Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, June 19, 2015

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 16Er/302/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215202901
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný
ECLI: ECLI:SK:OSDS:2015:2215202901.1

Uznesenie

Okresný súd Dunajská Streda v exekučnej veci oprávneného: Orange Slovensko, a.s., IČO: 35 697 270,
so sídlom Metodova 8, Bratislava, zastúpeného: Bobák, Bollová a spol. s r.o., advokátska kancelária,
Bratislava, proti povinnému: W. X., Q.. X. G. XXXX, U. R. XXXX/XX, T. J., o vymoženie 324,09 € s prísl.
takto

r o z h o d o l :

Žiadosť JUDr. Petra Molnára, súdneho exekútora v Košiciach, (sp. zn. EX 0581/15) o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku č. 13150/14 z 1. júla 2014, vydaného
Rozhodcovským súdom v Bratislave, sa zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor podal 26. februára 2015 žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
titulu uvedeného vo výroku.

Z obsahu žiadosti a jej príloh súd zistil, že oprávnený a povinný uzavreli 2. mája 2011 zmluvu o pripojení,
ktorej súčasťou bolo aj toto ustanovenie: „Strany sa dohodli, že okamihom nadobudnutia platnosti tejto
Zmluvy sa mení znenie Zmluvy ako celku..., a to tak, že všetky spory, ktoré medzi stranami vzniknú
zo vzájomných vzťahov existujúcich ako aj zo zmlúv uzavretých medzi nimi v budúcnosti (to zn. všetky
zmluvné vzťahy vzniknuté na základe Zmluvy (zmlúv o pripojení) a k nej (k nim) vyhotovených dodatkov)
a spory s nimi súvisiace... sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred stálym rozhodcovským súdom,

ktorá bude vybraný žalobcom zo zoznamu stálych rozhodcovských súdov vedeného Ministerstvom
spravodlivosti...“ V ten istý deň uzavreli strany dodatok k zmluve o pripojení, ktorým oprávnený predal
povinnému mobilný telefón Sony Ericsson Xperia X8 za akciovú cenu 1 €. V ods. 2.3 tohto dodatku si
dohodli tzv. dobu viazanosti a v ods. 2.5 zmluvnú pokutu 174 € pre prípad porušenia určitých povinností
povinným. Keďže povinný niektoré svoje záväzky neuhradil, podal oprávnený 6. marca 2014 žalobu
na stálom rozhodcovskom súde, ktorý 1. júla 2014 vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým jej v celom

rozsahu vyhovel.

Súd po preskúmaní listiny označenej ako „rozhodcovský rozsudok č. 13150/14“ v medziach § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. januára 2015 dospel k záveru, že ju nemožno považovať za
rozhodcovský rozsudok v zmysle § 44 zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý by mohol byť exekučným titulom.

Keďže tvrdený rozhodcovský rozsudok je vydaný v Bratislave pred 1. januárom 2015, išlo by v zmysle
§ 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra
2014 o tuzemský rozhodcovský rozsudok, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia uvedeného zákona v celom
rozsahu. V zmysle ustanovenia § 12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z. v cit. znení zmluvné strany sa
môžu dohodnúť, že svoj spor predložia na rozhodnutie určitému stálemu rozhodcovskému súdu. Podľa
názoru súdu je formulácia uvedeného ustanovenia jednoznačná v tom zmysle, že vyžaduje podrobenie

sa určitému, teda jednému konkrétnemu stálemu rozhodcovskému súdu. Naopak podľa názoru súdu
je v rozpore s citovaným ustanovením taká rozhodcovská zmluva, ktorá podriaďuje strany neurčenémurozhodcovskému súdu, pričom voľbu prenecháva na vôľu jednej strany. V takom prípade tak totiž v
skutočnosti medzi stranami nejde o rozhodcovskú zmluvu v zmysle citovaných ustanovení, ale len o
akúsi„predbežnúdohodu“namožnomrozhodcovskomkonaní,ktorejkonkretizáciapatríjednejzmluvnej

strane. Rozhodcovské konanie je totiž založené na principiálnej rovnosti oboch jeho strán (§ 17 zákona
č. 244/2002 Z. z.), ktorá sa prejavuje okrem iného v ich (principiálne) rovnakom vplyve na zloženie
rozhodovacieho telesa (rozhodcov, porov. § 8 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.). Pripustením takej
rozhodcovskej zmluvy, v zmysle ktorej by si jeden z účastníkov mohol voľne vybrať spomedzi viacerých
stálych rozhodcovských súdov (teda pripustenie akejsi „opcie na stály rozhodcovský súd“), by sa podľa

názoru súdu dával tomuto účastníkovi nadmerný vplyv na priebeh rozhodcovského konania a staval by
druhú stranu do podstatne nevýhodnejšej pozície.

Podľa názoru súdu vyššie uvedený výklad § 12 ods. 6 zák. č. 244/2002 Z. z. vyplýva aj z toho, že cit.
zákon pomerne striktne rozlišuje medzi rozhodcovským konaním mimo stáleho rozhodcovského súdu
a rozhodcovským konaním pred stálym rozhodcovským súdom. Najviditeľnejšie je to v prípade úpravy

postupu konania pred rozhodcovským súdom. Kým podľa § 26 ods. 2 je postup konania predovšetkým
vecou dohody strán, stály rozhodcovský súd postupuje podľa svojho rokovacieho poriadku. Nestrannosť
a férovosť rozhodcovského konania pred stálym rozhodcovským súdom je zabezpečená okrem iného
aj tým, že rokovací poriadok vydáva zriaďovateľ ako tretia osoba odlišná (a v princípe nezávislá) od
strán rozhodcovského konania. Takýto rokovací poriadok potom upravuje aj otázky, na ktorých sa v

rozhodcovskom konaní mimo stáleho rozhodcovského súdu musia účastníci dohodnúť. Inak povedané,
principiálnu nevyhnutnosť dohody oboch strán na jednotlivých procesných aspektoch rozhodcovského
konania nahrádza v prípade stáleho rozhodcovského súdu činnosť tretej osoby - zriaďovateľa, ktorý
vydáva rokovací poriadok. Ak by bolo prípustné, aby sa rozhodcovskou zmluvou umožnila jednej strane
voľne si zvoliť jeden spomedzi viacerých stálych rozhodcovských súdov, znamenalo by to, že tejto

strane by bolo dané aj právo vybrať resp. určiť úpravu procesného postupu rozhodcovského konania
(a mnohých iných otázok, ktoré upravuje rokovací poriadok). To by však bolo v rozpore s už uvedenou
principiálnou črtou rozhodcovského konania, podľa ktorej sa na tejto úprave musia strany dohodnúť,
alebo musí byť určená treťou (nezávislou resp. nestrannou) osobou vo forme rokovacieho poriadku.

Súd v tomto smere len pripomína, že rozhodcovská zmluva (teda právomoc rozhodcovského súdu)
vylučuje právomoc štátnych súdov a tým v podstate obmedzuje právo na súdnu ochranu v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže dôvody preskúmania rozhodcovského rozsudku sú veľmi
obmedzené. Samozrejme, principiálne nie je vylúčené, aby sa strany vzájomnou dohodou vzdali
uplatnenia určitého práva (napríklad aj práva na súdnu ochranu pred všeobecným súdom) voľbou

alternatívneho prostriedku riešenia sporov, ktorý im právo ponúka. V takom prípade však súd musia
dôsledne kontrolovať okolnosti takéhoto dojedania, a to najmä prostredníctvom všeobecných klauzúl
(súlad s dobrými mravmi a pod.), ako aj výkladom príslušných noriem, ktoré tieto alternatívne prostriedky
riešenie sporov upravujú, aby bolo zabezpečené, že tieto alternatíve prostriedky budú vo výsledku
principiálnerovnocennéčodokvalityaprocedurálnychzárukpreúčastníkov(porov.vinýchsúvislostiach

nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/2012). Podľa názoru súdu je s týmito požiadavkami
nezlučiteľný taký výklad zákona č. 244/2002 Z. z., a teda pripustenie takej rozhodcovskej zmluvy,
ktoré by mali za následok, že z rozhodcovského konania ako riešenia sporu medzi dvoma stranami
nestrannou treťou osobou sa stane konanie riadené a kontrolované jednou z nich. Ako však už bolo
vyššie odôvodnené, presne to by bolo následkom pripustenia takej rozhodcovskej zmluvy, akou je

rozhodcovská doložka v zmluve medzi oprávneným a povinným z 2. mája 2011, ktorá zveruje voľbu
rozhodcovského súdu príslušného na prejednanie veci do rúk žalobcu.

Takáto rozhodcovská zmluva, ktorá nezodpovedá ústavne konformnému výkladu ustanovenia §
12 ods. 6 zákona č. 244/2002 Z. z., je podľa názoru súdu pre rozpor so zákonom neplatná (§

39 Občianskeho zákonníka). Z už uvedených dôvodov (rozdiely medzi rozhodcovským konaním
pred stálym rozhodcovským súdom a mimo neho) neprichádza podľa súdu do úvahy ani prípadná
konverzia (§ 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej zmluvy zakladajúcej právomoc stáleho
rozhodcovského súdu na „obyčajnú“ rozhodcovskú zmluvu s určenými rozhodcami (alebo spôsobom
ich určenia).

Okrem toho však podľa názoru súdu takáto zmluva aj neprimerane znevýhodňuje spotrebiteľa tým, že
veriteľovi (u ktorého hlavne prichádza do úvahy iniciovanie rozhodcovského konania) umožňuje voliť si
taký rozhodcovský súd, aký najviac zodpovedá jeho potrebám. Takáto voľba, a tým aj znevýhodneniespotrebiteľa, je pritom podľa súdu práve cieľom takto formulovanej rozhodcovskej zmluvy, ktorú
oprávnený používa opakovane, čo z ustanovenia bodu 5 rozhodcovskej zmluvy v podstate bez ďalšieho
robí neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 4 písm. k) (porov. relatívne nedávne uznesenie SD EÚ vo

veci C-342/13 Sebestyén proti Kővári, OTP Bank, OTP Faktoring a Raiffeisen Bank).

Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy tak znamená, že rozhodcovský rozsudok v prerokúvanej veci bol
vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej judikatúry znamená, že
takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (porov. judikát R 46/2012) a na jeho

základe nemožno vykonať exekúciu. Preto bolo treba žiadosť súdneho exekútora zamietnuť podľa § 44
ods. 2 Ex. por. v znení účinnom od. 1. januára 2015 pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu
písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde. V odvolaní
treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež, v akom

rozsahu sa toto uznesenie napáda, v čom sa toto uznesenie alebo postup súdu považuje za nesprávny
a čoho sa odvolateľ domáha.