Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, November 25, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/19/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707204591
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Šramková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:6707204591.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Stavotherm KaK, s. r. o., so sídlom v
Prahe, Rytířova č. 25/810, Česká republika, zastúpeného JUDr. Stanislavom Oravcom, advokátom, so
sídlom v Prešove, Hlavná č. 19 proti odporcom 1/ Z. F., bytom Y., 2/ U. bytom Y. 3/ U. P., bytom Y. 4/ M.
M., bytom K., 5/ maloletému E. V., narodenému XX. júla XXXX., bytom F., K., zastúpeného zákonným
zástupcom M.H., bytom F., 6/ IO.i K., bytom F.., o zaplatenie 6.126,91 Eur voči každému odporcovi,

vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 9 C 78/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. februára 2014
sp. zn. 16 Co 587/2013, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Odporcom 1/ až 6/ nepriznáva náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Zvolen rozsudkom z o 7. mája 2012 č. k. 9 C 78/2007 - 217 zamietol návrh navrhovateľa,
ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 1.844.354,- Sk pôvodne voči L. F., ktorý ako súdny exekútor
v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. EX 344/00, predmetnú sumu vymohol v rámci exekučného konania
na podklade poverenia vydaného Okresným súdom Bratislava I zo 17. júla 2000 sp. zn. Er 1490/00 a
túto následne neodovzdal oprávnenému (navrhovateľovi). Odporca 30. novembra 2007 zomrel, preto

navrhovateľ svoj návrh zmenil vzhľadom na uznesenie Okresného súdu Zvolen, vydané v konaní o
dedičstve po poručiteľovi z 26. mája 2011 sp. zn. 9 D 37/2007, Dnot 177/2009 tak, že na strane
odporcov označil dedičov poručiteľa a tých žiadal zaviazať (každého zvlášť) na zaplatenie 6.126,91 Eur
s príslušenstvom. Súd prvého stupňa zamietol návrh z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie odporcov
1/až6/.Malzato,žededičiaponebohom L.F.nezodpovedajúzačinnosťJH.F.akosúdnehoexekútora,
nezodpovedajú za výkon jeho exekučnej činnosti, za ktorú zodpovedá štát podľa osobitného predpisu.

Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie navrhovateľa rozsudkom z 13. februára 2014 sp. zn. 16
Co 587/2013 rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. V plnom
rozsahusastotožnilsodôvodnenímnapadnutéhorozhodnutiaapretosaobmedzillennaskonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia poukázala na
to, že súd prvého stupňa vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

je koherentný, rozhodnutia je konzistentné a jeho argumenty podporujú záver o nedostatku pasívnej
legitimácieodporcov1/až6/.Poukázalnato,žepostavenímsúdnehoexekútoraakoverejnéhočiniteľaa
otázkou jeho zodpovednosti sa už zaoberal Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. PL
US 49/03 uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu)
verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa na neho vzťahujú iné kritériá, než na právne postavenie
subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc). Právne postavenie exekútora je

ustanovené tak, že v rámci deľby moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v
súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy.Toto postavenie exekútora potvrdzuje aj § 3 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 písm. a/, bodom 3 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Na podnet navrhovateľa podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny
prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Okresného súdu Zvolen zo 7. mája 2013 č. k. 9
C 78/2007 - 217 a rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. februára 2014 č. k. 16 Co
587/2013 - 265. Žiadal uvedené rozsudky zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie Okresnému súdu Zvolen.

Obom súdom vytkol, že vec nesprávne právne posúdili (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) v otázke
posúdenia zodpovednosti súdneho exekútora za uplatnenú škodu ak použili ustanovenia zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, hoci skutkovým a právnym okolnostiam danej právnej veci jeho aplikácia nezodpovedala, ako
ajnesprávnevyhodnotiliokamihvznikuškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom,ktorávznikla
prednadobudnutímúčinnostizákonač.514/2003Z.z.,resp.okamihjejvznikuopomenulivziaťdoúvahy.

Odporcovia vo svojich vyjadreniach zotrvali na svojich doterajších prednesoch a zdôraznili, že
predmetom dedičstva po nebohom L.i F. neboli peňažné prostriedky, ktoré vymohol v rámci exekučných
konaní. Ako súdny exekútor vykonával úkony štátneho orgánu.

uviedol, že súhlasí s rozsudkami nižších údov a poukázal na to, že za dobu päť a pol roka od účinnosti
zákona odporca nepodnikol žiadne kroky podľa zákona - neponúklo náhradné pozemky a ani nezačalo
s pozemkovými úpravami.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom

dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O. s. p. v spojení
s § 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v
spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O. s. p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania,

osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O. s. p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu

za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O. s. p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných

prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne

rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva

odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na

úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípadeprokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie

mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z
9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a. s., PSMA, s. r. o. a
COMPCAR, s. r. o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,

s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním
mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky

prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn.
PL. z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho

opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne
podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené

využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O. s. p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu
prvého stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie

spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Podľa právneho
názoru vec prejednávajúceho senátu je tým daný vážny dôvod opätovne sa - a to aj s odstupom
času a pri (zatiaľ) nezmenenej právnej úprave - vrátiť k otázke, či snaha presadiť vecnú správnosť
a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez
ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, ktorá mala určujúci význam pri prijímaní

stanoviska R 36/2008, má aj naďalej v plnom rozsahu opodstatnenie vtedy, keď sa mimoriadne
dovolanie podáva v prospech účastníka, ktorý sám nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky. V
preskúmavanej veci sa senát 3 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, odchyľuje
od stanoviska R 36/2008 s vedomím, že k samotnému „prekonaniu“ tohto stanoviska môže dôjsť iba
osobitným procesom predpokladaným v § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej

je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravnéhoprostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O. s. p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O. s. p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O. s. p.. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O. s. p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O. s. p.) vždy -

teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O. s. p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby

sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach
§ 243e až § 243j O. s. p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol

podať dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal navrhovateľ možnosť
realizovať svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a

konal dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Navrhovateľ nepodal dovolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. februára 2014 sp. zn. 16 Co 587/2013.

V zmysle vyššie uvedeného výkladu najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný
mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne

ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na pasivitu samotného navrhovateľa pri včasnej ochrane
jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním
mimoriadneho dovolania podnecovaného navrhovateľom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2

O. s. p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O. s. p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O. s. p.). V danom prípade dal

podnet na mimoriadne dovolanie navrhovateľ. Odporcovia 1/ až 6/ v konaní o mimoriadnom dovolaní
nepodali návrh na priznanie náhrady trov konania; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu
trov konania o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.