Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 21, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/469/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204529
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204529.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Zlatice

Javorovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova
25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 397,91 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 5. decembra 2013 č. k. 8C/81/2013 - 33 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 30.
júla 2014 č. k. 8C/81/2013 - 50 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a nemajetkovej ujmy v sume 272,91
eur (okrem náhrady trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo
veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica
v exekučnom konaní vedenom takým súdom pod sp. zn. 5Er/380/2011 s následným vyvodzovaním
z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm.

a/, § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“), § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších
zmien a doplnení) v podobe účinnej od 1. júna 2010 do 31. mája 2011 a § 41 ods. 2 písm. c/ a
d/ E. p. v podobe účinnej od 1. júna 2011; vecne potom o. i. tým, že vo vyššie označenom konaní
senického okresného súdu nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor

exekučného titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a následnému zastaveniu exekúcie (správne „exekučného konania“ - pozn.
odvolacieho súdu) a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí
15 dní od doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. pri exekučných tituloch predstavovaných rozhodcovskými
rozsudkami (o aký prípad šlo aj u vyššie spomínaného exekučného konania) lehotu neustanovil lehotu.
Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie skutočnej škody a žalobe tak nešlo
vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý napokon rozhodnutie o trovách

konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1O. s. p. (Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej, ktorej však
žiadne trovy konania nevznikli a opak nepreukázala. Opravným uznesením potom došlo podľa § 164 O.
s.p.kopravezrejmejnesprávnostivúvodnejčastirozsudku,týkajúcejsaoznačeniažalovanej(náhradouoznačenia spočívajúceho v spojení označenia štátu a zaň konajúceho štátneho orgánu pomlčkou žalobe
presnejšiezodpovedajúcimoznačením,podľaktoréhoSlovenskárepublikaprostredníctvompríslušného
rezortného ministerstva len koná).

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav

a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu

zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty, pričom súdu
neprislúcha ani polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno

založiť meritórne rozhodnutie. Súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú
náležite,avšakdĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory,napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,

keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec
(pretožebezohľadunafaktornapadnutiarozsudkuakocelkuodrozhodnutiavovecisamejbolozávislým
i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o
prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,

súdprvéhostupňaprejednalvecnapojednávaní,nešlotuokonanievoveciporušeniazásadyrovnakého
zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), nakoľko
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne
správny, keďže súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej pre rozhodnutie a vec
predovšetkým principiálne správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na v tejto veci nevýznamné úvahy
o nevedení žiadneho disciplinárneho ani iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo
konštatovanie nesprávneho úradného postupu, kde bolo treba prisvedčiť námietke žalobkyne, že tu
nemohlo obstáť odvolanie sa aj na úpravu nadobudnuvšiu účinnosť až po postupoch exekučného

súdu, v ktorých sa videla tzv. škodná udalosť) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa
na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom (opäť s vyššie
spomenutou výnimkou) dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície
presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom jednoznačným záujmom na inom výsledku konania)

by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods.
2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať
sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom
prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť pre
ich nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len najvšeobecnejšie možné
uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne nešlo nič namietať (a ani
s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť vztiahnutia väčšiny z nich aj naprípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
či tomuto predchádzajúcom postupe (čo sa týkalo aj ním vyhodnocovaných postupov exekučného súdu)
naozaj konal v rozpore s požiadavkami na spravodlivé súdne konanie.

Nech aj v tejto konkrétnej veci neplatil záver o nenáležitosti námietky týkajúcej sa použitia
novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, keďže tu súd prvého stupňa
(na rozdiel od množstva iných tunajším odvolacím súdom skôr prejednaných druhovo totožných vecí
za účasti tých istých účastníčok) takéto znenie zákona použil (nech aj nie celkom priamo, ale v rámci

úvah o výklade rozhodnej úpravy - v tejto súv. por. najmä str. 10 prvopisu písomného vyhotovenia
rozsudku na č. l. 37 p. v. spisu, § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31.
decembra 2012 aj po takomto čase a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.) a súhlasiť bolo
treba so žalobkyňou, že tak (pre skorší nástup zhliadanej tzv. škodovej udalosti) urobiť nemal, toto z
dôvodov uvedených neskôr (odvolacím súdom považovaných za nosné) na správnosť konečnej úvahy
o nedôvodnosti žaloby nemalo žiaden vplyv (bez ohľadu na to, že praktické stotožnenie nevykonania

žiadneho konania, predpokladaného novelizovaným znením ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného
zákona s neexistenciou prieťahu podľa názoru odvolacieho súdu vyžaduje väčšiu než únosnú dávku
fantázie).

Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme

exekučného konania, tvoriaceho podklad nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav
právnej neistoty, neboli v prejednávanej veci taktiež relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté
platilo aj v prípade námietky neoboznámením sa so znaleckým posudkom, resp. nevykonania takéhoto
dôkazu (ktoré dokazovanie môže byť namieste až vtedy, ak nemožno mať pochybnosti o existencii
žalobou uplatneného práva a akceptovanie opačného názoru by malo za následok nehospodárne

postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých by vykonané dôkazy nemohli na
celkom jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť).

Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych
konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu

nepochybne je, žalobkyni však pri zápalistom boji za jej práva zrejme uniklo, že podmienky realizácie
takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie v
prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok

uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2011 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného
titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku

zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom prípade, teda vtedy, ak sa rozpor so zákonom
zistí (žalobkyni z prejednávanej veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo
totožných vecí, podľa ktorého nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených
písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak
zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne

najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno
proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho
vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom
rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín čiprinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad
poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i
jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít

lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod,
pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných
obštrukcií pri získavaní exekučným súdom požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, bolo bez
právneho významu). Kým teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na
rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora

o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto
účelom, opačný predbežný záver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne
vypodložiť a práve preto nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.
Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu v záujme
predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom už len
druhá zákonom predpokladaná možnosť (rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere

však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv. exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie
poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný
súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho postupu bol neskôr účinne spochybnený. Tunajší odvolací
súd síce nezdieľa názor súdu prvého stupňa v tejto veci, podľa ktorého by zákonom ustanovenú
lehotu na udelenie poverenia šlo aj v prípadoch úvah o udelení poverenia eliminovať už za pomoci

nie príliš podarenej novelizácie E. p., vykonanej zákonom č. 144/2010 Z. z., prinášajúcim vylúčenie
lehoty iba u exekučných titulov podľa čl. I § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ E. p., ak takéto ustanovenia
hovorili iba o notárskych zápisniciach a rozhodnutiach a zmieroch rozhodcovských komisií, nie teda
aj o rozhodcovských rozsudkoch vydávaných rozhodcovskými súdmi (na ktoré tak mohla dopadať len
tzv. zvyšková definícia exekučného titulu podľa čl. I § 41 ods. 2 písm. i/ E. p., ako na to správne

poukazovala žalobkyňa) a zákonodarca legislatívnu chybu či nedomyslenosť sám priznal neskoršou
novelizáciou E. p. zákonom č. 102/2011 Z. z. (v tejto súv. por. i čl. III bod 2 v spojení s čl. X zákona č.
144/2010 Z. z. a čl. II bod 2 v spojení s čl. III zákona č. 102/2011 Z. z.), ktorá nemohla byť zbytočná,
ak až ona zakotvila nepotrebnosť dodržiavania inak zákonom predpokladanej lehoty aj v prípadoch
zamýšľaných exekúcií rozhodcovských rozsudkov; takáto dielčia nesprávnosť v právnom posudzovaní

veci však v prejednávanej veci nemala žiaden význam. práve pre rozhodnutie sa exekučného súdu
žiadosť o poverenie zamietnuť (kde vychádzajúc z už uvedeného vyššie lehota neexistovala nikdy).

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Senica jeho sp. zn. 5Er/380/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o

poverenie, došlú mu 20. mája 2011 síce zareagoval „až“ uznesením zo 4. júla 2011, ktorým žiadosť
exekútora o udelenie poverenia zamietol, takéto rozhodnutie sa však pre nepodanie proti nemu
odvolania a teda zjavné uspokojenie sa vtedajšej oprávnenej (totožnej so žalobkyňou v prejednávanej
veci) s názorom o nemožnosti vykonania exekúcie stalo právoplatným a nasledované bolo zastavením
exekučného konania (uznesením Okresného súdu Senica z 15. novembra 2012 č. k. 5Er/380/2011-30,

nadobudnuvším právoplatnosť 12. decembra 2012).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,

bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez

citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite
(kde inak i pre prípad vzniku trov žalovanej platilo, že účastníčka sa procesného práva na náhradu
vzdala najneskôr nepodaním odvolania proti rozsudku, ktorým jej požiadavka na náhradu trov konania
akceptovaná nebola - čím v tu diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania

výlučne v časti trov konania).

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradutrov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto
prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.