Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Žilina

Judgement was issued by JUDr. Erik Varga

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Zmeňujúce

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/695/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115200879
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5115200879.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a členov
senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v právnej veci navrhovateľky: L. G.,
nar. X.X.XXXX, bytom W., U. Q. XX, proti odporcovi: H. G., nar. X.X.XXXX, bytom W., A. P. XXX/XX,
o zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu
Žilina č. k. 14C/15/2015-37 zo dňa 23.6.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o zvýšení výživného tak, že odporca je s účinnosťou
od 16.1.2015 povinný platiť navrhovateľke výživné v sume 80 eur mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci
vopred.

Zmeškané výživné za obdobie od 16.1.2015 do 31.7.2015 v sume 409,52 eur p o v o ľ u j
e odporcovi splácať po 20 eur mesačne, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku
spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok.

Vo zvyšnej časti návrh navrhovateľky na zvýšenie výživného z a m i e t a.

Tým sa m e n í rozsudok Okresného súdu Žilina, č.k. 4C/165/1997-20 zo dňa 10.6.1997 v časti určenia
vyživovacej povinnosti odporcu k navrhovateľke.

II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd s účinnosťou od 16.1.2015 zvýšil vyživovaciu povinnosť odporcu
k navrhovateľke na sumu 100 eur mesačne. V dôsledku toho konštatoval zmenu rozsudku Okresného
súdu Žilina č.k. 4C/165/1997-20 zo dňa 10.6.1997 v časti určenia vyživovacej povinnosti odporcu voči
navrhovateľke. Zmeškané výživné za obdobie od 16.1.2015 do 31.7.2015 vyčíslil v celkovej sume 520,52
eur a umožnil ho odporcovi splácať po 20 eur mesačne, spolu s bežným výživným. Vo zvyšnej časti,
pokiaľ sa navrhovateľka domáha zvýšenia vyživovacej povinnosti na 150 eur mesačne, návrh zamietol.
O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že náhradu trov žiadnemu z účastníkov
nepriznal, nakoľko si náhradu neuplatnili.
Vychádzal zo zistenia, že v čase predchádzajúcej vyživovacej povinnosti mala navrhovateľka 1,5
roka. V čase rozhodovania prvostupňového súdu bola študentkou gymnázia a bola úspešne prijatá
na vysokoškolské štúdium. Za odôvodnené považoval výdavky na zabezpečenie základných potrieb
v priemernej mesačnej výške 160 eur na stravu, osobné potreby, štúdium, zároveň však konštatoval
predpoklad výrazného vzrastu nákladov štúdiom na vysokej škole mimo miesta obvyklého pobytu,
kde priemerná suma mesačných nákladov presahuje 300 eur mesačne. Priemerný príjem matky
navrhovateľky predstavuje 421,35 eur netto. Otec/odporca pracuje ako strojník/vodič nákladného

vozidla, jeho priemerný vymeriavací základ predstavuje 500 eur, čistý príjem v mesiacoch 10/2014 až
12/2014 sa pohyboval v rozmedzí 410,95 eur - 413,08 eur.
Nadväzne súd I. stupňa konštatoval, že vyživovacia povinnosť odporcu bola stanovená vo výške
19,92 eur pred 18 rokmi, odvtedy upravená nebola, v dôsledku čoho je aktuálne nižšia než zákonom
stanovená minimálna vyživovacia povinnosť, t.j. 27,13 eur. Za čas pred podaním návrhu a rozhodnutím
súdu sa teda odporca nepodieľal na plnení si vyživovacej povinnosti voči dcére ani len v zákonom
stanovenom rozsahu. Zároveň nebol zistený záujem otca o dobrovoľné plnenie si svojich povinností
voči navrhovateľke. Následne vyhodnotil, že príjmové pomery otca a matky navrhovateľky sú zhruba
v obdobnom rozsahu, výdavky sú však vyššie na strane matky. Na strane otca/odporcu zistil väčšie
predpoklady dosiahnuť vyšší príjem ako u matky navrhovateľky, nakoľko nízka mzda otca v povolaní
šoféra v doprave sa kompenzuje vyššou nezdaniteľnou časťou mzdy prostredníctvom náhrad. Navyše
sám odporca uviedol, že si chodí privyrábať po sobotách. Poukázal tiež na okolnosť, že odporca si
dohodol vyživovaciu povinnosť voči synovi D. U. vo výške 50 eur mesačne.
Zhrnúc konštatované, zároveň s poukazom na nevyhnutné výdavky otca vo výške 150 eur mesačne +
50 eur výživné, ako aj s ohľadom na potrebu zohľadniť osobnú starostlivosť matky, okresný súd zvýšil
vyživovaciu povinnosť odporcu na sumu 100 eur mesačne.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca a žiadal, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, že odporca je povinný prispievať na výživu navrhovateľky mesačne sumou 50 eur. Namietal, že
vzhľadom na svoj príjem nie je schopný platiť súdom určené výživné. Spochybnil názor okresného
súdu o tom, že disponuje väčšími predpokladmi na dosiahnutie vyššieho príjmu. Nie je totiž možné
dopredu prejudikovať stav, ktorý ešte nenastal, súd by mal určovať výšku výživného podľa schopností
a možností povinného v čase, v ktorom sa výživné priznáva. Predmetné konštatovanie prvostupňového
súdu je preto podľa odvolateľa v rozpore so všeobecnými zásadami určovania výživného. Uviedol, že
jeho mesačné výdavky predstavujú 300 eur, okrem toho je povinný prispievať na výživu synovi D. sumou
50 eur mesačne.
Výdavky navrhovateľky na internet vo výške 20 eur a telefón vo výške 20 eur mesačne označil za
nadhodnotené, nakoľko vzhľadom na dnešnú konkurenciu mobilných operátorov si môže navrhovateľka
vybrať aj lacnejšiu variantu týchto služieb.

V písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľka nesúhlasila s navrhnutom sumou výživného.
Zdôraznila, že ju 18 rokov živila výhradne jej matka, nakoľko súdom určené výživné bolo zanedbateľné,
navyše ho odporca platil nepravidelne, resp. vôbec. Dňa 2.9.2015 začala dennou formou štúdium na
Akadémii policajného zboru v Bratislave, odbor Bezpečnostné právne služby vo verejnej správe. S
týmto štúdiom sú spojené vysoké finančné náklady - cestovné, ubytovanie v Bratislave, strava, povinná
posilňovňa a plaváreň, knihy a skriptá - dosahujúce výšku 321,20 eur. Ide o základné nároky, nie sú v
nich zahrnuté náklady na telefón. Výšku poplatku za internet nemôže ovplyvniť, keďže je zavedený v
byte, ktorý si prenajíma. Uvedené výdavky hradí matka navrhovateľky, čo predstavuje takmer 90% jej
mesačného zárobku, preto je takáto situácia dlhodobo neúnosná.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie v merite veci podal k tomu
oprávnený účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2
O.s.p. rozsudok zmenil podľa § 220 ods. 1 O.s.p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že je pochopiteľná výtka navrhovateľky vo vzťahu k okolnosti,
že odporca po tak enormnú dobu, v podstate predstavujúcu celé obdobie maloletosti navrhovateľky,
dobrovoľne nepristúpil ani len k minimálnemu zvýšeniu vyživovacej povinnosti a akceptoval (jemu
vyhovujúci) stav, že plní výživné pod hranicou minimálnej vyživovacej povinnosti, určovanej (spravidla)
len v prípadoch sociálnej odkázanosti výživou povinnej osoby. Akokoľvek je však takéto konanie odporcu
(minimálne) pochybné z hľadiska morálneho, z pohľadu relevantnej právnej úpravy niet možnosti, ako
tento stav spätne kompenzovať a je na škodu navrhovateľky, že k ochrane svojich práv v podobe žiadosti
o zvýšenie výživného pristúpila s takým časovým odstupom od predchádzajúceho (resp. prvotného)
určenia vyživovacej povinnosti.

Na druhej strane nesprávnou je i argumentácii odvolateľa/odporcu, v zmysle ktorej v rozpore so
zásadami určovania výživného je úsudok okresného súdu o lepších predpokladoch na dosiahnutie

vyššieho príjmu na strane odporcu. Právna úprava vyživovacej povinnosti totiž explicitne (§ 75 ods.
1 Zákona o rodine) upravuje inštitút potencionality ako osobitného rodinnoprávneho inštitútu, ktorého
cieľom je kompenzovať postavenie slabšieho subjektu v rodinnoprávnom vzťahu (v danom prípade
výživou odkázanej osoby) a to tak, že umožňuje hodnotiť nielen reálne dané okolnosti a pomery, ale za
určitých podmienok aj vychádzať z domnienky existencie určitých skutkových okolností (prednosť pred
princípom fakticity).

Nadväzne platí, že právnym základom rozhodovania v danej veci je § 78 ods. 11 Zákona o rodine, v
zmysle ktorého dohody a súdne rozhodnutia o výživnom je možné zmeniť, ak sa zmenia pomery. V
súdenom prípade je pritom mimo rámca akejkoľvek pochybnosti, že ku kvalifikovanej zmene pomerov
(tak ako konštatoval súd I. stupňa), z ktorých vychádzala predchádzajúca úprava vyživovacej povinnosti,
došlo.
Ďalším hľadiskom, ktorým sa krajský súd pri svojom rozhodovaní (súčasne) riadil, je postulát, že hoci
navrhovateľkou vymedzené náklady môžu byť v plnej miere odôvodnené, ich naplnenie je v konkrétnom
prípade možné len do tej miery, akú dovoľujú pomery výživou povinnej osoby. Takéto chápanie kritéria
určenia/zvýšenia výživného plne korešponduje (aj) so zákonom stanoveným oprávnením detí podieľať
sa na životnej úrovni rodiča (§ 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine).
S ohľadom na uvedené východiská považoval odvolací súd za potrebné znížiť určenú vyživovaciu
povinnosť otca a za adekvátne ustáleným skutkovým okolnostiam a zákonným kritériám považoval
výživné v sume 80 eur mesačne. Vo zvyšnej časti (do sumy 150 eur) návrh navrhovateľky na zvýšenie
výživného zamietol.

Následne pristúpil krajský súd aj k zmene výroku o zmeškanom výživnom tak, že rozdiel medzi hradeným
výživným (19,92 eur) a novourčeným výživným (80 eur) predstavuje za 6 mesiacov sumu 360,48 eur (6
x 60,08 eur) + alikvótna časť za január 2015 (od 16.1. do 31.1.) prestavuje 30,04 eur (hradil 19,90 eur,
mal hradiť 49,96 eur). V súhrne ide o čiastku 409,52 eur, ktorú umožnil odvolací súd odporcovi splácať
v mesačných splátkach po 20 eur a to pod hrozbou straty takto priznanej výhody splátok v prípade
nezaplatenia čo i len jednej splátky.

Vzhľadom na zmeňujúci charakter svojho rozhodnutia, odvolací súd rozhodoval (§ 224 ods. 2 O.s.p.) aj
o trovách (celého) konania, pričom vyslovil, že ich náhradu nepriznáva žiadnemu z účastníkov konania,
nakoľko si náhradu trov neuplatnili (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.