Decision was made at the court Okresný súd Prievidza
Judgement was issued by JUDr. Robert Šorl, PhD.
Judgement form – Rozsudok
Judgement nature – Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami
Source – original document (the link may not work anymore)
Referenced legislation in the judgement
Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/67/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3813203073
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.
ECLI: ECLI:SK:OSPD:2015:3813203073.4
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: EOS
KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava proti odporcovi: I. A., narodená XX.XX.XXXX,
bytomS.XXX/XX,D.,zaúčastivedľajšiehoúčastníkanastraneodporcov:Združenienaochranuobčana
spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpený advokátom JUDr.
Andrejom Cifrom so sídlom J. Kráľa 5/A, Lučenec o zaplatenie 4.532,45 eur s príslušenstvom takto
r o z h o d o l :
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 2.609,24 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 10,00%
ročne z 60,68 eur od 21.02.2009 do zaplatenia; v sadzbe 9,50% ročne z 60,68 eur od 21.03.2009 do
zaplatenia; v sadzbe 9,25% ročne z 60,68 eur od 21.04.2009 do zaplatenia; v sadzbe 9% ročne z 60,68
eur od 21.05.2009 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.06.2009 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.07.2009 do
zaplatenia, z 60,68 eur od 21.08.2009 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.09.2009 do zaplatenia, z 60,68
eur od 21.10.2009 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.11.2009 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.12.2009 do
zaplatenia, z 60,68 eur od 21.01.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.02.2010 do zaplatenia, z 60,68
eur od 21.03.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.04.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.05.2010 do
zaplatenia, z 60,68 eur od 21.06.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.07.2010 do zaplatenia, z 60,68
eur od 21.08.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.10.2010 do
zaplatenia, z 60,68 eur od 21.11.2010 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.12.2010 do zaplatenia, z 60,68
eur od 21.01.2011 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.02.2011 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.03.2011 do
zaplatenia; v sadzbe 9,25% ročne z 60,68 eur od 21.04.2011 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.05.2011 do
zaplatenia, z 60,68 eur od 21.06.2011 do zaplatenia; v sadzbe 9,50% ročne z 60,68 eur od 21.07.2011 do
zaplatenia,z60,68eurod21.08.2011dozaplatenia,z60,68eurod21.09.2011dozaplatenia,z60,68eur
od 21.10.2011 do zaplatenia; v sadzbe 9,25% ročne z 60,68 eur od 21.11.2011 do zaplatenia; v sadzbe
9% ročne z 60,68 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.01.2012 do zaplatenia, z 60,68
eur od 21.02.2012 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.03.2012 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.04.2012
do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.05.2012 do zaplatenia, z 60,68 eur od 21.06.2012 do zaplatenia, z
60,68 eur od 21.07.2012 do zaplatenia a z 60,68 eur od 21.08.2012 do zaplatenia, a to do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.
Sčasti o zaplatenie úroku z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 364,08 eur od 21.2.2012 do 20.3.2012,
z 303,40 eur od 21.3.2012 do 20.4.2012, z 242,72 eur od 21.4.2012 do 20.5.2012, z 182,04 eur od
21.5.2012 do 20.6.2012, z 121,36 eur od 21.6.2012 do 20.7.2012 a z 60,68 eur od 21.7.2012 do
20.8.2012 sa návrh z a m i e t a.
V prevyšujúcej časti sa konanie z a s t a v u j e.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
o d ô v o d n e n i e :Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 19.2.2013 domáhal proti odporcovi zaplatenia 4.532,45
eur s úrokom z omeškania z 3.995,38 eur od 21.8.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Podaniami
doručenými súdu dňa 8.7.2015 a 27.7.2015 zobral návrh čiastočne späť a ďalej sa proti odporcovi
domáhal zaplatenia 2.609,24 eur ako súčtu 43 mesačných splátok úveru vo výške 60,68 eur, ktorých
splatnosť nastala a mala nastať od 20.2.2009 do 20.8.2012. Okrem toho sa navrhovateľ z každej splátky
domáhal zaplatenia úroku z omeškania. Navrhovateľ si uplatnil náhradu trov konania. Návrh navrhovateľ
zdôvodnil tým, že jeho právny predchodca, ktorý na neho pohľadávku proti odporcovi previedol na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky, s odporcom uzavrel zmluvu, na základe ktorej mu poskytol
peňažné prostriedky, ktoré odporca dohodnutým spôsobom nevrátil.
Vzhľadom na späťvzatie návrhu navrhovateľa podaniami doručenými súdu dňa 8.7.2015 a 27.7.2015
súd rozhodol tak, že návrh v prevyšujúcej časti, teda sčasti o zaplatenie 1.923,21 eur podľa § 96 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku zastavil.
Odporca sa k doručenému návrhu a k doručeným späťvzatiam návrhu nevyjadril.
Proti pôvodne uplatnenému nároku vzniesol vedľajší účastník zastúpený advokátom námietku
premlčania. Po späťvzatí návrhu navrhovateľom vedľajší účastník tvrdil, že v návrhu uplatnená
pohľadávka nebola na navrhovateľa prevedená zmluvou o postúpení pohľadávky, keďže táto zmluva
je neplatná.
Súd vykonal všetky účastníkmi navrhnuté dôkazy, a to zmluva o splátkovom úvere (čl. 3 - 4), všeobecné
obchodné podmienky (čl. 5 - 8), dohoda o uzavretí splátkového kalendára (čl. 9), oznámenie o postúpení
pohľadávky (čl. 10 - 11), zmluva o postúpení pohľadávok (čl. 12 - 20), pokus o zmier (čl. 21). Z
vykonaného dokazovania s ohľadom na to, čo v priebehu konania tvrdili účastníci konania, boli zistené
nasledovné skutočnosti:
Slovenská sporiteľňa, a.s. ako veriteľ a odporca ako dlžník uzavreli dňa 26.8.2005 zmluvu, na základe
ktorej bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 100.000,- Sk, pri úrokovej sadzbe 12,10 % ročne, poplatku
za poskytnutie úveru 2.000,- Sk a poplatku za správu úveru vo výške 50,- Sk mesačne, ktorý sa
odporca spolu s úrokom a poplatkami zaviazal vrátiť v pravidelných mesačných splátkach vo výške
1.828,- Sk mesačne, splatných vždy do 20. dňa mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky dňa 20.9.2005
a poslednej dňa 20.8.2012. Vo všeobecných podmienkach bolo v bode 7.6.1. uvedené, že banka
je v prípade definovaného porušenia oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať
splatenie pohľadávky zo zmluvy o úvere a klient je povinný splatiť pohľadávku zo zmluvy o úvere v
lehote, ktorú banka určí v oznámení o mimoriadnej splatnosti. Rovnako bola banka v takomto prípade
oprávnená od zmluvy odstúpiť alebo ju vypovedať.
Navrhovateľ pred čiastočným späťvzatím návrhu a vedľajší účastník na strane odporcu tvrdili, že
právny predchodca navrhovateľa, Slovenská sporiteľňa, a.s., v dôsledku nesplácania úveru odporcom
vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru a požiadala odporcu o zaplatenie celého úveru. Na preukázanie
tejto skutočnosti však navrhovateľ a ani vedľajší účastník nepredložili žiaden dôkaz, pričom vychádzali
len z listín predložených navrhovateľom, a to z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávky, v ktorej
bolo uvedené, že počet dní omeškania je 1230, pričom táto zmluva bolo uzavretá 15.12.2011. Okrem
tohto rozporného dôkazu, v ktorom bol napriek konštatovaniu dní omeškania, uvedený deň splatnosti
20.8.2012 a toho, že splatnosť celého úveru tvrdil pôvodne pred čiastočným späťvzatím navrhovateľ,
nič nenasvedčovalo tomu, že by pôvodný veriteľ požiadal odporcu o predčasné splatenie úveru. Okrem
toho je z tohto rozporného dôkazu zrejmé, že k poslednej úhrade úveru zo strany odporcu došlo
14.7.2008 a k postúpeniu pohľadávky 15.12.2011, a teda údaj o omeškaní v trvaní 1230 dní je údajom
o dobe od poslednej úhrady úveru odporcom do doby vyhotovenia k zmluve o postúpení pohľadávok
priloženého výpisu. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by pred podaním návrhu Slovenská
sporiteľňa, a.s. alebo následne navrhovateľ vyhlásili mimoriadnu splatnosť úveru. Slovenská sporiteľňa,
a.s. dňa 15.12.2011 uzavrela s navrhovateľom zmluvu, na základe ktorej previedla svoju pohľadávku
voči odporcovi na navrhovateľa.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2013 ak je dlžník v omeškaní so
splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania
dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania
podľa predpisov občianskeho práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je
spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov
občianskeho práva.Podľa § 3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka účinného do 31.1.2013 výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.
Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.
Podľa § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka premlčaním právo na plnenie povinnosti druhej strany
nezaniká, nemôže ho však priznať alebo uznať súd, ak povinná osoba namietne premlčanie po uplynutí
premlčacej doby.
Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.
Podľa § 392 ods. 2 Obchodného zákonníka pri práve na čiastkové plnenie plynie premlčacia doba
pre každé čiastkové plnenie samostatne. Ak sa pre nesplnenie niektorého čiastkového záväzku stane
splatný celý záväzok, plynie premlčacia doba od doby splatnosti nesplneného záväzku.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.
Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou,
aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient
ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný
záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná
odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená
pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o
jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom
len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
Právny predchodca navrhovateľa s odporcom uzavrel zmluvu, v ktorej bolo uvedené, že sa uzaviera ako
zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Okrem tohto právneho posúdenia právneho úkonu
medzi účastníkmi, ktorým súd zásadne viazaný nie je, je z tohto dojednania účastníkov zrejmá ich vôľa
podriadiť svoj právny vzťah podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka pod ustanovenia Obchodného
zákonníka. Súd uvedené dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka na právny vzťah účastníkov
posúdil ako platné, keďže nebolo v rozpore so žiadnym ustanovením zákona, či skôr deklarovalo právny
stav, podľa ktorého treba vzťah účastníkov posúdiť ako absolútny obchod.
Zo zmluvy uzavretej medzi účastníkmi bolo zrejmé, že vôľou právneho predchodcu navrhovateľa bolo
poskytnúť za odplatu peňažné prostriedky odporcovi, pričom vôľou odporcu bolo takto poskytnuté
peňažné prostriedky prijať a zaplatiť za ne dohodnutú odplatu vo forme úroku. Preto je zrejmé, že
dojednania účastníkov obsahovali všetky nevyhnutné prvky zmluvy o úvere, podľa ktorej sa zaväzuje
veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník
sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Preto v prípade účastníkov bola
nepochybne uzavretá zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Bolo vylúčené posúdenie
zmluvy medzi účastníkmi ako zmluvy o pôžičke podľa Občianskeho zákonníka, keďže peňažné
prostriedky boli právnym predchodcom navrhovateľa odporcovi poskytnuté na základe predchádzajúcej
predzmluvnej žiadosti so zrejmou vôľou oboch zmluvných strán, ktorá spočívala v tom, že za poskytnutie
peňazí sa zaplatí úrok. Zmluva medzi účastníkmi konania mala zrejmý konsenzuálny a nie reálny
charakter, ako tomu je v prípade uzavretia zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvný vzťah medzi
účastníkmi nebol založený tým, že navrhovateľ reálne odovzdal peniaze, ale tým, že sa stretla vôľa
účastníkov uzavrieť zmluvu za určitých podmienok. Posúdenie zmluvy ako zmluvy o úvere, na ktorú
sa vzťahuje Obchodný zákonník vyplýva aj z nepochybného úmyslu zákonodarcu posudzovať zmluvy
týkajúce sa úverových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, ktorý v § 261 ods. 3 písm. d) a e)
Obchodného zákonníka konštruuje zmluvy týkajúce sa úverov a rôznych iných peňažných vzťahov ako
absolútne obchody.
Okrem Obchodného zákonníka sa na vzťah účastníkov vzťahujú aj ustanovenia zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom spotrebiteľský úver nemožno považovať za samostatný zmluvný
typ, čo vyplýva z § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktoréhospotrebiteľským úverom sa rozumie dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Z toho
ustanovenia je zrejmé, že zákon o spotrebiteľských úveroch nekonštituuje vo svojich ustanoveniach
osobitný zmluvný typ spotrebiteľského úveru, ale vytvára právny rámec pre všetky zmluvné typy, či už
podľaObčianskehoaleboObchodnéhozákonníka,ktorýchpodstatoujedočasnéposkytnutiepeňažných
prostriedkov v akejkoľvek právnej forme. Pod právnou formou podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch možno rozumieť len niektorý, či už v zákone výslovne upravený zmluvný
typ alebo medzi účastníkmi nepomenovanou zmluvou vytvorený vzťah, ktorého podstatou je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov.
Z obsahu zmluvy uzavretej medzi účastníkmi je zrejmé, že sa netýka podnikateľskej činnosti odporcu.
Preto sa na zmluvu použijú okrem ustanovení Obchodného zákonníka aj ustanovenia §§ 52 - 54
Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. V nadväznosti na to, že vedľajší účastník na
strane odporcu posudzoval právny vzťah tak, akoby išlo o nie vzťah podľa Obchodného zákonníka,
ale podľa Občianskeho zákonníka, bolo nevyhnutné vyporiadať sa s otázkou, z akého dôvodu a či
správne obaja účastníci vychádzajú z toho, že medzi navrhovateľom a odporcom ide o občianskoprávny
a nie obchodnoprávny vzťah, a z toho dôvodu treba posudzovať prípadné premlčanie nároku a
uznanie záväzku podľa ustanovení Občianskeho a nie Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že právny
predchodca navrhovateľa a odporca pri uzavretí zmluvy vychádzali z toho, že si na svoj vzťah, hoci
to pre absolútny obchodnoprávny charakter zmluvy o úvere ani urobiť nemuseli, zvolili Obchodný
zákonník. Preto ako jediný dôvod toho, že svoje vzťahy vo svojich vyjadreniach ďalej posudzovali podľa
Občianskeho zákonníka, sa javí to, že vychádzali z toho, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka
je neplatné, keďže ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 Občianskeho zákonníka. S
takýmto právnym názorom nemožno súhlasiť, keďže osobitné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
dojednanie Obchodného zákonníka na určitý právny vzťah výslovne nevylučujú, pričom samotný
Obchodný zákonník konštruuje výslovne spotrebiteľské vzťahy, a to nielen zmluvu o úvere, ale napr. aj
zmluvy o bežnom a vkladovom účte, resp. vzťahy z cestovného šeku, ako absolútne obchody. To, že
i spotrebiteľskú zmluvu možno uzavrieť aj podľa Obchodného zákonníka, je zrejmé i zo znenia § 369
ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom
je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky stanovenej podľa predpisov
občianskeho práva. V tomto ustanovení zákonodarca jednoznačne akceptuje vznik spotrebiteľských
vzťahov i v rámci Obchodného zákonníka. Nielen preto vôbec neobstoja názory o údajnej nevýhodnosti
Obchodného zákonníka pre spotrebiteľa, ktoré vychádzajú z eklektívneho a izolovaného porovnávania
niektorých právnych inštitútov v ich úprave podľa Občianskeho a Obchodného zákonníka. Nepochybne
je niekedy Obchodný zákonník pre spotrebiteľa ako dlžníka nevýhodný (napr. na prvý pohľad, no nie v
každom prípade, v určení premlčacej doby štyroch rokov, na rozdiel od trojročnej premlčacej doby podľa
Občianskeho zákonníka), no inokedy je pre dlžníka spotrebiteľa výhodnejšia aplikácia Obchodného
zákonníka namiesto Občianskeho zákonníka (napr. pri určení dĺžky premlčacej doby po uznaní záväzku,
keď Obchodný zákonník určuje premlčaciu dobu v trvaní štyroch rokov a Občiansky zákonník v trvaní
desiatich rokov).
Z vykonaného dokazovania nevyplynuli skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že dlh
odporcu voči navrhovateľovi sa stal splatným v celkom rozsahu. Pred začatím konania, ale ani v jeho
priebehu, nielen pôvodný veriteľ, ale ani navrhovateľ vo vzťahu k odporcovi neurobili žiaden úkon, z
ktorého by bolo možné vyvodiť, že by stal celý dlh odporcu voči navrhovateľovi splatným inak ako v
dohodnutých splátkach. Preto súd pri posúdení splatnosti navrhovateľom uplatneného dlhu vychádzal
len zo splatnosti tých splátok úveru, ku splatnosti ktorých došlo v dôsledku plynutia času a neplnenia
odporcu. Preto súd vyhovel návrhu v celom rozsahu istiny, a to v rozsahu tých splátok, ktorých splatnosť
nastala od 20.2.2009 do 20.8.2012, a to podľa § 497 Obchodného zákonníka.
Vo vzťahu k navrhovateľom uplatnenému návrhu nebola dôvodná námietka premlčania vedľajšieho
účastníka na strane odporcu, ktorá vychádzala z nesprávneho právneho posúdenia otázky dĺžky
premlčacejdobyvdôsledkuneprávnehoprávnehoposúdeniadĺžkypremlčacejdobypodľaObčianskeho
zákonníka, keďže na vzťah účastníkov sa vzťahuje premlčacia doba podľa § 397 Obchodného
zákonníka. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poskytnuté peňažné prostriedky mal odporca vrátiť
spolu s úrokom v mesačných splátkach vo výške 1.828,- Sk mesačne, splatných vždy do 20. dňa
mesiaca, a to pri splatnosti prvej splátky dňa 20.9.2005 a poslednej dňa 20.8.2012. Z tohto skutkového
zistenia je zrejmé, že k začatiu plynutia premlčacej doby dochádzalo podľa § 392 ods. 2 Obchodného
zákonníka samostatne vo vzťahu ku každej zo splátok úveru. Preto už odo dňa splatnosti každej splátky
samostatne mohol právny predchodca navrhovateľa podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka uplatniť
dlh z každej splátky proti odporcovi súde, a preto vždy 21. deň mesiaca začala plynúť štvorročnápremlčacia doba podľa § 397 Obchodného zákonníka, ktorá uplynula vždy do štyroch rokov odo dňa
splatnosti splátok. Navrhovateľ podal návrh 19.2.2013, pričom si uplatnil zaplatenie splátok, ktorých
splatnosť nastala od 20.2.2009. Z toho je zrejmé, že si uplatnil len zaplatenie splátok, ktorých splatnosť
nastala v období štyroch rokov spred podania návrhu, teda pred uplynutím štvorročnej premlčacej doby
ku všetkým splátkam. Preto nebola dôvodná námietka premlčania vedľajšieho účastníka na strane
odporcu.
Úrok z omeškania súd navrhovateľovi priznal z jednotlivých splátok, a to vždy podľa § 369 Obchodného
zákonníka v spojení s § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.
Vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by navrhovateľ vyhlásil predčasnú
splatnosť splátok úveru, ktoré boli splatné od februára 2012 do augusta 2012, súd zamietol návrh sčasti
o zaplatenie úroku z omeškania v sadzbe 9 % ročne z 364,08 eur od 21.2.2012 do 20.3.2012, z 303,40
eur od 21.3.2012 do 20.4.2012, z 242,72 eur od 21.4.2012 do 20.5.2012, z 182,04 eur od 21.5.2012 do
20.6.2012, z 121,36 eur od 21.6.2012 do 20.7.2012 a z 60,68 eur od 21.7.2012 do 20.8.2012.
Voči uplatnenému nároku neboli dôvodné námietky vedľajšieho účastníka na strane odporcu
vychádzajúce zo skutkového zistenia o tom, že pôvodný veriteľ - banka pred postúpením pohľadávky
nevyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru. Vedľajší účastník na strane odporcu toto skutkové zistenie
interpretoval tak, že nedostatok vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bankou a z toho plynúca
skutočnosť,žebankapostúpilapohľadávku,ktoránebolavcelomrozsahusplatná,spôsobujeneplatnosť
medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a navrhovateľom dňa 15.12.2011 uzavretej zmluvy o postúpení
pohľadávky, a to podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov. S takýmto právnym posúdením sa stotožniť nemožno.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Je zrejmé, že § 92 ods. 8
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov obmedzuje právo banky postupovať
nesplatné pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto obmedzenia je však zrejmé, že účelom
tejto povinnosti je ochrana bankového tajomstva, konkrétne to, aby pri postupovaní pohľadávok, neboli
tretie subjekty oboznamované s údajmi bankového tajomstva. Preto porušenie povinnosti vyplývajúce
z § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov nemožno spojiť s
občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v §
92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov, nezakladá občianskoprávnu
povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade k odporcovi, ale administratívnu zodpovednosť
postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v
znení neskorších predpisov. Inak povedané, porušenie administratívnoprávnej povinnosti v súvislosti
s uzavieraním zmluvy o postúpení pohľadávky alebo plnením zo zmluvy - postúpením pohľadávky
nezakladá neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky alebo to, že by nedošlo k platnému plneniu zo
zmluvy spočívajúcemu v postúpení pohľadávky. Takéto protiprávne konanie zo strany banky zakladá
výlučne banky zodpovednosť podľa § 50 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení neskorších
predpisov.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého
ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že
žiadnyzúčastníkovnemánanáhradutrovprávovspojenís§146ods.2prvávetaObčianskehosúdneho
poriadku, podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Navrhovateľ sa pôvodným návrhom proti odporcovi domáhal zaplatenia 4.532,45 eur,
pričom po čiastočnom späťvzatí návrhu sa domáhal len čiastky 2.609,24 eur, čo je 57,60 % predmetu
konania, a sčasti o zaplatenie 1.923,21 eur, čo je 42,40 % predmetu konania, zavinil to, že konanie v tejto
časti muselo byť zastavené. Navrhovateľ zavinil zastavenie konania v jeho podstatnej, takmer polovičnej
časti. Pri takomto pomere súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Pri rozhodnutí o náhrade trov konania súd podľa § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zohľadnil
aj to, že navrhovateľ v tomto konaní ani presne neuviedol všetky rozhodné skutočnosti v návrhu po jeho
čiastočnom späťvzatí, preto zavinil odročenie pojednávania nariadeného na 13.7.2015, čím prispel k
tomu, že vec nebolo možné rozhodnúť na prvom pojednávaní. Preto i pri jeho relatívnom úspechu v
návrhu po jeho čiastočnom späťvzatí mu nemožno priznať náhradu trov konania a súd rozhodol tak, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach
(§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto
rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.
Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.