Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, November 4, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/4/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8109203226
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8109203226.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: G. I., bytom K. zastúpený JUDr. Michalom
Feciľakom, advokátom so sídlom Jesenná 8, 080 05 Prešov, proti žalovaným 1/ IL. D., bytom G. 2/ C.
D., bytom G., Prešov, 3/ I. E., bytom G. G., 4/ C. E., bytom G., 5/ I. C., bytom G., 6/ S. C., bytom G., 7/ M.
R., bytom G., 8/ C. R., bytom G., žalovaní v 1. - 5. rade a v 8. rade zastúpení obchodnou spoločnosťou
PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., so sídlom Masarykova 13, 080 01,

Prešov,IČO:36492086,vmenektorejkonákonateľaadvokátJUDr.PatrikPalša,onáhraduzaužívanie
nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 15 C 51/2009, o mimoriadnom dovolaní
generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Prešov z 15. júna 2012
č.k. 15 C 51/2009-271 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove z 21. januára 2013 sp. zn. 16
Co 122/2012, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovaným v 1., 2., 3., 4., 5. a 8. rade, trovy konania o mimoriadnom
dovolaní v sume 314,76 € na účet ich právneho zástupcu obchodnej spoločnosti PALŠA A PARTNERI
ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., so sídlom Masarykova 13, 080 01, Prešov, IČO: 36 492 086,
v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Patrik Palša, č. účtu: D.., VS: XXXXXXXX, v lehote 3 dní

od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) rozsudkom z 15. júna 2012, č.k. 15 C 51/2009-271
zamietol žalobu. Zároveň zaviazal žalobcu nahradiť žalovaným v 1., 2., 3., 4., 5., 6., 7. a 8. rade,
každému zvlášť, trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 627,26 € na účet
právneho zástupcu žalovaných. Uviedol, že „medzi žalobcom a žalovanými existuje právny dôvod, ktorý
založil právo na užívanie pozemku žalovanými, toto právo vyplýva priamo zo zákona, preto nie je možné

hovoriť o bezdôvodnom obohacovaní sa žalovaných na úkor žalobcu. Žalobca má pravdu ak tvrdí, že
právny režim vecných bremien zriadených na základe zákona sa v otázkach neupravených špeciálnymi
verejnoprávnymi predpismi riadi všeobecnou občianskoprávnou úpravou. To však neznamená, že
žalobca okrem jednorazovej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva osobe zo zákonného vecného
bremena má nárok aj na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti ktorá je jeho
vlastníctvom...V predmetnom konaní však bolo nepochybne preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti na ktorej sa nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007,
avšak už s obmedzením spočívajúcim v zákonom zriadeným vecným bremenom ktoré na neho prešlo
od pôvodnej vlastníčky Márie Jurčišinovej. Tejto zároveň vzniklo právo na náhradu za vecné bremeno.
Súd sa preto ani nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, pretože táto bola pre uplatnený nárok
irelevantná, keďže žalobcovi vôbec nevzniklo právo na zaplatenie náhrady za zriadenie zákonného
vecného bremena.“ O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa na základe zásady úspechu podľa §

142 ods. 1 O.s.p., pričom v dovolaní uviedol, že „keďže žalovaní v 1. až 8. rade mali vo veci plný úspech,
žalobcu zaviazal na náhradu trov konania žalovaných v 1. až 8. rade, každému zvlášť v sume 627,26Eur. Súd pri priznávaní náhrady trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vychádzal z
hodnoty veci bez príslušenstva t.j. zo sumy 1.747,55 Eur Eur a tieto priznal podľa vyhl. č. 655/2004 Z.
z. o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb...“

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 21. januára 2013
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, návrh na prerušenie konania zamietol a zaviazal žalobcu nahradiť
žalovaným v 1. až 8. rade, každému zvlášť, trovy konania v sume 57,96 €. Odvolací súd konštatoval,
že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj

správne rozhodol a v plnom rozsahu na neho poukázal. Stotožnil sa so záverom súdu prvého stupňa,
že je nepochybne preukázané, že žalobca sa stal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, na ktorej sa
nachádza bytový dom vo vlastníctve žalovaných v roku 2007, avšak už s obmedzením spočívajúcim v
zákonom zriadeným vecným bremeno, ktoré na neho prešlo od pôvodnej vlastníčky. Tejto vzniklo právo
na náhradu za vecné bremeno.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a rozsudku odvolacieho súdu vo výroku,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa týkajúcej sa náhrady trov konania a vo výroku
o trovách odvolacieho konania s odôvodnením, že nimi bol v časti výroku o náhrade trov konania
porušený zákon. Porušenie vidí v tom, že „súdy obidvoch stupňov pochybili pri výpočte výšky režijného

paušálu. Režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. prvostupňový súd nesprávne
priznal v plnej výške osobitne v prípade každého z ôsmich žalovaných, t.j. každému zo žalovaných ho
priznal vo výške 73,42 €. Rovnako tiež odvolací súd v rozpore s ustanovením § 16 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z.z. priznal režijný paušál v odvolacom konaní vo výške 7,63 € každému zo žalovaných
1/ až 8/ zvlášť. Režijný paušál podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. patrí za jednotlivé úkony

právnej služby bez ohľadu na to, koľko klientov advokát zastupuje, nakoľko pri zastupovaní viacerých
osôb v zmysle § 13 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ide o spoločné úkony a preto náhrada režijného paušálu
sa nenásobí počtom klientov, ani neznižuje o 20 %, resp. od 1. júna 2010 o 50 % (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. augusta 2010 č.k. 5 Sžo 205/2010.“ Ďalej uviedol, že z
odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu nie je možné zistiť, prečo potvrdil rozsudok súdu prvého

stupňavovýrokuonáhradetrovkonania,nakoľkovodôvodnenívôbecnepoukázalnaskutkovéaprávne
zistenia, ktoré ho viedli k potvrdeniu výroku trov konania. Tieto nedostatky odôvodnenia majú podľa
generálneho prokurátora za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a napádané
súdneho rozhodnutia podľa neho spočívajú v nesprávnom právnom posúdení veci.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi v ňom
uvedenými a uplatnil si trovy konania v sume 477,43 €.

Žalovaný vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedol, že mimoriadne dovolanie nie prípustné a
navrhol, aby dovolací súd mimoriadne dovolanie odmietol a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy

konania o mimoriadnom dovolaní žalovaných v 1., 2., 3., 4., 5., 8. rade každému po 52,46 €, spolu v
sume 316,76 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným

rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci

svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo

dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu

čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon

proti Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom
prípade prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán
sporu. ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci
faktor, pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto

dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna
2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)
pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli

napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,

pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
V súčasnosti judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje
výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto

výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený
účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho
právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska

princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj z hľadiska základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru), (m.m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 429/2015).

Z uvedeného teda vyplýva, že oprávnené súdne orgány (ESĽP a ústavný súd) v rámci prieskumu

rozhodnutí najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobných veciach vyžadujú pred podaním
mimoriadneho dovolania vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy pochybení, ktoré Generálny
prokurátor vytýka v mimoriadnom dovolaní, teda aby bol princíp subsidiarity uplatnený v plnom rozsahu
(PL. ÚS 57/99).Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutýmirozhodnutiamiESĽPazjednocujúcimstanoviskomústavnéhosúdu.Vpreskúmavanejveci
sa senát 7 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, obdobne ako aj senát 3 C v podobnej
veci 3 MCdo 5/2015, odchyľuje od stanoviska R 36/2008, čo korešponduje aj so závermi najvyššieho
súdu prijatými (aj keď zatiaľ ešte nepublikovanými) na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho a

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.
Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník

má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -

teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle

potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura

scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §

243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V prípade, že Generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie bez toho, aby osoba, ktorá sa domáha

podnetom u Generálneho prokurátora podania mimoriadneho dovolania, využila všetky zákonom
dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, dochádza
k porušeniu princípu stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou a tým k porušeniu
právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl.

6 ods. 1 dohovoru (II ÚS 185/2009, II ÚS 280/2010, III ÚS 307/2012, III ÚS 179/2013...).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konaldostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu v Trenčíne z 24. septembra 2013 sp. zn. 5 Co 157/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k

dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2

O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet
namimoriadnedovolaniežalobca.Žalovanív1.až5.radeav8.radepodalinávrhnauloženiepovinnosti

nahradiť trovy tohto konania a požadovanú náhradu vyčíslili vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu.
Najvyšší súd im podľa ust. § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu za
jeden úkony právnej služby advokáta, a to vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu v zmysle ustanovenia
§ 13 ods. 1 písm. g/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Sadzbu za jeden úkon právnej služby určil najvyšší súd podľa

ust. § 10 ods. 1 v spojení s ust. § 13 ods. 2 vyhlášky v sume 35,68 €, čo s režijným paušálom § 16 ods.
3 vyhlášky (8,04 €) a DPH predstavuje spolu pri jednom žalovanom 52,46 € a spolu pri žalovaných v
1. - 5. rade a 8. rade 314,76 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.