okresnému dopravnému inšpektorátu Liptovský Mikuláš zo dňa 20. 04.

2007), t. j. spolu vo výške 23,24 Eur.

Súd nepriznal súdnej exekútorke paušálnu náhradu za úkony označené ako doručenie príkazov na
začatie exekúcie jednotlivým bankám, nakoľko doručenie príkazov nie je v exekútorskom spise žiadnym
spôsobom preukázané. Trovy exekúcie sú procesným nárokom, ktorý musí žiadateľ (súdna exekútorka)

jednoznačne a bez pochybností vymedziť a zároveň musí preukázať jeho opodstatnenosť. Pokiaľ si
súdna exekútorka uplatnila paušálnu sumu odmeny za doručenie príkazov na začatie exekúcie zo
dňa 20. 04. 2007, nič jej nebránilo, aby tento úkon hodnoverne preukázala. V predloženom spise sa
nenachádza ani jedna doručenka, resp. podací hárok, ktorý by preukazoval, že príkazy boli doručené
čo i len jednej z desiatich označených bánk. Súd tu poukazuje na § 13 a najmä § 36 výnosu Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. 1618/1998-60, ktorým sa vydáva Kancelársky poriadok pre
súdnych exekútorov, podľa ktorého sa doručenky pripájajú k listu, na ktorej je vyhotovenie doručovanej
listiny. V predloženom spise sa však nenachádza ani jedna doručenka, preto súd nemohol spravodlivo
priznať súdnej exekútorke odmenu za doručenie príkazov na začatie exekúcie. Súd považuje za
potrebné poukázať na to, že zákon súdu neukladá, aby vyzýval súdnych exekútorov na úpravu, resp.

doplnenie špecifikácie. Týmto konaním by vlastne nepriamo dochádzalo k tvorbe špecifikácie trov
súdneho exekútora súdom, čo je neprípustné.

Súdnej exekútorke bola v súlade s ustanovením § 22 vyhlášky popri odmene za exekučnú činnosť
priznaná aj náhrada hotových výdavkov predstavujúcich poštovné vo výške 8,72 Eur a ostatné hotové

výdavky (kancelársky materiál, telekomunikačné výdavky) vo výške 7,90 Eur, spolu 16,62 Eur. Pokiaľ
sa jedná o náhradu hotových výdavkov predstavujúcich kancelárske náklady, súd nepovažuje za
spravodlivé vyžadovať od súdnej exekútorky preukázanie každej jednej položky a s poukazom na
obsah a rozsah exekútorského spisu priznal exekútorke ňou uplatňovanú náhradu za kancelársky
materiál. Výška uplatnených náhrad za spisový obal, obálky, poštové poukážky, papier a toner je

podľa názoru súdu primeraná. Súdna exekútorka si uplatnila poštovné vo výške 49,10 Eur. Pri danom
hotovom výdavku však exekútorke nič nebráni hodnoverne preukázať opodstatnenosť výšky náhrady
poštovného. Súd pri priznávaní náhrady poštovného vychádzal z predloženého exekútorského spisu
a podľa cien Slovenskej pošty a. s. priznal exekútorke náhradu poštovného za doručenie žiadosti o
udelenie poverenia vo výške 34,- Sk, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie povinnej vo výške 44,-

Sk, doručenie žiadosti o súčinnosti Sociálnej poisťovni vo výške 10,- Sk, doručenie žiadosti o súčinnosť
Okresnému dopravnému inšpektorátu vo výške 10,- Sk, doručenie príkazu na začatie exekúcie Sociálnej
poisťovni vo výške 44,- Sk, doručenie Exekučného príkazu zo dňa 24. 05. 2007 povinnej vo výške 44,-
Sk, doručenie Exekučného príkazu zo dňa 15. 12. 2009 povinnej vo výške 1,30 Eur a doručenie spisu
vo výške 1,25 Eura. Zvyšné uplatnené poštovné vo výške 40,38 Eur súdna exekútorka nepreukázala,

preto jej súd náhradu v tejto výške nepriznal.Súdna exekútorka je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, preto súd v súlade s § 196 Exekučného
poriadku zvýšil priznanú odmenu a náhrady v celkovej výške 53,14 Eur o 20 % DPH, t. j. o sumu 10,63
Eur.

Celkom súd priznal súdnej exekútorke náhradu vzniknutých trov vo výške 63,77 Eur. Tieto trovy je
povinný zaplatiť súdnej exekútorke JUDr. Márii Krasňanovej oprávnený.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v troch
vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy
prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný
čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu
prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.