Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Monday, November 10, 2014

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/23/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112202585
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2014:7112202585.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľa: I. E., L.. XX.X.XXXX, J.

E. T., C. XX, zastúpeného: JUDr. Kristína Piovarčíová, advokátka, so sídlom v Košiciach, Štúrova 20,
proti odporcom: 1. Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29.augusta 8, 2. U.S.Steel
Košice, s.r.o., so sídlom Vstupný areál U.S.Steel, 044 54 Košice, IČO: 36 199 222, v konaní o určenie
výšky náhrady za stratu na dôchodku takto

r o z h o d o l :

Určuje náhradu za stratu na dôchodku navrhovateľa k 31.12.2003 vo výške 130,35 EUR mesačne.

V prevyšujúcej časti návrh z a m i e t a .

Priznáva navrhovateľovi právo na náhradu trov konania proti odporcovi v 2. rade vo výške 472,98
EUR (trovy právneho zastúpenia), ktorú je odporca v 2. rade povinný zaplatiť navrhovateľovi k rukám
jeho právnej zástupkyne JUDr. Kristíny Piovarčíovej, advokátky, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Odporca v 2. rade je povinný nahradiť štátu trovy vo výške 924,96 EUR, na účet Okresného súdu Košice

I v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Návrh vo vzťahu k odporcovi v 1. rade z a m i e t a .

Odporcovi v 1. rade náhradu trov konania proti navrhovateľovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 31.1.2012 domáhal, aby súd určil, že výška náhrady za
stratu na jeho dôchodku k 31.12.2003 je 230,- EUR mesačne.

Návrh odôvodnil skutočnosťami, že bol zamestnaný u odporcu v 2. rade (predtým u jeho právneho
predchodcu) vo funkcii zmenového majstra, pričom dňa 13.2.1986 v zamestnaní utrpel pracovný
úraz, na základe čoho mu bývalý zamestnávateľ uhradil všetky s tým súvisiace nároky, t.j. bolestné,
sťaženie spoločenského uplatnenia, stratu na zárobku počas práceneschopnosti a stratu na zárobku
po skončení práceneschopnosti. Dňa 27.4.2002 mu vznikol nárok na starobný dôchodok. Po priznaní
starobného dôchodku mu bývalý zamestnávateľ naďalej vyplácal náhradu za stratu na zárobku až do
31.12.2003. Podľa § 272 ods.1 zák.č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení odporca v 1. rade prevzal od

zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze, ktoré vznikli pred 26.11.1993. Odporca v 1. rade po 1.1.2004 odmietol navrhovateľovi vyplácať
stratu na zárobku určenú bývalým zamestnávateľom vo výške 6.537,- Sk a stanovil výšku úrazovej
renty od 1.1.2004 vo výške 1,50 EUR mesačne, ktorú v zmysle zákonných predpisov valorizoval tak,že od 1.1.2009 je jej výška 2,40 EUR mesačne. Proti rozhodnutiu odporcu v 1. rade zo dňa 10.6.2010
podal návrh na preskúmanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach rozhodol rozsudkom č.k. 1Sp/62/2009
zo dňa 7.5.2000 tak, že rozhodnutie odporcu v 1. rade potvrdil. Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ

odvolanie, o ktorom Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom č.k. 1So/98/2010 zo dňa 28.9.2011 tak, že
ho zmenil, napadnuté rozhodnutie odporcu v 1. rade zo dňa 10.6.2009 zrušil a vec odporcovi v 1. rade
vrátil na ďalšie konanie. V rozsudku vyslovil, že odporca v 1. rade nie je oprávnený na výpočet náhrady
za stratu na starobnom dôchodku, ktorého poberateľom sa stal pred 1.1.2004 a o výške náhrady môže k
31.12.2003 rozhodnúť len všeobecný súd. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

odporca v 1. rade prerušil konanie o vydanie rozhodnutia o výške náhrady za stratu na dôchodku k
31.12.2003sodôvodnením,ženavrhovateľmápredložiťrozsudoksúduourčenívýškynáhradyzastratu
nadôchodku.Navrhovateľpoukázalnaust.§80písm.c)O.s.p.stým,žemánaliehavýprávnyzáujemna
požadovanom určení, pretože bez tohto určenia je jeho právne postavenie neisté, konanie o tejto dávke
je u odporcu v 1. rade prerušené a bez právoplatného rozsudku súdu nemôže konanie pokračovať.

Odporca v 1. rade vo vyjadrení k návrhu uviedol, že navrhovateľovi bol priznaný od 27.4.2002 starobný
dôchodok vo výške 6.816,- Sk mesačne, ktorý bol následne zvyšovaný podľa osobitných právnych
predpisov o zvyšovaní dôchodkových dávok. Mal za to, že pre určenie výšky náhrady za stratu na
dôchodku je potrebné vykonať fiktívny výpočet starobného dôchodku. Pre výpočet sumy fiktívneho
starobného dôchodku zhodnotil predpokladané zárobky navrhovateľa v období po vzniku pracovného

úrazu a to za roky 1992 až 2001, ktoré sú rozhodujúce pre výpočet sumy pravdepodobného dôchodku.
Tieto zárobky boli zhodnotené na základe potvrdenia vystaveného zamestnávateľom navrhovateľa zo
dňa 13.3.2012. Odbor dôchodkových dávok určil fiktívny dôchodok počnúc od júla 2003 do januára
2004 vrátane vo výške 8.752,- Sk (290,60 EUR). Rozdiel medzi priznaným starobným dôchodkom vo
výške 7.587,- Sk (251,90 EUR) a vyššie uvedeným fiktívnym starobným dôchodkom v sume 38,70 EUR

predstavuje k 31.12.2003 stratu na dôchodku.

Odporca v 1. rade ďalej namietol svoju pasívnu legitimáciu v tomto konaní s tým, že pasívne
legitimovaným by mal byť bývalý zamestnávateľ navrhovateľa titulom zodpovednosti za škodu.

Odporca v 2. rade bol pripustený do konania uznesením č.k. 24C/23/2012 zo dňa 1.10.2012.

Odporca v 2. rade uznal svoju zodpovednosť titulom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu, ktorú
utrpel navrhovateľ na svojom zdraví pri pracovnom úraze.

Vzhľadom k tomu, že odporca v 1. rade najprv určil náhradu za stratu na dôchodku vo výške 1,50 EUR a
neskôr, vo vyjadrení k návrhu, vo výške 38,70 EUR, pričom ide o skutkovú otázku odborného charakteru,
účastníci konania navrhli, aby súd v tomto smere vykonal znalecké dokazovanie.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa, znaleckým dokazovaním a oboznámením listinných

dokladov tvoriacich obsah spisu a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci.

Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že mzdy, ktoré dosahovali jeho kolegovia v obdobnom
pracovnom zaradení (zmenoví majstri) mali v roku 2000 mali plat okolo 20.000,- až 30.000,- Sk. Mal
za to, že pokiaľ by sa mu nestal pracovný úraz a bol by riadne pracoval až do času, kedy mu vznikol

nárok na starobný dôchodok, tak by mu bol dôchodok vypočítaný podľa odpracovaných rokov a výšky
dosiahnutej mzdy. Navrhovateľ však musel odísť v dôsledku úrazu do invalidného dôchodku a nedostal
starobný dôchodok v takej výške, aká by mu patrila, keby nebol utrpel pracovný úraz. Mal za to, že
základnou úlohou súdneho znalca by malo byť zistenie, aký by dosahoval starobný dôchodok, keby bol
riadne pracoval a neutrpel pracovný úraz.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Ústredia č. 22-3911/2009 zo dňa 10.6.2009 súd zistil, že
navrhovateľovi,ktorýutrpelpoškodeniezdraviavdôsledkupracovnéhoúrazuzodňa13.2.1986sapodľa
ust. § 272 ods. 2 a 3 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení od 1.1.2004 určuje nárok na úrazovú
rentu vo výške 1,50 EUR mesačne, ktorá sa od 1.1.2005 zvyšuje o 7,54 % na sumu 1,63 EUR mesačne,

od 1.7.2005 na sumu 1,80 EUR, od 1.7.2006 na sumu 1,93 EUR, od 1.7.2007 na sumu 2,06 EUR, od
1.7.2008 na sumu 2,20 EUR a od 1.1.2009 na sumu 2,40 EUR mesačne.V správnom konaní o preskúmaní vyššie citovaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne na základe
opravného prostriedku navrhovateľa Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 1Sp/62/2009-47 zo dňa
7.5.2010 potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, Ústredia zo dňa 10.6.2009.

Z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9So/98/2010 zo dňa 28.9.2011 súd zistil, že
Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Sp/62/2009-47
zo dňa 7.5.2010 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne, Ústredia č. 222-3911/2009 zo dňa 10.6.2009
zrušil a vec vrátil Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. Z odôvodnenia citovaného rozsudku vyplýva,

že Najvyšší súd SR z obsahu spisu, vrátane administratívneho spisu Sociálnej poisťovne zistil,
že navrhovateľ ako zamestnanec VSŽ Košice vo funkcii zmenového majstra utrpel dňa 13.2.1986
pracovný úraz. Zamestnávateľ (aj jeho nástupca - odporca v 2. rade) mu z dôvodu zodpovednosti
za škodu poskytoval náhradu za stratu na zárobku, po zmene zamestnávateľa ju refundoval novému
zamestnávateľovi navrhovateľa a po zaevidovaní navrhovateľa na úrade práce a jeho odchode
do starobného dôchodku mu naďalej poskytoval náhradu za stratu na zárobku až do 31.12.2003.

Poskytovaná náhrada za stratu na zárobku od 27.4.2002, t.j. od priznania starobného dôchodku
až do 31.12.2003 bola podľa vyjadrenia nástupcu bývalého zamestnávateľa navrhovateľa plnením
dobrovoľným a teda, nie plnením povinným v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Najvyšší súd uviedol,
že navrhovateľovi bola bývalým zamestnávateľom k 31.12.2003 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku
napriek tomu, že od 27.4.2002 mohol mať iba nárok na náhradu za stratu na dôchodku. Išlo pritom o

plnenie dobrovoľné, ktoré nemožno zamieňať s povinným plnením vyplývajúcim z ustanovení Zákonníka
práce. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukázal na ust. § 272 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení, podľa ktorých je Sociálna poisťovňa zo zákona povinná prevziať od zamestnávateľa
výplatu náhrady za stratu na dôchodku a od 1.1.2004 ju vyplácať ako úrazovú rentu v sume, v akej
patrila k 31.12.2003, ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 1. januári 2004. Keďže navrhovateľ

bol od 27.4.2002 poberateľom starobného dôchodku, zákonný nárok na výplatu náhrady za stratu na
zárobku mu k 31.12.2003 netrval a nie je teda možné, aby mu bola zo strany Sociálnej poisťovne po
1.1.2004 vyplácaná náhrada za stratu na zárobku, ktorá by sa považovala za úrazovú rentu. Najvyšší
súd Slovenskej republiky teda považoval záver krajského súdu o tom, že navrhovateľovi po 1.1.2004
neprislúcha výplata náhrady straty na zárobku za správny. Nesúhlasil však s názorom krajského súdu,

že Sociálna poisťovňa pri vyplácaní úrazovej renty, ktorá navrhovateľovi vznikla k 31.12.2003, správne
určila sumu náhrady za stratu na dôchodku. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že právomoc
Sociálnej poisťovne nie je daná na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na dôchodku, o
ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do 31.12.2003 (§ 272 ods. 5 a 6 zákona o sociálnom
poistení), lebo o týchto nárokoch rozhoduje vždy súd a to i v prípadoch konaní o náhradách, na ktoré

vznikol nárok pred 1.1.2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31.12.2003. Najvyšší
súd Slovenskej republiky ďalej poukázal na ust. § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého
v konaniach o náhrade za stratu na dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31.7.2006, sa
po tomto dni rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada za stratu na
dôchodku, ak nárok na jej výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa považuje od 1.1.2004 za úrazovú

rentu a poskytuje sa v sume, v akej patrila k 31. decembru 2003, po zvýšení podľa tohto zákona. Na
zvyšovaní úrazovej renty platí § 82 rovnako. Najvyšší súd poukázal na ust. § 272 ods. 11 cit. zákona,
podľa ktorého spory o nárokoch podľa ust. § 272 ods. 9 a 10 rozhodujú súdy. Najvyšší súd Slovenskej
republiky konštatoval, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená na výpočet náhrady za stratu dôchodku
navrhovateľa, ktorý sa stal poberateľom starobného dôchodku pred 1. januárom 2004. O výške náhrady

za stratu na dôchodku navrhovateľa k 31. decembru 2003 môže rozhodnúť len všeobecný súd a to i
v prípade, že jednotlivé splátky náhrady za stratu na dôchodku sú už premlčané. Na záver Najvyšší
súd konštatoval, že v ďalšom konaní bude úlohou Sociálnej poisťovne postupovať v zmysle vyššie
uvedeného, zadovážiť si od navrhovateľa právoplatný rozsudok všeobecného súdu o výške náhrady za
stratu na dôchodku, ktorá mu patrila k 31. decembru 2003 a výplatu takto určenej náhrady za stratu na

dôchodku prevziať v súlade s ust. § 272 ods. 5 resp. § 272 ods. 9 zákona o sociálnom poistení.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť dňa 17.10.2011.

Súd ďalej zistil, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne, Ústredia č. 1396-18/2011-BA zo dňa 22.2.2012

bolo prerušené konanie o úrazovej rente navrhovateľa z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke,
ktorou je určenie náhrady za stratu na dôchodku v rámci súdneho konania pod sp.zn. 24C/23/2012
(č.l.157 spisu).Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Ústredia zo dňa 21.3.2002 súd zistil, že navrhovateľovi bol od
27.4.2002 priznaný starobný dôchodok vo výške 6.540,- Sk mesačne. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že dôchodok bol vymeraný z tretej pracovnej kategórie vychádzajúc z priemerného mesačného

zárobku za roky 1994, 1993, 1995, 1996 a 1998, ktorý po úprave pre výpočet dôchodku je vo výške
3.886,- Sk. Celková započítaná doba zamestnania je 37 rokov. Pre výšku dôchodku je rozhodných 37
rokov, z toho v tretej pracovnej kategórií 27 rokov, v druhej pracovnej kategórii 10 rokov.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Ústredia o zmene zo dňa 19.4.2002 súd zistil, že navrhovateľovi bol

upravený starobný dôchodok na sumu 6.580,- Sk, ktorá mu mala byť poukazovaná počnúc od júla 2002.
Týmto rozhodnutím bolo zmenené rozhodnutie zo dňa 21.3.2002.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Ústredia o zmene zo dňa 22.5.2002 súd zistil, že navrhovateľovi
bol upravený starobný dôchodok na sumu 6.816,- Sk mesačne, čím došlo k zmene rozhodnutia zo dňa
19.4.2002. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dodatočne bola zhodnotená novopreukázaná doba

zamestnania s tým, že dobou rozhodnou pre výšku dôchodku je 40 rokov.

Z rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Ústredia zo dňa 27.6.2002 súd zistil, že počnúc od 1. júla 2002 bol
navrhovateľovi zvýšený starobný dôchodok na sumu 7.157,- Sk mesačne. Z odôvodnenia vyplýva, že
dôchodok bol zvýšený o 5 % mesačnej sumy dôchodku, t.j. o 341,- Sk mesačne.

Zoznámeníodporcuv2.radesúdzistil,žeodporcav2.radepriznalaajvyplácalnavrhovateľovináhradu
za stratu na zárobku od 1.4.2002 vo výške 11.502,- Sk, od 1.5.2002 vo výške 6.731,- Sk, od 1.7.2002 vo
výške6.811,-Skbrutto,od1.10.2002vovýške6.521,-Skbruttoaod1.7.2003vovýške6.554,-Skbrutto.

Súd nariadil znalecké dokazovanie súdnym znalcom z odboru Ekonómia a manažment, odvetvia
Účtovníctvo a daňovníctvo, personalistika a financie. Úlohou znalca bolo určiť výšku náhrady za stratu
na dôchodku, ktorá navrhovateľovi patrila k 31.12.2003, rovnajúcu sa rozdielu medzi výškou starobného
dôchodku, na ktorý navrhovateľovi vznikol nárok a výškou dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, keby
nedošlo k zníženiu jeho zárobku následkom poškodenia zdravia pracovným úrazom.

Zo záverov znaleckého posudku W.. C. O. č. 6/2013 vyplynulo, že táto určila náhradu za stratu na
dôchodku navrhovateľa k 31.12.2003 vo výške 1.165,- Sk, t.j. 38,70 EUR (t.j. v rovnakej výške, ako určil
vo vyjadrení k návrhu odporca v 1. rade).
Znalkyňa pri výpočte vychádzala z rozdielu medzi skutočným starobným dôchodkom 7.587,-Sk a

fiktívnym starobným dôchodkom 7.862,-Sk k 31.12.2003.
Pri určení výšky skutočného starobného dôchodku znalkyňa vychádzala z rozhodnutí Sociálnej
poisťovne, Ústredia. Podľa rozhodnutia Sociálnej poisťovne, Ústredia zo dňa 27.6.2002 bol počnúc od
1. júla 2002 navrhovateľovi zvýšený starobný dôchodok na sumu 7.157,- Sk mesačne. Od 1.júla 2003
do 31.januára 2004 patril navrhovateľovi starobný dôchodok zvýšený podľa § 1 zákona č.222/2003 Zb.

o 6 %, t.j. vo výške 7.587,-Sk.
Výšku pravdepodobného, t.j. fiktívneho starobného dôchodku znalkyňa určovala vychádzajúc z
podkladov odporcu v 1. rade (s tým, že ako jediná inštitúcia je kompetentný počítať výšku dôchodkov),
ktoré oddeleniu dôchodkových dávok Sociálnej poisťovne predložil zamestnávateľ navrhovateľa
(odporca v 2.rade) vo vzťahu k predpokladaným zárobkom navrhovateľa za roky 1992 až 2001. Fiktívny

starobný dôchodok bol vypočítaný podľa § 21 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení
zák. č. 107/1999 Z.z. od 27.4.2002 vo výške 7.862,- Sk.

Súčasťou znaleckého posudku je Oznámenie odporcu v 2. rade adresované oddeleniu dôchodkových
dávok Sociálnej poisťovne zo dňa 13.3.2012 o výške predpokladaného zárobku navrhovateľa za roky

1992 až 2001, ako aj osobný list dôchodkového zabezpečenia navrhovateľa.

Navrhovateľ voči záverom znaleckého posudku namietal, že podľa jeho vedomostí v sledovanom období
rokov 1992 až 2001 zamestnanci odporcu v 2. rade v rovnakom pracovnom zaradení ako mal on,
dosahovali vyšší zárobok, než uviedol odporca v 2. rade vo svojom oznámení o pravdepodobnom

zárobku a aj starobný dôchodok dosiahli vo výške 500 až 600,- EUR mesačne. Navrhovateľ mal za to,
že pri výpočte je potrebné prihliadať aj na priemerné zárobky spolupracovníkov v rovnakom pracovnom
zaradení, pretože je pravdepodobné, že u nich boli východiskové údaje pre výpočet dôchodku iné.
Navrhovateľ navrhol porovnanie so spolupracovníkmi: W. N., B. E., I. Š. S. E. O.. Navrhol vyžiadaťevidenčné listy od odporcu v 2. rade, resp. doklady o skutočných reálnych zárobkoch uvedených resp.
aj iných zamestnancov s porovnateľnou pracovnou funkciou za roky 1992 až 2001, teda za roky, ktoré
sú rozhodné pre výpočet náhrady za stratu na dôchodku u navrhovateľa a zohľadniť pri výpočte tieto

podklady.

Na základe výzvy súdu odporca v 2. rade predložil ročné mzdové listy zamestnancov I.L. N., L..
XX.X.XXXX, I. B., L.. X.X.XXXX, Ľ. Y., L.. XX.X.XXXX S. C. Y., L.. XX.XX.XXXX za obdobie rokov
1992 a 2001, ktorí vykonávali podobné pracovné činnosti ako navrhovateľ, teda boli počas celej doby

zmenovými majstrami. Odporca v 2. rade uviedol, že navrhovateľom uvedené osoby B. E., I. Š. S. E. O.
nevykonávali obdobnú pracovnú činnosť ako navrhovateľ, keďže B. E. pracoval ako koordinátor úpravy
uhlia, I. Š. bol majstrom na rôznych pozíciách, pričom prácu vykonával v ranných zmenách a nie ako
zmenový majster a E. O. od 1992 do januára 1996 pracoval ako predák plynovej služby a ostatných
činností a až od februára 1996 bol zmenovým majstrom.

Po doplnení vyššie uvedených podkladov súd nariadil doplnenie znaleckého posudku, pričom úlohou
znalkyne bolo opätovne určiť výšku náhrady za stratu na dôchodku, ktorá navrhovateľovi patrila k
31.12.2003stým,žebudevychádzaťzužurčenejvýškyskutočnéhostarobnéhodôchodkuk31.12.2003
7.587,-Sk a prehodnotí výšku pravdepodobného (fiktívneho) starobného dôchodku tak, že pri výpočte
predpokladaného zárobku navrhovateľa za roky 1992 až 2001 prihliadne na skutočné priemerné hrubé

zárobky zamestnancov v porovnateľnom pracovnom zaradení v uvedenom období a to W. N., I. B., Ľ.
Y. S. C. Y..

Zo záverov doplneného znaleckého posudku súd zistil, že výška náhrady za stratu na dôchodku,
ktorá navrhovateľovi patrila k 31.12.2003 je 4.133,-Sk. Po obmedzení podľa zákona č.274/1994 Z.z. o

Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov výška náhrady predstavuje 3.927,-Sk (130,35 EUR).
Znalkyňa pri výpočte podľa ust. § 12 ods.1 zákona č.100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení vychádzala
z priemerného mesačného hrubého zárobku 26.388 Sk, ktorý dosiahli vyššie uvedení zamestnanci v
piatich zárobkovo najlepších kalendárnych rokoch v rozhodnom období, t.j. 1997 až 2001 (za rok 1997
dosiahli zárobok spolu v priemere 296.903 Sk, za rok 1998 zárobok 308.432 Sk, za rok 1999 zárobok

298.298 Sk, za rok 2000 zárobok 330.644 Sk a za rok 2001 348.998 Sk). Výška dôchodku ku dňu vzniku
nároku je 10.530,-Sk; po úprave (valorizácii podľa zákona č.306/2002 Z.z. a zákona č.222/2003 Z.z. o
zvyšovaní dôchodkov je výška pravdepodobného dôchodku od 1.júla 2003 do 31.januára 2004 a teda,
aj k 31.12.2003 vo výške 11.720 Sk.
Na základe uvedeného, výška náhrady za stratu na dôchodku, predstavujúca rozdiel medzi

pravdepodobným a skutočným starobným dôchodkom, je 4.133 Sk (t.j.11.720 - 7.587 Sk).
Znalkyňa však zdôraznila, že k uvedenej výške náhrady dospela pri použití hrubých zárobkov vyššie
uvedených zamestnancov v neobmedzenom rozsahu, teda bez prihliadnutia sa maximálny vymeriavací
základ. Znalkyňa mala za to, že na zistenie priemerného mesačného zárobku na výpočet dôchodku
od 1.1.1993 nie je rozhodujúci zárobok, ktorý poistenec skutočne dosiahol, ale vymeriavací základ, z

ktorého platil on a jeho zamestnávateľ poistné na dôchodkové zabezpečenie. S účinnosťou od 1.1.1993
sa na účely dôchodkového zabezpečenia považoval za hrubý zárobok vymeriavací základ na určenie
poistného na dôchodkové poistenie, pričom suma vymeriavacieho základu nemusela byť totožná so
sumou hrubého zárobku podliehajúceho dani zo mzdy bez odpočítania tejto dane. Rozdiely mohli byť
spôsobené tým, že hrubý zárobok presiahol sumu, určenú ako maximálny vymeriavací základ podľa ust.

§ 16 zákona č.274/1994 Z.z., v znení neskorších zmien.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, po úprave s prihliadnutím na maximálny vymeriavací základ, zárobok
spolu v priemere za rok 1997 predstavuje 259.200 Sk, za rok 1998 288.000 Sk, za rok 1999 288.000
Sk, za rok 2000 330.644 Sk a za rok 2001 348.997 Sk. Výška priemerného mesačného zárobku je teda
25.247 Sk a výška dôchodku ku dňu vzniku nároku 10.345,-Sk; po úprave (valorizácii podľa zákona

č.306/2002 Z.z. a zákona č.222/2003 Z.z. o zvyšovaní dôchodkov je výška pravdepodobného dôchodku
od 1.júla 2003 do 31.januára 2004 a teda, aj k 31.12.2003 vo výške 11.514 Sk.
Na základe uvedeného, výška náhrady za stratu na dôchodku, predstavujúca rozdiel medzi
pravdepodobným a skutočným starobným dôchodkom, je 3.927 Sk (t.j.11.514 - 7.587 Sk).

Podľa ust.§ 251 ods.1 zákona č.311/2001 Z.z. Zákonníka práce, v znení účinnom do 31.12.2003,
ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002,
ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom
2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.Podľa ust. § 190 ods.1 zákona č.65/1965 Zb. Zákonníka práce, ak došlo u pracovníka pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu na zdraví alebo k jeho smrti úrazom

(ďalej len "pracovný úraz"), zodpovedá za škodu tým vzniknutú organizácia, v ktorej bol pracovník v
čase úrazu v pracovnom pomere.

Podľaust.§193ods.1písm.a/Zákonníkapráce,pracovníkovi,ktorýutrpelpracovnýúrazalebouktorého
bola zistená choroba z povolania, je organizácia povinná v rozsahu, v ktorom za škodu zodpovedá,

poskytnúť náhradu za stratu na zárobku, prípadne na dôchodku.
Predmetom tohto konania bol nárok navrhovateľa na náhradu za stratu na dôchodku. V konaní nebolo
sporné, že navrhovateľ 13.2.1986 utrpel poškodenie zdravia v dôsledku pracovného úrazu. Pri právnom
posúdení predmetného nároku súd vychádzal z doterajších predpisov, pretože v zmysle prechodného
ustanovenia § 251 ods.1 zákona č.311/2001 Z.z. Zákonníka práce, v znení účinnom do 31.12.2003,
nároky, ktoré vznikli z pracovnoprávnych vzťahov založených pred 1. aprílom 2002, sa posudzujú podľa

doterajších predpisov.

Zodpovednosť zamestnávateľa, resp. organizácie, v ktorej bol navrhovateľ v čase úrazu v pracovnom
pomere, vychádza z ust. § 190 ods.1 zákona č.65/1965 Zb. Zákonníka práce. Nároky zamestnanca,
ktorý utrpel pracovný úraz, upravuje ust. § 193 ods.1 Zákonníka práce. Podľa citovaného ustanovenia,

okrem náhrady za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia, nákladov spojených s liečením a vecnej
škody je zamestnávateľ povinný poskytnúť poškodenému aj náhradu za stratu na zárobku a náhradu
za stratu na dôchodku. V konaní nebolo sporné a ani odporca v 2.rade nespochybňoval, že je právnym
nástupcom zamestnávateľa navrhovateľa, ktorý zodpovedá za škodu. Na základe vyššie uvedeného
preto súd konštatoval, že odporca v 2.rade je pasívne vecne legitimovaným subjektom v tomto konaní,

bez ohľadu na to, že reálne výplatu predmetnej náhrady s účinnosťou od 1.1.2004 vykonáva odporca v
1.rade - Sociálna poisťovňa a to v zmysle ust. § 272 ods.1 zákona č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení
( Sociálna poisťovňa od 1. januára 2004 preberá od zamestnávateľa výplatu plnení vyplývajúcich zo
zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré vznikli pred
26. novembrom 1993).

Súd návrh voči odporcovi v 1.rade pre nedostatok pasívnej legitimácie zamietol.

Podľa ust. § 272 ods.2 citovaného zákona, nároky na výplatu plnení uvedených v odseku 1 sa posudzujú
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Ak nárok na výplatu týchto plnení trvá aj po 31.

decembri 2003, poskytujú sa v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003.
Podľa ust. § 272 ods.3 citovaného zákona, náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej
neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku,
ktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.
januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej

renty platí § 82 primerane.
Podľa ust. § 272 ods.5citovaného zákona, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na
dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. decembra 2003, sa po tomto dni rozhodne za
obdobie do 31. decembra 2003 podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 a za obdobie po 31.

decembri 2003 ako o úrazovej rente podľa tohto zákona. To platí aj na konanie o týchto náhradách, na
ktoré vznikol nárok pred 1. januárom 2004 a žiadosť o ich priznanie a vyplácanie bola podaná po 31.
decembri 2003.
Podľa ust. § 272 ods.9 citovaného zákona, v konaniach o náhrade za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a o náhrade za stratu na

dôchodku, ktoré neboli právoplatne skončené do 31. júla 2006 ( § 272 ods. 5), sa po tomto dni rozhodne
podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003. Táto náhrada za stratu na zárobku po skončení
pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na
dôchodku, ak nárok na ich výplatu trval aj po 31. decembri 2003, sa považujú od 1. januára 2004 za
úrazovú rentu a poskytujú sa v sume, v akej patrili k 31. decembru 2003 po zvýšení podľa tohto zákona.

Na zvyšovanie úrazovej renty platí § 82 rovnako.
Podľa ust. § 272 ods.11 citovaného zákona, spory o nárokoch podľa odsekov 9 a 10 rozhodujú súdy.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané a ani medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca v 1.rade,
Sociálna poisťovňa, Ústredie rozhodnutím č. 22-3911/2009 zo dňa 10.6.2009, počnúc od 1.1.2004 určilanárok navrhovateľa na úrazovú rentu vo výške 1,50 EUR mesačne. Citované rozhodnutie bolo v rámci
správneho konania zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9So/98/2010 zo
dňa 28.9.2011, ktorým bola vec vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie.

Čo sa týka právomoci súdu v predmetnej veci, z rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že právomoc
rozhodovať o výške náhrady za stratu na dôchodku navrhovateľa k 31. decembru 2003 v zmysle
vyššie cit.ust. § 272 ods.11 zákona o sociálnom poistení patrí len všeobecnému súdu. Z odôvodnenia
citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR vyplýva, že vec - konanie o nároku navrhovateľa na úrazovú

rentu - bola vrátená Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie s tým, že bude úlohou Sociálnej poisťovne
je zadovážiť si od navrhovateľa právoplatný rozsudok všeobecného súdu o výške náhrady za stratu na
dôchodku, ktorá mu patrila k 31. decembru 2003 a výplatu takto určenej náhrady za stratu na dôchodku
prevziať v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Uvedené vyplýva z vyššie citovaných ust. § 272
ods.2,3,5 a 9 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorých náhrada za stratu na dôchodku, ak nárok na
výplatu náhrady za stratu na dôchodku trval aj po 31. decembri 2003, sa od 1. januára 2004 považuje

za úrazovú rentu a poskytuje sa v sume, v akej patrila k 31. decembru 2003.

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že odporca v 1.rade v súlade s právnym názorom
Najvyššieho súdu SR rozhodnutím č. 1396-18/2011-BA zo dňa 22.2.2012 prerušil konanie o úrazovej
rente navrhovateľa z dôvodu začatia konania o predbežnej otázke, ktorou je určenie náhrady za stratu

na dôchodku v rámci tohto súdneho konania.

Ako už súd uviedol vyššie, navrhovateľ má podľa ust. § 193 ods.1 Zákonníka práce nárok na náhradu
za stratu na dôchodku. Podľa ust. § 195a Zákonníka práce, náhrada za stratu na dôchodku patrí v
sume rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý poškodenému vznikol nárok, a výškou

dôchodku, na ktorý by mu vznikol nárok, keby nedošlo k zníženiu jeho zárobku následkom poškodenia
zdravia pracovným úrazom alebo chorobou z povolania.
Účelom vyššie citovaných ustanovení Zákonníka práce bolo dosiahnuť nápravu a možnosť odškodnenia
zamestnancov aj v tých prípadoch, keď v dôsledku pracovného úrazu mali nižšie zárobky a preto im
boli vypočítané dôchodky z nižšieho priemerného mesačného zárobku, čím boli vlastne ukrátení na

priznanom dôchodku. Pri uplatnení takéhoto nároku musí byť preukázaná strata spočívajúca v nižšom
dôchodku. Opodstatnenosť nároku možno zistiť iba porovnaním priznaného a vyplácaného dôchodku s
dôchodkom vypočítaným z fiktívnych zárobkov, ako by bol zamestnanec dosahoval, nebyť pracovného
úrazu.
Znížením zárobkov sa rozumie zníženie v čase, z ktorého sa zisťuje priemerný mesačný zárobok pre

účely priznania dôchodku, teda spravidla obdobie posledných 10 kalendárnych rokov pred rokom, v
ktorom došlo k splneniu podmienok pre nárok na dôchodok. Priemerný mesačný zárobok sa určuje
spôsobom, ktorý určujú predpisy o sociálnom zabezpečení. To je nutné preto, že priemerný mesačný
zárobok je základom, z ktorého sa zisťuje výška fiktívneho dôchodku. Ide o hrubý zárobok. Výšku
priemerného mesačného zárobku treba však pre účely náhrady škody zisťovať tiež tak, aby zodpovedala

výške zárobkov, ktoré by poškodený dosahoval, keby nedošlo k škodnej udalosti, pričom v niektorých
prípadoch bude nutné vychádzať aj z priemerných zárobkov spolupracovníkov.
Výšku náhrady za stratu na zárobku súd určil na základe výsledkov znaleckého dokazovania. Súdna
znalkyňa pri výpočte rešpektovala vyššie uvedené princípy určovania náhrady. Zo záverov znaleckého
posudku nesporne vyplynulo, že nárok navrhovateľa je opodstatnený, pretože navrhovateľovi skutočne

priznaný a vyplácaný starobný dôchodok je nižší, ako dôchodok vypočítaný z fiktívnych zárobkov, aký
by bol dosahoval, nebyť pracovného úrazu.
Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané a medzi účastníkmi nebolo sporné, že
navrhovateľovi vznikol nárok na starobný dôchodok dňa 27.4.2002, ktorý mu bol k 31.12.2003 priznaný
vo výške 7.587,-Sk. Pre účely priznania starobného dôchodku bol rozhodujúci priemerný mesačný

zárobok navrhovateľa za obdobie posledných 10 kalendárnych rokov pred rokom, v ktorom došlo
k splneniu podmienok pre nárok na dôchodok, t.j. za obdobie rokov 1992 až 2001. Z porovnania
priemerného mesačného zárobku navrhovateľa, ktorý tento skutočne dosiahol v rozhodnom období, s
priemerným mesačným zárobkom jeho spolupracovníkov v rovnakom pracovnom zaradení, je zrejmé,
že títo dosiahli vyšší zárobok a teda, aj starobný dôchodok im bol priznaný vo vyššom rozsahu ako

navrhovateľovi, u ktorého došlo k zníženiu zárobku v dôsledku pracovného úrazu. Ako to vyplynulo
zo záverov znaleckého posudku, spolupracovníci navrhovateľa majú starobný dôchodok v priemere vo
výške 11.514 Sk. Tento je potrebné pokladať za tzv.fiktívny starobný dôchodok navrhovateľa.Podľa ust. § 274 ods.1 písm.a) zákona č.274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni, vymeriavacím základom
na určenie poistného na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie zamestnancov je
príjem za vykonanú prácu dosiahnutý v rozhodujúcom období v zamestnaní zakladajúcom účasť na

nemocenskom poistení a dôchodkovom zabezpečení a podliehajúci dani z príjmov fyzických osôb podľa
osobitných predpisov.

Podľaust.§274ods.8citovanéhozákona,vzneníúčinnomdo31.12.1997ajdo31.12.1998,vymeriavací
základ zistený podľa odsekov 1 až 7 je najviac vo výške zodpovedajúcej osemnásobku minimálnej

mzdy zamestnancov v pracovnom pomere odmeňovaných mesačnou mzdou, ktorá platí k prvému dňu
kalendárneho mesiaca, za ktorý sa platí poistné na nemocenské poistenie a dôchodkové zabezpečenie.

Podľa ust. § 2 ods.1 písm.b/ zákona č.90/1996 Z.z. o minimálnej mzde, v znení účinnom do 31.12.1997,
výška minimálnej mzdy je za mesiac 2 700 Sk pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.

Podľa ust. § 2 ods.1 písm.b/ zákona č.90/1996 Z.z. o minimálnej mzde, v znení účinnom do 31.3.1999,
výška minimálnej mzdy je za mesiac 3 000 Sk pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou.

Podľa ust. § 274 ods.10 zákona č.274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni, v znení účinnom do 31.12.1999,
vymeriavací základ zistený podľa odsekov 1 až 7 je najviac 24 000 Sk mesačne.

Podľa ust. § 274 ods.11 citovaného zákona, v znení účinnom do 31.12.2000 a podľa ust. § 274 ods.13
citovaného zákona, v znení účinnom do 31.12.2001, vymeriavací základ zistený podľa predchádzajúcich
odsekov je najviac 32 000 Sk mesačne.

Súd sa stotožnil s názorom súdnej znalkyne, že pre určenie priemerného mesačného hrubého zárobku
je potrebné prihliadať na tzv.maximálny vymeriavací základ, určený zákonom, podľa ktorého na výpočet
dôchodku od 1.1.1993 nie je rozhodujúci zárobok, ktorý poistenec skutočne dosiahol, ale vymeriavací
základ, z ktorého platil on a jeho zamestnávateľ poistné na dôchodkové zabezpečenie. Uvedený záver
má totiž logický základ v zásadách určovania náhrady za stratu na dôchodku, pretože skutočne priznaný

dôchodok sa porovnáva z tzv.fiktívnym dôchodkom, ktorého výška vo svojej podstate vychádza tiež len
z reálne priznaných dôchodkov spolupracovníkov poškodeného a týmto reálne nemohol byť priznaný
vyšší dôchodok, než určoval zákon.

V danom prípade bolo nesporné, že spolupracovníci navrhovateľa dosiahli v rozhodnom období (za roky

1997, 1998 a 1999) vyššie hrubé zárobky, ako bol určený maximálny vymeriavací základ podľa vyššie
cit. ust. § 16 zákona č.274/1994 Z.z.o Sociálnej poisťovni, v znení neskorších zmien.
V roku 1997 dosiahli spolu priemerný hrubý príjem 296.963 Sk, za mesiac 24.747 Sk. Maximálny
vymeriavací základ pre tento rok predstavoval osemnásobok minimálnej mzdy. Minimálna mzda v roku
1997 činila 2.700 Sk. Osemnásobok predstavuje sumu 21.600 Sk.

V roku 1998 dosiahli spolu priemerný hrubý príjem 308.432 Sk, za mesiac 25.703 Sk. Maximálny
vymeriavací základ pre tento rok predstavoval osemnásobok minimálnej mzdy. Minimálna mzda v roku
1998 činila 3.000 Sk. Osemnásobok predstavuje sumu 24.000 Sk.
V roku 1999 dosiahli spolu priemerný hrubý príjem 298.298 Sk, za mesiac 24.858 Sk. Maximálny
vymeriavací základ pre tento rok predstavoval 24.000 Sk.

Po vyššie uvedenej úprave, s prihliadnutím na maximálny vymeriavací základ, výška priemerného
mesačného zárobku spolupracovníkov navrhovateľa je 25.247 Sk a výška dôchodku ku dňu vzniku
nároku 10.345,-Sk; po úprave (valorizácii podľa zákona č.306/2002 Z.z. a zákona č.222/2003 Z.z. o
zvyšovaní dôchodkov) je ich dôchodok od 1.júla 2003 do 31.januára 2004 a teda, aj k 31.12.2003, vo

výške 11.514 Sk. Tento je potrebné pokladať za tzv.fiktívny starobný dôchodok navrhovateľa.

Rozdiel medzi fiktívnym a skutočným starobným dôchodkom, je 3.927 Sk (11.514 Sk - 7.587 Sk), t.j.
130,35 EUR. Zhrnúc vyššie uvedené, súd (vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2.rade) určil,
že výška náhrady za stratu na dôchodku navrhovateľa k 31.12.2003 je 130,35 EUR. V prevyšujúcej časti

súd návrh ako nedôvodný zamietol.Na záver, vzhľadom na charakter predmetnej žaloby (určovacia podľa ust. § 80 písm.c/ O.s.p.) súd
považuje za potrebné dodať, že sa stotožňuje s argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k danosti
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení.

Podľa ust. § 142 ods.3 O.s.p. aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať
plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

O náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2.rade súd rozhodol podľa vyššie
citovaného zákonného ustanovenia. Navrhovateľ mal v konaní čiastočný úspech. Náhradu za stratu na
dôchodku si uplatňoval vo výške 230 EUR a súd mu priznal náhradu vo výške 130,35 EUR. Napriek
tomu mu patrí plná náhrada trov, pretože rozhodnutie vo veci záviselo od znaleckého posudku, vrátane
úvahy súdu. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na skutočnosť, že určenie náhrady predstavuje
nielen zistenie skutkových okolností, ale aj riešenie právnych otázok, pričom ani Sociálna poisťovňa,

ktorá predstavuje odbornú inštitúciu pre účely výpočtu dôchodku, náhradu neurčila v správnej výške.

Trovy navrhovateľa predstavujú trovy právneho zastúpenia, keďže navrhovateľa v tomto konaní
zastupoval advokát.

Trovy právneho zastúpenia súd určil podľa ust. § 11 ods.1, § 14 ods.1 a § 16 ods.3 vyhl.MS SR
č.655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Tarifná odmena
za jeden úkon služby je jedna trinástina výpočtového základu. V danom prípade išlo totiž u žalobu
na určenie, pri ktorej nie je možné vyjadriť hodnotu sporu v peniazoch. Jedna trinástina výpočtového
základu v roku 2012 činila 58,69 EUR a patrí za tieto úkony právnej služby: 1. prevzatie a príprava

zastúpenia 30.1.2012, 2. návrh na začatie konania (31.1.2012), 3. účasť na pojednávaní dňa 1.10.2012,
4. účasť na pojednávaní dňa 22.11.2012. Jedna trinástina výpočtového základu v roku 2013 činila 60,07
EUR a patrí za tento úkon právnej služby: 5. písomné vyjadrenie vo veci samej - na výzvu súdu k
znaleckémuposudkudňa16.8.2013.Jednatrinástinavýpočtovéhozákladuvroku2014činila61,87EUR
a patrí za tieto úkony právnej služby: 6. účasť na pojednávaní dňa 20.1.2014 a 7. účasť na pojednávaní

dňa 10.11.2014. Spolu tarifná odmena činí 418,57 EUR. Právnej zástupkyni patrí aj tzv.režijný paušál za
každý úkon právnej služby, vo výške 7,63 EUR za úkony v roku 2012, vo výške 7,81 EUR za úkon v roku
2013 a vo výške 8,04 EUR za úkony v roku 2014, spolu 54,41 EUR. Spolu odmena činí 472,98 EUR.

Súd v súlade s ust. § 149 ods.1 O.s.p. zaviazal odporcu v 2.rade, aby priznanú náhradu trov zaplatil

navrhovateľovi k rukám jeho právnej zástupkyne.

Podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p., ak mal účastník vo veci plný úspech, súd mu prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O náhrade trov konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 1.rade súd rozhodol podľa
cit.zák.ustanovenia. Odporca v 1.rade mal v konaní úspech, preto by mu patrilo právo na náhradu trov
proti navrhovateľovi. odporca v 1.rade sa však náhrady trov výslovne vzdal, preto súd vyslovil, že mu
náhradu trov nepriznáva.

Podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p., štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov
konania, ktoré platil.

V súlade s vyššie cit.zák.ustanovením súd uložil odporcovi v 2.rade, ktorý bol v konaní neúspešný,
povinnosť nahradiť štátu trovy, ktoré štát platil zo svojich prostriedkov titulom znalečného, spolu vo výške

924,96 EUR ( uznesenie z č.l.124 zo dňa 31.7.2013, uznesenie z č.l.232 zo dňa 11.7.2014).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho
doručenia, prostredníctvom súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie
smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. )
uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a

čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods. 1 O.s.p. ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti
alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného
zákona. ( § 251 O.s.p.