Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, December 20, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/13/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7104898503
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7104898503.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa Ing. J. U., bývajúceho v U., zastúpeného
JUDr. Augustínom Tomášom, advokátom so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16, proti odporkyni
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Štefanovičova č. 5, o zaplatenie 2 937 825,10 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Košice
I pod sp. zn. 21 C 217/2004, o dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Okresného súdu Košice I z 9. novembra 2011 č.k. 21 C 217/2004-303 a rozsudku Krajského súdu v
Košiciach z 8. novembra 2012 sp. zn. 5 Co 94/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Odporkyňa je povinná v lehote 3 dní zaplatiť navrhovateľovi trovy konania o mimoriadnom dovolaní v
sume 81,45 € do rúk advokáta JUDr. Augustína Tomáša, so sídlom v Košiciach, Floriánska č. 16.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ (právny predchodca FÉNIX VP, s.r.o. Košice-Šaca, Kvetná č. 3) sa návrhom domáhal
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu v období od 26. marca 2001 do 9.
septembra 2002 vo výške 2 937 825,10 € s úrokom z omeškania vo výške 16,5 % za obdobie od 10.
septembra 2002 do zaplatenia a náhrady trov konania. Pôvodný navrhovateľ svoju pohľadávku - právo
na náhradu škody a ušlého zisku postúpil na terajšieho navrhovateľa 8. júla 2009.

Okresný súd Košice I medzitýmnym rozsudkom z 9. novembra 2011 č.k. 21 C 217/2004-303 rozhodol,
že odporkyňa zodpovedá za škodu spôsobenú navrhovateľovi. Po vykonanom dokazovaní dospel k
záveru, že v danom prípade boli splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia (§ 18 ods. 1, 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu, ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“). Mal preukázané, že
spoločnosti FÉNIX VP, s.r.o. (ďalej aj „pôvodný navrhovateľ“) bránením v realizovaní výroby vznikol ušlý
zisk s poukazom na rozhodnutie Colného úradu Košice č. 4K/2001/1 z 26. marca 2001 o predbežnom
opatrení, ktorým boli uložené pôvodnému navrhovateľovi obmedzenia pri nakladaní so strojmi na
opracovanie kameňa, na rozhodnutie Colného úradu Košice č. 4K/2001/8/ZK z 11. júna 2001 o predaji
tovaru v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 30778/01-2956/01/1 z

18. júla 2001, na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 7. novembra 2001 č. k. 7 Sž
142/01 zrušujúci uvedené rozhodnutie Colného riaditeľstva Slovenskej republiky aj uvedené rozhodnutie
Colného úradu Košice (z 11. júna 2001) a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11.
júla 2002 č. k. 7 Sž 67/02, ktorým bola uložená Colnému riaditeľstvu Slovenskej republiky povinnosť v
danej veci konať a rozhodnúť; súd prvého stupňa uzavrel, že „rozhodnutiami vydanými colnými orgánmi
bol jednoznačne porušený zákon a orgán štátu postupoval voči navrhovateľovi nesprávne“. Podľa

rozsudku súdu prvého stupňa „nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutia štátu zabránili vďalšom podnikaní navrhovateľa a tým vznikla príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym
úradným postupom, čo je predpokladom zodpovednosti štátu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 8. novembra 2012 sp. zn. 5 Co 94/2012
medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom
na to, že sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.),
na zdôraznenie ich správnosti a s prihliadnutím na odvolaciu argumentáciu uviedol, že pokiaľ ide o
označenie orgánu štátu, súd prvého stupňa postupoval správne pri označení odporkyne, ktorá je v

konaní pasívne legitimovaná a aj navrhovateľ podal zákonným spôsobom žalobný návrh proti nej, preto
nie sú opodstatnené námietky odporkyne, týkajúce sa aktívnej legitimácie navrhovateľa. Poukázal tiež
na to, že nesprávny úradný postup a príčinná súvislosť v riešenej veci boli preukázané aj rozhodnutiami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré účastníkmi konania neboli spochybňované. Pokiaľ ide o
námietky odvolateľky čo do výšky škody, premlčania nároku, tieto v konaní o vyhlásenie medzitýmneho
rozsudku nie sú právne relevantné a budú posúdené pri určení výšky škody a ostatnými odvolacími

dôvodmi a námietkami odporkyne sa vyporiadal už súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,
na ktoré odkázal.

Na podnet odporkyne podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny
prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti obom rozsudkom súdov nižších stupňov. Uviedol, že týmito

rozsudkami bol porušený zákon. Namietal, že rozsudky súdov nižších stupňov spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Poukázal na to, že hoci súd prvého
stupňa mal za preukázané, že už pred vydaním rozhodnutí colných orgánov a pred ich postupom
(teda pred 26. marcom 2001) bolo od 5. októbra 2000 spoločnosti FÉNIX VP, s.r.o. konaním JUDr.
Ireny Sopkovej, správkyne konkurznej podstaty spoločnosti KAVEKO INTERNATIONAL spol. s r.o.

Košice zabránené pokračovať vo výrobe, súd dospel k záveru, že vznikla príčinná súvislosť medzi
škodou vzniknutou spoločnosti a nesprávnym úradným postupom colných orgánov, ako predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb. Takéto posúdenie príčinnej súvislosti
nezodpovedá tomu, že o vzťah príčinnej súvislosti ide pri zodpovednosti za škodu podľa § 18 zákona č.
58/1969 Zb. vtedy, ak škoda vznikla následkom nesprávneho úradného postupu, teda ak je preukázané,

že nebyť nesprávneho úradného postupu, ku škode by nedošlo. V danej veci účinky postupu správkyne
konkurznej podstaty nevyžadovali jeho „zlegalizovanie“ rozhodnutím colného orgánu, pretože tieto
účinky nastali priamo v dôsledku jej postupu. Zákonné ustanovenie o zodpovednosti za škodu podľa §
18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. nemôže byť aplikované v prípade, v ktorom nejde o škodu „spôsobenú“
nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ súd prvého stupňa uzavrel, že „nesprávny úradný postup a

nezákonné rozhodnutia štátu zabránili v ďalšom podnikaní navrhovateľa a tým vznikla príčinná súvislosť
medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom, čo je predpokladom zodpovednosti štátu
podľa § 18 zákona č. 58/1969 Zb.“ je zrejmé, že súd dôsledne nerozlišoval, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím sú podľa zákona č. 58/1969 Zb. dva samostatné a rozdielne tituly na náhradu škody. Záver

o škode spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak bol možný iba vo vzťahu k náležite určenému
úradnému postupu, ktorý nenašiel výraz vo vydanom rozhodnutí. Ak súd prvého stupňa zistil, že výroba
bola zastavená už 5 mesiacov pred postupom colných orgánov, potom nemohol dospieť k záveru, že
pred postupom colných orgánov tu bol reálny predpoklad dosiahnutia zisku, ktorý takto ušiel. Podľa
názoru dovolateľa pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie malo byť prihliadnuté na to, že zmena

návrhu na začatie konania, ktorou došlo k uplatneniu nároku na náhradu ďalšej škody, bola uskutočnená
až po uzavretí zmluvy o postúpení práv z 8. júla 2009. Z uvedených dôvodov žiadal oba napadnuté
rozsudky súdov nižšieho stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Navrhovateľ vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že neboli splnené podmienky prípustnosti

ani dôvodnosti pre podanie mimoriadneho dovolania, preto navrhol mimoriadne dovolanie ako
neprípustné odmietnuť a priznať náhradu trov právneho zastúpenia. Generálny prokurátor ničím
nezdôvodňuje, v čom vidí napadané rozhodnutie za natoľko nesúladné so zákonom, že ho to
oprávňuje napadnúť vec právoplatne rozhodnutú a tým zasiahnuť do ústavného princípu právnej istoty
s negatívnym dopadom na základné práva účastníka konania.

Odporkyňa sa k mimoriadnemu dovolaniu nevyjadrila.Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pretrvávala nejednotnosť rozhodovania a výkladu ustanovení §
243e až § 243j O.s.p. v otázke procesnej prípustnosti mimoriadneho dovolania. Na spoločnom rokovaní
občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 20. októbra
2015, bolo prijaté spoločné zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Procesná prípustnosť

mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potenciálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť“.

Predmetné stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 94/2015, vychádza z názoru, že postup účastníka občianskeho súdneho
konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním,
uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť
rozhodnutie súdu, sa prieči všeobecne rešpektovanej zásade „nech si každý chráni svoje práva“. Táto

zásada zdôrazňuje procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám
svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach v

§ 243e až § 243j O.s.p.

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva predmetné
stanovisko, skúmal na podklade spisu, či odporkyňa napadla rozsudok odvolacieho súdu dovolaním;
po zistení, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nepodala, najvyšší súd mimoriadne

dovolanie generálneho prokurátora odmietol ako procesné neprípustné (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal

podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dala
podnet na mimoriadne dovolanie odporkyňa. Navrhovateľ si v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnil
náhradu trov tohto konania, ktoré vyčíslil podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods.
1 O.s.p. priznal navrhovateľovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní spočívajúcu v odmene

advokáta za 1 úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu z 28. októbra 2013
[§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení od 1. júla 2013 (ďalej len „vyhláška“)]. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za
tento úkon právnej služby určil dovolací súd podľa § 13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky, čo predstavuje 60,07
€, s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej

stotiny výpočtového základu [§ 16 ods. 3 vyhlášky (7,81 €)] predstavuje 67,88 € a spolu s DPH (13,57
€) činí 81,45 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.