Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 6, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 24C/27/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111205377
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. René Milták
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1111205377.7

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom JUDr. René Miltákom v právnej veci žalobcu: S..
N. N., R.. XX.XX.XXXX, D. P. Č.. XX, N., štátny občan SR, proti žalovanému: Slovenská republika-
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ul. č. 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy a
iné, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Súd žalobu z a m i e t a.
Súd žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa na základe žalobného návrhu zo dňa 17.02.2011, doručeného tunajšiemu súdu dňa
18.02.2011 pôvodne domáhal, aby súd určil, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ho
diskriminuje,keďhozačalatrestnestíhať.ŽalobcasivtejtosúvislostiuplatnilvočiGenerálnejprokuratúre

Slovenskej republiky ako žalovanému náhradu nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000,- Eur.
Súd v priebehu konania na základe uznesenia č.k. 24C/27/2011-67 zo dňa 23.05.2012 pripustil vstup
ďalšieho účastníka do konania na strane odporcu a to vstup Slovenskej republiky-Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako odporcu 2./.
Následne súd na základe uznesenia č.k. 24C/27/2011-73 zo dňa 12.11.2012 pripustil zmenu petitu
žalobného návrhu, v zmysle ktorého žalobca žiadal určiť, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky

ako odporca 1./ a Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako odporca 2./
diskriminujú žalobcu, keď ho začali stíhať pod ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010, zo dňa 02.12.2010 cestou
Prezídia policajného zboru, Úrad boja proti korupcii Stred, v trestnom konaní ČVS: PPZ. Žalobca si v
tejto súvislosti uplatnil voči odporcom náhradu nemajetkovej ujmy 1 000 000,- Eur, ktorú mali uhradiť
spoločne a nerozdielne v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vo svojom vyjadrení k žalobnému návrhu

(č.l. 81-87) navrhovala, aby predmetné konanie bolo prerušené do rozhodnutia generálneho prokurátora
Slovenskej republiky vo veci návrhu poškodeného, v trestnej veci, vedenej pod ČVS: PPZ-94/BPK-
S-2010, nakoľko výsledok trestného konania by mohol mať zásadný význam pre rozhodnutie o nároku
žalobcu v tomto konaní. Následne na pojednávaní dňa 06.11.2015, Slovenská republika-Ministerstvo
vnútraSlovenskejrepublikyuviedla,ženanávrhunaprerušeniekonanianetrvá(č.l.135).Ztohtodôvodu
súd predmetný návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Súd na základe uznesenia č.k. 24C/27/2011-122 zo dňa 27.01.2015 zastavil konanie voči Generálnej
prokuratúre Slovenskej republiky ako odporcovi 1./. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
18.03.2015.
Pokiaľ ide o žalobu, žalobca svoj návrh odôvodnil tvrdením, podľa ktorého hovorkyňa Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky dňa 05. 10. 2004 dávala nepravdivé informácie, v zmysle ktorých mal byť žalobca
zaistený pri odovzdávaní úplatku, pričom žalovaný na základe xx-tej sťažnosti žalobcu pod č. ÚK 442/

Sť-2006 dňa 10. 07. 2006 rozhodol, že sťažnosť je dôvodná, keďže hovorkyňa žalovaného nepravdivo
informovala média. Aj napriek tejto skutočnosti nezačal vyšetrovateľ, ani prokuratúra trestné stíhaniepre trestný čin ohovárania. Z uvedeného postupu žalovaného je zrejmé, že voči osobe žalobcu sa malo
postupovať diferencovane, a to v závislosti od toho, či podnet na trestné stíhanie dá žalobca, resp. tento
podnet dá niekto iný na osobu žalobcu.

Žalovaný na pojednávaní uviedol, že žaloba je nedôvodná, keďže vznesenie obvinenia nemožno
vykladať ako diskriminačné konanie v zmysle zákona 365/2004 Z.z. Žalobca má za to, že
antidiskriminačný zákon sa vzťahuje na oblasť pracovnoprávnych vzťahov, oblasť vzťahov sociálneho
zabezpečenia, oblasť zdravotnej starostlivosti, oblasť poskytovania tovarov a služieb a vzdelávania, nie
však na vzťahy upravené Trestným zákonom a Trestným poriadkom. Pokiaľ žalobca poukazoval na

trestnékonanie,ktorébolivočinemuvedené,akmalzato,žebolonezákonné,vpriebehukonaniamohol
podať sťažnosť na postup vyšetrovateľa a po skončení trestného konania mohol podať žalobu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., titulom vydania nezákonného rozhodnutia orgánom činným v trestnom konaní.
V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že na tunajšom súde prebiehalo iné konanie pod sp. zn. 19C/70/2012,
v ktorom si žalobca uplatnil nemajetkovú ujmu v súvislosti s nezákonným trestným stíhaním. Toto
konanie bolo právoplatne skončené dňa 14. 01. 2015, keď súd žalobný návrh ako neopodstatnený

zamietol. Ide o totožné trestné stíhanie, v zmysle ktorého žalobca žiadal určiť, že žalovaný sa voči nemu
dopustil diskriminačného konania a v súvislosti s ktorým žiadal priznať
peňažnú satisfakciu. Žalobca v konaní poukázal na výroky hovorkyne Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky (bod VII. žalobného návrhu), keď v rámci pôvodného označenia žalovaných bola uvedená
Generálna prokuratúra SR. V súvislosti s výrokmi hovorkyne Ministerstva vnútra

Slovenskej republiky podal žalobca inú žalobu o ochranu osobnosti a o náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá bola vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 24C/106/2007. Súd žalobný návrh zamietol, pričom
rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/26/2013 nadobudlo
právoplatnosť 15. 01. 2014. Žalovaný rovnako zotrval na námietke pasívnej legitimácie a to v
súvislosti s označením žalovaného ako Slovenská republika-Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Z

obsahu rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19C/70/2012 vyplýva, že trestné konanie, na ktoré
žalobca poukazuje, bolo právoplatne skončené dňa 29. 06. 2012 (strana 5 rozsudku). Vzhľadom na to,
že celé trestné stíhanie bolo vo vzťahu žalobcovi zastavené, žalovaný mal za to, že žaloba je v celom
rozsahu nedôvodná. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by
bolo možné dôvodiť, že vo vzťahu k nemu došlo k nepriamej diskriminácii a to s poukazom

na ústavný nález IV. US 16/09 z 30. 04. 2009.
Súd v tejto súvislosti zistil, že žalobca z rovnakého dôvodu podal dňa 20.06.2007 tunajšiemu súdu
žalobu voči Slovenskej republike v zast. Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky. Súd o nároku
žalobcu rozhodol rozsudkom sp. zn. 24C/106/2007 zo dňa 25. 10. 2012 a to tak, že žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že hovorkyňa Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky mala nepravdivo poskytnúť informácie médiám v súvislosti so zadržaním
žalobcu bezprostredne po odovzdaní úplatku. Súd v rámci skúmania pasívnej legitimácie žalovaného
zistil, že žalobca ako žalovaného označil štát - Slovensku republiku a Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky ako štátny orgán, prostredníctvom ktorého štát pred súdom koná. Súd mal za nesporné, že
vyššie uvedenú informáciu o zadržaní žalobcu bezprostredne po odovzdaní úplatku, poskytla médiám

hovorkyňa Ministerstva vnútra Slovenskej republiky K.. S. N.. Menovaná bola služobne zaradená na
komunikačnom odbore kancelárie ministra vnútra SR, z čoho vyplýva že zásah, ktorý mal zasiahnuť
do osobnostných práv žalobcu nespôsobil žalovaný - Slovenská republika. Súd preto konštatoval, že
Slovenská republika ako žalovaný v predmetnej veci nie je v hmotnoprávnom vzťahu voči
žalobcovi, teda nie je pasívne vecne legitimovaná. V danom prípade informácie médiám poskytla K.. S.

N. ako hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a teda Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky
nieslo zodpovednosť za podané informácie v rámci výkonu práce svojho zamestnanca. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky ako ústredný orgán má samostatnú spôsobilosť na práva a povinnosti a teda
môže byť označený ako žalovaný v občiansko-súdnom konaní. Toto jeho postavenie nemožno zamieňať
s postavením v iných veciach, v ktorých vystupuje ako štátny orgán za štát v rozsahu pôsobnosti

ustanovenej osobitnými predpismi.
Výrok rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 24C/106/2007 zo dňa 25. 10. 2012 bol potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/26/2013 zo dňa 30. 10. 2013.
Podľa § 19 Občianskeho súdneho poriadku, spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má
spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

Podľa § 18 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spôsobilosť mať práva a povinnosti majú aj právnické osoby.
Podľa§35ods.1zák.č.575/2001Z.z.oorganizáciičinnostivládyaorganizáciiústrednejštátnejsprávy,
ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy sú právnické osoby.Podľa § 11 zák. č. 575/2001 Z. z., Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej
správy pre
a) ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a

správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti a plynulosti
železničnej dopravy, veci zbraní a streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej
republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na
vedenie motorových vozidiel, otázky azylantov a odídencov, evidenciu obyvateľov, evidenciu cestných
motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú ochranu a ochranu pred

požiarmi,
b) všeobecnú vnútornú správu vrátane veci územného a správneho usporiadania Slovenskej
republiky, štátne symboly, heraldický register, archívy a registratúry, štátne občianstvo, matričné
veci, zhromažďovanie a združovanie vrátane registrácie niektorých právnických osôb, o ktorých to
ustanoví zákon, organizačné zabezpečenie volieb do Národnej rady Slovenskej republiky, organizačné
zabezpečenie volieb prezidenta Slovenskej republiky a ľudového hlasovania o jeho odvolaní,

organizačné zabezpečenie volieb do orgánov územnej samosprávy, organizačné zabezpečenie
referenda, organizačné zabezpečenie volieb do Európskeho parlamentu, vojnové hroby, živnostenské
podnikanie, povoľovanie verejných zbierok, koordináciu výkonu štátnej správy uskutočňovanej obcami,
vyššími územnými celkami a orgánmi miestnej štátnej správy,
c) Policajný zbor a Hasičský a záchranný zbor,

d) koordináciu vzdelávania zamestnancov obcí a vyšších územných celkov plniacich úlohy štátnej
správy.
Podľa § 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane
pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon), konanie vo
veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa začína na návrh osoby, ktorá

namieta, že jej právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania (ďalej len "žalobca").
Žalobca je povinný v návrhu označiť osobu, o ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania
(ďalej len "žalovaný").
Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z., ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä
ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť,

spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby, môže sa tá domáhať aj náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Sumu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch určí súd s prihliadnutím
na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a všetky okolnosti, za ktorých došlo k jej vzniku.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v
procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní.
Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd
žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti.

Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie
je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 214/2011 zo dňa 18.01.2012).

Vychádzajúc zo zistených skutočností, súd návrh žalobcu ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol,
nakoľko Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nemá v
danomprípadepostaveniesubjektu,ktorýbymoholbyťeventuálnenositeľomhmotnoprávnejpovinnosti.
Ako to už konštatoval tunajší súd v inom súdnom konaní, informácie médiám poskytla K.. S. N.
ako hovorca Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a ak v tejto súvislosti mala vzniknúť ujma

žalobcovi, nositeľom hmotnoprávnej povinnosti a žalovaným malo byť v tomto prípade Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, ktorý ako právnická osoba má spôsobilosť mať práva a povinnosti a
procesnú spôsobilosť (§ 19 O.s.p., § 18 ods. 1 OZ, § 35 ods. 1 zák. č. 575/2001 Z. z.).To isté platí aj v prípade diskriminačného konania, ktorého sa malo vo vzťahu k žalobcovi dopustiť
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to v súvislosti s trestným stíhaním v trestnej veci, vedenej
pod ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010. Žalobca bol povinný v návrhu označiť osobu, o

ktorej tvrdí, že porušila zásadu rovnakého zaobchádzania (§ 11 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z.). Žalobca
bol v tomto prípade povinný označiť ako žalovaného Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Pri
uplatnení nemajetkovej ujmy by malo označenie žalovaného ako Slovenskej republiky, v mene ktorej
koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky význam jedine vtedy, ak by si žalobca uplatnil ujmu
v zmysle § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V tomto prípade si však žalobca uplatnil nemajetkovú

ujmu titulom diskriminačného konania (§ 9 ods. 3 zák. č. 365/2004 Z.z.) a teda na rozdiel od ust.
§ 3 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, je v takomto
prípade nositeľom hmotnoprávnej povinnosti konkrétny ústredný orgán štátnej správy a nie štát. Z tohto
dôvodu súd ďalej neskúmal, či žalovaný nesie zodpovednosť za vznik nemajetkovej ujmy pokiaľ ide o
otázku priamej, či nepriamej diskriminácie žalobcu, nakoľko uvedená otázka je vzhľadom na nedostatok
pasívnej legitimácie žalovaného v tomto konaní celkom bez významu. Súd na záver uvádza, že otázka

vzniku nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. v súvislosti s trestným stíhaním žalobcu vo veci
ČVS: PPZ-94/BPK-S-2010, resp. otázka zodpovednosti štátu za túto ujmu, bola predmetom konania
Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 19C/70/2012, v ktorom súd nezistil pochybenie zo strany štátu.

V zmysle § 142 ods. 1 Obč. súd. por., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný mal vo veci plní úspech, vzniklo mu právo na náhradu trov konania.

Keďže žalovaný si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti výroku rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, Krajskému súdu v
Bratislave, podaním na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p. sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania možno rozšíriť len do uplynutia lehoty na
odvolanie.