Rozhodnutie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 19, 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/299/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114230181
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8114230181.1

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne
zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej: SR - Ministerstvo spravodlivosti, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

II. Okresný súd Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 15Er/328/2009 porušil právo žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom podaným na súde dňa 27.09.2012 si navrhovateľ uplatnil voči odporcovi právo na zaplatenie
sumy 250,76 Eur titulom majetkovej škody a sumy 50,15 Eur titulom nemajetkovej ujmy (značka
navrhovateľa 2302 - ISTINA RS).

Uviedol, že v pozícii oprávneného navrhol vykonanie exekúcie pred zvoleným súdnym exekútorom pre
svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 8311694 s
dlžníkom Y. Š., pričom po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou
exekučnej veci sp. zn. EX 2289/2009.

Súdny exekútor predložil návrh oprávneného na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom OS
Humenné a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd napriek tomu,
že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas
potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcii
po uplynutí zákonom stanovenej doby. Navrhovateľ pri tom vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný

posun v exekučnom konaní. Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu
uplatňuje teda nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla tým, že
tunajší súd nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Ďalej uviedol, že písomnou žiadosťou ešte pred podaním tohto návrhu na začatie konania
odporcu požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, odporca však na ňu do podania
žaloby nereagoval.Odporca v písomnom vyjadrení k návrhu považoval návrh za nedôvodný z dôvodu nepreukázania
splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázal na nedostatky podaného návrhu, ktoré spôsobujú zmätočnosť

podania, keď navrhovateľ uviedol časť dôkazov, avšak v skutočnosti preniesol celú dôkaznú povinnosť
na súd napriek tomu, že by navrhovateľ mal znášať dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o uvádzané
prieťahy v konaní, navrhovateľ neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Potom
ako navrhovateľ podal odporcovi žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bol
vyzvaný na doplnenie týchto žiadostí. Navrhovateľ odporcovi neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné

prerokovanie podaných žiadostí, preto považoval odporca nárok za predbežne neprerokovaný.
Zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekučného súdu nemožno
považovať za nesprávny úradný postup. Postup zahrňujúci právne posúdenie veci, záver o tom, že
je oprávnený preskúmavať exekučný titul, zistenie skutkového stavu, výber, aplikácia a interpretácia
zvolených právnych noriem na skutkový stav, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom
rozhodnutí nemôže byť nesprávnym úradným postupom. Nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím. V tomto prípade, by bolo nevyhnutné, aby nezákonnosť
rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom. V danom prípade však táto podmienka splnená nie
je. Vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ďalej, čo sa

týka splnenia podmienok pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle vyššie uvedeného zákona, je
potrebné vychádzať zo znenia Exekučného poriadku, v zmysle ktorého pre posudzovanie exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku, neplatí stanovená 15 dňová lehota na udelenie poverenia, prípadne
na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. Taktiež odporca poukázal na nedostatok právomoci
všeobecného súdu preskúmavať efektívnosť a rýchlosť súdneho konania iného súdu, v tomto prípade

exekučného súdu v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. K vyčíslenej škode a k
nemajetkovej ujme zo strany navrhovateľa vyjadril odporca názor, že uplatnená suma titulom náhrady
škody je len hypotetickou sumou nezodpovedajúcou kritériám vzniku nároku na náhradu škody, pričom
zjavne nejde o skutočnú škodu a nemajetková ujma je vyčíslená na základe nesprávnej právnej
úvahy. Záverom odporca poukázal na aspekt dobrých mravov, pričom tento aspekt hovorí v neprospech

navrhovateľa vzhľadom na charakter nárokov a na charakter jeho obchodnej činnosti.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 19.02.2015 v neprítomnosti účastníkov konania.

Z listín tvoriacich súdny spis s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania zistil súd nasledujúce:

Z exekučného spisu Okresného súdu Humenné sp. zn. 15Er/328/2009 súd zistil, že dňa 27.04.2009 sa
začalo pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým exekučné konanie na návrh oprávneného -
navrhovateľa proti povinnému: Y. Š. pre vymoženie sumy 00,04 Eur s prísl.

Dňa 26.05.2009 bola OS Humenné doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie sp. zn. EX 2289/09. Okresný súd Humenné dňa 22.06.2011 rozhodol tak, že súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Toto rozhodnutie sa
stalo právoplatným dňa 15.07.2011.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
škoda vznikla v občianskom súdnom konaní.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránenýchzáujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 a 2 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

V prejednávanej veci si navrhovateľ uplatňuje náhradu majetkovej škody v sume 250,76 Eur a
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 50,15 Eur a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote.

V prvom rade súd konštatuje, že návrh bol dostatočne špecifikovaný v zmysle § 42 ods. 3 a § 79 O.s.p.
ako aj Exekučného poriadku. Súd mal k dispozícii ako dôkaz exekučný spis. Navrhovateľ sa svojou

žiadosťou adresovanou odporcovi ešte pred podaním tohto návrhu domáhal uspokojenia nároku na
náhradu škody. Už uplynula aj 6 mesačná lehota od prijatia žiadosti a navrhovateľ sa teda domáha
nároku na náhradu škody na súde. Súd má za to, že navrhovateľ si splnil svoju povinnosť a podal
odporcovi pred podaním tohto návrhu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Aj v prípade, ak by k predbežnému prejednaniu nároku na náhradu škody nedošlo, bol by súd
oprávnený konať poukazujúc na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30 Cdo/2742/2009, podľa ktorého:
„Předběžné projednání nároku na náhradu škody před orgánem uvedeným v § 6 OdpŠk je po novele
provedené zákonem č. 160/2006 Sb. podmínkou pro uplatnění všech nároků na náhradu škody vůči
státu podle tohoto zákona, tedy i nároků na přiměřené zadostiučinění za vzniklou nemajetkovou

újmu způsobenou nesprávným úředním postupem. Nebyl-li nárok na náhradu nemajetkové újmy takto
způsobené předběžně projednán u příslušného úřadu, je třeba tento nedostatek podmínky řízení řešit
postupem podle § 104 odst. 2 o. s. ř. Nicméně za situace, kdy takto soud prvního stupně nepostupoval a
zároveň žaloba obsahující požadavek zadostiučinění byla doručena orgánu uvedenému v § 6 OdpŠk, u
nějž měl být nárok předběžně projednán, uplynula lhůta šesti měsíců podle § 15 OdpŠk, v níž uplatněný

nárok nebyl uspokojen, a tento orgán dal najevo, že jej uspokojit nehodlá, by postup podle § 104 odst.
1 o. s. ř. postrádal rozumný smysl, nemohl by naplnit účel sledovaný § 14 OdpŠk, byl by zcela formální
a odporoval by zásadám rychlosti a hospodárnosti soudního řízení. Z toho je možné dovodit, že i bez
toho, aby přiměřené zadostiučinění poskytl orgán uvedený v § 6 OdpŠk v rámci předběžného projednání
nároku, může jej poskytnout soud svým rozhodnutím (za okolností vyjádřených výše dokonce i tehdy,

jestliže předběžné projednání nároku u příslušného orgánu vůbec neproběhlo).“

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinnosti pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Aj nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Podľa vyššie citovaných zákonných
ustanovení štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri
splnení troch podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody,
3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Z exekučného spisu vyplynulo, že dňa 27.04.2009 sa začalo exekučné konanie na základe návrhu
oprávneného - navrhovateľa proti povinnému: Y. Š. pre vymoženie sumy 00,04 Eur priznanej rozsudkom
Stáleho rozhodcovského súdu č. k. SR 12744/08. Dňa 26.05.2009 bola OS Humenné doručená
žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej
exekúcie. Oprávnený navrhol vykonanie predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým

je rozhodcovský rozsudok. Za účelom preskúmania zákonnosti postupu rozhodcovského súdu bol
vyžiadaný príslušný spisový materiál rozhodcovského súdu.Súd po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky tak, ako je tomu v predmetnej
zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, je v rozpore s vnútroštátnymi právnymi

normami upravujúcimi režim spotrebiteľských zmlúv aj s ustanoveniami smernice Rady č. 93/13/EHS
z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ktorá bola prebratá do nášho
právneho poriadku zákonom č. 150/2004, ktorým bol novelizovaný Občiansky zákonník; na základe
zásady nepriameho účinku je táto smernica záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské

právne vzťahy), teda že je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatné. Teda v danom prípade ide o zmluvu, ktorou
savžiadnomprípadenezakladáprávomocrozhodcovskéhosúdunaprejedaniesporuzo spotrebiteľskej
zmluvy, čo zároveň znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla
viesť exekúcia. Preto súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku - Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Súd pripomína, že v súvislosti so vstupom do Európskej únie, Slovenská republika svoj záväzok
voči Európskej únii poskytnúť spotrebiteľovi zvýšenú ochranu vzhľadom na jeho postavenie v
spotrebiteľských vzťahoch si plní prostredníctvom viacerých zákonov, medzi inými Občianskym

zákonníkom, kde v §-e 53 ods. 5 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, ale aj Zákonom o rozhodcovskom konaní, v ktorom ukladá exekučnému súdu
aj v každom štádiu exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka
rozhodcovskéhokonanianaplnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,právomnedovolenéaleboodporujúce
dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví.

Exekučnýsúdbolpovinnýdôsledneskúmaťčisúsplnenéformálneimateriálnepredpokladyprevedenie
exekúcie a to v každom štádiu vedenia exekúcie (na návrh účastníka konania alebo; aj bez návrhu) a v
prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Okrem

iného je povinný skúmať, či podklad na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku.
Keďže exekučným titulom v danej veci je rozhodcovské rozhodnutie, je nevyhnutné okrem ustanovení
Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 z. Z. o rozhodcovskom konaní.

Súd má povinnosť predovšetkým pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú
naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Musí byť zrejmé, že nárok, ktorého
vymoženia sa oprávnený domáha, nie je objektívne nemožný, neodporuje zákonu, neobchádza ho,
ani nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto súd nemôže vychádzať len z obsahu predloženého
rozhodcovského rozsudku. Súd je oprávnený vyžiadať si od účastníkov konania alebo od tretích

osôb predloženie listín, príp. aj celého spisového materiálu konania, ktoré sú podľa posúdenia súdu
relevantné a nevyhnutné z hľadiska jeho rozhodovania. Exekučný súd v danej veci dospel k záveru, že
pre posúdenie exekučného titulu je potrebné predložiť aj iné materiály, ktoré obsahuje spis o konaní v
rámci ktorého bol exekučný titul vydaný.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), rozhodcovská
zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi
nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v
rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva zaväzuje aj právnych nástupcov strán, ak to zmluvné
strany v rozhodcovskej zmluve nevylúčia.

Podľa § 4 ods. 1 až 3 ZoRK, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu
rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanomzmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou
iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a
označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť

vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej
v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je
rozhodcovská zmluva podľa § 3.

Podľa prílohy bodu 1. písm. q) smernice 93/13/ES patria medzi nekalé podmienky (v zmysle čl. 3

bodu1.a2.smernice)ajpodmienky,ktorýchzmyslomaleboúčinkomjeneposkytnúťspotrebiteľoviprávo
alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou,
nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by
podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Uvedená smernica
bola prebratá do nášho právneho poriadku zákonom č. 150/2004, ktorým bol novelizovaný Občiansky

zákonník. Na základe zásady nepriameho účinku je táto smernica záväzná aj pre Slovenskú republiku
a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré
upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení zo dňa 3. marca 2011, č. k. IV. ÚS

60/2011-13, vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade
právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu
to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej
povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa
daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou

viazaný.

Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011 konštatoval, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe

uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods.

2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v
prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd
napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. K uvedeným záverom dospel Najvyšší
súd SR v uznesení z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012.

Exekučný súd v zmysle vyššie uvedených kritérií, uvedomujúc si, že výkon rozhodnutia je integrálnou
súčasťou práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci, význam konania pre oprávneného a
povinného, časovú náročnosť posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym
poriadkom a predpismi EÚ, preskúmal predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietol v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, nakoľko dospel k záveru, že zmluva, na podklade ktorej bol rozhodcovský rozsudok vydaný,
nezakladá právomoc rozhodcovského súdu na prejedanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, čo zároveň
znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia.
V uvedenej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý

po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie skúmal, či bola
platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia. Skúmanievykonateľnosti rozhodcovského súdu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa
týka právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ďalej je nutné zdôrazniť, že vo vyššie uvedenej exekučnej veci exekučný súd nebol viazaný zákonnou
pätnásťdňovou lehotou na rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a súčasne obdobie do rozhodnutia exekučného súdu bolo potrebné na preskúmanie
formálnej a materiálnej vykonateľnosti navrhovateľom predloženého exekučného titulu; súd podotýka,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je

ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri
napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012 - Nemožno spochybniť, že okresný súd v danej
veci nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom, tak ako na to poukazuje sťažovateľka.
Okresný súd však nebol touto lehotou viazaný. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní

od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí
žiadosti o vykonanie exekúcie.).

Exekučný poriadok rozhodcovský rozsudok za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ označuje iba od

01. 06. 2011, napriek tomu treba rozhodcovský rozsudok za exekučný titul považovať podľa § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom
č. 102/2011 Z. z. z dôvodu, že vložením slov „rozhodcovských súdov a“ do § 41 ods. 2 písm. d/ sa
podľa dôvodovej správy k tejto novele odstraňuje len rozporný výklad § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného
poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených sa

rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Exekučný poriadok ustanovuje v § 44 ods. 2 procesnú lehotu 15
dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o
udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Ústavný
súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia
exekučného súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a že uvedené platilo aj pred

01. 06. 2010 [(do účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z., ktorým sa menil Exekučný poriadok) napr. II. ÚS
245/2013-17, II. ÚS 112/2013-17].

Ešte súd podotýka, že rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nie je rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade nebola žiadnym príslušným

orgánom konštatovaná nezákonnosť takého rozhodnutia.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa
skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto

troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako
Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).

Pri posudzovaní primeranosti dĺžky konania je nutné vziať do úvahy dve zložky práva na spravodlivý

proces, a to právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná a rozhodnutá v primeranej dobe, a zároveň
všeobecnú požiadavku, aby v konaní bolo postupované v súlade s právnymi predpismi a bola zaistená
spravodlivá ochrana práv účastníka. Je teda zrejmé, že v prípadoch keď pre rozhodnutie súdu nie je
zákonom určená lehota, nie je možné vychádzať z nejakej abstraktnej doby konania, ktorá by mohla
byť z pohľadu zákona č. 514/2003 Z.z. považovaná za primeranú. Je treba prihliadať ku konkrétnym

okolnostiam individuálneho prípadu.

Pri skúmaní existencie prieťahov v konaní v individuálnom prípade je potrebné prihliadať k
a) zložitosti prípadu,b) chovaniu poškodeného,
c) postupu príslušných orgánov,
d) významu konania pre poškodeného.

Ad a) Zložitosť konania - je jednou z možných objektívnych príčin predĺženia konania. Zložitosť prípadu
napr. zahŕňa počet inštancií, ktorými bola predmetná vec riešená. Ďalej treba prihliadať na možnú
zložitosť skutkovú (množstvo rôznych dôkazných prostriedkov a pod.) ako aj zložitosť právnu (zapojenie
medzinárodného prvku, aplikácia cudzieho práva a pod.).

V prejednávanej veci išlo o výkon rozhodnutia formou exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku.
Zo strany v exekúcii oprávneného došlo k nebývalému zneužitiu rozhodcovského konania proti právam
spotrebiteľa. Z hľadiska problematiky išlo o situáciu v právnej praxi novú, ktorú bolo potrebné riešiť nielen
podľa vnútroštátneho práva ale prihliadať aj na aplikáciu Smernice 99/13/EHS za účelom dodržania
zásady ochrany spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany vo vzťahu k dodávateľovi - podnikateľovi.

Ad b) Chovanie poškodeného - v prejednávanej veci žalobca nereagoval na výzvu súdu, pravdou však
je, že súd si listiny vyžadované od žalobcu mohol zabezpečiť inak, a to vyžiadaním od rozhodcovského
súdu, resp. že tieto pre rozhodnutie súdu ani potrebné neboli, keďže súd vo veci rozhodol aj bez nich.

Ad c) Postup orgánu verejnej moci v konaní - porušenie práva na primeranú dĺžku konania bude najmä
tam, kde nevydanie skoršieho rozhodnutia bolo zapríčinené nedodržaním procesných pravidiel, či tam
kde došlo k inému pochybeniu zo strany orgánu verejnej moci (dlhšia lehote medzi jednotlivými úkonmi
a pod.).

Ohľad je možné výnimočne brať aj na dočasnú preťaženosť konkrétneho súdu či sudcu, avšak inak by
také činitele ako nedostatočná organizácia práce, zlá personálna situácia, nedokonalá právna úprava
a pod., majúce svoj pôvod vo vnútri súdneho či právneho systému, nemali slúžiť k ospravedlneniu
neprimeranej dĺžky konania. Dočasné nahromadenie nápadu neznamená zodpovednosť na strane
zmluvných štátov pod podmienkou, že tieto štáty prijmú s náležitou rýchlosťou nápravné opatrenia za

účelom vyporiadania sa s výnimočnými situáciami tohto druhu (rozsudok ESĽP zo dňa 13.07.1983, vo
veci Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 8737/79, ods. 29).

Ad d) Význam konania pre poškodeného - konanie s väčším významom pre poškodeného je najmä
konanie trestné, konanie vo veciach rodinných, konanie vo veciach osobného stavu, pracovnoprávne

spory, či konanie vo veciach sociálnych dávok, dôchodkových a obdobných dávok.

ÚS SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 606/2012 uviedol - V čase rozhodovania pred ústavným súdom bolo
už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia rozhodnuté. Doba rozhodovania o tejto žiadosti
súdneho exekútora v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti nebola ústavne udržateľná,

ale v okolnostiach daného prípadu, keď ústavnému súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že
sťažovateľka podávala žiadosti o udelenia poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom
čase zaťažila všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musela počítať s určitým
technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jej žiadosti
bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, ju možno považovať za ústavne akceptovateľnú.

V prejednávanej veci OS Humenné obdržal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
26.05.2009. Rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti bolo vydané dňa 22.06.2011, teda až po uplynutí 25
mesiacov. Keďže v prejednávanej veci bola vyššie uvedená lehota prekročená o 13 mesiacov, dospel
súd ku konštatovaniu, že k zbytočným prieťahom v konaní a teda k nesprávnemu úradnému postupu

došlo.

Napriek tomu, že zákon na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia lehotu neustanovoval, musela
byť táto lehota a teda úradný postup posudzovaný aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup
štátneho orgánu smeruje.

Konanie súdu v prípade podania žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia smeruje buď k vydaniu
poverenia (úplného alebo čiastočného) alebo k zamietnutiu žiadosti. Ani konanie, ktorého výsledkom je
zamietnutie poverenia nemôže trvať neobmedzene ale iba primeranú lehotu.Súd teda musel pristúpiť k preskúmaniu postupu exekučného súdu a zistil nasledujúce:
- dňa 26.05.2009 bola podaná žiadosť o vydanie poverenia,
- dňa 03.11.2009 bolo právnemu zástupcovi oprávneného (terajšieho žalobcu) zaslaná výzva na

predloženie zmluvy o úvere a všeobecných obchodných podmienok,
- na túto výzvu oprávnený nereagoval,
- dňa 22.06.2011 exekučný súd žiadosť o vydanie poverenia zamietol.

Z vyššie uvedeného prehľadu je nepochybné, že všetky podklady potrebné pre rozhodnutie súdu mal

tento k dispozícii od podania žiadosti o vydanie poverenia, a napriek tomu k rozhodnutiu vo veci samej
došlo až po 25 mesiacoch.

Podľa § 17 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. - V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 Cdo 7/2012 - „zákon č. 514/2003 v ustanovení § 9 ods. 1
výslovne uvádza ako príklad nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci prieťahy v konaní,
pričom v ustanovení § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym

úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie) spočívajúceho
v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov pred
konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné
zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie až v prípade, keď
morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné.

Od účinnosti zákona č. 514/2003, t. j. od 1.7.2004, konštatovanie porušenia práva na konanie bez
prieťahov je žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov
uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody) spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci. Nárok na náhradu škody proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 je občianskoprávnym nárokom.

Prejednanie takéhoto nároku ako aj rozhodnutie o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu (porovnaj
aj JUDr. Ján Drgonec, DrSc., Ústava Slovenskej republiky - Komentár 2. vydanie, Heuréka 2007, str.
967). V súvislosti s právomocou ústavného súdu vyplývajúcou z čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky je
potrebné rozlišovať medzi konaním o ústavnej sťažnosti v zmysle tohto článku, a konaním, predmetom
ktorého je nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom. Uvedené rozlišovanie vylučuje kolíziu právomoci medzi ústavným súdom a všeobecným
súdom.“

Vzhľadom na vyššie uvedené súd mohol aj bez návrhu žalobcu vo výroku rozsudku konštatovať
nesprávny úradný postup, čo aj urobil.

V rámci právnej argumentácie k vyššie uvedenému záveru súd komparatívne poukazuje na českú
právnu úpravu, kde NS ČR vo veci sp. zn. 30 Cdo/1684/2010 uviedol - „V této souvislosti nelze
přehlédnout, že v případě § 31a odst. 2 OdpŠk se jedná o ustanovení, u kterého je na místě
aplikace § 153 odst. 2 o. s. ř. ve vztahu k formě poskytovaného odškodnění. V daném případě
totiž způsob vypořádání vztahu mezi účastníky vyplývá přímo z právního předpisu a v tomto ohledu

omezuje účastníky v možnosti se svými nároky volně nakládat, neboť soud rozhodne o konkrétní formě
zadostiučinění podle pořadí určeného v ustanovení § 31a odst. 2 OdpŠk za současného posouzení
přiměřenosti zvolené formy zadostiučinění utrpěné nemajetkové újmě. Shledá-li soud, že není na
místě nahrazení zjištěné nemajetkové újmy přiznáním zadostiučinění v penězích, a nemajetkovou újmu
nebylo možno odškodnit jinak, konstatuje porušení práva poškozeného ve výroku rozhodnutí, i když to

žalobce nepožaduje (srov. rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 20. 10. 2011, sp. zn. 30 Cdo 401/2010).
Pokud odvolací soud shledal porušení práva žalobce na projednání věci v přiměřené lhůtě a tedy
újmu způsobenou žalobci nesprávným úředním postupem ve smyslu § 13 odst. 1 věta druhá Odpšk,
a považoval-li její odškodnění ve formě konstatování porušení práva žalobce za odpovídající náhradu
ve smyslu § 31a odst. 2 OdpŠk, měl tento svůj závěr promítnout uvedeným konstatováním do výroku

rozsudku, byť to žalobce výslovně nenavrhl. Jestliže tak neučinil, je jeho posouzení žalovaného nároku
nesprávné.“
Podľa § 31a ods. zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci
rozhodnutím nebo nesprávným úředním postupem - zadostiučinění se poskytne v penězích, jestliženemajetkovou újmu nebylo možno nahradit jinak a samotné konstatování porušení práva by se nejevilo
jako dostačující. Při stanovení výše přiměřeného zadostiučinění se přihlédne k závažnosti vzniklé újmy
a k okolnostem, za nichž k nemajetkové újmě došlo.

Pokiaľ ide o náhradu škody, túto súd nepriznal. Tvrdená majetková ujma vo výška 250,76 €, ktorá mala
vzniknúť tým, že pohľadávka pôvodne priznaná rozhodcovským rozsudkom nemôže byť viac priznaná
právoplatným rozhodnutím súdu, žalobcovi nevznikla.

V rámci právnej argumentácie poukazuje súd aj na rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 70 ICm
2149/2013, 104 VSPH 158/2014 (KSUL 70 INS 607/2013), podľa ktorého - Promlčecí doba přestala
běžet podle § 403 odst. 1 obchodního zákoníku i tehdy, jestliže věřitel zahájil rozhodčí řízení o splnění
svého majetkového nároku na základě neplatné (neexistující) rozhodčí doložky.

Uvedený záver vyplýva aj z § 112 Občianskeho zákonníka - Ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo

na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od
tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre
ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

Je teda zrejmé, že napriek zamietnutiu žiadosti o poverenie, nič nebránilo žalobcovi uplatniť si

pohľadávku znovu na súde, pričom by exekučné konanie nemalo žiadny vplyv na premlčaciu lehotu.
Ničotný rozhodcovský rozsudok samozrejme prekážku res iudicate nepredstavuje.

Len na margo súd dodáva, že škoda spôsobená stratou pohľadávky, môže byť žalobcovi priznaná
pri prieťahoch v súdnom konaní iba vtedy, ak by preukázal, že v konaní by uspel a zároveň, že jeho

pohľadávka by bola aj reálne vymožiteľná (pozri NS SR sp. zn. 3Cdo 134/03).
Pokiaľ ide o návrh na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, túto súd nepriznal, z dôvodu, že má za
postačujúce morálne zadosťučinenie.

Medzi základné prvky imateriálnej ujmy právnickej osoby patria skutočnosti viažuce sa k právnickej

osobe ako samostatnému právnemu celku. Nemožno však úplne opomenúť nepríjemnosti spôsobené
členom vedenia spoločnosti a zohľadniť ich, aj keď v obmedzenej miere.

Pri nepriznaní imateriálnej ujmy v peniazoch súd prihliadal na to, že žalobcom bola obchodná spoločnosť
vyznačujúca sa problematickým spôsobom podnikania, ako to vyplýva aj z príloh k vyjadreniu k žalobe

predložených žalovanou (napr. list Európskej komisie adresovaný SR) a čo samozrejme nepriaznivo
ovplyvňuje jej povesť. Ďalej súd prihliadal na to, že v konečnom dôsledku rozhodcovským rozsudkom
judikované právo žalobcovi nepatrilo pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Z hľadiska žalobcu nešlo
ani o konanie pre neho s osobitným významom (resp. to žalobca nepreukázal). Žalobca ďalej
nepreukázal, že by práve posudzovaným exekučným konaním došlo k nepriaznivému ovplyvneniu jeho

podnikateľských postupov, nakoľko ďalej na nebankovom trhu poskytovania peňažných prostriedkov
masívne podniká a zároveň sú neustále jeho praktiky predmetom množstva súdnych konaní týkajúcich
sa ochrany práv spotrebiteľov.

Za podstatné pre nepriznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, súd považoval aj tú skutočnosť, že návrh

na vykonanie exekúcie sa týkal sumy 00,04 €, čo z pohľadu ekonomického postavenia oprávneného
možno považovať za procesnú šikanu.

Pokiaľ ide o náhradu trov konania postupoval súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. a v konaní o náhradu škody,
túto náhradu nepriznal pre neúspech žalobcu.

V konaní o nemajetkovú ujmu bol síce žalobca čiastočne úspešný, avšak jeho návrh na nemajetkovú
ujmu v peniazoch úspešný nebol, preto súd postupoval podľa § 150 ods.1 O.s.p. a náhradu trov konania
mu v tejto časti nepriznal.

Podľa § 142 ods.3 O.s.p. síce platí, že aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd
priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná
sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.Pri spore ako bol uvedený treba výškou plnenia rozumieť aj formu plnenia, teda konštatovanie porušenia
práva na konanie bez prieťahov, čo znamená, že žalobca bol v konaní v základe úspešný. Avšak

nesprávne vyhodnotenie tohto konštatovania k možnosti konkrétnej náhrady ujmy (namiesto peňažnej
náhrady postačuje samotné konštatovanie porušenia práva) je podľa názoru súdu tou skutočnosťou
hodnou osobitného zreteľa, ktorá umožňuje súdu náhradu trov konania nepriznať.

Odporcovi úspešnému v časti konania o náhradu škody, súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko

zo spisu žiadne trovy konania, ktoré by bolo možné priznať nevyplývajú.

Dňa 20.11.2014 žalobca súdu doručil žiadosť o prerušenie konania z dôvodu, že na OS Prešov sa
pod sp. zn. 7C/6/2010 vedie konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie. OS Prešov
uznesením zo dňa 07.10.2013 (čo muselo byť žalobcovi už dávno známe, a preto jeho žiadosť o
prerušenie konania podanú pár dní pred pojednávaním súd vníma ako procesnú obštrukciu) rozhodol o

prerušení konania do rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o nasledujúcich prejudiciálnych otázkach:
1. Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako
účastníkkonaniavyužijevšetkyprávneprostriedkyprislúchajúcemupodľaprávnehoporiadkučlenského
štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred

vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
2. V prípade, ak áno, je dostatočným jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu?

3. Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou
uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí
stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4. Má vydanie bezdôvodného obohatenia, ako právny prostriedok nápravy, prednosť pred náhradou
škody?

Podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p. - pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.

Vo veci, v ktorej boli položené prejudiciálne otázky sa javí, že ide o žalobu, kde voči žalobcovi
bola vymožená pohľadávka judikovaná rozhodcovským súdom a súd vydanie poverenia pre súdneho
exekútora nezamietol, resp. exekúciu nezastavil. Ide teda o presne opačnú situáciu, aká je v
prejednávanej veci.

Pre prejednávanú vec je dôležité, že k zamietnutiu poverenia na vykonanie exekúcie došlo aplikáciou
vnútroštátneho práva a nie práva komunitárneho (jeho priameho použitia). Je teda zrejmé, že odpoveď
na vyššie uvedené prejudiciálne otázky (aj keď o ich prípustnosti možno pochybovať) nemôže mať vplyv
na prejednávanú vec.

Na záver súd ešte uvádza, že na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O.s.p. nie je právny
nárok ale postup podľa uvedeného ustanovenia je čiste na úvahe súdu.

Na základe vyššie uvedeného teda súd návrhu žalobcu na prerušenie konania nevyhovel.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia písomne v 2 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať
náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.