Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 10, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211268
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114211268.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek
senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Politických vězňů 1272/21, Nové Město, 110 00 Praha 1, Česká republika, IČO: 264 29 705,
zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: X. Q., nar.
XX.XX.XXXX, bytom O. XXX/XX, X., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej: Občianske

združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO:
42 362 962, zast. JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o
zaplatenie 301,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k.
12C/163/2014-38 zo dňa 14.10.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa pripustil vstup vedľajšieho účastníka na strane žalovanej
Občianske združenie Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO: 42 363 962, Šafárikovo námestie 7,
Bratislava.

Žalobu zamietol.

Vyslovil, že žalovanej a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznáva.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 39; 52 ods. 1 až 4; 53 ods. 1 až 3, ods. 5; 54 ods. 1
Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1 až 3, 6 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v zmysle

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) 861/2007 a aplikoval Smernicu Rady 93/13/EHS.

Konštatoval, že spotrebiteľovi sa musí poskytnúť ochrana pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami
aj v prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky. Stále je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 Smernice Rady
93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Vychádzajúc z tohto
princípu preto pri kolízii zmenkového práva so spotrebiteľskými právami žalovaného musí mať prednosť

ochrana práv spotrebiteľa.

Dohodu o vyplňovanom práve zmenky súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku s poukazom
na § 53 ods. 1 OZ.

V zmluve o spotrebiteľskom úvere absentujú obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v § 4 ods.

2 zákona č. 258/20 Z.z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov a teda
spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru.Zmenka túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje aj vymáhať zmenkový úrok 0,25 % denne,
čo je ročne 91,25 %. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho

neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ).

Dohoda o vyplňovanom práve zmenky bola uvedená vo VÚP, teda formulári, ktorý spracoval právny
predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich ovplyvniť. Nepochybne teda táto podmienka nebola
individuálne dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

účastníkov v neprospech spotrebiteľa práve pre nezohľadnenie práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať
plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom (či už pre spomínanú neplatnosť dohody o zmenkovom úroku
alebo pre dôsledok chýbajúcich obligatórnych náležitostí zmluvy). Uvedená zmluvná podmienka je teda
neplatná s poukazom na § 53 ods. 5 OZ. Ak je neplatná dohoda o vypĺňacom práve blankozmenky,
neplatná je aj samotná zmenka. Tento záver možno prijať aj vzhľadom na právny záver vyslovený v
rozsudku Najvyššieho súdu SR 4Obo 161/2007 zo dňa 6.5.2008. Najvyšší súd v danom prípade mal

za to, že z neplatnej úverovej zmluvy nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na vyplnenie blankozmenky a
neplatnosť úverovej zmluvy vyvodil z nerovnosti podmienok účastníkov zmluvy v dôsledku neprimerane
vysokého poplatku za spracovanie a vedenie úveru, v dôsledku čoho považoval zmluvu za priečiacu sa
dobrým mravom a zásadám poctivého obchodného styku.

Žalobca vo svojom vyjadrení citoval odôvodnenia rozhodnutí Krajského súdu v Prešove 10Co 79/2013
zo dňa 5.9.2013 a Krajského súdu v Banskej Bystrici 43CoZm 10/2013 zo dňa 21.11.2013, ktoré
obdobné nároky posúdili striktne podľa zákona zmenkového a šekového, teda vôbec nebrali do úvahy
normy na ochranu práv spotrebiteľov, ktoré boli zavedené do právneho poriadku podstatne neskôr
ako spomínaný zmenkový a šekový zákon. S týmito rozhodnutiami sa vzhľadom na konkrétnu právnu

vec nemožno stotožniť, keďže pri kolízii zmenkového práva s právom na ochranu práv spotrebiteľov
má súd za to, že prioritu má spotrebiteľské právo, čomu nasvedčuje aj európska judikatúra, napríklad
rozhodnutie ESD sp. zn. C419/2011 zo dňa 14.3.2013 (Česká sporiteľňa Geraldovi Feichterovi). V tomto
konaní napriek tomu, že taktiež boli uplatnené práva zo zmenky, súd skúmal postavenie žalovaného
ako spotrebiteľa. Dôležitý je aj list Európskej komisie z 25.4.2013 pod č. 2012/4165 adresovaný

Slovenskej republike s upozornením na nedodržiavanie spotrebiteľského práva EÚ a výslovne v liste
sa spomína v tejto súvislosti obchodná spoločnosť Pohotovosť. Poukazuje sa na jej praktiky, ktorými
sa vymáhajú nezákonné pohľadávky založené na nekalých podmienkach a konkrétne sú spomenuté aj
blankozmenky.

Vyššie vyslovenému právnemu názoru prisviedča aj zákonná úprava spotrebiteľských úverov, keďže
zákon č. 258/2001 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2008 výrazne obmedzuje možnosť zabezpečenia
spotrebiteľského úveru zmenkou v § 4 ods. 6 a neskôr zákonom č. 129/2010 Z.z. v § 17 ods. 3 dokonca
zakazuje splnenie a zabezpečenie úveru zmenkou. Aj táto právna úprava svedčí o tom, že nie je možné
odčleňovať zmenku od noriem spotrebiteľského práva. Ak je zmenka vydaná v rozpore so zákonom,

v danom prípade so zákonom o spotrebiteľskom úvere potom je neplatná v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka, keďže aj pre zmenku platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o platnosti
právnych úkonov. Súdy, na ktorých rozhodnutia žalobca poukazuje, sa týmto posúdením nezaoberali,
aj keď súd má skúmať absolútnu neplatnosť právneho úkonu ex offo.

Na podporu tohto názoru možno použiť pripomienky Európskej komisie zo dňa 12.2.2014 členom
súdneho dvora európskej únie vo veci C-558/2013 týkajúcej sa obdobného konania (CD Consalting proti
Mariánovi Vaskovi) v súvislosti s prejudiciálnou otázkou súdu. Európska komisia v týchto pripomienkach
v bode 17 uviedla: „smernica 87/102/EHS, ktorá sa uplatňuje v prejednávanej veci nezakazuje
používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia jej článku 9 jednoznačne vyplýva, že

členské štátu môžu povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia
vhodnú ochranu spotrebiteľa v takýchto situáciách. Podľa názoru komisie je potrebné pojem „vhodnej
ochrany spotrebiteľa“ v zmysle čl. 9 smernice 87/102/EHS vykladať so zreteľom na článok 14 uvedenej
smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnou ochranou spotrebiteľa v zmysle
čl. 9 uvedenej smernice je preto potrebné chápať celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa ako

vyplýva z predpisov práva Únie a judikatúry Súdneho dvora a zahŕňa preto aj povinnosť vnútroštátnych
súdov ex offo skúmať nekalosť zmluvných podmienok.Bod 19 uvedených pripomienok obsahuje toto konštatovanie: „Rešpektovanie abstraktného charakteru
zmenkyvzmysleakotouvádzavnútroštátnysúdvosvojomuznesení,bybolopodľakomisieneprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej

špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom, nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení smernice 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje aj článok
14 smernice 87/102/EHS. V závere preto európska komisia navrhuje, aby súdny dvor poskytol na
predloženú prejudiciálnu otázku túto odpoveď: „článok 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o

nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a čl. 4, 9 a 14 smernice Rady 87/102/EHS z
22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov,
ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, sa majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje právna
úprava členského štátu, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá vnútroštátnemu súdu
rozhodujúcemu o právach z indosovanej zmenky neumožňuje v zásade v žiadnej fáze konania ex offo
preskúmať zmluvu a kauzu právneho vzťahu a prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky a tiež

prípadne porušenie zákona upravujúceho dôsledky neuvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov v
zmluve o spotrebiteľskom úvere, z ktorej zmenka vznikla“.

V danom prípade zmenka a úverová zmluva vznikla za účinnosti zákona č. 258/2001 Z.z. Podľa § 4
ods. 6 citovaného zákona v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh lebo

zabezpečiť jeho splnenie zmenkou alebo šekom.

S poukazom na citované zákonné ustanovenie došlo k vystaveniu zmenky v rozpore s uvedeným
zákonným ustanovením. Preto s poukazom na § 39 OZ je potrebné vyhodnotiť zmenku ako absolútne
neplatnú pre rozpor so zákonom.

Dohodu o vyplňovacom práve blankozmenky, a tým aj samotnú zmenku možno považovať za neplatnú
aj pre obchádzanie zákona (§ 39 OZ). O obchádzanie zákona ide, ak právny úkon síce neodporuje
výslovnému zneniu zákona, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol.

V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť posudzovaniu
platnosti úverovej zmluvy a aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho je, že žalovaná
by veriteľovi mala vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych náležitostí zmluvy
ospotrebiteľskomúvere.Takýtopostupžalobcunemôžepožívaťprávnuochranu(§3ods.1OZ)akeďže
žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky a túto súd považoval za neplatnú, jeho žalobu zamietol.

Čo sa týka pripustenia vedľajšieho účastníka do konania strane žalovanej, vzhľadom na námietku
žalobcu súd rozhodol o jeho pripustení do konania.

Z návrhu je zrejmé, že žalobca sa domáha plnenia zo zmenky v konaní podľa článku 4 ods. 1

Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie
vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Pokiaľ žalobca poukázal na to, že mu nie je zrejmé, prečo
súd aplikuje prednostne vnútroštátne právo, súd prvého stupňa poukázal na článok 19 uvedeného
nariadenia, v zmysle ktorého pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s
nízkou hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Nariadenie teda nevylučuje účasť vedľajšieho účastníka v konaní, ani ho neupravuje. Preto súd pri
rozhodovaní o prípustnosti vstupu vedľajšieho účastníka postupoval v zmysle ustanovení § 93 ods. 1
až 4 O.s.p. Súd dospel k záveru, že boli splnené podmienky na to, aby v konaní mohlo vystupovať
ako vedľajší účastník na strane žalovanej občianske združenie na ochranu práv spotrebiteľa. Vedľajší

účastník sa stáva účastníkom v okamihu, keď dôjde súdu oznámenie, že vstupuje do konania a na
stranu ktorého účastníka. V zmysle § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník môže vystupovať právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv, okrem iných aj spotrebiteľa. Vedľajšie účastníctvo
je možné podľa procesného práva Slovenskej republiky a naviac, aj keď je nárok uplatnený z titulu
zmenky,tátobolavystavenáakozabezpečovaciazmenkakspotrebiteľskejzmluveoúvere,ktorúuzavrel

právny predchodca žalobcu so žalovanou, a teda nároky žalobcu boli posudzované aj z titulu ochrany
spotrebiteľa, ktorého práva chráni vedľajší účastník.Článok 5 ods. 1 Nariadenia umožňuje súdu nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za potrebné
alebo ak o to požiada aj niektorá zo strán. Z toho vyplýva, že sa nejedná o typické skrátené konanie,
ktoré by bolo totožné s rozkazným konaním.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku.

Konštatoval, že podľa zásady úspechu v konaní nárok na náhradu trov konania vznikol žalovanej a

vedľajšiemu účastníkovi, títo si však tento nárok v zmysle § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
neuplatnili.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní namietal, že žalobca ani žalovaný dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými

dôkazmi vôbec nenavrhli. Podľa ust. § 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané
prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a
vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby
v sporovom konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup
je možné využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie

vo veci a nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba
vykonať ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd
mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej
zmenky. Z uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného
dokazovania vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie

nenavrhnuté dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu
zmenky. Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k žalobcovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaný mohol na základe čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007
vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil, musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to

z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy,
bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré
údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný sa tejto obrany žiadnym spôsobom
nedovolával,uplatnenúpohľadávkunerozporoval,svojímkonanímjupraktickyuznal.Súdprvéhostupňa
navyše pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to,

že žalovaný so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá
je predmetom tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že žalobca uzatvoril zmluvu o úvere ako
spotrebiteľ. Tieto údajne nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania.
K týmto skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého
stupňa mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie

nesprávnych právnych predpisov ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov a
práva Európskej únie. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie je
možné ju spájať či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa
aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal
a ignoroval predmet sporu. Predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah.

Žalobca v konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovaného, že za zmenku zaplatí. Súd však vec
posudzoval ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Žalovaný vo všeobecnosti nie
je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré vyplývajú z jeho vzťahov
s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť žalovaný, tým menej
tak môže činiť sám súd. Následkom tohto postupu bolo nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvého

stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia § 5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o
vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo
možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní vedenom podľa Nariadenia vykonané bez
návrhu. Vo vzťahu k záveru súdu o tom, že dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky by mala
predstavovať neprijateľnú zmluvnú podmienku uviedol, že zákon č. 258/2001 Z.z. pripúšťal, aby na

zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená zmenka. Limitovaná bola len
výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase jej vyplnenia. Prípustné sú akékoľvek
zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky s úpravou vyplnenia zmenky v dohode ovyplňovacom práve. Pokiaľ súd prvého stupňa poukázal na rozhodnutie vo veci C-419/11, v tomto
rozhodnutí je riešená iná situácia.

Vo vzťahu k záberu, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 0% denne je v rozpore s dobrými
mravmi žalobca namietal, že zmenu vystavila žalovaná. Túto dobrovoľne podpísala, pričom išlo o prejav
jej slobodnej vôle. Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola žalovanej vopred známa
v čase vystavenia zmenky. Žalovaná mala vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje
0,25 % denne a s takouto sadzbou jednoznačne súhlasila.

Vo vzťahu k výroku o pripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Občianske združenie
Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, IČO: 42 363 962, Šafárikovo námestie 7, Bratislava do konania
žalobca namietal, že konanie je Európskym konaním vo veciach s nízkou hodnotou sporu a je právne
regulované Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007. Procesný postup súdu a
strán v konaní je upravený týmto nariadením odlišne od vnútroštátnej úpravy obsiahnutej v Občianskom

súdnom poriadku. Právna úprava tohto nariadenia obsiahnutá v článkoch 4 a 5 vedľajšie účastníctvo
nepozná a aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku pripúšťa len výnimočne.
Žalobcovi nie je zrejmé, prečo konajúci súd nepostupoval podľa procesných pravidiel tohto nariadenia
a aplikuje prednostne vnútroštátne právo. Zároveň poukázal na nesúlad ustanovenia § 93 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku s článkom 19 ods. 2, 3 Ústavy SR.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu na
uplatnenie pohľadávky v celom rozsahu vyhovie a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
celkom vo výške 24,90 eura bez DPH a 8,04 eura bez DPH za režijný paušál a zároveň nepripustí vstup
vedľajšieho účastníka do konania.

Žalovaná ani vedľajší účastník sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č.
99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O. s. p. ), vzhľadom

na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 01.12.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Zmluvnápodmienka,ktoránebolaindividuálnedohodnutásapovažujezanekalú,aknapriekpožiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna

podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu (čl. 3 ods. 1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách).

Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok (čl. 6 ods. 1 Smernice).

Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá

je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To
neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne

dojednané (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka).

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo
sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému
záväzku žalovanej (vystaviteľky zmenky) vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo
Zmluvyoúvereč.XXXXXXXXXzodňa10.07.2009.Žalobcanadobudolprávazozmenkyindosamentom

od remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35 807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka
bola vystavená podľa slovenského práva, miesto vystavenia i platobné miesto sa nachádzajú na území
SR. Odvolateľ nespochybňuje v podanom odvolaní postavenie žalovaného ako spotrebiteľa.

V zmluve o úvere zo dňa 10.07.2009 okrem údajov potrebných na identifikáciu žalovanej (meno a

priezvisko, bydlisko, dátum narodenia, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu), iné údaje uvedené nie
sú. Kolónky umožňujúce identifikovať žalovanú ako subjekt konajúci v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti (obchodné meno, IČO, miesto podnikania, číslo živnostenského
registra, iné oprávnenie ako živnostenský list) vyplnené neboli. Z iných konaní je pritom známe, že
právny predchodca žalobcu subjekty podnikajúce, resp. vykonávajúce činnosť na základe iného ako

živnostenského oprávnenia špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným
identifikačným číslom. Za takejto situácie záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere má oporu
vo vykonanom dokazovaní.

Nie sú dôvodné odvolacie námietky spochybňujúce postup súdu pri vykonávaní dôkazov, ako ani

námietky týkajúce sa skúmania charakteru vzťahu medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
súdom.

Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 smernice, teda zabránenie

tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 28, Cofidis, C-473/00, Zb.
s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento
spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú smernica priznáva
spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom

uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z
dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Súdneho
dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 zo dňa
16.11.2010)Ochranaspotrebiteľajepredmetomverejnéhozáujmuajenevyhnutnáprezvýšenieživotnej

úrovne a kvality života občanov.Ani proces podľa nariadenia nie je vylúčený z pôsobnosti judikátov súdneho dvora a ex offo súdnej
kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok. Inak by išlo celkom iste o konštrukciu s cieľom obísť
princípy únijného práva a o obohacovanie sa na úkor iného s popieraním vlastných princípov únie.

Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym
právam účastníkov. Ústavné články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských
práv a základných slobôd spolu s Občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky
spravodlivého procesu. Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd, keď v jednom zo

svojich nálezov uviedol: „súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať
k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom
právnych predpisov ktoré sú mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel
toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”(porovnaj nález Ústavního soudu ČR sp.zn. II.ÚS
222/07).

Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu
pri vypĺňaní blankozmenky a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky

predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný tak, ako to správne urobil súd prvého
stupňa,konštatovaťrozporprávuplatnenýchzozmenkysozákonom.Akmábyťzabezpečenénaplnenie
cieľa sledovaného právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, je nutné umožniť súdu skúmať charakter
právneho vzťahu, na základe ktorého došlo k vystaveniu zmenky a v prípade zistenia, že ide o vzťah
spotrebiteľský, podrobiť skúmaniu zmluvné podmienky z hľadiska ich neprijateľnosti. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na závery NS SR vyslovené v stanovisku č. 93/2015 zo dňa 20.10.2015, v
zmysle ktorého, ak by pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky súd nemal možnosť hodnotiť
obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti niektorých zmluvných podmienok či zhodnotiť
platnosť zmenky samotnej, išlo by o neprijateľné zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi
a o porušenie zásady efektivity. Rigidná aplikácia ust. § 17 Zákona zmenkového a šekového by

spôsobila spotrebiteľovi neprimerané ťažkosti pri až následnom možnom domáhaní sa ochrany svojich
práv. Povinnosť všeobecného súdu posúdiť uplatnený nárok aj z hľadiska súladu s dobrými mravmi je
zvýraznená v tých prípadoch, keď ju účastník konania výslovne namieta, musí však na ňu prihliadať aj v
prípadoch, kedy takýto rozpor zistí súd sám pri prieskume ex offo, keďže na absolútnu neplatnosť úkonu
súd musí prihliadať ex lege. Ak je vystaviteľom zmenky spotrebiteľ, je možné túto skúmať až po úroveň

dohody o vyplňovacom práve, aplikujúc právnu normu účinnú v čase, kedy bola zmenka vystavená.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.02.2015, v ktorom uviedol: „V prejednávanom spore
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej

republike,ktorýnáslednesvojeprávavyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepubliky
v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného Nariadením Európskeho
parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.07.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade
písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu
k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ

by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo
veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež použitím príslušného tlačiva. Znenie
Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné dôkazné prostriedky ako príslušné
tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou
zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č. 861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov

pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci, ale umožniť im využívanie technických
a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej
zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s
malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne
pojednávanie pokiaľ to považuje za potrebné. Zjednodušená forma konania podľa tohto nariadenia je

preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť
zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu
sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom členského štátu v ktorom
sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať

aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie
súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.
Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu

povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom
na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo

skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvkom z pohľadu ochrany spotrebiteľa
je abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu
pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý

poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej
špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje

aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti
niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je

možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,
ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je

zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa“.

Odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé privodiť záver odvolacieho súdu o tom, že vyhodnotenie
dojednania o vyplnení zmenky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky, a teda jej neplatnosti v zmysle §

53 Občianskeho zákonníka súdom prvého stupňa bolo nesprávne.

Odvolací súd ďalej uvádza, že žalovaná zmenka obsahuje pod zmenkovou sumou text: „zmenkový úrok
0,25 % denne od 2. septembra 2010“. Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 %
denne,čoročnepredstavuje91,25%.Takýtozmenkovýúrokjevrozporesozásadoudobrýchmravov,čo

spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z dôvodu, že
bolúrokvovýške0,25%dennenazmenkepredformulovaný,nedošlokjehoindividuálnemudojednaniu.
Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak
zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3
Smernice).

Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu týkajúcim sa vstupu vedľajšieho účastníka do tohto konania
odvolací súd konštatuje:Podľa čl. 19 nariadenia pokiaľ toto nariadenie neustanovuje inak, európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu sa riadi procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie.

Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická
osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.
Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého z účastníkov urobenú
prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh (§ 93 ods. 2,
3 Občianskeho súdneho poriadku).

Z dôvodovej správy k § 93 ods. 2 O.s.p. (k novele účinnej od 15.10.2008): ,,Navrhovaná právna úprava
súvisí s právnou úpravou v zákone č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach
a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v
znení 539/2005 Z. z. a zákona 326/2007 Z. z., v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o
zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov a

v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Úprava má za cieľ umožniť
širšiu ochranu osobám na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby najmä združenia
a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku
ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod. Navrhovaná právna úprava umožňuje
rozšíriť predmet konania na návrh vedľajšieho účastníka. Cieľom navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu

práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi
problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na svoje zameranie alebo predmet činnosti
záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do konaní (najmä na strane navrhovateľa) ako
vedľajšíúčastníci.Dôvodomjefakt,ževdanejsituáciíbybolotakmernemožnépreukázaťprávnyzáujem
na výsledku. V praxi ide hlavne o právnické osoby v postavení mimovládnych organizácií zameraných

na ochranu jednotlivcov a skupín pred diskrimináciou, o združenia na ochranu spotrebiteľov a podobne“.

Podľa bodu 50 uznesenia Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 (Pohotovosť s.r.o. proti
IveteKorčkovskej)„Vzhľadomnapovahuavýznamvšeobecnéhozáujmu,naktoromsazakladáochrana
spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie,

ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku
majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, bod 52). Podľa
názoru odvolacieho súdu nie je vo všeobecnom záujme, ak by sa mala spotrebiteľovi odoprieť možnosť
poskytnutie ochrany podľa článku 6 smernice Rady 93/13/EHS na to špecializovanými subjektmi.

Skutočnosť, že vôľu vstúpiť do určitého konania prejaví právnická osoba, činnosť ktorej je zameraná na
ochranu práv spotrebiteľa neznamená, že spotrebiteľ musí s jej vstupom do konania súhlasiť. Povahe
a účelu občianskeho súdneho sporového konania by sa priečil vstup takéhoto vedľajšieho účastníka do
konania, ktorý by bol spotrebiteľovi nanútený. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
3Cdo 188/2012 publikované ako rozhodnutie 62. v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. 4/2014). V predmetnej veci nemožno hovoriť o nanútenom vstupe vedľajšieho
účastníka do konania, keďže obsahom spisu je výslovný súhlas odporkyne so vstupom vedľajšieho
účastníka do konania (čl. 61).

Podľa článku 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

sa členské štáty zaviazali k vytvoreniu účinných mechanizmov, aby sa predchádzalo súvislému
používaniuneprijateľných(nekalých)zmluvnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluvách.Právevedľajší
účastník môže privodiť naplnenie tohto cieľa svojou aktivitou.

Podstatou účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej je snaha všetkými dostupnými procesnými

prostriedkami pomôcť tejto strane, na ktorej v konaní vystupuje, k výhre v spore a má rovnaké procesné
práva a povinnosti, ako hlavný účastník konania, teda môže napr. podávať opravné prostriedky.

Ak by išlo o neinformovaného spotrebiteľa, súd v takýchto prípadoch zohľadní úkon vedľajšieho
účastníka, aj keď odporuje úkonu spotrebiteľa, ale je v jeho záujme (§ 93 ods. 4 O.s.p.). Je

neakceptovateľné (porov. uznesenie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 POHOTOVOSŤ, bod
50), aby súd bol nástrojom na priznávanie plnení z neprijateľných zmluvných podmienok (príp. na
základe nekalých obchodných praktík) voči neinformovaným spotrebiteľom (porov. rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie C 429/05, bod 61 „V bode 26 už citovaného rozsudku Océano Grupo Editoriala Salvat Editores Súdny dvor rozhodol, že účel článku 6 smernice 93/13, ktorý členským štátom
ukladá zabezpečiť, aby nekalé podmienky neboli pre spotrebiteľa záväzné, nemožno dosiahnuť, ak
je na spotrebiteľovi, aby sám poukázal na nekalý charakter týchto podmienok. V sporoch, ktorých

hodnota je často obmedzená, môžu náklady na služby advokáta prevyšovať záujem, ktorý je predmetom
sporu, čo môže spotrebiteľa odradiť od toho, aby sa proti uplatneniu nekalých podmienok bránil. Ak je
pravdou, že v mnohých členských štátoch procesné pravidlá jednotlivcom umožňujú, aby sa obhajovali v
takých sporoch sami, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že najmä z dôvodu svojej nevedomosti
spotrebiteľ na nekalý charakter jemu predložených podmienok nepoukáže. Z toho vyplýva, že účinnú

ochranu spotrebiteľa možno dosiahnuť, len ak sa vnútroštátnemu súdu prizná možnosť posúdiť uvedené
podmienky bez návrhu.“).

Štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní
EÚ). S tým je spojená aj povinnosť prihliadať na práva spotrebiteľa a chrániť jeho záujmy aj v prípade,
že spotrebiteľ nie je v konaní procesne aktívny.

Súd je povinný vykladať aplikovať ustanovenie § 93 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku umožňujúce
vedľajšiemu účastníkovi konať samému za seba tak, aby sa nezmarila možnosť vedľajšieho účastníka
zbaviť spotrebiteľa plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky (nekalej obchodnej praktiky), ak konanie
ešte nie je právoplatne skončené.

Vedľajší účastník má podľa prvej vety § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní rovnaké práva a povinnosti ako
účastník, a teda má právo okrem iného aj nazerať do súdneho spisu a robiť si z neho výpisy, odpisy a
fotokópie alebo požiadať súd o vyhotovenie fotokópií za úhradu vecných nákladov (§ 44 ods. 1 O.s.p.),
pričom táto činnosť priamo predpokladá možnosť oboznámenia sa s osobnými údajmi účastníkov

konania a prípadne aj s predmetom telekomunikačného tajomstva, ak je aj to obsahom súdneho spisu.
Tým ale nie je dotknutá jeho povinnosť chrániť takto získané osobné údaje (podľa zákona č. 428/2002
Z.z. o ochrane osobných údajov) a zachovávať telekomunikačné tajomstvo (podľa § 63 ods. 2 zákona č.
351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách) a vyvarovať sa zneužitia svojho postavenia vedľajšieho
účastníka v konaní.

Vstup vedľajšieho účastníka do konania sa neprieči ani cieľom konania podľa Nariadenia (ES)
č. 861/2007, ktorým sa ustanovuje Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, teda
zjednodušenie a zrýchlenie konania a zníženie nákladov na takéto spory. Európske konanie vo veciach
s nízkou hodnotou sporu sa využíva na cezhraničné spory obhajované ako aj neobhajované, čo vyplýva

z čl. 5 ods. 1 nariadenia, v zmysle ktorého môže súd nariadiť aj ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné, alebo ak o to požiada niektorá z procesných strán. Európske konanie vo veciach s nízkou
hodnotou sporu nie je typickým skráteným konaním, v ktorom je účasť vedľajšieho účastníka vylúčená.
Na predmetnú právnu vec preto nemožno aplikovať závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 6 Cdo 357/2012 z 30.10.2013, na ktoré žalobca vo svojich odvolacích námietkach

odkazuje.

Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

Preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s
ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca, ktorý si uplatnil trovy odvolacieho
konania v odvolacom konaní úspešný nebol a žalovaná ani vedľajší účastník si trovy odvolacieho
konania neuplatnili a žiadne trovy odvolacieho konania im ani nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že

náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.