Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 20, 2014

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/162/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218636
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľudmila Škvaridlová
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2014:3812218636.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

B. súd Prievidza samosudkyňou JUDr. Ľudmilou Škvaridlovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich
Paľko, s.r.o. Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporkyni Slovenská republika, zast.
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

Odporkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal voči odporkyni majetkovej škody vo výške 670,76
eur predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným
rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového
zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere č. XXXXXXX a domáha sa aj nemajetkovej ujmy
v peniazoch, lebo samotné konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného článkom
46 odst.1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom
6 odst.1 Európskeho Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti jeho majetkového práva.
Uplatňuje si primerane náhradu nemajetkovej ujmy v sume 134,15 eur, t. j. 20 % z uplatňovanej
istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva poskytnutého procesnou deformáciou). Náhradu
nemajetkovej ujmy uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského
plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom
čase stav predpokladaných zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu).
Žiada, aby súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom, že odporkyňa je zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza, lebo
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla zaplatením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č.:XXXXXXX s dlžníkom (povinným - U. I.), (kde po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor
pridelil registráciou exekučnej veci č. EX 11447/2010), postupom, v ktorom by správne interpretoval a
aplikoval ustanovenie § 44 odst.2 z. č. 233/1995 Z. z..

Ďalej žiadal, aby súd rozhodol rozsudkom, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľovi z titulu
majetkovej škody sumu 670,76 eur a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 134,15 eur, a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a uplatnil i trovy konania.
Uviedol, že navrhovateľ v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia, ako oprávnený subjekt (veriteľ zo
Zmluvy o úvere č. XXXXXXX) navrhol písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa §
38 a nasl. z. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len Exekučný poriadok) súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to
z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Navrhovateľ
navrhol vykonať exekúciu pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z
vyššie uvedenej zmluvy dlžníkom.
Uviedol, že súdny exekútor predložil návrh navrhovateľa na vykonanie exekúcie spolu s exekučným
titulom miestne a vecne príslušnému Okresnému súdu Prievidza (ďalej len exekučný súd) a požiadal
ho o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd bol povinný rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu.
Ďalej uviedol, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednaná nevykazovala prvky nadmernej
právnej zložitosti, nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 26.1.2011 (konanie začalo dňa 30.7.2010) a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia
tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 180 dní!).
Uviedol, že nesprávny úradný postup charakterizovaný :
a/ nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov;
b/ vykonaním úradného postupu bez plnenia zákonných podmienok; bol príčinou konkrétneho následku,
ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a jeho nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa.
Exekučný súd vykonaním postupu podľa § 44 odst.2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim
zákonu, t. j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok, keď súd bez
ďalších legálnych predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálný
proces zahrňujúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie
zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ustanovenie § 44 odst.
2 cit. zákona, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného
titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Teda prekročil
mieru možnosti rozhodovania o zákonnom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušil tak
fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality (článok 2 odst. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Navrhovateľ ďalej uviedol, že exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné
posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku vo veci rozhodnutej v právnom štáte
medzi navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od
uzavretej Zmluvy o úvere.
Na jednej strane totiž existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty ustanovenia § 41 ZoRK a chýbajúci subjektívny prvok,
ktorý vyvoláva právne účinky, avšak je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný a na
druhej strane, nie je možné zo strany navrhovateľa iniciovať občianske súdne konanie a požadovať
súdnu ochranu práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, lebo existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí
neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo.
Navrhovateľ sa domnieva, že opísaný postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so
zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 odst.2 Exekučného poriadku.
V danej veci neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a
so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva, založený v prekážke veci
rozhodnutej.
Uviedol, že nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, lebo počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej istoty, v ktorej
sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 odst.2 Ústavy Slovenskej republiky.

Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania navrhovateľa, že správnym
a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Navrhovateľ mohol vďaka skorému
rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej
príslušenstva, lebo by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá.
Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľa vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv. Navrhovateľ uvádza aj ďalšie dôvody na
podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy uviedol :
1/ Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa
spojených s absolútnou nemožnosťou súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, vyvoláva
u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti.
2/ Vytvorenie absolútnej nemožnosti súdneho uplatňovania pohľadávky a jej príslušenstva, spôsobilo v
súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných podnikateľských
aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata zisku
zrealizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane jeho
majiteľov.
3/ Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Na základe vyššie uvedeného sa navrhovateľ domáha žalobným návrhom náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza.
Uviedol, že navrhovateľ postupoval podľa § 15 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou
požiadal odporkyňu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporkyňa však do
podania tejto žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.
Navrhovateľ v návrhu vzniesol námietku zaujatosti, preto súd predložil spis na rozhodnutie o tejto
námietke sudcov Okresného súdu Prievidza Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením Krajského súdu
Trenčín sp. zn. 6NcC 429/2012 zo dňa 2.11.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa Okresného súdu
Prievidza JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na
Okresnom súde Prievidza vedenej pod sp. zn. 8C 162/2012. Uznesením Krajského súdu Trenčín sp.
zn. 6NcC 14/2013 zo dňa 21.1.2013 bolo rozhodnuté, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr.
Ľudmila Škvaridlová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde
Prievidza vedenej pod sp. zn. 8C 162/2012.

Odporkyňa žiadala návrh zamietnuť.
Uviedla, že v danej veci nie sú splnené procesné podmienky a návrh považuje za zmätočný.
Uviedla, že v žalobnom návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky, napr. navrhovateľ nedokázal uviesť ani
len spisovú značku príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné
údaje, ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenej celej veci a dátum, kedy
sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Nepredložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy a
podobne. Poukázal len na časť dôkazov a odkazuje na exekučný spis, pričom v skutočnosti prenáša
celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno má sám navrhovateľ. Zdôraznila,
že tvrdenie navrhovateľa, že nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného
konania sa nezakladá na pravde, má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne preto, že kto iný
ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má
mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu
mala byť spôsobená škoda. Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, ktorou malo dôjsť k
nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu bolo jedným z dôvodov, pre ktoré Ústavný
súd SR odmietol sťažnosť navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu.
Ďalej uviedol, že nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, lebo navrhovateľ uvádza rozhodnutie
o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako
zamietanie nezákonného rozhodnutia, a zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov.
Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje
škodu, keď v žalobnom návrhu sa tieto tituly prelínajú a navrhovateľ jednoznačne neuvádza, z ktorého
titulu/titulu si uplatňuje svoj nárok, či si uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z

dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia, alebo z dôvodu
nerozhodnutia v zákonnej stanovenej lehote.
K prieťahom konania uviedol, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie
neželaného stavu, t. j. neuviedol, či v rámci predbežného prerokovania zo strany odporkyne využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti. Uviedol, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, ale túto právomoc má iba predseda súdu alebo
ústavný súd.
K podmienkam uplatnenia nároku na súde uviedla, že dňa 23.4.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.4.2012 a dňa 27.9.2012 bola okresnému
súdu doručená predmetná žaloba vo veci, teda je zrejmé, že navrhovateľ ju nepodal po uplynutí 6-
mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z. - o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného a
predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11.
Podľa § 16 odst.1 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo jeho časť
do 6-ich mesiacoch odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6-ich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto
má odporkyňa za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.
Navrhovateľ aj napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti, ktoré odporkyňa adresovala
navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
odporkyni bola doručená všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti,
nedoplnil žiadané informácie, dátumy, kedy sa navrhovateľ dozvedel o škode, doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na
prieťahy/ústavné sťažnosti, ani doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, resp. jeho
insolvenciou, stratou kontaktu a povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy.
Neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podanej žiadosti a tým zmaril akúkoľvek
možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto
odporkyňa nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody z. č. 514/2003 Z. z. ustanovuje všeobecné podmienky,
pri splnením ktorých štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci:
1. Nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup.
2. Vznik škody.
3. Príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.
Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.
K nesprávnemu úradnému postupu - rozhodnutiu o žiadosti o vydanie poverenia po 15-dňovej lehote
uviedol, že pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení
povinnosti súdu vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote odporkyňa odkázala na ustanovenie
§ 9 odst. 2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z. č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ
doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením nepredložil.
Uviedla, že je potrebné poukázať na to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie
exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak
exekučným titulom je notárska zápisnica, alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie
dôvodov podľa § 45 odst.1 písm. c/ z. č. 244/2002 Z. z. - o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo
veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov exekučného konania.
V tomto kontexte je však potrebné poukázať aj na ustanovenia Exekučného poriadku.
Podľa odporkyne z ustanovenia § 44 odst.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 vyplýva
skutočnosť, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako

exekučnom titule. Toto znenie je účinné od 1.6.2011, kedy bol Exekučný poriadok novelizovaný z. č.
102/2011 Z. z., čo znamená, že akýkoľvek nárok navrhovateľa vychádzajúci z nesprávneho úradného
postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach začatých
po 1.6.2011 nemá žiadnu oporu v zákone.
Pred 1.6.2011 § 41 odst.2 písm. d/ Exekučného poriadku znel, „vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov ním schválených“. V samotnej dôvodovej správe je v novelizovanému
ustanoveniu § 41 odst.2 písm. d/ cit. zákona uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia
na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojím autentickým výkladom aj Národná rada
SR ako zákonodarný zbor SR. Skutočnosť, že sa do formulácie vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských
súdov“, predstavovala len explicitnejšie ujasnenie litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám
tohto ustanovenia. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácií toho, čo zamýšľal zákonodarca, nie
fundovaná a nepravdivá a § 41 odst.2 písm. d/ cit. zákona sa správne aplikoval na rozhodcovské
rozsudky aj pred 1.6.2011.
Odporkyňa považovala tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá
konštatuje, že „Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v článku 48 odst.2 Ústavy, Ústavný súd SR síce prihliada na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej
veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v článku 48 odst.2 Ústavy SR je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle článku
48 odst.2 (I. ÚS 63/00).
Z uvedeného teda vyplýva, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych
vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.
K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia uviedla, že nesprávnym úradným postupom je porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti, a to najmä
také, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá
bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak
pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu sami o sebe k vydaniu
rozhodnutia nevedú, a ak by aj bolo rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia.
V súvislosti s tým odporkyňa odkázala na judikáty - rozsudok NS ČR zo dňa 29.6.1999 sp. zn. 2Cdon
129/1997, rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo 24/04, uznesenie NS ČR zo dňa 25.8.2009 sp. zn. 25Cdo
1018/2007.
Je nepochybné, že posúdenie vecí a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie
poverenia, ktoré sa naplno odrazili v rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za
nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru
o existencii nezákonného rozhodnutia. Poukázala na ustanovenie § 6 odst.1 z. č. 514/2003 Z. z.,
ustanovenie § 44 odst.2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, v zmysle ktorého súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ak
ide o exekučné konanie vykonané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 z. č. 231/1999
Z. z. - o štátnej pomoci v znení neskorších zmien a predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak
súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom, do 15-ich dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 odst. 2 písm.
c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení
alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku. Táto podmienka nepochybne nie je v prípade
zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnení.
Rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní

o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.
V tejto súvislosti odporkyňa zdôrazňuje a poukazuje aj na tú skutočnosť, že z dikcie § 44 odst.2
Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe
zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 odst.2 písm.
c/ a d/ Exekučného poriadku. Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá
predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
Čo sa týka existencie prieťahov v konaní uviedla, že odporkyňa aj vo vzťahu k otázke existencie
zbytočných prieťahov v konaní odkazuje na ustanovenie § 9 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. v znení z.
č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahov v konaní.
V zmysle ustanovenia § 9 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované na výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, v žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania a teda odporkyňa vzhľadom na vyššie uvedené
nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom poukázala na §
19 odst. 1 z. č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode.
Ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to po 15-dňovej lehote, lehota na
uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15-dňovej
lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Vzhľadom
na vyššie uvedené odporkyňa vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 (t.
j. 3 roky pred dňom, kedy boli odporkyni doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).
K materiálnej škode
K materiálnej škode odporkyňa uvádza, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
z. č. 514/2003 Z. z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody. Odporkyňa sa domnieva,
že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje je možné považovať za
hypotetické.
Navrhovateľ nepreukázal existenciu dlžníka, ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
Nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenia poverenia a ani
nevymožiteľnosť pohľadávky.
Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka navrhovateľa
a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje
nevymožiteľnosť pohľadávky, poukazuje odporkyňa na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde.
Odporkyňa poukazuje aj na to, že ak by aj nastala situácia, že by si toto právo navrhovateľ uplatnil
novým návrhom, musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností
priznal požadovaný nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporkyne a v druhom rade,
že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu. To znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Táto skutočnosť však u navrhovateľa nepreukázala a ani nepreukáže, a to najmä s
ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí by boli po smrti a podobne. Preto
na základe vyššie uvedených skutočností, odporkyňa je toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť
a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, lebo navrhovateľ
nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Štát nemôže byť univerzálnym ani singulárnym

sukcesorom preberajúci zodpovednosť za vzájomné záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie
týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.
K nemajetkovej ujme v prvom rade poukazuje na to, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov v spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Navrhovateľ tiež neupresnil, čo a ako situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Poukázal aj na to, že požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či
rozumnou úvahou. Odporkyňa považuje za nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy
percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.
Odporkyňa zdôrazňuje, že nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala
poskytovať jej náhrada v peniazoch.
Uvádza, že nemôže dospieť k záveru o potrebe priznať navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu,
s poukazom na § 3 odst.1 Občianskeho zákona a § 17 odst.2 a 3 z. č. 514/2003 Z. z.. V tejto
súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnému postupu dôjsť a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí,
ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. Odporkyňa v tejto
súvislosti súdu doložila list Európskej komisie „Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/
A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii,
v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa
dostala k sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu
spotrebiteľov, pričom útvary komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na
začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal na Krajský súd v Prešove.
Praktiky navrhovateľa sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie,
súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa, v konkrétnom dôsledku práve podnikateľská činnosť
navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa vo všetkých úrovniach štátnej
moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, využívajúca slabé
finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Preto súd musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie navrhovateľa a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade navrhovateľa
automaticky nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia v právach spotrebiteľa (povinného v
exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného
postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa na vykonanie exekúcie musia
obzvlášť opatrne zvažovať, či povolenie vydajú alebo nevydajú, s čím je spojená vyššia časová
náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.
Odporkyňa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti zastáva názor, že navrhovateľ nepreukázal
podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi,
ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.
Čo sa týka príčinnej súvislosti poukázal na ustanovenie § 5 odst.1, § 9 odst.2 z. č. 514/2003 Z. z.. Z
citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa
vyššie citovaného zákona je nevyhnutná však existencia nesprávneho úradného postupu (nezákonného
rozhodnutia), vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami.
Na základe vyššie uvedených skutočností je odporkyňa toho názoru, že navrhovateľ nepreukázal, že
by činnosťou súdu namietanom v konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik
a ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.
Odporkyňa mala za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si
uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej škody alebo
nemajetkovej ujmy.
Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie
náhrady škody v zmysle z. č. 514/2003 Z. z., považuje odporkyňa žalobný návrh za právne
neopodstatnený a žiada, aby Okresný súd Prievidza návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a
nepriznal mu trovy konania. Odporkyňa uplatnila nárok na náhradu trov konania.

Súd určil termín pojednávania na 20.3.2014, na ktorý sa navrhovateľ a právny zástupca nedostavili,
doručenie vykázané majú dňa 5.3.2014. AK navrhovateľa podala návrh na zrušenie nariadeného
pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 13.3.2014,

doručené súdu 14.3.2014 emailovou poštou do podateľne súdu. V návrhu uviedol, že navrhovateľovi
do dnešného dňa nebolo doručené rozhodnutie KS o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov OS Prievidza
a v prípade, že krajský súd rozhodne, že sudcovia OS Prievidza z prejednania veci vylúčení nie sú, má
záujem sa proti tomuto rozhodnutiu brániť všetkými možnými zákonnými prostriedkami, predovšetkým
podaním sťažnosti na Ústavný súd SR, pretože týmto postupom dôjde k porušeniu jeho základných
práv a slobôd. Tvrdil, že nedoručenie spomínaného rozhodnutia tvorí prekážku v konaní.
Navrhovateľovi doposiaľ neboli oznámené výsledky procesných postupov súdu a sudcu, ktoré by boli
základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu a ustanovenia nestranného
zákonného sudcu a preto navrhuje, aby súd zrušil nariadené pojednávanie až do právoplatného
rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a v prejednávanej veci nepokračovať.
Uviedol, že keď súd neprerokuje objektívnu námietku vznesenú navrhovateľom skôr, ako vo veci
otvorí pojednávanie, dopustí sa tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle článku 46 odst.1 Ústavy SR.
Otvoreniu pojednávania musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu
a osoby domnelého zákonného sudcu, ktorý je vo veci doposiaľ povolaný rozhodovať. Je totiž
neodnímateľným právom navrhovateľa, aby o jeho žalobe rozhodol v prvom stupni samosudca, u
ktorého nie sú žiadne pochybnosti o predpojatosti. Takýto právny stav deklarujúci nevylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci nastáva až okamihom právoplatného rozhodnutia súdu.
Navrhovateľ trvá na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná.
Trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Zároveň predkladá návrh na doplnenie dokazovania.
Navrhovateľ zadal objednávku na spracovanie znaleckého posudku, ktorý vyčísli vzniknutú škodu,
v návrhu opísaných skutočností, za ktoré zodpovedá žalovaná. Vypracovaný posudok po jeho
vypracovaní doručí súdu.
V prípade, ak ide o žalobu agendy ISTINA RS na preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu
je nesprávny, nechal navrhovateľ spracovať znalecký posudok znalcom v odbore 330000. Znalecký
posudok navrhuje ako dôkaz so zásadnou povahou a žiada, aby bol súdom po spracovaní vykonaný.
Odporkyňa predvolanie prevzala dňa 5.3.2014, svoju neúčasť ospravedlnila e-mailovou poštou do
podateľne súdu dňa 19.3.2014 a nežiadala súd o odročenie pojednávania. Svoju neúčasť ospravedlnila
z dôvodu hospodárnosti a odkázala na písomné vyjadrenia.

Súd pojednával bez prítomnosti účastníkov konania.

Súd vo veci vykonal dokazovanie, oboznámil listinné dôkazy - vyjadrenie všetkých sudcov OS Prievidza
č.l. 7, vyjadrenie sudcu JUDr. Evy Kiššovej č.l. 10, vyjadrenie sudcu JUDr. Jarmily Schromovej č.l. 11,
uznesenie KS Trenčín č.l. 16, doplnenie podania č.l. 16a, uznesenie KS Trenčín č.l. 24, uznesenie OS
Prievidza č.l. 30, oznámenie Okresnej prokuratúry Prievidza č.l. 31, doplnený návrh č.l. 32, odvolanie
navrhovateľa č.l. 33, uznesenie KS Trenčín č.l. 37, vyjadrenie odporkyne č.l.39 + pripojená listina č.l.
45, dovolanie č.l. 51, návrh na zrušenie nariadeného pojednávania č. l. 49 - 50, dovolanie č.l. 51,
uznesenie NS SR č.l. 73 a návrh navrhovateľa č.l. 76 a ospravedlnenie odporkyne č.l. 77 a zistil tento
skutkový stav:

V exekučnej veci Okresného súdu Prievidza sp. zn. 16Er/2736/2010, EX 11447/10, v ktorej ako
oprávnený vystupoval navrhovateľ a povinný U. I., nar. XX.X.XXXX žiadosť súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.10.2010.
Uznesením č.k. 16Er/2736/2010-10 zo dňa 30.11.2010 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol pre možný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 1 písm.
c/ Zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.7.2011 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoE/107/2011-26 zo dňa 25.5.2011, ktorým bolo rozhodnutie
prvostupňového súdu potvrdené. Uznesením č.k. 16Er/2736/2010-31 zo dňa 1.8.2011, právoplatným
dňa 9.8.2011 bolo exekučné konanie zastavené. Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom
exekučnom konaní oprávnený sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní nepodal.

Navrhovateľ nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa Zákona č.514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov,
uplatnil z dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu spočívajúceho v tom, že o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému C. v exekučnej veci
16Er/2736/2010, EX/11447/2010 súd rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 4 ods. 1, písm. a/, bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona v znení platnom od 1.1.2013, pri posudzovaní nesprávneho úradného
postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno
vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti
na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o
tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní,
právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval,
že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 9 ods. 4 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený
požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na
náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 3 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď
sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Zhodnotením skutkového stavu dospel súd k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.

V prejednávanej veci sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza. Právnym predpisom, ktorý upravuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Podľa právnej úpravy
platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku škody, sa za nesprávny úradný
postup považovalo porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb. Právo na náhradu škody má len ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
Nevyhnutnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu sú:
a/ protiprávny úkon, resp. škodová udalosť,
b/ vznik škody,
c/ príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody,
d/ zavinenie (len v prípade subjektívnej zodpovednosti, pri objektívnej zodpovednosti nie je podstatné,
či zodpovedný subjekt vznik škody zavinil, alebo nie).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je citovaný zákonom koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, tzn. že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda (ak vznikla),
je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu. Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je článok
46 ods. 3 Ústavy - každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Vzťah príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí
byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama
príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Nesprávny úradný
postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. len vo vzťahu k
takému zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené iba týmto
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim, tzn. ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil.

V súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom súd v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel k záveru, že splnené neboli. Vo
vzťahu k tvrdeným zbytočným prieťahom v exekučnom konaní súd poukazuje na to, že otázku, či v

konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmavať Ústavný súd, ktorý ju v
súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa Zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to záver, že všeobecné súdy by preskúmavali
postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu súdnictva.

V exekučnej veci 16Er/2736/2010 navrhovateľ nepodal predsedovi súdu sťažnosť na prieťahy v konaní
v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Nebolo preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje
právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku. Pokiaľ sa navrhovateľ na ústavný súd s
takýmito sťažnosťami obrátil, boli odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom prepísaných náležitostí
podaní sťažovateľa.

Navrhovateľ ďalej tvrdil, že exekučný súd sa dopustil nesprávneho postupu tým, že spôsobil prieťahy v
exekučnom konaní tým, že rozhodnutie v danej veci vydal nie v zákonnej, 15-dňovej lehote, ale po viac
ako 180 dňoch. Vychádzal z toho, že exekučné konanie EX 11447/2010, ktoré bolo súdom vedené pod
sp. zn. 16Er/2736/2010 bolo začaté dňa 14.10.2010 podaním žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Tvrdil, že súd o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol až dňa
26.1.2011, t.j. po uplynutí zákonom stanovej lehoty. Vykonaným dokazovaním však bolo nepochybne
preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V predmetnej veci bola žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná dňa 14.10.2010 a súd o nej rozhodol dňa 30.11.2010.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 14.10.2010 (podanie žiadosti o udelenie
poverenia), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2, písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 14.10.201010, podľa tohto
zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2010 vypustila
zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi, pokiaľ sa jednalo o exekučné
tituly podľa § 41 ods. 2, písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notárskej zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť, keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku, Zákonom
č. 102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť súdu v exekučných veciach,
v ktorých zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej
lehote, sú jeho tvrdenia nesprávne, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia Exekučný
poriadok žiadnu lehotu nestanovuje. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že
exekučný súd rozhodol po zákonom stanovenej lehote s omeškaním viac ako 180 dní, je nepravdivé a
zavádzajúce. Z uvedeného je zrejmé, že odporca sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, keďže v
tomto prípade 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho
nesprávneho úradného postupu. S poukazom na citované ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení platnom ku dňu rozhodovania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto
nie je možné posudzovať postup exekučného súdu pri rozhodovaní o tejto žiadosti za nesprávny.

V danom prípade bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. S poukazom na vyššie uvedené bol
súd jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský rozsudok bol vydaný v súlade
so Zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto rozhodnutia - zmluva o úvere,
neobsahoval neprijateľné podmienky a či rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade so Zákonom
o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo.
Exekučný súd preto správne skúmal exekučný titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný
v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení, že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a
konštatovaní, že rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, tento rozsudok ako exekučný titul
neuznal. Svoje rozhodnutie riadnym a správnym spôsobom odôvodnil. Exekučný súd dňa 29.11.2010
uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Za
tejto situácie účastníkom exekučného konania nemohol a ani nevznikol žiadny stav právnej neistoty,
keďže súd vo veci rozhodol bezodkladne po tom, ako mu súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie
poverenia. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy aj bez návrhu účastníkov, ako
aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky či priebeh rozhodcovského konania tak, ako to vyplýva i z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR
3Cdo/146/2011, 3MCdo/11/2010, 5Cdo/291/2010 a rozhodnutí Ústavného súdu SR IV. ÚS 60/2011, I. ÚS
16/2002. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní tak, ako mu to vyplýva
z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry tak Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a
stanovísk Súdneho dvora Európskej únie. Napríklad rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci
ASTURCOM TELECOMUNICACIONES SL proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08) Súdny dvor
rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci
vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej
doložky v prípade právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom
rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

V exekučnej veci tunajšieho súdu sp. zn. 16Er/2736/2010, EX EX 11447/10 žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.10.2010.
Uznesením č.k. 16Er/2736/2010-10 zo dňa 30.11.2010 ( časový odstup 1 mesiac) tunajší súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu rozporu
rozhodcovského rozsudku so zákonom, pretože plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku bolo v
rozpore s § 53 ods. 5, § 53 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, resp. § 4 ods. 6 Zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 4.7.2011 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 17CoE/107/2011-26 zo dňa 25.5.2011, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdené.
Vzhľadom k tomu, že exekučné konanie bolo v konečnom dôsledku zastavené, k vymoženiu pohľadávky
oprávneného by v danom konaní nikdy nedošlo. Navrhovateľ teda nepreukázal, že by prípadným
oneskoreným rozhodnutím súdu mu bola spôsobená škoda vo výške vecných výdavkov a nákladov
na správu pohľadávky, výdavkov na urgencie, publikačné výdaje, poštovné a podobne, pretože z
obsahu exekučného spisu nevyplýva, že by oprávnený vo vzťahu k súdu do rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia vôbec konal, pretože v spise sa nenachádza žiadna urgencia, žiadosť o
informáciu o stave konania. Tvrdenia navrhovateľa o tom, že podával opakované žiadosti o informácie

o stave konania sú nepravdivé. Z týchto dôvodov nemožno vidieť v postupe súdu v prejednávanej
exekučnej veci nesprávny úradný postup. I keby dĺžka konania súdu o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie vykazovala znaky prieťahov v konaní, navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mu v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia vznikla.

K námietke premlčania nároku navrhovateľa vznesenej odporcom súd uvádza, že navrhovateľovi mala
vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote. Žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia bola súdu
doručená 14.10.2010, pričom dňa 15.11.2010 mu začala plynúť 3-ročná lehota na uplatnenie tohto
nároku. Návrh bol podaný dňa 27.09.2012, t.j. pred uplynutím zákonnej lehoty a teda nie je premlčaný.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje teda ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia
po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Navrhovateľ
nepreukázal opodstatnenosť uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, nepreukázal
splnenie základných zákonných podmienok Podľa Zákona č. 514/2003 Z. z. a preto jeho návrh súd
považoval v celom rozsahu za nedôvodný a zamietol ho.

Pokiaľ navrhovateľ žiadal, aby súd vyčkal s rozhodnutím vo veci na znalecký posudok, o vypracovanie
ktorého požiadal znalca z odboru právne vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, ktorý by mal
zodpovedať na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993
v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ, súd jeho návrh na doplnenie
dokazovania neakceptoval z dôvodu, že pokiaľ navrhovateľovi v dôsledku nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu vznikla škoda, mal by disponovať dôkazmi, ktorými by ju relevantne
preukázal. Za danej situácie nie je jasné, ako navrhovateľ dospel k výške ním tvrdenej majetkovej škody,
keď žiadnymi dôkazmi nedisponuje a žiadne súdu nepredložil. Znalecký posudok je na preskúmanie
správnosti preukázaných tvrdení účastníkov konania a nemôže odpovedať na otázky právneho
charakteru. V danom prípade otázka existencie skutočností zakladajúcich nesprávny úradný postup
exekučného súdu je právnou otázkou, nie skutkovou a preto tento návrh na doplnenie dokazovania
nebolo možné považovať za opodstatnený.

O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola
priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná, pretože ich
neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nevzniklo,
pretože vo veci úspech nemal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
Okresného súdu Prievidza na Krajský súd Trenčín, písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecným náležitostiam (§ 42 odst.3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 odst.1 O.s.p.).