Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 30, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 18Cpr/1/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211223936
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Staněk

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2013:1211223936.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v právnej veci navrhovateľky: M.. O. F., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, N., proti

odporcovi: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, IČO: 36 06 98 41, Bajkalská 27, Bratislava o ochranu
proti porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania a náhrada škody, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a.

Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť odporcovi k rukám právneho zástupcu odporcu náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 676,78 EUR a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 04.10.2011 domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by
súd konštatoval, že odporca sa svojim konaním dopustil porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

v pracovnoprávnych vzťahoch a zaviazal ho na zaplatenie sumy 10.000,- EUR spolu s náhradou trov
konania. Navrhovateľka vo svojom návrhu uviedla. že dňa 01.04.2008 bola ako štátna zamestnankyňa
v stálej štátnej službe preložená z organizačného útvaru odporcu - referátu Rady pre reguláciu na
odbor legislatívno-právny. Od tohto dňa dochádzalo podľa navrhovateľky k nerovnakému prístupu voči
nej v porovnaní s ostatnými spolupracovníkmi. Navrhovateľka vo svojom návrhu ďalej uviedla, že pri
prvom pohovore s jej vedúcou sa jej vedúca pýtala na jej doterajšie pracovné skúsenosti, ako aj na
to ako dlho pracuje na úrade a či niekedy pracovala v oblasti legislatívy. Vedúca jej v závere prvého

rozhovoru povedala, aby zvážila, či chce ďalej pracovať na úrade. Po odovzdaní prvej služobnej úlohy
navrhovateľke jej vedúca oznámila, že úloha nebola spracovaná dobre a musela byť prepracovaná jej
zástupkyňou, pričom jej neoznámila v čom sa mala dopustiť chyby. Podobné situácie sa opakovali aj
neskôr. Keďže navrhovateľka nedostávala žiadnu spätnú väzbu k výsledkom svojej práce požiadala o
predloženie zložky, v ktorej mali byť založené ňou vypracované služobné úlohy. Táto zložka však bola
u navrhovateľky prázdna na rozdiel od iných zamestnancov. Dňa 06.06.2008 požiadala navrhovateľka
o prehodnotenie svojho funkčného platu, pričom odporca jej dňa 11.06.2008 predložil zamietavú

odpoveď, v ktorej uviedol, že na základe jej doterajších služobných hodnotení, ako aj na základe
vyjadrení všetkých doterajších predstavených navrhovateľky je jej osobný príplatok viac ako primeraný.
Navrhovateľka ďalej uviedla, že dňa 11.07.2008 poslala zásadné pripomienky k návrhu zákona o štátnej
službe e-mailom na adresu [email protected], keďže cez zriadený portál právnych predpisov nebolo
možné pre technické problémy tieto pripomienky odoslať. Pred svojim odchodom na dovolenku taktiež
informovala ostatných kolegoch o úlohách, ktoré treba ešte na portáli vykonať. Po návrate z dovolenky
navrhovateľka zistila, že pripomienky k návrhu zákona o štátnej službe ešte neboli odoslané a bola

svojou vedúcou označená za osobu, ktorá je zodpovedná za nesplnenie tejto úlohy. Navrhovateľka
zašla za riaditeľom osobného úradu odporcu, ktorý situáciu riešil tak, že zdvihol telefón a zháňal
navrhovateľke novú prácu. Skutočnosť, že navrhovateľka nesplnila pracovnú úlohu obsahom, ktorej bolo
zaslanie pripomienok k zákonu o štátnej službe bola navrhovateľke viackrát pripomínaná a v dôsledkutejto skutočnosti jej aj neboli dvakrát pridelené odmeny. Dňa 04.12.2008 bola navrhovateľke udelená
úloha napísať osem rozhodnutí. Podklady pre tieto rozhodnutia priniesol riaditeľ odboru strategických
analýz odporcu z Martina. Dňa 05.12.2008 vyhotovila navrhovateľka prvé rozhodnutie. Vedúca odboru

následne zvolala poradu, na ktorej sa ďalší kolegovia k tomuto rozhodnutiu vyjadrovali. Zástupkyňa
vedúcej sa vyjadrila tak, že ona by rozhodnutie spravila inak. Následne sama rozhodnutie sformulovala,
pričom o jej vyhotovení rozhodnutia sa už na porade nediskutovalo. Navrhovateľka nesúhlasila ani
so služobným hodnotením, ktoré jej bolo odovzdané dňa 04.12.2008 a v liste zo dňa 23.01.2009
predložila svoje vyjadrenie k služobnému hodnoteniu a požiadala služobný úrad o vypracovanie nového

služobného hodnotenia. Na základe toho listu si navrhovateľku predvolal riaditeľ osobného úradu o
oznámil jej, že ako štátny zamestnanec má právo podať sťažnosť a spýtal sa jej, či jej list má byť
považovaný za sťažnosť. Na to mu navrhovateľka odpovedala, pričom riaditeľ osobného úradu dodal,
či vie čo jej vedúca napíše, ako plnila, či neplnila úlohy a dozvie sa to osobný úrad aj pán predseda.
Navrhovateľka takéto konanie považovala za nevhodné, urážajúce a zastrašujúce. V mesiaci december
bola navrhovateľke vyplatená odmena v sume 21.200,- Sk. Táto odmena jej bola vyplatená preto, lebo

odporca vyplácal svojim zamestnancom zle mzdy a odmena mala slúžiť na vyrovnanie pohľadávok za
mzdy. Navrhovateľka vo svojom návrhu taktiež uviedla, že v dôsledku teroru zo strany jej nadriadenej
došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu a v mesiaci október bola nútená vyhľadať pomoc lekára.
Navrhovateľka nemala mať zabezpečené ani právo na vzdelanie, keďže jej nebolo umožnené zúčastniť
sa žiadneho školenia. navrhovateľke nebolo umožnené zúčastňovať sa kurzov anglického jazyka a preto

navštevovala aspoň kurzy ruského jazyka, čo jej bolo umožnené pod podmienkou, že bude učiť svoju
vedúcu. Z kurzov ruského jazyka ju však často odvolávali, resp. jej neumožnili zúčastniť sa ich pod
zámienkou,žesinesplnilasvojuslužobnúúlohu.Psychickýterorzostranyvedúcejsavočinavrhovateľke
stupňoval, pričom dňa 05.08.2010 navrhovateľke jej vedúca predložila prvé neuspokojivé plnenie
služobných úloh a dňa 03.09.2010 jej predložila druhé takéto hodnotenie. V osobnom pohovore jej

vysvetľovala, že jej už dlho hovorila, aby si niečo našla, pričom jej predkladala ponuky práce z internetu.
Keďnavrhovateľkanastúpiladopráceposvojejdlhšejneprítomnostizdôvodupráceneschopnostizistila,
žejejvedúcanechalavymeniťzámoknadveráchkancelárieazablokovalajejprístupkpočítaču.Vdňoch
28.06.2011 a 30.06.2011 bolo navrhovateľke doručené skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.
Navrhovateľka v závere svojho návrhu konštatovala, že dôsledkom nedodržania zásady rovnakého

zaobchádzania došlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti navrhovateľky, jej spoločenskej vážnosti, ako aj jej
spoločenského uplatnenia na úrade.

Odporca s návrhom navrhovateľky nesúhlasil a žiadal ho zamietnuť. Odporca vo svojom vyjadrení sa
k návrhu uviedol, že navrhovateľka neuviedla žiadny dôvod nerovnakého zaobchádzania, ktorý by bol

v zmysle antidiskriminačného zákona zakázaný, alebo z ktorého by bolo možné dôvodne usudzovať
porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, z ktoréhokoľvek dôvodu. Preto sa odporca domnieva,
že v prípade navrhovateľky nedochádza k diskriminácii v zmysle antidiskriminačného zákona a jej
návrh považuje za nedôvodný. Odporca nepovažuje skutočnosti uvádzané navrhovateľkou o jej prvom
rozhovore so svojou vedúcou za skutočnosti, ktoré by svedčili o jej diskriminácii, nakoľko tento rozhovor

sa netýkal jej pohlavia, manželského stavu, rasy, farby pleti, jazyka, veku, zdravotného stavu, viery
a náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho
pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu, alebo iného postavenia tak,
ako je to uvedené v príslušných zákonoch. Pri nástupe do nového pracovného pomeru je podľa
odporcu bežnou praxou, že vedúci zamestnanec sa informuje o pracovných skúsenostiach svojho

zamestnanca, pričom získava informácie o jeho odborných schopnostiach a vedomostiach. K splneniu
prvej pracovnej úlohy navrhovateľkou odporca uviedol, že navrhovateľke bola pokynovým lístkom
uložená úloha vypracovať stanovisko pre Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky k námietkam
pána M. M., ktorý namietal, že vyhláška č. 630/2005 Z.z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej
vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla na dodávku teplej úžitkovej vody

a rozpočítavania množstva dodaného tepla, vydaná odporcom je v rozpore s Ústavou Slovenskej
republiky. Termín splnenia úlohy bol do 17.04.2008, pričom navrhovateľke boli poskytnuté písomné
podklady k vypracovaniu stanoviska a vedúca navrhovateľky jej ústne vysvetlila na čo sa má zamerať.
Napriek týmto pokynom navrhovateľka svoje stanovisko niekoľkokrát prepracovávala, pričom jej vedúca
vtextepresnevyznačilachybyanepresnosti,ktorýchsadopustila.Aninazákladetýchtopokynovnebola

navrhovateľka schopná stanovisko vypracovať včas. Podľa odporcu nie je pravdou, že by navrhovateľke
bol zamedzený prístup k informáciám potrebným pre riadne vykonávanie štátnej služby, nakoľko tieto
informácie jej boli poskytované mailom, osobne vedúcou zamestnankyňou na spoločných sedeniach
odboru, ktoré sa uskutočňovali podľa potreby aj niekoľkokrát do týždňa, ako aj inými zamestnancamipísomne, elektronicky, ako aj ústne. Odporca vo svojom vyjadrení sa k návrhu ďalej poukázal na
viacero konkrétnych príkladov plnenia pridelených služobných úloh navrhovateľkou, ku ktorým mal
výhrady. K vyjadreniam navrhovateľky, v ktorých sa zaoberala výškou svojho osobného príplatku,

ako aj skutočnosťou, že jej neboli pridelené odmeny odporca uviedol, že osobný príplatok nie je
nárokovateľnou zložkou mzdy zamestnancov, ale je to prostriedok, ktorým by mali zamestnávatelia
oceniť ich mimoriadne schopnosti, dosahované pracovné výsledky alebo vykonávanie práce nad rámec
povinností. Zákon o štátnej službe taktiež neustanovuje pre zamestnávateľa povinnosť zvýšiť osobný
príplatok zamestnanca v prípade jeho preloženia na iné pracovné miesto. Zo samotného zákona o

štátnej službe vyplýva, že nie každý zamestnanec musí mať priznaný osobný príplatok a taktiež, že
priznané osobné príplatky môžu mať rôznu výšku. Záleží len na zamestnávateľovi, aby v každom
jednotlivom prípade posúdil úroveň kvality plnenia úloh zo strany zamestnanca tak, ako tomu bolo aj
v danom prípade. K tvrdeniam navrhovateľky, ktoré sa týkali plnenia jej pracovnej úlohy spočívajúcej v
spracovaní a zaslaní pripomienok k návrhu zákona o štátnej službe odporca uviedol, že opis činností
štátnozamestnaneckého miesta je formulovaný stručne a všeobecne, pričom je vymedzený len základný

okruh činností, ktoré bude štátny zamestnanec vykonávať. V opise činností však nie je možné uvádzať,
ako konkrétne má štátny zamestnanec svoje úlohy vykonávať. O tom, že sa zavádza portál právnych
predpisov v štátnej správe mala navrhovateľka vedomosť, vedela aj o tom, že s týmto portálom bude
pracovať a preto sa až dvakrát zúčastnila školenia ohľadom práce s portálom a to dňa 12.06.2008 a
24.06.2008. Povinnosťou navrhovateľky bolo taktiež naštudovať okrem iných predpisov aj legislatívne

pravidlá vlády, podľa ktorých sa zásadné pripomienky musia zasielať nielen elektronicky, ale aj v
písomnej forme. Preto je podľa názoru odporcu tvrdenie navrhovateľky o tom, že nie je za zlé zaslanie
pripomienok k návrhu zákona o štátnej službe zodpovedná a odporca ju nemôže za takéto pochybenie
sankcionovať, nepravdivé a účelové. Rovnako za nepravdivé považoval odporca tvrdenia navrhovateľky
o tom, že jej nebolo umožnené v porovnaní s ostatnými štátnymi zamestnancami zúčastňovať sa

školení. K tomuto odporca uviedol, že navrhovateľka sa ako začiatočníčka zúčastňovala na základe
súhlasu svojej nadriadenej kurzov anglického jazyka a to napriek tomu, že k svojej práci anglický
jazyk nepotrebovala. Tieto školenia však boli pre nezáujem ukončené a neskôr už neboli kurzy pre
začiatočnícku úroveň otvorené. Rovnako tak bolo navrhovateľke umožnené zúčastňovať sa kurzov
ruského jazyka napriek tomu, že ani tento jazyk pri výkone svojej pracovnej činnosti nepotrebovala.

Podľa odporcu je zavádzajúce, aj tvrdenie, že by sa stávalo, že navrhovateľka musela z hodín cudzieho
jazyka odísť z dôvodu práce, pričom poukázal na skutočnosť, že aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé,
nebolo by možné takéto konanie považovať za diskriminačné. Rovnako tak je podľa odporcu nepravdivé
tvrdenie o tom, že kurzov ruského jazyka sa mohla navrhovateľka zúčastňovať iba pod podmienkou,
že bude učiť svoju vedúcu zamestnankyňu. Odporca poukázal aj na skutočnosť, že navrhovateľka bola

na neuspokojivé plnenie služobných úloh upozorňovaná niekoľkokrát, avšak podľa zákona o štátnej
službe trikrát. Prvýkrát bola navrhovateľka upozornená listom zo dňa 05.08.2010 a to z dôvodu, že
ani na štvrtýkrát nesplnila zadanú úlohu. Druhýkrát bola navrhovateľka upozornená listom zo dňa
16.08.2010, ktorý z dôvodu čerpania dovolenky prevzala dňa 03.09.2010. V tomto prípade mala
navrhovateľka pripraviť písomné stanovisko k žiadosti o podanie výkladu k ustanoveniu § 7 ods. 1 a

ods. 10 vyhlášky č. 630/2005 Z.z. Vzhľadom na to, že dve jej verzie nevystihli podstatu problému bola
žiadosť vypracovaná iným zamestnancom. Tretíkrát bola navrhovateľka upozornená na neuspokojivé
plnenie pracovných úloh listom zo dňa 28.06.2011. V tomto prípade skôr ako bola navrhovateľke
dňa 23.06.2011 písomne pridelená pracovná úloha bola jej približne štvorstranová písomná žiadosť
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predložená už dňa 20.06.2011 na

preštudovanie. Napriek dostatočnému času na preštudovanie nebola táto úloha splnená. K prístupu
navrhovateľky k registratúre odporca uviedol, že prístup do registratúry majú podľa služobného poriadku
iba asistentky a nadriadeným orgánom vybraní zamestnanci. Navrhovateľka mala prístup k registratúre
iba z dôvodu zastupovania asistentky na pracovisku. Registratúra je navyše určená iba na služobné
účely. Navrhovateľka pridelením registratúrneho čísla na súkromnú korešpondenciu, aj keď bola

adresovaná jej vedúcej zamestnankyni zneužila registratúrne číslo na súkromné účely. Odporca z
dôvodu dlhodobej práceneschopnosti z dôvodu bezpečnosti dočasne deaktivoval prístup navrhovateľky
k registratúre. Odporca taktiež nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky o tom, že výmenou zámok na
dverách do jej kancelárie zasiahol do práva na ochranu jej osobnosti. Dôvodom pre výmenu zámku na
jej kancelárii bola skutočnosť, že navrhovateľka sa počas svojej pracovnej neschopnosti dňa 30.09.2010

dostavila do svojej kancelárie bez toho, aby túto skutočnosť oznámila svojej vedúcej zamestnankyni
alebo niektorému zo svojich kolegov. Jej prítomnosť v práci zistila vedúca zamestnankyňa náhodou.
Navrhovateľka svoju prítomnosť v práci zdôvodnila slovami "ja tu nie som". Odporca taktiež uviedol, že
dňa 01.08.2011 bola navrhovateľka upozornená na porušenie pracovnej disciplíny, ktorej sa dopustilatým, že bezdôvodne opustila pracovisko pred 14:00 hod, teda pred skončením pracovnej doby.
Navrhovateľka po preradení na legislatívno - právny odbor odporcu porušovala pracovnú disciplínu aj
svojimi neskoršími príchodmi na pracovisko. Na túto skutočnosť bola opakovane upozorňovaná svojou

vedúcou. Napriek oneskorenému príchodu sa navrhovateľka zapisovala vždy o 8:00 hod. V práci počas
pracovnej doby vybavovala neúmerné množstvo mailov a neúmerne dlho telefonovala. V pracovnom
čase taktiež pridávala články na svoj blog na stránke F..N..Z..sk. V období svojej pracovnej neschopnosti
sa navyše navrhovateľka zúčastnila relácie vysielanej naživo Rádiom LUMEN dňa 16.09.2011 v čase
od 20:30 hod do 23:00 hod, pričom počas tejto práceneschopnosti kandidovala aj na poslankyňu do

miestneho zastupiteľstva mestskej časti Bratislava - Nové mesto.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, oboznámením sa s obsahom listinných
dôkazov: rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením, rozhodnutia o
vymenovaní do štátnej služby, sľubu štátneho zamestnanca, žiadosti zo dňa 03.06.2008, odpovede na
žiadosť zo dňa 10.06.2008, žiadosti zo dňa 03.10.2007, mzdových listov navrhovateľky, opisu činností

štátnozamestnaneckého miesta, prepisov elektronickej komunikácie, písomného pokynu hodnotiteľa
o služobných úlohách pre obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009, odhlášky z členstva v odboroch,
žiadosti o vysvetlenie zo dňa 10.11.2008, listu odporcu zo dňa 12.11.2008, listu navrhovateľky zo
dňa 23.01.2009, listu odporcu zo dňa 23.02.2009, listu Slovenského národného strediska pre ľudské
práva, listu Sekcie ľudských práv a menšín Úradu vlády Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2009,

upovedomenia verejného ochrancu práv o odložení podnetu, výzvy verejného ochrancu práv na
doplnenie podnetu, pripomienok k návrhu zákona o štátnej službe, pozvánky na výber č. 2010/32/
E, žiadosti navrhovateľky o vysvetlenie zo dňa 13.01.2010, oznámenie odporcu zo dňa 14.01.2010,
žiadosti navrhovateľky o stanovisko zo dňa 24.02.2010, listu Ministerstva práce sociálnych vecí a
rodiny zo dňa 24.02.2010, oznámenia o neuspokojivom plnení služobných úloh zo dňa 05.08.2010,

odpovede navrhovateľky na list zo dňa 05.08.2010, oznámenia o neuspokojivom plnení služobných
úloh zo dňa 16.08.2010, oznámenia odporcu zo dňa 20.08.2010, lekárskej správy zo dňa 28.01.2011,
potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti, písomných záznamov vypracovaných navrhovateľkou,
pokynového lístku č. 2, mailovej komunikácie medzi navrhovateľkou a jej vedúcou, výsledkov plnenia
pracovných úloh navrhovateľkou, prehľadnej tabuľky vzdelávania OLP v rokoch 2008 - 2011, evidenčnej

karty vzdelávacích aktivít zamestnanca ÚRSO v roku 2007, prepisov údajov zo servera odporcu,
e-mailovej komunikácie medzi pracovníčkou odporcu M. S. a Ministerstvom práce sociálnych vecí
a rodiny SR, služobného hodnotenia navrhovateľky za rok 2008, písomného pokynu hodnotiteľa
o služobných úlohách zo dňa 01.04.2008, služobného hodnotenia navrhovateľky za rok 2007,
písomných pokynov o služobných úlohách, upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa

25.07.2012, záznamu zo dňa 02.08.2011, záznamu z knihy návštev, výpisov z knihy návštev, výpisov
z knihy dochádzky, zápisu z porady zamestnancov, záznamu vrátnika zo dňa 30.09.2010, zoznamu
odchádzajúcich mailov zo služobného mailového konta navrhovateľky, výpisov telefonických hovorov
navrhovateľky, knihy dochádzky, programu Rádia LUMEN zo dňa 16.09.2011, späťvzatia výpovede zo
dňa28.11.2011,obsahuspisuOkresnéhosúduBratislavaIIsp.zn.13Cpr/1/2011,žiadostinavrhovateľky

o poskytnutie dovolenky zo dňa 29.12.2011, listu odporcu zo dňa 17.01.2012, listu navrhovateľky zo
dňa 16.01.2012, listu odporcu zo dňa 24.01.2012, listu navrhovateľky zo dňa 14.02.2012, listu odporcu
zo dňa 15.02.2012, výpovede zo štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 29.02.2012, oznámenia
navrhovateľky zo dňa 11.03.2012, oznámenia odporcu zo dňa 12.03.2012, osvedčenia o zvolení za
poslankyňu Národnej rady Slovenskej republiky, listu navrhovateľky zo dňa 21.03.2012 ako aj ostatného

obsahu spisu, a zistil nasledovný skutkový stav:

Z výsluchu navrhovateľky súd zistil, že navrhovateľka požaduje náhradu škody v sume 10.000,- EUR z
dôvodu, že odporca sa proti jej osobe počas jej trojročného pracovného pôsobenia dopúšťal závažného
porušenia práva nerovnakým zaobchádzaním v pracovnoprávnych vzťahoch. Navrhovateľka vo svojej

výpovedi ďalej uviedla, že počas jej trojročného pôsobenia u odporcu bola šikanovaná a boli porušované
jej ústavné práva. K 21.04.2005 bola navrhovateľka preradená z Národného inšpektorátu práce k
odporcovi. Dňa 01.04.2008 bola preradená na odbor legislatívno - právny. Navrhovateľka vo svojej
výpovedi ďalej uviedla, že ihneď po svojom nástupe na toto oddelenie pocítila od svojej priamej
nadriadenej M.. S. nedôveru, či zvládne dané úlohy a prácu na tomto odbore. Bol jej daný na zváženie

aj odchod z tohto odboru. Postupne sa zo strany jej nadriadenej stupňovali výhrady k jej práci, ako aj
výhrady k uloženým úlohám. Keď sa však chcela konkrétne oboznámiť s výhradami k jej práci, tieto
jej neboli oznámené. Táto situácia vyvrcholila vtedy, keď navrhovateľka mala spracovať pripomienky k
zákonu o štátnej službe. Riaditeľ osobného úradu odporcu M.. N. mal k návrhu zákona pripomienky apreto nadriadená navrhovateľky odovzdala navrhovateľke tieto pripomienky s tým, že navrhovateľka
mala za úlohu elektronicky ich spracovať a zaslať ich na portál právnych predpisov. Navrhovateľka
tieto pripomienky elektronicky spracovala a odoslala ich na uvedený portál. V tom čase mala M.. S.

dovolenku a zastupovala ju jej zástupkyňa M.. Z.. Keď sa M.. S. vrátila z dovolenky, informovala sa,
či pripomienky odišli s tým, že navrhovateľka jej oznámila, že elektronicky áno. Keďže sa jednalo
o zásadné pripomienky, tieto mali odísť aj písomne, čo však navrhovateľke nikto nepovedal. Táto
záležitosť sa začala riešiť a priama nadriadená navrhovateľky tieto pripomienky podpísala a zaslala
na Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, pričom tento materiál mal podpísať predseda L.. M.

C.. Písomné pripomienky taktiež neboli zaslané včas. Priama nadriadená navrhovateľke vyčítala, že
pripomienky neboli včas odoslané a neboli zaslané ani v elektronickej forme. Od tohto prípadu sa
postavenie navrhovateľky komplikovalo, pričom jej priama nadriadená jej situáciu opakovane vyčítala.
Navrhovateľka tieto námietky považovala za neoprávnené a cítila sa byť postihnutá tým, že nedostávala
odmeny tak, ako iní zamestnanci úradu. Navrhovateľka vo svojej výpovedi ďalej uviedla, že u odporcu
ležali už tri mesiace rozhodnutia z jeho pobočky v Martine, ktorých spracovanie bolo pridelené

navrhovateľke. Keď navrhovateľka spracovala prvé rozhodnutie, jej práca sa stala predmetom porady,
na ktorej M.. S. vyzvala všetkých právnikov na oddelení, aby sa k jej spracovaniu vyjadrili, pričom každý z
nich jej niečo vytkol. Na konci roka 2008 navrhovateľka zistila, že jej boli vyplatené peniaze pod kolónkou
odmeny. Navrhovateľka sa preto informovala na osobnom úrade, kde jej bolo oznámené, že posledné
dva roky boli zamestnancom odporcu zle vyplácané mzdy a tieto nedoplatky boli koncom roka vyplatené

formou odmien. Na konci roka 2008 si ju zavolala M.. S., ktorá jej oznámila, že jej služobné hodnotenie
je nula. Podľa výšky, resp. počtu bodov v bodovom hodnotení sa na ďalší rok upravovala mzda štátneho
zamestnanca, čim jej vlastne siahla aj na jej finančné ohodnotenie v roku 2009. Situácia vyvrcholila tým,
že odporca jej dal výpoveď, pričom navrhovateľka zažalovala jej neplatnosť. Konanie bolo zastavené
na základe späťvzatia návrhu navrhovateľkou. Dôvodom späťvzatia bola skutočnosť, že odporca vzal

svoju výpoveď späť. Tieto veci sa stali na konci roka, kedy sa navrhovateľka rozhodla kandidovať
do Národnej rady Slovenskej republiky. V súvislosti s predvolebnou kampaňou mala navrhovateľka
nárok na 21 dní voľna. Po návrate do práce jej bolo oznámené, že predseda odporcu L.. C. zrušil
k 01.03.2012 jej pracovné miesto. Výpoveď navrhovateľka odmietla prevziať. Dňa 10.03.2012 boli
známe výsledky volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a keďže bola zvolená za poslankyňu

požiadala odporcu o udelenie služobného voľna, ktoré jej zo strany odporcu bolo poskytnuté a jej
štátnozamestnanecký pomer neskončil. Navrhovateľka v závere svojej výpovede uviedla, že v dôsledku
šikanovania a diskriminácie na pracovisku mala aj zdravotné problémy, bola práceneschopná Keď
lekárovi povedala, že sa stala obeťou mobingu bola jej odporučená návšteva psychiatra a na základe
týchto návštev jej bolo predpísaných viacero liekov.

Z rozhodnutia o vymenovaní do štátnej služby súd zistil, že navrhovateľka bola dňom 01.07.2002
vymenovaná do funkcie odborný radca v služobnom úrade Národný inšpektorát práce

Z rozhodnutia o zmene štátnozamestnaneckého pomeru trvalým preložením súd zistil, že navrhovateľka

bola ku dňu 01.04.2008 preložená z organizačného útvaru odporcu referát Rady pre reguláciu do
organizačného útvaru odbor legislatívno-právny.

Zo žiadosti zo dňa 03.06.2008 súd zistil, že navrhovateľka požiadala vzhľadom na svoje preloženie o
prehodnotenie svojho funkčného platu.

Z odpovede na žiadosť zo dňa 10.06.2008 súd zistil, že odporca navrhovateľke oznámil, že jej osobný
príplatok je viac ako primeraný a jeho zvýšenie nie je aktuálne.

Z opisu činností štátnozamestnaneckého miesta súd zistil, že navrhovateľka u odporcu pracovala vo

funkcii hlavného radcu. Navrhovateľka v rámci svojej činnosti mala vykonávať koncepčnú a koordinačnú
činnosť zameranú na tvorbu a realizáciu rozvoja v oblasti štátnej regulácie sieťových odvetví. V
rámci tejto činnosti mala pripravovať návrhy všeobecne záväzných právnych predpisov, venovať sa
aproximácii práva, vypracúvaniu právnych stanovísk v súvislosti s aplikáciou právnych predpisov v
oblasti štátnej regulácie sieťových odvetví a energetiky, ako aj implementácii právnych predpisov EÚ.

Okrem toho sa v rámci svojej pracovnej činnosti mala navrhovateľka venovať aj spolupráci pri príprave
služobnýchpredpisov,sledovaniulegislatívyvoblastireguláciesieťovýchodvetvíaúčastinajejpríprave,
pripomienkovaniu návrhov právnych predpisov ostatných štátnych orgánov a zastupovaniu odporcu
pred súdmi, inými orgánmi štátnej správy a pred orgánmi prokuratúry.Z listu odporcu zo dňa 12.11.2008 súd zistil, že navrhovateľke bolo v tomto liste vysvetlené, že odmeny
jej neboli priznané preto, lebo jej predstavená - riaditeľka legislatívno právneho odboru návrh na ich

poskytnutie nespracovala a nepredložila ho na schválenie. Svoj postoj odôvodnila tým, že v jej prípade
nebol splnený ani jeden z zákonných dôvodov na poskytnutie odmeny.

Z oznámenia o neuspokojivom plnení služobných úloh zo dňa 05.08.2010 súd zistil, že navrhovateľka
bolatýmtooznámenímpísomneupozornenánaneuspokojivéplneniepracovnýchúloh.Odporcavtomto

oznámení vytkol navrhovateľke, že úlohu vypracovať zhodnotenie regulačného obdobia nesplnila riadne
nakoľko zoznam predpisov, podľa ktorých bola vykonávaná sieťová regulácia nebol kompletný a nebol
vypracovaný v súlade s pokynmi predstaveného navrhovateľky.

Z oznámenia o neuspokojivom plnení služobných úloh zo dňa 16.08.2010 súd zistil, že navrhovateľka
bola týmto oznámením opakovane písomne upozornená na neuspokojivé plnenie pracovných úloh.

Odporca v tomto upozornení uvádza, že dňa 10.08.2010 bola navrhovateľke písomne zadaná úloha
pripraviť písomné stanovisko k žiadosti o podanie výkladu § 7 ods. 1 a 10 vyhlášky č. 630/2005
Z.z., ktorou sa ustanovuje teplota teplej úžitkovej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania
množstva tepla na dodávku teplej úžitkovej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla. Podľa
odporcu bolo vo vypracovanom stanovisku veľa nedostatkov a úvaha navrhovateľky o podstate zadanej

úlohynebolasprávna.Odporcavtomtoupozorneníďalejuvádza,ževšetkynedostatkybolispríslušnými
komentármivyznačenépriamovtextedňa12.08.2010apostúpenéelektronickouformounaodstránenie
nedostatkov do 13.08.2010 do 10:00 hod. Navrhovateľka doručila prepracované stanoviska dňa
13.08.2010 o 11:49 hod, avšak táto odpoveď neobsahovala konkrétne stanovisko k žiadosti dotazateľa.

Z prehľadnej tabuľky vzdelávania OLP v rokoch 2008 - 2011 a evidenčnej karty vzdelávacích aktivít
zamestnancov ÚRSO v rokoch 2007 až 2011 súd zistil, že navrhovateľka sa v roku 2008 zúčastňovala
školení 14 dní, v roku 2009 2 dni, v roku 2010 tri dni a v roku 2011 1 deň. V roku 2007 sa navrhovateľka
školila 6 dní.

Z prepisov údajov zo servera odporcu súd zistil, že navrhovateľka pridala dokument obsahujúci
pripomienky k návrhu zákona o štátnej službe na server odporcu dňa 04.08.2008.

Zo služobného hodnotenia navrhovateľky za rok 2008 súd zistil, že plnenie pracovných úloh
navrhovateľkou, jej samostatnosť a iniciatíva pri plnení úloh, ako aj ostatné hodnotené zložky jej

pracovnej činnosti boli hodnotené ako čiastočne dobré. Úroveň dodržiavania pracovnej disciplíny
navrhovateľkou bola hodnotená s výhradami. V závere služobného hodnotenia bol uvedený komentár
hodnotiteľa, ktorým bola vedúca zamestnankyňa navrhovateľky M.. M. S., ktorá v tomto komentári
uviedla, že navrhovateľka počas hodnoteného obdobia nepreukázala plnenie úloh, ktoré jej boli zadané
písomným pokynom ako aj jednotlivými zadaniami v požadovanom rozsahu, kvalite a v stanovenom

termíne.

Zo služobného hodnotenia navrhovateľky za rok 2007 a 2006 súd zistil, že v týchto hodnotení bolo
uvedené, že navrhovateľka vykazuje uspokojivé výsledky pri vykonávaní štátnej služby.

Z upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 25.07.2012 súd zistil, že navrhovateľka bola
odporcom upozornená na skutočnosť, že sa dopustila porušenia pracovnej disciplíny tým, že sa dňa
22.07.2011 pred skončením pracovnej doby bezdôvodne vzdialila z pracoviska.

Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane

pred diskrimináciou dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z
dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej
skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu,
farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku,
rodu alebo iného postavenia.

Podľa § 2 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou pri dodržiavaní zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné prihliadať aj na dobré
mravy na účely rozšírenia ochrany pred diskrimináciou.Podľa § 2a ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochranepreddiskriminácioudiskrimináciajepriamadiskriminácia,nepriamadiskriminácia,obťažovanie,
sexuálne obťažovanie a neoprávnený postih; diskriminácia je aj pokyn na diskrimináciu a nabádanie na

diskrimináciu.

Podľa § 2a ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou priama diskriminácia je konanie alebo opomenutie, pri ktorom sa s osobou
zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou

osobou v porovnateľnej situácii.

Podľa § 2a ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou nepriama diskriminácia je navonok neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo
prax, ktoré znevýhodňujú osobu v porovnaní s inou osobou; nepriama diskriminácia nie je, ak takýto
predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného záujmu a

sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o
ochrane pred diskrimináciou každý je povinný dodržiavať zásadu rovnakého zaobchádzania v oblasti
pracovnoprávnych a obdobných právnych vzťahov, sociálneho zabezpečenia, zdravotnej starostlivosti,

poskytovania tovarov a služieb a vo vzdelávaní.

Podľa § 3 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s
právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi.

Podľa § 3 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou pri posudzovaní, či ide o diskrimináciu alebo nie, sa neberie do úvahy, či dôvody,
ktoré k nej viedli, vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa v pracovnoprávnych vzťahoch,
obdobných právnych vzťahoch a v právnych vzťahoch s nimi súvisiacich zakazuje diskriminácia osôb
z dôvodov podľa § 2 ods. 1.

Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou zásada rovnakého zaobchádzania podľa odseku 1 sa uplatňuje len v spojení s
právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi najmä v oblastiach
a) prístupu k zamestnaniu, povolaniu, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii (ďalej len „zamestnanie“)
vrátane požiadaviek pri prijímaní do zamestnania a podmienok a spôsobu uskutočňovania výberu do

zamestnania,
b) výkonu zamestnania a podmienok výkonu práce v zamestnaní vrátane odmeňovania, funkčného
postupu v zamestnaní a prepúšťania,
c) prístupu k odbornému vzdelávaniu, ďalšiemu odbornému vzdelávaniu a účasti na programoch
aktívnych opatrení na trhu práce vrátane prístupu k poradenstvu pre výber zamestnania a zmenu

zamestnania (ďalej len "odborné vzdelávanie") alebo
d) členstva a pôsobenia v organizácii zamestnancov, organizácii zamestnávateľov a v organizáciách
združujúcich osoby určitých profesií vrátane poskytovania výhod, ktoré tieto organizácie svojim členom
poskytujú.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou každý má podľa tohto zákona právo na rovnaké zaobchádzanie a ochranu pred
diskrimináciou.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o

ochrane pred diskrimináciou každý sa môže domáhať svojich práv na súde, ak sa domnieva, že je
alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo slobodách nedodržaním
zásady rovnakého zaobchádzania. Môže sa najmä domáhať, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakéhozaobchádzania, upustil od svojho konania, ak je to možné, napravil protiprávny stav alebo poskytol
primerané zadosťučinenie.

Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady
rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo
spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím na závažnosť

vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.

Podľa § 9 ods. 4 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou právo na náhradu škody alebo právo na inú náhradu podľa osobitných predpisov
nie je týmto zákonom dotknuté.

Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou konanie vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania
sa začína na návrh osoby, ktorá namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého
zaobchádzania. Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého
zaobchádzania.

Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania,
ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady
rovnakého zaobchádzania došlo.

Navrhovateľka sa svojim návrhom domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal odporcu
na zaplatenie 10.000,- EUR titulom škody, ktorá bola navrhovateľke spôsobená porušením zásady
rovnakého zaobchádzania zo strany odporcu.

Zásady rovnakého zaobchádzania, ako aj následky porušenia týchto zásad sú upravené v zák. č.
365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou
(Anitidiskriminačnom zákone). Uvedený zákon upravuje aj možnosť domáhať sa ochrany pred
diskrimináciou podaním návrhu na súd. Ten, kto sa domnieva, že jeho práva boli dotknuté porušením
zásady rovnakého zaobchádzania sa môže ochrany svojich práv domáhať prostredníctvom troch druhov

žalôb. Prvou je tzv. negatórna žaloba, v ktorej sa navrhovateľ domáha toho, aby súd nariadil tomu, kto
sa voči nemu dopúšťa porušovania zásady rovnakého zaobchádzania, aby upustil od ďalších takýchto
neoprávnenýchzásahov.Druhoužalobouježalobareštitučná,vktorejjecieľomnavrhovateľaobnovenie
pôvodného stavu existujúceho pred zásahom do jeho práv (restitutio in integrum). Treťou žalobou,
ktorou sa možno domáhať ochrany je tzv. satisfakčná žaloba, ktorej cieľom je dosiahnutie určitého

zadosťučinenia pre tú osobu, ktorej práva boli porušené porušením zásady rovnakého zaobchádzania.
Takýto návrh však môže byť úspešný iba v takých prípadoch, keď nie je možné dosiahnuť nápravu
obnovením pôvodného stavu. Uvedené žaloby môže navrhovateľ kombinovať podľa spôsobu a rozsahu
zásahu do jeho práv. Navrhovateľ v takomto návrhu musí nielen označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila
zásadu rovnakého zaobchádzania, ale aj oznámiť súdu také skutočnosti, z ktorých možno usúdiť, že

došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

Je však samozrejmé, že samotné tvrdenie navrhovateľa o diskriminácii jeho osoby vychádzajúce z
jeho subjektívnych názorov nemôže byť jediným dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu
došlo k diskriminačnému postupu, keďže je neprípustné, aby sa v sporoch podľa Antidiskriminačného

zákona stali rozhodujúcimi subjektívne pocity samotnej postihnutej osoby. Z právnej úpravy ( §
11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje
aj navrhovateľ. Navrhovateľ musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých
možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Navrhovateľ musí tvrdiť

a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k
porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného
konania je napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), alebo akýkoľvek iný zákonom nedovolený
dôvod. Navrhovateľka však v konaní neuviedla žiaden zákonom nedovolený dôvod uvedený v § 2 ods.1 zák. č. 365/2004 Z.z., na základe ktorého ju mal odporca diskriminovať. Až následne sa presúva
dôkazné bremeno na stranu odporcu, ktorá má (v prípade, ak oprávnenosť návrhu neuznáva) povinnosť
preukázať svoje tvrdenie, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania.

Aby súd mohol návrhu navrhovateľky vyhovieť, je potrebné aby navrhovateľka splnila svoju povinnosť
tvrdenia, pričom medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak
účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy (v tomto
prípade Antidiskriminačného zákona), potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Keďže

ide v tomto prípade o skutočnosť hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o porušení
zásady rovnakého zaobchádzania bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé
rozhodnutie.

Navrhovateľka tak, vo svojom návrhu, ako aj v rámci jej výsluchu uviedla viacero skutočností, z ktorých
odvodzovala svoj právny názor o tom, že bola pri výkone svojho štátnozamestnaneckého pomeru

diskriminovaná. V návrhu navrhovateľka opísala množstvo situácií, pri ktorých dochádzalo podľa jej
názoru k porušovaniu zásady rovnakého zaobchádzania. Navrhovateľka vo svojom návrhu uviedla
napr., že už pri prvom pohovore so svojou novou priamou nadriadenou po jej preložení na odbor
legislatívno - právny sa jej vedúca pýtala na jej doterajšie pracovné skúsenosti, ako aj na to ako dlho
pracuje na úrade a či niekedy pracovala v oblasti legislatívy. Vedúca jej v závere prvého rozhovoru

povedala, aby zvážila, či chce ďalej pracovať na úrade na odbore legislatívno - právnom. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že uvedené konanie nevykazuje žiadne znaky nedovoleného porušovania
zásady rovnakého zaobchádzania. Je prípustné, aby si nadriadený pri svojom prvom pohovore s
novým podriadeným zistil jeho doterajšie pracovné skúsenosti. Práve z predchádzajúcich pracovných
skúseností si môže nadriadený utvoriť obraz o schopnostiach a možnostiach svojho podriadeného. Ak

na základe takto získaných informácií skonštatuje, že úroveň doterajšej pracovnej praxe je nedostatočná
pre výkon štátnozamestnaneckého pomeru na novej pracovnej pozícii a tento názor aj vysloví, nemožno
takéto konanie považovať za konanie, ktoré by prekračovalo dovolený rámec, i keď mohlo byť zo strany
navrhovateľky subjektívne vnímané ako negatívne.

Kzásahudoprávnavrhovateľkyporušovanímzásadyrovnakéhozaobchádzaniamalozostranyodporcu
dochádzať prakticky od jej preloženia na odbor legislatívno - právny až do marca 2012, odkedy
pôsobí ako poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky. Súd podrobne preskúmal všetky jednotlivé
navrhovateľkou uvádzané skutočnosti a to tak z pohľadu, či z týchto tvrdení možno odvodiť skutočnosť,
že týmto konaním odporca porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, resp. či zasiahol, resp. mohol

zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov navrhovateľky, resp. či tieto tvrdenia neboli v dokazovaní
vyvrátené.

Navrhovateľka vo svojom návrhu uvádzala, že už po tom, čo odovzdala prvú služobnú úlohu, jej vedúca
oznámila, že úloha nebola spracovaná dobre a musela byť prepracovaná, pričom jej nebolo oznámené

v čom sa dopustila chyby a podobné situácie sa opakovali aj neskôr. Toto tvrdenie navrhovateľky súd
považuje za jednoznačne vyvrátené odporcom predloženými listinnými dôkazmi, ktorými preukazoval
výsledky pracovnej činnosti navrhovateľky. Z týchto dôkazov vypláva ,že v práci navrhovateľky
sa skutočne vyskytovali nedostatky, napr. pri vypracovávaní odpovede na dotaz W.. U., v ktorom
navrhovateľka v odpovedi na jeho otázku na spôsob rozpočítavania nákladov na kúrenie zaoberala

spôsobom nadobúdania vlastníctva bytov a nebytových priestorov nesprávne uviedla, že spôsob
rozpočítavania nákladov na vykurovanie bytov je upravený v zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov, pričom taktiež nesprávne uviedla, že spôsob rozpočítavania určuje správca
domu, povinnosť vlastníka bytu podieľať sa pomernou časťou na vykurovaní spoločných častí domu
je obsiahnutá v liste vlastníctva a pod., pričom vôbec neuviedla, že jednotlivé spôsoby rozpočítavania

dodaného tepla sú stanovené vyhláškou č. 630/2005. Navrhovateľka v tomto prípade tak, ako aj v
mnohých ďalších dostala na vedomie odpoveď, ktorá bola dotazateľovi zaslaná, spolu s poznámkami
k ňou vypracovanej odpovedi. (Obdobné nedostatky sa vyskytovali aj v ďalších navrhovateľkou
vykonaných pracovných úlohách napr. stanovisko vo veci zmeny obchodného mena spoločnosti TT
Komfort s.r.o., vypracovanie odpovede na otázku spoločnosti POZAGAS, a.s., spoločnosti Železiarne

Podbrezová, a.s., spracovanie rozhodnutí pre odbor strategických analýz v Martine atď.) Nie je
teda pravdou, že by navrhovateľka nedostávala spätnú väzbu k svojej práci. Pri plnení mnohých
pracovných úloh boli navrhovateľke vyznačené jej chyby priamo v texte. Rovnako tak pokiaľ mala
nadriadená navrhovateľky výhrady k navrhovateľkinej štylistike, tieto boli taktiež vyznačené priamo vnavrhovateľkou vypracovaných textoch. Výhrady k výsledkom práce navrhovateľky smerovali vždy k
odborným nedostatkom a vecným chybám, ktoré sa v nich vyskytovali. Uvedené správanie sa odporcu,
resp. zamestnancov odporcu, ktorí boli navrhovateľke funkčne nadriadený nemožno v žiadnom prípade

považovať za správanie diskriminačné, resp. šikanózne, ktoré by bolo možné považovať za porušenie
zásady rovnakého zaobchádzania.

Navrhovateľka vo svojom návrhu ďalej uviedla, že dňa 06.06.2008 požiadala o prehodnotenie svojho
funkčného platu, pričom odporca jej dňa 11.06.2008 predložil zamietavú odpoveď, v ktorej uviedol,

že na základe jej doterajších služobných hodnotení, ako aj na základe vyjadrení všetkých doterajších
predstavených navrhovateľky je jej osobný príplatok viac ako primeraný. Navrhovateľka skutočnosť, že
bola preradená na iné oddelenie (aj keď tak, ako to vyplýva z vykonaného dokazovania naďalej bola
zaradená ako hlavný radca) a napriek tomu jej nebolo zvýšené jej osobné ohodnotenie považovala za
diskrimináciu.

Nerovnaké odmeňovanie zamestnancov vykonávajúcich obdobnú práca a dosahujúcich obdobné
pracovné výsledky je bezpochyby možné považovať za konanie, ktoré je v priamom rozpore s ust. § 6
ods. 2 písm. b) Antidiskriminačného zákona. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že navrhovateľka
už pred svojou žiadosťou o zvýšenie osobného príplatku poberala okrem svojho základného funkčného
platu aj osobný príplatok. Tak zo znenia zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, ako aj podľa znenia

zák. č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe, ktorý je účinný od 01.11.2009 nevyplýva, že by mal každý
pracovník bez ohľadu na jeho pracovné výsledky nárok na osobný príplatok k svojmu funkčnému
platu. Naopak zo samotného zákona jednoznačne vyplýva, že osobný príplatok nie je nárokovateľnou
zložkou mzdy, ktorá by mala byť priznaná každému štátnemu zamestnancovi v rovnakej výške, bez
ohľadu na dosahované pracovné výsledky. Súd dôvody uvádzané v odpovedi navrhovateľke, v ktorej

odporca uviedol, že na základe doterajších služobných hodnotení, ako aj na základe vyjadrenia všetkých
doterajších predstavených navrhovateľky možno konštatovať, že osobný príplatok navrhovateľky je viac
ako primeraný a v dôsledku toho jeho zvýšenie nie je aktuálne, nepovažuje na rozdiel od navrhovateľky
za neadekvátnu, nakoľko výška osobného príplatku má v sebe odrážať kvalitu a úroveň práce každého
jednotlivého štátneho zamestnanca. Z vykonaného dokazovanie nie je zrejmé, že by iní zamestnanci

pracujúci na obdobnej pozícii, ktorí by dosahovali rovnaké pracovné výsledky ako navrhovateľka mali
priznaný vyšší osobný príplatok.

Ďalším dôkazom diskriminácie navrhovateľky u odporcu mal byť podľa navrhovateľky postup odporcu
v súvislosti s plnením jej pracovnej úlohy spočívajúcej v spracovaní a odoslaní pripomienok k návrhu

zákona o štátnej službe. Navrhovateľka v tejto súvislosti vo svojom návrhu uviedla, že túto pracovnú
úlohu splnila dňa, 11.07.2008, kedy poslala zásadné pripomienky odporcu k návrhu zákona o štátnej
službe prostredníctvom elektronickej pošty na adresu [email protected], keďže cez zriadený portál
právnych predpisov nebolo možné pre technické problémy tieto pripomienky odoslať. Pred odchodom
na dovolenku informovala ostatných kolegoch o úlohách, ktoré treba ešte na portáli vykonať. Po

návrate z dovolenky zistila, že pripomienky neboli odoslané, čo jej bolo jej priamou nadriadenou
opakovane pri rôznych príležitostiach vyčítané. Už zo samotného návrhu navrhovateľky je zrejmé, že
jej tvrdenie o šikanovaní v súvislosti so splnením uvedenej pracovnej úlohy je absolútne nedôvodné.
Už zo samotných vyjadrení navrhovateľky, ako aj z jej prednesov je zrejmé, že navrhovateľka v
termíne určenom na predkladanie pripomienok k zákonu nesplnila. Navrhovateľka je vysokoškolsky

vzdelaná v odbore právo. Navrhovateľka navyše pôsobila u odporcu v pozícii hlavného radcu, ktorej
obsahovú náplň vymedzoval vtedy účinný zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe ako vykonávanie
koncepčných, systémových alebo metodických činnosti vo vymedzenom úseku štátnej správy alebo
vykonávania štátnych záležitostí. Koordinovanie častí zložitých systémov na úrovni ministerstva alebo
ostatnéhoústrednéhoorgánuštátnejsprávyaleboorgánualeboúradu,ktorývykonávaštátnezáležitosti,

alebo iného orgánu štátnej správy. Kontrolnú a inšpekčnú činnosť vrátane vybavovania sťažností a
petícií s celospoločenským dosahom. Normotvornú činnosť vo vymedzenom úseku štátnej správy
alebo vykonávania štátnych záležitostí. Jednou z pracovných úloh navrhovateľky uvedených v opise
činností štátnozamestnaneckého miesta bolo taktiež pripomienkovanie návrhov právnych predpisov
ostatných štátnych orgánov. Z navrhovateľkinho funkčného zaradenia u odporcu (hlavný radca)

jednoznačne vyplýva, že svoju prácu mala byť navrhovateľka schopná vykonávať samostatne. Jednou
z jej pracovných úloh, ktorá jej bola taktiež naštudovať legislatívne pravidlá Vlády Slovenskej republiky,
z ktorých jednoznačne vyplýva forma akou majú byť pripomienky zasielané, ako aj orgán, ktorému
majú byť adresované. Pri navrhovateľkou dosiahnutom vzdelaní sa predpokladá, že bude schopnánaštudovať si a zorientovať sa v právnych predpisoch. Navrhovateľka teda (v prípade, ak by si riadne
splnila jednu zo svojich pracovných úloh naštudovať si legislatívne pravidlá vlády) mala vedieť akým
spôsobom a v akej forme a hlavne akému orgánu má pripomienky k návrhu zákona o štátnej službe

odoslať. Ak teda navrhovateľka odoslala pripomienky iba e-mailom a aj to iba na tlačový odbor
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky napriek tomu, že predkladateľom návrhu zákona bolo
Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, je možné konštatovať, že svoju pracovnú úlohu riadne
nesplnila. Skutočnosť, že následne bola konfrontovaná zo strany svojich nadriadených s nesplnením
tejto svojej služobnej úlohy, nemôže byť považovaná za šikanovanie a diskrimináciu.

V konaní taktiež nebolo preukázané, že by bol odporca navrhovateľku v porovnaní s ostatnými
zamestnancami diskriminoval v prístupe k vzdelaniu, nakoľko z odporcom predložených listinných
dôkazov obsahujúcich prehľad školení absolvovaných tak, navrhovateľkou ako aj ostatnými
zamestnancami služobne zaradenými na tom istom odbore, jednoznačne vyplýva, že počet školení
absolvovaných navrhovateľkou bol približne rovnaký ako u iných zamestnancov. Navrhovateľke bolo

dokonca umožnené vzdelávať sa v cudzích jazykoch napriek tomu, že ich pri výkone štátnej služby
nepoužívala.

Navrhovateľka nesúhlasila ani so služobným hodnotením, ktoré jej bolo odovzdané dňa 04.12.2008.
Preto v liste zo dňa 23.01.2009 predložila odporcovi svoje vyjadrenie k služobnému hodnoteniu a

požiadala služobný úrad odporcu o vypracovanie nového služobného hodnotenia. Štátny zamestnanec,
ktorý nesúhlasil so svojim služobným hodnotením mal v súlade s § 50 vtedy účinného zákona 312/2001
Z.z. o štátnej službe právo podať opravný prostriedok proti služobnému hodnoteniu. Navrhovateľka
mala možnosť podať proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť v súlade s § 50 citovaného zákona. Na list
navrhovateľky, ktorý bol označený ako vyjadrenie, i keď z hľadiska jeho obsahu mohlo ísť o sťažnosť,

reagoval riaditeľ osobného úradu, ktorý sa jej priamo spýtal na to, či toto vyjadrenie má byť považované
za sťažnosť. Konanie riaditeľa osobného úradu možno považovať za správne a v súlade so zákonom
a to tak so zák. č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, ako aj so zák. č. 152/1998 Z.z., ktorý bol v
tom čase účinný. Bolo povinnosťou odporcu vysporiadať sa s podaním navrhovateľky tak, aby boli
odstránené všetky nejasnosti okolo jeho účelu. Ak riaditeľ osobného úradu odporcu navrhovateľku poučil

o spôsobe podávania a vybavovania sťažností, nemožno takéto konanie považovať za diskriminačné.
V prípade, ak by navrhovateľka na toto stretnutie reagovala tak, že by uviedla, že jej podanie je
skutočne sťažnosťou proti postupu odporcu pri vypracovávaní jej služobného hodnotenia, odporca by
bol povinný túto sťažnosť prešetriť, teda zistiť skutočný stav veci a jeho súlad alebo rozpor s právnymi
predpismi. Súd konštatuje, že takéto konanie v žiadnom prípade nemôže byť považované za nevhodné,

urážajúce a zastrašujúce a nezasiahlo do navrhovateľkinho práva na rovnaké zaobchádzanie. Je ťažko
predstaviteľné, že by mohlo dôjsť k riadnemu prešetreniu takejto sťažnosti bez toho, aby s jej obsahom
bola oboznámená aj nadriadená navrhovateľky, ktorá služobné hodnotenie vypracovala, ako aj bez toho,
aby sa k tejto sťažnosti mohla vyjadriť. Len pre úplnosť súd považuje za potrebné uviesť, že odporca
na podanie navrhovateľky reagoval a to aj napriek tomu, že sama navrhovateľka uviedla, že jej podanie

nemá byť považované za sťažnosť. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť,
že navrhovateľka nedosahovala najvyššie služobné hodnotenia ani v období pred preložením na odbor
legislatívno právny, teda ešte pred obdobím, v ktorom navrhovateľka namieta porušovanie svojho práva
na rovnaké zaobchádzanie.

K tvrdeniam navrhovateľky, že odporca zasiahol do jej práv tým, že odporca porušil zásadu rovnakého
zaobchádzania tým, že jej nechala vymeniť zámok na dverách do kancelárie a zablokoval jej prístup
k počítaču súd považuje za potrebné uviesť, že kancelária, v ktorej navrhovateľka pracovala, ako
aj počítač, na ktorom pracovala sú vo vlastníctve odporcu, a odporca ako vlastník je oprávnený s
týmto svojim vlastníctvom aj nakladať. Navrhovateľka bola práceneschopná niekoľko mesiacov a týchto

niekoľkomesiacovsamozrejmeaninevykonávalažiadnupracovnúčinnosť.Niejepretoničímzvláštnym,
ak v záujme bezpečnosti jej odporca zablokoval jej konto. Rovnako tak, ak odporkyňa v čase svojej
práceneschopnosti navštívila a zdžovala sa na svojom pracovisku bez toho, aby o tom mali predstavení
navrhovateľky akúkoľvek vedomosť, nemožno takéto konanie kvalifikovať zo strany odporcu kvalifikovať
inak, ako snahu o svoju ochranu.

Tvrdenia navrhovateľky týkajúce sa vyplatených odmien v sume 21.200,- Sk súd považuje za absolútne
irelevantné. Už zo samotného tvrdenia navrhovateľky vyplýva, že odmeny jej boli vyplatené rovnako ako
všetkým ostatným zamestnancom. K porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania zo strany odporcuteda v žiadnom prípade nemohlo dôjsť a to ani v prípade, ak by tieto odmeny mali skutočne predstavovať
kompenzáciu za zlé vyplávanie miezd v predchádzajúcom období, že keďže nie každé pochybenie
odporcu v tomto smere môže byť považované za prejav diskriminácie.

Diskrimináciu v pracovnoprávnych vzťahoch je možné rozdeliť na diskrimináciu priamu a nepriamu.
Priamu diskrimináciu možno definovať ako konanie alebo opomenutie, kedy je, bolo alebo by bolo,
na základe rozlišovania podľa vymedzených diskriminačných dôvodov, so zamestnancom zachádzané
nevýhodnejšie alebo výhodnejšie než s iným zamestnancom. Pod nepriamou diskrimináciou je treba

rozumieť jednanie alebo opomenutie, kedy zdanlivo neutrálne rozhodnutie, rozlišovanie alebo postup
zamestnávateľa znevýhodňuje či zvýhodňuje zamestnanca voči inému na základe rozlišovania podľa
vymedzených diskriminačných dôvodov.

Diskrimináciu v pracovnoprávnych vzťahoch je tak možné charakterizovať ako jednanie (v komisívnej
alebo omisívnej podobe) zamestnávateľa, ktoré smeruje priamo nebo nepriamo (prostredníctvom

zdanlivo neutrálnych úkonov) k znevýhodneniu jedného alebo aj viac zamestnancov v porovnaní
s inými (ostatnými) zamestnancami toho istého zamestnávateľa, ktorého pohnútkou (motívom) sú
(zákonom stanovené) diskriminačné dôvody. Na základe vykonaného dokazovania, po preštudovaní
všetkých jednotlivých dôkazov súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľky je nedôvodný a nemá
oporu v zákone. Ako už bolo uvedené, ak dôjde v pracovnoprávnych vzťahoch k diskriminácii, má

zamestnanec právo domáhať sa od zamestnávateľa, aby od diskriminácie upustil, aby odstránil
následky diskriminácie, ak aj aby mu bola poskytnutá primeraná peňažná satisfakcia. V prípade, že sa
zamestnanec domáha niektorého z uvedených nárokov, má v občianskom súdnom konaní procesnú
povinnosť tvrdenia o tom, že bol (je) jednaním zamestnávateľa znevýhodnený v porovnaní s inými
(ostatnými) zamestnancami toho istého zamestnávateľa. Tvrdenie zamestnanca o tom, že pohnútkou

(motívom) k jednaniu zamestnávateľa boli dôvody zákonom zakázané (diskriminačné), má súd za
preukázané, ibaže zamestnávateľ bude tvrdiť a prostredníctvom dôkazov preukáže alebo z konania inak
vyplynie, že voči svojim zamestnancom neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. V tomto prípade
súd konštatuje, že pri niektorých navrhovateľkiných tvrdeniach o jej diskriminácii u odporcu (napr. pri
prvom pohovore s vedúcou alebo pri vyplatení odmien v sume 21.200- Sk), bolo už zo samotných

prednesov navrhovateľky zrejmé, že ňou opisované konania odporcu nemožno považovať ani za
nepriamu diskrimináciu a navrhovateľka v týchto častiach svojho návrhu neuniesla ani len povinnosť
tvrdenia. Pri ostatných tvrdeniach týkajúcich sa napr. jej diskriminácie pri odmeňovaní, alebo pri kontrole
a hodnotení jej práce, resp. pri vyvodzovaní postihov za jej prácu zase súd konštatoval, že tieto tvrdenia
boli odporcom vyvrátené. Nie každé nerovnaké zaobchádzanie je možné považovať za diskriminačné.

Ak aj odporca vyvodil voči navrhovateľke určité sankcie, resp. neposkytol jej odmeny napriek tomu,
že iným zamestnancom tieto výhody poskytnuté boli, nemôže byť takéto konanie považované za
diskriminačné, ak jeho dôvodom (motívom) bola práve nižšia úroveň plnenia služobných povinností zo
strany navrhovateľky, resp. jej nižšia úroveň dodržiavania pracovnej disciplíny. Ak by sa navrhovateľka
svojim návrhom domáhala aj zaplatenia nemajetkovej ujmy, bola by povinná predložiť aj také dôkazy,

ktorými preukáže, že zásah do jej práv bol takého charakteru, resp. spôsobil alebo bol spôsobilý vyvolať
také následky, že v ich dôsledku bola značným spôsobom znížená jej dôstojnosť, spoločenská vážnosť
alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. Navrhovateľka však v konaní neprodukovala (okrem
potvrdení o pracovnej neschopnosti, resp. niekoľkých svojich zápisov, resp. osobných e-mailov písaných
navrhovateľkou) prakticky žiadne dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé aké následky malo mať údajné

diskriminačné konanie. Z predložených potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti navyše vôbec nie
je zrejmé akými konkrétnymi zdravotnými problémami navrhovateľka trpela, takže nemôže byť zrejmé
ani to, čím boli tieto zdravotné problémy vyvolané, teda, či existuje príčinná súvislosť medzi nimi a
konaním odporcu.

Navrhovateľka v priebehu konania na pojednávaní konanom dňa 24.09.2012 uviedla, že sa domáha
zaplatenie sumy 10.000 € titulom náhrady škody. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je
porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
a škodou a zavinenie. Ako už bolo podrobne zdôvodnené vyššie súd v konaní nezistil, že by
odporca porušil právnu povinnosť. Navrhovateľka však nepreukázala ani ostatné predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu, neuviedla v čom mala spočívať škoda, ktorá jej mala vzniknúť a ako dospela
k stanoveniu žalovanej výšky škody.Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení súd návrh navrhovateľky
zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že
navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 676,78 EUR. Trovy konania odporcu
pozostávajú z dvoch úkonov právnej pomoci po 270,54 EUR + 20% DPH (prevzatie a príprava
pojednávania, účasť na pojednávaní dňa 24.09.2012), jedného úkonu právnej pomoci po 67,64 EUR
(účasť na pojednávaní dňa 26.03.2012) a troch režijných paušálov á 7,63 EUR + 20% DPH. Výška trov

právneho zastúpenia bola určená podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. Výška trov za úkon spočívajúci
v účasti právneho zástupcu odporcu na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci dňa
26.03.2012, bola v súlade s ust. § 14 ods. 5 citovanej vyhlášky znížená na 1. Celková výška nároku na
náhradu trov právneho zastupovania predstavovala sumu 757,94 EUR, keďže si však odporca uplatnil
nároknanáhradutrovibavovýške676,78EURsúdmupriznalnároknanáhradutrovvnímuplatňovanej
sume.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom
súd v dvoch vyhotoveniach, písomne. ( § 204 ods. 1 O. s. p.)

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O. s. p. ) uviesť, proti

ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené ( § 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda dôvody odvolania môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 205a ods. 1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu ( prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nim preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa § 205a ods. 2 O. s. p. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije v konaniach podľa odseku 120 ods.
2 O. s. p.