Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 18, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/210/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213377
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213377.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny

Antalovej a sudcov JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/249/2012-39 zo dňa 16. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu z titulu zodpovednosti štátu za škodu,
spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom okresného súdu, keď tento v
exekučnej veci rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom stanovenej
dobe. Zároveň okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a náhradu trov konania

žalovanému nepriznal. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, rozhodnutím
Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 41NcC/86/2012 zo dňa 10. októbra 2012, obsahom pripojeného
spisu 2Er/74/2011, úradným záznamom zo dňa 12. mája 2014, návrhom na prerušenie konania a
sťažnosťou žalobcu adresovanou na Ústavný súd Slovenskej republiky. Prvostupňový súd zistil, že v
konaní vedenom na Okresnom súde Rimavská Sobota pod sp.zn. 2Er/74/2011 žalobca ako oprávnený
podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 30. novembra 2010, súdny exekútor podal žiadosť o udelenie
poverenia dňa 17. januára 2011. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.. Exekučný súd o žiadosti o vydanie poverenia rozhodol
uznesením zo dňa 7. júna 2011 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol,
uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 4. augusta 2011. Exekúcia bola následne zastavená
uznesením zo dňa 7. októbra 2011. Prvostupňový súd poukázal na to, že nemožno spochybniť,
že exekučný súd nerozhodol v exekučnej veci v lehote tak, ako na to poukazuje žalobca, touto
lehotou však súd nebol viazaný, nakoľko podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku v znení účinnom
v čase začatia exekúcie lehota 15-tich dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia neplatí, ak

súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť
preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré v
danom prípade ani nemusia byť prílohou návrhu na vykonanie exekúcie a to napr. rozhodcovskejzmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Prvostupňový súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal jednu
zo zákonných podmienok pre vznik prípadného nároku na náhradu škody, resp. náhradu nemajetkovej
ujmy a to nesprávny úradný postup exekučného súdu. Z uvedeného dôvodu sa súd v ďalšom nezaoberal

skúmaním otázky, či na strane žalobcu prípadným nesprávnym úradným postupom vznikla škoda alebo
iná nemajetková ujma a či existuje príčinná súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody na strane žalobcu. Prvostupňový súd zdôraznil, že Exekučný poriadok platný v čase
začatia exekúcie jednoznačne oprávňuje exekučný súd skúmať súlad žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom a v prípade zistenia

rozporu je v kompetencii exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Vo vzťahu k tvrdeným prieťahom v konaní poukázal na to, že nie je v právomoci okresného
súdu konštatovať, že došlo k prieťahom v konaní, nakoľko toto môže konštatovať len ústavný súd na
základe sťažnosti oprávnenej osoby a zároveň v danej veci neplatila lehota 15 dní na rozhodnutie o
žiadostioudeleniepoverenia.PoukázalpritomnarozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky(ÚS
46/01, I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01, I. ÚS 63/00 a I. ÚS 42/01). Nakoľko zistil, že zo strany exekučného súdu

v rámci exekučného konania nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a súd nemôže konštatovať, že
došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, ktoré
by zakladali právo žalobcu na náhradu škody, prípadne nemajetkovej ujmy, prvostupňový súd žalobu
v plnom rozsahu zamietol. Pokiaľ prvostupňový súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol,
poukázal na ustanovenie § 109 ods.1 písm.b) O.s.p., podľa ktorého je povinnosťou súdu konanie

prerušiť, ak ide o otázku, ktorá nespadá do kompetencie súdu. O námietke zaujatosti bolo pritom
nadriadeným súdom právoplatne rozhodnuté a týmto rozhodnutím je súd viazaný. Podľa § 109 ods.2
písm.c) O.s.p. môže súd konanie prerušiť podľa vlastného uváženia, pričom v skutočnosti, že žalobca
mal podať ústavnú sťažnosť, prvostupňový súd dôvod na prerušenie konania nevidel aj s prihliadnutím
na skutočnosť, že žalobca ani neosvedčil skutočnosť, že sťažnosť na ústavný súd vôbec podal. Svoje

rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3 ods.1 písm. d), § 4 ods.1 písm. a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods.1,
§ 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., o § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok, ďalej aj „EP“); o trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci
na tento postup neboli splnené zákonné podmienky. Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,

uviedol pre to dôvody a predložil listiny spájané s uvedenými dôvodmi. Nebolo prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Súd
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania. Trval pritom na osobnej účasti
svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.Okresnýsúdmuodňalmožnosťkonaťpredsúdom,pretožesanemalmožnosťvyjadriťktvrdeniam

žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných
lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi, uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Je dôležité skúmať nie len moment, kedy súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy
poverenie doručil súdnemu exekútorovi. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k takýmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich protitvrdení. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie bez nariadenia
pojednávania a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej
lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberáuplatnenoumajetkovouškodouanemajetkovouujmou.Žalobcavodvolanízároveňnamietal,
žeprvostupňovýsúdbolpovinnýpredsamotnýmrozhodnutímvovecisamejojehonávrhunaprerušenie
konania osobitne, resp. právoplatne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)prejednalodvolanie,súcviazanýrozsahomadôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny

potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia
vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu v exekučnom konaní, t.j. zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným

spisom Okresného súdu Rimavská Sobota. Priamo v žalobe vzniesol žalobca námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu z
prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil návrh žalobcu
žalovanému na vyjadrenie. Prvostupňový súd účastníkov konania na pojednávanie riadne predvolal,
lehota na prípravu na pojednávanie bola zachovaná. Súd na pojednávaní po vykonaní dokazovania

vyhlásil rozsudok. K spisu okresného súdu sú pripojené listiny z exekučného spisu Okresného súdu
Rimavská Sobota, č.k. 2Er/74/2011, v ktorom exekučnom konaní mala byť žalobcovi podľa návrhu vo
veci samej nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda, z úradného
záznamu z 12. mája 2015 vyplýva, že sa okresný súd s obsahom exekučného spisu oboznámil.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu navrhol tento zrušiť s prihliadnutím na jeho
argumentáciu uvedenú v odvolaní a s prihliadnutím na procesné chyby.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný
konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

V danom prípade je zrejmé, že aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
žalobcom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných
dôvodov, reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania prvostupňovými súdmi

Slovenskej republiky v obdobných veciach. Poukazuje na skutočnosť, že neboli splnené podmienky
pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania napriek skutočnosti, že na termín pojednávania bol zo
strany prvostupňového súdu riadne vytýčený a predvolanie na pojednávanie mu bolo riadne doručené.
V odvolaní je tak viacero rozporov a protirečení (okrem iného na jednej strane odvolateľ tvrdí, že
nemal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného, na druhej strane, že okresný súd mal rozhodnúť

rozsudkom pre zmeškanie, pretože žalovaný sa napriek výzve súdu a doručenému návrhu k veci
nevyjadril), žalobca pripisuje súdu závery, ktoré tento v odvolaním napadnutom rozhodnutí nevyslovil.

Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu
ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom. V plnom rozsahu sa stotožňuje

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v
celom rozsahu odkazuje. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vec právne posúdil správne.
Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu je v celom
rozsahu správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v

spornom exekučnom konaní. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1O.s.p.)priposudzovanívecisakrajskýsúdzaoberallennámietkamiodvolateľaaprocesnýmpostupom
okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré
by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná. Tvrdenie o
vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na argumente, že tento
je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom mal
spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcunezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd,
na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. mája 2010); dôvodom na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie

je ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdení žalobcu svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu
(pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.
júna 2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11. marca 2013 alebo sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.
septembra 2013). Obdobne možno poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky z

23. júna 2013, sp.zn. 7 Cdo 141/2013, podľa ktorého „Dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods.1 O.s.p.)
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na
ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2010 sp.zn. 3Nc 14/2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne svojim nesprávnym úradným postupom v inej veci založil
zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.514/2003 Z.z.“. Rovnako

možno poukázať aj na obdobnú rozhodovaciu prax v Českej republike za zhodnej právnej úpravy
(napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, 31 Nd 209/2009 zverejnené pod č.65/2010 Sbírky
soudních rozhodnutí a stanovisek). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu riadne
rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Zo
spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o námietke

zaujatosti (tu 41NcC/86/2012-8 zo dňa 10. októbra 2012) bolo účastníkom riadne doručené. Iné (nové)
dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania a vykonaním dokazovania
v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie,

tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie doručil okresný súd právnemu
zástupcovi žalobcu riadne prostredníctvom pošty a včas s poskytnutím päťdňovej zákonnej lehoty na
prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne a včas predvolaného
žalobcu boli splnené zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O.s.p.); postupom okresného súdu v súlade
so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti

žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však okrem oboznámenia
s návrhom a písomnými podaniami účastníkov konania pozostávalo len z oboznámenia sa s listinami
z exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v návrhu na začatie
konania. Žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania (2Er/74/2011) a obsah exekučného

spisu mu ako účastníkovi konania nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.
Žalobcovi síce nebolo riadne doručené aj vyjadrenie žalovaného k žalobe, nakoľko bolo súdu doručené
bezprostredne pred začatím pojednávania a v čase predvolania na termín pojednávania ním súd
nedisponoval. V tomto smere je potrebné ale zdôrazniť, že písomné vyjadrenie je prakticky totožné
so stanoviskami, ktoré žalovaný zaujíma v obdobných právnych veciach, medzi tými istými účastníkmi

konania a líši sa prakticky len označením čísla konania a označenia súdneho spisu v porovnaní so
stovkami až tisíckami obsahovo zhodných písomných vyjadrení žalovaného, ktoré boli žalobcovi v iných
konaniach bezpochyby riadne doručené. Žalobcovi je tak stanovisko žalovaného a jeho skutkové a
právne tvrdenia nepochybne dostatočne známe. Zákonným postupom okresného súdu nemôže dôjsť k
odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom; k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo

ani v rámci dokazovania.

Kodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdomnedošloanipostupomokresnéhosúdu,ktorýnapadnutým
rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu
žalobcu na prerušenie konania. Vyhláseným uznesením o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie

konania bol okresný súd viazaný (§ 170 ods. 1 O.s.p.) a preto mohol pokračovať v konaní. Okresný
súd nesúhlas žalobcu s rozhodnutím krajského súdu o tom, že konajúci sudca nie je vylúčený z
prejednávania a rozhodovania veci správne nepovažoval za skutočnosť zakladajúcu povinnosť
prerušiť konanie podľa § 109 ods.1 písm. b) O.s.p., podľa ktorého súd obligatórne preruší konanie,
keď rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený sám riešiť. Pokiaľ žalobca navrhoval prerušiť

konanie podľa § 109 ods.2 písm.c) O.s.p., z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v
tomto prípade ide o fakultatívne prerušenie konania, t.j. súdu nevzniká povinnosť konanie prerušiť,
pokiaľ sa mu na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu takýto postup nejaví ako nevyhnutný.
Súd je oprávnený konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorámôže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolateľ
v návrhu na prerušenie konania pripojil kópiu sťažnosti, o ktorej tvrdil, že túto podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky. Sťažnosť žalobcu, adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky,

sa mala týkať uznesenia krajského súdu o nevylúčení konajúceho sudcu v tejto veci. Jej podanie
na Ústavný súd Slovenskej republiky žalobca nijako nepreukazoval. Ani táto skutočnosť by však
nebola dôvodom na prerušenie konania, pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov, nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu, v ktorej namieta porušenie

svojich základných práv podľa článku 46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené konštatovanie
potvrdzuje aj rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky ako vyplýva z jeho rozhodnutí
v skutkovo a právne totožných veciach (napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 z
13. 02. 2013), ktorý sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. proti uzneseniam Krajského
súdu v Banskej Bystrici odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na

ich prerokovanie a rozhodnutie. Odvolateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania a ani v odvolaní
nedokladoval a ani netvrdil, že prebieha konanie o otázke, ktorá môže mať vplyv pre rozhodnutie súdu
o podanej žalobe, t.j. nepredložil žiadny dôkaz o tom, že jeho ústavná sťažnosť bola prijatá Ústavným
súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Naopak, z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II. ÚS 123/2014-10 zo dňa 5. februára 2014, zverejneného na stránke www.concourt.sk

, vyplýva, že jeho ústavná sťažnosť, na základe ktorej žiadal o prerušenie
konania a odročenie pojednávania, bola Ústavným súdom Slovenskej republiky odmietnutá pred tým,
ako o prerušenie/odročenie pojednávania požiadal.

Žalobca v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote. Odvolací
súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej
moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo

v tvrdení, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia došlo až po zákonnej 15
dňovej lehote a zároveň v tvrdení, že exekučný súd nebol oprávnený preskúmavať exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Podľa ustálenej súdnej praxe
ale pätnásťdňová lehota, plynúca od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo
14. decembra 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 z 10. júla 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 z 25. apríla 2013
alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 z 13. februára 2013). Ak okresný súd z pripojeného exekučného spisu
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 17.

januára 2011 (vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením dňa 7. júna 2011,
uvedenýpostupaobdobienemožnopovažovaťzanesprávnyúradnýpostup(prieťahyvkonaní)ajeplne
odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne

akceptovateľná aj dlhšia lehota, nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. decembra 2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. apríla 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v
prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný

skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku má všetky zákonné
atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). O návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že

právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.októbra 2012 sp.
zn. 6Cdo/105/2011, R66/2013). Žalobca postup súdu, ktorý skúmal splnenie formálnych a materiálnychpredpokladov pre vedenie exekúcie, vytýka exekučnému súdu bezdôvodne. Uvedené konštatovanie
platí o to viac, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní nepodal odvolanie proti uzneseniu, ktorým
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z jeho rozhodovacej
činnosti je mu známe, že žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom
čase zaťažil exekučný súd veľkým počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo
k rozhodovaniu exekučného súdu aj s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že

exekučný súd náležitým spôsobom skúmal exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi,
návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, atď.). Ak exekučný súd adekvátnym spôsobom procesne reagoval na nezákonnosť vedenia
exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie žalobcom v pozícii oprávneného, nemožno sa
stotožniť s tvrdením žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu
(viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).

Nakoniec žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v
tomto smere však nemožno okresnému súdu nič vytknúť. Žalobca v konaní nepreukázal jeden z
kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone

verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu); v súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody
a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Keďže žalobca v súdnom konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, príčinnú
súvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody,nevzniklomuprávonanáhraduškody
ani nemajetkovej ujmy. Okresný súd nepostupoval v rozpore s exekučným poriadkom, jeho konanie
nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Prvostupňový
súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel. Odvolací súd, vychádzajúc z úvah a právnych

záverovuvedenýchvyššie,podľa§219ods.1O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňaakovecnesprávne
potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O.s.p.), pri
rozhodovaní o ktorých správne vychádzal z § 142 ods. 1 O.s.p., teda podľa úspechu v konaní, ale ak
žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo náhradu akých trov mu prisúdiť.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol za použitia ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však do doby rozhodnutia
odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a ich vznik nemal odvolací súd preukázaný ani zo
súdneho spisu; preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné