Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, November 28, 2014

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4C/122/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8413201930
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2014:8413201930.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok samosudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne

POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátsku
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom
Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu zamieta

II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou podanou na Okresný súd Poprad 27. 9. 2012 sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej

povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady majetkovej škody 175 eur, titulom náhrady nemajetkovej ujmy
829,80 eur a náhradu trov konania, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Uznesením z 19. 10. 2012 sp. zn. 3NcC 61/2012 Krajský súd v Prešove vyhovel námietke zaujatosti
sudcov Okresného súdu Poprad vznesenej žalobkyňou, z prejednania a rozhodovania veci vylúčil
všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a vec prikázal na ďalšie konanie Okresnému súdu Kežmarok.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 5. 2. 2013.

Právny základ žaloby žalobkyňa v danej veci dôvodila nárokom na majetkovú škodu a nemajetkovú
ujmu, ktorá jej vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Poprad ako exekučného súdu
spočívajúcim v nerozhodnutí tohto exekučného súdu o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonnej lehote 30 dní od doručenia návrhu a v jeho bezdôvodnej nečinnosti po podaní tohto návrhu
v dĺžke viac ako 450 dní, opierajúc nárok o ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Petitom žaloby žalobkyňa
žiadala, aby súd o základe žaloby rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že žalovaná je zodpovedná

za škodu, a následne konečným rozsudkom žalovanej uložil povinnosti náhradu škodu zaplatiť.

Skutkový základ žaloby odôvodnila tvrdeniami, že ako oprávnená (veriteľ zo zmluvy o úvere č.
1231399) navrhla písomným podaním spísaným procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl.
Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu pre pohľadávku, ktorá jej
vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 1231399 dlžníkom (povinným) Y.
Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci č. EX 441/2005,

návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom predložil Okresnému súdu Poprad (ďalej
„exekučný súd“), ktorý požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd udelil
súdnemu exekútorovi poverenie registrované pod č. 5706*006447. Dňa 5. 10. 2010 podala exekučnému
súdu návrh na zmenu exekútora. Legitímne očakávala, že k reálnej zmene súdneho exekútora dôjderozhodnutím súdu v zákonnej lehote. Bohužiaľ sa tak nestalo, a to aj napriek tomu, že podaný návrh
spĺňal všetky formálne a materiálne podmienky stanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym
súdnym poriadkom. V exekučnom konaní je založená zákonná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť

o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu (§ 44 ods. 7 Exekučného
poriadku platného od 1. 9. 2005, § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 1. 12. 2006). Exekučný
súd aj napriek tomu, že predmetná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom

stanovenomčase.Vpredmetnomkonaníneexistovalaokolnosť,ktorábyumožňovalaexekučnémusúdu
postupovať nesústredene so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny, v rozpore s ust. § 44 ods. 7, resp. § 44
ods. 8 Exekučného poriadku. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas
špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré by smerovali k odstráneniu právnej
neistoty, v ktorej sa počas konania nachádzala. O okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil

do porušenia jej práv a spôsobenia škody, sa dozvedela po doručení uznesenia exekučného súdu z
29.12.2011 o zmene súdneho exekútora. Vo veci následne postupovala podľa § 15 ods. 1 zákona
514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadala žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhrady
škody. Žalovaná do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalobou si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej
škody, ktorá predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jej činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi
doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Výšku týchto nákladov stanovila
vychádzajúc zo svojej účtovnej agendy paušalizáciou reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú

výšku by bolo možné vyčísliť iba s nepomernými ťažkosťami. Paušalizované náklady na správu
pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonoch zamestnancov pomocou informačného systému
predstavujú sumu 70 eur, náklady na správu a udržiavanie informačného systému sumu 40 eur, na
administráciu listín a komunikáciu so súdnym exekútorom 50 eur, a na administratívne spracovanie
textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné, poštovné a telekomunikačné výdaje

spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15 eur , spolu 175 eur.

Žalobou si uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe
v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskehodohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôdniejedostatočnýmzadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zastáva názor, že nesprávny úradný
postup exekučného súdu je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok
zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu jej majetkových práv. Márnym uplynutím

času boli reálne ohrozené jej legitímne očakávania, že správnym postupom exekučného súdu dôjde
k zámene súdneho exekútora a k efektívnemu a účinnému vymoženiu jej pohľadávky. Nesprávny
úradný postup exekučného súdu ju vystavil viacerým rizikám, a to, že neskorým ukončením procedúry
zmeny súdneho exekútora dôjde k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu
s povinným, k insolventnosť povinného. Vyvolal u členov jej riadiacich orgánov a majiteľov pocity

frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty, nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti. Spôsobil zánik
jej ďalších plánovaných podnikateľských aktivít, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí a stratu zisku.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vychádzajúc z doktríny prijatej ústavným

súdom, podľa ktorej je za každý rok poznačený prieťahmi spravodlivá satisfakcia vo výške 20 000,-
Sk (663,88 eur), považuje alikvótnym pomerom vypočítanú sumu 55,32 eur za každý začatý mesiac
omeškania činnosti exekučného súdu (663,88 eur : 12 mesiacov). V danej veci bol exekučný súd nečinný
viac ako 450 dní.

Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu nepreukázania
splnenia zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.Namietala zmätočnosť žaloby s tým, že žalobkyňa v žalobe síce označila niektoré dôkazy, najmä
odkazuje na exekučný spis, avšak nepredložila ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval
existenciu samotného exekučného konania, vznik skutočnej škody či nemajetkovej ujmy. Celú dôkaznú

povinnosť v tomto smere prenáša na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno je na nej. Za nejasný
považuje tiež titul nároku na náhradu škody.

Uviedla, že 23. 4. 2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Vzhľadom na skutočnosť, že už 27. 9. 2012 bola žaloba vo veci doručená na súd, je zrejmé,

že žalobkyňa žalobu nepodala po uplynutí 6-mesačnej zákonnej lehoty, ale skôr. Podľa ust. § 15 ods.
1 a § 16 ods.4 zákona č. 514/2003 Z. z. poškodený sa práva na náhradu škody môže domáhať na
súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Predbežné
prerokovanie nároku je podmienkou, aby o nároku mohlo prebehnúť súdne konanie. Preto zastáva
názor, že v danej veci ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Naviac, žalobkyňa neposkytla žiadnu
súčinnosť pri predbežnom prerokovaní podaných žiadostí. Tým zmarila akúkoľvek možnosť predbežne

prerokovať nárok na náhradu škody na príslušnom orgáne. Preto nárok na náhradu škody uplatnený v
danej veci nepovažuje za predbežne prerokovaný.

Žalovaná ďalej poukázala na zákonné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to: existenciu nezákonného rozhodnutia,

resp. nesprávny úradný postup, vznik škody, príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp.
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou s tým, že pre vznik zodpovednosti štátu musia
byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, uviedla, že v praxi je zaužívaný model, že exekučný súd

po dôjdení návrhu na zmenu exekútora predloží žiadosť pôvodnému exekútorovi na vyjadrenie, na
vyčíslenie jeho doterajších trov a na zaslanie exekučného spisu za účelom realizácie povinnosti
vyplývajúcej z § 44 ods. 9 Exekučného poriadku. Pripúšťa, že v niektorých ojedinelých prípadoch mohol
exekučný súd rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej 30-
dňovej lehoty od doručenia návrhu, najmä v prípadoch, kde súdny exekútor neposkytol exekučnému

súdu súčinnosť. V týchto prípadoch exekučný súd nemohol objektívne dodržať 30-dňovú lehotu tak,
aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora, a súčasne postúpil
spis novému súdnemu exekútorovi. Odhliadnuc od uvedeného žalobkyni nič nebránilo využiť účinný
prostriedok nápravy, ktorým je sťažnosť predsedovi súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.
z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju preventívnu povinnosť

podľa § 415 Občianskeho zákonníka. Poukázala na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 16/02),
podľa ktorej nedodržanie zákonnej lehoty na vykonanie úkonu ešte automaticky neznamená porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ale rozhodujúce sú všetky okolnosti
danej veci, nakoľko pojem prieťahy je autonómny. Zastáva názor, že vzhľadom na povahu úkonu
(rozhodnutieozmeneexekútora),dĺžkuzákonnejlehotynajehovykonanie,lehotu,vktorejsúdrozhodol,

a nevyhnutnosť vykonať súčasne s rozhodnutím ďalšie úkony, nie je možné nerozhodnutie o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote považovať za zbytočné prieťahy. Vzhľadom na § 44
ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia o zmene exekútora, nerozhodnutím o zmene v zákonnej
lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej škody žalobkyni. Pôvodný exekútor mal a mohol pokračovať vo

vymáhaní pohľadávku až do zmeny.

Poukázala tiež na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého súd konajúci o náhrade škody
môže pri posudzovaní nároku vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak tieto
boli konštatované orgánmi špecifikovanými v tomto ustanovení. Namietala, že žalobkyňa si vo vzťahu

k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnila povinnosť tvrdenia ani
povinnosť ich preukázania. Preto existenciu prieťahov v exekučnom konaní nepovažuje za preukázanú.

Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania uplatneného nároku. Námietku dôvodila tvrdeniami, že
zo skutkových okolností žaloby vyplýva, že k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu malo

dôjsť v období pred marcom 2009. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody
sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak žalobkyni mala škoda vzniknúť
nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonnej lehote, lehota na uplatnenie takéhoto nároku skončila uplynutím 3 rokoch odo dňa, kedyuplynula zákonná lehota na vydanie rozhodnutia o zmene exekútora. Preto vznáša námietku premlčania
pri každom nároku, pri ktorom lehota uplynula pred 23. 4. 2009 (3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu samotnej škody, uviedla,
že žalobkyňa v konaní ani tu neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia, a neuviedla, či si uplatňuje
skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a vznik skutočnej škody či ušlého zisku ani nepreukázala. Zastáva
názor, že žalobkyňou tvrdenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať za skutočnú škodu

z zmysle zmenšenia jej majetku, a ani za ušlý majetkový prospech, tzn. nerozmnoženie jej majetku,
ktoré bolo možné dôvodne očakávať nebyť škodovej udalosti. Žalobkyňa, ako spoločnosť, ktorá sa
zaoberá poskytovaním spotrebiteľských úveroch, nepochybne potrebuje svoj informačný systém. Tento
informačný systém na správu svojich pohľadávok využívala pred aj po období tvrdených prieťahov v
exekučnom konaní a na správu pohľadávok, ktoré boli, aj ktoré neboli predmetom exekučných konaní.
Preto zastáva názor, že náklady na správu a využívanie informačného systému žalobkyni vznikali

za účelom jej fungovania ako spoločnosti na trhu, bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom
konaní. Pokiaľ ide o administratívne spracovanie urgencií exekučnému súdu a publikačné výdaje, ide o
neprimerané čiastky, najmä s ohľadom na to, že väčšina žiadostí o poskytnutie informácii bola vybavená
elektronicky. Sama žalobkyňa v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uviedla, že disponuje
databázou návrhov v elektronickej podobe a že návrhy boli v elektronickej podobe odoslané súdu.

K uplatnenej nemajetkovej ujme žalovaná poukázala predovšetkým na 2 skutočnosti, a to tie, že
ústavný súd pre účely rozhodnutia o poskytnutí finančného zadosťučinenie za zbytočné prieťahy
podrobne skúma každý jednotlivý prípad. Preto úvahu žalobkyne, ktorá vychádza z paušálnej sumy
663,88 eur za rok, nepovažuje za správnu. Ústavný súd vždy prihliada, okrem iného, aj na význam

sporu pre žiadateľa, na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobkyňa tento
prostriedok nevyužila, je podľa nálezov ÚS SR neprijateľné, aby jej bola nemajetková ujma priznaná.
Druhou skutočnosťou je, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný.
Nemajetkovú ujmu uplatňuje žalobkyňa ako právnická osoba. Preto pocity frustrácie, úzkosti, neistoty a
nedôvery členov jej riadiacich orgánov sú pre vec irelevantné. Žalobkyňa tiež bližšie nekonkretizovala

tvrdený zánik svojich podnikateľských aktivít, a tvrdené ovplyvnenie ďalších jej podnikateľských aktivít.
Žalobkyňa nepreukázala, že konštatovanie porušenia práva nie je pre ňu dostatočným zadosťučinením.
Naviac, nepreukázala ani to, že by sa jej mala poskytnúť náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti
poukázala tiež na aspekt dobrých mravov s tvrdením, že podnikateľskú činnosť žalobkyne, ktorá bola
predmetom záujmu aj Európskej komisie, pri ktorej porušuje práva spotrebiteľov, považuje za konanie

v rozpore s dobrými mravmi. Preto pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu a
táto škoda mala vzniknúť práve v súvislosti s touto jaj podnikateľskou aktivitou, platí, že už samotné
konštatovanie porušenie práva musí byť postačujúce.

Namietala, že žalobkyňa nepreukázala ani príčinnú súvislosť medzi spôsobenou škodou a nesprávnym

postupom exekučného súdu.

Súd vec prejednal a rozhodol na pojednávaní 28. 11. 2014 v neprítomnosti právneho zástupcu
žalobkyne, ako aj žalovanej. Právna zástupkyňa žalobkyne bola na pojednávanie včas a riadne
predvolaná. Podaním doručeným súdu 27. 11. 2014 ospravedlnila svoju neúčasť dôvodom kolízie

súdneho pojednávania so súdnymi pojednávaniami v obdobných veciach nariadenými Okresným súdom
Nové Mesto nad Váhom. Uviedla, že nesúhlasí s tým, aby súd konal v jej neprítomnosti, že žalobkyňa
trvá na jej účasti a vylučuje substitúciu.

Súd dôvod neúčasti právnej zástupkyne žalobkyne na pojednávaní nepovažoval za dôvod dôležitý pre

odročenie pojednávania (§ 119 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Právna zástupkyňa žalobkyne
dôvod svojej neúčasti na pojednávaní nepreukázala. Tiež nepreukázala, že o odročenie pojednávania
v danej veci požiadala bez zbytočného odkladu tak, ako jej to ustanovuje § 119 ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Predvolanie na pojednávanie v danej veci jej bolo doručené 10. 11. 2014, teda viac ako 2
týždne pred termínom pojednávania. Zástupkyňa žalobkyne tiež nepreukázala tvrdenie, že žalobkyňa

vylučuje substitúciu vo veci. Z plnomocenstva predloženého v konaní z 13. 9. 2012 naopak vyplýva,
že žalobkyňa so substitúciou súhlasí. Tunajší súd v iných súdnych konaniach o obdobných žalobách
žalobkyne proti žalovanej vedených na tunajšom súde disponuje informáciami, že súdnych pojednávaní
v obdobných veciach sa na iných súdoch opakovane zúčastňuje substitučný zástupca právnejzástupkyne žalobkyne, a to advokátsky koncipient. Právna zástupkyňa podľa údajov zverejnených na
internete má 2 spoločníkov a zamestnáva 4 koncipientov. Vychádzajúc z ospravedlnenia neúčasti na
pojednávaniach konaných na tunajšom súde v obdobných veciach má aj odborných zamestnancov,

ktorí ju môžu pri jednotlivých úkonoch zastúpiť. Súd tiež poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ právna
zástupkyňa žalobkyne sa rozhodla podať na súdy Slovenskej republiky v rovnakom časovom období
množstvo žalôb v obdobných veciach, musela si byť vedomá skutočnosti, že bude vytyčované značné
množstvo pojednávaní na rôznych súdoch v určitom časovom období. Preto súd zastáva názor, že je
plne legitímne vyžadovať od žalobkyne takú prípravu právneho zastúpenia v týchto veciach, na základe

ktorej by bolo možné reálne očakávať splnenie účelu zastúpenia a jeho efektivitu. Žalobkyňa však
nepreukázala žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplýval záver o takejto príprave zastúpenia .

Žalovaná neúčasť na pojednávaní ospravedlnila podaním z 27. 11. 2014 záujmom na hospodárnosti
konania. O odročenie pojednávania nepožiadala.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov v spise a zistil nasledovné
skutočnosti:

Z oznámenia Okresného súdu Poprad súd zistil, že exekučné konanie žalobkyne ako oprávnenej proti
povinnému Y. vedené na exekútorskom úrade JUDr. Vladimíra Sucháčeka, Kutlíková 17, Bratislava,

pod č. EX 441/2005, v ktorom Okresný súd Poprad súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie
exekúcie pod č. 5706*006447, je na Okresnom súde Poprade vedené pod sp. zn. 17Er 444/2005.
Podkladom exekúcie je notárska zápisnica vyhotovená Notárskym úradom JUDr. Ondreja Ďuriača N
3662/2005, NZ 34241/2005, z 23. 7. 2005. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bola exekučnému súdu doručená 23. 12. 2005. Dňa 10. 1. 2006 exekučný súd udelil súdnemu

exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému
súdu doručený 6. 10. 2010. Uznesením z 29. 12. 2011 súd exekúciu zastavil (bez rozhodnutia o zmene
exekútora).Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 18. 1. 2013.

Žalobkyňa v danej veci tvrdí, že exekučný súd v uvedenom exekučnom konaní nepostupoval správne,

keď o jej návrhu na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote 30 dní od doručenia
návrhu a od podania návrhu viac ako 450 dní bol bezdôvodne nečinný. Vychádzajúc z vyššie uvedených
skutočnostiknesprávnemuúradnémupostupuexekučnéhosúduvdanejvecimalotedadochádzaťod6.
10. 2010 (tzn. od doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora) do rozhodnutia o ňom. Právny základ
nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej žalobkyni v príčinnej súvislosti s

týmto nesprávnym úradným postupom žalobkyňa opiera o ust. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2012, tzn. v čase, kedy k

nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutímo treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11 .Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody
alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia

nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä
na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky

odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď
bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí,
ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8. Lehota neplynie počas

predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,
najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

V danej veci exekučné konanie, v ktorom tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu
v období od 6. 10. 2010 v dĺžke 450 dní mala byť žalobkyni spôsobená škoda, začalo po 1. 9. 2005.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. 9. 2005 ak oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy účinnej v čase podania návrhu oprávnenej na zmenu súdneho
exekútora v predmetnom exekučnom konaní zákon teda upravoval lehotu 30 dní na rozhodnutie o
takomto návrhu. V danej veci však súd nerozhodol o zmene exekútora. Súd exekúciu v danej veci bez
zmeny exekútora zastavil. Na takéto rozhodnutie zákon nestanovoval žiadnu lehotu.

Podľa citovanej právnej úpravy Zákona č. 514/2003 Z. z. za nesprávny úradný postup sa považovalo
okrem porušenia povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
ustanovenej lehote, aj nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v
konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických

osôb.

Pre občianske (ako aj pre trestné) súdne konanie, najmä vo veci samej, všeobecne platí, že vzhľadom
k odlišnému stupňu zložitosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú súdmi prejednávané, nie je dosť
dobre možné všeobecne stanoviť lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť. Východiskom pre to sú najmä

ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy SR , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa
ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, v spojení s príslušnými
ustanoveniami súdnych procesných predpisov. V občianskom súdnom konaní sa primeranosť dĺžkykonaní spravuje predovšetkým ustanovením § 6 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého súd
je povinný v konaní postupovať v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná. Meradlom správnosti úradného postupu z hľadiska včasnosti rozhodnutí je teda

splnenie zásady rýchlosti súdneho konania, ktorá zakladá významné právo účastníka, aby jeho vec
bola súdom prejednaná a bolo o nej rozhodnuté bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote. Nejde
však o hľadisko absolútne, ktoré by malo prevážiť iné požiadavky na súdne rozhodovanie, ktorými je
napr. povinnosť súdu oprieť svoje rozhodnutie o spoľahlivo zistený skutkový stav. Za porušenie zásady
rýchlostikonania,ktoréjevsvojomdôsledkunesprávnymúradnýmpostupom,jepretomožnépovažovať

len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá faktickej zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti veci, a kedy dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z pôsobenia
súdu v prejednávanej veci. Nie je pritom podstatné, či prieťahy majú pôvod v činnosti (nečinnosti)
sudcu alebo v nedostatočnom personálnom alebo materiálnom vybavení súdu. Štát však naproti tomu
nemôže zodpovedať za prieťahy, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným
pôsobením zo strany účastníkov, či vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdu a

jeho inštitucionálnom a organizačnom vybavení.

Pri posudzovaní predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú zbytočnými prieťahmi vo veci
v zmysle cit. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. je pritom taktiež nutné postupovať nielen podľa vnútroštátnej
zákonnej úpravy, do ktorej je vsadená, ale v súlade aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva vzťahujúcou sa k čl. 6 Dohovoru o základných ľudských právach a základných slobodách, a
tiež judikatúrou Ústavného súdu SR. Podľa tejto ustálenej judikatúry základným predpokladom pre
posúdenie, či došlo v konkrétnom konaní k porušeniu práva na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov, resp. v primeranej lehote, je stanovenie celkovej dĺžky konania. Za celkovú dĺžku konania
je pritom potrebné považovať dobu od začatia konania do jeho skončenia. Podľa tejto judikatúry o

porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote sa nemusí jednať vtedy, ak v konaní síce došlo
k prieťahom, avšak ak konanie ako celok odpovedá dobou svojho trvania času, v ktorom je možné
ukončenie konania spravidla očakávať. Nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o
sebepretonemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov
podľa čl.48 ods. 2 ÚS SR. a práva na prejedanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 Dohovoru. Na

kratšie obdobia nečinnosti všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, ak sa vyskytli
opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili celkovú dĺžku konania (I.ÚS 19/00, I.ÚS 39/00,
I.ÚS 42/01, I.ÚS 57/01, II. ÚS 23/06 a pod.)

V danej veci súd za právne najvýznamnejšiu skutočnosť pre posúdenie správnosti úradného

postupu exekučného súdu v predmetnom exekučnom z hľadiska zbytočných prieťahov exekučného
súdu považoval všeobecne známu skutočnosť, že žalobkyňa na exekučnom súde iniciovala stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Podľa oznámenia Okresného súdu Poprad žalobkyňa
len v roku 2010, tzn. v čase podania predmetného návrhu na zmenu exekútora, podala na tento súd
344 návrhov na zmenu súdneho exekútora v prebiehajúcich exekučných konaniach. Tu súd v celom

rozsahu poukazuje na Nález ÚS SR II.ÚS 520/2012-39 z 10. 7. 2013 vydaný v obdobnej typovej
exekučnej veci iniciovanej žalobkyňou ako sťažovateľkou, podľa ktorého: „... Ústavný súd konštantne
judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých musí zabezpečiť súdne konanie,
nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní.
Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali

adekvátne opatrenia na riešenie situácie... Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po
vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v
takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami či tisíckami
podaní prispel k zaťaženosti súdu, a týmto k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už spomenutá
doktrína absencie možnosti liberalizácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch

relevantne odlišných od prerokúvanej veci... V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína
modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde,
ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách typovo obdobných
veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a
v záujme ochrany práv a slobôd iných. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť

pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je
jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorých súd koná, a
kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa
s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci z dôvodov, ktorévyplývajú zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať
relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. Ústavný súd konštatuje, že povinnosť okresného
súdu vysporiadať sa so všetkými návrhmi sťažovateľky sa tak nevyhnutne dostáva do konkurencie s

povinnosťou tohto súdu poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote
aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu.
Obdobný právny názor už ústavný súd v minulosti prezentoval napríklad v rozhodnutí sp. zn. II.ÚS 64/97,
keď pri hodnotení porušenia práva na konanie bez zbytočných prieťahov poukázal na to, že „v rovnakom
čase na identickom súde sa právo na konanie bez zbytočných prieťahov zabezpečuje mnohým osobám,

ktoré sa v početných konaniach obrátili na súd s požiadavkou na odstránenie svoje právnej neistoty.“

Vychádzajúc z okolnosti predmetného exekučného konania, v ktorom návrh na zmenu exekútora bol
vzatý späť, v ktorom súd exekúciu zastavil, a v ktorom súd jednotlivé procesné úkony vykonával cca. 14
mesiacov, v celom rozsahu poukazujúc na argumentáciu ÚS SR v uvedenom náleze súd v danej veci
prijal záver, že exekučný súd v exekučnom konaní nepostupoval nesprávne so zbytočnými prieťahmi.

Keďže žalobkyňa nepreukázala splnenie jednej zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a to nesprávny úradný postup štátneho orgánu, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na tento právny záver súd nepovažoval za hospodárne vykonávať ďalšie dokazovanie vo veci
a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania zamietol.

Súd vzhľadom na rozsiahlu argumentáciu žalobkyne ako aj žalovanej k veci a značný počet typovo
obdobných žalôb považuje záverom za potrebné k ďalším tvrdeniam žalobkyne uviesť nasledovné:
Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej, že podľa ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konajúci o
náhrade škody pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v porušení povinnosti

urobiť úkon v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti alebo zbytočných prieťahov v konaní, môže
vychádzať iba zo záveru o takomto nesprávnom úradnom postupe vyslovenom zákonom na to
oprávneným orgánom, súd dáva do pozornosti vyššie uvedenú citáciu ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z.
z. tak, ako bol účinný v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci malo dôjsť. Nové
znenie ust. § 9 bolo zavedené až novelou vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. účinnou od 1. 1. 2013.

Avšak aj za predpokladu záveru, že súd by nebol v tomto konaní oprávnený preskúmavať nesprávny
úradný postup z pohľadu zbytočných prieťahov v exekučnom konaní ani v čase pred 1. 1. 2013, súd sa
stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa v konaní ani v tomto smere neuniesla povinnosť
tvrdenia (ani dôkaznú povinnosť) ohľadne skutočnosti, že by o prieťahov v predmetnom exekučnom
konaní bol rozhodol niektorý z orgánov taxatívne vymenovaných v ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. v

znení účinnom od 1. 1. 2013.

Ďalej súd dodáva, že aj v prípade záveru, že by sa vo veci jednalo o nezákonný úradný
postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch súdu, tento nesprávny úradný postup sám osebe ešte
nepredstavuje škodu v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka. O majetkovú ujmu, ktorá je

odškodniteľnápodľazákonač.514/2003Z.z.,pôjdeibavtedy,akbymaltakýtonesprávnyúradnýpostup
dopad do majetkovej sféry účastníka. Pojem skutočná škoda a ušlý zisk (§ 17 ods. 1 Zákona 514/2003
Z. z.) je potrebné vykladať v súlade s jeho všeobecným vymedzením v Občianskom zákonníku a najmä
s ustálenou súdnou judikatúrou (keďže Občiansky zákonníka sám definíciu neobsahuje), nakoľko vzťah
zákona č. 514/2003 Z. z. k Občianskemu zákonníka je vzťahom špeciality, v zmysle ktorej všeobecnú

úpravu je možné použiť všade tam, kde špeciálny predpis jej aplikáciu nevylučuje výslovným zákazom
alebo tým, že neustanoví niečo iné.

Súd je toho názoru, že náklady spojené s činnosťou žalobkyne uskutočňovanou vo veci správy a
udržateľnosti pohľadávky, pre ktorú bola exekúcia v danej veci vedená (pracovné výkony zamestnancov,

správa informačného systému) v období, ktoré podľa jej tvrdení zbytočne uplynulo medzi doručením
návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutia o ňom, bez ďalšieho, nemožno považovať za
skutočnú škodu. Súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovanej, že žalobkyňa ako obchodná spoločnosť
založená za účelom podnikania (poskytovania spotrebiteľských úveroch) vynakladala a vynakladá
náklady na správu svojich pohľadávok, vrátane predmetnej pohľadávky, prostredníctvom informačného

systému predovšetkým v súvislosti s touto podnikateľskou činnosťou. Náklady na udržiavanie tohto
informačného systému, teda aj náklady na správu predmetnej pohľadávku v informačnom systéme, jej
preto vznikali v súvislosti s jej podnikaním na trhu bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučnom konaní.
Pohľadávka by už zrejme nebola spravovaná informačným systémom len v prípade jej vymoženia.Z tvrdení žalobkyne a znaleckého posudku vypracovaného znaleckým ústavom Ekonomickou
univerzitou Bratislava pod č. 1/2014 pritom nie je vôbec zrejme, či a kedy, prípadne či doposiaľ
stále je predmetná pohľadávka informačným systémom spracovávaná, či a v akom rozsahu by sa

náklady na správu a udržanie informačného systému žalobkyne v prípade neevidovania predmetnej
pohľadávky v informačnom systéme vôbec znížili, a teda ani či vôbec nejaké náklady na správu
predmetnej pohľadávky boli vynakladané zbytočne v dôsledku tvrdených prieťahov v exekučnom
konaní. Preto súd zastáva názor, že žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda ani
dôkaznú povinnosť) ohľadne vzniku majetkovej ujmy v dôsledku tvrdených zbytočných prieťahov v

exekučnom konaní. Žalobkyňa v konaní neuniesla povinnosť tvrdenia (a teda rovnako ani dôkaznú
povinnosť)aniohľadneskutočnosti,akékonkrétnenákladyvôbecvynaložilanasprávuaudržaniesvojho
informačného systému. Taktiež neuniesla ani dôkaznú povinnosť ohľadne tvrdenia ohľadne nákladov na
administratívne spracovanie a publikačné výdaje spojené s urgenciami. Súd má poznatky, že žalobkyňa
vyhotovuje mnohé podania v elektronickej podobe. Aj samotné návrhy na zmenu exekútora boli podané
v elektronickej podobe.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku vznesenú žalovanou v konaní, súd predovšetkým dodáva,
že v zásade platí, že nárok, ktorý nevznikol (alebo nie je daný), sa nemôže premlčať. Žalobu je však
možné tiež zamietnuť pre premlčanie a neskúmať, či nárok vznikol (alebo je daný). V danej veci však
súd žalobu zamietol bez zreteľa k uplatnenej námietke premlčania, nakoľko zistenie neexistencie práva

v danej veci súd považoval za účelnejšie, než zisťovanie predpokladov pre posúdenie dôvodnosti
námietky premlčania. Tu súd len v krátkosti poukazuje na ust. § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré
je osobitným ustanovením k ust. § 101 - 110 Občianskeho zákonníka, ktoré upravuje dĺžku a začiatok
behu subjektívnej premlčacej doby, v ktorej musia byť uplatnené nároky na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom. Túto subjektívnu premlčaciu dobu zákonodarca stanovil zhodne so

všeobecnou premlčacou dobou podľa Občianskeho zákonníka v dĺžke 3 rokov. Začiatok behu tejto
subjektívnej premlčacej doby odvíja od okamihu, kedy sa poškodený o škode z nesprávneho úradného
postupu dozvedel, teda kedy získal vedomosť o tom, že vznikla. Nejedná sa o vedomosť o škodnej
udalosti (o nesprávnom úradnom postupe), ktorá škodu vyvolala, ale vedomosť o vzniku majetkovej
ujmy (skutkových okolností, z ktorých je možné dovodiť vznik škody a orientačne a jej rozsah) na strane

poškodeného.

Pokiaľ ide o argumentáciu žalovanej ohľadne nesplnenia podmienky predbežného prerokovania nároku,
súd len dodáva, že v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo spravodlivosti SR nárokom
žalobkyne, ktoré podľa jej tvrdení žalobkyňa hromadne v obdobných veciach predbežne u nej uplatnila

23. 4. 2012, v lehote 6 mesiacov nevyhovelo. Skutočnosti tvrdené žalovanou, že žalobkyňa neposkytla
súčinnosť pri prerokovaní nároku, súd pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za relevantné. Za relevantnú
súd považoval doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu ČR vo vzťahu k § 14 zákona č. 82/1998 Sb. o
zodpovědnosti za škodu způsobenou při výkone veřejní moci rozhodnutím nebo nesprávním úředním
postupem, ktorá je podľa názoru súdu plne aplikovateľná aj na ust. § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľatejtojudikatúrynietpochýb,žepredbežnéprerokovanienárokuniejehmotnoprávnoupodmienkou
úspešnosti žaloby a nesplnenie tejto podmienky nie je dôvodom k zamietnutiu žaloby.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Žalovanej,
ktorá v konaní mala úspech a ktorá o náhradu trov požiadala, prislúcha právo na náhradu trov účelne

vynaložených na bránenie práva. Keďže žalovaná trovy tohto konania v lehote 3 dní od vyhlásenia tohto
rozsudku nevyčíslila (§ 151 ods. 1) a zo spisu jej žiadne trovy konania nevyplývajú (§ 151 ods. 2), súd
žalovanej náhradu trov tohto konania nepriznal.

Poučenie:

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného

súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.