Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 10, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/13/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713213412
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Straka

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8713213412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Anny

Ilčinovej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci navrhovateľa: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 26, IČO: 47233516, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti odporcovi: B. B., nar. XX.X.XXXX, bytom W., M. XXXX/X,
o zaplatenie 1.366,46 Eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Poprad č. k.
20C 173/2013-39 zo dňa 31. 3. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku I. v časti o zročnosti dlhu, vo výroku II. a III.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvého stupňa“) uložil odporcovi povinnosť
zaplatiť navrhovateľovi sumu 320,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 19.9.2013
do zaplatenia formou pravidelných mesačných splátok vo výške 20 Eur mesačne, vždy k poslednému
dňu v mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pod stratou výhody splátok
v prípade neuhradenia jedinej splátky. V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol a vyslovil, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil cit.:

„Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že odporca s navrhovateľom riadne úverovú
zmluvu uzavrel a v zmysle uzavretej zmluvy čerpal poskytnuté prostriedky. Taktiež mal súd za
preukázané, že vyčerpaný úver v dohodnutej lehote neuhradil, v dôsledku čoho navrhovateľ žiadal o
úhradu splatného dlhu.

Z vykonaného dokazovania mal ďalej súd za preukázané, že z poskytnutých úverov odporca vyčerpal
sumu 750,- eur, z ktorých navrhovateľovi uhradil celkovo sumu 321,52 eur. Napriek skutočnosti, že
účastníci uzavreli zmluvu o úvere vo výške 750,- eur, navrhovateľ si ihneď po odpočítaní úveru z
poskytnutej sumy inkasoval sumu 107,65 eur ako poplatok za poskytnutie úveru.

Vzhľadom na opakované konštatované neprijateľné podmienky v zmluve a zmluvách navrhovateľa
a s prihliadnutím na súčasnú judikatúru a eurokonformný výklad zákonných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa mal súd za to, že nie je možné v celom rozsahu návrhu navrhovateľa vyhovieť a poskytovať
tak ochranu nekalosúťažnému konaniu či konaniu v rozpore s právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa.V tomto smere má súd za to, že navrhovateľovi vznikol maximálne nárok na doplatenie rozdielu medzi
poskytnutýmúveromvovýške 642,35eurauhradenousumou321,52eur,t.j.nárokvovýške320,83eur.

Čosatýkauplatnenéhopríslušenstva,atozmluvnejpokutyvovýške0,065%denneaknejuplatnenému
úroku z omeškania vo výške 9 % ročne, v tomto smere má súd za to, že jedná o neprijateľnú zmluvnú
podmienku v rozpore s dobrými mravmi (takto uplatnené príslušenstvo predstavuje hodnotu 32,725 %
ročne, ktorú si navrhovateľ voči odporcovi uplatňuje vo výške približne 3,5-násobku zákonného úroku z
omeškania), v dôsledku čoho nie je možné takémuto návrhu vyhovieť a nárok priznať.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku a nárok v sume prevyšujúcej sumu 320,83 eur a príslušenstva uplatneného nad rámec
zákonného úroku z omeškania zamietol.

Nakoľko odporca požiadal možnosť plnenia dlhu v splátkach, pričom svoju žiadosť náležite odôvodnil,

podľa § 160 ods. 1 O.s.p., súd odporcovi uložil povinnosť uhradiť priznanú sumu formou pravidelných
mesačných splátok vo výške 20,- eur mesačne, nakoľko má za to, že splátky v uvedenej výške
sú primerané, neohrozia výživu odporcu a taktiež negatívne neovplyvnia hospodársky výsledok
navrhovateľa.Jezrejmé,žeodporcanemápríjem,zktoréhobymoholhradiťsplátkyúveruajehojediným
príjmom sú náhodné sumy z absolvovaných brigád.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a vzhľadom
na pomer úspechu a neúspechu účastníkov konaní súd navrhovateľovi právo na náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko vedľajší účastník s výnimkou oznámenia vstupu vo veci žiadne úkony nevykonal,
súd mu náhradu trov konania nepriznal, nakoľko sa nejednalo o účelne vynaložené náklady. Pasivita

vedľajšieho účastníka nemôže znamenať právo na náhradu trov konania len za doručené oznámenie o
vstupe do konania bez toho, by sa vedľajší účastník akokoľvek o výsledok sporu pričinil.“

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. V odvolaní okrem
iného uviedol, že v tomto prípade sa vôbec nedá hovoriť o presvedčivosti rozsudku, o stručnom,

jasnom a výstižnom vysvetlení dôvodov rozhodnutia. Takéto rozhodnutie, podľa ktorého má odporca
povinnosťvrátiťrozdielmedziposkytnutýmúveromauhradenousumoubezakejkoľvekodplaty,dokonca
aj bez zákonného úroku z omeškania neúmerne, hrubo a nevyvážene poškodzuje navrhovateľa. V
prvom rade navrhovateľ namieta, že súd pri posudzovaní nároku na zmluvnú sankciu a to, akú výšku
sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním záväzku zo zmluvy môžu dosiahnuť, vôbec nevzal

do úvahy relevantnú právnu úpravu. Preto celé jeho posúdenie a následný záver o výške sankcie
sú nielen nezákonnými, predčasnými, ale po právnej stránke aj neobhájiteľnými. Poukázal aj na ust.
§ 3a ods. 1, 2 a 3 nariadenia vlády č. 87/1995. Zákonodarca predpokladal a aproboval situáciu, že
sankcie za omeškanie môžu dosiahnuť až sumu poskytnutých peňažných prostriedkov. A preto stanovil,
že od dosiahnutia danej hranice je možné uplatniť len zákonný úrok z omeškania. V tejto súvislosti

navrhovateľovi nie je jasné, ako súd dospel k hodnote 32,725% ročne, keďže takýto úrok si navrhovateľ
vo svojom návrhu vôbec neuplatňoval. Žalobný nárok, ktorý si uplatňoval navrhovateľ, je preto plne v
súlade s vyššie uvedenou zákonnou úpravou a tvrdenie súdu o rozpore s dobrými mravmi je nedôvodné
a neopodstatnené v celom rozsahu. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý
rozsudok, alternatívne aby rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
O.s.p. preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), výkon práv a

povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv
a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z obsahu spisu je zrejmé, že účastníci uzavreli zmluvu o poskytnutí revolvingového úveru na základe
žiadosti žalovaného. Zmluva bola uzavretá 23.11.2010. Zo zmluvy vyplýva, že žalovanému bol
poskytnutý úver vo výške 750 Eur na nákup elektroniky na dobu 42 mesiacov, v pravidelných mesačných
splátkach 40,19 Eur. Celková čiastka, ktorú mal žalovaný vrátiť, bola 1687,98 Eur. Ročná úrokovásadzba úveru bola dojednaná vo výške 70,03 %. Odplata za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 ods. 8.1
písm. a) Dohody o poskytnutí služby činil 107,65 Eur. Zmluvná pokuta vo výške 0,065% je upravená pre
prípad porušenia povinností v čl. 14 Zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti

PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.

Obrana navrhovateľa v podanom odvolaní spočíva v tom, že rozhodnutie, podľa ktorého má odporca
povinnosťvrátiťrozdielmedziposkytnutýmúveromauhradenousumoubezakejkoľvekodplaty,dokonca
aj bez zákonného úroku z omeškania neúmerne, ho hrubo a nevyvážene poškodzuje.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na to, že je to práve dodávateľ, ktorý vopred naformuloval
zmluvné podmienky a so spotrebiteľom dojednal poskytnutie úveru so 70,03% úrokovou sadzbou, ktorá
podstatne prevyšuje úrok poskytnutými bankami v dobe poskytnutia úveru, preto odporuje dobrým
mravom (§ 3 ods. 1 OZ). Sadzba úrokov 70,03 % je úplne drastická a nemá žiadne opodstatnenie v
demokratickej spoločnosti. Súdy sa značne kriticky vyjadrili už aj k nižším úrokovým sadzbám (5Cdo

26/2011 (48%), 1MCdo 1/09 (60%), Krajský súd v Prešove vo veci 3Co 67/2008 (25%). Nemecký BGH
v rozsudku z 13. 3. 1990 AZ XI ZR 252/89 vyhlásil úver s rozdielom o 12% percentuálnych bodov oproti
priemeru na trhu pre obdobný úver za nemravný a žalobu zamietol pre rozpor plnenia s dobrými mravmi
(civilnoprávna úžera). Švajčiarsky spolkový súd znížil v roku 1967 rozhodnutím z 1. 4. 1967 úrokovú
sadzbuvprípadochúverovprespotrebiteľovz26%na18%asadzbu26%vyhlásilzaodporujúcudobrým

mravom.

Maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách
ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na dohodu
zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky

presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

Ciel článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre
spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej

povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byt právnické
poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej
podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých
konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú
proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd

prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh (porov. rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie Oceáno Grupo Editorial v spojených veciach C- 240-244/98).

Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro
cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s

predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu

podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat

Editores, už citovaný, bod 28,
ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo

Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania
nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený

od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“

Za neprijateľnú zmluvnú podmienku bola vyhlásená zmluvná podmienky, ktorou navrhovateľ pri
uzatváraní zmluvy určil poplatok za možnosť odkladu splatnosti splátok úveru (napr. rozsudok Krajského
súdu v Prešove vo veci 20Co 99/2014).

Súdny dvor vo veci C-415/11, Mohamed Aziz proti Caixa d´Estalvis de Catalunya, Tarragona i Manresa
vyriekol, že čl. 3 ods. 2 Smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že na účely určenia, či dôjde k
nerovnováhe„napriekpožiadavkedôvery“,trebapreveriť,čipredajcaalebododávateľ,ktorýzaobchádza
so spotrebiteľom čestne a rovnocenne, mohol rozumne očakávať, žeby tento spotrebiteľ súhlasil s

dotknutou podmienkou po individuálnom dojednaní.

Odporca pri uzatváraní zmluvy bol uzrozumený, že za poskytnutie úveru bude uhrádzať mesačnú
splátku vo výške 40,19 Eur. Predmetom dohody obsiahnutej v bode 8 žiadosti/zmluvy o revolvingovom
úvere je možnosť odkladu splatnosti splátok úveru za odplatu 107,65 Eur. Poskytnutá služba zo strany

žalovaného sa poskytuje vopred, pred poskytnutím samotného úveru, nakoľko v zmysle bodu 8.4 si cenu
služby žalovaný započítava na poskytnutie schválenej výšky úveru. Túto skutočnosť súd považuje za
hrubú nerovnováhu a neprimeranosť služby voči odplate, ktorú žalobca zaplatil vopred, pričom ju môže
a nemusí využiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že si navrhovateľ uplatňuje nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,065%
denne. Dojednanie o zmluvnej pokuta je obsiahnuté v čl. 14 Zmluvných dojednaní Zmluvy o
revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o. Zmluvné dojednania neboli zo strany
účastníkom podpísané. V tomto smere v súvislosti s odvolacími námietkami odvolací súd poukazuje na
konštatovanie Ústavného súdu Českej republiky o význame všeobecných obchodným podmienok cit.:

„V praxi se zásada poctivosti projevuje mimo jiné tím, že text spotřebitelské smlouvy, obzvláště jedná-li
se o smlouvu formulářovou, má být pro průměrného spotřebitele dostatečně čitelný, přehledný a logicky
uspořádaný. Například smluvní ujednání musí mít dostatečnou velikost písma, nesmějí být ve výrazně
menší velikosti, než okolní text, nesmějí být umístěna v oddílech, které vzbuzují dojem nepodstatného
charakteru. Uvedená zásada poctivosti dopadá i na aplikaci všeobecných obchodních podmínek. I ve

spotřebitelských smlouvách je možno všeobecné obchodní podmínky uplatnit, nicméně taková aplikace
má nejen uvedená formální omezení, nýbrž i omezení obsahová.

Je třeba zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních
smluv mají sloužit především k tomu, aby nebylo nezbytné do každé smlouvy přepisovat ujednání

technického a vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často
nepřehledné, složitě formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro
spotřebitele nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například
rozhodčí doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v
právním vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.

V této souvislosti Ústavní soud upozorňuje na to, že nelze závěry Ústavního soudu interpretovat jako
a priori vyloučení (příkladmo) jmenovaných podstatných ujednání ze spotřebitelských smluv obecně,
nýbrž zejména jako omezení jejich uplatnění v tzv. všeobecných obchodních podmínkách. Ústavní soud
nyní odhlíží od skutečnosti, že fakticky je smluvní svoboda spotřebitele při určování, které ujednání

bude uvedeno ve smlouvě a které ve všeobecných podmínkách, pouze zdánlivá, neboť obě listiny
ve formulářové podobě připravuje dodavatel a s ohledem na nepoměr ve vyjednávací síle dodavatele
a spotřebitele je na první pohled patrné, že se spotřebitel jen stěží může domoci změny předempřipravených smluvních ujednání.“ (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 3512/11
zo dňa 11. 11. 2013).

S poukazom na vyššie uvedené je správny záver prvostupňového súdu, že navrhovateľovi vznikol
nárok na doplatenie rozdielu medzi skutočne poskytnutým úverom (reálne odovzdanými finančnými
prostriedkami) vo výške 642,35 eur (suma úveru 750 Eur - poplatok za poskytnutie služby v zmysle
čl. 8 ods. 8.1 písm. a) Dohody o poskytnutí služby činil 107,65 Eur) a uhradenou sumou 321,52 Eur,
t.j. nárok vo výške 320,83 Eur. Vo zvyšnej časti uplatnený nárok navrhovateľa nebol dôvodný, keďže

s poukazom na vyššie uvedené dôvody odporuje zákonu (§ 39 OZ). Úžernú odplatu súd moderovať
nemôže (absolútna neplatnosť, § 39 OZ, tiež rozsudok SD C-618/10).

Nie je dôvodnou námietka navrhovateľa, že mu nebol priznaný zákonný úrok z omeškania, nakoľko zo
samotného výroku vyplýva, že odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 320,83
Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 19.9.2013 do zaplatenia.

Podľa § 160 ods. 1 O.s.p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do troch dní od
právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže
vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením
jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.

Bezprostredne vo výroku rozhodnutia je súd oprávnený určiť, že peňažné plnenie bude vykonané v
splátkach. Vzhľadom na zlú finančnú situáciu odporcu, ktorý je dlhodobo bez zamestnania, evidovaný
ako uchádzať o zamestnanie nepoberajúci dávku v hmotnej núdzi, bolo mu dôvodné povoliť uspokojiť
nárok navrhovateľa v splátkach poukazujúc na ust. § 160 ods. l O.s.p.

Majetkové pomery odporcu, ktorý si iba občas privyrobí brigádne, odôvodňujú záver o dôvodnosti
aplikácie ust. § 160 ods. 1 O.s.p. Výška splátky 20 Eur mesačne je primeraná majetkovým pomerom
odporcu, ktorá naviac nezhoršuje postavenie navrhovateľa a uspokojenie jeho pohľadávky.

Za tohto stavu preto odvolací súd v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok vo výroku I. v časti o
zročnosti dlhu, vo výroku II. a III. ako správny potvrdil.

Odporca bol v odvolacom konaní úspešný, avšak mu trovy odvolacieho konania nevznikli a tomu
zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.

1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.