Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, December 9, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8MCdo/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8611207154
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sluk
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8611207154.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Q. N., bývajúcemu v H., zastúpenému JUDr.
Ambrózom Motykom, advokátom, so sídlom v Stropkove, Nám. SNP č. 7, proti žalovanej Slovenskej
republike, za ktorú koná Sociálna poisťovňa, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o
náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Svidník pod sp.zn. 7 C/223/2011, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo 17. septembra

2012 č.k. 7 C/223/2011-161 a rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. decembra 2013 sp.zn. 5
Co/170/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania o mimoriadnom dovolaní vo výške 712,71 € do
rúk advokáta JUDr. Ambróza Motyku, so sídlom v Stropkove, Nám. SNP č. 7, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Svidník rozsudkom zo 17. septembra 2012 č.k. 7 C/223/2011-161 vyhovel žalobe o
náhradu škody vo výške 81 903,70 € s príslušenstvom a žalobcovi priznal náhradu trov konania (§ 142
ods. 1 O.s.p.). Výrok, ktorým žalobe vyhovel, odôvodnil tým, že žalovaná zodpovedá žalobcovi za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom a nezákonnými rozhodnutiami (v
súvislosti s uplatnenými nárokmi za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku pracovného

úrazu žalobcu zo 4. októbra 2003) v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.).

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27. decembra 2013 sp.zn. 5 Co/170/2012

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, keď sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením a
rozhodnutie považoval za správne (§ 219 ods. 2 O.s.p.), úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
dovolacieho konania (§224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.).

Na podnet žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti obom uvedeným rozsudkom z dôvodu, že v konaní došlo k vade v zmysle

§ 237 písm. d/ O.s.p. (res iudicata) a že predmetnú vec súdy nesprávne právne posúdili, keď právnu
normu správne určenú nesprávne vyložili a na zistený skutkový stav nesprávne aplikovali (§ 243f ods.
1 písm. a/ a c/ O.s.p.). Žalobcom uplatnená náhrada škody mala spočívať v nesprávnom úradnom
postupe žalovanej, ktorá bola povinná z titulu zákonného poistenia zamestnávateľa za neho zaplatiť
odškodnenie pracovného úrazu žalobcu, ku ktorému bola zaviazaná právoplatným a vykonateľným
rozsudkom Okresného súdu Svidník z 21. apríla 2006 č.k. 2C/20/2005-115. Žalovaná 24. mája 2011

zaplatila žalobcovi náhradu za bolestné v sume 53 475,40 € a náhradu za sťaženie spoločenského
uplatnenia v sume 115 714,- €. Žalovaná však nezaplatila úroky z omeškania k pohľadávkam žalobcu nabolestné a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré boli judikované rozsudkom Okresného
súdu Svidník zo 16. apríla 2007 sp.zn. 6C 96/2006. Žalovaná taktiež žalobcovi nezaplatila priznané
právo na náhradu trov konania vo výške 5 973,54 € a 2 040,46 € a úroky z omeškania z trov vo výške 2

393,34 €, ktoré boli priznané rozsudkom Okresného súdu Svidník zo 16. apríla 2007 č.k. 6C/96/2006-36.
Preto žalobca z uvedeného právneho titulu uplatnil proti žalovanej nárok na zaplatenie škody vo výške
81 903,70 € s príslušenstvom. Žalobca sa svojho práva domáhal na súde nesprávnym spôsobom a
jeho žaloba nemohla byť už z procesného hľadiska úspešná. Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný
postup žalovanej nie je daná a žalobca v konaní nesprávny úradný postup, ktorý mal za následok

vznik ním uplatňovanej škody, nepreukázal. Vecnú správnosť rozhodnutia ako i procesný postup, ktorý
mu predchádzal, bolo možné preskúmať len v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku vo veci
základného konania. Toto rozhodnutie nebolo ani v tomto konaní zrušené, preto platí, že je rozhodnutím
zákonným, vykonateľným a záväzným pre účastníkov konania, ale aj pre všetky orgány štátu. Preto
žalovaná bola povinná podľa neho postupovať. Ak tak neurobila, mohol sa žalobca domáhať plnenia a
uspokojenia svojich nárokov podaním návrhu na výkon rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu nezákonné

rozhodnutie a ani nezákonný postup žalovanej nemohol zistiť súd v tomto konaní a nebol ani dôvod,
aby žalobe žalobcu vyhovel. Ak bola žalovaná nečinná, lebo neplnila to, čo jej ukladalo právoplatné
rozhodnutie súdu, mohol sa žalobca obrátiť na súd s návrhom na odstránenie nečinnosti správneho
orgánu. Ak by v tomto konaní bolo konštatované, že žalovaná bola nečinná, lebo neplnila to, čo jej ukladá
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, žalobca by mal nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla

touto nečinnosťou, ale nie na náhradu škody zodpovedajúcej novému rozhodnutiu o pôvodných trovách
konania a úrokoch z omeškania. Takýmto rozhodovaním došlo k situácii, že o tých istých trovách konania
a úrokoch z omeškania súdy rozhodovali dvakrát a teda existujú dva vykonateľné tituly na to isté plnenie
(na náhradu trov konania a úrokov z omeškania), ktorá skutočnosť svedčí v neprospech žalovanej,
teda v konaní došlo k vade v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. Zároveň výrok rozsudkov súdov obidvoch

stupňov nezodpovedá odôvodneniu rozhodnutia. Nie je z neho zrejmé bez akýchkoľvek pochybností. o
čom vlastne súdy rozhodovali. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že uplatnená suma pozostáva z ušlého
ziskuakokapitalizovanýchúrokovzomeškania.Úrokzomeškaniajevšakinštitútomobčianskehopráva,
ktorý svojou povahou predstavuje sankčný postih dlžníka za omeškanie splácania peňažného dlhu a nie
je možné ho považovať za škodu. Úrok z omeškania možno požadovať iba v prípadoch, ak to výslovne

upravuje Občiansky zákonník, teda nie pri každom omeškaní dlžníka s platením peňažného dlhu. Dávku
sociálneho poistenia nie je možné chápať ako dlh sociálnej poisťovne, ide o zákonné peňažné plnenie,
na ktoré vzniká nárok po splnení zákonom požadovaných predpokladov. Dávka sociálneho poistenia
vyplýva z predpisov verejného práva podľa zákona o sociálnom poistení, kým peňažný dlh podľa §
517 Občianskeho zákonníka je dlhom, ktorý vznikol pri súkromno-právnom vzťahu. Je nesporné, že

predmetom sporu bola náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a nie ušlý zisk. Tým, že ušlý
zisk nemôže byť posudzovaný ako škoda, nie je naplnený základný predpoklad zodpovednosti za
škodu - vznik škody. Ak súd rozhodoval o náhrade škody s odôvodnením, že ide o ušlý zisk, nie
je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Z týchto dôvodov žiadal
napadnuté rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu Svidník na ďalšie konanie.

Žalobca navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť, lebo nepovažoval mimoriadne dovolanie za
opodstatnené. Poznamenal, že žalovaná nevyužila možnosť podať dovolanie, keď dovolacie dôvody v
zmysle § 237 O.s.p. zakladajú prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Žalovaná považovala právne závery v mimoriadnom dovolaní za správne a preto súhlasila so zrušením
napadnutých rozhodnutí.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súduza podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Ochrana poskytovaná mimoriadnym dovolaním je prípustná len subsidiárne, t.j. len vtedy, ak sám
podnecovateľ mimoriadneho dovolania využil všetky zákonom dovolené a efektívne prostriedky
na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, najmä podaním niektorého z opravných
prostriedkov vrátane mimoriadnych opravných prostriedkov. Splnenie uvedenej požiadavky ako jedného

zo základných predpokladov prípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora súvisí s
princípom právneho štátu, a to s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v civilnom
procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti a nezmeniteľnosti (viď napr.
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. septembra 1996 sp.zn. PL. ÚS 43/95 a z 19. júla
2000 sp.zn. PL. ÚS 57/99).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci

oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z
roku 2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú

vadu alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú
dva odlišné právne názory. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti
Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah
princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti,
nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy

generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a

záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn.
PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť

v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania a výkladu ustanovení

§ 243e až § 243j O.s.p. Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 20. októbra 2015 (Cpj 41/2015), bolo prijaté spoločné
zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania
podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník
najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Pokiaľ
túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.“ Predmetné stanovisko, ktoré bolo
publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
94/2015, vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom
prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale

nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči
všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto zásada zdôrazňuje procesnú
povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne,
včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv.Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je (neskoršia) aktivita generálneho
prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná a nemôže mať procesné
dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach § 243e až § 243j O.s.p.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné spoločné
stanovisko najvyššieho súdu, zjednocujúce stanovisko ústavného súdu a judikatúra ESĽP skúmal
na podklade spisu, či žalovaná napadla rozsudok odvolacieho súdu dovolaním. V danom prípade

prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mala žalovaná možnosť realizovať svoje procesné
oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sama náležite chránila svoje práva a konala dostatočne
predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalovaná nepodala dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v
Prešove z 27. decembra 2013 sp.zn. 5Co/78/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho
súdu to znamená, že sama nevyužila dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mala k dispozícii
a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu

samotnej žalovanej pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho
prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalovanou.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala podnet
na mimoriadne dovolanie žalovaná. Žalobca v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatni náhradu trov

tohto konania vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu z 19. decembra 2014 a tieto aj vyčíslil podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. (§ 243i ods. 2 O.s.p., §243c O.s.p.) priznal
žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý ho zastupoval
už pred súdmi nižších stupňov) za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k dovolaniu z

19.decembra 2014 (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky) vo výške 585,89 € (§ 10 ods. 1 vyhlášky z tarifnej
hodnoty 81 903,70€ ), čo spolu s náhradou výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravnévovýške8,04€(§16ods.3vyhlášky)a118,78€ 20%DPH(§18ods.2vyhlášky)predstavuje
celkom 712,71 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.