Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Thursday, November 4, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7MCdo/14/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8312209220
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Auxt
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:8312209220.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02, Bratislava, IČO: 36 613 843, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Tomáš Kušnír, proti žalovaným: 1/ J. C., 2/ L. C., obaja bytom K., za účasti vedľajšieho
účastníka na strane žalovaných: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Nám.

legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zastúpeného JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom
so sídlom Nám. SNP 7, Stropkov, o zaplatenie 186,91 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 18 Ro 203/2012, o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej
republikyprotiuzneseniuOkresnéhosúduHumennéz5.júna2013č.k.18Ro203/2012-126auzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 11. júna 2014 sp. zn. 3 Co 97/2014, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a .

Žalovaným a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania o mimoriadnom dovolaní nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvého stupňa“) uznesením z 5. júna 2013 č.k. 18 Ro
203/2012-126 vyhovel odvolaniu vedľajšieho účastníka, vystupujúceho na strane žalovaných, Združeniu
na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov, IČO: 42 176 778 (ďalej aj „združenie“ alebo

„vedľajší účastník“) a zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 30. novembra 2012 č.k. 18 Ro 203/2012-61. V
odôvodnení uviedol, že združenie podalo odvolanie proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, proti
ktorému zákon odvolanie pripúšťa a preto v súlade s ustanovením § 374 ods. 4 O.s.p. mu môže v celom
rozsahu vyhovieť sudca. Súd prvého stupňa konštatoval, že v konaní má vedľajší účastník rovnaké
práva a povinnosti ako účastník, čo je zrejmé z ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p. Má teda v zásade právo
podať odvolanie aj dovolanie. Zo žiadnych ustanovení občianskeho súdneho poriadku preto podľa súdu

prvého stupňa nevyplýva nemožnosť podania odporu proti platobnému rozkazu zo strany vedľajšieho
účastníka. Uviedol, že v danej veci vedľajší účastník vstúpil do ešte právoplatne neskončeného konania
a odpor proti platobnému rozkazu podal v 15 dňovej lehote stanovenej na podanie odporu, preto súd
prvého stupňa zrušil uznesenie tunajšieho súdu z 30. novembra 2012, č.k. 18 Ro 203/2012-61.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 11. júna 2014

sp. zn. 3 Co 97/2014 potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, pričom v odôvodnení okrem iného
uviedol, že „namietané nesprávne právne posúdenie žalobcom nebolo opodstatnené. Súd prvého
stupňa postupoval správne, ak postupom podľa ust. § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku zrušil
rozhodnutie vydané vyšším súdnym úradníkom, proti ktorému zákon pripúšťa odvolanie....Ust. § 174
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je preto potrebné vnímať v súvislosti aj s ust. § 93 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré priznáva vedľajšiemu účastníkovi rovnaké práva a povinnosti ako

hlavnému účastníkovi na strane ktorého vystupuje, samozrejme po posúdení zo strany súdu, či tieto
úkony neodporujú úkonom (a záujmom) účastníka tak, ako na to správne poukázal žalobca v odvolaní,keď uviedol, že vedľajší účastník nemá právo disponovať s predmetom sporu. Uvedené však nevylučuje
podanie odporu vedľajším účastníkom, ktorý je bez akýchkoľvek pochybností na prospech žalovaných.
Žiadny právny predpis nevylučuje prípustnosť vedľajšieho účastníctva v skrátenom konaní...Odvolací

súd vidí zmysel vstupu vedľajšieho účastníka na ochranu práv spotrebiteľov práve v skrátenom konaní,
kedy účastník, ktorému je doručený platobný rozkaz sa nedokáže adekvátne brániť.“ Odvolací súd
sa plne stotožnil s názorom súdu prvého stupňa o možnosti vstupu vedľajšieho účastníka do ešte
právoplatne neskončeného konania a skonštatoval, že má za to, že odpor bol podaný včas oprávnenou
osobou, a preto uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým zrušil uznesenie o odmietnutí

odporu,jesprávne.Odvolacísúdnazáverpoznamenal,žežalovanínevyjadrilisvojnesúhlassovstupom
vedľajšieho účastníka do konania a navyše prínos vstupu vedľajšieho účastníka, ktorý aktívne chránil
záujmy žalovaných - spotrebiteľov, je nezanedbateľný.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa a uzneseniu odvolacieho súdu s

odôvodnením, že ním bol porušený zákon. Poukazuje na ustanovenie § 174 ods. 2 O.s.p., v zmysle
ktorého odpor proti platobnému rozkazu je oprávnený podať výlučne odporca. Ďalej uvádza: „v tomto
ustanovení nie je upravená legitimácia vedľajšieho účastníka na podanie odporu (ktorý má povahu
opravného prostriedku proti meritórnemu výroku platobného rozkazu) tak, ako je to upravené v § 201
O.s.p. Ak by zákonodarca mal úmysel upraviť právo vedľajšieho účastníka konania na podanie odporu

proti platobnému rozkazu, vyplývalo by to priamo zo zákonného ustanovenia.“ Uviedol, že nie je možné
súhlasiť s rozhodnutiami vo veci konajúcich súdov, ktoré vec nesprávne právne posúdili, keď ustálili,
že oznámením vstupu združenia ako vedľajšieho účastníka na strane žalovaných, nastali účinky vzniku
vedľajšieho účastníctva tohto subjektu a vedľajší účastník bol osobou oprávnenou na podanie odporu
proti platobnému rozkazu. Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní tvrdí, že „nesprávne právne

posúdenie spočíva v tom, že na zistený skutkový stav súd nesprávne aplikoval právnu normu a túto
aj nesprávne vyložil. Týmto rozhodnutím vytvoril nezákonný procesný stav spočívajúci v tom, že po
právoplatnosti platobného rozkazu bude súd vo veci naďalej konať.“

Účastníci sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom
chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné

dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci
svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu

opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo
dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku

2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na

úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému
v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.

ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,
pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP z 9. júna
2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a COMPCAR, s.r.o.)

pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty, s ktorými bezprostredne
súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré boli
napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky prípustnosti
mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a záväznosť,
pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn. PL.z.
3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej istoty,
ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného
prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych, ako aj
mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol účinne
využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

V súčasnosti judikatúra ústavného súdu zastáva stabilne názor, že mimoriadne dovolanie predstavuje
výnimku z pravidla stability súdneho rozhodnutia vyjadreného jeho právoplatnosťou. Podstatou tejto
výnimky je účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorým je jeho výnimočné použitie s cieľom
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť súdneho rozhodnutia v odôvodnených prípadoch. Uvedený

účel môže mimoriadne dovolanie splniť iba v prípade, ak sú splnené kritériá akceptovateľnosti jeho
právnej úpravy; jedným z týchto kritérií je povinnosť vyčerpať iné dostupné právne prostriedky nápravy
pochybení vytýkaných v mimoriadnom dovolaní. Rešpektovanie týchto kritérií je nevyhnutné z hľadiska
princípov právneho štátu (čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj z hľadiska základného práva na
súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) a práva na spravodlivý súdny proces (čl. 6 ods. 1

dohovoru), (m.m. PL. ÚS 57/99, II. ÚS 185/09, II. ÚS 280/2010, III. ÚS 179/2013, III. ÚS 429/2015).

Z uvedeného teda vyplýva, že oprávnené súdne orgány (ESĽP a ústavný súd) v rámci prieskumu
rozhodnutí najvyššieho súdu v skutkovo a právne podobných veciach vyžadujú pred podaním
mimoriadneho dovolania vyčerpanie dostupných prostriedkov nápravy pochybení, ktoré Generálny

prokurátor vytýka v mimoriadnom dovolaní, teda aby bol princíp subsidiarity uplatnený v plnom rozsahu
(PL. ÚS 57/99).

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom
Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého
stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutýmirozhodnutiamiESĽPazjednocujúcimstanoviskomústavnéhosúdu.Vpreskúmavanejveci
sa senát 7 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, obdobne ako aj senát 3 C v podobnejveci 3 MCdo 5/2015, odchyľuje od stanoviska R 36/2008, čo korešponduje aj so závermi najvyššieho
súdu prijatými (aj keď zatiaľ ešte nepublikovanými) na spoločnom zasadnutí občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 20. októbra 2015.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník

má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor
účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.

Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych

znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád
uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade

každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých
aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné
prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby

sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včasa s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná
a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať

dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V prípade, že Generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie bez toho, aby osoba, ktorá sa domáha
podnetom u Generálneho prokurátora podania mimoriadneho dovolania, využila všetky zákonom

dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených záujmov, dochádza
k porušeniu princípu stability súdneho rozhodnutia vyjadrený jeho právoplatnosťou a tým k porušeniu
právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy) a k porušeniu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl.
6 ods. 1 dohovoru (II ÚS 185/2009, II ÚS 280/2010, III ÚS 307/2012, III ÚS 179/2013...).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal
dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal dovolanie proti uzneseniu Krajského
súdu v Košiciach z 31. júla 2013 sp. zn. 3 Co 222/2013. V zmysle vyššie uvedeného výkladu

najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k
dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2
O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal podnet

na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaní ani vedľajší účastník nepodali návrh na priznanie náhrady
trov konania o mimoriadnom dovolaní; najvyšší súd im vzhľadom na to nepriznal náhradu trov konania
o mimoriadnom dovolaní (§ 243i ods. 2 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.