Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 4C/47/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215594
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mikuláš Géczi

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2014:6612215594.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec samosudcom JUDr. Mikulášom Géczim v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpená Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti žalovanému Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00
166 073, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

SúdnávrhžalobcunaprerušeniekonaniavedenéhonaOkresnomsúdeLučenecpodsp.zn.4C/47/2012
a to do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej
predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd

a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci zamieta.
Žalobu žalobcu o zaplatenie majetkovej škody vo výške 875,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 774,48
Eur proti žalovanému z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca podal na Okresnom súde Lučenec žaloby o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktoré boli vedené na Okresnom súde Lučenec pod spisovými značkami 4C/47/2012, 4C/48/2012,
4C/52/2012, 4C/53/2012 a 4C/110/2012. Uznesením č.k. 4C/47/2012-21 zo dňa 29.04.2013 súd

spojil konania na spoločné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 4C/47/2012. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 06.05.2013.
Žalobca podal dňa 24.10.2014 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho
porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. V predmetnom podaní žalobca opätovne uviedol
skutočnosti, ktoré uvádzal aj v podaní zo dňa 26.09.2013, ktoré bolo súdu doručené dňa 03.10.2013.
O týchto skutočnostiach už súd uznesením č.k. 4C/47/2012-52 zo dňa 03.10.2013 rozhodol. Uvedené
uznesenieboloKrajskýmsúdomvBanskejBystricič.k.13Co/226/2014-78zodňa19.08.2014potvrdené.

Tvrdenie žalobcu, že mu do dnešného dňa nebolo doručené rozhodnutie Krajského súdu v Banskej
Bystrici o vylúčení resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Lučenec je nepravdivé. Uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41NcC/256/2012-8 zo dňa 11.10.2012 bolo rozhodnuté o
námietke zaujatosti vznesenej žalobcom. Predmetné uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
bolo žalobcovi doručené dňa 20.11.2012, čo má súd preukázané vrátenou poštovou doručenkou
zažurnalizovanou v spise na č.l. 10a p.v.
Súd dodáva, že návrh žalobcu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 26.09.2014 nemožno považovať za vznesenú námietku
zaujatosti voči zákonnému sudcovi, nakoľko nemá zákonné náležitosti námietky zaujatosti podľa § 15a
ods. 3 O. s. p. . Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti odôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne;
v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. V prípade, že žalobca namieta všetkých
sudcov rovnako sa na jeho námietku neprihliada s poukazom na § 15a ods. 4 O. s. p. . Podľa § 15a

ods. 4 O. s. p. na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už
o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Je zrejmé,
že žalobca len opakuje už uvedené skutočnosti, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté. Súdu teda
nič nebránilo vo veci nariadiť pojednávanie a rozhodnúť.
Elektronickým podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 24.10.2014 žalobca poukázal na skutočnosť,

že už v podanej žalobe označil skutočnosti, pre ktoré má byť vylúčený sudca poverený prejednaním a
rozhodnutím veci, keď mu bolo doručené uznesenie krajského súdu o tom, že sudcovia Okresného súdu
Lučenec nie sú z prejednávania veci vylúčení, s čím žalobca zásadne nesúhlasí. Má za to, že sú dané
objektívne dôvody na vylúčenie všetkých sudcov Okresného súdu Lučenec a rozhodnutie krajského
súdu hodnotí žalobca ako nesprávne a zakladajúce zásah do jeho základných práv.
Z dôvodu dosiahnutia ochrany svojich práv podal žalobca sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorú zároveň

priložil k podaniu. Vzhľadom na podanú sťažnosť na Ústavný súd SR podľa čl. 127 Ústavy SR požiadal
žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu o prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci.

Žalobca má za to, že sú dané dôvody na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a §
109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., keď ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o otázke, ktorú nie je súd v tomto
konaní oprávnený riešiť a zároveň ide o konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať výzvam pre
rozhodnutie súdu.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou,
ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie
stanoviska.
Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,

ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak
súd dal na takéto konanie podnet.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. upravuje prípady, keď je súd obligatórne povinný prerušiť
konanie v prípade, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť ani ako
otázku predbežnú. Ide predovšetkým o otázky uvedené v ustanovení § 135 ods. 1 O. s. p. K prerušeniu

konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. súd fakultatívne pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie
alebo ak dal podnet na také konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie
súdu a ktorú by si inak mohol predbežne vyriešiť sám (§ 135 ods. 2 O. s. p.).
V danom prípade žalobca návrh na prerušenie konania odôvodnil podaním ústavnej sťažnosti pre
porušeniezákladnéhoprávanasúdnuochranu,keďpodľajehonázorukrajskýsúdnesprávnerozhodolo

nevylúčení sudcov Okresného súdu Lučenec z prejednania predmetnej právnej veci, a preto je potrebné
vyčkať na rozhodnutie ústavného súdu o tejto sťažnosti. Podanie sťažnosti na ústavný súd však žalobca
nijako nepreukázal (napr. dokladom preukazujúcim odoslanie takej sťažnosti, resp. potvrdením o prijatí
takej sťažnosti ústavným súdom), keď iba zo samotnej fotokópie sťažnosti nevyplynulo, že taká sťažnosť
bola skutočne na ústavný súd podaná, pričom je na účastníkovi, ktorý podáva určitý procesný návrh,

aby svoje tvrdenia odôvodňujúce podanie takého návrhu aj riadne a hodnoverne preukázal.
V predmetnej veci žalobca už v podanej žalobe namietal, že sudcovia miestne a vecne príslušného
Okresného súdu Lučenec sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k
veci a k účastníkom konania. O námietke žalobcu už bolo právoplatne rozhodnuté Krajským súdom v
Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným postupom podľa § 16 ods. 1 O. s. p.

Súd bol toho názoru, že keďže si žalobca uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o
jeho námietke už bolo zákonným postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania, a
preto jeho návrh na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
Súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, že prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka majúca význam
pre rozhodnutie súdu, keďže v danom prípade ide o otázku procesného charakteru, ktorá nemá priamy

dopad na posúdenie nároku žalobcu, t. j. nemá priamy súvis s vyriešením sporu vo veci samej, a teda
nejde o prejudiciálnu otázku, od ktorej vyriešenia priamo závisí výsledok sporu. Súd preto v danom
prípade, rešpektujúc rozhodnutie krajského súdu ako nadradeného orgánu, má za to, že dôvod na
prerušenie konania podľa vyššie uvedených ustanovení zákona nie je daný.Ustanovenie § 135 O. s. p. ukladá súdu povinnosť rešpektovať okrem iného aj rozhodnutia ústavného
súdu, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, avšak v uvedenej veci nie je ústavným súdom
doposiaľ o tejto otázke rozhodnuté, pričom sa nejedná o otázku, ktorú by nebol všeobecný súd v zmysle

§ 135 ods. 1 O. s. p. oprávnený riešiť. Naopak, súd je povinný sa touto otázkou zaoberať a v súdenej
veci bola predmetná otázka aj náležite v zmysle príslušných ustanovení O. s. p. posúdená. V týchto
intenciách súd dôvody na prerušenie konania podľa vyššie citovaných ustanovení nepovažoval za dané,
preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol.

Pretože súd v skutočnostiach uvádzaných žalobcom nevidí dôvod na prerušenie tohto konania či už
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., nepovažujúc za takýto dôvod
ani sťažnosť žalobcu spojenú s návrhom na odklad vykonateľnosti (a to ani v prípade, ak ju skutočne
žalobca podal na ústavný súd), rozhodol tak, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.
Žalobca v žalobe o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy poukázal na tú skutočnosť,
že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva na základe registrácie podnikateľskú činnosť

v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. V súlade s pravidlami riadneho
hospodárenia ako oprávnený subjekt veriteľ zo Zmluvy o úvere navrhol písomným podaním súdnemu
exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu, že zo strany dlžníka neboli rešpektované zmluvné
dojednania a zákonné ustanovenia. Exekúciu žalobca navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá
vznikla nesplnením záväzku: vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6061203, kde dlžníčkou bola

povinná C. V., nar. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec sp. zn. 4C/47/2012, 19Er/857/2003),
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6061274, kde dlžníkom bol povinný L. M., nar. XX.XX.XXXX (spis
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 4C/48/2012, 19Er/1693/2003), vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. 6190867, kde dlžníkom bol povinný L. U., nar. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec sp.
zn. 4C/52/2012, 22Er/647/2005), vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6190711, kde dlžníkom bol

povinný L. V., nar. XX.XX.XXXX (spis Okresného súdu Lučenec sp. zn. 4C/53/2012, 14Er/1012/2004),
vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 6061282, kde dlžníkom bol povinný X. E., nar. XX.XX.XXXX (spis
Okresného súdu Lučenec sp. zn. 12C/110/2012, 19Er/1708/2003).
Súdny exekútor požiadal exekučný súd - Okresný súd Lučenec o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonať exekúcie a udelil mu poverenie.

Žalobca exekučnému súdu doručil návrh na zmenu exekútora. V exekučnom konaní vedenom
podľa procesných pravidiel je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu
oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti
a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou

podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v zákonom stanovenom čase.
Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom príslušného exekučného titulu ani rovnopisom príslušného
návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia súdu. V predmetnom
prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so

zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,
pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k
odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal,
čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatňuje náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Majetková škoda, ktorá mu vznikla, predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť
priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti
dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať

akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.
Zároveň si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenie práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv základných slobôd nie je dostatočných zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym

úradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomdošlokzmareniulegitímnehoočakávaniažalobcu,
že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca mohol vďaka
skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávkya jej príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Náhradu
nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov
a základných práv. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy. Súčasne má každý právo na to,
aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k
reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná, platná a účinná právna úprava. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej

satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy si uplatňuje za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a
rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav
predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a spravodlivé riešenie vecí a zamedzenie vymoženiu
pohľadávky cestou exekúcie.
Ďalej dodal, že postupoval podľa ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a písomnou

žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaný
však do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval. Preto je nutné deklarovať porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože súdna ochrana nebola poskytnutá v zákonom predpokladanej kvalite,

deklarovať porušenie princípov právneho štátu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu,
nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu a majetkovú škodu, ktorá mu bola spôsobená v priamej príčinnej
súvislosti s porušením jeho práv uvedených vyššie.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady škody
pozostávajúcej z nasledovných čiastkových nárokov:

1) materiálna škoda v paušálnej výške 175,- Eur spôsobená nákladmi na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, na udržiavanie a
správu informačného systému a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom,
2) nemajetková ujma vo výške pomernej k času tvrdeného omeškania súdu pri svojom rozhodovaní,
vypočítanázozákladu663,84Eurnarok,akospravodlivásatisfakciazavnútornézásahydospoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky.
Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť o spisových značkách ním uvádzaných
exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia,

pretože sám žalobca uvádza, že mu boli doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho
exekútora, pričom tieto uznesenia museli byť v súlade s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti
súdnych rozhodnutí označené spisovými značkami dotknutých exekučných konaní. Neoznačenie
spisovýchznačiekexekučnýchkonaní,vktorýchmalodôjsťknesprávnemuúradnémupostupuzostrany
exekučnéhosúdu(tedanesplneniezákonompredpísanýchnáležitostí),bolojednýmzdôvodov,prektoré

Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp.
zn. IV. ÚS 374/2012).

Žalovaný na vyššie uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku poukazuje aj z dôvodu, že

v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta "nezákonné
konanie"vpodobenerozhodnutiaonávrhunazmenusúdnehoexekútoravzákonomustanovenejlehote,
ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovaných žalôb nie je
jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly
prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok.

Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca neuvádza
kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie. Žalobca neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci
predbežného prerokovania zo strany žalovaného, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahyvpríslušnýchkonaniachpredsedoviokresnéhosúdu,resp.možnosťpodaniaústavnejsťažnosti
(t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu

SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, žalovaný má za to, ževšeobecný súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto
právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).
K podmienkam uplatnenia nároku na súde žalovaný poukazuje na to, že dňa 17.09.2012 mu boli

doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 17.09.2012.
Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je
zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 514/2003

Z. z."), nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody

alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj

úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov

odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978).
Preto má žalovaný za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaný poukázal na to, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná
odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol
ochotný priložiť ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o

zmene súdneho exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú
majetkovú škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné
sťažnosti, ani doklady preukazujúce "ohrozenie" práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou,
stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol
žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť

predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo
spravodlivosti SR ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok
žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Žalovaný poukázal na podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, s tým, že zákon č.
514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za

škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1/nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2/vznik škody,
3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou.

Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaný odkazuje na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z .z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne

je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ
dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.K otázke nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote žalovaný
uvádza, že všeobecným predpokladom na zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu
súdneho exekútora spolu s uvedením súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora.

V praxi je zaužívaný model, v zmysle ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho
predloží túto žiadosť pôvodnému súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov
(keďže súčasne s rozhodnutím o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení
aj o trovách doterajšieho exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného
exekútora) a na zaslanie príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej

exekučnému súdu z ustanovenia § 44 ods. 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný
poriadok") (súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí
exekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučnýmspisomsúdnehoexekútora,
ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený).
Žalovaný pripúšťa, že v niektorých jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd rozhodnúť o návrhoch

oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty od
doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor neposkytol exekučnému
súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol dodržať zákonnú 30-dňovú
lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu súdneho exekútora tak, aby v
tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora a súčasne postúpil novému

súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora. Odhliadnuc od uvedeného, v
prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy, ktorým bezpochyby
bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch.

Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnu povinnosť podľa
ustanovenia § 415 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
"Občiansky zákonník"), keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na jeho majetku (keďže podľa
tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).

Okrem toho žalovaný poukazuje na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že
"Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ
vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného

základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
"zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)."

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie

o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.
Zároveň žalovaný poukazuje na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé,
že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene
súdnehoexekútora,resp.dodoručeniauzneseniaozmenesúdnehoexekútorapôvodnémuexekútorovi.

To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody,
pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s
ohľadom na zachovanie kontinuity konania.
K existencii prieťahov v konaní žalovaný uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že žalobca na viacerých
miestach svojho žalobného návrhu namieta prieťahy v konaní a z týchto tvrdených prieťahov odvodzuje

svoje právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako aj materiálnej škody, žalovaný v prvom rade poukazuje
na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne
uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie

vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky

konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil
ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené
nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.
K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s "nesprávnym úradným postupom" žalovaný uviedol,
že ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu

úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia.
V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom,
že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote (žaloby označené
ako "ZE"), lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po troch rokoch od momentu
uplynutia 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené

žalovaný vznáša námietku premlčania pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora pred dňom 23. 4. 2009 (t. j. tri roky
pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku),
Kotázkeposúdeniamateriálnejškodyžalovanýpoukázalnato,žežalobcasavosvojejžalobekonkrétne
domáha náhrady škody pozostávajúcej z materiálnej škody v paušálnej sume 175,--Eur.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o.i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody. Podľa názoru žalovaného žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky,
ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

Ohľadom vyčíslenia škody má žalovaný za to, že podľa tvrdení žalobcu, tento vyčíslil uplatnenú škodu
na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch,
funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca, a to bez
ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné

zložky vyčíslenej sumy uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné.
Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk.

V tomto smere žalovaný poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé
zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech resp. nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na
pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaný má za to,
že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu

alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z. z..
Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel
produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade žalovaný

má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej činnosti
nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov.
Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako
aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorýchžiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala/vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové. Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej

škody "udržiavanie" systému. Tu ide taktiež o činnosť, ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej
báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu, ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel
fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá sa špecializuje na poskytnutie a vymáhanie
úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne
uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové. V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou

na administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že
si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky (najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných
zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej
strane, samotný zástupca žalobcu uvádza vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.07.2012, že "disponuje jednotnou a
nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme (návrhy podával elektronicky v automatizovanom

procese)" a že, "návrhy boli spracované v elektronickej forme a súdom boli odoslané v tejto forme
rovnako tak elektronicky". Z tohto dôvodu žalovaný má znovu za to, že uplatňovanie nároku na
majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 175,--Eur paušálne za každého dlžníka je nielenže
nadhodnotené,aleajnepreukázané.Skutočnúškodujepotrebnédokázaťlistinami/skutočnosťami,ktoré
preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu

vyčíslovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a
preskúmanie predmetného nároku je znemožnené.
Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,
ťažkostiprijejvyčísleníapreukázaní,aniochranaosobnýchúdajov,obchodnéhotajomstvačidôverných
informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.

Na základe všetkých uvedených skutočností je žalovaný toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal
jednak vznik a ani výšku škody. V majetkovoprávnych vzťahoch fyzických a právnických osôb štát
nemôže byť univerzálnym ani singulárnym sukcesorom preberajúcim zodpovednosť za vzájomné
záväzky týchto osôb, pokiaľ je možné uspokojenie týchto záväzkov dosiahnuť iným spôsobom.

Vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalovaný uvádza, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha aj náhrady
nemajetkovejujmyvpeniazochvpomernejvýškekčiastke774,48€(čiastka,ktorúvniektorýchnálezoch
Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak
nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
V časti žalobcovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch poukazuje žalovaný na dve
skutočnosti. V prvom rade, žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval

o poskytnutí finančného zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie
finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany
súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 Eur, ktorá musí
byť priznaná za každý rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR
vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu

úveryfyzickýmosobám.ÚstavnýsúdSRprihliadaajnato,čisťažnosťpredsedovisúduviedlaknáprave.
Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy
podľa vybratých nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu
zjednať. V druhom rade, je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe "frustrácie, úzkosti,

neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby
za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzickéosoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma
priamo. Žalobca uvádza aj "zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov", ale tieto nie sú
bližšie konkretizované. Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia "ovplyvnila ďalšie podnikateľské

postupy žalobcu."
Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu žalovaný nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný poukázal na potrebu zohľadnenia vyššie citovaného ustanovenia, ako aj ustanovenia § 17 ods.
2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch, resp. o výške takejto náhrady.

V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.
V tejto súvislosti upozorňuje a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho
riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi
Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s

podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od
slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli
aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal
Krajský súd v Prešove (Vec C-76/10).
Je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu

Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.
Zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu

žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc
ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania
doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné
podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný
nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa žalovaného žalobcovi priznaná žiadna náhrada

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1, § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie nesprávneho
úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú

súvislosť medzi týmito zložkami.
Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu,
je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav
(následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho)
a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť

závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny
a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti, ako priameho a bezprostredného vzťahu
príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik
ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutínávrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou
a nemajetkovou ujmou. Stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že

žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej
škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok,
ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za
právne neopodstatnenú.
Súd určil termín pojednávania na deň 30.10.2014. Na pojednávanie sa nedostavil zástupca žalobcu a

zástupca žalovaného. Doručenie predvolania mali riadne a včas vykázané. Právny zástupca žalobcu
žiadal zrušiť nariadené pojednávanie z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu. Žiadal prerušiť konanie do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci
nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Súd poukazuje na tú skutočnosť, že uznesením

zo dňa 03.10.2013 č.k. 4C/47/2012-52, súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania z tých
istých dôvodov, ktoré žalobca uvádza v návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania. Krajský súd
Banská Bystrica uznesením zo dňa 19.08.2014 č.k. 13Co/226/2014-78 uznesenie tunajšieho súdu
potvrdil. Okresný súd Lučenec teda pojednával v neprítomnosti zástupcu žalobcu podľa § 101 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku.

Žalovaný ospravedlnil neúčasť na pojednávaní, súhlasil s tým, aby súd prejednal vec bez jeho
prítomnosti. Poukázal na písomné vyjadrenie, ktoré doručil Okresnému súdu Lučenec v tejto právnej
veci zo dňa 08.04.2013 a zo dňa 16.05.2014, ktorom sa vyjadril k znaleckému posudku č. 1/2014,
vypracovanému znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorý v tejto právnej veci
žalobcom predložený nebol.

Súd podľa § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pojednával v neprítomnosti zástupcu
žalovaného.
Súd vykonal dokazovanie prečítaním pripojených spisov Okresného súdu Lučenec 19Er/857/2003,
19Er/1693/2003, 22Er/647/2005, 14Er/1012/2004, 19Er/1708/2003 obsahu spisu 4C/47/2012 žaloby
na plnenie o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy zo dňa 27.09.2012, plnomocenstva zo

dňa 13.09.2012, uznesenia - KS BB zo dňa 11.10.2012, odvolania proti uzneseniu zo dňa 07.12.2012,
odpovede na výzvu - uznesenie zo dňa 07.12.2012, vyjadrenia žalovanej zo dňa 13.05.2013, odpovede
na výzvy súdu zo dňa 11.07.2013, návrhu na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti zo dňa 03.10.2013, návrhu na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu zo dňa 26.09.2013, uznesenia KS BB zo dňa

19.08.2014, dovolania voči uzneseniu o úhrade súdneho poplatku zo dňa 02.10.2014, ústavnej sťažnosti
a návrhu na zrušenie pojednávania zo dňa 23.10.2014, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav.
Z pripojeného spisu sp.zn. 19Er/857/2003 súd zistil, že dňa 04.06.2003 bola tunajšiemu súdu doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec vydal poverenie dňa 10.06.2003. Dňa 02.11.2009 bol

tunajšiemu súdu doručený návrh za zmenu súdneho exekútora. Súd výzvou zo dňa 05.11.2009 vyzval
pôvodného súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad so sídlom K., V. XX, aby sa vyjadril k návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a aby súdu zaslal exekučný spis spolu s vyčíslením trov
exekúcie.Dňa23.11.2009pôvodnýsúdnyexekútorL..L.Ď.zaslalsúduexekučnýspisspolusvyčíslením
trov exekúcie. Súd uznesením č.k. 19Er/857/2003-14 zo dňa 01.03.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť

dňa 07.06.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 19.05.2010 návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad K., V. XX na súdneho exekútora
L.. E. M., Exekútorský úrad Bratislava, K. XX zamietol v dôsledku toho, že predmetným uznesením
taktiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto nebolo možné udeliť oprávnenému súhlas na
zmenu exekútora a poveriť ho vykonávaním exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý je neplatný.

Z pripojeného spisu sp.zn. 19Er/1693/2003 súd zistil, že dňa 01.12.2003 bola tunajšiemu súdu doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec vydal poverenie dňa 05.12.2003. Dňa 02.11.2009 bol
tunajšiemu súdu doručený návrh za zmenu súdneho exekútora. Súd výzvou zo dňa 05.11.2009 vyzval
pôvodného súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad so sídlom K., V. XX, aby sa vyjadril k

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a aby súdu zaslal exekučný spis spolu s vyčíslením
trov exekúcie. Dňa 23.11.2009 pôvodný súdny exekútor L.. L. Ď. zaslal súdu exekučný spis spolu s
vyčíslením trov exekúcie Súd uznesením č.k. 19Er/1693/2003-16 zo dňa 24.02.2010, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.10.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa31.08.2010 návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad K., V.
XX na súdneho exekútora L.. E. M., Exekútorský úrad V., K.Í. XX zamietol v dôsledku toho, že
predmetným uznesením taktiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto nebolo možné udeliť

oprávnenému súhlas na zmenu exekútora a poveriť ho vykonávaním exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorý je neplatný.
Z pripojeného spisu sp.zn. 22Er/647/2005 súd zistil, že dňa 24.08.2005 bola tunajšiemu súdu doručená
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec vydal poverenie dňa 30.08.2005. Dňa 02.11.2009 bol

tunajšiemu súdu doručený návrh za zmenu súdneho exekútora. Súd výzvou zo dňa 04.11.2009 vyzval
pôvodného súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad so sídlom K., V. XX, aby sa vyjadril k návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora a aby súdu zaslal exekučný spis spolu s vyčíslením trov
exekúcie.Dňa23.11.2009pôvodnýsúdnyexekútorL..L.Ď.zaslalsúduexekučnýspisspolusvyčíslením
trov exekúcie. Súd uznesením č.k. 22Er/647/2005-20 zo dňa 28.12.2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 16.04.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 23.03.2010 návrh

oprávneného na zmenu súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad K., V. XX na súdneho exekútora
L.. E. M., Exekútorský úrad Bratislava, K. XX zamietol v dôsledku toho, že predmetným uznesením
taktiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto nebolo možné udeliť oprávnenému súhlas na
zmenu exekútora a poveriť ho vykonávaním exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý je neplatný.
Z pripojeného spisu sp.zn. 14Er/1012/2004 súd zistil, že dňa 08.12.2004 bola tunajšiemu súdu doručená

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom oprávneného
na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec vydal poverenie dňa 09.12.2004. Dňa 02.11.2009 bol
tunajšiemu súdu doručený návrh za zmenu súdneho exekútora. Súd výzvou zo dňa 04.11.2009 vyzval
pôvodného súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad so sídlom K., V. XX, aby sa vyjadril k
návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a aby súdu zaslal exekučný spis spolu s vyčíslením

trov exekúcie. Dňa 23.11.2009 pôvodný súdny exekútor L.. L. Ď. zaslal súdu exekučný spis spolu s
vyčíslením trov exekúcie. Súd uznesením č.k. 14Er/1012/2004-16 zo dňa 28.12.2009, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 04.02.2010 návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský
úrad K., V. XX na súdneho exekútora L.. E. M., Exekútorský úrad V., K. XX zamietol v dôsledku toho, že
predmetným uznesením taktiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto nebolo možné udeliť

oprávnenému súhlas na zmenu exekútora a poveriť ho vykonávaním exekúcie na podklade exekučného
titulu, ktorý je neplatný
Z pripojeného spisu sp.zn. 19Er/1708/2003 súd zistil, že dňa 05.12.2003 bola tunajšiemu súdu
doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spolu s návrhom
oprávneného na vykonanie exekúcie. Okresný súd Lučenec vydal poverenie dňa 09.12.2003. Dňa

02.11.2009 bol tunajšiemu súdu doručený návrh za zmenu súdneho exekútora. Súd výzvou zo dňa
05.11.2009 vyzval pôvodného súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad so sídlom K., V. XX, aby
sa vyjadril k návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a aby súdu zaslal exekučný spis spolu
s vyčíslením trov exekúcie. Dňa 23.11.2009 pôvodný súdny exekútor L.. L. Ď. zaslal súdu exekučný
spis spolu s vyčíslením trov exekúcie. Súd uznesením č.k. 19Er/1708/2003-24 zo dňa 24.02.2010,

ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 17.09.2010 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej
Bystrici zo dňa 29.07.2010 návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora L.. L. Ď., Exekútorský úrad
K., V. XX na súdneho exekútora L.. E. M., Exekútorský úrad V., K. XX zamietol v dôsledku toho, že
predmetným uznesením taktiež vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, preto nebolo možné udeliť
oprávnenému súhlas na zmenu exekútora a poveriť ho vykonávaním exekúcie na podklade exekučného

titulu, ktorý je neplatný.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 zákona 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak kodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej
činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
Podľa § 5 ods. 1 zákon č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci (v znení k 31.12.2012), právo na náhradu škody spôsobenej nezákonnýmrozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), ak tento zákon neustanovuje inak,

právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z. (vznenído31.12.2012),nároknanáhraduškodyspôsobenej

nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), výška nemajetkovej ujmy v
peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), právo na náhradu škody sa premlčí
za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia

(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení do 31.12.2012), najneskôr sa právo na náhradu
škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie,
ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú
rozhodnutím podľa § 7 a 8.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. (Občiansky zákonník, ďalej OZ), výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a
oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 100 ods. 1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( §

101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 100 ods. 2 OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie
je dotknuté ustanovenie § 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka.
Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a

plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 44 ods. 6 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (v znení do 31,.08.2005), ak oprávnený
požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním
exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne postúpi. Účinky
pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného

exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku (prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 01.09.2005),
konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005 ak odsek 2
neustanovuje inak.Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté
pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. (Exekučný poriadok, ďalej EP, v znení od 01.12.2006),
oprávnenýmôžekedykoľvekvpriebehuexekučnéhokonaniaajbezuvedeniadôvodupodaťnapríslušný
okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Vyššie citované zákonné ustanovenia súd aplikoval na zistený skutkový stav.

Podľa § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedná za podmienok ustanovených týmto zákonom za
škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej

moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.
Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 zákona 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti

Slovenskej republiky.
Zákon číslo 514/2003 Z.z. má oporu v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Pri jeho aplikácii sa
podporne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktorý je v tomto ohľade všeobecným predpisom.
Nároky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov sa zásadne
uplatňujú na všeobecnom súde. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má

povahu objektívnej zodpovednosti (bez zreteľa na zavinenie). Zákon nepozná žiadny liberačný dôvod,
na základe ktorého by sa bolo možné zbaviť tejto zodpovednosti.
Štát zodpovedá za škodu vzniknutú nesprávnym úradným postupom. Úradným postupom je postup
orgánov štátu súvisiacich s výkonom štátnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností
účastníkov daného konania. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom je tiež príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny
postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Exekučné konanie ako druhá samostatná fáza civilného procesu je upravená v Exekučnom poriadku.

Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel upravených v Exekučnom poriadku, avšak štát
zodpovedá za škodu len ak je daná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup súdu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

Podľa názoru súdu žalobca mal možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej
sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Otázkou, či v konkrétom
prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované
včlánku48ods.2ÚstavySlovenskejrepubliky,jekompetentnýpreskúmaťÚstavnýsúd,ktorýjuvsúlade
so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu
(IUS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti,
resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy v konaní. Opačný výklad by znamenal, že by
existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého

súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť
postup svojho alebo iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný
záver,keďževšeobecnésúdybypreskúmalipostupinýchvšeobecnýchsúdov,pričomuvedenébymohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

musiabyťsplnenévšetkytripodmienkyuvedenévzákoneč.514/2003Z.z.,atonezákonnérozhodnutie,
resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.Vzhľadomnaskutočnosť,žežalobcavosvojomžalobnomnávrhunamietaprieťahyvkonaní,jepotrebné
poukázať na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je
explicitneuvedené,zčohovýlučnejemožnévychádzaťpriposudzovanínesprávnehoúradnéhopostupu

súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o náhrade škody môže pri
posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade,
ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým

sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v
súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady materiálnej škody vo výške istiny s príslušenstvom

vymáhanej od povinného.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je okrem iného
nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal existenciu škody a

nároky, ktoré si uplatňuje.
Na základe všetkých uvedených skutočností je súd toho názoru, že žalovaný nemôže niesť
zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože
žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.
Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je

potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené
zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu nie je preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani
to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky

štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.
Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.
Žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými

mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia
žalobcu (ako spoločnosti s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej
závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup
spôsobiť, nemôže byť žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností má súd za to, že žalobca nepreukázal, že by
činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na
vydanie poverenia a zastavení exekučného konania a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou

ujmou. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre
priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., žalobu ako právne neopodstatnenú súd
zamietol.
Žalovaný doručil Okresnému súdu v Lučenci vyjadrenie k znaleckému posudku č. 1/24,
ktoré mal predložiť žalobca, avšak vo veci sp.zn. 4C/47/2012 žalobcom predložený znalecký posudok

nebol, naviac otázka či sú u žalobcu preukázané podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, je
otázkou právnou, ktorú musí vyriešiť súd, tak ako to Okresný súd v Lučenci v odôvodnení podrobne
rozviedol, nie sú dané podmienky, ktoré stanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. pre vznik zodpovednosti za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní a nie je potom dôvodné aniskúmať výšku škody. Žiadny ďalší dôkaz okrem tých, ktoré súd uvádza v odôvodnení tohto rozhodnutia,
súd nevykonal.
Z listinných dôkazov pripojených spisov, na ktoré súd poukazuje vyššie jednoznačne vyplýva, že

žalobcovi nevznikla škoda či už majetková alebo nemajetková v priamej príčinnej súvislosti s
vydaním rozhodnutí súdu o zmene exekútora. Naviac súd vyhlásil exekúcie sp. zn.: 19Er/857/2003,
19Er/1693/2003, 22Er/647/2005, 14Er/1012/2004 a 19Er/1708/2003 za neprípustné, zastavil ich.
Keďže súd spojil na spoločné konania veci vedené pod spisovými značkami 4C/47/2012, 4C/48/2012,
4C/52/2012, 4C/53/2012 a 12C/110/2012, s tým, že tieto sa ďalej viedli pod spisovou značkou

4C/47/2012, súd žalobu po sčítaní jednotlivých predmetov konaní o zaplatenie majetkovej škody vo
výške 875,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 774,48 Eur zamietol. V konaní vedenom pod spisovou
značkou 4C/47/2012 (19Er/857/2003) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody
vovýške175,-Eurazaplatenianemajetkovejujmyvovýške221,28Eur,vkonanívedenomnaOkresnom
súde Lučenec pod spisovou značkou 4C/48/2012 (19Er/1693/2003) sa žalobca domáhal od žalovaného
zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 165,960 Eur,

v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 4C/52/2012 (22Er/647/2005)
sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- Eur a zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur, v konaní vedenom na Okresnom súde Lučenec pod spisovou
značkou 4C/53/2012 (14Er/1012/2004) sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody
vo výške 175,- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur, v konaní vedenom na

Okresnom súde Lučenec pod spisovou značkou 12C/110/2012 (19Er/1708/2003) sa žalobca domáhal
od žalovaného zaplatenia majetkovej škody vo výške 175,- Eur a zaplatenia nemajetkovej ujmy vo výške
165,96 Eur.
Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo

veci úspech nemal.
Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím
o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Žalovaný bol v konaní úspešný. Trovy konania voči žalobcovi si nevyčíslil a zrejme žalovanému trovy
konania nevznikli, pretože na termíny pojednávaní sa zástupca žalovaného nedostavoval. Súd preto o
trovách konania rozhodol tak, že žalovanému ako úspešnému účastníkovi trovy nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd

Lučenec, Ulica Dr. Herza 14, 984 37 Lučenec.
Podľa § 205 ods. l O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáhať.
Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis

zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis odvolania. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 221 ods. l súd rozhodnutie zruší, len ak:

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát,
h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav,

i)sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali,
j) bol odvolacím súdom schválený zmier.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.